Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 382/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2

a , ako aj práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-932 z 29. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012

faxom a 5. júna 2012 v origináli doručená sťažnosť P. R. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s a 2 a (ďalej len

„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -932 z 29. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal (ďalej len „napadnutý

postup“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako účastníčka súdneho konania

(v procesnom postavení navrhovateľky) sa návrhom na začatie konania doručeným

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 1. februára 2005 domáhala, aby

rozsudkom uložil odporcovi povinnosť platiť jej výživné v sume 995,82 € (30 000 Sk) vždy

do 15. dňa v mesiaci počnúc dňom podania návrhu do budúcnosti.

Okresný súd návrh sťažovateľky rozsudkom č. k. -882 z 20. apríla 2011

zamietol, dôvodiac, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, v „časti

o určenie manželského výživného“ za obdobie po 27. júli 2008 konanie zastavil a náhradu

trov konania účastníkom nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, a to proti

výroku o zamietnutí návrhu a o trovách konania. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom

č. k. -932 z 29. marca 2012 rozsudok okresného súdu v napadnutých

výrokoch potvrdil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Konaniu o vyživovacej povinnosti medzi manželmi predchádzalo konanie o rozvod

manželstva medzi sťažovateľkou (v procesnom postavení navrhovateľky) a odporcom

okresným súdom vedené pod sp. zn. . Okresný súd o návrhu na rozvod

manželstva rozhodol rozsudkom z 19. mája 2008 tak, že manželstvo sťažovateľky a odporcu

rozviedol. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. júla 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „Ako už bolo vyššie uvedené,

sťažovateľka je presvedčená o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu sťažovateľky z dôvodu uvedených

v ustanovení § 75 ods. 2 Zákona o rodine je rozhodnutím, ktoré porušuje práva

sťažovateľky uvedené v úvode tejto časti sťažnosti, keďže v rámci svojej prieskumnej

činnosti podľa ustanovenia až potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a

to napriek tomu, že tento aplikoval ustanovenie § 75 ods. 2 Zákona o rodine tak, že táto

aplikácia zasiahla do základných práv sťažovateľky.

Predovšetkým súd prvého stupňa, a s týmto rozhodnutím sa stotožnil aj súd odvolací

súd, vo svojom rozsudku nahrádzal činnosť súdu konajúceho o rozvode manželstva

účastníkov konania, a dokonca v rozpore so závermi o príčinách rozvratu manželstva

účastníkov konania označil sťažovateľkino správanie za také, ktoré spôsobilo rozvrat

manželstva účastníkov konania.

V súdnej praxi je jednoznačne ustálený právny názor, podľa ktorého príčiny rozvratu

manželstva je oprávnený hodnotiť súd, ktorý o rozvode manželstva účastníkov rozhoduje.

V iných konaniach, v ktorých je otázka príčin rozvratu manželstva skutočnosťou, na ktorú je

súd povinný brať zreteľ, je súd viazaný dôvodmi, pre ktoré rozvodový súd manželstvo

účastníkov rozviedol a tie nemôže hodnotiť inak.“.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že „Samotná skutočnosť, že tak prvostupňový,

ako aj odvolací súd nerešpektovali príčiny rozvratu manželstva účastníkov konania zistené

rozvodovým súdom, ale tieto nad rámec týchto zistení účelovo pripisovali na ťarchu

sťažovateľky, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a práva domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde.

Naznačené skutočnosti však nie sú jediným aspektom, z hľadiska ktorého

prvostupňový aj odvolací súd zasiahli do práv sťažovateľky.

Javí sa ako znepokojujúcejšou skutočnosť, že oba súdy videli rozpor s dobrými

mravmi v takom konaní sťažovateľky, keď podala návrh na úpravu práv a povinností

rodičov k maloletým deťom, keď oznamovala konanie odporcu smerujúce k jej fyzickej

integrite a jej dôstojnosti orgánom polície. Takéto rozhodnutie súdu, ktoré zakladá

zamietnutie návrhu sťažovateľky pre rozpor s dobrými mravmi na konštatovaní, že začatie

súdnych konaní a oznamovanie konania odporcu smerujúce voči jej telesnej alebo

osobnostnej integrite, je konaním, ktoré narušilo rodinné vzťahy, je záverom nielen krajne

arbitrárnym, ale takým, ktorý využívanie právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľka má

k dispozícii na svoju ochranu podľa právneho poriadku, jej upiera.“.

Napokon sťažovateľka argumentuje tým, že „Rovnako sa súd oboznámil

aj s rozsudkom o rozvode manželstva účastníkov konania, v ktorom je konštatovaná hlboká

rozvrátenosť vzťahu medzi účastníkmi, ako aj príčiny tohto stavu. Ani z odôvodnenia tohto

rozhodnutia nevyplýva, že by to bol prejav sťažovateľkinho rozmaru, ktorý ju viedol

k podaniu návrhu na rozvod manželstva, ale dôsledok a nie príčina hlbokého a už

existujúceho rozvratu.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že súd posúdil oznámenie sťažovateľky zo dňa 31. 3. 2006

na OO PZ, Sídlisko... o fyzickom napadnutí zo strany odporcu, ako jedno z čiastkových

konaní, ktorým porušila dobré mravy, nemožno takýto úsudok súdu považovať za iný ako

taký, ktorý sťažovateľke upiera právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na inom orgáne Slovenskej republiky a upiera jej toto právo z dôvodu jej postavenia

manželky.

