Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 129 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (134)III. ÚS 855/2016
PDF · 414.96 KB
No categories available
III. ÚS 855/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Júliou
Vestenickou, advokátska kancelária, Ševčenkova 5, Bratislava, a advokátkou
Mgr. Katarínou Pastorkovou, Nad Plážou 22, Banská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1,
čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a 2 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa
čl. 5 ods. 1 písm. b) a c) a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 32/2013 zo 4. decembra
2013 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 To 6/10 z 22. septembra 2010, jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy slovenskej
republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Ndt 15/2010 z 31. augusta 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3 Tos 23/10 z 9. augusta 2010 a sp. zn. 3 Tos 25/10 zo 16. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2014 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným
ústavnému súdu 7. marca 2014, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv
zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Tos 23/10 z 9. augusta 2010, sp. zn. 3 Tos 25/10 zo 16. septembra 2010, sp. zn. 6 To 6/10
z 22. septembra 2010 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ndt 15/2010 z 31. augusta 2010 a sp. zn. 1 Tdo 32/2013
zo 4. decembra 2013.
Dňa 14. apríla 2014 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,
zastúpeného advokátkou Mgr. Katarínou Pastorkovou, Nad Plážou 22, Banská Bystrica,
doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 22. apríla a 29. apríla 2014, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2
ústavy, základných práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a 2
a čl. 40 ods. 2 listiny, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a c) a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c)
a d) dohovoru a podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo 32/2013 zo 4. decembra 2013 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 6/10
z 22. septembra 2010, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2
listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Ndt 15/2010 z 31. augusta 2010 a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tos 23/10
z 9. augusta 2010 a sp. zn. 3 Tos 25/10 zo 16. septembra 2010.
Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 boli obe
uvedené sťažnosti sťažovateľa spojené na spoločné konanie.
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 3 T 23/2008 z 10. novembra 2009 uznaný
vinným zo spáchania šiestich skutkov kvalifikovaných ako trestný čin vraždy podľa § 219
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a bol mu uložený
súhrnný výnimočný trest odňatia slobody na doživotie.
Odsudzujúci rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, o ktorom
rozhodoval krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 6/2010. Na základe
vznesenej námietky zaujatosti senát krajského súdu uznesením sp. zn. 6 To 6/10 z 22. júla
2010 vyslovil, že predseda senátu nie je vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho
konania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Tos 23/10 z 9. augusta 2010 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Na základe námietky zaujatosti vznesenej voči
celému senátu odvolacieho súdu krajský súd uznesením sp. zn. 6 To 6/10 z 2. augusta 2010
vyslovil, že senát krajského súdu nie je vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho
konania v trestnej veci sťažovateľa. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ
sťažnosť, v ktorej navyše namietal zaujatosť všetkých sudcov krajského súdu, a navrhol
odňatie veci vedenej na krajskom súde v odvolacom konaní pod sp. zn. 6 To 6/2010 tomuto
súdu a jej prikázanie inému funkčne a vecne príslušnému súdu. O podanej sťažnosti
(s výnimkou návrhu na delegáciu trestnej veci) rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
3 Tos 25/10 zo 16. septembra 2010 tak, že ju ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
O návrhu na delegáciu trestnej veci sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Ndt 15/2010 z 31. augusta 2010, ktorým trestnú vec sťažovateľa krajskému súdu
neodňal.
Uznesením sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 krajský súd odvolanie
sťažovateľa podané proti prvostupňovému rozsudku zamietol.
Sťažovateľ uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 23/10 z 9. augusta 2010 a sp. zn.
3 Tos 25/2010 zo 16. septembra 2010 (týkajúce sa podaných námietok zaujatosti) napadol
sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu 14. októbra 2010. Sťažnosť sťažovateľa bola
odmietnutá pre nedostatok právomocí ústavného súdu na jej prerokovanie uznesením sp. zn.
