Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 118/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., J., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a v spojení s a a práv

podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem

diskriminácie žien a podľa čl. 5 písm. e)iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem

rasovej diskriminácie postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011

doručená sťažnosť Z. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení

s a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení

všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o odstránení diskriminácie žien“)

a podľa čl. 5 písm. e)iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie

(ďalej len „dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka «je rómskeho etnického pôvodu a žije

aj so svojou rodinou v segregovanom rómskom osídlení v obci v... kraji.

Sťažovateľka porodila dňa 22. 2. 1993 na Gynekologicko-pôrodníckom oddelení

Nemocnice s poliklinikou... (... ďalej len ako nemocnica v...) svoje druhé dieťa, išlo o jej

druhý pôrod, ktorý bol – rovnako ako jej prvý pôrod – vedený cisárskym rezom. Počas

výkonu cisárskeho rezu vykonali sťažovateľke zamestnanci nemocnice tubálnu ligáciu –

sterilizáciu (sterilisatio sec. Madlenei). Podľa záznamov, ktoré tvoria súčasť zdravotnej

dokumentácie vedenej o sťažovateľke nemocnicou v..., bola sťažovateľka prijatá

na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie nemocnice dňa 22. februára 1993 o 12.15 hod.

Zdravotná dokumentácia neobsahuje žiadnu žiadosť sťažovateľky o výkon sterilizácie ani

to, že by sťažovateľka udelila k zákroku akýkoľvek súhlas vrátane súhlasu informovaného.

Sťažovateľka bola v čase vykonania zákroku negramotná, podpisovala sa krížikmi.

Sťažovateľka mala v čase vykonania sterilizácie 17 rokov, t. j. nebola plnoletá, takže

na vykonanie zákroku vyžadovali vtedy platné právne predpisy okrem jej súhlasu aj súhlas

zákonných zástupcov. Zdravotná dokumentácia sťažovateľky neobsahuje žiaden súhlas

zákonných zástupcov sťažovateľky a ani sťažovateľky samotnej k výkonu sterilizácie.

Záznam o vykonaní zákroku obsahuje dokument nachádzajúci sa v zdravotnej dokumentácii

sťažovateľky nazvaný „Operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe“

zo dňa 22. 2. 1993, vyhotovený zamestnankyňou nemocnice MUDr. S., v ktorom je uvedené,

že „vzhľadom na placentu akretu, ruptúru uteri imminens v jazve urobená sterilizácia

na tubách sec.“ (t. j. záznam, že počas operačného zákroku bola na sťažovateľke vykonaná

sterilizácia). Operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe je dokument,

ktorý sa vyhotovuje pri akejkoľvek operácii a je v nej zaznamenávaný jej podrobný priebeh.

Nikto o vykonanom zákroku sťažovateľku neinformoval ani pred jeho vykonaním

a ani potom. Sťažovateľka, keďže nevedela o vykonanom zákroku sterilizácie, opakovane sa

pokúšala otehotnieť, pričom dôvod jej neplodnosti jej nebol známy, opakovane sa taktiež

podrobovala liečbe neplodnosti. Navyše pár mesiacov po pôrode jej druhé dieťa zomrelo.

Sťažovateľke nebolo umožnené nemocnicou v... nahliadnuť do jej zdravotnej

dokumentácie a ani si z nej zhotovovať fotokópie, preto sťažovateľka iniciovala

na Okresnom súde v Prešove konanie vedené pod č. , v ktorom žiadala, aby súd

uložil nemocnici v... povinnosť umožniť jej nahliadnutie a zhotovenie kópii listín z jej

zdravotnej dokumentácie vedenej nemocnicou v...

Sťažovateľka sa o vykonaní zákroku sterilizácie dozvedela až 18. 03. 2005, kedy jej

bolo umožnené prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne vyhotoviť si fotokópie z jej

zdravotnej dokumentácie, konkrétne operačnej vložky, ktorá obsahuje záznam o vykonaní

sterilizácie.

Po tom, čo sa sťažovateľka dozvedela o vykonaní zákroku, iniciovala na Okresnom

súde v Prešove dňa 30. 06. 2005 občiansko-právne konanie na ochranu osobnosti vedené

pod sp. značkou . Dňa 23. 1. 2009 podala sťažovateľka prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne aj trestné oznámenie na Okresnú prokuratúru v Prešove. Trestné

konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa ust. § 222

ods. 1 (, pozn.) účinného do 31. 12. 2005 vedené Okresným

riaditeľstvom PZ, Úradom justičnej a kriminálnej polície PZ v Prešove ČVS: ORP-120/1-

OVK-PO-2009 bolo uznesením zo dňa 10. 05. 2010 zastavené so záverom, že skutok, pre

ktorý sa viedlo, nie je trestným činom. Toto konanie je predmetom inej ústavnej sťažnosti,

podanej na Ústavnom súde SR dňa 26. 10. 2010 s podacím číslom 11864/2010.».

V konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný

súd“) sa sťažovateľka domáhala proti Fakultnej nemocnici s poliklinikou... (ďalej len

„žalovaná“), aby súd uložil žalovanej zaslať jej písomné ospravedlnenie za vykonanie

zákroku sterilizácie a zaplatiť jej nemajetkovú ujmu 1 000 000 Sk. Okresný súd rozsudkom

č. k. -260 z 29. apríla 2008 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky zamietol

odôvodniac svoje rozhodnutie tým, že sťažovateľka nepreukázala, že došlo k namietanému

zásahu do práva na ochranu jej osobnosti podľa . Okresný súd

poukázal okrem iného na to, že „vyšetrenie dutého systému maternice a vajcovodov

kontrastnou látkou röntgenom dokázalo ich obojstrannú priechodnosť bez zistenia

podviazania, a teda nepotvrdilo sa vykonania sterilizácie na pohlavných orgánoch

sťažovateľky“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -288

z 2. decembra 2008 zrušil označený rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Následne okresný súd novým rozsudkom č. k. -390 zo 16. novembra

2010 opäť žalobu sťažovateľky zamietol dôvodiac zhodne ako v prvom zamietavom

rozsudku tým, že sťažovateľka nepreukázala, že by žalovaná, resp. jej právny predchodca

zasiahol do sféry ochrany jej osobnosti a ďalším zákrokom, ktoré by na preukázanie toho, či

sa tak naozaj stalo, boli potrebné, sa sťažovateľka odmietla podrobiť.

Aj druhý rozsudok okresného súdu sťažovateľka napadla odvolaním, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -412 z 24. marca 2011 tak, že

napadnutý prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil a tento svoj potvrdzujúci

rozsudok odôvodnil tým, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne

vyvodil aj právne závery, na základe ktorých vo veci aj správne rozhodol. Vzhľadom

na správnosť odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozhodnutia krajský súd

v napadnutom rozsudku na neho v celom rozsahu poukázal.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje, ako malo dôjsť z jej pohľadu

k namietanému porušeniu jej v petite sťažnosti označených práv.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na ochranu pred

mučením, krutým, neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním podľa

(resp. práva podľa čl. 3 dohovoru), sťažovateľka uviedla, že bola takémuto zaobchádzaniu,

za ktoré je zodpovedný priamo štát, podrobená a bola porušená aj povinnosť vykonať

účinné vyšetrenie takéhoto zaobchádzania.

V súvislosti s tým sťažovateľka tvrdí, že bola pri pôrode cisárskym rezom

sterilizovaná, pričom na vykonanie tohto zákroku neudelila žiaden súhlas. Ďalej poukazuje

na povahu sterilizácie s tým, že nejde o terapeutický zákrok, ale o zákrok zmrzačujúci,

účelom ktorého je poškodenie pohlavných orgánov sledujúce zamedziť počatiu. Zároveň

sťažovateľka upriamuje pozornosť na skutočnosť, „že sterilizácia formou tubálnej ligácie

nemôže byť vykonaná v krajnej núdzi; jedná sa o zákrok, ktorý nie je život zachraňujúci

a nie je v bezprostrednom záujme dotknutej osoby. I preto sa na jeho výkon uplatňujú prísne

požiadavky vrátane požiadavky na platný informovaný súhlas zákonného zástupcu

u mladistvých osôb.“.

Sťažovateľka považuje za nepochybné, že u nej bola vykonaná sterilizácia,

argumentujúc tým, že „neexistoval žiaden logický dôvod, aby bolo vykonanie zákroku

zaznamenané v zdravotnej dokumentácii zachytávajúcej priebeh pôrodu, po jeho ukončení,

ak by nebola sterilizácia na sťažovateľke počas pôrodu vykonaná“.

Podľa sťažovateľky „zo strany štátu došlo v jej prípade k porušeniu pozitívneho

záväzku vyplývajúceho z čl. 3 Dohovoru zabezpečiť vedenie účinného vyšetrovania

neľudského či ponižujúceho zaobchádzania“. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva, na ktorú sa sťažovateľka odvoláva, vyvodzuje, že „akonáhle osoba vznesie

obhájiteľné tvrdenie, že bola podrobená neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, čl. 3

Dohovoru sa v spojení so všeobecným záväzkom štátov podľa čl. 1 Dohovoru, vyžaduje, aby

došlo k účinnému oficiálnemu prešetreniu takých tvrdení...“.

