Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 333/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť F. S., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

24. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010

doručená sťažnosť F. S., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo

341/2009 z 24. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému

súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v roku 1999 sa žalobca – spoločnosť U. B., a. s.

(pôvodne po obchodným menom P., a. s.), domáhal proti sťažovateľovi ako žalovanému

zaplatenia sumy 245 339,80 Sk. Okresný súd rozsudkom č. k. -130 z

8. novembra 2007 žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi požadovanú

istinu s príslušenstvom. Proti predmetnému rozsudku sa sťažovateľ odvolal na Krajskom

súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. -238

z 9. apríla 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu. Na základe dovolania sťažovateľa

najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2008 pre vadu konania

(návrh na zmenu žaloby nebol sťažovateľovi doručený) zrušil rozsudok krajského súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd napriek vyslovenému názoru najvyššieho súdu v opätovnom konaní

rozhodol rozsudkom č. k. -344 z 29. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného

súdu, čo sa týka istiny, potvrdil a čo sa týka úrokov z omeškania, zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Krajský súd vo veci rozhodol podľa sťažovateľa bez toho, aby predmetný

návrh na zmenu žaloby (z 18. januára 2006, resp. 25. januára 2006) sťažovateľovi doručil.

Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 24. marca 2010 rozhodol tak, že dovolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu odmietol.

Podľa sťažovateľa namietaným uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho

základné práva spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde

podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a práva na spravodlivé, verejné a v primeranej lehote

prejednanie jeho záležitosti pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť

prijal na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil porušenie ním označených práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2010, zrušil predmetné

uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu trovy právneho

zastúpenia v sume 303,30 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu na

nezávislom a nestrannom súde zaručeného v , základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. marca 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2010,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie základného práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by

v prípade sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto

súdu ustanovené neboli zo strany najvyššieho súdu

rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby

najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu

k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch

domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ

mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jeho dovolaní

rozhodol, aj keď nie v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nieje prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. I keď dovolací

súd v tejto veci rozhodoval, vo svojom uznesení zo 17. decembra 2008 sp. zn. 4 Cdo

283/2008 žiaden záväzný právny názor v otázke opodstatnenosti uplatneného nároku na

zaplatenie žalovanej sumy nevyslovil. Predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu zrušil pre

vadu konania spočívajúcu v tom, že odvolací súd sa v dôsledku nesprávneho právneho

názoru o nemožnosti prihliadať na vady konania pred súdom prvého stupňa, ktoré neboli

namietané v podanom odvolaní, nezaoberal tým, že v konaní pred prvostupňovým súdom

nebolo rozhodnuté o návrhu žalobkyne na zmenu návrhu v smere jeho rozšírenia aj o

zaplatenie úrokov z omeškania, a že potvrdil prvostupňový rozsudok aj v časti, v ktorej bola

žalovanému uložená povinnosť plniť niečo, čo sa predmetom konania nestalo. V ďalšom

konaní odvolací súd dôsledne rešpektoval právny názor dovolacieho súdu v otázke

správneho procesného postupu v súvislosti s povinnosťou prihliadať na vady konania pred

prvostupňovým súdom z úradnej povinnosti. Rozsudok odvolacieho súdu nie je .ani

potvrdzujúcim rozsudkom, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237

Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z obsahu spisu však nezistil

existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení.

Za nedôvodnú považoval námietku dovolateľa o odňatí možnosti konať pred

odvolacím súdom, ktoré malo byť spôsobené tým, že potvrdením rozsudku súdu prvého

stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu zmaril odvolací

súd možnosť rozhodnúť súdom prvého stupňa o pripustení zmeny návrhu. Potvrdenie

prvostupňového rozsudku v uvedenom výroku nijako nebráni súdu prvého stupňa v ďalšom

konaní rozhodnúť o procesnom návrhu žalobkyne na zmenu návrhu v smere jeho rozšírenia

o úroky z omeškania a po pripustení tejto zmeny o tomto príslušenstve rozhodnúť. Tá časť

konania pred prvostupňovým súdom, v ktorej bolo rozhodované o žalovanej sume (istine),

nebola postihnutá vadou týkajúcou sa nerozhodnutia o pripustení zmeny návrhu vo forme

jeho rozšírenia aj o príslušenstvo, preto pokiaľ odvolací súd vo výroku o istine

prvostupňový rozsudok potvrdil, a zrušil ho len vo výroku o príslušenstve a súvisiacom

výroku o trovách konania, bol jeho postup správny.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd dovolanie žalovaného podľa § 218 ods. 1

písm. c) v spojení s ako neprípustné odmietol bez toho, aby sa

mohol zaoberať námietkami dovolateľa týkajúcimi sa nesprávneho hodnotenia dôkazov

odvolacím súdom a nesprávneho právneho posúdenia veci týmto súdom.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré v dovolaní napadnutý rozsudok

krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol. V každom prípade tento postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010