Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 408/2026
PDF · 168.98 KB
No categories available
IV. ÚS 408/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská 2, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/73/2025 z 31. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/73/2025 z 31. marca 2026. Navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň aby sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania. Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu navrhla nariadiť dočasné opatrenie, ktorým by uložil Mestskému súdu Bratislava IV, aby sa v tejto veci zdržal vykonávania právoplatného napadnutého uznesenia až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala na Okresnom súde Bratislava I [neskôr Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „prvostupňový súd“)] žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Prvý rozsudok okresného súdu z 30. apríla 2019 bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/183/2019- 577 z 29. októbra 2021 na základe odvolania žalovaného zrušený a vrátený späť na ďalšie konanie. Okresný súd v tejto veci následne rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. 14C/181/2009-611 z 26. júla 2022 v spojení s uzneseniami z 13. marca 2023 (opravené záhlavie a výrok I rozsudku)
a 27. septembra 2023 (opravené záhlavie rozsudku) a dopĺňacím rozsudkom prvostupňového súdu z 29. novembra 2023 (doplnený výrok IV rozsudku a opravené číslovanie za ním nasledujúcich výrokov) tak, že v I. výroku špecifikoval všetky veci patriace do masy BSM sporových strán v hodnotách tam uvedených, II. a III. výroku určil veci, ktoré prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľky a žalovaného, IV. výroku zaviazal žalovaného k úhrade 116 304,40 eur sťažovateľke z titulu vyrovnania podielov, V. výroku žiadnej zo sporových strán právo na náhradu trov konania nepriznal a v VI. a VII. výroku uložil každej zo sporových strán povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za podanú žalobu.
3. Krajský súd rozsudkom č. k. 4Co/17/2024-717 z 27. novembra 2024 na základe odvolania žalovaného druhý rozsudok okresného súdu z 26. júla 2022 potvrdil a rozhodol, že sťažovateľka má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
4. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu z 27. novembra 2024, ako aj druhý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
II. Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu argumentuje tým, že:
a) V tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktoré odôvodňujú prijatie jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie aj bez vyčerpania účinných prostriedkov nápravy. V tejto súvislosti poukázala na to, že v bode 19 napadnutého uznesenia najvyšší súd dospel s poukazom na znenie § 217 ods. 1 CSP k záveru, že skutkový stav v prejednávanej veci vylučuje aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania. Taktiež v tejto súvislosti dôvodila samotnou dĺžkou preskúmavaného konania trvajúceho už viac ako 17 rokov a rovnako aj možnosťou namietať porušenie svojich základných práv v súvislosti s vysloveným právnym záverom až po vyčerpaní všetkých riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov v dôsledku záväznosti právneho názoru vysloveného najvyšším súdom pre súdy nižšieho stupňa.
b) Sťažovateľka poukazovala na to, že žalovaný hodnotu majetkovej podstaty BSM rozporoval prvýkrát až po zrušení prvého rozsudku okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, z čoho podľa nej vyplýva, že okresný súd vo svojom druhom rozsudku správne vychádzal pri ustaľovaní hodnoty majetkovej podstaty BSM z dohody uzavretej medzi stranami sporu v roku 2018, tzn. pred vydaním prvého rozsudku okresného súdu. Ďalej poukázala na to, že dôvodom vydania zrušujúceho uznesenia krajského súdu v tejto veci bola výhradne sporná pohľadávka voči obchodnej spoločnosti, a nie ustálenie výšky hodnoty dotknutej nehnuteľnosti a umeleckých diel, preto po vrátení veci okresnému súdu mohli byť v súlade s judikatúrou uvádzané v konaní nové skutočnosti a dôkazy výlučne v rozsahu pohľadávky voči obchodnej spoločnosti.
c) Najvyšší súd odklon od ustálenej rozhodovacej praxe v otázke vplyvu zrušujúceho uznesenia na účinky sudcovskej koncentrácie konania neodôvodnil vôbec, a preto je jeho rozhodnutie potrebné kvalifikovať ako nepreskúmateľné a arbitrárne.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Podstatou argumentácie sťažovateľky je porušenie ňou označených práv v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom najvyšší súd vyslovil nesprávny právny záver týkajúci sa aplikácie sudcovskej koncentrácie konania, ktorý je záväzný pre súdy nižšieho stupňa v preskúmavanom konaní.