V prípade sťažovateľky krajský súd v rámci občianskoprávneho konania, ktoré sama

iniciovala, podľa nej takýmto spôsobom nepostupoval, a vzhľadom na to je „potrebné

výkon sterilizácie na sťažovateľke považovať za ponižujúce a neľudské zaobchádzanie, tak

ako to má na mysli SR a Dohovoru. Sťažovateľka namieta,

že zo strany štátu došlo v jej prípade k porušeniu pozitívneho záväzku vyplývajúceho z čl. 3

Dohovoru – zaistiť účinné vyšetrenie neľudského či ponižujúceho zaobchádzania.“.

Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor, že postupom krajského súdu a napadnutým

rozsudkom došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to vyjadruje

presvedčenie, že „krajský súd nepreskúmal komplexne sťažovateľkine námietky

a v napadnutom konaní nepostupoval dôsledne“, pretože nedal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Záver krajského súdu, podľa ktorého sa v danom prípade jednoznačne nepreukázalo

vykonanie sterilizácie, aj keď bolo zaznačené v zdravotnej dokumentácii, s tým, že táto

skutočnosť nemôže bez ďalšieho sama osebe znamenať, že k operačnému zákroku naozaj

došlo, považuje sťažovateľka za nezodpovedajúci predloženým dôkazom, ktoré podľa nej

preukázateľne dokazujú opak. Sťažovateľke sa javí ako nelogické zaznačenie vykonania

zákroku (sterilizácie) do zdravotnej dokumentácie, ak by na nej tento zákrok nebol

vykonaný. Ďalej uvádza, že „Ak by následne aj mohlo dôjsť k spriechodneniu vajcovodov

rozpadom podväzku (čo nevylúčil ani súdny znalec), žalovanú to v žiadnom prípade

nezbavilo zodpovednosti za protiprávne vykonanie zákroku.“.

Pokiaľ sťažovateľka podľa názoru všeobecných súdov tým, že sa odmietla podrobiť

ďalším vyšetreniam, ktoré by preukázali, či bol zákrok sterilizácie na nej vykonaný,

neuniesla dôkazné bremeno, sťažovateľka uviedla, „že súd nemôže objektívne požadovať,

aby sa podrobila ďalším vysoko invazívnym zákrokom, ako napr. laparoskopia, keď

vykonanie sterilizácie, t. j. existencia neoprávneného zásahu nebola nikdy zo strany

žalovanej objektívne spochybnená. Je v rozpore so zásadami spravodlivosti, aby v situácii,

keď žalovaná zaznamenala vykonanie protiprávneho zákroku v zdravotnej dokumentácii

sťažovateľky, bolo dôkazné bremeno na strane sťažovateľky, ktorá by sa mala podrobovať

rôznym invazívnym zákrokom, u ktorých nie sú vylúčené vedľajšie účinky a negatívne

následky na jej zdravie, aby preukázala, že zákrok na nej vykonaný bol.“.

Za porušenie princípu rovnosti zbraní v rámci práva na spravodlivé súdne konanie

upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje sťažovateľka to, že rozhodnutia všeobecných

súdov „sa jej argumentáciou ohľadne skutočnosti, že existencia neoprávneného zásahu

a vykonanie sterilizácie nikdy neboli vierohodne zo strany žalovanej spochybnené,

zaoberajú len v obmedzenom rozsahu. Vydaním arbitrárneho rozhodnutia všeobecným

súdom tak došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného zo základných prvkov

práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľky v porovnaní s protistranou.“.

Namietané porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru odôvodňuje sťažovateľka tým, že

na nej bola vykonaná násilná a protiprávna sterilizácia, čím došlo k zásahu do jej telesnej

integrity, keďže jej bola spôsobená strata významnej životnej funkcie (plodnosti).

Sterilizácia vykonaná sťažovateľke nesplnila podľa nej podmienky ustanovené v čl. 8 ods. 2

dohovoru preto, že

a) nebola vykonaná v súlade s vtedy platným právnym poriadkom,

b) nesledovala legitímny cieľ,

c) nebola nevyhnutnou v demokratickej spoločnosti.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru (v spojení s čl. 3 a čl. 8 dohovoru) sťažovateľka poukazuje na to, že bolo

povinnosťou štátnych orgánov „vykonať účinné a efektívne vyšetrovanie okolností

vykonania sterilizačného zákroku“, avšak zo strany všeobecných súdov k tomu nedošlo.

Sťažovateľka napokon namieta, „že postupom a rozhodnutím súdov v konaní

na ochranu osobnosti došlo i k porušeniu jej práv zakotvených v SR,

článku 14 v spojitosti s článkami 3, 6, 8, 13 Európskeho dohovoru a článkov 5 písm. e)iv

a 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii a článku 12 ods. 1 Dohovoru o diskriminácii žien“.

