Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 265/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

, Námestie sv. Anny 25, Trenčín, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Pezinok sp. zn. zo 7. apríla 2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 26. apríla 2017 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 30. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 7. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v spojení s opravným

uznesením sp. zn. z 30. októbra 2017 (ďalej len „opravné uznesenie“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. o návrhu matky maloletého syna

sťažovateľa na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému. Okresný súd

napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že maloletého zveril do osobnej starostlivosti matky,

ktorá bude maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok, otec je povinný prispievať

na výživu maloletého mesačne sumou 400 € od 26. júla 2012 vrátane, zročné výživné

na maloletého za obdobie od 26. júla 2012 do 31. marca 2016 v sume 8 800 € je otec

povinný uhrádzať v mesačných splátkach 250 € spolu s bežným výživným od 1. mája 2016

vrátane, otec je povinný uhrádzať z titulu tvorby úspor mesačne sumu 200 €

od právoplatnosti tohto rozsudku na osobný vinkulovaný účet maloletého, vo zvyšku návrh

matky zamieta a neupravuje styk otca s maloletým.

3. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, namietajúc najmä neupravenie

styku s maloletým, neprimeranosť určenej výšky vyživovacej povinnosti a odňatie možnosti

konať pred súdom, keď na žiadosť sťažovateľa okresný súd neodročil pojednávanie

a vykonal ho v jeho neprítomnosti. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa k jednotlivým námietkam

uvádza:

„Súd prvej inštancie neupravil styk otca s maloletým s prihliadnutím na závery

súdneho znalca v znaleckom posudku, na vyjadrenie procesného (kolízneho) opatrovníka,

ako aj na vyjadrenie maloletého. Prihliadol na to, že otec sa so synom nekontaktoval

od septembra 2015 a matka nedostatočne viedla maloletého k stretávaniu sa s otcom... Súd

prihliadol na názor maloletého a neupravil styk otca s maloletým.

... odvolací súd zastáva názor, že je potrebné prihliadnuť na názor maloletého, ako aj

znalca, ale je nutné rešpektovať aj ustanovenie článku 41 ods. 4 Slovenskej

republiky, podľa ktorého, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú

právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. V zmysle tohto ustanovenia bude potrebné,

aby prejavil záujem a využil svoje rodičovské právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť

o maloletého a snažil sa vytvoriť a trvale uskutočňovať stretávanie s maloletým, pokiaľ

matka bude ochotná riešiť daný stav dohodou. V prípade, že matka nebude rešpektovať

právo otca na styk s maloletým, i keď zo začiatku aj v prítomnosti matky, prípadne inej

maloletému známej osobe, otec má možnosť podať návrh na príslušný súd na úpravu styku

otca s maloletým. Za danej situácie, v súčasnej dobe je potrebné rešpektovať právo

maloletého, že sa s otcom nechce stretávať a tak záleží na otcovi, ako si sám vybuduje vzťah

s maloletým, ktorý má rovnako právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť zo strany otca.

... V tomto prípade je nepochybné, že možnosti, schopnosti a majetkové pomery otca

nie sú na takej finančnej úrovni, že by nemohol svoju vyživovaciu povinnosť riadne plniť

a platiť výživné určené súdom. Tvrdenie otca, že z obchodných spoločností nemá príjem,

nemožno bezvýhradne prijať a tvrdenie otca nie je dostatočne preukázané potvrdením

konkrétnej obchodnej spoločnosti o tom, že nepoberá žiaden príjem. Uvedené obchodné

spoločnosti boli založené za účelom podnikania a podnikaním je činnosť za účelom

dosiahnutia zisku. Pokiaľ otec nemá možnosť zabezpečiť peniaze na platenie výživného

touto formou, musí zvážiť iné možnosti a inú formu zamestnania.

... Odvolací súd je toho presvedčenia, že je v možnostiach a schopnostiach otca

prispievať na výživu maloletého určeným výživným, zohľadňujúc jeho komplexnú životnú

úroveň.

V danej veci nebola dôvodná odvolacia námietka otca maloletého, že súd prvej

inštancie mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom...

... len samotná okolnosť, že otec maloletého sa rozhodol pre zmenu právneho

zástupcu v priebehu konania, nie je dôvodom na odročenie pojednávania.

