Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 159 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (166)IV. ÚS 361/2010
PDF · 343.12 KB
No categories available
IV. ÚS 361/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., L., zastúpeného spoločnosťou s ručením
obmedzeným P., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 S/9/2009 a jeho uznesením č. k. 20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2009
doručená sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/9/2009 a jeho
uznesením č. k. 20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009 (ďalej aj napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností okrem iného vyplýva, že Mesto...
vydalo 23. marca 2007 stavebné povolenie č. k. C-3382/2006-Db, ktorým sťažovateľovi
umožnilo vykonávať stavbu „Stavebné úpravy, prístavba a nadstavba domu č... na H...
so zmenou využitia na administratívnu budovu a prípojka NN, žumpa“.
Účastník stavebného konania Ľ. K. (ďalej len „žalobca“) podal 22. februára 2009
krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Krajského
stavebného úradu v Žiline (ďalej len „KSÚ“) č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009, ktorým
bolo stavebné povolenie potvrdené. Žalobca sa okrem zrušenia uvedeného rozhodnutia KSÚ
domáhal podľa § 250c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) aj odkladu
jeho vykonateľnosti. Krajský súd napadnutým uznesením odložil vykonateľnosť žalobcom
napadnutého rozhodnutia KSÚ do rozhodnutia vo veci samej.
Sťažovateľ uvádza, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. 20 S/9/2009-110
z 10. marca 2009 nie je prípustné odvolanie, a poznamenáva, že mu toto uznesenie nebolo
vôbec doručené a o jeho existencii sa dozvedel iba náhodou až neskôr. V spojitosti s tým
sťažovateľ vyslovuje názor, že krajský súd „pred tým, ako rozhodol o odklade
vykonateľnosti rozhodnutia KSÚ, mal v zmysle ustanovenia § 250c ods. 1 posledná veta
OSP aj bez návrhu rozhodnúť o pribratí sťažovateľa do konania. Skutočnosť, že v danom
konaní sa konalo aj o právach sťažovateľa a že tento mohol byť výsledkom daného konania
bezprostredne dotknutý na svojich zákonne a dobromyseľne nadobudnutých právach, bola
krajskému súdu známa, pretože žalobca Ľ. K. priložil k svojej žalobe aj kópiu rozhodnutia
KSÚ, z ktorej bolo zrejmé, kto bol účastníkom stavebného konania (bol ním aj sťažovateľ).
Krajský súd tak zasiahol do práv sťažovateľa hneď dvojakým spôsobom: (i) konal vo veci
bez toho, aby sťažovateľa pribral do konania, a (ii) s výsledkom svojho konania, t. j.
s napadnutým uznesením, sťažovateľa nijako neoboznámil.
Po tom, čo sa sťažovateľ dňa 22. júna 2009 dozvedel o podanej žalobe a vydanom
napadnutom rozhodnutí, ešte v ten istý deň faxom a nasledujúci deň osobne podal
na krajský súd návrh na pribratie do konania. Zároveň sťažovateľ informoval krajský súd,
že žiada o nahliadnutie do spisu. Dňa 24. júna 2009 sa splnomocnený zástupca sťažovateľa
osobne dostavil do kancelárie krajského súdu a požiadal o nahliadnutie do spisu, pričom
nahliadnutie mu nebolo umožnené.“.
Krajský súd napokon rozhodol o pribratí sťažovateľa do konania uznesením sp. zn.
20 S/9/2009 z 29. júna 2009.
Námietky sťažovateľa v jeho sťažnosti smerujú proti napadnutému uzneseniu
a postupu, ktorý mu predchádzal, pretože krajský súd predtým, ako ho pribral do konania,
rozhodol o otázke, ktorá má bezprostredný dopad na jeho práva a povinnosti, čím ho
v danom štádiu úplne zbavil možnosti efektívnej ochrany jeho práv.
Pokiaľ ide o namietané uznesenie, sťažovateľ je tohto názoru, že nezodpovedá
požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a z práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ
pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je tiež zásada kontradiktórnosti
konania a „zásada rovnosti zbraní“. Tento princíp vyžaduje, aby bola každej procesnej
strane daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú
do podstatne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je odporca. Zásada kontradiktórnosti
predpokladá, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy
potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa
k nim (rozhodnutie ESĽP Komanický v. Slovenská republika zo 4. júna 2002).