IV. ÚS 287/2011 zo 7. júla 2011, v ktorom ústavný súd konštatoval, že argumentáciu
prezentovanú v sťažnosti môže sťažovateľ uplatniť prostredníctvom účinného prostriedku
ochrany – dovolania proti druhostupňovému meritórnemu uzneseniu krajského súdu sp. zn.
6 To 6/2010 z 22. septembra 2010.
Sťažovateľ následne proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 6 To 6/2010
z 22. septembra 2010 podal dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371
ods. 1 písm. a), b), c), e), g), i) a k) Trestného poriadku. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
1 Tdo 32/2013 zo 4. decembra 2013 dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol pre nesplnenie dovolacích dôvodov.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že všetkými označenými uzneseniami krajského
súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv.
Jadro časti argumentácie sťažovateľa sa odvíja od sťažovateľovho tvrdenia, že
predseda senátu, ako aj celý senát krajského súdu v odvolacom konaní nespĺňali parametre
nestrannosti a mali byť z konania o sťažovateľovom odvolaní vylúčení.
V podrobnostiach sťažovateľ argumentuje poukazujúc na okolnosti súvisiace
s jedným zo skutkov odsudzujúceho rozsudku týkajúce sa spoluobžalovaných z tohto
skutku. Sťažovateľ tu uvádza, že predseda senátu odvolacieho súdu v jeho trestnej veci sa
sám cítil byť v označenej veci zaujatý, „keď v januári 2009 požiadal o vylúčenie
pri rozhodovaní o väzbe obž. , z dôvodu údajného poznania sa s ďalším
obžalovaným v tejto trestnej veci . Tento obžalovaný bol síce
medzičasom vylúčený na samostatné konanie, špecifickosť previazania osôb v tomto konaní
a skutok obžaloby vylučuje, aby tieto osoby boli súdené v dvoch konaniach.“.
Okolnosti potvrdzujúce zaujatosť predsedu senátu odvolacieho súdu (ako aj všetkých
členov senátu) vidí sťažovateľ aj v ďalšej situácii, keď mali podľa tvrdenia sťažovateľa
členovia senátu v rámci predchádzajúceho väzobného rozhodovania v jeho trestnej veci
v uznesení krajského súdu sp. zn. 2 Tos 53/09 zo 4. januára 2010 (o zamietnutí sťažnosti
sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby) prejudikovať vinu sťažovateľa konštatovaním: „je nesporné, že
obžalovaný – mal zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti v čase, keď
bol vo výkone väzby, pričom sa mal dopustiť ďalších dielčích skutkov vraždy, ako to vyplýva
z rozhodnutia okresného súdu, resp. obžaloby krajského prokurátora.“
Sťažovateľ takýto postup považoval za porušenie princípu prezumpcie neviny
vo vzťahu k jeho osobe, preto, ako sám uvádza, podal voči všetkým členom senátu žalobu
o ochranu osobnosti a aj túto skutočnosť považuje za jeden z relevantných
dôvodov vylúčenia dotknutého senátu z rozhodovania o jeho odvolaní, keďže sa podaním
uvedenej žaloby „dostali do vzájomného sporu“.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že žalobu o ochranu osobnosti proti členom senátu
odvolacieho súdu podal 8. júla 2010, teda podľa tvrdenia sťažovateľa v čase, keď ešte
nepoznal zloženie senátu odvolacieho súdu. Sťažovateľ dôvodí, že až po doručení
oznámenia o termíne verejného zasadnutia odvolacieho konania mal reálnu možnosť zistiť
zloženie odvolacieho senátu.
Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie predostiera tvrdenie, že opodstatnenosť
vylúčenia predsedu senátu odvolacieho súdu vyplýva aj zo spomínaného uznesenia
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 287/2011 zo 7. júla 2011, keďže v ňom ústavný súd podľa
názoru sťažovateľa konštatoval, že všetky skutočnosti namietané sťažovateľom v podanej
sťažnosti „zakladajú dôvod na dovolanie“.