Prípadná neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka na požadovanej úrovni

(a teda aj účasť advokáta alebo jeho zástupcu na súdnom pojednávaní) ide na ujmu

účastníka alebo advokáta, nie súdu. Otec mal po doručení predvolania na prípravu

pojednávania dostatok času na (prípadnú ďalšiu) zmenu právneho zástupcu, ktorý by bol

schopný v čase zostávajúcom do pojednávania oboznámiť sa s obsahom spisu a zúčastniť sa

na pojednávaní.“

4. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie,

namietajúc, že odvolací súd posúdil vec arbitrárne a vôbec sa nezaoberal jeho odvolacími

námietkami o nezákonnosti výroku o zastupovaní maloletého a správe jeho majetku výlučne

matkou a o neupravení styku sťažovateľa s maloletým. Ďalej namietal, že dôvodom neúčasti

na pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil rozsudok, nebola len zmena jeho právneho

zástupcu, ale aj práceneschopnosť sťažovateľa a vykonaný výsluch znalca v jeho

neprítomnosti považoval za vážny zásah do svojich procesných práv. V tejto súvislosti

sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod podľa

(ďalej len ,,CSP“). Sťažovateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa

s odôvodnením, že pokiaľ súd nerozhodol o pozbavení, obmedzení alebo pozastavení výkonu

rodičovských práv sťažovateľa, je ustanovenie zastupovania a spravovania majetku

maloletého výlučne matkou v rozpore so o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

K výroku o neupravení styku tiež namietal, že tento nie je zákonný vzhľadom na to, že otec

jeho úpravu navrhoval a okresný súd je za takej procesnej situácie oprávnený rozhodnúť

len o jeho zákaze alebo obmedzení s riadnym vysvetlením skutkových zistení

odôvodňujúcich takýto závažný zásah do rodičovských práv.

5. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho

odmietol ako procesne neprípustné podľa a a k námietkam

v podstatnom uviedol:

„Za zmätočnostnú vadu v zmysle označil dovolateľ

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu... Z odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu, posudzujúc ho v kontexte s rozsudkom súdu prvej inštancie, bolo zrejmé,

čoho sa účastníci konania domáhali a z akých dôvodov, aké boli ich vzájomné stanoviská

k predmetu konania, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal,

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Dovolateľ preto

nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Odvolací súd

v bodoch 36 až 71 svojho rozsudku zrozumiteľne vysvetlil, prečo považuje rozhodnutie súdu

prvej inštancie za vecne správne. Osobitne sa vysporiadal aj s odvolacou námietkou

o odňatí možnosti otcovi konať pred súdom neodročením pojednávania konaného dňa

7.4.2016. I keď sa výslovne nezaoberal aj tvrdením otca uvedeným v odvolaní, a to že

dôvodom na odročenie pojednávania mala byť aj jeho práceneschopnosť, v okolnostiach

danej veci to nemožno hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces. Zo spisu je totiž

zrejmé, že o odročenie pojednávania žiadala právna zástupkyňa otca len z dôvodu

poskytnutia času na naštudovanie spisového materiálu, a teda nie aj z dôvodu

práceneschopnosti otca. Otec sám o odročenie pojednávania z tohto dôvodu nepožiadal, ani

ho nijako nedoložil. O svojej práceneschopnosti sa prvýkrát zmienil až v podanom odvolaní.

Neopodstatnenou je i námietka o absencii akéhokoľvek odôvodnenia rozsudku odvolacieho

súdu vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa výroku rozsudku súdu prvej inštancie

o zastupovaní dieťaťa a spravovaní jeho majetku matkou. Odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu totiž v spojení s odôvodnením rozsudku prvoinštančného súdu obsahuje

citáciu (okrem iných) aj ustanovení § 28 ods. 1 a § 36 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých

výslovne vyplýva, že súčasťou rodičovských práv je aj zastupovanie maloletého dieťaťa

a správa jeho majetku, a že ak rodičia dieťaťa nežijú spolu, súd môže aj bez návrhu upraviť

výkon ich rodičovských práv, teda aj zastupovanie dieťaťa a spravovanie jeho majetku.

... Povinnosť odôvodniť dovolanie prípustným dovolacím dôvodom v prípade

dovolacieho dôvodu, ktorým sa namieta nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce

v odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, znamená

preto povinnosť odôvodniť aj predpoklad vyplývajúci z , t. j.

označiť konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací

súd odkloniť.“

6. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vytýka rozsudku krajského súdu jeho arbitrárnosť

vo vzťahu k odvolacím námietkam o nezákonnosti dvoch výrokov rozsudku súdu prvej

inštancie a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu príliš formalistické posúdenie

dovolacích dôvodov, ktoré viedlo k odopretiu práva na spravodlivý proces. K tomu uvádza:

„... rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje dva výroky, ktoré sú v zjavnom rozpore

so zákonom, a to výrok o tom, že zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok bude len

matka... a výrok o tom, že súd neupravuje styk otca s maloletým. Rozpornosť týchto výrokov

rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľ rozobral a podrobne zdôvodnil v odvolaní proti

rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj v dovolaní... V dovolaní proti rozsudku odvolacieho

súdu navyše sťažovateľ uviedol, že odvolací súd k odvolacím námietkam týkajúcim sa

rozpornosti týchto výrokov s platnou právnou úpravou nezaujal vôbec žiadne stanovisko. ...

