Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 245/2015
PDF · 550.35 KB
No categories available
III. ÚS 245/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Mackom, Advokátska kancelária,
Mnoheľova 840/8, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 244/2013 z 11. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 244/2013
z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 6 P/5/2012 343 z 11. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) bol sťažovateľ zaviazaný spätne prispieť na výživu svojej manželke
sumou 2363,73 €, a to za obdobie od 13. marca 2012 do 8. novembra 2012, čo zodpovedá
mesačnému výživnému v sume 300 €. V prevyšujúcej časti okresný súd návrh zamietol
a čo sa týka trov konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania
krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, pričom sťažovateľa zaviazal aj na náhradu
trov odvolacieho konania v sume 418,30 €.
V obšírne koncipovanej sťažnosti proti napadnutému rozsudku (30 strán tlačeného
textu) sťažovateľ opakovane uvádza svoje hodnotenie pre prípad podstatných skutkových
okolností prípadu a poukazuje na obsah odvolacích námietok, ktoré vzniesol proti
rozsudku okresného súdu v podanom odvolaní odkazujúc pritom na súvisiacu judikatúru
všeobecných súdov, ktorej obsah mal byť podľa jeho názoru potvrdený aj rozhodovacou
činnosťou ústavného súdu (IV. ÚS 382/2013). Obsahom týchto námietok bolo najmä, že
okresný súd vyhodnotil správanie navrhovateľky v rozpore s vykonanými dôkazmi,
nezisťoval, aké sú jej odôvodnené potreby, neodôvodnil výšku priznanej sumy výživného
(300 €), nezohľadnil splnenie podmienky vzájomnosti vyživovacej povinnosti medzi
manželmi, resp. neskúmal dôvody neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti.
Následne opisuje postup krajského súdu pri prerokovaní sťažovateľovho odvolania proti
rozsudku okresného súdu, ako aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorého
odôvodnenie hodnotí ako strohé a nepreskúmateľné. Krajský súd podľa neho nedal
dostatočnú odpoveď na ním predloženú zásadnú právnu argumentáciu, čím porušil jeho
právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie, a pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade
trov konania, mal sa dopustiť ústavne nekonformného výkladu § 142 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ
uvádza, že krajský súd sa mal len „formálne a bez materiálneho dôkazného výsledku“
zamerať na doplnenie dokazovania len čo sa týka jedného odvolacieho dôvodu, a to
zistenia príčin opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou, a na základe strohého
vypočutia účastníkov konania následne rozsudok okresného súdu v celom rozsahu
potvrdiť. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol len na základe tvrdení jedného
účastníka súdneho konania, ktoré nebolo preukázané žiadnym iným dôkazom,
a s ostatnými ostatným odvolacími námietkami sa nevysporiadal. Tieto námietky mali
spočívať v tom, že okresný súd konanie bývalej manželky sťažovateľa nevyhodnotil na
základe dokazovania, predovšetkým pokiaľ ide o jej starostlivosť o spoločnú domácnosť,
finančné zabezpečenie domácnosti, odmietnutie návrhov sťažovateľa na poskytnutie
bývania či zavinenie rozvratu manželstva. Konajúci súd ďalej «vôbec nezisťoval
odôvodnené potreby navrhovateľky… neodôvodnil prečo práve suma vo výške 300. €
mesačne je tou správnou výškou výživného… nevyhodnotil vec z hľadiska naplnenia
podmienky „vzájomnosti“ vyživovacej povinnosti medzi manželmi… neskúmal dôvody
neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľky, resp. jeho záver
v tomto smere nemá oporu vo vykonaných dôkazoch ba im odporujú… nie je dôkazne
preukázaný záver prvostupňového súdu, že aktuálny zdravotný stav navrhovateľky jej