Túto námietku sťažovateľka odôvodňuje poukazom na to, že „je ženou rómskeho

etnického pôvodu. Sterilizácia, ktorá bola vykonaná na sťažovateľke, nie je ojedinelým

zákrokom, ktorý bol protiprávne vykonaný len na nej. Sťažovateľka je toho názoru, že tento

protiprávny zákrok bol na nej vykonaný v rámci pokračovania praktík rozsiahlej praxe

násilných sterilizácií, ktoré boli na ženách rómskeho etnického pôvodu vykonávané

v bývalom Československu ešte v období komunizmu od 70-tych rokov 20. storočia. Táto

prax pokračovala na Slovensku aj po páde komunizmu a bola kritizovaná mnohými

mimovládnymi ľudsko-právnymi organizáciami a medzinárodnými organizáciami.

Sťažovateľka sa oprávnene domnieva, že zákrok protiprávnej sterilizácie bol na nej

vykonaný v kontexte týchto praktík, za ktoré nesie Slovenská republika zodpovednosť.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Krajský súd v Prešove rozhodnutím a postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa článkov 2

ods. 2, čl. 12 ods. 2;čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3

SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 6, 8 Dohovoru,

článku 13 v spojení s článkami 3, 6, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3, 6, 8

a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1 e)

Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm. e)iv a článku 6 Dohovoru o rasovej

diskriminácii.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. marca 2011 spisová značka

-412 v potvrdzujúcom výroku zrušuje.

3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie v rozsahu potvrdzujúceho výroku

Krajskému súdu v Prešove.

4. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 25.000,- EUR (slovom: dvadsaťpäť tisíc EUR) v lehote do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľke a jej právnej zástupkyni

trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde v lehote do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal

vyjadrenie krajského súdu a príslušný spis vedený okresným súdom pod sp. zn.

.

Krajský súd vo svojom vyjadrení zo 17. júna 2011 uviedol, že okolnosti uvádzané

sťažovateľkou v sťažnosti považuje za nedôvodné, a preto navrhuje jej sťažnosť zamietnuť.

V konkrétnostiach krajský súd poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu

č. k. -390 zo 16. novembra 2010, z ktorého podľa krajského súdu nevyplýva,

že by okresný súd „pri hodnotení dôkazov čo len jeden z nich opomenul, a tak zaťažil svoje

rozhodnutie vadou. Naopak, dostatočným spôsobom zameral svoje dokazovanie okrem

iného i znalcami z odboru zdravotníctva. Ďalej vykonal dokazovanie aj obsahom listinných

dôkazov, výsluchom účastníkov a z týchto mal za nepochybne preukázaný ten záver, že

v danom prípade sa nepotvrdila jednoznačne vykonaná sterilizácia, aj keď bola zaznačená

v zdravotnej dokumentácii neb. MUDr. S. Na tvrdenie žalobkyne o tom, že k chirurgickému

zásahu došlo, pretože zákrok je v operačnej vložke zaznamenaný, sa žalovaná bránila tým,

že zmienka o vykonaní dotknutého operačného zákroku sa nenachádza na žiadnom inom

mieste zdravotnej dokumentácie žalobkyne. Pritom pri takomto zákroku je ho potrebné vždy

zaznamenať aj do operačnej knihy, aj do časti o priebehu šestonedelia a do prepúšťacej

správy. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že zákrok vykonaný bol, poukázal súd

aj na závery znalcov v súvislosti s neúspešnosťou vykonania sterilizácie podľa M., ktorá sa

pohybuje len v rozsahu 1,44 % a tú skutočnosť, že žalobkyňa sa podrobila s odstupom času

vyšetrovacej metóde, ktorou sa overila priechodnosť vajcovodov, pričom bolo u nej zistené,

že oba vajcovody má priechodné, čo podľa aj vyjadrenia znalca MUDr. Ľ. M. znamená, ako

by u žalobkyne sterilizácia vykonaná nebola. V súvislosti s tým navrhoval na preukázanie,

vykonania či nevykonania tohto zákroku aj možnosť podrobenia sa žalobkyňou menej

invazívnej vyšetrovacej metóde. Všetky tieto skutočnosti riadne vyhodnocoval a uzavrel, že

žalobkyňa nepreukázala, aby žalovaný zasiahol do sféry ochrany osobnosti, pričom

preukázanie tej skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu, bolo práve na žalobkyni.

V danom prípade žalobkyňa svoje tvrdenia o tom, že chirurgický zákrok na nej

vykonaný bol, preukazovala jedine tým, že v operačnej vložke bol vykonaný záznam.