V zmysle ďalšej sťažovateľom uvádzanej judikatúry ESĽP (Niederöst – Huber
v. Švajčiarsko § 24, Mantovanelli v. Francúzsko § 33) musí mať účastník konania možnosť
oboznámiť sa s dôkazmi predloženými súdu, ako aj možnosť vyjadriť sa k existencii,
obsahu a autenticite predložených dôkazov, a to príslušným spôsobom a v príslušnom čase
a v prípade potreby aj v písomnej forme a vopred (Krčmář v. Česká republika, § 42). Právo
sporovej strany na kontradiktórne konanie je porušené aj v prípade, ak súdy zvážili len
skutočnosti predložené jednou zo strán (rozhodnutie ESĽP Van Orhoven v. Belgicko
z 25. júna 1997) alebo ak strany nemajú možnosť vznášať argumenty proti argumentom
protistrany (rozsudok ESĽP Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986).
Sťažovateľ ďalej argumentuje takto:
«Krajský súd v čase medzi podaním žaloby (22. február 2009) a vydaním
napadnutého rozhodnutia (10. marec 2009) nemal k dispozícii spis stavebného konania,
pretože ten si vyžiadal od KSÚ až 9. marca a bol mu doručený až 15. apríla 2009, viac ako
mesiac po vydaní napadnutého rozhodnutia. Keďže krajský súd rozhodol o odklade
vykonateľnosti skôr, ako mal k dispozícii spis, je z logiky veci zrejmé, že rozhodol bez toho,
aby v akomkoľvek rozsahu preveril a vôbec mohol preveriť opodstatnenosť tvrdení žaloby,
a tým aj splnenie zákonných predpokladov pre vydanie opatrenia, určeného, parafrázujúc
ústavný súd, pre „celkom výnimočné a odôvodnené prípady, kedy hrozí závažná ujma“.
Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu
k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá
možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo okrem iného
znamená dôkazy navrhovať a vyjadriť sa k dôkazom, navrhnutým iným účastníkom konania.
Toto oprávnenie zabezpečuje procesný inštitút účastníka konania. Krajský súd však
so sťažovateľom ako s účastníkom konania nekonal, hoci mal – v zmysle § 250c ods. 1 OSP,
v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru – zákonnú aj ústavnú povinnosť
sťažovateľa do konania pribrať.
Takýmto postupom krajský súd sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, čím
porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie, súčasťou ktorého je aj právo byť
oboznámený s predmetom konania, a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam
predloženým súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie (napr. rozsudok Niderôst-Huber
v. Švajčiarsko, § 24).
Ak by krajský súd túto svoju povinnosť neporušil, mohol sa „z prvej ruky“ dozvedieť
zásadnú skutočnosť, majúcu vplyv na rozhodnutie o návrhu na odklad vykonateľnosti.
(Rovnako mohol uvedené zistiť aj v prípade, ak by sa akokoľvek snažil overiť si
opodstatnenosť tvrdení, uvedených v žalobe, formou oboznámenia sa so spisom.) Touto
skutočnosťou bola rekonštrukcia stavby, ktorá bola ukončená už v roku 2005 podľa
právoplatného stavebného povolenia a dokumentácie schválenej v stavebnom konaní,
pričom pred tým, ako bolo vydané napadnuté rozhodnutie, už prebehlo aj kolaudačné
konanie a bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, t. j. rozhodnutie o užívaní stavby. Inak
povedané, krajský súd rozhodol o odložení vykonateľnosti rozhodnutia, ktorého právne
účinky boli v danom čase už v plnom rozsahu konzumované a ktorého ďalší výkon preto
z povahy veci už nebol spôsobilý žalobcu akokoľvek ohroziť!
Krajský súd navyše napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nenaplnil tak
zákonné požiadavky podľa § 169 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a § 157 ods. 2 OSP.