nebráni aby sama získala fin. prostriedky pre seba… sa nevysporiadal s tým, že
navrhovateľka sama disponuje majetkovými zdrojmi, z ktorých môže dosiahnuť príjem aj
bez jej vlastnej práce, napr. prenájmom motorestu … nevysporiadal s tým, že
navrhovateľka má možnosť bývať vo vlastnom rodinnom dome v a nie
v prenajatom byte… sa nevysporiadal s tým, že navrhovateľka mohla naďalej bývať
v spoločnom rodinnom dome účastníkov, keď dokonca sťažovateľ na vlastné náklady
chcel a chce naďalej stavebne upraviť tento dom tak, aby sa vzájomne nestretali a on
bude platiť náklady aj na bývanie navrhovateľky v tomto dome… sa nevysporiadal s tým,
že obaja účastníci sú starobnými dôchodcami a preto nemožno iba od jedného z nich
vyžadovať, aby naďalej pracoval a z takto dosiahnutého príjmu „financoval“ aj druhého
manžela, ktorý sám je starobným dôchodcom a môže tiež pracovať, resp. dosahovať
príjmy pre seba z vlastného majetku, ktorých príjmov sa svojvoľne a bezdôvodne vzdal,
resp. ich nevyužíva… sa nevysporiadal s tým, že ten manžel, ktorý ako starobný
dôchodca stále pracuje a preto má vyšší príjem ako druhý manžel tiež starobný
dôchodca, ktorý nepracuje má aj podľa judikatúry ústavného súdu nárok na vyššie
náklady na svoju regeneráciu… nerovnako pristupoval k dôkaznému zaťažovaniu
navrhovateľky a sťažovateľa keď navrhovateľke uveril bez predkladania dôkazov na jej
tvrdenia a od sťažovateľa rigorózne vyžadoval dôkaz na každý výdavok a predložené
dôkazy mu nedôvodne neuznal... sa nevysporiadal ani s odvolacími dôvodmi vo vzťahu k
trovám konania; odvolací dôvod sa totiž týkal rozhodovania prvostupňového súdu o
trovách konania podľa zásady úspechu a rozhodol nesprávne, avšak odvolací súd z tohto
hľadiska vôbec nepreskúmal prvostupňové rozhodnutia a nedal sťažovateľovi odpoveď na
jeho odvolaciu námietku, pretože uviedol iba to, že súd nemusí priznať trovy vôbec.
Nevysporiadal sa tak s odvolacou námietkou smerujúcou proti nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci aplikácie zásady pomeru úspechu na výsledku konania. Odvolací
rozsudok má preto v tejto časti charakter tzv. „prekvapujúceho rozsudku“.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že v danom prípade sa krajský súd
nezaoberal obranou sťažovateľa, jeho tvrdeniami a ním navrhovanými dôkazmi, čím malo
dôjsť k odmietnutiu poskytnutia spravodlivosti. Z rozsudku okresného súdu, ako aj
napadnutého rozsudku nie je podľa sťažovateľa zrejmé, ako označené súdy došli
k hodnotiacim skutkovým a právnym záverom, napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru
odôvodnený len všeobecne a vágne. Odmieta spájanie dôvodov rozvodu manželstva
s dôvodmi priznania nároku na manželské výživné pripomínajúc, že neplnenie
spoločenského účelu manželstva nie je dôvodom na priznanie manželského výživného.
Poukazuje na to, že krajský súd sa odklonil od právneho názoru ústavného súdu
„vo vecne aj právne analogickej veci“, čo považuje za porušenie princípu právnej istoty.
Takéto konanie krajského súdu sťažovateľ hodnotí ako svojvôľu a nerešpektovanie jeho
účastníckych práv.
Porušenie základného práva vlastniť majetok dáva do súvislosti s rozhodnutím
o trovách konania, pri ktorom mal krajský súd nesprávne aplikovať § 142 OSP, keďže
protistrana sťažovateľa bola v konaní úspešná len v 30 tich percentách. Čiastočným
zamietnutím návrhu sa však stal úspešným účastníkom konania sťažovateľ, a preto mu
mala byť priznaná náhrada uplatnených trov konania v rozsahu 40 %. Ani v tejto časti sa
krajský súd s odvolacími námietkami sťažovateľa nevysporiadal, keďže za dostatočné
nemožno považovať odôvodnenie krajského súdu spočívajúce v poukaze na to, že „súd
kedykoľvek môže rozhodnúť o tom, že trovy konania účastníkom nepriznáva“. Takáto
argumentácia je podľa názoru sťažovateľa svojvoľná a odporujúca ustálenej súdnej praxi.
