Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 265/2019
PDF · 252.95 KB
No categories available
II. ÚS 265/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
, Námestie sv. Anny 25, Trenčín, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 12 P 317/2013 zo 7. apríla 2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 20 CoP 86/2016 z 26. apríla 2017 v spojení s opravným uznesením sp. zn.
20 CoP 86/2016 z 30. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 34/2018 z 24. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
12 P 317/2013 zo 7. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoP 86/2016
z 26. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 20 CoP 86/2016 z 30. októbra 2017 (ďalej len „opravné uznesenie“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Cdo 34/2018 z 24. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 P 317/2013 o návrhu matky maloletého syna
sťažovateľa na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému. Okresný súd
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že maloletého zveril do osobnej starostlivosti matky,
ktorá bude maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok, otec je povinný prispievať
na výživu maloletého mesačne sumou 400 € od 26. júla 2012 vrátane, zročné výživné
na maloletého za obdobie od 26. júla 2012 do 31. marca 2016 v sume 8 800 € je otec
povinný uhrádzať v mesačných splátkach 250 € spolu s bežným výživným od 1. mája 2016
vrátane, otec je povinný uhrádzať z titulu tvorby úspor mesačne sumu 200 €
od právoplatnosti tohto rozsudku na osobný vinkulovaný účet maloletého, vo zvyšku návrh
matky zamieta a neupravuje styk otca s maloletým.
3. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, namietajúc najmä neupravenie
styku s maloletým, neprimeranosť určenej výšky vyživovacej povinnosti a odňatie možnosti
konať pred súdom, keď na žiadosť sťažovateľa okresný súd neodročil pojednávanie
a vykonal ho v jeho neprítomnosti. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa k jednotlivým námietkam
uvádza:
„Súd prvej inštancie neupravil styk otca s maloletým s prihliadnutím na závery
súdneho znalca v znaleckom posudku, na vyjadrenie procesného (kolízneho) opatrovníka,
ako aj na vyjadrenie maloletého. Prihliadol na to, že otec sa so synom nekontaktoval
od septembra 2015 a matka nedostatočne viedla maloletého k stretávaniu sa s otcom... Súd
prihliadol na názor maloletého a neupravil styk otca s maloletým.
... odvolací súd zastáva názor, že je potrebné prihliadnuť na názor maloletého, ako aj
znalca, ale je nutné rešpektovať aj ustanovenie článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú
právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. V zmysle tohto ustanovenia bude potrebné,
aby prejavil záujem a využil svoje rodičovské právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť
o maloletého a snažil sa vytvoriť a trvale uskutočňovať stretávanie s maloletým, pokiaľ
matka bude ochotná riešiť daný stav dohodou. V prípade, že matka nebude rešpektovať
právo otca na styk s maloletým, i keď zo začiatku aj v prítomnosti matky, prípadne inej
maloletému známej osobe, otec má možnosť podať návrh na príslušný súd na úpravu styku
otca s maloletým. Za danej situácie, v súčasnej dobe je potrebné rešpektovať právo
maloletého, že sa s otcom nechce stretávať a tak záleží na otcovi, ako si sám vybuduje vzťah
s maloletým, ktorý má rovnako právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť zo strany otca.
... V tomto prípade je nepochybné, že možnosti, schopnosti a majetkové pomery otca
nie sú na takej finančnej úrovni, že by nemohol svoju vyživovaciu povinnosť riadne plniť
a platiť výživné určené súdom. Tvrdenie otca, že z obchodných spoločností nemá príjem,
nemožno bezvýhradne prijať a tvrdenie otca nie je dostatočne preukázané potvrdením
konkrétnej obchodnej spoločnosti o tom, že nepoberá žiaden príjem. Uvedené obchodné
spoločnosti boli založené za účelom podnikania a podnikaním je činnosť za účelom
dosiahnutia zisku. Pokiaľ otec nemá možnosť zabezpečiť peniaze na platenie výživného
touto formou, musí zvážiť iné možnosti a inú formu zamestnania.
... Odvolací súd je toho presvedčenia, že je v možnostiach a schopnostiach otca
prispievať na výživu maloletého určeným výživným, zohľadňujúc jeho komplexnú životnú
úroveň.
V danej veci nebola dôvodná odvolacia námietka otca maloletého, že súd prvej
inštancie mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom...
... len samotná okolnosť, že otec maloletého sa rozhodol pre zmenu právneho
zástupcu v priebehu konania, nie je dôvodom na odročenie pojednávania.
Prípadná neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka na požadovanej úrovni
(a teda aj účasť advokáta alebo jeho zástupcu na súdnom pojednávaní) ide na ujmu
účastníka alebo advokáta, nie súdu. Otec mal po doručení predvolania na prípravu
pojednávania dostatok času na (prípadnú ďalšiu) zmenu právneho zástupcu, ktorý by bol
schopný v čase zostávajúcom do pojednávania oboznámiť sa s obsahom spisu a zúčastniť sa
na pojednávaní.“
4. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie,
namietajúc, že odvolací súd posúdil vec arbitrárne a vôbec sa nezaoberal jeho odvolacími
námietkami o nezákonnosti výroku o zastupovaní maloletého a správe jeho majetku výlučne
matkou a o neupravení styku sťažovateľa s maloletým. Ďalej namietal, že dôvodom neúčasti
na pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil rozsudok, nebola len zmena jeho právneho
zástupcu, ale aj práceneschopnosť sťažovateľa a vykonaný výsluch znalca v jeho
neprítomnosti považoval za vážny zásah do svojich procesných práv. V tejto súvislosti
sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku
(ďalej len ,,CSP“). Sťažovateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
s odôvodnením, že pokiaľ súd nerozhodol o pozbavení, obmedzení alebo pozastavení výkonu
rodičovských práv sťažovateľa, je ustanovenie zastupovania a spravovania majetku
maloletého výlučne matkou v rozpore so zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).
K výroku o neupravení styku tiež namietal, že tento nie je zákonný vzhľadom na to, že otec
jeho úpravu navrhoval a okresný súd je za takej procesnej situácie oprávnený rozhodnúť
len o jeho zákaze alebo obmedzení s riadnym vysvetlením skutkových zistení
odôvodňujúcich takýto závažný zásah do rodičovských práv.
5. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho
odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) a písm. f) CSP a k námietkam
v podstatnom uviedol:
„Za zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. označil dovolateľ
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu... Z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu, posudzujúc ho v kontexte s rozsudkom súdu prvej inštancie, bolo zrejmé,
čoho sa účastníci konania domáhali a z akých dôvodov, aké boli ich vzájomné stanoviská
k predmetu konania, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Dovolateľ preto
nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Odvolací súd
v bodoch 36 až 71 svojho rozsudku zrozumiteľne vysvetlil, prečo považuje rozhodnutie súdu
prvej inštancie za vecne správne. Osobitne sa vysporiadal aj s odvolacou námietkou
o odňatí možnosti otcovi konať pred súdom neodročením pojednávania konaného dňa
7.4.2016. I keď sa výslovne nezaoberal aj tvrdením otca uvedeným v odvolaní, a to že
dôvodom na odročenie pojednávania mala byť aj jeho práceneschopnosť, v okolnostiach
danej veci to nemožno hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces. Zo spisu je totiž
zrejmé, že o odročenie pojednávania žiadala právna zástupkyňa otca len z dôvodu
poskytnutia času na naštudovanie spisového materiálu, a teda nie aj z dôvodu
práceneschopnosti otca. Otec sám o odročenie pojednávania z tohto dôvodu nepožiadal, ani
ho nijako nedoložil. O svojej práceneschopnosti sa prvýkrát zmienil až v podanom odvolaní.
Neopodstatnenou je i námietka o absencii akéhokoľvek odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa výroku rozsudku súdu prvej inštancie
o zastupovaní dieťaťa a spravovaní jeho majetku matkou. Odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu totiž v spojení s odôvodnením rozsudku prvoinštančného súdu obsahuje
citáciu (okrem iných) aj ustanovení § 28 ods. 1 a § 36 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých
výslovne vyplýva, že súčasťou rodičovských práv je aj zastupovanie maloletého dieťaťa
a správa jeho majetku, a že ak rodičia dieťaťa nežijú spolu, súd môže aj bez návrhu upraviť
výkon ich rodičovských práv, teda aj zastupovanie dieťaťa a spravovanie jeho majetku.
... Povinnosť odôvodniť dovolanie prípustným dovolacím dôvodom v prípade
dovolacieho dôvodu, ktorým sa namieta nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce
v odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, znamená
preto povinnosť odôvodniť aj predpoklad vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p., t. j.
označiť konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací
súd odkloniť.“
6. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vytýka rozsudku krajského súdu jeho arbitrárnosť
vo vzťahu k odvolacím námietkam o nezákonnosti dvoch výrokov rozsudku súdu prvej
inštancie a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu príliš formalistické posúdenie
dovolacích dôvodov, ktoré viedlo k odopretiu práva na spravodlivý proces. K tomu uvádza:
„... rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje dva výroky, ktoré sú v zjavnom rozpore
so zákonom, a to výrok o tom, že zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok bude len
matka... a výrok o tom, že súd neupravuje styk otca s maloletým. Rozpornosť týchto výrokov
rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľ rozobral a podrobne zdôvodnil v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj v dovolaní... V dovolaní proti rozsudku odvolacieho
súdu navyše sťažovateľ uviedol, že odvolací súd k odvolacím námietkam týkajúcim sa
rozpornosti týchto výrokov s platnou právnou úpravou nezaujal vôbec žiadne stanovisko. ...
