Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 361/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., L., zastúpeného spoločnosťou s ručením

obmedzeným P., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -110 z 10. marca 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2009

doručená sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -110 z 10. marca 2009 (ďalej aj napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností okrem iného vyplýva, že Mesto...

vydalo 23. marca 2007 stavebné povolenie č. k. C-3382/2006-Db, ktorým sťažovateľovi

umožnilo vykonávať stavbu „Stavebné úpravy, prístavba a nadstavba domu č... na H...

so zmenou využitia na administratívnu budovu a prípojka NN, žumpa“.

Účastník stavebného konania Ľ. K. (ďalej len „žalobca“) podal 22. februára 2009

krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Krajského

stavebného úradu v Žiline (ďalej len „KSÚ“) č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009, ktorým

bolo stavebné povolenie potvrdené. Žalobca sa okrem zrušenia uvedeného rozhodnutia KSÚ

domáhal podľa (ďalej aj „OSP“) aj odkladu

jeho vykonateľnosti. Krajský súd napadnutým uznesením odložil vykonateľnosť žalobcom

napadnutého rozhodnutia KSÚ do rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ uvádza, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. -110

z 10. marca 2009 nie je prípustné odvolanie, a poznamenáva, že mu toto uznesenie nebolo

vôbec doručené a o jeho existencii sa dozvedel iba náhodou až neskôr. V spojitosti s tým

sťažovateľ vyslovuje názor, že krajský súd „pred tým, ako rozhodol o odklade

vykonateľnosti rozhodnutia KSÚ, mal v zmysle ustanovenia § 250c ods. 1 posledná veta

aj bez návrhu rozhodnúť o pribratí sťažovateľa do konania. Skutočnosť, že v danom

konaní sa konalo aj o právach sťažovateľa a že tento mohol byť výsledkom daného konania

bezprostredne dotknutý na svojich zákonne a dobromyseľne nadobudnutých právach, bola

krajskému súdu známa, pretože žalobca Ľ. K. priložil k svojej žalobe aj kópiu rozhodnutia

KSÚ, z ktorej bolo zrejmé, kto bol účastníkom stavebného konania (bol ním aj sťažovateľ).

Krajský súd tak zasiahol do práv sťažovateľa hneď dvojakým spôsobom: (i) konal vo veci

bez toho, aby sťažovateľa pribral do konania, a (ii) s výsledkom svojho konania, t. j.

s napadnutým uznesením, sťažovateľa nijako neoboznámil.

Po tom, čo sa sťažovateľ dňa 22. júna 2009 dozvedel o podanej žalobe a vydanom

napadnutom rozhodnutí, ešte v ten istý deň faxom a nasledujúci deň osobne podal

na krajský súd návrh na pribratie do konania. Zároveň sťažovateľ informoval krajský súd,

že žiada o nahliadnutie do spisu. Dňa 24. júna 2009 sa splnomocnený zástupca sťažovateľa

osobne dostavil do kancelárie krajského súdu a požiadal o nahliadnutie do spisu, pričom

nahliadnutie mu nebolo umožnené.“.

Krajský súd napokon rozhodol o pribratí sťažovateľa do konania uznesením sp. zn.

z 29. júna 2009.

Námietky sťažovateľa v jeho sťažnosti smerujú proti napadnutému uzneseniu

a postupu, ktorý mu predchádzal, pretože krajský súd predtým, ako ho pribral do konania,

rozhodol o otázke, ktorá má bezprostredný dopad na jeho práva a povinnosti, čím ho

v danom štádiu úplne zbavil možnosti efektívnej ochrany jeho práv.

Pokiaľ ide o namietané uznesenie, sťažovateľ je tohto názoru, že nezodpovedá

požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a z práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru.

Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ

pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je tiež zásada kontradiktórnosti

konania a „zásada rovnosti zbraní“. Tento princíp vyžaduje, aby bola každej procesnej

strane daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je odporca. Zásada kontradiktórnosti

predpokladá, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy

potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa

k nim (rozhodnutie ESĽP Komanický v. Slovenská republika zo 4. júna 2002).

