Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 382/2013
PDF · 288.2 KB
No categories available
IV. ÚS 382/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
7 CoP/215/2011-932 z 29. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012
faxom a 5. júna 2012 v origináli doručená sťažnosť P. R. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 7 CoP/215/2011-932 z 29. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal (ďalej len „napadnutý
postup“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako účastníčka súdneho konania
(v procesnom postavení navrhovateľky) sa návrhom na začatie konania doručeným
Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 1. februára 2005 domáhala, aby
rozsudkom uložil odporcovi povinnosť platiť jej výživné v sume 995,82 € (30 000 Sk) vždy
do 15. dňa v mesiaci počnúc dňom podania návrhu do budúcnosti.
Okresný súd návrh sťažovateľky rozsudkom č. k. 13 C/46/2005-882 z 20. apríla 2011
zamietol, dôvodiac, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, v „časti
o určenie manželského výživného“ za obdobie po 27. júli 2008 konanie zastavil a náhradu
trov konania účastníkom nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, a to proti
výroku o zamietnutí návrhu a o trovách konania. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom
č. k. 7 CoP/215/2011-932 z 29. marca 2012 rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch potvrdil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Konaniu o vyživovacej povinnosti medzi manželmi predchádzalo konanie o rozvod
manželstva medzi sťažovateľkou (v procesnom postavení navrhovateľky) a odporcom
okresným súdom vedené pod sp. zn. 20 C 23/2006. Okresný súd o návrhu na rozvod
manželstva rozhodol rozsudkom z 19. mája 2008 tak, že manželstvo sťažovateľky a odporcu
rozviedol. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. júla 2008.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „Ako už bolo vyššie uvedené,
sťažovateľka je presvedčená o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu sťažovateľky z dôvodu uvedených
v ustanovení § 75 ods. 2 Zákona o rodine je rozhodnutím, ktoré porušuje práva
sťažovateľky uvedené v úvode tejto časti sťažnosti, keďže v rámci svojej prieskumnej
činnosti podľa ustanovenia § 212 až § 223 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a
to napriek tomu, že tento aplikoval ustanovenie § 75 ods. 2 Zákona o rodine tak, že táto
aplikácia zasiahla do základných práv sťažovateľky.
Predovšetkým súd prvého stupňa, a s týmto rozhodnutím sa stotožnil aj súd odvolací
súd, vo svojom rozsudku nahrádzal činnosť súdu konajúceho o rozvode manželstva
účastníkov konania, a dokonca v rozpore so závermi o príčinách rozvratu manželstva
účastníkov konania označil sťažovateľkino správanie za také, ktoré spôsobilo rozvrat
manželstva účastníkov konania.
V súdnej praxi je jednoznačne ustálený právny názor, podľa ktorého príčiny rozvratu
manželstva je oprávnený hodnotiť súd, ktorý o rozvode manželstva účastníkov rozhoduje.
V iných konaniach, v ktorých je otázka príčin rozvratu manželstva skutočnosťou, na ktorú je
súd povinný brať zreteľ, je súd viazaný dôvodmi, pre ktoré rozvodový súd manželstvo
účastníkov rozviedol a tie nemôže hodnotiť inak.“.
Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že „Samotná skutočnosť, že tak prvostupňový,
ako aj odvolací súd nerešpektovali príčiny rozvratu manželstva účastníkov konania zistené
rozvodovým súdom, ale tieto nad rámec týchto zistení účelovo pripisovali na ťarchu
sťažovateľky, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a práva domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde.
Naznačené skutočnosti však nie sú jediným aspektom, z hľadiska ktorého
prvostupňový aj odvolací súd zasiahli do práv sťažovateľky.
Javí sa ako znepokojujúcejšou skutočnosť, že oba súdy videli rozpor s dobrými
mravmi v takom konaní sťažovateľky, keď podala návrh na úpravu práv a povinností
rodičov k maloletým deťom, keď oznamovala konanie odporcu smerujúce k jej fyzickej
integrite a jej dôstojnosti orgánom polície. Takéto rozhodnutie súdu, ktoré zakladá
zamietnutie návrhu sťažovateľky pre rozpor s dobrými mravmi na konštatovaní, že začatie
súdnych konaní a oznamovanie konania odporcu smerujúce voči jej telesnej alebo
osobnostnej integrite, je konaním, ktoré narušilo rodinné vzťahy, je záverom nielen krajne
arbitrárnym, ale takým, ktorý využívanie právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľka má
k dispozícii na svoju ochranu podľa právneho poriadku, jej upiera.“.
Napokon sťažovateľka argumentuje tým, že „Rovnako sa súd oboznámil
aj s rozsudkom o rozvode manželstva účastníkov konania, v ktorom je konštatovaná hlboká
rozvrátenosť vzťahu medzi účastníkmi, ako aj príčiny tohto stavu. Ani z odôvodnenia tohto
rozhodnutia nevyplýva, že by to bol prejav sťažovateľkinho rozmaru, ktorý ju viedol
k podaniu návrhu na rozvod manželstva, ale dôsledok a nie príčina hlbokého a už
existujúceho rozvratu.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že súd posúdil oznámenie sťažovateľky zo dňa 31. 3. 2006
na OO PZ, Sídlisko... o fyzickom napadnutí zo strany odporcu, ako jedno z čiastkových
konaní, ktorým porušila dobré mravy, nemožno takýto úsudok súdu považovať za iný ako
taký, ktorý sťažovateľke upiera právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na inom orgáne Slovenskej republiky a upiera jej toto právo z dôvodu jej postavenia
manželky.
