Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 331/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , , a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Kubinom,

Štefánikova 15, Bratislava, ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. januára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a

ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2018

osobne doručená sťažnosť , , ,

, a , (ďalej spolu len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15,

Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. januára 2018

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia si na bývalom

Obvodnom pozemkovom úrade v Bratislave 16. decembra 1992 uplatnili nárok na vydanie

pozemku podľa o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len

„reštitučný zákon“), ku ktorému vlastnícke právo prešlo na štát v dôsledku kúpnej zmluvy,

ktorá mala byť uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Obvodný pozemkový

úrad v Bratislave v poradí štvrtým rozhodnutím č. k. 1108/92 z 28. septembra 2012 (ďalej

len „rozhodnutie správneho orgánu z 28. septembra 2012“) priznal sťažovateľom ako

oprávneným osobám vlastnícke právo k pozemkom presne špecifikovaným v citovanom

rozhodnutí, pričom vychádzal zo skutočnosti, že prevod vlastníctva k predmetným

pozemkom na štát sa uskutočnil na základe kúpnej zmluvy uzavretej 4. augusta 1977 medzi

sťažovateľmi a Investingom – investorsko-inžinierska organizácia hlavného mesta

Bratislavy (ďalej len „kúpna zmluva“) v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2014 rozhodnutie správneho orgánu z 28. septembra 2012 zrušil a vec vrátil

Okresnému úradu Bratislava (ďalej len „okresný úrad“) na nové konanie (ďalej len

„rozsudok z 28. apríla 2014“). Najvyšší súd rozsudok krajského súdu z 28. apríla 2014

rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2015 (ďalej len „rozsudok zo 17. júna 2015“)

potvrdil ako vecne správny.

Sťažovatelia podali proti rozsudku najvyššieho súdu zo 17. júna 2015 sťažnosť,

o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. z 19. januára 2016 (ďalej len

„nález z 19. januára 2016“), ktorým vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov

podľa a ich práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu zo 17. júna 2015, pričom najvyššiemu súdu vytkol predovšetkým to, že sa s kľúčovými

námietkami sťažovateľov náležitým spôsobom nevysporiadal.

Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2016 (ďalej len

„uznesenie z 29. júna 2016“) rozsudok krajského súdu z 28. apríla 2014 zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn.

5 Sp 2-3/2013 z 29. marca 2017 (ďalej len „rozsudok z 29. marca 2017“) opätovne zrušil

rozhodnutie správneho orgánu z 28. septembra 2012 a vec vrátil okresnému úradu na nové

konanie. Rozsudok krajského súdu z 29. marca 2017 potvrdil najvyšší súd napadnutým

rozsudkom.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľov dôjsť svojvoľným právnym posúdením veci,

ako aj porušením princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva.

Sťažovatelia argumentujú, že najvyšší súd sa odklonil od právneho názoru ústavného

súdu vyjadreného v náleze z 19. januára 2016. Ústavný súd v ňom uviedol, že „nevidí

dôvod neprihliadať... na právne názory, ktoré vyslovil... vo svojom skoršom rozhodnutí

sp. zn. . Ústavný súd v danej veci... zistil existenciu nápadne nevýhodných

podmienok, a to bez ohľadu na to, že k prevodu pozemku na štát došlo podľa cenovej

vyhlášky platnej v časoch neslobody pred rokom 1990. Ústavný súd považoval za podstatné

to, že vzájomné plnenia podľa kúpnej zmluvy fakticky neboli ekvivalentné. Ekvivalentnosť

vzájomných plnení však NSSR vo veci sťažovateľov opätovne posudzoval z hľadiska súladu

kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi... Opäť teda NSSR neprihliadol na tie

okolnosti, ktoré mu sťažovatelia vytýkali v prvej sťažnosti na Ústavný súd a ktoré mu potom

vytkol následne aj Ústavný súd v Náleze. Ústavný súd... jednoznačne uviedol, že závery

NSSR o nepreukázaní nápadne nevýhodných podmienok pri predaji pozemkov nepovažuje

za presvedčivé.“.

Podľa sťažovateľov bol najvyšší súd v súlade so závermi obsiahnutými v náleze

ústavného súdu z 19. januára 2016 povinný prihliadať „na nález sp. zn. ,

pretože mu to výslovne uložil Ústavný súd. NSSR však takto nepostupoval“. Pokiaľ by

najvyšší súd podľa názoru sťažovateľov prihliadol na označený nález a prihliadol aj

na v ňom interpretovaný pojem «„nápadne nevýhodné podmienky“ mal by vyriešenú

otázku... Namiesto toho NSSR dospel dokonca k záverom, ktoré boli ešte menej priaznivé

pre sťažovateľov ako v pôvodnom konaní».

V náleze z 19. januára 2016 podľa sťažovateľov ústavný súd najvyššiemu súdu

vytkol odklon od svojej judikatúry v úplne rovnakej veci inej reštituentky (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. ), avšak tento odklon žiadnym spôsobom

nezdôvodnil. V napadnutom rozsudku najvyšší súd síce odklon už odôvodnil, avšak dôvody

ním uvádzané sú podľa sťažovateľov svojvoľné a diskriminačné, keďže vylučujú z ochrany

vlastníckeho práva všetkých drobných vlastníkov záhrad, ktorí sa „nemohli spoliehať na to,

2

že by sa uživili z úrody zo záhrady len preto, že nemali záhradu s rozlohou 9000 m.

Podstatné je to, že záhrada bola významným prispievateľom do finančného rozpočtu rodiny.

