Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 245/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Mackom, Advokátska kancelária,

Mnoheľova 840/8, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva vlastniť majetok podľa a 4

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 11. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa a 4 a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej

len „okresný súd“) č. k. z 11. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) bol sťažovateľ zaviazaný spätne prispieť na výživu svojej manželke

sumou 2363,73 €, a to za obdobie od 13. marca 2012 do 8. novembra 2012, čo zodpovedá

mesačnému výživnému v sume 300 €. V prevyšujúcej časti okresný súd návrh zamietol

a čo sa týka trov konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania

krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, pričom sťažovateľa zaviazal aj na náhradu

trov odvolacieho konania v sume 418,30 €.

V obšírne koncipovanej sťažnosti proti napadnutému rozsudku (30 strán tlačeného

textu) sťažovateľ opakovane uvádza svoje hodnotenie pre prípad podstatných skutkových

okolností prípadu a poukazuje na obsah odvolacích námietok, ktoré vzniesol proti

rozsudku okresného súdu v podanom odvolaní odkazujúc pritom na súvisiacu judikatúru

všeobecných súdov, ktorej obsah mal byť podľa jeho názoru potvrdený aj rozhodovacou

činnosťou ústavného súdu (). Obsahom týchto námietok bolo najmä, že

okresný súd vyhodnotil správanie navrhovateľky v rozpore s vykonanými dôkazmi,

nezisťoval, aké sú jej odôvodnené potreby, neodôvodnil výšku priznanej sumy výživného

(300 €), nezohľadnil splnenie podmienky vzájomnosti vyživovacej povinnosti medzi

manželmi, resp. neskúmal dôvody neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti.

Následne opisuje postup krajského súdu pri prerokovaní sťažovateľovho odvolania proti

rozsudku okresného súdu, ako aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorého

odôvodnenie hodnotí ako strohé a nepreskúmateľné. Krajský súd podľa neho nedal

dostatočnú odpoveď na ním predloženú zásadnú právnu argumentáciu, čím porušil jeho

právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie, a pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade

trov konania, mal sa dopustiť ústavne nekonformného výkladu § 142 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru sťažovateľ

uvádza, že krajský súd sa mal len „formálne a bez materiálneho dôkazného výsledku“

zamerať na doplnenie dokazovania len čo sa týka jedného odvolacieho dôvodu, a to

zistenia príčin opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou, a na základe strohého

vypočutia účastníkov konania následne rozsudok okresného súdu v celom rozsahu

potvrdiť. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol len na základe tvrdení jedného

účastníka súdneho konania, ktoré nebolo preukázané žiadnym iným dôkazom,

a s ostatnými ostatným odvolacími námietkami sa nevysporiadal. Tieto námietky mali

spočívať v tom, že okresný súd konanie bývalej manželky sťažovateľa nevyhodnotil na

základe dokazovania, predovšetkým pokiaľ ide o jej starostlivosť o spoločnú domácnosť,

finančné zabezpečenie domácnosti, odmietnutie návrhov sťažovateľa na poskytnutie

bývania či zavinenie rozvratu manželstva. Konajúci súd ďalej «vôbec nezisťoval

odôvodnené potreby navrhovateľky… neodôvodnil prečo práve suma vo výške 300. €

mesačne je tou správnou výškou výživného… nevyhodnotil vec z hľadiska naplnenia

podmienky „vzájomnosti“ vyživovacej povinnosti medzi manželmi… neskúmal dôvody

neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľky, resp. jeho záver

v tomto smere nemá oporu vo vykonaných dôkazoch ba im odporujú… nie je dôkazne

preukázaný záver prvostupňového súdu, že aktuálny zdravotný stav navrhovateľky jej

nebráni aby sama získala fin. prostriedky pre seba… sa nevysporiadal s tým, že

navrhovateľka sama disponuje majetkovými zdrojmi, z ktorých môže dosiahnuť príjem aj

bez jej vlastnej práce, napr. prenájmom motorestu … nevysporiadal s tým, že

navrhovateľka má možnosť bývať vo vlastnom rodinnom dome v a nie

v prenajatom byte… sa nevysporiadal s tým, že navrhovateľka mohla naďalej bývať

v spoločnom rodinnom dome účastníkov, keď dokonca sťažovateľ na vlastné náklady

chcel a chce naďalej stavebne upraviť tento dom tak, aby sa vzájomne nestretali a on

bude platiť náklady aj na bývanie navrhovateľky v tomto dome… sa nevysporiadal s tým,