Súd považoval v tejto súvislosti za významné, že priestupkové konanie bolo
zastavené, pretože spáchanie priestupku, teda fyzické napadnutie navrhovateľky odporcom
nebolo v konaní preukázané.
Tento záver súdu, ktorým na ťarchu sťažovateľky posúdil nielen jej oznámenie
fyzického napadnutia odporcom, ale aj jeho nepreukázanie a následný odchod zo spoločnej
domácnosti, je mimoriadne signifikantným prípadom upierania základných ľudských práv,
akým je právo na ľudskú dôstojnosť obetiam domáceho násilia z dôvodu ich postavenia. Je
potrebné konštatovať, že napriek tomu, že Slovenská republika je signatárom viacerých
dohovorov o ľudských právach, ako aj viacerých dokumentov zaoberajúcimi sa otázkami
domáceho násilia a ochranou jeho obetí, v rozhodovacej činnosti nielen súdov, ale ani
iných orgánov verejnej moci, nie je možné vypozorovať, že by tieto aktivity Slovenskej
republiky mali svoj dosah na rozhodovanie týchto orgánov. V prípade sťažovateľky je jej
oznámenie skutku domáceho násilia fyzického napadnutia zo strany odporcu kvalifikované
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a bezprostredne po ňom nasledujúci odchod
zo spoločnej domácnosti kvalifikovaný ako svojvoľný odchod, odchod z vlastnej iniciatívy.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať nielen na skutočnosť, že práva zakotvené v Ústave
SR a v Dohovore sa vzťahujú na každého bez ohľadu na jeho postavenie, vrátane
postavenia manželky.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky P. R.
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde Slovenskej
republiky v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR zakotvujúcim rovnosť v dôstojnosti
a právach a s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR zakotvujúcim zákaz poškodzovať
a znevýhodňovať osobu na základe jej postavenia a v spojení s článkom 19 Ústavy SR,
podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,
- nebyť diskriminovaný pre svoje postavenie zakotvené v článku 14 Dohovoru
bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/215/2011-932 zo dňa 29. 3. 2012
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 CoP/215/2011-932 zo dňa 29. 3. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z týchto hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:
„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. vo vzťahu k výroku
o zamietnutí návrhu a trovách prvostupňového konania bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa
riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona
o rodine, zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu a trovách konania, preto odvolací súd
napadnuté výroky rozsudku podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Súd
prvého stupňa v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie
napadnutého výroku rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal s
námietkami navrhovateľky uplatnenými už počas konania na súde prvého stupňa a
navrhovateľka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti,
ktoré by mali za následok iné rozhodnutie vo veci samej.
Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že
v tomto prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu. Vyživovacia
povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a trvá až do jeho zániku. Manželia,
ako to vyplýva z ust. § 71 ods. 1, 2 Zákona o rodine, majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť
bez ohľadu na to, či žijú spolu alebo nežijú a ich hmotná a kultúrna úroveň má byť v zásade
rovnaká. Táto skutočnosť je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva z ich
rovnakých práv a povinností v manželstve. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd
na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola
v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne
na starostlivosť o domácnosť. Podľa § 73 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať,
ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi je
súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú
povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne
uvedené v Zákone o rodine. Ide najmä o ust. § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že
obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní,
vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať
zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine vyplýva, že o uspokojovanie potrieb
rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov a spokojovaním potrieb rodiny je aj osobná
starostlivosť o deti a domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna
povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Do zákonnej úpravy sa premietajú aj
morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorým je vzájomná
vyživovacia povinnosť manželov upravený. Z hľadiska § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude
bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti,
pretože práve dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie
výživného je alebo nie je rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody
neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude
možno posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Vo
všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v
demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť,
ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych
pravidiel (noriem) spoločnosti, všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným
pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonus mores).“
K hlavnej námietke sťažovateľky, že okresný súd aj krajský súd podľa jej názoru
na jej ťarchu vyhodnotili podávanie jej návrhov na manželské výživné, na rozdelenie
bezpodielového spoluvlastníctva počas trvania manželstva, odsťahovanie zo spoločnej
domácnosti a iniciovanie priestupkových konaní voči odporcovi prostredníctvom orgánov
polície ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol:
„Konajúci súd správne vyhodnotil konanie navrhovateľky požadujúcej manželské
výživné od odporcu za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože napriek
tvrdenej odvolacej námietke, že chcela zachrániť manželstvo za okolností ňou vyvolaných
ako ukončenie pracovného pomeru vo februári 2006, odsťahovanie sa zo spoločnej
domácnosti a iniciovanie priestupkových konaní voči odporcovi, ktoré prispeli k úplnému