Krajský súd preto v tejto časti prijal právne závery, ktoré „sú nielen protiprávne, ale aj
protiústavné a nemožno ich považovať za súladné s obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy..., tak ako to je vymedzené v judikatúre ústavného
súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa
názoru sťažovateľov táto požiadavka v danom prípade zo strany krajského súdu nebola
splnená ústavne akceptovateľným spôsobom...
Sťažovatelia sú toho názoru že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd takýmto
svojím postupom, porušil ústavné právo sťažovateľov čl.46 ústavy SR na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces a zároveň čl. 20 ústavy SR právo vlastniť majetok.“.
V závere svojej sťažnosti napokon sťažovateľ namieta diskrimináciu spočívajúcu
v jednostrannom postupe konajúcich súdov, ktoré boli v jeho právnej veci obsadené len
ženami – sudkyňami, čo malo viesť k tomu, že v konaní o návrhu jeho bývalej manželky
„uverili každému jej tvrdeniu bez akéhokoľvek dôkazu“ a od sťažovateľa vyžadovali
„dôkazy na najdrobnejšie veci jeho dennej potreby“.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje vo veci vydať
rozhodnutie, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj základné právo „vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a nadobúdať
majetok v súlade so zákonom podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy... a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu“ a „Základné právo... na rovnaké zaobchádzanie podľa čl.12 ods.2 Ústavy...“
rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014 sp. zn. 4 Co 244/2013 porušené bolo. Ďalej
navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uložiť
povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný
súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy napadnutým
rozsudkom
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Vo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia označených práv ústavný súd
najskôr podotýka, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril
zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany
podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v
takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania.
To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo
na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd potom ako
konštatoval, že sa s rozhodnutím okresného súdu, ako aj s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, uviedol, že okresný súd „na základe rozsiahleho vykonaného
dokazovania, náležitého skúmania sociálnych a majetkových pomeroch účastníkov
konania, ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie
manželského výživného, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie dôkazov je
vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu
zaručeného Ústavou... čl. 46 a nasl..., resp. práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru... iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka,
ktorý dôkaz navrhol vykonať. Súd prvého stupňa správne vychádzal zo zásady
vzájomnosti plnenia si manželských povinnosti vyplývajúcej z ust. § 18 Zákona o rodine,
ako aj zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Pre posúdenie dôvodnosti návrhu
na určenie manželského výživného bola rozhodujúca skutočnosť, že v priebehu konania
došlo k právoplatnému rozvodu manželstva účastníkov konania, a preto predmetom
konania sa stalo len určenie manželského výživného za obdobie od podania návrhu, t. j.
od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012, t. j. právoplatnosti rozsudku o rozvode.
Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že podmienkou
priznania manželského výživného je starostlivosť o spoločnú domácnosť a najmä
spoločné spolužitie v spoločnej domácnosti. V danom prípade zo skutkových okolností
nebolo preukázané, že by navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti s iným mužom, kedy
by priznanie manželského výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z výsledkov
vykonaného dokazovania vyplynulo, že po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľka
začala bývať v byte u syna, ktorému prispieva na nájomné, podľa jej vyjadrenia, vo výške
106 Eur mesačne a táto okolnosť nemôže byť dôvodom na posúdenie jej uplatneného
nároku ako nároku v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že z konania
o rozvode manželstva účastníkov nevyplynula jasná príčina rozvratu manželstva, ktorú
súd hodnotil ako subjektívne správanie sa oboch účastníkov konania, odvolací súd
doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa o výsluch účastníkov k otázke
príčiny odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti, ako aj následnej príčine
rozvratu manželstva. Obaja účastníci zhodne prehlásili, že navzájom dlhodobo
nekomunikovali, že navrhovateľka opakovane opúšťala spoločnú domácnosť, do ktorej sa
následne vrátila. Z uvedeného vyplynulo, že vzťahy medzi nimi boli vážne narušené
z dôvodu, že ich komunikácia bola strohá, jednoslovná, s odpoveďou v zápornom alebo
kladnom význame bez širšej vzájomnej komunikácie z dôvodu, že sa nevedeli dohodnúť,
ani spolu komunikovať, lebo sa následne hneď pohádali. Takáto napätá situácia a takýto
rozvrat manželského spolužitia mal negatívny dopad najmä na navrhovateľku, ktorá
vzhľadom aj na celkové správanie sa odporcu vo vzťahu k nej, naposledy fyzický útok
v novembri 2011, podľa jej vyjadrenia, mali za následok, že psychicky situáciu
v spoločnej domácnosti s odporcom nezvládla a zo spoločnej domácnosti odišla. Takéto
konanie navrhovateľky nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo
okrem vzájomnej povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať, je
základnou povinnosťou každého správať sa k sebe navzájom tak, aby nedochádzalo
k psychickému ubližovaniu, ani fyzickým útokom, čo je v rozpore s dobrými mravmi, ako
aj postavením manželov v manželstve, ktorí v manželstve majú rovnaké práva
a povinnosti, ako aj v rozpore s morálkou a rešpektovaním jeden druhého.