Žalovaná sa bránila a poukazovala na iné dôkazy. Všetky tieto vzájomné súvislosti súd

prvého stupňa zohľadňoval, vyhodnocoval. Aby mohol prijať jednoznačný záver o tom, či

ku chirurgickému zákroku na žalobkyni došlo alebo nie, musel mať jednoznačne bez

akýchkoľvek pochybností preukázané, že k takémuto zákroku došlo. To však preukázané

a zistené nemal.

Tvrdenia žalobkyne neboli preukázané, pretože minimálne ďalšie dôkazy, ktoré boli

žalovaným predkladané, spochybňovali tvrdenia žalobkyne o tom, že tento zákrok vykonaný

bol. Skutočnosť, že poznačenie tohto zákroku v operačnej vložke bolo zaznamenané, nemôže

bez všetkého znamenať, že k vykonaniu zákroku aj došlo, naviac za situácie, ak s odstupom

času sa žalobkyňa podstúpila vyšetreniu, ktoré dokázalo obojstrannú priechodnosť

vajcovodov bez zistenia ich podviazanosti.

V neposlednom rade aj ďalší posudok MUDr. Š. analyzoval a konštatoval, že

záznamy o tom, že predmetný úkon na žalobkyni bol vykonaný, svedčí len operačná vložka,

pretože v pôrodopise nie je žiaden záznam o sterilizácii, ani v správe o rodičke. V operačnej

knihe nie je tiež žiaden záznam. Zároveň konštatoval, ako je možné diagnostikovať

vykonanie sterilizácie podľa M. Zdôraznil, že pri sterilizácii môže dôjsť k zlyhaniu

v dôsledku vytvorenia tuboperitorneálnej fistuly alebo rekanalizácie alebo v dôsledku

možnosti aj zlého vykonania sterilizácie. Teda poukázal a dal návod na to, ako je možné

tieto skutočnosti ďalej potvrdiť alebo vyvrátiť. K týmto skutočnostiam žalobkyňa zaujala

negatívny postoj. Túto skutočnosť správne súd zohľadňoval v celom komplexe vykonaných

dôkazov a skutkových zistení a v závislosti od toho aj unesením či neunesením dôkazného

bremena tej-ktorej strany.

Dokazovanie a konanie na súdoch oboch stupňov prebehlo riadne a v súlade

s , preto nemožno konštatovať, že by sťažovateľke bol odopretý prístup k súdu

a súdna ochrana.“.

Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá

však v určenej lehote nevyužila možnosť vyjadriť sa k nemu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19

ods. 2, a v spojení s a a práv podľa

čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e)

dohovoru o odstránení diskriminácie žien a podľa čl. 5 písm. e)iv a čl. 6 dohovoru

o odstránení rasovej diskriminácie postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. marca 2011.

Jej podstatná argumentácia spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci s tým, že

podľa nej krajský súd nepreskúmal komplexne jej námietky a nepostupoval dôsledne. Podľa

sťažovateľky nedáva napadnutý rozsudok jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatnením jej nárokov a obranou proti takémuto

uplatneniu, a preto ho nemožno považovať za ústavne akceptovateľný. Podstatná

argumentácia sťažovateľky sa teda koncentrovala na arbitrárnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu a absenciu relevantného zdôvodnenia jeho právnych záverov.

III.1 V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa

najskôr s námietkou porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

v spojení s a , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2

rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd (, ).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním. Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú [ (napr. )].

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z a taktiež

aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (,

).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. -412 z 24. marca

2011 po oboznámení výsledku prvostupňového konania, odvolacej argumentácie

sťažovateľky a stanoviska žalovanej k nej v podstatnom uviedol:

„Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery

a vo veci aj správne rozhodol, pričom odvolací súd konštatuje správnosť odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

K odvolacím námietkam žalobkyne uvádza, že odvolaním vymedzila rámec svojho

odvolania spočívajúci v nesprávnom vyhodnotení dôkazov. V súvislosti s tým odvolací súd

poukazuje na ustanovenie § 132 0. s. p., v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo, a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliada1 na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci.

Otázky spojené s prevádzaním a hodnotením dôkazov upravuje Občiansky súdny

poriadok. Ten ukladá súdu, aby dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako

aj vo vzájomných súvislostiach, aby rozhodol vo veci na základe zisteného skutkového stavu

( ), pričom len jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré z dôkazov navrhovaných

účastníkmi prevedie a ktoré nie. Nie je preto porušením zásad vyjadrených v ustanovení

, ak súd nevyhovie všetkým dôkazným návrhom účastníka a ak z dôkazov do tej

doby prevedených môže skutkový stav posudzovanej veci bezpečne usúdiť. Je vecou súdu

však ako s rozporom s prevedenými dôkazmi naloží, ale je aj jeho povinnosťou prevedený

dôkaz odporujúci dôkazom ostatným v zmysle hodnotiť a zdôvodniť

a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko k tomuto stanovisku aj vyjadriť.