V zmysle ďalšej sťažovateľom uvádzanej judikatúry ESĽP (Niederöst – Huber

v. Švajčiarsko § 24, Mantovanelli v. Francúzsko § 33) musí mať účastník konania možnosť

oboznámiť sa s dôkazmi predloženými súdu, ako aj možnosť vyjadriť sa k existencii,

obsahu a autenticite predložených dôkazov, a to príslušným spôsobom a v príslušnom čase

a v prípade potreby aj v písomnej forme a vopred (Krčmář v. Česká republika, § 42). Právo

sporovej strany na kontradiktórne konanie je porušené aj v prípade, ak súdy zvážili len

skutočnosti predložené jednou zo strán (rozhodnutie ESĽP Van Orhoven v. Belgicko

z 25. júna 1997) alebo ak strany nemajú možnosť vznášať argumenty proti argumentom

protistrany (rozsudok ESĽP Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986).

Sťažovateľ ďalej argumentuje takto:

«Krajský súd v čase medzi podaním žaloby (22. február 2009) a vydaním

napadnutého rozhodnutia (10. marec 2009) nemal k dispozícii spis stavebného konania,

pretože ten si vyžiadal od KSÚ až 9. marca a bol mu doručený až 15. apríla 2009, viac ako

mesiac po vydaní napadnutého rozhodnutia. Keďže krajský súd rozhodol o odklade

vykonateľnosti skôr, ako mal k dispozícii spis, je z logiky veci zrejmé, že rozhodol bez toho,

aby v akomkoľvek rozsahu preveril a vôbec mohol preveriť opodstatnenosť tvrdení žaloby,

a tým aj splnenie zákonných predpokladov pre vydanie opatrenia, určeného, parafrázujúc

ústavný súd, pre „celkom výnimočné a odôvodnené prípady, kedy hrozí závažná ujma“.

Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu

k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá

možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo okrem iného

znamená dôkazy navrhovať a vyjadriť sa k dôkazom, navrhnutým iným účastníkom konania.

Toto oprávnenie zabezpečuje procesný inštitút účastníka konania. Krajský súd však

so sťažovateľom ako s účastníkom konania nekonal, hoci mal – v zmysle ,

v spojení s a dohovoru – zákonnú aj ústavnú povinnosť

sťažovateľa do konania pribrať.

Takýmto postupom krajský súd sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, čím

porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie, súčasťou ktorého je aj právo byť

oboznámený s predmetom konania, a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam

predloženým súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie (napr. rozsudok Niderôst-Huber

v. Švajčiarsko, § 24).

Ak by krajský súd túto svoju povinnosť neporušil, mohol sa „z prvej ruky“ dozvedieť

zásadnú skutočnosť, majúcu vplyv na rozhodnutie o návrhu na odklad vykonateľnosti.

(Rovnako mohol uvedené zistiť aj v prípade, ak by sa akokoľvek snažil overiť si

opodstatnenosť tvrdení, uvedených v žalobe, formou oboznámenia sa so spisom.) Touto

skutočnosťou bola rekonštrukcia stavby, ktorá bola ukončená už v roku 2005 podľa

právoplatného stavebného povolenia a dokumentácie schválenej v stavebnom konaní,

pričom pred tým, ako bolo vydané napadnuté rozhodnutie, už prebehlo aj kolaudačné

konanie a bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, t. j. rozhodnutie o užívaní stavby. Inak

povedané, krajský súd rozhodol o odložení vykonateľnosti rozhodnutia, ktorého právne

účinky boli v danom čase už v plnom rozsahu konzumované a ktorého ďalší výkon preto

z povahy veci už nebol spôsobilý žalobcu akokoľvek ohroziť!

Krajský súd navyše napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nenaplnil tak

zákonné požiadavky podľa v spojení s a .