Podľa sťažovateľa bol postup dovolacieho súdu... najmä vo vzťahu k druhému uplatnenému

dovolaciemu dôvodu celkom neprimerane formalistický... Podľa sťažovateľa úplnou

absenciou akéhokoľvek odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu aj

vo vzťahu k týmto dvom výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces a táto skutočnosť je podľa sťažovateľa

z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu celkom zrejmá a jednoznačná a preto sa

sťažovateľ nestotožňuje so záverom dovolacieho súdu o neexistencii primárne uplatneného

dovolacieho dôvodu podľa . Ak dovolací súd napriek týmto

skutočnostiam posúdil primárne uplatnený dovolací dôvod podľa ako

neexistujúci, tak aj postupom dovolacieho súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa

na spravodlivý proces...

... sťažovateľ uplatnený dovolací dôvod podľa založil

predovšetkým na konštatovaní rozpornosti uvedených dvoch výrokov priamo so zákonom

a len podporne uviedol, že o otázkach obsiahnutých v týchto výrokoch už súdy Slovenskej

republiky rozhodujú ustálene spôsobom uvedeným sťažovateľom v podanom dovolaní, teda

sťažovateľ nemal dôvod označovať žiadne konkrétne rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorá

požiadavka navyše ani výslovne zo žiadneho ustanovenia nevyplýva. ...postup

dovolacieho súdu bol podľa sťažovateľa nezákonný (nemajúci priamu oporu v zákonnej

úprave) a navyše taký, ktorý viedol k úplnému odopretiu práva sťažovateľovi na súdnu

ochranu.

... sťažovateľ v súlade s ustanovením vo vzťahu k uvedeným dvom

výrokom o zastupovaní maloletého a spravovaní majetku maloletého len matkou (ktorý je

súčasťou výroku o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky) a o neupravení styku

otca s maloletým, uviedol, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, s ktorým sa

odvolací súd bez akéhokoľvek odôvodnenia len stotožnil, pokladá za nesprávne a podrobne

rozviedol v čom podľa jeho názoru spočíva nesprávnosť takéhoto právneho posúdenia veci

a v nadväznosti na takýto právny rozbor veci len konštatoval, že ide o otázky už súdnou

praxou (v rozhodovacej činnosti súdov) vyriešené. Bez ohľadu na to sťažovateľ všeobecne

považuje za celkom prehnane formalistickú požiadavku dovolacieho súdu na označenie

(špecifikáciu) rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých by sa podľa názoru dovolateľa

odklonil odvolací súd pri riešení určitej (posudzovanej) právnej otázky, keď je nepochybné,

že práve dovolaciemu súdu je jeho rozhodovacia prax najlepšie známa...“

7. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o nej takto nálezom

rozhodol:

„1) Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny

proces zaručené v článku 46 ods. 1 a v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Pezinok

č. -425 zo dňa 7.4.2016, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. -504 zo dňa 26.4.2017 v spojení s opravným uznesením

č. -552 zo dňa 30.10.2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 24.5.2019, porušené boli.

2) Rozsudok Okresného súdu Pezinok č. -425 zo dňa 7.4.2016,

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. -504 zo dňa 26.4.2017 v spojení

s opravným uznesením č. -552 zo dňa 30.10.2017 a uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 24.5.2019 sa zrušujú a vec sa vracia

Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

3) priznáva náhradu trov konania pred ústavným súdom

za jeho právne zastúpenie advokátom v sume 415,51 €...“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

15. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého

musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní

a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril

k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez

ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;

Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

16. Ústavný súd konštantne judikuje, že medzi obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, preto ich porušenie tvrdené sťažovateľom

posúdil spoločne (m. m. , ).

III.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

17. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

18. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

IV.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

19. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m.

, , ).

20. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa v tejto časti je nesprávne právne

posúdenie (ne)zákonnosti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zastupovaní a správe

majetku maloletého výlučne matkou a o neupravení styku maloletého s otcom napriek jeho

návrhu na takúto úpravu a s tým súvisiaca arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu.

21. Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 tohto

uznesenia zistil, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný

postup je zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Neupravenie

styku maloletého so sťažovateľom je náležite odôvodnené a vychádza z vykonaných

dôkazov, najmä zo zhodného posudku znalca, vyjadrenia kolízneho opatrovníka a názoru

maloletého. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že ide

o mimosporové konanie, kde návrhmi účastníkov konania súd nie je viazaný a postupuje ex

offo vždy s prihliadnutím na záujem maloletého. Všeobecným súdom preto nemožno

vytýkať nezákonnosť postupu (a o to viac neústavnosť, pozn.), ak za daných skutkových

okolností dospeli k záveru, že je v záujme maloletého styk neupraviť.

22. K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu v súvislosti s výrokom o zastupovaní a správe majetku maloletého matkou ústavný súd

zastáva názor, že krajský súd sťažovateľovi prezentoval správnu interpretáciu dotknutého

ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o rodine, ktoré sťažovateľ interpretoval nesprávnym

extenzívnym výkladom odporujúcim aj ustálenej judikatúre týkajúcej sa predmetného

ustanovenia zákona o rodine (pozri R 8/1971, R 55/1996, R 96/1967, ako aj ).

V tejto súvislosti krajský súd v bode 43 okrem iného uvádza, že otcovi, ktorému nebolo

dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ostávajú zachované všetky rodičovské práva

a povinnosti. Vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v ustanovení § 24 ods. 1 zákona

o rodine ústavný súd dospel k záveru (pozri ), že nebolo úmyslom

zákonodarcu obmedziť rodičovské práva v zmysle § 38 zákona o rodine, ide len o úpravu

výkonu rodičovských práv, keďže toto ustanovenie počíta iba so zásahom vyvolaným

zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorý objektívne zužuje reálne

možnosti výkonu rodičovských práv pri správe majetku a zastupovaní dieťaťa v bežných

veciach tým rodičom, ktorému nie je dieťa zverené do osobnej starostlivosti a ktorému

ostávajú rodičovské práva v podstatných veciach v plnom rozsahu zachované. Predmetný

výrok pojednáva iba o správe majetku a zastupovaní v rozsahu vecí bežnej povahy

súvisiacich s výkonom osobnej starostlivosti o zverené dieťa (obdobne ).

Je teda úzko súvisiaci so zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti a spolu s ním

odôvodňovaný v rozhodnutiach súdov. Hľadiac na napadnutý rozsudok optikou judikatúry

ústavného súdu v jednote s rozsudkom okresného súdu, ústavný súd nenachádza ústavne

relevantné pnutie s označenými právami sťažovateľa.

23. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú (, , ).

24. Z uvedených dôvodov ústavný súd tú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným

uznesením, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

V.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

25. Sťažovateľ vytýkal vo svojom dovolaní nesprávne právne posúdenie veci súdmi

prvej a druhej inštancie a ponúkol svoj právny názor o posúdení zákonnosti napadnutých

výrokov. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť aj judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorej sa mimoriadny prieskum nesmie uplatňovať ako „zastreté

odvolanie“ a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie

je dôvodom na opätovné posúdenie veci (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Sutyazhnik

v. Rusko z 23. 7. 2009, § 33).

26. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína (napr. ,

, , ), že otázku, kedy je prípustné dovolanie,

rieši zákon, t. j. ide o otázku zákonnosti, a preto posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa. To platí o to viac, že ústavný súd

akceptuje, že otázka posúdenia, či sú splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania,

patrí (v zásade) do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu (napr. , , ,

).

27. Vychádzajúc z uvedeného, sa úloha ústavného súdu vo veci sťažovateľa

obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočným, a teda

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.

V opačnom prípade by totiž ústavný súd nahrádzal právomoc najvyššieho súdu,

čo s odkazom na jeho ústavné postavenie zjavne nie je jeho úlohou.

28. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a dospel k záveru,

že jeho odôvodnenie je ústavne akceptovateľné, poskytuje odpovede na kľúčové právne

otázky a primerane reaguje na sťažovateľovu dovolaciu argumentáciu. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa výroku o správe

majetku a zastupovaní maloletého považoval najvyšší súd za dostatočné v spojení

s rozhodnutím okresného súdu a vyhodnotil formuláciu druhého dovolacieho dôvodu ako

nedostatočnú pre absenciu špecifikácie ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, odklon

od ktorej je dovolacím dôvodom.

29. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

30. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2019