Z ústavného princípu totiž nezávislosti súdov vyplýva aj právo súdu rozhodnúť, ktoré

z navrhovaných dôkazov prevedie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aby

rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zaťažené takou vadou konania, ktoré by spočívalo

z vykročenia zásad upravených: v ustanovení Prvostupňový súd dostatočným

spôsobom zameral dokazovanie na zistenie úplného skutkového stavu veci, zhromažďoval

potrebné listiny a dôkazy účastníkov konania, aj vyzýval k aktívnemu konaniu na úplné

zistenie skutkového stavu veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aby pri

hodnotení dôkazov čo len jeden z nich opomenul, a tak zaťažil svoje rozhodnutie vadou.

Naopak dostatočným spôsobom zameral svoje dokazovanie, okrem iného i znalcami

z odboru zdravotníctva. Ďalej vykonal dokazovanie aj obsahom listinných dôkazov,

výsluchom účastníkov a z týchto mal za nepochybne preukázaný ten záver, že v danom

prípade sa nepotvrdila jednoznačne vykonaná sterilizácia, aj keď bola zaznačená

v zdravotnej dokumentácii neb. MUDr. S. Na tvrdenie žalobkyne o tom, že k chirurgickému

zásahu došlo, pretože zákrok je v operačnej vložke zaznamenaný, sa žalovaná bránila tým,

že zmienka o vykonaní dotknutého operačného zákroku sa nenachádza na žiadnom inom

mieste zdravotnej dokumentácie žalobkyne. Pritom pri takomto zákroku je ho potrebné vždy

zaznamenávať do operačnej knihy, aj do časti o priebehu šestonedelia a do prepúšťacej

správy. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že zákrok vykonaný bol, poukázal súd aj na

závery znalcov v súvislosti s neúspešnosťou vykonania sterilizácie podľa M., ktorá sa

pohybuje len v rozsahu 1,44 % a tú skutočnosť, že žalobkyňa sa podrobila s odstupom času

vyšetrovacej metóde, ktorou sa overila priechodnosť vajcovodov, pričom bolo u nej zistené,

že oba vajcovody má priechodné, čo podľa aj vyjadrenia znalca MUDr. Ľ. M. znamená, ako

by u žalobkyne sterilizácia vykonaná nebola. V súvislosti s tým navrhoval na preukázanie

vykonania či nevykonania tohto zákroku aj možnosť podrobenia sa žalobkyňou menej

invazívnej vyšetrovacej metóde. Všetky tieto skutočnosti riadne vyhodnocoval a uzavrel, že

žalobkyňa nepreukázala, aby žalovaný zasiahol do sféry ochrany osobnosti, pričom

preukázanie tej skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu; bolo práve na žalobkyni.“

Krajský súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou sťažovateľky, ktorá tvrdila, že

vykonané hodnotenie dôkazov okresným súdom bolo nesprávne. Poukázal na to, že

hodnotenie dôkazov spadá do výlučnej právomoci súdu s tým, že dôkazy hodnotí podľa

svojej úvahy tak jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom musí dbať

na rovnaké postavenie účastníkov, čo však neznamená, že je povinnosťou súdu vyhovieť

všetkým návrhom účastníka. Krajský súd, pokiaľ ide o rozhodnutie o rozsahu dokazovania,

zdôraznil, že toto spadá do výlučnej kompetencie všeobecného súdu. S tvrdením

sťažovateľky, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že zákrok

sterilizácie na nej bol vykonaný, krajský súd nesúhlasil.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že sťažovateľka svoje tvrdenia o tom, že zákrok

sterilizácie bol na nej vykonaný, preukazovala len tým, že v operačnej vložke bol vykonaný

záznam. Žalovaná vo svojej obrane poukazovala na iné dôkazy, pričom všetky tieto

vzájomné súvislosti prvostupňový súd zohľadnil a vyhodnotil. Na prijatie jednoznačného

záveru o tom, či k namietanému chirurgickému zákroku na žalobkyni naozaj došlo, musel

mať okresný súd podľa názoru krajského súdu presvedčivo a bez akýchkoľvek pochybností

preukázané, že k takémuto zákroku skutočne došlo, čo však v okolnostiach daného prípadu

preukázané a zistené nemal.