Odôvodnenie k existencii obligatórnej podmienky pre odklad vykonateľnosti, t. j. k
existencii hroziacej závažnej ujmy, skoncentroval krajský súd do predposledných dvoch
odsekov svojho odôvodnenia, pričom len všeobecne uviedol, že „podľa názoru súdu v
danom prípade žalobca splnil zákonom stanovenú požiadavku, keď vo svojej žalobe uviedol
skutočnosti, z ktorých vyplýva hrozba závažnej ujmy okamžitým výkonom rozhodnutia“
alebo tiež „v zmysle zákona nie je v danom prípade žalobca povinný preukazovať, že
v každom prípade k závažnej ujme dôjde, avšak vyžaduje sa preukázanie, že výkonom
napadnutého rozhodnutia určitá závažná ujma hrozí a je reálna“. Ako však žalobca K. túto
podmienku splnil alebo k akej závažnej ujme môže ďalej trvajúcou vykonateľnosťou dôjsť,
to už krajský súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol.
Skutočnosť, že hrozí závažná ujma, nie je v napadnutom rozhodnutí nijako
odôvodnená a ani nie je nijako pomenovaná a špecifikovaná. Podľa úvah krajského súdu je
tak úplne jedno, či žalobca závažnú ujmu v žalobe opíše alebo nie – na vyvodenie záverov
krajskému súdu stačilo, že v žalobe bolo uvedené slovné spojenie „závažná ujma“; jej
skutočnou existenciou sa krajský súd nezaoberal a ani nijako nevysvetlil, aká skutočná ujma
môže žalobcovi vzniknúť. Krajský súd mal pritom riadnemu odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia venovať náležitú pozornosť o to viac, že voči takémuto rozhodnutiu nie je
k dispozícii opravný prostriedok. Rovnako sa mal v odôvodnení krajský súd vysporiadať
aj so skutočnosťou, že svojím rozhodnutím zasahuje do práv sťažovateľa, ktorý vystupuje
v danom spore ako tretia osoba, odlišná od žalobcu a žalovaného.
Preto ustanovenie § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP a § 169 ods. 1 OSP
treba z hľadiska vyššie uvedených článkov ústavy a dohovoru, aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru ESĽP (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26 týkajúci sa
povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že napadnuté
rozhodnutie malo obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe
ktorých bolo vydané.»
Zhrňujúc uvedené sťažovateľ formuluje svoje hlavné výhrady proti napadnutému
uzneseniu a postupu krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto:
- krajský súd konal vo veci bez toho, aby do konania ako jeho účastníka pribral toho,
koho bol povinný pribrať,
- krajský súd rozhodol spôsobom majúcim dopad na materiálne práva sťažovateľa
nielen bez toho, aby mu dal príležitosť sa k tomu vyjadriť, ale aj bez toho, aby vykonal
akékoľvek iné overenie kľúčových skutkových a právnych okolností, v dôsledku čoho
- nebol spôsobilý podoprieť svoje rozhodnutie dostatočnými relevantnými dôvodmi.
V dôsledku uvedeného došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva
garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. M. H. na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. marca
2009 č. k. 20 S/9/2009-110 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S/9/2009-110 sa zrušuje a vec sa vracia
Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
na účet jeho právneho zástupcu, a to do desiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd sa pred predbežným prerokovaním sťažnosti obrátil na krajský súd
s požiadavkou, aby sa k sťažnosti vyjadril, čo krajský súd urobil prostredníctvom
predsedníčky príslušného senátu prípisom z 21. septembra 2009, v ktorom okrem iného
uviedol, že odklad vykonateľnosti rozhodnutia je konaním upraveným v piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo), ktorý možno prirovnať k inštitútu
predbežného opatrenia upraveného v druhej časti Občianskeho súdneho poriadku.