Odôvodnenie k existencii obligatórnej podmienky pre odklad vykonateľnosti, t. j. k

existencii hroziacej závažnej ujmy, skoncentroval krajský súd do predposledných dvoch

odsekov svojho odôvodnenia, pričom len všeobecne uviedol, že „podľa názoru súdu v

danom prípade žalobca splnil zákonom stanovenú požiadavku, keď vo svojej žalobe uviedol

skutočnosti, z ktorých vyplýva hrozba závažnej ujmy okamžitým výkonom rozhodnutia“

alebo tiež „v zmysle zákona nie je v danom prípade žalobca povinný preukazovať, že

v každom prípade k závažnej ujme dôjde, avšak vyžaduje sa preukázanie, že výkonom

napadnutého rozhodnutia určitá závažná ujma hrozí a je reálna“. Ako však žalobca K. túto

podmienku splnil alebo k akej závažnej ujme môže ďalej trvajúcou vykonateľnosťou dôjsť,

to už krajský súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol.

Skutočnosť, že hrozí závažná ujma, nie je v napadnutom rozhodnutí nijako

odôvodnená a ani nie je nijako pomenovaná a špecifikovaná. Podľa úvah krajského súdu je

tak úplne jedno, či žalobca závažnú ujmu v žalobe opíše alebo nie – na vyvodenie záverov

krajskému súdu stačilo, že v žalobe bolo uvedené slovné spojenie „závažná ujma“; jej

skutočnou existenciou sa krajský súd nezaoberal a ani nijako nevysvetlil, aká skutočná ujma

môže žalobcovi vzniknúť. Krajský súd mal pritom riadnemu odôvodneniu napadnutého

rozhodnutia venovať náležitú pozornosť o to viac, že voči takémuto rozhodnutiu nie je

k dispozícii opravný prostriedok. Rovnako sa mal v odôvodnení krajský súd vysporiadať

aj so skutočnosťou, že svojím rozhodnutím zasahuje do práv sťažovateľa, ktorý vystupuje

v danom spore ako tretia osoba, odlišná od žalobcu a žalovaného.

Preto ustanovenie v spojení s a

treba z hľadiska vyššie uvedených článkov a dohovoru, aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru ESĽP (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26 týkajúci sa

povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že napadnuté

rozhodnutie malo obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe

ktorých bolo vydané.»

Zhrňujúc uvedené sťažovateľ formuluje svoje hlavné výhrady proti napadnutému

uzneseniu a postupu krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto:

- krajský súd konal vo veci bez toho, aby do konania ako jeho účastníka pribral toho,

koho bol povinný pribrať,

- krajský súd rozhodol spôsobom majúcim dopad na materiálne práva sťažovateľa

nielen bez toho, aby mu dal príležitosť sa k tomu vyjadriť, ale aj bez toho, aby vykonal

akékoľvek iné overenie kľúčových skutkových a právnych okolností, v dôsledku čoho

- nebol spôsobilý podoprieť svoje rozhodnutie dostatočnými relevantnými dôvodmi.

V dôsledku uvedeného došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva

garantovaného v a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. M. H. na súdnu ochranu Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. marca

2009 č. k. -110 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -110 sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

na účet jeho právneho zástupcu, a to do desiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd sa pred predbežným prerokovaním sťažnosti obrátil na krajský súd

s požiadavkou, aby sa k sťažnosti vyjadril, čo krajský súd urobil prostredníctvom

predsedníčky príslušného senátu prípisom z 21. septembra 2009, v ktorom okrem iného

uviedol, že odklad vykonateľnosti rozhodnutia je konaním upraveným v piatej časti

(správne súdnictvo), ktorý možno prirovnať k inštitútu

predbežného opatrenia upraveného v druhej časti .

To znamená, že pokiaľ účastník konania podá v žalobe návrh na odklad vykonateľnosti

rozhodnutia, treba o ňom rozhodnúť bezodkladne, keďže inak by nebol naplnený samotný

účel tohto inštitútu, resp. by nenastali tie účinky, ktoré zákonodarca jeho zavedením

predpokladal. V zmysle uvedeného postupoval aj krajský súd v danej veci, keď rozhodol

o odklade vykonateľnosti predmetných rozhodnutí bezprostredne potom, ako sa oboznámil

s obsahom žaloby a k nej pripojených príloh. Krajský súd ďalej poukázal na účel inštitútu

odkladu vykonateľnosti, ktorým je poskytnutie rýchlej a účinnej ochrany účastníkom

konania, a vyjadril nesúhlas s názorom sťažovateľa, že o odklade vykonateľnosti možno

rozhodnúť „až po pribratí za účastníka konania ďalšiu osobu než žalobcu a žalovaného“,

keďže v tom prípade by došlo k zmareniu účelu tohto inštitútu. Podľa krajského súdu

