Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)III. ÚS 316/2011
PDF · 322.95 KB
No categories available
III. ÚS 316/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 ods. 1
a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, čl. 5
písm. e) bodu iv) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie, porušenia jej základných práv zaručených čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a jej práv zaručených čl. 3, čl. 6 ods. 1,
čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 210/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011
doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 12 ods. 1
a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len
„dohovor o odstránení diskriminácie žien“), čl. 5 písm. e) bodu iv) a čl. 6 Medzinárodného
dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor
o odstránení rasovej diskriminácie“), porušenia jej základného práva nebyť mučený ani
podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zaručeného
čl. 16 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov
konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva nebyť mučený ani podrobený neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zaručeného čl. 3 dohovoru, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru
a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 210/2010-444 z 10. novembra 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 2. júna 2004 domáhala
náhrady škody v sume 521 200 Sk. Sťažovateľka skutkovo žalobu zdôvodnila tvrdením, že
10. januára 1999 porodila v nemocnici v K. vo veku 17 rokov svoje druhé dieťa
a „pri tomto pôrode, ktorý bol vykonaný cisárskym rezom, jej zamestnanci žalovaného
vykonali sterilizáciu. Jej zákonní zástupcovia, rodičia B. K. a F. K. k danému zákroku
súhlas neposkytli a nikto zo zdravotníckeho personálu súhlas o sterilizáciu nežiadal a ani
ich nikto o nutnosti sterilizačného zákroku neinformoval.“. Požadovanú sumu náhrady
škody sťažovateľka vyčíslila vychádzajúc z ustanovení § 6 ods. 1, 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky
ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia
a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „vyhláška“).
Okresný súd rozhodol v merite dvakrát zamietavo, avšak jeho rozsudky boli
krajským súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd potom
rozsudkom č. k. 10 C 62/2004-409 z 15. júna 2010 uložil Mestu K. (ďalej len „žalovaný“)
povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 1 593,30 € a nahradiť jej trovy konania. Vo zvyšnej
časti žalobu zamietol.
Okresný súd rešpektujúc právny názor krajského súdu vyslovený v jeho
predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach dospel po doplnení dokazovania k záveru, že
„súhlas zákonných zástupcov žalobkyne so sterilizáciou nebol daný“, a preto „sterilizácia
bola u žalobkyne vykonaná v rozpore s vtedy platnými predpismi. Vykonaním sterilizácie
bola u žalobkyne spôsobená škoda spočívajúca v nemožnosti mať ďalšie vlastné deti. Medzi
porušením predpisov a vznikom škody je príčinná súvislosť, pretože v konaní neboli zistené
iné skutočnosti spôsobujúce neplodnosť žalobkyne.“.
Ďalej okresný súd dôvodil poukazom na znalecký posudok, v ktorom znalec z odboru
zdravotníctva a farmácie odvetvia gynekológie a pôrodníctva, „stanovil bodové hodnotenie
najbližšie stavu žalobkyne a to deformáciu penisu mužov vo veku do 45 rokov základným
počtom 800 bodov... Voči znaleckému posudku, ktorý vyčíslil sťaženie spoločenského
uplatnenia základným počtom 800 bodov, účastníci nemali námietky. Bodovému
ohodnoteniu zodpovedá suma 48.000,- Sk, podľa vtedy platnej právnej úpravy...“.
K prípadnému použitiu ustanovení § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky (možnosť
zvýšenia základnej sumy bodovo určeného sťaženia spoločenského uplatnenia) okresný súd
uviedol, že aplikácia týchto ustanovení „závisí od stupňa a rozsahu obmedzenia alebo
straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a v spoločnosti, pričom stupeň
rozsahu a intenzita obmedzených alebo stratených predpokladov v prípadoch hodných
osobitného zreteľa podstatne prevyšuje stupeň rozsahu a intenzitu predpokladanú v ust. § 6
ods. 2 vyhlášky. Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky predpokladá už existenciu
skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len
základným odškodnením.“. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na znalecký posudok
v inom konaní krajského súdu (sp. zn. 3 Co 237/2008), v ktorom znalec uviedol, že
„pri ďalšom tehotenstve žalobkyne riziko pre plod a pre matku by bolo veľmi vysoké. Pokiaľ
by u nej nebola vykonaná sterilizácia pri cisárskom reze a jej následné vykonanie by
žalobkyňa odmietla, bolo by potrebné s ňou spísať reverz, v ktorom by bolo uvedené, že
bola poučená, že ďalšie tehotenstvo ju ohrozuje na živote.“.