Krajský súd ďalej konštatoval, že „Tvrdenia žalobkyne (t. j. sťažovateľky, pozn.)

neboli preukázané, pretože minimálne ďalšie dôkazy, ktoré boli žalovaným predkladané,

spochybňovali tvrdenia žalobkyne o tom, že tento zákrok vykonaný bol. Skutočnosť, že

poznačenie tohto zákroku v operačnej vložke bolo zaznamenané, nemôže bez všetkého

znamenať, že k vykonaniu zákroku aj došlo, naviac za situácie, ak s odstupom, času sa

žalobkyňa podstúpila vyšetreniu, ktoré dokázalo obojstrannú priechodnosť vajcovodov bez

zistenia ich podviazanosti.

V neposlednom rade aj ďalší posudok MUDr. Š. analyzoval a konštatoval, že

záznamy o tom, že predmetný úkon na žalobkyni bol vykonaný, svedčí len operačná vložka,

pretože v pôrodopise nie je žiaden záznam o sterilizácii, ani v správe o rodičke. V operačnej

knihe nie je tiež žiaden záznam. Zároveň konštatoval, ako je možné diagnostikovať

vykonanie sterilizácie podľa M. Zdôraznil, že pri sterilizácii môže dôjsť k zlyhaniu

v dôsledku vytvorenia tuboperitorneálnej fistuly alebo rekanalizácie alebo v dôsledku

možnosti aj zlého vykonania sterilizácie. Teda poukázal a dal návod na to, ako je možné

tieto skutočnosti ďalej potvrdiť alebo vyvrátiť. K týmto skutočnostiam žalobkyňa zaujala

negatívny postoj. Túto skutočnosť správne súd zohľadňoval v celom komplexe vykonaných

dôkazov a skutkových zistení a v závislosti od toho aj unesením či neunesením dôkazného

bremena tej-ktorej strany.“.

V závere krajský súd zosumarizoval, že v komplexe všetkých zistení a v spojení

najmä s okresný súd vyhodnocoval jednotlivé dôkazy

a predovšetkým so zreteľom na označené ustanovenie posudzujúc

aj neoprávnenosť zásahu, a to s vedomím toho, že na úspešné uplatnenie práva na ochranu

osobnosti postačuje zistenie, či zásah mohol objektívnym spôsobom narušiť alebo ohroziť

práva chránené . S poukazom na uvedené krajský súd uviedol,

že k takémuto zisteniu môže súd dospieť až po posúdení všetkých okolností konkrétneho

prípadu, predovšetkým vtedy, ak zistí, či takýto zásah vôbec bol vykonaný. Krajský súd

dospel k názoru, že zo zistení a dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa bolo

dôvodné uzavrieť a konštatovať, že nebolo vykonanými dôkazmi preukázané, že by

k takémuto zásahu na sťažovateľke došlo.

Na základe uvedeného krajský súd vyslovil, že „Iný záver, než ten, ktorý prijal súd

prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, nebolo možné prijať ani zo strany odvolacieho súdu.

Preto konštatoval, že rozhodnutie [okresného] súdu je zákonné, správne a v zmysle § 219

ho potvrdil.“.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

verejnej moci (súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. sp. zn. , , , , ,

).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku [v spojení s prvostupňovým rozsudkom, keďže

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , )] obsahuje

nielen hodnotiace úvahy, ale opiera sa aj o ustanovenia príslušných všeobecne záväzných

právnych predpisov a tiež o listinné dôkazy a ďalšie dôkazy, z ktorých vychádzal pri svojom

rozhodovaní.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného

súdu aj náležite odôvodnený, keďže podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere

poskytol odpovede na všetky podstatné sťažovateľkou namietané okolnosti danej právnej

veci v ňou podanom odvolaní.

V konečnom dôsledku ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu a jeho ingerencia do výkonu tejto právomoci by mohla byť

opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti jeho rozhodnutia s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov, tak ako

ju podal krajský súd, v zmysle už citovanej judikatúry (s. 13) by mohol nahradiť napadnuté

právne názory krajského súdu iba v prípade, ak by tieto boli svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti so sťažovateľkou prejavenou nespokojnosťou s napadnutým rozsudkom

ústavný súd uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ani práva podľa dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie , pretože podľa jej

názoru v posudzovanej veci sa všeobecné súdy sa „jej argumentáciou, ohľadne skutočnosti,

že existencia neoprávneného zásahu a vykonanie sterilizácie neboli nikdy vierohodne

zo strany žalovanej spochybnené, zaoberajú len v obmedzenom rozsahu. Vydaním

arbitrárneho rozhodnutia všeobecným súdom tak došlo k porušeniu princípu rovnosti

zbraní ako jedného zo základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu

sťažovateľky v porovnaní s protistranou.“.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v spojitosti so sťažovateľkou vznesenou

námietkou porušenia jej práv podľa a dohovoru, nemohlo

v súvislosti s námietkou arbitrárnosti tohto rozhodnutia dôjsť ani k porušeniu čl. 47 ods. 3