„zo žiadnych ustanovení nevyplýva, že by tento postup bol nesprávny a zákonodarca

nestanovil, že o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia je potrebné rozhodnúť

až po tom, čo okruh účastníkov je súladný s ust. , teda po tom, čo sú

účastníkmi konania podľa druhej hlavy piatej časti nielen žalobca a žalovaný, ale

aj všetci tí, ktorí môžu byť zrušením napadnutých rozhodnutí dotknutí“.

Krajský súd nesúhlasí ani s názorom sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého uznesenia zdôrazňujúc, že „v konaní o návrhu na odklad vykonateľnosti

rozhodnutia stačí, že žalobca osvedčí, že hrozí vážna ujma. Predpokladom pre vyhovenie

takému návrhu je okrem iného aj tá skutočnosť, že táto závažná ujma hrozí, i keď nemusí

ani čiastočne táto ujma existovať, pričom súd rozhodne na základe voľnej úvahy.“. Krajský

súd tvrdí, že predmetné rozhodnutie je odôvodnené štandardne a je založené

na skutočnostiach uvedených žalobcom v jeho žalobe a opiera sa aj o obsah k nej

pripojených listinných dôkazov.

K námietkam sťažovateľa, že napadnuté uznesenie bolo vydané predtým, ako bol

pripojený administratívny spis, krajský súd uviedol najmä to, že „nemal dôvod rozhodovať

až po pripojení správneho spisu, a to práve z dôvodu, že by o tomto návrhu bolo

rozhodované so značným časovým odstupom od podania návrhu na odklad vykonateľnosti

rozhodnutia“. Navyše, súčasťou spisového materiálu boli aj žalobcom napadnuté

rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu.

Aj pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že vo vzťahu ku konaniu o odklad

vykonateľnosti rozhodnutia bol zbavený svojich práv, krajský súd sa s ním nestotožňuje

poukazujúc na to, že „sťažovateľ ako účastník konania v konaní podal

písomným podaním zo dňa 27. 7. 2009, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu 27. 7. 2009,

aby uznesenie Krajského súdu v Žiline -110 zo dňa 10. 3. 2009, ktorým tunajší

súd rozhodol o odklade vykonateľnosti správnych rozhodnutí zrušil. Táto skutočnosť svedčí

o tom a potvrdzuje tvrdenie, že nebol ani v konaní o odklade vykonateľnosti rozhodnutia

sťažovateľ svojich práv zbavený, tieto práva má, uplatnil si ich a o ich návrhu bolo

aj rozhodnuté,“ a to uznesením z 2. septembra 2009, ktorým krajský súd návrhu na zrušenie

napadnutého uznesenia nevyhovel a ktoré bolo sťažovateľovi doručené. Sťažovateľ má

navyše možnosť podania opravného prostriedku Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“).

Napokon krajský súd vyjadril názor, že sťažovateľ nebol odkázaný na ochranu

svojich práv prostredníctvom sťažnosti podľa a túto sťažnosť podal

predčasne, „nakoľko sťažovateľ nevyužil všetky zákonné možnosti, ktoré mal k dispozícii

a využiť ich mal o mohol, t. zn. potom, čo bol pribratý za účastníka konania uznesením

-133 zo dňa 29. júla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 7. 2009,

sťažovateľ uvedené uznesenie prevzal dňa 9. 7. 2009 a mal možnosť po 9. 7. 2009 podať

návrh na zrušenie uznesenia -110. Tento návrh, ako vyplýva, podal až potom, čo

podal ústavnú sťažnosť (ústavná sťažnosť bola doručená 23. 7. 2009, návrh na zrušenie

uznesenia podaný na KS Žilina osobne 27. 7. 2009).“.