Je nesporné, že obaja účastníci sú starobní dôchodcovia s príjmom vo výške
starobného dôchodku, a to navrhovateľka vo výške 317,60 Eur od januára 2013
a odporca vo výške 436,40 Eur od februára 2012. Na strane odporcu súd prvého stupňa
správne zohľadnil jeho prax všeobecného lekára, ktorú doposiaľ vykonáva
a na preukázané majetkové pomery plynúce z tejto pracovnej činnosti nebolo možné
prihliadať. Uplatnený nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného vo vzťahu
k odporcovi, ktorý má preukázateľne vyššie príjmy z pracovnej činnosti okrem príjmu
zo starobného dôchodku, nebolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, resp. zneužitie práva. Je nesporné, že preukázané príjmy, ako aj následné
odôvodnené výdavky na strane odporcu sú vyššie, ktorý uhrádza všetky náklady spojené
s užívaním a nákladmi na majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý
však navyše aj sám užíva.
Vo vzťahu k namietanej mesačnej zročnosti určeného výživného vyplývajúcej z ust.
§ 76 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne
priznal manželské výživné od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 a za mesiac marec
vyšpecifikoval len alikvotnú časť určenej sumy. V tejto časti namietaná číselnosť
v odvolaní nebola taktiež opodstatnená, lebo súd výpočet za alikvotnú časť za mesiac
marec 2012 19 dní a 8 dní za mesiac november 2012 uviedol v odôvodnení rozhodnutia
s tým, že za nasledujúcich 7 mesiacov bola priznaná plná suma určeného výživného
v rozsahu 300 Eur.
Vo vzťahu k zachovaniu princípu právnej istoty v obdobných veciach, na ktorý
poukázal právny zástupca odporcu, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky v obdobnej právnej veci, odvolací súd uvádza, že otázka vzájomnosti
a vzájomného plnenia si manželských povinností bola súdom prvého stupňa zisťovaná
správne, ako aj správne posúdená. Naopak nepriznanie manželského výživného len
za obdobie do právoplatnosti rozvodu by naopak bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo
z vyjadrenia oboch účastníkov konania pred odvolacím súdom vyplynulo, že ich vzťahy
boli vážne a trvalo rozvrátené, že manželstvo neplnilo svoj spoločenský účel, ani jednu
z funkcií rodiny. Manželstvo je založené na slobodnej vôli oboch manželov, a preto jeho
trvanie, resp. zotrvanie v manželstve nesmie ísť na úkor princípov morálky, na úkor
zdravotného stavu jedného z manželov. Navyše Zákon o rodine nepodmieňuje priznanie
manželského výživného starostlivosťou o domácnosť. Súd na starostlivosť o domácnosť
pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti len prihliada. Nie je to však dôvod
na nepriznanie manželského výživného (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine).
Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozhodnutia
o trovách konania. Ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu pri
posudzovaní pomeru úspechu a neúspechu účastníka v konaní rozhodnúť aj tak, že
vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vzhľadom
na predmet konania, ako aj navrhovanú výšku výživného navrhovateľkou vo výške 300
Eur a v návrhu na začatie konania vo výške 1 000 Eur, odvolací súd bol toho názoru, že
súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol správne, ak vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Je pravdou, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa sa účastníci
pokúšali o mimosúdne vybavenie veci s tým, že navrhovateľka trvala na určení výživného
v rámci pokusu o zmier, najprv na určení výživného vo výške 200 Eur, ale následne
žiadala 300 Eur, ako to vyplýva z obsahu spisu na č. l. 194, a preto tvrdená skutočnosť
právnym zástupcom odporcu, že súd prvého stupňa rozhodol tak, že priznal
navrhovateľke vyššie výživného ako sama žiadala, nebola opodstatnená. K návrhu
na určenie manželského výživného zo strany právneho zástupcu navrhovateľky vo výške
300 Eur došlo na pojednávaní dňa 21. 06. 2013, na ktorom pojednávaní bol prítomný
právny zástupca odporcu, ako aj odporca samotný.
Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že súdom prvého
stupňa bol porušený princíp právnej istoty. Vychádzajúc z preukázaných skutkových
zistení, t. j. výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne uzavrel
a dospel k záveru o dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného a samozrejme
pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadal na skutkové okolnosti danej veci,
teda aj na skutočnosť, že navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť, že v priebehu
konania bolo manželstvo rozvedené a že medzi účastníkmi nie je zachovaná zásada
rovnakej životnej úrovne medzi manželmi, ktorú však neposudzoval mechanicky, lebo
prihliadal na preukázané majetkové pomery oboch účastníkov konania.“.
Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s rozsahom a spôsobom
doplnenia dokazovania krajským súdom, s vyhodnotením všetkých vo veci
zabezpečených dôkazov a s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu v inom obdobnom
prípade (IV. ÚS 382/2013) aj s celkovým právnym posúdením prípadu. Sťažovateľ
namieta aj arbitrárnosť rozhodnutia o trovách konania, keď v ňom neposkytol odpoveď na
zásadnú argumentáciu sťažovateľa.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd
k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno procesných princípov ho nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Po konštatácii vecnej správnosti
a stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd vyhodnotil
v odôvodnení svojho rozsudku aj ním vykonané dôkazy a v súhrne všetkých zistených
skutočností a súvislostí prípadu na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozsudku
okresného súdu pripojil aj ďalšie dôvody. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219
ods. 2 OSP, v nadväznosti na čo ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, keďže
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09).
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorých
napadnutý rozsudok vychádza, ako aj úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil. Vo svojej
podstate napadnutý rozsudok akcentuje aplikáciu zásady vzájomnosti plnenia si
manželských povinností a zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Krajský súd sa
vyjadril aj k podľa jeho názoru relevantným námietkam sťažovateľa, keď odmietol
výklad, že starostlivosť o spoločnú domácnosť a spoločné spolužitie v takejto domácnosti
je kogentnou podmienkou priznania manželského výživného. Priznaný rozsah žiadaného
výživného odôvodnil zase posúdením príjmov a výdavkov sťažovateľa, pri ktorých ustálil
záver, že na jeho strane sú preukázateľne vyššie.
K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov poukazuje ústavný súd na svoju
predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásada
voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1
ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy
rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov
realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).