Na základe citovaných záverov okresný súd k argumentácii sťažovateľky uviedol, že
„aj keď by bolo výsostným právom žalobkyne v prípade nevykonania sterilizácie znovu
otehotnieť a rozhodovať o prípadnom ohrození života svojho a života dieťaťa, nemožno
za dôvody zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ust. § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3
vyhlášky považovať neplodnosť žalobkyne v mladom veku, ak ďalšie tehotenstvo by ju
ohrozovalo na živote“. Zvýšenie náhrady škody nad rámec základného bodového
ohodnotenia podľa okresného súdu neprichádzalo do úvahy, „lebo ďalšie tehotenstvo by ju
ohrozovalo na živote, aj keď o absolútnej istote nemožno hovoriť“.
Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. V ňom predovšetkým
tvrdila neadekvátnosť priznanej náhrady škody, lebo „v konaní preukázala, že
v prejednávanej veci existujú predpoklady na zvýšenie sumy základného počtu bodov
určeného znalcom, keďže bolo nad všetku pochybnosť preukázané, že zamestnancami
právneho predchodcu žalovaného jej bola vykonaná sterilizácia v rozpore s vtedy platnými
právnymi predpismi bez toho, aby k zákroku poskytla platný súhlas, že sterilizácia jej bola
vykonaná vo veku 17 rokov, pričom spôsobenie neplodnosti v takom mladom veku
predstavuje vážny zásah do jej telesnej integrity a má neodškriepiteľný vplyv na jej
možnosti uplatniť sa v rodine a to hlavne v oblasti reprodukčnej. Pokiaľ z listinných
dôkazov mal súd za preukázané, že sterilizácia je všeobecne považovaná za permanentnú
antikoncepčnú metódu, znemožňujúcu oplodnenie prirodzeným spôsobom, t. j. pohlavným
stykom, uviedla, že z vykonaného dokazovania v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že
refertilizačná operácia alebo metódy asistovanej reprodukcie sú spôsoby, majúce absolútnu
účinnosť a úspešnosť, a ktoré by 100 % zaručovali prinavrátenie plodnosti, navyše tieto
zákroky sú veľmi finančne nákladné a pre ňu finančne absolútne nedostupné. Súdu tiež
vytýkala, že sa taktiež nedostatočne vysporiadal s jej tvrdeniami, že neplodnosť spôsobená
jej sterilizáciou má negatívny vplyv na jej rodinný život a postavenie v komunite. Poukázala
ďalej na to, že súd mal v konaní jednoznačne preukázané, že potom ako ostala neplodná ju
opustil jej druh, otec jej 2 detí, ktorý si založil novú rodinu, že v súčasnosti žije s iným
druhom, ktorý však nemá žiadne svoje deti a obaja túžia mať spolu vlastné deti, čo im bolo
vykonaním sterilizácie znemožnené, že súd sa ďalej pri hodnotení jej výpovede a
predložených dôkazov vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žije v segregovanej,
sociálne vylúčenej, rómskej komunite v B., v ktorej život sa riadi inými kultúrnymi normami
ako život príslušníkov a príslušníčok majority, že uvedené špecifiká názorne ilustrujú aj
predložené odborné články romistov a romistiek..., že taktiež mal z výpovedí za preukázané,
že sa jej ostatní členovia komunity za jej neplodnosť vysmievajú, ponižujú ju a p., že
neobstojí ani jeho tvrdenie, že dôvod na navýšenie náhrady škody neexistuje, pretože by ju