že obaja účastníci sú starobnými dôchodcami a preto nemožno iba od jedného z nich

vyžadovať, aby naďalej pracoval a z takto dosiahnutého príjmu „financoval“ aj druhého

manžela, ktorý sám je starobným dôchodcom a môže tiež pracovať, resp. dosahovať

príjmy pre seba z vlastného majetku, ktorých príjmov sa svojvoľne a bezdôvodne vzdal,

resp. ich nevyužíva… sa nevysporiadal s tým, že ten manžel, ktorý ako starobný

dôchodca stále pracuje a preto má vyšší príjem ako druhý manžel tiež starobný

dôchodca, ktorý nepracuje má aj podľa judikatúry ústavného súdu nárok na vyššie

náklady na svoju regeneráciu… nerovnako pristupoval k dôkaznému zaťažovaniu

navrhovateľky a sťažovateľa keď navrhovateľke uveril bez predkladania dôkazov na jej

tvrdenia a od sťažovateľa rigorózne vyžadoval dôkaz na každý výdavok a predložené

dôkazy mu nedôvodne neuznal... sa nevysporiadal ani s odvolacími dôvodmi vo vzťahu k

trovám konania; odvolací dôvod sa totiž týkal rozhodovania prvostupňového súdu o

trovách konania podľa zásady úspechu a rozhodol nesprávne, avšak odvolací súd z tohto

hľadiska vôbec nepreskúmal prvostupňové rozhodnutia a nedal sťažovateľovi odpoveď na

jeho odvolaciu námietku, pretože uviedol iba to, že súd nemusí priznať trovy vôbec.

Nevysporiadal sa tak s odvolacou námietkou smerujúcou proti nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci aplikácie zásady pomeru úspechu na výsledku konania. Odvolací

rozsudok má preto v tejto časti charakter tzv. „prekvapujúceho rozsudku“.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že v danom prípade sa krajský súd

nezaoberal obranou sťažovateľa, jeho tvrdeniami a ním navrhovanými dôkazmi, čím malo

dôjsť k odmietnutiu poskytnutia spravodlivosti. Z rozsudku okresného súdu, ako aj

napadnutého rozsudku nie je podľa sťažovateľa zrejmé, ako označené súdy došli

k hodnotiacim skutkovým a právnym záverom, napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru

odôvodnený len všeobecne a vágne. Odmieta spájanie dôvodov rozvodu manželstva

s dôvodmi priznania nároku na manželské výživné pripomínajúc, že neplnenie

spoločenského účelu manželstva nie je dôvodom na priznanie manželského výživného.

Poukazuje na to, že krajský súd sa odklonil od právneho názoru ústavného súdu

„vo vecne aj právne analogickej veci“, čo považuje za porušenie princípu právnej istoty.

Takéto konanie krajského súdu sťažovateľ hodnotí ako svojvôľu a nerešpektovanie jeho

účastníckych práv.

Porušenie základného práva vlastniť majetok dáva do súvislosti s rozhodnutím

o trovách konania, pri ktorom mal krajský súd nesprávne aplikovať , keďže

protistrana sťažovateľa bola v konaní úspešná len v 30 tich percentách. Čiastočným

zamietnutím návrhu sa však stal úspešným účastníkom konania sťažovateľ, a preto mu

mala byť priznaná náhrada uplatnených trov konania v rozsahu 40 %. Ani v tejto časti sa

krajský súd s odvolacími námietkami sťažovateľa nevysporiadal, keďže za dostatočné

nemožno považovať odôvodnenie krajského súdu spočívajúce v poukaze na to, že „súd

kedykoľvek môže rozhodnúť o tom, že trovy konania účastníkom nepriznáva“. Takáto

argumentácia je podľa názoru sťažovateľa svojvoľná a odporujúca ustálenej súdnej praxi.