Ústavný súd zistil, že krajský súd pri ustálení svojich právnych záverov vychádzal
z pomerne rozsiahle zisteného skutkového stavu, ktorý konajúce súdy vo svojich
rozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konania
náležite vyhodnotili. Ústavný súd považuje preto za nevyhnutné odmietnuť ako
neopodstatnenú námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol len na základe tvrdenia
jedného účastníka konania. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetky
relevantné skutočnosti a jeho hodnotenie dôkazov nevykazuje žiadne odchýlky
od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo
nejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospel
ústavný súd k záveru, že pokiaľ sa aj krajský súd nezaoberal všetkými námietkami
sťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní, na relevantné otázky prípadu poskytol
adekvátnu odpoveď, čím naplnil ústavno procesné princípy vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie zaručeného označenými
ustanoveniami ústavy a dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom
uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu
za ústavne udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej
perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného
súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 382/2013
16 z 20. júna 2013, ktorým mala byť odmietnutá sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 7 CoP 215/2011 932 z 29. marca 2012, ktorým bol potvrdený
zamietajúci návrh na určenie manželského výživného, ústavný súd uvádza, že označený
súd vychádzal z iného skutkového stavu, v ktorom bolo na rozdiel od sťažovateľovho
prípadu súdmi ustálené, že osoba, proti ktorej návrh na určenie manželského výživného
smeroval, finančne zabezpečovala odôvodnené potreby manželky aj ich spoločných
maloletých detí. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že ním realizovaný ústavný
prieskum nemožno stotožňovať s prieskumom súdnych rozhodnutí nadriadenou
inštanciou v rámci všeobecného súdnictva, pretože predmetom ústavného prieskumu nie
je preskúmavať a posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia všeobecného súdu, ale
realizovať len kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej interpretácie a aplikácie právnych
noriem s ústavou alebo s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách, a tak v konečnom dôsledku posudzovanie celkovej ústavnej udržateľnosti
súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd pripomína, že mu ani neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy
zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe
automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu
zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu
(III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj
pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale
aj menená za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen
opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich
prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením
a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietky sťažovateľa o tom, že
krajský súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú odpoveď na zásadnú argumentáciu
sťažovateľa, čím porušil právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie zaručené čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru za nedôvodné, a tak za vedúce k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím o náhrade trov konania, ústavný súd pripomína, že
vo všeobecnosti platí, že toto rozhodnutie spravidla samo osebe nedosahuje intenzitu
predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,
akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru ústavného súdu
nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniu o trovách
konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu
k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd
zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi
proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania,
pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred
všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej však postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného sudu aj
v otázke trov konania, nevykazuje podľa názoru ústavného súdu známky extrémneho
vybočenia krajského súdu pri aplikácii relevantnej právnej normy (§ 142 ods. 2 OSP),
pretože tá v prípade čiastočného úspechu navrhovateľa umožňuje rozhodnúť aj o tom, že
žiaden z účastníkov konania nemá na náhradu trov konania právo. V danom prípade
krajský súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na špecifický
predmet konania (konanie o vyživovacej povinnosti) i navrhovanú a priznanú výšku
výživného. Uvedený postup krajského súdu a jeho výsledok preto ústavný súd
nepovažuje za spôsobilý zasiahnuť do sťažovateľom označených práv.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom došlo aj k porušeniu čl. 12
ods. 2 ústavy, možno z obsahu sťažnosti vyvodiť, že porušenie tohto ustanovenia ústavy
sa zakladá na nerovnakom zaobchádzaní pri procesnom postupe konajúceho súdu, t. j.
v organickej súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, pokiaľ ide o označené práva,
ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne formulovať aj závery súvisiace so zjavnou
neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa o tom, že namietaným rozsudkom krajského súdu
došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a v plnej miere ich vzťahuje aj na namietané
porušenie tohto článku ústavy.
2.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý
v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
predovšetkým pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorú považuje
za „majetkový nárok“.
V súvislosti s porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené
základné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.
Ako už bolo uvedené, v danom prípade krajský súd čiastočne vyhovel návrhu
na určenie manželského výživného napadnutým rozsudkom, pričom ústavný súd
považuje napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný. Keďže v danom prípade došlo
k čiastočnému vyhoveniu návrhu, každý z účastníkov konania mal len právo na náhradu
trov konania len čiastočne, resp. v pomere, v akom bol v konaní úspešný. V prípade,
v ktorom sa návrhu vyhovelo len čiastočne, ustanovenie § 142 ods. 2 OSP umožňuje aj
rozhodnutie, ktorým súd právo na náhradu trov konania účastníkom neprizná, pričom
zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa takéto rozhodnutie viazalo len na prípad,
keď je pomer úspechu a neúspechu účastníkov rovnaký. Pokiaľ na základe vzájomnej
kompenzácie protismerných nárokov na náhradu trov konania a s prihliadnutím
na predmet konania dospel konajúci všeobecný súd k záveru, že žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania, takéto rozhodnutie o náhrade trov konania
nezasahuje ústavne neudržateľným spôsobom nielen do základného práva na súdnu
ochranu, ale ani do obsahu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu, a z tohto aspektu ho treba považovať za akceptovateľné.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Keďže
bola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej
veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015