ďalšie tehotenstvo ohrozilo na živote, lebo tento záver opiera o ZP vyprodukovaný v inom
konaní, pričom jeho závery sa opierajú o zdravotný stav inej žalobkyne, ktorý nemusí byť
totožný s jej zdravotným stavom v tomto konaní, že sám pripúšťa, že o absolútnej istote, čo
sa týka jej ohrozenia na živote, nemožno hovoriť, teda nie je zrejmé, ako a na základe čoho
a ako určil mieru toho ohrozenia, keďže v tomto smere neboli produkované v konaní žiadne
dôkazy, naopak mal preukázané, že sterilizácia vykonaná na nej nepredstavovala život
zachraňujúci úkon. Napokon uviedla, že podľa jej názoru neobstojí záver súdu, keď
zamietnutie časti jej žaloby odôvodňuje len hypotetickou možnosťou ohrozenia jej zdravia
a života v prípade ďalšieho tehotenstva a neprihliada pritom na iné v konaní vykonané
dôkazy, pričom zamietol vykonanie dôkazu výsluchom jej druha a jeho matky, ktorí by mu
mohli objasniť jej postavenie v komunite a popísať problémy, ktoré kvôli svojej neplodnosti
zažíva v bežnom živote. Na základe uvedených dôvodov preto navrhla, s poukazom na § 220
O. s. p., rozsudok zmeniť v časti odvolaním napadnutých výrokov a žalovanému uložiť
povinnosť zaplatiť jej náhradu škody na zdraví vo výške 17 310,62 € a nahradiť trovy
právneho zast. ... a ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú podmienky na zmenu
rozsudku, s poukazom na § 221 O. s. p., zrušiť ho v časti napadnutej odvolaním a vrátiť mu
vec na ďalšie konanie.“.
Prvostupňový rozsudok napadol odvolaním aj žalovaný. Tvrdil potrebu zohľadnenia
spoluzavinenia sťažovateľky na vzniku škody, keďže „je evidentné, že žalobkyňa dala
súhlas na vykonanie sterilizácie tým, že podpísala tlačivo, používané v tom čase u jeho
právneho predchodcu, že rovnako je evidentné, že nikto z pracovníkov jeho právneho
predchodcu by nebol sterilizáciu vykonal, ak by nemal tzv. pozitívny reverz..., inými slovami
povedané, nevyhnutnou podmienkou pre vykonanie sterilizácie na žalobkyni bol ňou
podpísaný pozitívny reverz...“. Žalovaný rovnako namietal aj proti výroku prvostupňového
rozhodnutia o trovách konania.
Krajský súd rozsudkom č. k. 5 C 210/2010-444 z 10. novembra 2010 potvrdil
odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu okrem výroku o trovách konania
vo vzťahu medzi účastníkmi konania. V tomto výroku rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia
vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu.
Relevantné ustanovenia vyhlášky krajský súd interpretoval tak, že „základné
odškodnenie za SSU (§ 6 ods. 1 vyhl.) už samo vo svojej podstate je náhradou
za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie
i plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh, teda pre účasť na tých formách
spoločenského života, ktoré slúžia rozvoju jeho osobnosti, preto priznanie tohto
odškodnenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú objektívne obmedzené jeho možnosti
uplatniť sa v živote a spoločnosti.
Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhl. predpokladá už existenciu skutočností
umožňujúcich záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným
odškodnením.