Krajský súd preto v tejto časti prijal právne závery, ktoré „sú nielen protiprávne, ale aj

protiústavné a nemožno ich považovať za súladné s obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa ..., tak ako to je vymedzené v judikatúre ústavného

súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa

názoru sťažovateľov táto požiadavka v danom prípade zo strany krajského súdu nebola

splnená ústavne akceptovateľným spôsobom...

Sťažovatelia sú toho názoru že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd takýmto

svojím postupom, porušil ústavné právo sťažovateľov SR na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces a zároveň SR právo vlastniť majetok.“.

V závere svojej sťažnosti napokon sťažovateľ namieta diskrimináciu spočívajúcu

v jednostrannom postupe konajúcich súdov, ktoré boli v jeho právnej veci obsadené len

ženami – sudkyňami, čo malo viesť k tomu, že v konaní o návrhu jeho bývalej manželky

„uverili každému jej tvrdeniu bez akéhokoľvek dôkazu“ a od sťažovateľa vyžadovali

„dôkazy na najdrobnejšie veci jeho dennej potreby“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje vo veci vydať

rozhodnutie, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj základné právo „vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a nadobúdať

majetok v súlade so zákonom podľa , 4 ... a podľa Dodatkového

protokolu“ a „Základné právo... na rovnaké zaobchádzanie podľa ...“

rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014 sp. zn. porušené bolo. Ďalej

navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uložiť

povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný

súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

2.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a namietanému porušeniu napadnutým

rozsudkom

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Vo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia označených práv ústavný súd

najskôr podotýka, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril

zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany

podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v

takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania.

To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd potom ako

konštatoval, že sa s rozhodnutím okresného súdu, ako aj s jeho odôvodnením v celom

rozsahu stotožňuje, uviedol, že okresný súd „na základe rozsiahleho vykonaného

dokazovania, náležitého skúmania sociálnych a majetkových pomeroch účastníkov

konania, ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie

manželského výživného, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie dôkazov je

vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu

zaručeného ... a nasl..., resp. práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru... iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka,

ktorý dôkaz navrhol vykonať. Súd prvého stupňa správne vychádzal zo zásady

vzájomnosti plnenia si manželských povinnosti vyplývajúcej z ust. § 18 Zákona o rodine,

ako aj zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Pre posúdenie dôvodnosti návrhu

na určenie manželského výživného bola rozhodujúca skutočnosť, že v priebehu konania

došlo k právoplatnému rozvodu manželstva účastníkov konania, a preto predmetom

konania sa stalo len určenie manželského výživného za obdobie od podania návrhu, t. j.

od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012, t. j. právoplatnosti rozsudku o rozvode.

Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že podmienkou

priznania manželského výživného je starostlivosť o spoločnú domácnosť a najmä

spoločné spolužitie v spoločnej domácnosti. V danom prípade zo skutkových okolností

nebolo preukázané, že by navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti s iným mužom, kedy

by priznanie manželského výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z výsledkov

vykonaného dokazovania vyplynulo, že po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľka

začala bývať v byte u syna, ktorému prispieva na nájomné, podľa jej vyjadrenia, vo výške

106 Eur mesačne a táto okolnosť nemôže byť dôvodom na posúdenie jej uplatneného

nároku ako nároku v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že z konania

o rozvode manželstva účastníkov nevyplynula jasná príčina rozvratu manželstva, ktorú

súd hodnotil ako subjektívne správanie sa oboch účastníkov konania, odvolací súd

doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa o výsluch účastníkov k otázke

príčiny odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti, ako aj následnej príčine

rozvratu manželstva. Obaja účastníci zhodne prehlásili, že navzájom dlhodobo

nekomunikovali, že navrhovateľka opakovane opúšťala spoločnú domácnosť, do ktorej sa

následne vrátila. Z uvedeného vyplynulo, že vzťahy medzi nimi boli vážne narušené

z dôvodu, že ich komunikácia bola strohá, jednoslovná, s odpoveďou v zápornom alebo

kladnom význame bez širšej vzájomnej komunikácie z dôvodu, že sa nevedeli dohodnúť,

ani spolu komunikovať, lebo sa následne hneď pohádali. Takáto napätá situácia a takýto