To znamená, že pokiaľ účastník konania podá v žalobe návrh na odklad vykonateľnosti
rozhodnutia, treba o ňom rozhodnúť bezodkladne, keďže inak by nebol naplnený samotný
účel tohto inštitútu, resp. by nenastali tie účinky, ktoré zákonodarca jeho zavedením
predpokladal. V zmysle uvedeného postupoval aj krajský súd v danej veci, keď rozhodol
o odklade vykonateľnosti predmetných rozhodnutí bezprostredne potom, ako sa oboznámil
s obsahom žaloby a k nej pripojených príloh. Krajský súd ďalej poukázal na účel inštitútu
odkladu vykonateľnosti, ktorým je poskytnutie rýchlej a účinnej ochrany účastníkom
konania, a vyjadril nesúhlas s názorom sťažovateľa, že o odklade vykonateľnosti možno
rozhodnúť „až po pribratí za účastníka konania ďalšiu osobu než žalobcu a žalovaného“,
keďže v tom prípade by došlo k zmareniu účelu tohto inštitútu. Podľa krajského súdu
„zo žiadnych ustanovení O. s. p. nevyplýva, že by tento postup bol nesprávny a zákonodarca
nestanovil, že o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia je potrebné rozhodnúť
až po tom, čo okruh účastníkov je súladný s ust. § 250 ods. 1 O. s. p., teda po tom, čo sú
účastníkmi konania podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. nielen žalobca a žalovaný, ale
aj všetci tí, ktorí môžu byť zrušením napadnutých rozhodnutí dotknutí“.
Krajský súd nesúhlasí ani s názorom sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého uznesenia zdôrazňujúc, že „v konaní o návrhu na odklad vykonateľnosti
rozhodnutia stačí, že žalobca osvedčí, že hrozí vážna ujma. Predpokladom pre vyhovenie
takému návrhu je okrem iného aj tá skutočnosť, že táto závažná ujma hrozí, i keď nemusí
ani čiastočne táto ujma existovať, pričom súd rozhodne na základe voľnej úvahy.“. Krajský
súd tvrdí, že predmetné rozhodnutie je odôvodnené štandardne a je založené
na skutočnostiach uvedených žalobcom v jeho žalobe a opiera sa aj o obsah k nej
pripojených listinných dôkazov.
K námietkam sťažovateľa, že napadnuté uznesenie bolo vydané predtým, ako bol
pripojený administratívny spis, krajský súd uviedol najmä to, že „nemal dôvod rozhodovať
až po pripojení správneho spisu, a to práve z dôvodu, že by o tomto návrhu bolo
rozhodované so značným časovým odstupom od podania návrhu na odklad vykonateľnosti
rozhodnutia“. Navyše, súčasťou spisového materiálu boli aj žalobcom napadnuté
rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu.
Aj pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že vo vzťahu ku konaniu o odklad
vykonateľnosti rozhodnutia bol zbavený svojich práv, krajský súd sa s ním nestotožňuje
poukazujúc na to, že „sťažovateľ ako účastník konania v konaní 20 S/9/2009 podal
písomným podaním zo dňa 27. 7. 2009, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu 27. 7. 2009,
aby uznesenie Krajského súdu v Žiline 20 S/9/2009-110 zo dňa 10. 3. 2009, ktorým tunajší
súd rozhodol o odklade vykonateľnosti správnych rozhodnutí zrušil. Táto skutočnosť svedčí
o tom a potvrdzuje tvrdenie, že nebol ani v konaní o odklade vykonateľnosti rozhodnutia
sťažovateľ svojich práv zbavený, tieto práva má, uplatnil si ich a o ich návrhu bolo
aj rozhodnuté,“ a to uznesením z 2. septembra 2009, ktorým krajský súd návrhu na zrušenie
napadnutého uznesenia nevyhovel a ktoré bolo sťažovateľovi doručené. Sťažovateľ má
navyše možnosť podania opravného prostriedku Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“).
Napokon krajský súd vyjadril názor, že sťažovateľ nebol odkázaný na ochranu
svojich práv prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a túto sťažnosť podal
predčasne, „nakoľko sťažovateľ nevyužil všetky zákonné možnosti, ktoré mal k dispozícii
a využiť ich mal o mohol, t. zn. potom, čo bol pribratý za účastníka konania uznesením
20 S/9/2009-133 zo dňa 29. júla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 7. 2009,
sťažovateľ uvedené uznesenie prevzal dňa 9. 7. 2009 a mal možnosť po 9. 7. 2009 podať
návrh na zrušenie uznesenia 20 S/9/2009-110. Tento návrh, ako vyplýva, podal až potom, čo
podal ústavnú sťažnosť (ústavná sťažnosť bola doručená 23. 7. 2009, návrh na zrušenie
uznesenia podaný na KS Žilina osobne 27. 7. 2009).“.