Postup podľa § 7 ods. 3 vyhl. je však svojou povahou výnimočný, lebo kvalitatívne
predstavuje zmenu podmienok vyjadrenú pojmom dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými
môžu byť, napr. zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia celoživotného cieľa alebo
snaženia, príp. prínosu poškodeného v oblasti spoločenského, kultúrneho, politického,
športového života alebo podstatné obmedzenie uspokojovania životných potrieb. Dôvody
hodné osobitného zreteľa nie sú v právnych predpisoch definované a nie sú ani taxatívne,
ani demonštratívne uvedené, ide o neurčitý pojem, ktorý bližšie nie je obsahovo vymedzený,
jeho obsah i rozsah sa môže meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu a preto
rozhodnutie súdu o aplikácii tohto právneho výrazu, ktorý sa kvalitatívne i kvantitatívne
premietne do použitia príslušných ust., musí byť vždy výsledkom cieľavedomej
a vyčerpávajúcej úvahy.“.
Na pozadí citovanej právnej argumentácie bolo podľa krajského súdu vyhotoveným
znaleckým posudkom „preukázané, že aj keď vykonanie sterilizácie ligáciou uterinných túb
podľa Pomeroya sa považuje za úkon znemožňujúci dosiahnutie tehotenstva normálnym
pohlavným stykom, nejde o metódu absolútne vylučujúcu ďalšie tehotenstvo (napr. pomocou
refertilizačnej operácie a metódy asistovanej reprodukcie) a že súčasné vykonanie
sterilizácie uterinných túb podľa Pomeroya nezmenilo zdravotný stav žalobkyne tak, aby
v krajnom prípade nemohla byť obnovená jej plodnosť.
Vychádzajúc z uvedených zásad a so zreteľom na skutočnosti preukázané ZP bolo
urobený záver, že u žalobkyne je odôvodnené zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému
počtu 800 bodov, ktorým bolo SSU ohodnotené (800 bodov x 30 Sk = 24 000 Sk, t. j. 796,65
€) len na 2 násobok, t. j. na 1 593,30 €.
Pri posudzovaní primeranosti zvýšenia nebolo vzaté do úvahy, že zamestnancami
právneho predchodcu žalovaného bola žalobkyni vykonaná sterilizácia v rozpore s vtedy
platnými právnymi predpismi, bez toho, aby k zákroku poskytla platný súhlas, lebo uvedené
skutočnosti majú právny význam iba pri posudzovaní právneho základu uplatneného
nároku, t. j. zodpovednosti žalovaného, ale nie vo vzťahu k výške nároku.
Ani tvrdenie žalobkyne, že z vykonaného dokazovania v žiadnom prípade nemožno
vyvodiť, že refertilizačná operácia alebo metódy asistovanej reprodukcie sú spôsoby,
majúce absolútnu účinnosť a úspešnosť a 100 % zaručujú prinavrátenie plodnosti, navyše,
tieto zákroky sú veľmi finančne nákladné a pre ňu finančne absolútne nedostupné,
neodôvodňuje zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov, ktorým bolo SSU
ohodnotené na požadovaný násobok, lebo jednak nie je vylúčené, že v jej prípade by
refertilizačná operácia, resp. metódy asistovanej reprodukcie boli úspešné a prinavrátili jej
plodnosť a jednak nepreukázala, žeby sa bola obrátila, napr. na nejakú mimovládnu
organizáciu alebo nadáciu, starajúcu sa o práva Rómov, aby jej pritom pomohli. Rovnako
tak ani jej tvrdenie, že s druhom, s ktorým v súčasnosti žije túžia mať spolu vlastné deti, čo
im bolo vykonaním sterilizácie znemožnené, neodôvodňuje navrhované zvýšenie náhrady
za SSU, lebo je všeobecne známou skutočnosťou (§ 121 O. s. p.), že nemožnosť mať deti
závisí od toľkých faktorov (na strane ženy aj muža) a to nielen zdravotných, že nemožno
urobiť jednoznačný záver, že žalobkyňa – i v prípade, žeby u nej nebola vykonaná
sterilizácia – by bola mala ďalšie deti. Napokon ani skutočnosť, že žije v segregovanej,
sociálne vylúčenej, rómskej komunite v B., v ktorej život sa riadi inými kultúrnymi normami
ako život príslušníkov a príslušníčok majority a že sa jej ostatní členovia komunity za jej
neplodnosť vysmievajú, ponižujú ju a p., nemôže byť dôvodom na zvýšenie náhrady za SSU
v navrhovanom rozsahu, lebo pri rozhodovaní o tomto nároku musia byť vzaté do úvahy
kultúrne normy celej spoločnosti a nie iba určitej menšinovej komunity (v tomto prípade
rómskej), pretože opačný výklad by znamenal diskrimináciu príslušníkov a príslušníčok
majority, v ktorej neplodné ženy (neplodní muži) už dávno nie sú vystavené ponižovaniu
a posmechu.“.