rozvrat manželského spolužitia mal negatívny dopad najmä na navrhovateľku, ktorá

vzhľadom aj na celkové správanie sa odporcu vo vzťahu k nej, naposledy fyzický útok

v novembri 2011, podľa jej vyjadrenia, mali za následok, že psychicky situáciu

v spoločnej domácnosti s odporcom nezvládla a zo spoločnej domácnosti odišla. Takéto

konanie navrhovateľky nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo

okrem vzájomnej povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať, je

základnou povinnosťou každého správať sa k sebe navzájom tak, aby nedochádzalo

k psychickému ubližovaniu, ani fyzickým útokom, čo je v rozpore s dobrými mravmi, ako

aj postavením manželov v manželstve, ktorí v manželstve majú rovnaké práva

a povinnosti, ako aj v rozpore s morálkou a rešpektovaním jeden druhého.

Je nesporné, že obaja účastníci sú starobní dôchodcovia s príjmom vo výške

starobného dôchodku, a to navrhovateľka vo výške 317,60 Eur od januára 2013

a odporca vo výške 436,40 Eur od februára 2012. Na strane odporcu súd prvého stupňa

správne zohľadnil jeho prax všeobecného lekára, ktorú doposiaľ vykonáva

a na preukázané majetkové pomery plynúce z tejto pracovnej činnosti nebolo možné

prihliadať. Uplatnený nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného vo vzťahu

k odporcovi, ktorý má preukázateľne vyššie príjmy z pracovnej činnosti okrem príjmu

zo starobného dôchodku, nebolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrými

mravmi, resp. zneužitie práva. Je nesporné, že preukázané príjmy, ako aj následné

odôvodnené výdavky na strane odporcu sú vyššie, ktorý uhrádza všetky náklady spojené

s užívaním a nákladmi na majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý

však navyše aj sám užíva.

Vo vzťahu k namietanej mesačnej zročnosti určeného výživného vyplývajúcej z ust.

§ 76 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne

priznal manželské výživné od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 a za mesiac marec

vyšpecifikoval len alikvotnú časť určenej sumy. V tejto časti namietaná číselnosť

v odvolaní nebola taktiež opodstatnená, lebo súd výpočet za alikvotnú časť za mesiac

marec 2012 19 dní a 8 dní za mesiac november 2012 uviedol v odôvodnení rozhodnutia

s tým, že za nasledujúcich 7 mesiacov bola priznaná plná suma určeného výživného

v rozsahu 300 Eur.

Vo vzťahu k zachovaniu princípu právnej istoty v obdobných veciach, na ktorý

poukázal právny zástupca odporcu, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky v obdobnej právnej veci, odvolací súd uvádza, že otázka vzájomnosti

a vzájomného plnenia si manželských povinností bola súdom prvého stupňa zisťovaná

správne, ako aj správne posúdená. Naopak nepriznanie manželského výživného len

za obdobie do právoplatnosti rozvodu by naopak bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo

z vyjadrenia oboch účastníkov konania pred odvolacím súdom vyplynulo, že ich vzťahy

boli vážne a trvalo rozvrátené, že manželstvo neplnilo svoj spoločenský účel, ani jednu

z funkcií rodiny. Manželstvo je založené na slobodnej vôli oboch manželov, a preto jeho

trvanie, resp. zotrvanie v manželstve nesmie ísť na úkor princípov morálky, na úkor

zdravotného stavu jedného z manželov. Navyše Zákon o rodine nepodmieňuje priznanie

manželského výživného starostlivosťou o domácnosť. Súd na starostlivosť o domácnosť

pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti len prihliada. Nie je to však dôvod

na nepriznanie manželského výživného (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine).

Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozhodnutia

o trovách konania. Ust. umožňuje súdu pri

posudzovaní pomeru úspechu a neúspechu účastníka v konaní rozhodnúť aj tak, že

vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vzhľadom

na predmet konania, ako aj navrhovanú výšku výživného navrhovateľkou vo výške 300

Eur a v návrhu na začatie konania vo výške 1 000 Eur, odvolací súd bol toho názoru, že

súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol správne, ak vyslovil, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Je pravdou, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa sa účastníci

pokúšali o mimosúdne vybavenie veci s tým, že navrhovateľka trvala na určení výživného

v rámci pokusu o zmier, najprv na určení výživného vo výške 200 Eur, ale následne

žiadala 300 Eur, ako to vyplýva z obsahu spisu na č. l. 194, a preto tvrdená skutočnosť

právnym zástupcom odporcu, že súd prvého stupňa rozhodol tak, že priznal

navrhovateľke vyššie výživného ako sama žiadala, nebola opodstatnená. K návrhu

na určenie manželského výživného zo strany právneho zástupcu navrhovateľky vo výške

300 Eur došlo na pojednávaní dňa 21. 06. 2013, na ktorom pojednávaní bol prítomný

právny zástupca odporcu, ako aj odporca samotný.

Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že súdom prvého

stupňa bol porušený princíp právnej istoty. Vychádzajúc z preukázaných skutkových

zistení, t. j. výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne uzavrel

a dospel k záveru o dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného a samozrejme

pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadal na skutkové okolnosti danej veci,

teda aj na skutočnosť, že navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť, že v priebehu

konania bolo manželstvo rozvedené a že medzi účastníkmi nie je zachovaná zásada

rovnakej životnej úrovne medzi manželmi, ktorú však neposudzoval mechanicky, lebo

prihliadal na preukázané majetkové pomery oboch účastníkov konania.“.

Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s rozsahom a spôsobom

doplnenia dokazovania krajským súdom, s vyhodnotením všetkých vo veci

zabezpečených dôkazov a s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu v inom obdobnom

prípade () aj s celkovým právnym posúdením prípadu. Sťažovateľ

namieta aj arbitrárnosť rozhodnutia o trovách konania, keď v ňom neposkytol odpoveď na

zásadnú argumentáciu sťažovateľa.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd

k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno procesných princípov ho nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Po konštatácii vecnej správnosti

a stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd vyhodnotil

v odôvodnení svojho rozsudku aj ním vykonané dôkazy a v súhrne všetkých zistených

skutočností a súvislostí prípadu na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozsudku

okresného súdu pripojil aj ďalšie dôvody. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219

ods. 2 , v nadväznosti na čo ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, keďže

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(m. m. , , ).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorých

napadnutý rozsudok vychádza, ako aj úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil. Vo svojej

podstate napadnutý rozsudok akcentuje aplikáciu zásady vzájomnosti plnenia si

manželských povinností a zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Krajský súd sa

vyjadril aj k podľa jeho názoru relevantným námietkam sťažovateľa, keď odmietol

výklad, že starostlivosť o spoločnú domácnosť a spoločné spolužitie v takejto domácnosti

je kogentnou podmienkou priznania manželského výživného. Priznaný rozsah žiadaného

výživného odôvodnil zase posúdením príjmov a výdavkov sťažovateľa, pri ktorých ustálil

záver, že na jeho strane sú preukázateľne vyššie.

K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov poukazuje ústavný súd na svoju

predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (), že zásada

voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1

. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä až

rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov

realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval (, ).

Ústavný súd zistil, že krajský súd pri ustálení svojich právnych záverov vychádzal

z pomerne rozsiahle zisteného skutkového stavu, ktorý konajúce súdy vo svojich

rozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konania

náležite vyhodnotili. Ústavný súd považuje preto za nevyhnutné odmietnuť ako

neopodstatnenú námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol len na základe tvrdenia

jedného účastníka konania. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetky

relevantné skutočnosti a jeho hodnotenie dôkazov nevykazuje žiadne odchýlky

od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo

nejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospel

ústavný súd k záveru, že pokiaľ sa aj krajský súd nezaoberal všetkými námietkami

sťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní, na relevantné otázky prípadu poskytol

adekvátnu odpoveď, čím naplnil ústavno procesné princípy vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie zaručeného označenými

ustanoveniami a dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu

za ústavne udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej

perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného

súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k.