Krajský súd vzhľadom na to tvrdí, že „v čase podania ústavnej sťažnosti neboli
splnené podmienky na konanie o ústavnej sťažnosti, ústavná sťažnosť bola podaná bez toho,
aby sťažovateľ vyčerpal všetky opravené prostriedky, ktoré má k dispozícii k tomu, aby súd
konal o návrhu na zrušenie uznesenia 20 S/9/2009-110, ktorým súd odložil odklad
vykonateľnosti rozhodnutia“.
Na základe uvedených skutočností navrhol krajský súd, aby ústavný súd sťažnosti
nevyhovel.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu krajského súdu
uviedol, že krajský súd rozhodol bez toho, aby aspoň minimálnym spôsobom overil, či je
daný dôvod na taký zásah do právnej istoty osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania (v tomto
prípade sťažovateľa), aký predstavuje odklad vykonateľnosti právoplatného stavebného
povolenia. Aj keď sťažovateľ netvrdí, že by platná právna úprava ukladala súdu rozhodnúť
až po pripojení súvisiaceho administratívneho spisu, zastáva názor, „že súd je vždy pri
odklade vykonateľnosti povinný vec posúdiť s takou pozornosťou, aby prípadným
rozhodnutím nedošlo k neopodstatnenému zásahu do práv tretích osôb. Postup krajského
súdu preukázal, že pri dodržaní princípu rovnosti zbraní sa mu túto povinnosť mohlo
podariť dodržať.“.
Sťažovateľ akcentuje najmä tú skutočnosť, „že ak by krajský súd postupoval v súlade
s princípom rovnosti zbraní a umožnil vyjadriť sa k veci osobe, ktorej opráva mohli byť
a aj boli jeho rozhodnutím bezprostredne a veľmi zásadne dotknuté, mohol zistiť, že
v dôsledku vydania kolaudačného rozhodnutia už stavebné povolenie stratilo spôsobilosť
akokoľvek upravovať práva a povinnosti dotknutých osôb a teda spôsobilosť byť predmetom
výkonu, čím zároveň došlo k zániku jednej z dvoch nevyhnutných, kumulatívne vymedzených
zákonných podmienok pre vydanie napadnutého rozhodnutia, ktorou je v zmysle § 250c
ods. 1 OSP existencia rozhodnutia, spôsobilého byť predmetom okamžitého výkonu“.
Krajský súd svojím postupom porušil zásadu rovnosti zbraní podľa sťažovateľa
aj tým, „že a priori usúdil, že akékoľvek argumenty sťažovateľa ako stavebníka a neskôr
vlastníka skolaudovanej nehnuteľnosti (ako osoby dotknutej odkladom vykonateľnosti)
nemôžu byť akokoľvek relevantné pre rozhodnutie o odklade vykonateľnosti stavebného
povolenia“. To považuje sťažovateľ za neprípustné nielen in abstracto ako princíp postupu
súdu, ale in concerto sa to ukázalo byť ako jednou z príčin právno-aplikačných nedostatkov
v danom konaní.
K tvrdeniu krajského súdu, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
nevyužil všetky zákonné možnosti, ktoré mal k dispozícii a mohol ich využiť, sťažovateľ
uviedol, že s týmto názorom nesúhlasí. V tejto súvislosti poukazuje na zákonnú úpravu
správneho súdnictva, z ktorej podľa neho «nevyplýva, že by sa vedľajší účastník mohol
domáhať zrušenia nariadeného odkladu vykonateľnosti (proti uzneseniu o nariadení
odkladu vykonateľnosti nie je prípustný opravný prostriedok). Napriek tomu podal
sťažovateľ návrh na zrušenie odkladu vykonateľnosti. Keďže Krajský súd uznesením zo dňa
2. septembra 2009, č. k. 20 S/9/2009-154 tomuto návrhu nevyhovel, podal sťažovateľ
7. októbra 2009 proti tomuto uzneseniu dovolanie. Podľa ustanovenia § 209 ods. 2 zákona
č. 99/12963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov..., „ak odvolanie
smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa
predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez
rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.“ Uvedené
ustanovenie tak znemožňuje predložiť odvolaciemu súdu sťažovateľovo odvolanie proti
uzneseniu, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na zrušenie odkladu vykonateľnosti, ešte
pred rozhodnutím vo veci samej. Inými slovami, krajský súd tvrdí, že sťažnosť je predčasná,
pretože sťažovateľ ju podal skôr, než sa pokúsil o nápravu prostredníctvom návrhu
na zrušenie odkladu vykonateľnosti, pričom keď mu takýto pokus o nápravu bol doručený,
zamietol ho. Výsledkom ďalšieho pokusu o nápravu je odvolanie voči tomuto zamietavému
rozhodnutiu krajského súdu, o ktorom však v zmysle § 209 ods. 2 OSP bude odvolací súd
rozhodovať aj tak len spolu s rozhodovaním vo veci samej, ak teda voči rozhodnutiu vo veci
samej bude podané odvolanie, čiže možno vôbec, a ak áno, tak v situácii, keď už
rozhodovanie o tomto predbežnom opatrení z povahy veci bude bezpredmetným. Platí teda,
že napriek ich teoretickej dostupnosti a napriek tomu, že z dôvodu procesného zabezpečenia
svojho postavenia ich sťažovateľ využíva, prostriedky nápravy, na ktoré odkazuje krajský
súd, nie sú za daných skutočností a právnych okolností efektívnymi prostriedkami nápravy,
pretože ich využitie nie je spôsobilé privodiť reálnu zmenu v právnom postavení
sťažovateľa. Pre prípad, že by ústavný súd posúdil predmetné procesné prostriedky ako
účinné prostriedky nápravy, sťažovateľ má zato, že vyššie spomenuté okolnosti
(nedostupnosť efektívnej ochrany zo strany odvolacieho súdu vyplývajúca z § 209 ods. 2
OSP) sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993
Z. z. a že prihliadnutie na tieto okolnosti umožňuje ústavnému súdu sťažnosť meritórne
prejednať.».
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského
súdu č. k. 20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009, ktorým krajský súd odložil vykonateľnosť
rozhodnutia KSÚ, odboru štátnej stavebnej správy č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009
do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 20 S/9/2009,
ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu tohto uznesenia, bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstatou argumentácie sťažovateľa je podľa sťažnosti najmä tvrdenie, že krajský
súd porušil jeho označené práva tým, že hoci bol povinný ho pribrať do konania ako jeho
účastníka, neurobil tak a konal vo veci, ako aj tým, že krajský súd rozhodol spôsobom
majúcim dopad na jeho materiálne práva a nedal mu pritom ani možnosť sa k tomu vyjadriť,
a navyše nevykonal overenie kľúčových skutkových a právnych okolností prípadu,
v dôsledku čoho nebol spôsobilý podoprieť svoje rozhodnutie dostatočnými relevantnými
dôvodmi.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Pri prerokovaní námietok sťažovateľa z hľadiska možného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127
ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných
súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,
že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,
ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal
všetky dostupné a účinné právne prostriedky nápravy a v predmetnej veci nekoná iný súd
a okrem toho mu ani nie sú dostupné žiadne ďalšie opravné prostriedky či iné právne
prostriedky.
Z vyjadrenia krajského súdu z jeho vyžiadaného súvisiaceho spisu a napokon
aj z vyjadrenia samotného sťažovateľa vyplýva, že 23. júna 2009 krajskému súdu doručil
návrh na jeho pribratie ako účastníka správneho konania do konania vedeného krajským
súdom pod sp. zn. 20 S/9/2009. Nadväzne na to krajský súd uznesením č. k.
20 S/9/2009-133 z 29. júna 2009 rozhodol podľa § 250 ods. 1 OSP, že priberá sťažovateľa
ako účastníka do konania vedeného pod sp. zn. 20 S/9/2009.
Dňa 27. júla 2009 (t. j. po doručení sťažnosti ústavnému súdu) sťažovateľ doručil
osobne do podateľne krajského súdu podanie označené ako „Návrh účastníka konania
na zrušenie uznesenia 20 S/9/2009-110“. O tomto návrhu rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 20 S/9/2009-154 z 2. septembra 2009 tak, že predmetnému návrhu nevyhovel. Podľa
poučenia uvedeného uznesenia je proti nemu prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho
doručenia, ktoré sťažovateľ podal 12. októbra 2009. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší
súd uznesením sp. zn. 8 Sžo/475/2009 z 13. mája 2010 tak, že uznesenie krajského súdu
č. k. 20 S/9/2009-154 z 13. mája 2010 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia tohto uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že „ako súd
odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka
je opodstatnené“.