Súd považoval v tejto súvislosti za významné, že priestupkové konanie bolo

zastavené, pretože spáchanie priestupku, teda fyzické napadnutie navrhovateľky odporcom

nebolo v konaní preukázané.

Tento záver súdu, ktorým na ťarchu sťažovateľky posúdil nielen jej oznámenie

fyzického napadnutia odporcom, ale aj jeho nepreukázanie a následný odchod zo spoločnej

domácnosti, je mimoriadne signifikantným prípadom upierania základných ľudských práv,

akým je právo na ľudskú dôstojnosť obetiam domáceho násilia z dôvodu ich postavenia. Je

potrebné konštatovať, že napriek tomu, že Slovenská republika je signatárom viacerých

dohovorov o ľudských právach, ako aj viacerých dokumentov zaoberajúcimi sa otázkami

domáceho násilia a ochranou jeho obetí, v rozhodovacej činnosti nielen súdov, ale ani

iných orgánov verejnej moci, nie je možné vypozorovať, že by tieto aktivity Slovenskej

republiky mali svoj dosah na rozhodovanie týchto orgánov. V prípade sťažovateľky je jej

oznámenie skutku domáceho násilia fyzického napadnutia zo strany odporcu kvalifikované

ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a bezprostredne po ňom nasledujúci odchod

zo spoločnej domácnosti kvalifikovaný ako svojvoľný odchod, odchod z vlastnej iniciatívy.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať nielen na skutočnosť, že práva zakotvené v Ústave

SR a v Dohovore sa vzťahujú na každého bez ohľadu na jeho postavenie, vrátane

postavenia manželky.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky P. R.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde Slovenskej

republiky v spojení s článkom 12 ods. 1 SR zakotvujúcim rovnosť v dôstojnosti

a právach a s článkom 12 ods. 2 SR zakotvujúcim zákaz poškodzovať

a znevýhodňovať osobu na základe jej postavenia a v spojení s článkom 19 SR,

podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

- nebyť diskriminovaný pre svoje postavenie zakotvené v článku 14 Dohovoru

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -932 zo dňa 29. 3. 2012

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -932 zo dňa 29. 3. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z týchto hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa vo vzťahu k výroku

o zamietnutí návrhu a trovách prvostupňového konania bez nariadenia pojednávania podľa

v spojení s a dospel k záveru, že súd prvého stupňa

riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona

o rodine, zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu a trovách konania, preto odvolací súd

napadnuté výroky rozsudku podľa ako vecne správne potvrdil. Súd

prvého stupňa v súlade s vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie

napadnutého výroku rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje ( ). Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal s

námietkami navrhovateľky uplatnenými už počas konania na súde prvého stupňa a

navrhovateľka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti,

ktoré by mali za následok iné rozhodnutie vo veci samej.

Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že

v tomto prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu. Vyživovacia

povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a trvá až do jeho zániku. Manželia,

ako to vyplýva z ust. § 71 ods. 1, 2 Zákona o rodine, majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť

bez ohľadu na to, či žijú spolu alebo nežijú a ich hmotná a kultúrna úroveň má byť v zásade

rovnaká. Táto skutočnosť je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva z ich

rovnakých práv a povinností v manželstve. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd

na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola

v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne

na starostlivosť o domácnosť. Podľa § 73 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať,

ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi je

súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú

povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne

uvedené v Zákone o rodine. Ide najmä o ust. § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že

obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní,

vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať

zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine vyplýva, že o uspokojovanie potrieb

rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich

schopností, možností a majetkových pomerov a spokojovaním potrieb rodiny je aj osobná

starostlivosť o deti a domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna

povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Do zákonnej úpravy sa premietajú aj

morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorým je vzájomná

vyživovacia povinnosť manželov upravený. Z hľadiska § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude

bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti,

pretože práve dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie

výživného je alebo nie je rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody

neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude

možno posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Vo

všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v

demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť,

ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych

pravidiel (noriem) spoločnosti, všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným

pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonus mores).“

K hlavnej námietke sťažovateľky, že okresný súd aj krajský súd podľa jej názoru

na jej ťarchu vyhodnotili podávanie jej návrhov na manželské výživné, na rozdelenie

bezpodielového spoluvlastníctva počas trvania manželstva, odsťahovanie zo spoločnej

domácnosti a iniciovanie priestupkových konaní voči odporcovi prostredníctvom orgánov

polície ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku uviedol:

„Konajúci súd správne vyhodnotil konanie navrhovateľky požadujúcej manželské

výživné od odporcu za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože napriek

tvrdenej odvolacej námietke, že chcela zachrániť manželstvo za okolností ňou vyvolaných

ako ukončenie pracovného pomeru vo februári 2006, odsťahovanie sa zo spoločnej

domácnosti a iniciovanie priestupkových konaní voči odporcovi, ktoré prispeli k úplnému

narušeniu ich vzájomných vzťahov. Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou

navrhovateľky, že pokiaľ podala návrh na zrušenie BSM (za trvania manželstva, pozn.) bolo

to z dôvodu, že odporca sa k nej správal čudne, o ničom s ňou nehovoril a jej obavy sa

potvrdili, keď začali vznikať rôzne pôžičky, o ktorých nemala vedomosť, pričom ju odporca

stále napádal, že s ním žije len pre peniaze, tak podaním takého návrhu chcela preukázať,

že s ním pre peniaze nežije, aby mali oddelený majetok.“

Krajský súd v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca finančne zabezpečoval

odôvodnené potreby navrhovateľky aj maloletých detí vzhľadom na navrhovateľkou

zabezpečovanú osobnú starostlivosť o ne a financoval aj stavbu spoločného rodinného

domu, uhrádzal náklady spojené s užívaním bytu, ako aj náklady súvisiace s prevádzkou

motorového vozidla, ktoré zakúpil výlučne v prospech navrhovateľky vrátane poistiek

a nákladov na pohonné hmoty, ako aj úhrady na kúpu, rekonštrukciu a zariadenie jej bytu

na... ulici a týmito výdavkami nezaťažoval navrhovateľku a znášal ich s úmyslom vytvárania

finančného a majetkového zázemia aj pre navrhovateľku rovnakým dielom, preto nemožno

v danom prípade hovoriť o disproporcii celkovej životnej úrovne účastníkom a navyše

navrhovateľka v konaní nepreukázala odporcov nadštandardný spôsob života, ktorý ani

s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania nemožno konštatovať.“

III.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal

predovšetkým možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom

krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane napadnutého rozsudku krajského súdu)

a základným právom upraveným v a právom podľa

dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () vrátane návrhu

o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutia

krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným

procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa

všeobecného súdu.

Aj keby ústavný súd prisvedčil stanovisku sťažovateľky, že niektoré z dôvodov,

ktoré považoval okresný súd za kolidujúce s dobrými mravmi (ňou iniciované konania

o určenie vyživovacej povinnosti odporcu voči nej a mal. deťom), nemôžu vytvárať

dostatočný základ na rozhodnutie o zamietnutí jej návrhu na určenie vyživovacej povinnosti

pre ňu, avšak na druhej strane vyjadruje názor, že rozhodnutie krajského súdu

č. k. -932 z 29. marca 2012 ako celok obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov na jeho potvrdzujúci výrok. Ústavný súd nezistil nič, čo by

signalizovalo možnosť porušenia ústavnoprocesných princípov konania pred krajským

súdom podľa až , a tiež nezistil, že by závery krajského súdu,

rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľky proti zamietajúcemu prvostupňovému rozsudku

v konaní o určenie manželského výživného, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v zrejmom omyle, prípadne v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov krajského súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú

len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom,

čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že krajský súd arbitrárne

vyhodnotil jej konanie spočívajúce v podávaní návrhov, ktorými sa domáhala svojich práv

a v iniciovaní priestupkových konaní prostredníctvom orgánov Policajného zboru. Ústavný

súd zastáva názor, že krajský súd v uvedenej súvislosti argumentoval dostatočne

a aj ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bez toho,

aby uvedenou aplikáciou došlo k zásahu do sťažovateľkou označených práv.

Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu argumentáciou uvedenou v odôvodnení

napadnutého rozsudku nedostal do rozporu s príčinami rozvratu manželstva účastníkov

konania uvedenými v odôvodnení v rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 19. mája 2008, ktorým bolo manželstvo rozvedené, iba poukázal na ďalšie okolnosti

týkajúce sa vzťahov účastníkov konania, ktoré zobral do úvahy pri rozhodovaní o návrhu

sťažovateľky.

Ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred

všeobecným súdom úspešný, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka vrátane jeho dôvodov a námietok.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať všetky jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný

súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní tohto druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr.

).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý

mu predchádzal, konštatuje, že krajský súd rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby

sa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o porušení

obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, ústavný súd

v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. m. m. a )

poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj označené základné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa by vzhľadom

na uvedené bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením, čo, ako už

bolo uvedené, v okolnostiach danej veci nezistil.

Ústavný súd, aplikujúc uvedený právny názor v právnej veci sťažovateľky,

konštatuje, že sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa

je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 14 dohovoru, ústavný súd

konštatuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie

antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo

aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch

(, ). Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel

odmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie a 2 , keďže závery

prijaté o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného

práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súde konanie) sa v celom rozsahu

vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom ,

ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž nič nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súde

konanie), potom sa krajský súd nemohol dopustiť ani porušenia predmetných článkov

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013