16 z 20. júna 2013, ktorým mala byť odmietnutá sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. 932 z 29. marca 2012, ktorým bol potvrdený

zamietajúci návrh na určenie manželského výživného, ústavný súd uvádza, že označený

súd vychádzal z iného skutkového stavu, v ktorom bolo na rozdiel od sťažovateľovho

prípadu súdmi ustálené, že osoba, proti ktorej návrh na určenie manželského výživného

smeroval, finančne zabezpečovala odôvodnené potreby manželky aj ich spoločných

maloletých detí. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že ním realizovaný ústavný

prieskum nemožno stotožňovať s prieskumom súdnych rozhodnutí nadriadenou

inštanciou v rámci všeobecného súdnictva, pretože predmetom ústavného prieskumu nie

je preskúmavať a posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia všeobecného súdu, ale

realizovať len kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej interpretácie a aplikácie právnych

noriem s alebo s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách, a tak v konečnom dôsledku posudzovanie celkovej ústavnej udržateľnosti

súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté sťažnosťou podľa .

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd pripomína, že mu ani neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy

zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe

automaticky vidieť porušenie , keďže zaujatie stanovísk k výkladu

zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu

(). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj

pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale

aj menená za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen

opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich

prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením

a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietky sťažovateľa o tom, že

krajský súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú odpoveď na zásadnú argumentáciu

sťažovateľa, čím porušil právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie zaručené čl. 46

ods. 1 , ako aj dohovoru za nedôvodné, a tak za vedúce k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv zaručených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím o náhrade trov konania, ústavný súd pripomína, že

vo všeobecnosti platí, že toto rozhodnutie spravidla samo osebe nedosahuje intenzitu

predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru ústavného súdu

nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniu o trovách

konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu

k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd

zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi

proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania,

pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej však postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. ,

, , , , ).

Napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného sudu aj

v otázke trov konania, nevykazuje podľa názoru ústavného súdu známky extrémneho

vybočenia krajského súdu pri aplikácii relevantnej právnej normy ( ),

pretože tá v prípade čiastočného úspechu navrhovateľa umožňuje rozhodnúť aj o tom, že

žiaden z účastníkov konania nemá na náhradu trov konania právo. V danom prípade

krajský súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na špecifický

predmet konania (konanie o vyživovacej povinnosti) i navrhovanú a priznanú výšku

výživného. Uvedený postup krajského súdu a jeho výsledok preto ústavný súd

nepovažuje za spôsobilý zasiahnuť do sťažovateľom označených práv.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom došlo aj k porušeniu čl. 12

ods. 2 , možno z obsahu sťažnosti vyvodiť, že porušenie tohto ustanovenia

sa zakladá na nerovnakom zaobchádzaní pri procesnom postupe konajúceho súdu, t. j.

v organickej súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

Vzhľadom na záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, pokiaľ ide o označené práva,

ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne formulovať aj závery súvisiace so zjavnou

neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa o tom, že namietaným rozsudkom krajského súdu

došlo aj k porušeniu a v plnej miere ich vzťahuje aj na namietané

porušenie tohto článku .

2.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý

v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu,

predovšetkým pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorú považuje

za „majetkový nárok“.

V súvislosti s porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené

základné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy zaručené v až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Ako už bolo uvedené, v danom prípade krajský súd čiastočne vyhovel návrhu

na určenie manželského výživného napadnutým rozsudkom, pričom ústavný súd

považuje napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný. Keďže v danom prípade došlo

k čiastočnému vyhoveniu návrhu, každý z účastníkov konania mal len právo na náhradu

trov konania len čiastočne, resp. v pomere, v akom bol v konaní úspešný. V prípade,

v ktorom sa návrhu vyhovelo len čiastočne, ustanovenie umožňuje aj

rozhodnutie, ktorým súd právo na náhradu trov konania účastníkom neprizná, pričom

zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa takéto rozhodnutie viazalo len na prípad,

keď je pomer úspechu a neúspechu účastníkov rovnaký. Pokiaľ na základe vzájomnej

kompenzácie protismerných nárokov na náhradu trov konania a s prihliadnutím

na predmet konania dospel konajúci všeobecný súd k záveru, že žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania, takéto rozhodnutie o náhrade trov konania

nezasahuje ústavne neudržateľným spôsobom nielen do základného práva na súdnu

ochranu, ale ani do obsahu práv zaručených a 4 a dodatkového

protokolu, a z tohto aspektu ho treba považovať za akceptovateľné.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Keďže

bola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej

veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015