Najvyšší súd zároveň uviedol, že jeho úlohou ako súdu odvolacieho bolo „rozhodnúť
o odvolaní vedľajšieho účastníka proti rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline č. k.
20 S/9/2009-154 z 12. septembra 2009, ktorým krajský súd nevyhovel návrhu účastníka
konania Ing. M. H. na zrušenie uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S/9/2009-110
z 10. marca 2009, ktorým Krajský súd v Žiline odložil vykonateľnosť rozhodnutia Krajského
stavebného úradu č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009 až do právoplatného skončenia
konania sp. zn. 20 S/9/2009. Odvolací súd po dôkladnom oboznámení sa s obsahom
napadnutého uznesenia dospel k záveru, že spôsob odôvodnenia tohto uznesenia nie je
ústavne a zákonne konformný. Krajský súd totiž v odôvodnení neuviedol, podľa ktorého
ustanovenia Občianskeho súdneho priadku postupoval, keď návrhu vedľajšieho účastníka
na zrušenie uznesenia – ktorým bol povolený odklad vykonateľnosti právoplatného
rozhodnutia žalovaného – nevyhovel. Z toho titulu aj s ohľadom na ustálenú judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné ako
konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu je arbitrárne.
Najvyšší súd zároveň považuje za potrebné poznamenať, že z rozhodnutia krajského súdu
tiež nevyplýva, že by pri rozhodovaní v predmetnej veci vzal do úvahy konštantnú judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to predovšetkým nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. júla 2003.“.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy sa teda vyznačuje okrem iného tým, že je založená na princípe už
spomínanej subsidiarity. Je to tak preto, že predovšetkým všeobecné súdy sú povolané
na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb a až v prípade,
ak nie je dosiahnutá náprava v rámci režimu všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť
ochrana poskytovaná ústavným súdom, ale aj to iba v obmedzenom rozsahu z hľadiska
kritérií ústavnej akceptovateľnosti (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 33/03) sťažnosťou
namietaného rozhodnutia, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 294/08).
Požiadavka vyčerpania „všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov“ nie je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde splnená ani v prípade,
ak konanie o týchto právnych prostriedkoch už začalo a v čase podania sťažnosti ústavnému
súdu, resp. v čase jej predbežného prerokovania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) stále
prebieha.
Z princípu subsidiarty totiž vyplýva, že sťažnosť možno prerokovať a rozhodnúť
o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť
musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal
sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. Preto v konaní, ktoré v čase predbežného
prerokovania sťažnosti stále pred všeobecným súdom prebieha, nemožno uvažovať
o splnení tejto požiadavky. V okolnostiach danej veci bude rozhodnutie krajského súdu č. k.
20 S/9/2009-110 z 10. marca 2009, proti ktorému smeruje sťažnosť, opätovne podrobené
preskúmaniu v konaní pred krajským súdom (ako súdom prvostupňovým), v ktorom bude
krajský súd viazaný právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v uznesení sp. zn.
8 Sžo/475/2009 z 13. mája 2010. Keďže v danej veci nebolo ešte rozhodnuté konečným
rozhodnutím, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď
ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho práv účinne poskytoval, bolo bezúspešné a neprinieslo ním
sledovaný cieľ. Z toho dôvodu neprichádzal do úvahy ani postup podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, pretože okolnosti daného prípadu neumožňujú ústavnému súdu
prihliadnuť na dôvody osobitného zreteľa, ako to navrhoval sťažovateľ („z dôvodu
nedostupnosti efektívnej ochrany zo strany odvolacieho súdu“), keďže nič nenasvedčuje
tomu, že by bol procesný prostriedok, ktorý na ochranu svojich práv využil, neefektívny.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd bez toho, aby sa zaoberal meritom veci
a vyjadroval sa k odôvodnenosti sťažnosti, musel predloženú sťažnosť odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej
právomoci.
Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi
sťažovateľa, t. j. návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia a priznanie úhrady trov
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010