Krajský súd vzhľadom na to tvrdí, že „v čase podania ústavnej sťažnosti neboli

splnené podmienky na konanie o ústavnej sťažnosti, ústavná sťažnosť bola podaná bez toho,

aby sťažovateľ vyčerpal všetky opravené prostriedky, ktoré má k dispozícii k tomu, aby súd

konal o návrhu na zrušenie uznesenia -110, ktorým súd odložil odklad

vykonateľnosti rozhodnutia“.

Na základe uvedených skutočností navrhol krajský súd, aby ústavný súd sťažnosti

nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu krajského súdu

uviedol, že krajský súd rozhodol bez toho, aby aspoň minimálnym spôsobom overil, či je

daný dôvod na taký zásah do právnej istoty osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania (v tomto

prípade sťažovateľa), aký predstavuje odklad vykonateľnosti právoplatného stavebného

povolenia. Aj keď sťažovateľ netvrdí, že by platná právna úprava ukladala súdu rozhodnúť

až po pripojení súvisiaceho administratívneho spisu, zastáva názor, „že súd je vždy pri

odklade vykonateľnosti povinný vec posúdiť s takou pozornosťou, aby prípadným

rozhodnutím nedošlo k neopodstatnenému zásahu do práv tretích osôb. Postup krajského

súdu preukázal, že pri dodržaní princípu rovnosti zbraní sa mu túto povinnosť mohlo

podariť dodržať.“.

Sťažovateľ akcentuje najmä tú skutočnosť, „že ak by krajský súd postupoval v súlade

s princípom rovnosti zbraní a umožnil vyjadriť sa k veci osobe, ktorej opráva mohli byť

a aj boli jeho rozhodnutím bezprostredne a veľmi zásadne dotknuté, mohol zistiť, že

v dôsledku vydania kolaudačného rozhodnutia už stavebné povolenie stratilo spôsobilosť

akokoľvek upravovať práva a povinnosti dotknutých osôb a teda spôsobilosť byť predmetom

výkonu, čím zároveň došlo k zániku jednej z dvoch nevyhnutných, kumulatívne vymedzených

zákonných podmienok pre vydanie napadnutého rozhodnutia, ktorou je v zmysle § 250c

ods. 1 existencia rozhodnutia, spôsobilého byť predmetom okamžitého výkonu“.

Krajský súd svojím postupom porušil zásadu rovnosti zbraní podľa sťažovateľa

aj tým, „že a priori usúdil, že akékoľvek argumenty sťažovateľa ako stavebníka a neskôr

vlastníka skolaudovanej nehnuteľnosti (ako osoby dotknutej odkladom vykonateľnosti)

nemôžu byť akokoľvek relevantné pre rozhodnutie o odklade vykonateľnosti stavebného

povolenia“. To považuje sťažovateľ za neprípustné nielen in abstracto ako princíp postupu

súdu, ale in concerto sa to ukázalo byť ako jednou z príčin právno-aplikačných nedostatkov

v danom konaní.

K tvrdeniu krajského súdu, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

nevyužil všetky zákonné možnosti, ktoré mal k dispozícii a mohol ich využiť, sťažovateľ

uviedol, že s týmto názorom nesúhlasí. V tejto súvislosti poukazuje na zákonnú úpravu

správneho súdnictva, z ktorej podľa neho «nevyplýva, že by sa vedľajší účastník mohol

domáhať zrušenia nariadeného odkladu vykonateľnosti (proti uzneseniu o nariadení

odkladu vykonateľnosti nie je prípustný opravný prostriedok). Napriek tomu podal

sťažovateľ návrh na zrušenie odkladu vykonateľnosti. Keďže Krajský súd uznesením zo dňa

2. septembra 2009, č. k. -154 tomuto návrhu nevyhovel, podal sťažovateľ

7. októbra 2009 proti tomuto uzneseniu dovolanie. Podľa ustanovenia § 209 ods. 2 zákona