.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

a postupom krajského súdu predchádzajúcim jeho vydaniu a sťažovateľkou označenými

právami (podľa a a dohovoru v spojení s

a ), bolo potrebné sťažnosť odmietnuť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 Ďalšia námietka sťažovateľky sa vzťahuje na porušenie čl. 14 v spojení s čl. 3,

6 a 8 dohovoru.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práva podľa čl. 14 dohovoru,

ústavný súd konštatuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho

poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je

teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych

prípadoch (). Z týchto dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.3 Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 13 v spojení s čl. 3, 6 a 8

dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.

K porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy čl. 13 dohovoru (v spojení s čl. 3, 6

a 8 dohovoru), ktorý zaručuje právo mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom, došlo podľa sťažovateľky tým, že v okolnostiach danej veci nemala účinný

prostriedok nápravy, keďže konajúce súdy jej nezabezpečili účinné a efektívne vyšetrenie

okolností vykonania sterilizačného zákroku, hoci pred súdom vzniesla obhájiteľné tvrdenie,

v rámci ktorého namietala, že bola podrobená neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu

v zariadení žalovanej.

Sťažovateľka taktiež namietala porušenie čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej

diskriminácie, podľa ktorého zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných

vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich

jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore

s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať

na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku

takej diskriminácie utrpeli.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadísk

prezentovaných sťažovateľkou v odôvodnení jej sťažnosti dospel k záveru, že právo

na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo.

Krajský súd ako odvolacia inštancia sa odvolaním sťažovateľky zaoberal v súlade

s ustanoveniami relevantného právneho predpisu ( a nasl.

v znení neskorších predpisov) a napadnuté rozhodnutie, ako

aj jemu predchádzajúci postup prvostupňového súdu preskúmal. Obsahom práva na účinný

opravný prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal

predstave sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti dospel k jednoznačnému záveru o nedôvodnosti tej časti sťažnostného petitu,

ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru (v spojení s čl. 3, čl. 6 a čl. 8 dohovoru).

Rovnako uvedená argumentácia a záver platia aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky

týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie, ktorý možno

vnímať ako špeciálne ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu

účinného prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou

diskrimináciou ().

III.4 Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16

ods. 2 a v spojení s a , ako aj práv podľa

čl. 3, čl. 6 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení

diskriminácie žien, ako aj čl. 5 písm. e)iv dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

K porušeniu malo dôjsť napadnutým rozsudkom podľa

sťažovateľky v dvoch smeroch, a to tým, že „bola podrobená neľudskému a ponižujúcemu

zaobchádzaniu, za ktoré je zodpovedný priamo štát“, a tiež tým, že bola porušená povinnosť

vykonať účinné vyšetrovanie takéhoto zaobchádzania. V dôsledku namietaného neúčinného

vyšetrovania malo dôjsť zároveň aj k porušeniu čl. 3 dohovoru.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Základné právo podľa malo byť podľa sťažovateľky porušené

násilnou a protiprávnou sterilizáciou, čo sa prejavilo aj v „zásahu do jej telesnej integrity,

keďže jej bola spôsobená strata významnej životnej funkcie (plodnosti)“.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Sťažovateľka namieta zo strany štátu porušenie „pozitívneho záväzku vyplývajúceho

z čl. 3 Dohovoru zabezpečiť vedenie účinného vyšetrovania neľudského a ponižujúceho

zaobchádzania“.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Námietka porušenia práva vyplývajúceho z čl. 8 dohovoru sa vzťahuje na samotné

vykonanie sterilizácie na sťažovateľke, ktorá podľa nej „nesplnila podmienky stanovené

čl. 8 ods. 2 Dohovoru, takže jej vykonanie nemožno ospravedlniť“.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné strany

prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti

o zdravie s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien prístup

k zdravotníckym službám vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné

strany prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých

veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia na základe

rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte

a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im

umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e)iv dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade

so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty

zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia

právo každého na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti,

národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť,

sociálne zabezpečenie a sociálne služby.

K namietanému porušeniu v tomto bode označených práv sťažovateľky ústavný súd

poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základných práv zaručených

a a práv zaručených a dohovoru,

a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e)iv

dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie, bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako

).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti. Rozhodnutie krajského súdu je z hľadiska práv

uvedených v tomto bode odôvodnenia tohto uznesenia založené na ústavne konformnom

výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd nezistil pochybenie takej intenzity,

ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia týchto práv a následnú kasáciu napadnutého

rozsudku, a preto bolo potrebné odmietnuť sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012