Podľa sťažovateľa bol postup dovolacieho súdu... najmä vo vzťahu k druhému uplatnenému
dovolaciemu dôvodu celkom neprimerane formalistický... Podľa sťažovateľa úplnou
absenciou akéhokoľvek odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu aj
vo vzťahu k týmto dvom výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces a táto skutočnosť je podľa sťažovateľa
z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu celkom zrejmá a jednoznačná a preto sa
sťažovateľ nestotožňuje so záverom dovolacieho súdu o neexistencii primárne uplatneného
dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Ak dovolací súd napriek týmto
skutočnostiam posúdil primárne uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP ako
neexistujúci, tak aj postupom dovolacieho súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa
na spravodlivý proces...
... sťažovateľ uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP založil
predovšetkým na konštatovaní rozpornosti uvedených dvoch výrokov priamo so zákonom
a len podporne uviedol, že o otázkach obsiahnutých v týchto výrokoch už súdy Slovenskej
republiky rozhodujú ustálene spôsobom uvedeným sťažovateľom v podanom dovolaní, teda
sťažovateľ nemal dôvod označovať žiadne konkrétne rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorá
požiadavka navyše ani výslovne zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva. ...postup
dovolacieho súdu bol podľa sťažovateľa nezákonný (nemajúci priamu oporu v zákonnej
úprave) a navyše taký, ktorý viedol k úplnému odopretiu práva sťažovateľovi na súdnu
ochranu.
... sťažovateľ v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 CSP vo vzťahu k uvedeným dvom
výrokom o zastupovaní maloletého a spravovaní majetku maloletého len matkou (ktorý je
súčasťou výroku o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky) a o neupravení styku
otca s maloletým, uviedol, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, s ktorým sa
odvolací súd bez akéhokoľvek odôvodnenia len stotožnil, pokladá za nesprávne a podrobne
rozviedol v čom podľa jeho názoru spočíva nesprávnosť takéhoto právneho posúdenia veci
a v nadväznosti na takýto právny rozbor veci len konštatoval, že ide o otázky už súdnou
praxou (v rozhodovacej činnosti súdov) vyriešené. Bez ohľadu na to sťažovateľ všeobecne
považuje za celkom prehnane formalistickú požiadavku dovolacieho súdu na označenie
(špecifikáciu) rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých by sa podľa názoru dovolateľa
odklonil odvolací súd pri riešení určitej (posudzovanej) právnej otázky, keď je nepochybné,
že práve dovolaciemu súdu je jeho rozhodovacia prax najlepšie známa...“
7. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o nej takto nálezom
rozhodol:
„1) Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny
proces zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Pezinok
č. 12P 317/2013-425 zo dňa 7.4.2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. 20CoP 86/2016-504 zo dňa 26.4.2017 v spojení s opravným uznesením
č. 20CoP 86/2016-552 zo dňa 30.10.2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 6Cdo 34/2018 zo dňa 24.5.2019, porušené boli.
2) Rozsudok Okresného súdu Pezinok č. 12P 317/2013-425 zo dňa 7.4.2016,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 20CoP 86/2016-504 zo dňa 26.4.2017 v spojení
s opravným uznesením č. 20CoP 86/2016-552 zo dňa 30.10.2017 a uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. 6Cdo 34/2018 zo dňa 24.5.2019 sa zrušujú a vec sa vracia
Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.
3) priznáva náhradu trov konania pred ústavným súdom
za jeho právne zastúpenie advokátom v sume 415,51 €...“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
15. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého
musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní
a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril
k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez
ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;
Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
16. Ústavný súd konštantne judikuje, že medzi obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, preto ich porušenie tvrdené sťažovateľom
posúdil spoločne (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 331/2018).
III.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom okresného súdu
17. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
18. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
IV.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu
19. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m.
I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
20. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa v tejto časti je nesprávne právne
posúdenie (ne)zákonnosti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zastupovaní a správe
majetku maloletého výlučne matkou a o neupravení styku maloletého s otcom napriek jeho
návrhu na takúto úpravu a s tým súvisiaca arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu.
21. Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 tohto
uznesenia zistil, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný
postup je zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Neupravenie
styku maloletého so sťažovateľom je náležite odôvodnené a vychádza z vykonaných
dôkazov, najmä zo zhodného posudku znalca, vyjadrenia kolízneho opatrovníka a názoru
maloletého. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že ide
o mimosporové konanie, kde návrhmi účastníkov konania súd nie je viazaný a postupuje ex
offo vždy s prihliadnutím na záujem maloletého. Všeobecným súdom preto nemožno
vytýkať nezákonnosť postupu (a o to viac neústavnosť, pozn.), ak za daných skutkových
okolností dospeli k záveru, že je v záujme maloletého styk neupraviť.
22. K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu v súvislosti s výrokom o zastupovaní a správe majetku maloletého matkou ústavný súd
zastáva názor, že krajský súd sťažovateľovi prezentoval správnu interpretáciu dotknutého
ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o rodine, ktoré sťažovateľ interpretoval nesprávnym
extenzívnym výkladom odporujúcim aj ustálenej judikatúre týkajúcej sa predmetného
ustanovenia zákona o rodine (pozri R 8/1971, R 55/1996, R 96/1967, ako aj PL. ÚS 26/05).
V tejto súvislosti krajský súd v bode 43 okrem iného uvádza, že otcovi, ktorému nebolo
dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ostávajú zachované všetky rodičovské práva
a povinnosti. Vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v ustanovení § 24 ods. 1 zákona
o rodine ústavný súd dospel k záveru (pozri PL. ÚS 26/05), že nebolo úmyslom
zákonodarcu obmedziť rodičovské práva v zmysle § 38 zákona o rodine, ide len o úpravu
výkonu rodičovských práv, keďže toto ustanovenie počíta iba so zásahom vyvolaným
zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorý objektívne zužuje reálne
možnosti výkonu rodičovských práv pri správe majetku a zastupovaní dieťaťa v bežných
veciach tým rodičom, ktorému nie je dieťa zverené do osobnej starostlivosti a ktorému
ostávajú rodičovské práva v podstatných veciach v plnom rozsahu zachované. Predmetný
výrok pojednáva iba o správe majetku a zastupovaní v rozsahu vecí bežnej povahy
súvisiacich s výkonom osobnej starostlivosti o zverené dieťa (obdobne III. ÚS 245/2015).
Je teda úzko súvisiaci so zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti a spolu s ním
odôvodňovaný v rozhodnutiach súdov. Hľadiac na napadnutý rozsudok optikou judikatúry
ústavného súdu v jednote s rozsudkom okresného súdu, ústavný súd nenachádza ústavne
relevantné pnutie s označenými právami sťažovateľa.
23. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
24. Z uvedených dôvodov ústavný súd tú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným
uznesením, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
V.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
25. Sťažovateľ vytýkal vo svojom dovolaní nesprávne právne posúdenie veci súdmi
prvej a druhej inštancie a ponúkol svoj právny názor o posúdení zákonnosti napadnutých
výrokov. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť aj judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorej sa mimoriadny prieskum nesmie uplatňovať ako „zastreté
odvolanie“ a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie
je dôvodom na opätovné posúdenie veci (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Sutyazhnik
v. Rusko z 23. 7. 2009, § 33).
26. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína (napr. IV. ÚS 35/02,
II. ÚS 159/08, IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 365/2017), že otázku, kedy je prípustné dovolanie,
rieši zákon, t. j. ide o otázku zákonnosti, a preto posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom samo osebe
nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa. To platí o to viac, že ústavný súd
akceptuje, že otázka posúdenia, či sú splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania,
patrí (v zásade) do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012,
27. Vychádzajúc z uvedeného, sa úloha ústavného súdu vo veci sťažovateľa
obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočným, a teda
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.
V opačnom prípade by totiž ústavný súd nahrádzal právomoc najvyššieho súdu,
čo s odkazom na jeho ústavné postavenie zjavne nie je jeho úlohou.
28. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a dospel k záveru,
že jeho odôvodnenie je ústavne akceptovateľné, poskytuje odpovede na kľúčové právne
otázky a primerane reaguje na sťažovateľovu dovolaciu argumentáciu. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa výroku o správe
majetku a zastupovaní maloletého považoval najvyšší súd za dostatočné v spojení
s rozhodnutím okresného súdu a vyhodnotil formuláciu druhého dovolacieho dôvodu ako
nedostatočnú pre absenciu špecifikácie ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, odklon
od ktorej je dovolacím dôvodom.
29. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
30. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019