narušeniu ich vzájomných vzťahov. Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou
navrhovateľky, že pokiaľ podala návrh na zrušenie BSM (za trvania manželstva, pozn.) bolo
to z dôvodu, že odporca sa k nej správal čudne, o ničom s ňou nehovoril a jej obavy sa
potvrdili, keď začali vznikať rôzne pôžičky, o ktorých nemala vedomosť, pričom ju odporca
stále napádal, že s ním žije len pre peniaze, tak podaním takého návrhu chcela preukázať,
že s ním pre peniaze nežije, aby mali oddelený majetok.“
Krajský súd v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca finančne zabezpečoval
odôvodnené potreby navrhovateľky aj maloletých detí vzhľadom na navrhovateľkou
zabezpečovanú osobnú starostlivosť o ne a financoval aj stavbu spoločného rodinného
domu, uhrádzal náklady spojené s užívaním bytu, ako aj náklady súvisiace s prevádzkou
motorového vozidla, ktoré zakúpil výlučne v prospech navrhovateľky vrátane poistiek
a nákladov na pohonné hmoty, ako aj úhrady na kúpu, rekonštrukciu a zariadenie jej bytu
na... ulici a týmito výdavkami nezaťažoval navrhovateľku a znášal ich s úmyslom vytvárania
finančného a majetkového zázemia aj pre navrhovateľku rovnakým dielom, preto nemožno
v danom prípade hovoriť o disproporcii celkovej životnej úrovne účastníkom a navyše
navrhovateľka v konaní nepreukázala odporcov nadštandardný spôsob života, ktorý ani
s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania nemožno konštatovať.“
III.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal
predovšetkým možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom
krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane napadnutého rozsudku krajského súdu)
a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu
o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
subjektívnych názorov sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutia
krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným
procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa
všeobecného súdu.
Aj keby ústavný súd prisvedčil stanovisku sťažovateľky, že niektoré z dôvodov,
ktoré považoval okresný súd za kolidujúce s dobrými mravmi (ňou iniciované konania
o určenie vyživovacej povinnosti odporcu voči nej a mal. deťom), nemôžu vytvárať
dostatočný základ na rozhodnutie o zamietnutí jej návrhu na určenie vyživovacej povinnosti
pre ňu, avšak na druhej strane vyjadruje názor, že rozhodnutie krajského súdu
č. k. 7 CoP/215/2011-932 z 29. marca 2012 ako celok obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov na jeho potvrdzujúci výrok. Ústavný súd nezistil nič, čo by
signalizovalo možnosť porušenia ústavnoprocesných princípov konania pred krajským
súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a tiež nezistil, že by závery krajského súdu,
rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľky proti zamietajúcemu prvostupňovému rozsudku
v konaní o určenie manželského výživného, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobené v zrejmom omyle, prípadne v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záverov krajského súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú
len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom,
čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.
Ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že krajský súd arbitrárne
vyhodnotil jej konanie spočívajúce v podávaní návrhov, ktorými sa domáhala svojich práv
a v iniciovaní priestupkových konaní prostredníctvom orgánov Policajného zboru. Ústavný
súd zastáva názor, že krajský súd v uvedenej súvislosti argumentoval dostatočne
a aj ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bez toho,
aby uvedenou aplikáciou došlo k zásahu do sťažovateľkou označených práv.
Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu argumentáciou uvedenou v odôvodnení
napadnutého rozsudku nedostal do rozporu s príčinami rozvratu manželstva účastníkov
konania uvedenými v odôvodnení v rozsudku okresného súdu sp. zn. 20 C 23/2006
z 19. mája 2008, ktorým bolo manželstvo rozvedené, iba poukázal na ďalšie okolnosti
týkajúce sa vzťahov účastníkov konania, ktoré zobral do úvahy pri rozhodovaní o návrhu
sťažovateľky.
Ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred
všeobecným súdom úspešný, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka vrátane jeho dôvodov a námietok.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať všetky jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný
súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní tohto druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý
mu predchádzal, konštatuje, že krajský súd rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby
sa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o porušení
obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, a preto sťažnosť
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, ústavný súd
v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. m. m. I. ÚS 143/2010 a IV. ÚS 118/08)
poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patria aj označené základné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 19 ústavy by vzhľadom
na uvedené bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením, čo, ako už
bolo uvedené, v okolnostiach danej veci nezistil.
Ústavný súd, aplikujúc uvedený právny názor v právnej veci sťažovateľky,
konštatuje, že sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 19 ústavy je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 14 dohovoru, ústavný súd
konštatuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie
antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo
aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch
(III. ÚS 51/08, IV. ÚS 118/2012). Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd napokon uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel
odmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, keďže závery
prijaté o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného
práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súde konanie) sa v celom rozsahu
vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom ústavy,
ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž nič nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súde
konanie), potom sa krajský súd nemohol dopustiť ani porušenia predmetných článkov
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2013