Odvolacie námietky žalovaného krajský súd v merite veci hodnotil ako nedôvodné
(zohľadnenie spoluzavinenia sťažovateľky), akceptoval však výhrady voči výroku o trovách
konania.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje v prospech záveru
o porušení jej základného práva na ochranu pred mučením a krutým, neľudským či
ponižujúcim zaobchádzaním (čl. 16 ods. 2 ústavy, čl. 3 dohovoru) poukazom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a tvrdením, že „sterilizácia bola
vykonaná na sťažovateľke protiprávne a násilne, pri porušení vtedy platných predpisov.
Podľa sťažovateľky je sterilizácia vykonaná v rozpore so zákonom nepochybne neľudským
a ponižujúcim zaobchádzaním v zmysle čl. 3 Dohovoru“, pretože „sa jedná o zákrok
zmrzačujúci, ktorý nesleduje terapeutický cieľ; naopak, jeho účelom je také poškodenie
pohlavných orgánov muža či ženy, aby už nebolo možné počatie. Ako taký má zákrok potom
samozrejme následky na celý život, lebo úspešnosť operácie obnovujúcej plodnosť je veľmi
nízka a zdravotné následky sú značné.“. V nadväznosti na to sťažovateľka opätovne
podčiarkla skutkové okolnosti vykonania sterilizácie v jej prípade, ako aj následky, ktoré jej
tento zákrok privodil v osobnom živote (opustil ju druh, zhoršilo sa jej postavenie v rómskej
komunite, po zákroku má zdravotné ťažkosti, duševná trauma). Sťažovateľka tiež
s poukazom na pozitívny záväzok štátu vyplývajúci z čl. 3 dohovoru tvrdí, že krajský súd
v občianskom súdnom konaní, ktoré iniciovala, tento záväzok nenaplnil.
Porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v prvom rade vidí v tom, že „krajský súd
nepreskúmal komplexne sťažovateľkine námietky a v napadnutom konaní nepostupoval
dôsledne“. Požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia z judikatúry
ústavného súdu neboli v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu splnené „ústavne
akceptovateľným spôsobom“. Všeobecné súdy konajúce v jej veci „nebrali do úvahy
argumenty sťažovateľky a pri stanovení výšky odškodnenia vychádzali výhradne
zo znaleckého posudku znalca MUDr. S. ...“. Sťažovateľka je toho názoru, že „náhrada
škody na zdraví vo výške, ktorá jej bola všeobecnými súdmi priznaná predstavuje porušenie
jej práva na prístup k spravodlivosti“. Opätovne poukázala na nezákonnosť vykonanej
sterilizácie.
V konaní pred okresným súdom, ktoré „bolo odobrené postupom a rozhodnutím
krajského súdu“, došlo podľa sťažovateľky aj „k porušeniu princípu rovnosti zbraní
vo vzťahu k sťažovateľke. Sťažovateľka považuje rozhodnutia všeobecných súdov
za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou ohľadne navýšenia náhrady škody na zdraví
zaoberajú len v obmedzenom rozsahu.“.
Porušenie základného práva na ochranu pred zasahovaním do súkromného a
rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru) vidí sťažovateľka na pozadí
judikatúry ESĽP i ústavného súdu v tom, že „násilná a protiprávna sterilizácia je...
nezákonným zásahom do práva na rešpektovanie súkromného života. Vykonaním
protiprávnej sterilizácie došlo u sťažovateľky k zásahu do jej telesnej integrity, keďže jej
bola spôsobená strata významnej životnej funkcie (plodnosti). Ďalej tento zákrok viedol
k narušeniu vzťahu s jej partnerom – otcom jej detí, ktorý ju potom ako sa dozvedel o jej
neplodnosti opustil a oženil sa s inou ženou, s ktorou majú spoločné deti... Neplodnosť
sťažovateľky má negatívny vplyv aj na jej súčasný vzťah s partnerom, ktorý by s ňou chcel
vlastné deti, ktoré mu ona nemôže dať. Podľa sťažovateľky štát nevykonal účinné a efektívne
vyšetrenie daného zákroku...“. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že sterilizácia
na nej vykonaná nespĺňala žiadnu z podmienok ustanovených v čl. 8 ods. 2 dohovoru
pre prípustnosť zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Priznaním náhrady škody v sume judikovanej okresným súdom i krajským súdom
„nedošlo k náprave a sťažovateľka náhradu škody v tejto výške nepovažuje za adekvátne
odškodnenie, pretože takto vyčíslená výška náhrady škody nezodpovedá ujme, ktorú
vykonaním sterilizácie utrpela“.
Porušenie práva na účinný prostriedok nápravy (čl. 13 dohovoru) vidí sťažovateľka
v tom, že hoci „pred súdom vzniesla obhájiteľné tvrdenie, v ktorom namietala, že bola
podrobená neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu v Nemocnici K., za ktoré sú
zodpovední zamestnanci nemocnice“, v jej veci konajúce všeobecné súdy nevykonali
„účinné a efektívne vyšetrovanie okolností vykonania sterilizačného zákroku“.
Napokon sťažovateľka porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 14 v spojení s čl. 3, 6 a 8
dohovoru, čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie i čl. 12 ods. 1
dohovoru o odstránení diskriminácie žien vidí v tom, že na nej vykonaná sterilizácia „nie je
len ojedinelým zákrokom, ktorý bol protiprávne vykonaný len na nej. Sťažovateľka je toho
názoru, že tento protiprávny zákrok bol na nej vykonaný v rámci pokračovania praktík
rozsiahlej praxe násilných sterilizácií, ktoré boli na ženách rómskeho etnického pôvodu
vykonávané v bývalom Československu ešte v období komunizmu od 70-tych rokov
20 storočia. Táto prax pokračovala na Slovensku aj po páde komunizmu a bola kritizovaná
mnohými mimovládnymi ľudsko-právnymi organizáciami a medzinárodnými organizáciami.
Sťažovateľka sa oprávnene domnieva, že zákrok protiprávnej sterilizácie bol na nej
vykonaný v kontexte týchto praktík, za ktoré nesie Slovenská republika zodpovednosť.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v jej veci nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím a postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
5Co 210/2010 porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa článkov 2
ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3
Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 6, 8 Dohovoru,
článku 13 v spojení s článkami 3, 6, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3, 6, 8,
a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1 e)
Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm. e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej
diskriminácii.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. novembra 2010 spisová značka
5Co 210/2010-444, v potvrdzujúcom výroku zrušuje.
3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie v rozsahu potvrdzujúceho výroku
Krajskému súdu v Košiciach.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 25 000,- EUR (slovom: dvadsaťpäťtisíc EUR) v lehote do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke a jej právnej zástupkyni
trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde v lehote do 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné strany
prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti
o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien prístup
k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.
Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné
strany prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých
veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na základe
rovnoprávnosti mužov a žien, rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a
čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im
umožnia uplatňovať tieto práva.
Podľa čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade
so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty
zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia
právo každého na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti,
národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť,
sociálne zabezpečenie a sociálne služby.
Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia
prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné
slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdov spravodlivú a primeranú náhradu
za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Po dôslednom preštudovaní rozsudku okresného súdu v sťažovateľkinej veci
i napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj odôvodnenia sťažovateľkiných námietok
predostretých v jej sťažnosti, možno jednoznačne ustáliť, že sťažovateľka nie je spokojná
so sumou priznanej náhrady škody spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia.