7. Vzhľadom na už konštatovanú kasačnú povahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd považuje za žiaduce v prvom rade zdôrazniť, že zásadne môže o merite veci rozhodovať len v prípade takej ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti „konečným“ rozhodnutiam orgánov verejnej moci. Spravidla musí ísť o rozhodnutie, ktorým sa súdne či iné konanie končí a jeho účastník nemá možnosť inej právnej obrany než využitie inštitútu ústavnej sťažnosti. V konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ešte stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010). Úlohou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti totiž nie je meniť, resp. naprávať tvrdené či skutočné pochybenia všeobecných súdov a iných orgánov v dosiaľ právoplatne neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný zaoberať sa zásahom do ústavne zaručených práv a slobôd sťažovateľa v právoplatne skončenej veci za súčasného vyčerpania všetkých garantovaných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
8. Ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016), preto ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 211/2016). Základné práva na súdnu ochranu, ako aj spravodlivý proces „sú výsledkové“, to znamená, že im proces musí zodpovedať ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
9. Na uvedených záveroch však nemožno zotrvať bezvýhradne, keďže aj kasačné rozhodnutie všeobecného súdu môže byť principiálne spôsobilé porušiť základné právo účastníka konania. Aj vydanie procesného rozhodnutia všeobecným súdom je potrebné považovať za súčasť poskytovania súdnej ochrany. K zrušeniu kasačného rozhodnutia však ústavný súd pristupuje skutočne výnimočne, a to len v tom prípade, keď dôvody na tento krok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným záťažiam konania, čím znehodnocujú ďalšie konanie, alebo ak by išlo o veľmi pevnú hmotnoprávnu pozíciu preskúmavaného kasačného rozhodnutia (IV. ÚS 602/2020).
10. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, berúc do úvahy osobitnú povahu napadnutého uznesenia i argumentáciu sťažovateľky, ústavný súd posudzoval, či je uvedené uznesenie v súlade s ústavnými požiadavkami
základného práva na súdnu ochranu a obsahom práva na spravodlivý proces, teda či zvolený výklad procesnej normy porušuje sťažovateľkou označené práva.
11. Sťažovateľkou predložená argumentácia súvisí so žalovaným predloženou dovolacou námietkou nedostatkov procesu dokazovania v preskúmavanom konaní (nevykonania navrhovaného dokazovania na účely aktualizácie ceny nehnuteľností a umeleckých diel ustálenej dohodou sporových strán spred 10 rokov, nevypočutie svedkov avalistov), ku ktorej sa najvyšší súd vyjadril v bodoch 17 až 19 napadnutého uznesenia. V bode 17 s poukazom na právnu úpravu § 150 Občianskeho zákonníka uzavrel, že predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo patrilo do tohto spoluvlastníctva a čo existovalo v čase jeho zániku a táto doba je potom rozhodujúca aj pre posúdenie kvalitatívneho stavu veci (z hľadiska napr. jej veku, kvality, miery opotrebenia atď.). Inou je otázka kvantitatívna, tzn. otázka určenia ceny veci patriacej do majetkovej podstaty zaniknutého BSM, pri ktorej treba vychádzať podľa ustálenej judikatúry z jej ceny v čase, keď dochádza k vyporiadaniu BSM. V bode 18 najvyšší súd poukázal na ustálenú judikatúru týkajúcu sa ústavnej akceptovateľnosti dôvodov nevyhovenia návrhu na vykonanie dôkazu v konaní. Svoje závery najvyšší súd zhrnul v bode 19 konštatovaním, že v tejto veci súdy nepostupovali pri dokazovaní a hodnotení dôkazov vo vzťahu k ustáleniu ceny sporných vecí majetku tvoriaceho BSM v súlade s označenou procesnou aj hmotnou právnou úpravou. Ich povinnosťou bolo ustáliť cenu aktuálnu v dobe rozhodovania, najmä ak z podania žalovaného zo 16. júna 2021 bolo zrejmé, že v minulosti dohodnutá cena viac obstáť nemôže. Uvedené potom vo vzťahu k § 217 ods. 1 CSP v tomto spore vylučuje aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania a nevykonaním navrhovaného dokazovania bolo v konaní porušené právo na spravodlivý proces žalovaného.
12. Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorá je plne ústavne akceptovateľná. Keďže aktualizácia trhovej ceny nehnuteľnosti, resp. vývoj tejto ceny na trhu je objektívna skutočnosť, ktorá nastala až v priebehu času, tzn. v priebehu preskúmavaného konania, ide o dôkaz, ktorý nemohol byť bez zavinenia strany sporu predložený skôr, t. j. v tomto prípade ide o výnimku podľa § 153 ods. 1 CSP.
13. Z uvedeného vyplýva, že vo veci sťažovateľky nejde o prípad vyslovenia takého záväzného právneho názoru najvyšším súdom, ktorým by bolo vopred záväzne predurčené rozhodnutie okresného súdu o merite právnej veci sťažovateľky spôsobom, ktorý by v budúcnosti z hľadiska prípadného neskoršieho ústavnosúdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia mal neodstrániteľné následky. Z uvedeného teda vyplýva, že okresný súd je oprávnený v ďalšom konaní vec korigovať sám v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa čl. 15 CSP (porovnaj IV. ÚS 79/2020, bod 20.1).
14. S prihliadnutím na uvedené nejde o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce výnimočne preskúmať rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy.
15. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv sťažovateľky a uznesením najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní žalovaného v ústavnoprávne relevantnej intenzite, odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
16. Nevyužitie právnych prostriedkov ochrany práv, ktoré sťažovateľke priznáva zákon, zároveň zakladá neprípustnosť ústavnej sťažnosti podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (druhá alternatíva), a tým aj dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu