Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 316/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 ods. 1

a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, čl. 5

písm. e) bodu iv) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie, porušenia jej základných práv zaručených čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a a jej práv zaručených , ,

čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011

doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 12 ods. 1

a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len

„dohovor o odstránení diskriminácie žien“), čl. 5 písm. e) bodu iv) a čl. 6 Medzinárodného

dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor

o odstránení rasovej diskriminácie“), porušenia jej základného práva nebyť mučený ani

podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zaručeného

, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života zaručeného , základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , základného práva na rovnosť účastníkov

konania zaručeného , práva nebyť mučený ani podrobený neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zaručeného čl. 3 dohovoru, práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru

a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -444 z 10. novembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 2. júna 2004 domáhala

náhrady škody v sume 521 200 Sk. Sťažovateľka skutkovo žalobu zdôvodnila tvrdením, že

10. januára 1999 porodila v nemocnici v K. vo veku 17 rokov svoje druhé dieťa

a „pri tomto pôrode, ktorý bol vykonaný cisárskym rezom, jej zamestnanci žalovaného

vykonali sterilizáciu. Jej zákonní zástupcovia, rodičia B. K. a F. K. k danému zákroku

súhlas neposkytli a nikto zo zdravotníckeho personálu súhlas o sterilizáciu nežiadal a ani

ich nikto o nutnosti sterilizačného zákroku neinformoval.“. Požadovanú sumu náhrady

škody sťažovateľka vyčíslila vychádzajúc z ustanovení § 6 ods. 1, 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky

ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia

a Ústrednej rady odborov č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „vyhláška“).

Okresný súd rozhodol v merite dvakrát zamietavo, avšak jeho rozsudky boli

krajským súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd potom

rozsudkom č. k. -409 z 15. júna 2010 uložil Mestu K. (ďalej len „žalovaný“)

povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 1 593,30 € a nahradiť jej trovy konania. Vo zvyšnej

časti žalobu zamietol.

Okresný súd rešpektujúc právny názor krajského súdu vyslovený v jeho

predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach dospel po doplnení dokazovania k záveru, že

„súhlas zákonných zástupcov žalobkyne so sterilizáciou nebol daný“, a preto „sterilizácia

bola u žalobkyne vykonaná v rozpore s vtedy platnými predpismi. Vykonaním sterilizácie

bola u žalobkyne spôsobená škoda spočívajúca v nemožnosti mať ďalšie vlastné deti. Medzi

porušením predpisov a vznikom škody je príčinná súvislosť, pretože v konaní neboli zistené

iné skutočnosti spôsobujúce neplodnosť žalobkyne.“.

Ďalej okresný súd dôvodil poukazom na znalecký posudok, v ktorom znalec z odboru

zdravotníctva a farmácie odvetvia gynekológie a pôrodníctva, „stanovil bodové hodnotenie

najbližšie stavu žalobkyne a to deformáciu penisu mužov vo veku do 45 rokov základným

počtom 800 bodov... Voči znaleckému posudku, ktorý vyčíslil sťaženie spoločenského

uplatnenia základným počtom 800 bodov, účastníci nemali námietky. Bodovému

ohodnoteniu zodpovedá suma 48.000,- Sk, podľa vtedy platnej právnej úpravy...“.

K prípadnému použitiu ustanovení § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky (možnosť

zvýšenia základnej sumy bodovo určeného sťaženia spoločenského uplatnenia) okresný súd

uviedol, že aplikácia týchto ustanovení „závisí od stupňa a rozsahu obmedzenia alebo

straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a v spoločnosti, pričom stupeň

rozsahu a intenzita obmedzených alebo stratených predpokladov v prípadoch hodných

osobitného zreteľa podstatne prevyšuje stupeň rozsahu a intenzitu predpokladanú v ust. § 6

ods. 2 vyhlášky. Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky predpokladá už existenciu

skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len

základným odškodnením.“. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na znalecký posudok

v inom konaní krajského súdu (sp. zn. ), v ktorom znalec uviedol, že

„pri ďalšom tehotenstve žalobkyne riziko pre plod a pre matku by bolo veľmi vysoké. Pokiaľ

by u nej nebola vykonaná sterilizácia pri cisárskom reze a jej následné vykonanie by

žalobkyňa odmietla, bolo by potrebné s ňou spísať reverz, v ktorom by bolo uvedené, že

bola poučená, že ďalšie tehotenstvo ju ohrozuje na živote.“.

Na základe citovaných záverov okresný súd k argumentácii sťažovateľky uviedol, že

„aj keď by bolo výsostným právom žalobkyne v prípade nevykonania sterilizácie znovu

otehotnieť a rozhodovať o prípadnom ohrození života svojho a života dieťaťa, nemožno

za dôvody zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ust. § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3

vyhlášky považovať neplodnosť žalobkyne v mladom veku, ak ďalšie tehotenstvo by ju

ohrozovalo na živote“. Zvýšenie náhrady škody nad rámec základného bodového

ohodnotenia podľa okresného súdu neprichádzalo do úvahy, „lebo ďalšie tehotenstvo by ju

ohrozovalo na živote, aj keď o absolútnej istote nemožno hovoriť“.

Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. V ňom predovšetkým

tvrdila neadekvátnosť priznanej náhrady škody, lebo „v konaní preukázala, že

v prejednávanej veci existujú predpoklady na zvýšenie sumy základného počtu bodov

určeného znalcom, keďže bolo nad všetku pochybnosť preukázané, že zamestnancami

právneho predchodcu žalovaného jej bola vykonaná sterilizácia v rozpore s vtedy platnými

právnymi predpismi bez toho, aby k zákroku poskytla platný súhlas, že sterilizácia jej bola

vykonaná vo veku 17 rokov, pričom spôsobenie neplodnosti v takom mladom veku

predstavuje vážny zásah do jej telesnej integrity a má neodškriepiteľný vplyv na jej

možnosti uplatniť sa v rodine a to hlavne v oblasti reprodukčnej. Pokiaľ z listinných

dôkazov mal súd za preukázané, že sterilizácia je všeobecne považovaná za permanentnú

antikoncepčnú metódu, znemožňujúcu oplodnenie prirodzeným spôsobom, t. j. pohlavným

stykom, uviedla, že z vykonaného dokazovania v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že

refertilizačná operácia alebo metódy asistovanej reprodukcie sú spôsoby, majúce absolútnu

účinnosť a úspešnosť, a ktoré by 100 % zaručovali prinavrátenie plodnosti, navyše tieto

zákroky sú veľmi finančne nákladné a pre ňu finančne absolútne nedostupné. Súdu tiež

vytýkala, že sa taktiež nedostatočne vysporiadal s jej tvrdeniami, že neplodnosť spôsobená

jej sterilizáciou má negatívny vplyv na jej rodinný život a postavenie v komunite. Poukázala

ďalej na to, že súd mal v konaní jednoznačne preukázané, že potom ako ostala neplodná ju

opustil jej druh, otec jej 2 detí, ktorý si založil novú rodinu, že v súčasnosti žije s iným

druhom, ktorý však nemá žiadne svoje deti a obaja túžia mať spolu vlastné deti, čo im bolo

vykonaním sterilizácie znemožnené, že súd sa ďalej pri hodnotení jej výpovede a

predložených dôkazov vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žije v segregovanej,

sociálne vylúčenej, rómskej komunite v B., v ktorej život sa riadi inými kultúrnymi normami

ako život príslušníkov a príslušníčok majority, že uvedené špecifiká názorne ilustrujú aj

predložené odborné články romistov a romistiek..., že taktiež mal z výpovedí za preukázané,

že sa jej ostatní členovia komunity za jej neplodnosť vysmievajú, ponižujú ju a p., že

neobstojí ani jeho tvrdenie, že dôvod na navýšenie náhrady škody neexistuje, pretože by ju

ďalšie tehotenstvo ohrozilo na živote, lebo tento záver opiera o vyprodukovaný v inom

konaní, pričom jeho závery sa opierajú o zdravotný stav inej žalobkyne, ktorý nemusí byť

totožný s jej zdravotným stavom v tomto konaní, že sám pripúšťa, že o absolútnej istote, čo

sa týka jej ohrozenia na živote, nemožno hovoriť, teda nie je zrejmé, ako a na základe čoho

a ako určil mieru toho ohrozenia, keďže v tomto smere neboli produkované v konaní žiadne

dôkazy, naopak mal preukázané, že sterilizácia vykonaná na nej nepredstavovala život

zachraňujúci úkon. Napokon uviedla, že podľa jej názoru neobstojí záver súdu, keď

zamietnutie časti jej žaloby odôvodňuje len hypotetickou možnosťou ohrozenia jej zdravia

a života v prípade ďalšieho tehotenstva a neprihliada pritom na iné v konaní vykonané

dôkazy, pričom zamietol vykonanie dôkazu výsluchom jej druha a jeho matky, ktorí by mu

mohli objasniť jej postavenie v komunite a popísať problémy, ktoré kvôli svojej neplodnosti

zažíva v bežnom živote. Na základe uvedených dôvodov preto navrhla, s poukazom na § 220

, rozsudok zmeniť v časti odvolaním napadnutých výrokov a žalovanému uložiť

povinnosť zaplatiť jej náhradu škody na zdraví vo výške 17 310,62 € a nahradiť trovy

právneho zast. ... a ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú podmienky na zmenu

rozsudku, s poukazom na , zrušiť ho v časti napadnutej odvolaním a vrátiť mu

vec na ďalšie konanie.“.

Prvostupňový rozsudok napadol odvolaním aj žalovaný. Tvrdil potrebu zohľadnenia

spoluzavinenia sťažovateľky na vzniku škody, keďže „je evidentné, že žalobkyňa dala

súhlas na vykonanie sterilizácie tým, že podpísala tlačivo, používané v tom čase u jeho

právneho predchodcu, že rovnako je evidentné, že nikto z pracovníkov jeho právneho

predchodcu by nebol sterilizáciu vykonal, ak by nemal tzv. pozitívny reverz..., inými slovami

povedané, nevyhnutnou podmienkou pre vykonanie sterilizácie na žalobkyni bol ňou

podpísaný pozitívny reverz...“. Žalovaný rovnako namietal aj proti výroku prvostupňového

rozhodnutia o trovách konania.

Krajský súd rozsudkom č. k. -444 z 10. novembra 2010 potvrdil

odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu okrem výroku o trovách konania

vo vzťahu medzi účastníkmi konania. V tomto výroku rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia

vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu.

Relevantné ustanovenia vyhlášky krajský súd interpretoval tak, že „základné

odškodnenie za SSU (§ 6 ods. 1 vyhl.) už samo vo svojej podstate je náhradou

za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie

i plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh, teda pre účasť na tých formách

spoločenského života, ktoré slúžia rozvoju jeho osobnosti, preto priznanie tohto

odškodnenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú objektívne obmedzené jeho možnosti

uplatniť sa v živote a spoločnosti.

Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhl. predpokladá už existenciu skutočností

umožňujúcich záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným

odškodnením.

Postup podľa § 7 ods. 3 vyhl. je však svojou povahou výnimočný, lebo kvalitatívne

predstavuje zmenu podmienok vyjadrenú pojmom dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými

môžu byť, napr. zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia celoživotného cieľa alebo

snaženia, príp. prínosu poškodeného v oblasti spoločenského, kultúrneho, politického,

športového života alebo podstatné obmedzenie uspokojovania životných potrieb. Dôvody

hodné osobitného zreteľa nie sú v právnych predpisoch definované a nie sú ani taxatívne,

ani demonštratívne uvedené, ide o neurčitý pojem, ktorý bližšie nie je obsahovo vymedzený,

jeho obsah i rozsah sa môže meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu a preto

rozhodnutie súdu o aplikácii tohto právneho výrazu, ktorý sa kvalitatívne i kvantitatívne

premietne do použitia príslušných ust., musí byť vždy výsledkom cieľavedomej

a vyčerpávajúcej úvahy.“.

Na pozadí citovanej právnej argumentácie bolo podľa krajského súdu vyhotoveným

znaleckým posudkom „preukázané, že aj keď vykonanie sterilizácie ligáciou uterinných túb

podľa Pomeroya sa považuje za úkon znemožňujúci dosiahnutie tehotenstva normálnym

pohlavným stykom, nejde o metódu absolútne vylučujúcu ďalšie tehotenstvo (napr. pomocou

refertilizačnej operácie a metódy asistovanej reprodukcie) a že súčasné vykonanie

sterilizácie uterinných túb podľa Pomeroya nezmenilo zdravotný stav žalobkyne tak, aby

v krajnom prípade nemohla byť obnovená jej plodnosť.

Vychádzajúc z uvedených zásad a so zreteľom na skutočnosti preukázané bolo

urobený záver, že u žalobkyne je odôvodnené zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému

počtu 800 bodov, ktorým bolo SSU ohodnotené (800 bodov x 30 Sk = 24 000 Sk, t. j. 796,65

€) len na 2 násobok, t. j. na 1 593,30 €.

Pri posudzovaní primeranosti zvýšenia nebolo vzaté do úvahy, že zamestnancami

právneho predchodcu žalovaného bola žalobkyni vykonaná sterilizácia v rozpore s vtedy

platnými právnymi predpismi, bez toho, aby k zákroku poskytla platný súhlas, lebo uvedené

skutočnosti majú právny význam iba pri posudzovaní právneho základu uplatneného

nároku, t. j. zodpovednosti žalovaného, ale nie vo vzťahu k výške nároku.

Ani tvrdenie žalobkyne, že z vykonaného dokazovania v žiadnom prípade nemožno

vyvodiť, že refertilizačná operácia alebo metódy asistovanej reprodukcie sú spôsoby,

majúce absolútnu účinnosť a úspešnosť a 100 % zaručujú prinavrátenie plodnosti, navyše,

tieto zákroky sú veľmi finančne nákladné a pre ňu finančne absolútne nedostupné,

neodôvodňuje zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov, ktorým bolo SSU

ohodnotené na požadovaný násobok, lebo jednak nie je vylúčené, že v jej prípade by

refertilizačná operácia, resp. metódy asistovanej reprodukcie boli úspešné a prinavrátili jej

plodnosť a jednak nepreukázala, žeby sa bola obrátila, napr. na nejakú mimovládnu

organizáciu alebo nadáciu, starajúcu sa o práva Rómov, aby jej pritom pomohli. Rovnako

tak ani jej tvrdenie, že s druhom, s ktorým v súčasnosti žije túžia mať spolu vlastné deti, čo

im bolo vykonaním sterilizácie znemožnené, neodôvodňuje navrhované zvýšenie náhrady

za SSU, lebo je všeobecne známou skutočnosťou ( ), že nemožnosť mať deti

závisí od toľkých faktorov (na strane ženy aj muža) a to nielen zdravotných, že nemožno

urobiť jednoznačný záver, že žalobkyňa – i v prípade, žeby u nej nebola vykonaná

sterilizácia – by bola mala ďalšie deti. Napokon ani skutočnosť, že žije v segregovanej,

sociálne vylúčenej, rómskej komunite v B., v ktorej život sa riadi inými kultúrnymi normami

ako život príslušníkov a príslušníčok majority a že sa jej ostatní členovia komunity za jej

neplodnosť vysmievajú, ponižujú ju a p., nemôže byť dôvodom na zvýšenie náhrady za SSU

v navrhovanom rozsahu, lebo pri rozhodovaní o tomto nároku musia byť vzaté do úvahy

kultúrne normy celej spoločnosti a nie iba určitej menšinovej komunity (v tomto prípade

rómskej), pretože opačný výklad by znamenal diskrimináciu príslušníkov a príslušníčok

majority, v ktorej neplodné ženy (neplodní muži) už dávno nie sú vystavené ponižovaniu

a posmechu.“.

Odvolacie námietky žalovaného krajský súd v merite veci hodnotil ako nedôvodné

(zohľadnenie spoluzavinenia sťažovateľky), akceptoval však výhrady voči výroku o trovách

konania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje v prospech záveru

o porušení jej základného práva na ochranu pred mučením a krutým, neľudským či

ponižujúcim zaobchádzaním ( , dohovoru) poukazom na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a tvrdením, že „sterilizácia bola

vykonaná na sťažovateľke protiprávne a násilne, pri porušení vtedy platných predpisov.

Podľa sťažovateľky je sterilizácia vykonaná v rozpore so zákonom nepochybne neľudským

a ponižujúcim zaobchádzaním v zmysle čl. 3 Dohovoru“, pretože „sa jedná o zákrok

zmrzačujúci, ktorý nesleduje terapeutický cieľ; naopak, jeho účelom je také poškodenie

pohlavných orgánov muža či ženy, aby už nebolo možné počatie. Ako taký má zákrok potom

samozrejme následky na celý život, lebo úspešnosť operácie obnovujúcej plodnosť je veľmi

nízka a zdravotné následky sú značné.“. V nadväznosti na to sťažovateľka opätovne

podčiarkla skutkové okolnosti vykonania sterilizácie v jej prípade, ako aj následky, ktoré jej

tento zákrok privodil v osobnom živote (opustil ju druh, zhoršilo sa jej postavenie v rómskej

komunite, po zákroku má zdravotné ťažkosti, duševná trauma). Sťažovateľka tiež

s poukazom na pozitívny záväzok štátu vyplývajúci z čl. 3 dohovoru tvrdí, že krajský súd

v občianskom súdnom konaní, ktoré iniciovala, tento záväzok nenaplnil.

Porušenie základných práv zaručených a a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v prvom rade vidí v tom, že „krajský súd

nepreskúmal komplexne sťažovateľkine námietky a v napadnutom konaní nepostupoval

dôsledne“. Požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia z judikatúry

ústavného súdu neboli v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu splnené „ústavne

akceptovateľným spôsobom“. Všeobecné súdy konajúce v jej veci „nebrali do úvahy

argumenty sťažovateľky a pri stanovení výšky odškodnenia vychádzali výhradne

zo znaleckého posudku znalca MUDr. S. ...“. Sťažovateľka je toho názoru, že „náhrada

škody na zdraví vo výške, ktorá jej bola všeobecnými súdmi priznaná predstavuje porušenie

jej práva na prístup k spravodlivosti“. Opätovne poukázala na nezákonnosť vykonanej

sterilizácie.

V konaní pred okresným súdom, ktoré „bolo odobrené postupom a rozhodnutím

krajského súdu“, došlo podľa sťažovateľky aj „k porušeniu princípu rovnosti zbraní

vo vzťahu k sťažovateľke. Sťažovateľka považuje rozhodnutia všeobecných súdov

za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou ohľadne navýšenia náhrady škody na zdraví

zaoberajú len v obmedzenom rozsahu.“.

Porušenie základného práva na ochranu pred zasahovaním do súkromného a

rodinného života ( a dohovoru) vidí sťažovateľka na pozadí

judikatúry ESĽP i ústavného súdu v tom, že „násilná a protiprávna sterilizácia je...

nezákonným zásahom do práva na rešpektovanie súkromného života. Vykonaním

protiprávnej sterilizácie došlo u sťažovateľky k zásahu do jej telesnej integrity, keďže jej

bola spôsobená strata významnej životnej funkcie (plodnosti). Ďalej tento zákrok viedol

k narušeniu vzťahu s jej partnerom – otcom jej detí, ktorý ju potom ako sa dozvedel o jej

neplodnosti opustil a oženil sa s inou ženou, s ktorou majú spoločné deti... Neplodnosť

sťažovateľky má negatívny vplyv aj na jej súčasný vzťah s partnerom, ktorý by s ňou chcel

vlastné deti, ktoré mu ona nemôže dať. Podľa sťažovateľky štát nevykonal účinné a efektívne

vyšetrenie daného zákroku...“. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že sterilizácia

na nej vykonaná nespĺňala žiadnu z podmienok ustanovených v čl. 8 ods. 2 dohovoru

pre prípustnosť zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Priznaním náhrady škody v sume judikovanej okresným súdom i krajským súdom

„nedošlo k náprave a sťažovateľka náhradu škody v tejto výške nepovažuje za adekvátne

odškodnenie, pretože takto vyčíslená výška náhrady škody nezodpovedá ujme, ktorú

vykonaním sterilizácie utrpela“.

Porušenie práva na účinný prostriedok nápravy (čl. 13 dohovoru) vidí sťažovateľka

v tom, že hoci „pred súdom vzniesla obhájiteľné tvrdenie, v ktorom namietala, že bola

podrobená neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu v Nemocnici K., za ktoré sú

zodpovední zamestnanci nemocnice“, v jej veci konajúce všeobecné súdy nevykonali

„účinné a efektívne vyšetrovanie okolností vykonania sterilizačného zákroku“.

Napokon sťažovateľka porušenie , v spojení s , 6 a 8

dohovoru, čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie i čl. 12 ods. 1

dohovoru o odstránení diskriminácie žien vidí v tom, že na nej vykonaná sterilizácia „nie je

len ojedinelým zákrokom, ktorý bol protiprávne vykonaný len na nej. Sťažovateľka je toho

názoru, že tento protiprávny zákrok bol na nej vykonaný v rámci pokračovania praktík

rozsiahlej praxe násilných sterilizácií, ktoré boli na ženách rómskeho etnického pôvodu

vykonávané v bývalom Československu ešte v období komunizmu od 70-tych rokov

20 storočia. Táto prax pokračovala na Slovensku aj po páde komunizmu a bola kritizovaná

mnohými mimovládnymi ľudsko-právnymi organizáciami a medzinárodnými organizáciami.

Sťažovateľka sa oprávnene domnieva, že zákrok protiprávnej sterilizácie bol na nej

vykonaný v kontexte týchto praktík, za ktoré nesie Slovenská republika zodpovednosť.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v jej veci nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím a postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa článkov 2

ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3

SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 6, 8 Dohovoru,

článku 13 v spojení s článkami 3, 6, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3, 6, 8,

a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1 e)

Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm. e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej

diskriminácii.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. novembra 2010 spisová značka

-444, v potvrdzujúcom výroku zrušuje.

3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie v rozsahu potvrdzujúceho výroku

Krajskému súdu v Košiciach.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 25 000,- EUR (slovom: dvadsaťpäťtisíc EUR) v lehote do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke a jej právnej zástupkyni

trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde v lehote do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné strany

prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti

o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien prístup

k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné

strany prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých

veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na základe

rovnoprávnosti mužov a žien, rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a

čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im

umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade

so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty

zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia

právo každého na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti,

národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť,

sociálne zabezpečenie a sociálne služby.

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia

prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým

osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné

slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdov spravodlivú a primeranú náhradu

za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Po dôslednom preštudovaní rozsudku okresného súdu v sťažovateľkinej veci

i napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj odôvodnenia sťažovateľkiných námietok

predostretých v jej sťažnosti, možno jednoznačne ustáliť, že sťažovateľka nie je spokojná

so sumou priznanej náhrady škody spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia.

Vzhľadom na skutkové pozadie kauzy (škoda spôsobená sterilizačným lekárskym

zákrokom) potom nedostatočná finančná kompenzácia mala mať za následok porušenie

sťažovateľkou označených článkov i medzinárodných dohovorov.

1. V súvislosti s rozsahom už citovaných napadnutých ustanovení

i medzinárodných dohovorov ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že

v konaní podľa poskytuje ochranu základným právam alebo slobodám,

alebo ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Preto v konaní podľa sa nemožno úspešne domáhať vyslovenia

porušenia takého ustanovenia , príp. relevantnej medzinárodnej zmluvy, ktoré

nezakotvuje základné právo, slobodu alebo ľudské právo či základnú slobodu v rovine

individuálno-právnej.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa

a čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť

do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články

obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky

v individuálnych prípadoch (). Aj je súčasťou základných

princípov právneho štátu a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného

ustanovenia v individuálnych konaniach (napr. , ). Z týchto dôvodov

bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

a a práva zaručeného dohovoru ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak

ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu

nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí

existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len

v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto

porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý

sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Aj v prípade namietaného porušenia a , ako aj

ods. 1 dohovoru je pre ústavný súd podstatnou skutočnosť, že oba v sťažovateľkinej veci

konajúce všeobecné súdy dospeli k právoplatnému záveru o nezákonnosti vykonanej

sterilizácie, ako aj k záveru o objektívnej existencii príčinnej súvislosti medzi týmto

nezákonným zásahom do jej telesnej integrity a sťažením jej spoločenského uplatnenia.

V tejto súvislosti ústavný súd zvýrazňuje, že argumentácia sťažovateľky obsiahnutá

v sťažnosti často svojím charakterom načrtáva obraz, ako keby okresný súd a krajský súd

sťažovateľkine žalobné dôvody aj jej žalobný návrh považovali za nedôvodné. I samotná

judikatúra ESĽP, na ktorú sťažovateľka frekventovane poukazuje a využíva ju na závery

o porušení označených práv, rieši problémy súvisiace s posúdením, či konkrétne zásahy

do fyzickej i psychickej integrity jednotlivca sú spôsobilé porušiť základné práva a slobody,

ktorých ochrany sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáha. Podľa názoru

ústavného súdu však samotný fakt, že súdy uznali dôvodnosť jej žaloby, znamená

poskytnutie ochrany jej právam. Veď autoritatívne konštatovanie nezákonnosti jej

sterilizácie v podstatnom rozsahu vyčerpáva požiadavky plynúce z ňou citovanej judikatúry

ESĽP.

Ústavný súd však preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu aj v rozsahu sumy

priznanej náhrady škody, keďže táto otázka predstavovala pre sťažovateľku ťažiskový

problém. Sťažovateľka nijako nespochybňuje použitie vyhlášky na skutkový stav zistený

v konaní okresného súdu a krajského súdu.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú

bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa

vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom

posudku.

Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému

lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený

vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti

a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa

rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote

a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide

o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa

§ 10.

Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia sa určuje sumou 30 Sk za jeden bod.

Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd

odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad

sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Citované ustanovenia krajský súd s ohľadom na v konaní zistený skutkový stav

aplikoval na základe názoru, že „u žalobkyne je odôvodnené zvýšenie sumy zodpovedajúcej

základnému počtu 800 bodov, ktorým bolo SSU ohodnotené (800 bodov x 30 Sk = 24 000

Sk, t. j. 796,65 €) len na 2 násobok, t. j. na 1 593,30 €“, a následne sa s námietkami

sťažovateľky o neistom výsledku možných medicínskych zákrokov smerujúcich k obnoveniu

jej plodnosti, ako aj o finančnej nedostupnosti takých zákrokov pre sťažovateľku

vysporiadal argumentáciou, podľa ktorej „nie je vylúčené, že v jej prípade by refertilizačná

operácia, resp. metódy asistovanej reprodukcie boli úspešné a prinavrátili jej plodnosť a

jednak nepreukázala, žeby sa bola obrátila, napr. na nejakú mimovládnu organizáciu alebo

nadáciu, starajúcu sa o práva Rómov, aby jej pritom pomohli. Rovnako tak ani jej tvrdenie,