č. 99/12963 Zb. v znení neskorších predpisov..., „ak odvolanie

smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa

predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez

rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.“ Uvedené

ustanovenie tak znemožňuje predložiť odvolaciemu súdu sťažovateľovo odvolanie proti

uzneseniu, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na zrušenie odkladu vykonateľnosti, ešte

pred rozhodnutím vo veci samej. Inými slovami, krajský súd tvrdí, že sťažnosť je predčasná,

pretože sťažovateľ ju podal skôr, než sa pokúsil o nápravu prostredníctvom návrhu

na zrušenie odkladu vykonateľnosti, pričom keď mu takýto pokus o nápravu bol doručený,

zamietol ho. Výsledkom ďalšieho pokusu o nápravu je odvolanie voči tomuto zamietavému

rozhodnutiu krajského súdu, o ktorom však v zmysle bude odvolací súd

rozhodovať aj tak len spolu s rozhodovaním vo veci samej, ak teda voči rozhodnutiu vo veci

samej bude podané odvolanie, čiže možno vôbec, a ak áno, tak v situácii, keď už

rozhodovanie o tomto predbežnom opatrení z povahy veci bude bezpredmetným. Platí teda,

že napriek ich teoretickej dostupnosti a napriek tomu, že z dôvodu procesného zabezpečenia

svojho postavenia ich sťažovateľ využíva, prostriedky nápravy, na ktoré odkazuje krajský

súd, nie sú za daných skutočností a právnych okolností efektívnymi prostriedkami nápravy,

pretože ich využitie nie je spôsobilé privodiť reálnu zmenu v právnom postavení

sťažovateľa. Pre prípad, že by ústavný súd posúdil predmetné procesné prostriedky ako

účinné prostriedky nápravy, sťažovateľ má zato, že vyššie spomenuté okolnosti

(nedostupnosť efektívnej ochrany zo strany odvolacieho súdu vyplývajúca z § 209 ods. 2

) sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa v zmysle

Z. z. a že prihliadnutie na tieto okolnosti umožňuje ústavnému súdu sťažnosť meritórne

prejednať.».

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského

súdu č. k. -110 z 10. marca 2009, ktorým krajský súd odložil vykonateľnosť

rozhodnutia KSÚ, odboru štátnej stavebnej správy č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009

do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. ,

ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu tohto uznesenia, bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstatou argumentácie sťažovateľa je podľa sťažnosti najmä tvrdenie, že krajský

súd porušil jeho označené práva tým, že hoci bol povinný ho pribrať do konania ako jeho

účastníka, neurobil tak a konal vo veci, ako aj tým, že krajský súd rozhodol spôsobom

majúcim dopad na jeho materiálne práva a nedal mu pritom ani možnosť sa k tomu vyjadriť,

a navyše nevykonal overenie kľúčových skutkových a právnych okolností prípadu,

v dôsledku čoho nebol spôsobilý podoprieť svoje rozhodnutie dostatočnými relevantnými

dôvodmi.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Pri prerokovaní námietok sťažovateľa z hľadiska možného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,

ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal

všetky dostupné a účinné právne prostriedky nápravy a v predmetnej veci nekoná iný súd

a okrem toho mu ani nie sú dostupné žiadne ďalšie opravné prostriedky či iné právne

prostriedky.

Z vyjadrenia krajského súdu z jeho vyžiadaného súvisiaceho spisu a napokon

aj z vyjadrenia samotného sťažovateľa vyplýva, že 23. júna 2009 krajskému súdu doručil

návrh na jeho pribratie ako účastníka správneho konania do konania vedeného krajským

súdom pod sp. zn. . Nadväzne na to krajský súd uznesením č. k.

-133 z 29. júna 2009 rozhodol podľa , že priberá sťažovateľa

ako účastníka do konania vedeného pod sp. zn. .

Dňa 27. júla 2009 (t. j. po doručení sťažnosti ústavnému súdu) sťažovateľ doručil

osobne do podateľne krajského súdu podanie označené ako „Návrh účastníka konania

na zrušenie uznesenia -110“. O tomto návrhu rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -154 z 2. septembra 2009 tak, že predmetnému návrhu nevyhovel. Podľa

poučenia uvedeného uznesenia je proti nemu prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho

doručenia, ktoré sťažovateľ podal 12. októbra 2009. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 13. mája 2010 tak, že uznesenie krajského súdu

č. k. -154 z 13. mája 2010 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia tohto uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že „ako súd

odvolací ( ) preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu a z dôvodov

uvedených v odvolaní ( ) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka

je opodstatnené“.