Pokiaľ NSSR túto skutočnosť nezohľadnil, ale prikladal neprimeranú dôležitosť veľkosti

záhrady, robil tak neodôvodnené rozdiely vo vlastníckom práve sťažovateľov... NSSR

zároveň porušil aj zásadu rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva a rovnakej

ochrany vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, pretože odopretie právnej ochrany...

v rozpore s druhá veta odôvodnil tým, že ich dotknutý majetok bol

menší než majetok inej reštituentky, ktorej NSSR... poskytol plnú právnu ochranu. Takýto

postup je neprípustný, pretože miera a rozsah právnej ochrany vlastníckeho práva každého

vlastníka musia byť rovnaké...“.

Podľa sťažovateľov najvyšší súd pochybil, ak opätovné preskúmaval už predtým

ustálený záver o tiesni pri uzavretí kúpnej zmluvy. Sťažovatelia v tomto kontexte namietajú,

že otázkou tiesne sa v napadnutom rozsudku najvyšší súd zaoberal nad rozsah toho, čo mu

uložil vo svojom náleze z 19. januára 2016 ústavný súd. Nesprávne posúdenie otázky tiesne

krajským súdom v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 28. apríla 2014 totiž

nenamietali. Opätovným posudzovaním otázky tiesne najvyšší súd podľa sťažovateľov

zasiahol do princípu právnej istoty a predvídateľnosti postupu súdu v konaní a rovnako

porušil aj zásadu rovnosti strán v konaní, pretože tým zvýhodnil účastníkov konania, ktorí

nepodali odvolanie proti rozsudku krajského súdu z 28. apríla 2014 a nenamietali právne

posúdenie otázky tiesne. Sťažovatelia od ústavného súdu nežiadajú to, aby preskúmal

právne posúdenie otázky tiesne, ale namietajú, že sa najvyšší súd s touto otázkou zaoberal

svojvoľne a bez zákonného dôvodu.

V súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovatelia

navrhujú, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým až do právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej pozastaví vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu. Prijatie dočasného opatrenia sťažovatelia odôvodňujú tým, že bez nariadenia

dočasného opatrenia bude okresný úrad v konaní pokračovať v zmysle právneho názoru

vysloveného v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a vydá rozhodnutie, ktorým

rozhodne o tom, že sťažovatelia nie sú oprávnenými osobami v zmysle reštitučného zákona,

pričom proti takémuto rozhodnutiu sa budú „musieť brániť a celý proces viacstupňového

súdneho konania... si budú musieť zopakovať...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia si zároveň uplatňujú úhradu trov konania,

ktoré im vzniknú zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné

právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to

znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom na

záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je

napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo

v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. V zmysle

uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha,

nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na

pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj

to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach

posudzovaného prípadu nie sú splnené predpoklady na uplatnenie výnimky z už spomenutej

zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len

právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa

právoplatne skončilo konanie.

Sťažovatelia predostierajú ústavnému súdu tri zásadné námietky, a síce námietku

odklonu najvyššieho súdu od právneho názoru prezentovaného ústavným súdom v náleze

z 19. januára 2016 (prvá námietka), námietku svojvoľného a diskriminačného odôvodnenia

odklonu od svojej judikatúry v úplne rovnakej veci inej reštituentky [rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. ), (druhá námietka)] a námietku opätovného preskúmavania už

predtým ustáleného záveru o tiesni pri uzavretí kúpnej zmluvy nad rozsah toho, čo

najvyššiemu súdu uložil vo svojom náleze z 19. januára 2016 ústavný súd (tretia námietka).

Podstatou prvej a tretej námietky sťažovateľov je neústavnosť postupu všeobecného

súdu, ktorý sa podľa ich názoru neriadil právnym názorom vysloveným ústavným súdom

v náleze z 19. januára 2016, a podstatou druhej námietky sťažovateľov je svojvoľný

a diskriminačný charakter odôvodnenia všeobecného súdu v časti týkajúcej sa odklonu

od svojej judikatúry v rovnakej veci.

Všetky tri zásadné námietky, ktorými sťažovatelia odôvodňujú porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svojej podstate spochybňujú ústavnú udržateľnosť

vecného posúdenia reštitučného nároku sťažovateľov, ktoré bude predmetom

preskúmavania v ďalšom priebehu konania o veci sťažovateľov.

V posudzovanej veci sťažovatelia namietajú porušenie povinnosti najvyššieho súdu

všeobecného súdu byť viazaný právnym názorom ústavného súdu a ústavnú udržateľnosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

krajského súdu z 29. marca 2017, ktorým bolo rozhodnutie správneho orgánu

z 28. septembra 2012 zrušené podľa

a vec bola vrátená okresnému úradu na ďalšie konanie, t. j. predmetná vec sa nachádza

opätovne v štádiu konania pred orgánom verejnej správy (okresným úradom). V aktuálnom

procesnom štádiu konania pred orgánom verejnej správy neprichádza pri rešpektovaní

princípu subsidiarity, z ktorého vychádza uplatnenie právomoci

ústavného súdu, keďže o veci sťažovateľov bude ďalej prebiehať konanie pred orgánmi

verejnej správy a následne príp. aj pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovatelia budú

v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu

svojich práv, ktorými môžu brojiť proti svojvoľnému a diskriminačnému odôvodneniu

odklonu všeobecného súdu od stabilnej judikatúry v úplne rovnakej veci inej reštituentky,

ako aj proti nesplneniu povinnosti všeobecného súdu riadiť sa záväznými príkazmi

ústavného súdu obsiahnutými v jeho náleze z 19. januára 2016. Z princípu subsidiarity totiž

vyplýva, že sťažovateľmi spochybňované odôvodnenie odklonu od judikatúry v rovnakej

veci, ako aj odklon on právnych názorov obsiahnutých v náleze ústavného súdu

z 19. januára 2016 sa môžu stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude ich vec

právoplatne skončená.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov odmietol podľa ako neprípustnú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými

návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2018