Vzhľadom na skutkové pozadie kauzy (škoda spôsobená sterilizačným lekárskym
zákrokom) potom nedostatočná finančná kompenzácia mala mať za následok porušenie
sťažovateľkou označených článkov ústavy i medzinárodných dohovorov.
1. V súvislosti s rozsahom už citovaných napadnutých ustanovení ústavy
i medzinárodných dohovorov ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že
v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ochranu základným právam alebo slobodám,
alebo ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
Preto v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa nemožno úspešne domáhať vyslovenia
porušenia takého ustanovenia ústavy, príp. relevantnej medzinárodnej zmluvy, ktoré
nezakotvuje základné právo, slobodu alebo ľudské právo či základnú slobodu v rovine
individuálno-právnej.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť
do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články
obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky
v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08). Aj čl. 2 ods. 2 ústavy je súčasťou základných
princípov právneho štátu a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného
ustanovenia v individuálnych konaniach (napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00). Z týchto dôvodov
bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak
ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu
nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí
existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len
v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto
porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý
sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Aj v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru je pre ústavný súd podstatnou skutočnosť, že oba v sťažovateľkinej veci
konajúce všeobecné súdy dospeli k právoplatnému záveru o nezákonnosti vykonanej
sterilizácie, ako aj k záveru o objektívnej existencii príčinnej súvislosti medzi týmto
nezákonným zásahom do jej telesnej integrity a sťažením jej spoločenského uplatnenia.
V tejto súvislosti ústavný súd zvýrazňuje, že argumentácia sťažovateľky obsiahnutá
v sťažnosti často svojím charakterom načrtáva obraz, ako keby okresný súd a krajský súd
sťažovateľkine žalobné dôvody aj jej žalobný návrh považovali za nedôvodné. I samotná
judikatúra ESĽP, na ktorú sťažovateľka frekventovane poukazuje a využíva ju na závery
o porušení označených práv, rieši problémy súvisiace s posúdením, či konkrétne zásahy
do fyzickej i psychickej integrity jednotlivca sú spôsobilé porušiť základné práva a slobody,
ktorých ochrany sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáha. Podľa názoru
ústavného súdu však samotný fakt, že súdy uznali dôvodnosť jej žaloby, znamená
poskytnutie ochrany jej právam. Veď autoritatívne konštatovanie nezákonnosti jej
sterilizácie v podstatnom rozsahu vyčerpáva požiadavky plynúce z ňou citovanej judikatúry
ESĽP.
Ústavný súd však preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu aj v rozsahu sumy
priznanej náhrady škody, keďže táto otázka predstavovala pre sťažovateľku ťažiskový
problém. Sťažovateľka nijako nespochybňuje použitie vyhlášky na skutkový stav zistený
v konaní okresného súdu a krajského súdu.
Podľa § 444 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú
bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa
vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom
posudku.
Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému
lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený
vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti
a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa
rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote
a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide
o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa
§ 10.
Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa určuje sumou 30 Sk za jeden bod.
Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd
odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad
sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
Citované ustanovenia krajský súd s ohľadom na v konaní zistený skutkový stav
aplikoval na základe názoru, že „u žalobkyne je odôvodnené zvýšenie sumy zodpovedajúcej
základnému počtu 800 bodov, ktorým bolo SSU ohodnotené (800 bodov x 30 Sk = 24 000
Sk, t. j. 796,65 €) len na 2 násobok, t. j. na 1 593,30 €“, a následne sa s námietkami
sťažovateľky o neistom výsledku možných medicínskych zákrokov smerujúcich k obnoveniu
jej plodnosti, ako aj o finančnej nedostupnosti takých zákrokov pre sťažovateľku
vysporiadal argumentáciou, podľa ktorej „nie je vylúčené, že v jej prípade by refertilizačná
operácia, resp. metódy asistovanej reprodukcie boli úspešné a prinavrátili jej plodnosť a
jednak nepreukázala, žeby sa bola obrátila, napr. na nejakú mimovládnu organizáciu alebo
nadáciu, starajúcu sa o práva Rómov, aby jej pritom pomohli. Rovnako tak ani jej tvrdenie,
že s druhom, s ktorým v súčasnosti žije túžia mať spolu vlastné deti, čo im bolo vykonaním
sterilizácie znemožnené, neodôvodňuje navrhované zvýšenie náhrady za SSU, lebo je
všeobecne známou skutočnosťou (§ 121 O. s. p.), že nemožnosť mať deti závisí od toľkých
faktorov (na strane ženy aj muža) a to nielen zdravotných, že nemožno urobiť jednoznačný
záver, že žalobkyňa – i v prípade, žeby u nej nebola vykonaná sterilizácia – by bola mala
ďalšie deti.“.
K námietkam o postavení sťažovateľky v komunite, v ktorej žije, po vykonaní
sterilizácie krajský súd uviedol, že pri rozhodovaní o sťažovateľkinom návrhu na zvýšenie
sumy priznanej náhrady škody „musia byť vzaté do úvahy kultúrne normy celej spoločnosti
a nie iba určitej menšinovej komunity (v tomto prípade rómskej), pretože opačný výklad by
znamenal diskrimináciu príslušníkov a príslušníčok majority, v ktorej neplodné ženy
(neplodní muži) už dávno nie sú vystavené ponižovaniu a posmechu“.
Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie právnych záverov krajského súdu
rešpektuje požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z čl. 46 ods. 1
ústavy i z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd zdôvodnil svoje závery týkajúce sa
sťažovateľkou prednesených odvolacích námietok, ktoré sa týkali výlučne sumy okresným
súdom priznanej náhrady škody, a preto odôvodnenie jeho rozsudku je v súlade
s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Pokiaľ ide o obsahovú stránku citovaného odôvodnenia, ktorá, prirodzene,
je spôsobilým predmetom prieskumu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd
stabilne judikuje, že podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V konečnom dôsledku teda ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnuté právne názory krajského súdu iba v prípade, ak by tieto boli svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. II. ÚS 333/2010). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu ako s celkom
a konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom
na aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, vyhlášky, ako aj vzhľadom
na obsah relevantných dôkazov (znaleckého, listinných, ako aj výpovede účastníkov
konania a svedkov) je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný
súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu
za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Keďže ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti v časti sťažnosti
namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo s ohľadom
na zdôvodnenie sťažovateľkou tvrdeného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy dôjsť k arbitrárnosti
rozsudku krajského súdu ani v súvislosti s týmto ustanovením ústavy.
3. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo mať
účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, ako aj porušenie čl. 6
dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadísk
prezentovaných sťažovateľkou v odôvodnení jej sťažnosti dospel k záveru, že právo
na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo.
Krajský súd ako odvolacia inštancia sa odvolaním sťažovateľky zaoberal v súlade
s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (§ 211 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) a napadnuté rozhodnutie, ako aj
jemu predchádzajúci postup prvostupňového súdu preskúmal. Obsahom práva na účinný
opravný prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal
predstave sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti dospel k jednoznačnému záveru o nedôvodnosti tej časti sťažnostného petitu,
ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru. Rovnako uvedená argumentácia a záver
platia aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o
odstránení rasovej diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie (vo
vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy pre prípady
porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).
4. Napokon sťažovateľka sťažnosťou namietala aj porušenie ustanovení čl. 16 ods. 2,
čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 3 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru
o odstránení diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej
diskriminácie zakotvujúcich základné práva, práva a slobody hmotného charakteru.
K tomu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre
namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala
porušenie základných práv zaručených čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv zaručených
čl. 3 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení
diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej
diskriminácie, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia.
5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie finančného zadosťučinenia
a zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2011