že s druhom, s ktorým v súčasnosti žije túžia mať spolu vlastné deti, čo im bolo vykonaním

sterilizácie znemožnené, neodôvodňuje navrhované zvýšenie náhrady za SSU, lebo je

všeobecne známou skutočnosťou ( ), že nemožnosť mať deti závisí od toľkých

faktorov (na strane ženy aj muža) a to nielen zdravotných, že nemožno urobiť jednoznačný

záver, že žalobkyňa – i v prípade, žeby u nej nebola vykonaná sterilizácia – by bola mala

ďalšie deti.“.

K námietkam o postavení sťažovateľky v komunite, v ktorej žije, po vykonaní

sterilizácie krajský súd uviedol, že pri rozhodovaní o sťažovateľkinom návrhu na zvýšenie

sumy priznanej náhrady škody „musia byť vzaté do úvahy kultúrne normy celej spoločnosti

a nie iba určitej menšinovej komunity (v tomto prípade rómskej), pretože opačný výklad by

znamenal diskrimináciu príslušníkov a príslušníčok majority, v ktorej neplodné ženy

(neplodní muži) už dávno nie sú vystavené ponižovaniu a posmechu“.

Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie právnych záverov krajského súdu

rešpektuje požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z čl. 46 ods. 1

i z dohovoru. Krajský súd zdôvodnil svoje závery týkajúce sa

sťažovateľkou prednesených odvolacích námietok, ktoré sa týkali výlučne sumy okresným

súdom priznanej náhrady škody, a preto odôvodnenie jeho rozsudku je v súlade

s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Pokiaľ ide o obsahovú stránku citovaného odôvodnenia, ktorá, prirodzene,

je spôsobilým predmetom prieskumu v konaní podľa , ústavný súd

stabilne judikuje, že podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V konečnom dôsledku teda ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnuté právne názory krajského súdu iba v prípade, ak by tieto boli svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. ). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu ako s celkom

a konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom

na aplikáciu príslušných ustanovení , vyhlášky, ako aj vzhľadom

na obsah relevantných dôkazov (znaleckého, listinných, ako aj výpovede účastníkov

konania a svedkov) je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný

súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu

za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti v časti sťažnosti

namietajúcej porušenie a dohovoru, nemohlo s ohľadom

na zdôvodnenie sťažovateľkou tvrdeného porušenia dôjsť k arbitrárnosti

rozsudku krajského súdu ani v súvislosti s týmto ustanovením .

3. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, ako aj porušenie čl. 6

dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadísk

prezentovaných sťažovateľkou v odôvodnení jej sťažnosti dospel k záveru, že právo

na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo.

Krajský súd ako odvolacia inštancia sa odvolaním sťažovateľky zaoberal v súlade

s ustanoveniami relevantného právneho predpisu ( a nasl.

v znení neskorších predpisov) a napadnuté rozhodnutie, ako aj

jemu predchádzajúci postup prvostupňového súdu preskúmal. Obsahom práva na účinný

opravný prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal

predstave sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti dospel k jednoznačnému záveru o nedôvodnosti tej časti sťažnostného petitu,

ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru. Rovnako uvedená argumentácia a záver

platia aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o

odstránení rasovej diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie (vo

vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy pre prípady

porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou ().

4. Napokon sťažovateľka sťažnosťou namietala aj porušenie ustanovení čl. 16 ods. 2,

, a dohovoru, a dohovoru

o odstránení diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej

diskriminácie zakotvujúcich základné práva, práva a slobody hmotného charakteru.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre

namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie základných práv zaručených a a práv zaručených

čl. 3 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení

diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) bodu iv) dohovoru o odstránení rasovej

diskriminácie, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia.

5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie finančného zadosťučinenia

a zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011