Najvyšší súd zároveň uviedol, že jeho úlohou ako súdu odvolacieho bolo „rozhodnúť

o odvolaní vedľajšieho účastníka proti rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline č. k.

-154 z 12. septembra 2009, ktorým krajský súd nevyhovel návrhu účastníka

konania Ing. M. H. na zrušenie uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. -110

z 10. marca 2009, ktorým Krajský súd v Žiline odložil vykonateľnosť rozhodnutia Krajského

stavebného úradu č. 2009/00004/Kod z 12. januára 2009 až do právoplatného skončenia

konania sp. zn. . Odvolací súd po dôkladnom oboznámení sa s obsahom

napadnutého uznesenia dospel k záveru, že spôsob odôvodnenia tohto uznesenia nie je

ústavne a zákonne konformný. Krajský súd totiž v odôvodnení neuviedol, podľa ktorého

ustanovenia Občianskeho súdneho priadku postupoval, keď návrhu vedľajšieho účastníka

na zrušenie uznesenia – ktorým bol povolený odklad vykonateľnosti právoplatného

rozhodnutia žalovaného – nevyhovel. Z toho titulu aj s ohľadom na ustálenú judikatúru

Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné ako

konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu je arbitrárne.

Najvyšší súd zároveň považuje za potrebné poznamenať, že z rozhodnutia krajského súdu

tiež nevyplýva, že by pri rozhodovaní v predmetnej veci vzal do úvahy konštantnú judikatúru

Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to predovšetkým nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 15. júla 2003.“.

Sťažnosť podľa je v zmysle

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažnosť podľa

sa teda vyznačuje okrem iného tým, že je založená na princípe už

spomínanej subsidiarity. Je to tak preto, že predovšetkým všeobecné súdy sú povolané

na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb a až v prípade,

ak nie je dosiahnutá náprava v rámci režimu všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť

ochrana poskytovaná ústavným súdom, ale aj to iba v obmedzenom rozsahu z hľadiska

kritérií ústavnej akceptovateľnosti (m. m. , ) sťažnosťou

namietaného rozhodnutia, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

Požiadavka vyčerpania „všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov“ nie je v zmysle splnená ani v prípade,

ak konanie o týchto právnych prostriedkoch už začalo a v čase podania sťažnosti ústavnému

súdu, resp. v čase jej predbežného prerokovania ( ) stále

prebieha.

Z princípu subsidiarty totiž vyplýva, že sťažnosť možno prerokovať a rozhodnúť

o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť

musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal

sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. Preto v konaní, ktoré v čase predbežného

prerokovania sťažnosti stále pred všeobecným súdom prebieha, nemožno uvažovať

o splnení tejto požiadavky. V okolnostiach danej veci bude rozhodnutie krajského súdu č. k.

-110 z 10. marca 2009, proti ktorému smeruje sťažnosť, opätovne podrobené

preskúmaniu v konaní pred krajským súdom (ako súdom prvostupňovým), v ktorom bude

krajský súd viazaný právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v uznesení sp. zn.

z 13. mája 2010. Keďže v danej veci nebolo ešte rozhodnuté konečným

rozhodnutím, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď

ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho práv účinne poskytoval, bolo bezúspešné a neprinieslo ním

sledovaný cieľ. Z toho dôvodu neprichádzal do úvahy ani postup podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, pretože okolnosti daného prípadu neumožňujú ústavnému súdu

prihliadnuť na dôvody osobitného zreteľa, ako to navrhoval sťažovateľ („z dôvodu

nedostupnosti efektívnej ochrany zo strany odvolacieho súdu“), keďže nič nenasvedčuje

tomu, že by bol procesný prostriedok, ktorý na ochranu svojich práv využil, neefektívny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd bez toho, aby sa zaoberal meritom veci

a vyjadroval sa k odôvodnenosti sťažnosti, musel predloženú sťažnosť odmietnuť podľa

pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej

právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľa, t. j. návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia a priznanie úhrady trov

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010