V ďalšej rovine sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež čl. 6 ods. 1 dohovoru v sťažnostnom konaní
sp. zn. 3 Tos 23/10 týkajúcom sa podanej námietky zaujatosti voči predsedovi senátu
odvolacieho súdu, kde predkladá túto argumentáciu:
«V zmysle záznamu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Tos/23/10 nachádzajúcom sa
v mojom trestnom spise 3T 23/08 na č.l. 13 188 je uvedené, že v trestnej veci proti mne,
sťažovateľovi, „došlo ku zmene v zložení senátu tak, že namiesto
, a konali v senáte
a , pretože išlo o náhlu prekážku
spôsobenú tým, že sa v období od 9.8. do 27.8.2010 nachádzala
na dovolenke, bol na dovolenke v termíne od 6.8. do 18.8.2010
a pôsobil ako prokurátor, a tak bol vylúčený z konania vo veci
podľa § 31 ods. 2 Tr. por. Tento postup bol odôvodnený ustanovením § 51 ods. 6
zák. č. 757/2004 Z.z. V prípade sa však nejednalo o náhlu
prekážku, ktorá by mu bránila vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako 6
týždňov, ale o prekážku trvalú. Takto potom bolo zjavné, že tento senát nemohol byť
senátom, ktorému vec bola pridelená, ktorý by mohol v mojej veci rozhodovať a to práve
z dôvodu existencie prekážky trvalého charakteru na strane .
Z týchto dôvodov potom nebo spôsobilý celý senát, pretože v jeho zložení nebol zaradený
zákonný sudca. Tohto nebolo možné nahradiť postupom v zmysle ustanovenia § 51 ods. 6
zák. č. 757/2004 Z. z. Už vonkoncom nebolo možné aplikovať postup „Rozvrh práce
trestného úseku Krajského súdu na rok 2010“ podľa abecedného poradia a prítomnosti
na pracovisku.»
Obdobne formuluje sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 15/2010 o uplatnenom návrhu na delegáciu trestnej veci
sťažovateľa, kde predkladá túto argumentáciu:
„Tá istá situácia sa opakuje v konaní pred Najvyšším súdom SR, kde sa nachádza
obdobný podľa mňa, sťažovateľa, nezákonný postup. Najvyšší súd SR v Bratislave dňa
25.8.2010 prijal návrh na začatie konania v mojej právnej veci tak, že vec bola pridelená
do senátu 2Ndt a bola vedená pod sp. zn. 2Ndt/15/2010 tak, ako to vyplýva z č.l. 13 225
spisu 3T 23/08. Z úradného záznamu zo dňa 31.8.2010 z č.l. 13 320 citovaného spisu
vyplýva, že vzhľadom k čerpaniu riadnej dovolenky predsedu senátu 2To
a predsedu senátu 3To v zmysle rozvrhu práce NS SR
na rok 2010 čl. IV. Bod 2 písm. a) veta druhá – zastupuje predsedu senátu 2To
, predseda senátu 4To. Podľa rozvrhu práce NS SR na rok
2010 str. 15 predsedami senátu sú , a , avšak
s rozdielnym obsadením senátov.
Ak mal vo veci rozhodovať zákonný predseda senátu 2To
a tohto zastupoval , ktorý bol tiež na dovolenke, bolo v rozpore
so zákonom (zák. č. 757/2004 Z. z.) také postupovanie aké má na mysli čl. IV. Bod 2
písm. a) veta druhá Rozvrhu práce NS SR na rok 2010, pretože to bolo v rozpore
s ustanovením § 51 ods. 1 zákona o súdoch, lebo nedošlo k náhodnému výberu pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, ako
to má na mysli citované zákonné ustanovenie .“
Sťažovateľ v ďalšom bode namieta porušenie zásady špeciality. Na tomto mieste
sťažovateľ uvádza, že v priebehu roka 2003 bol vydaný z Českej republiky do Slovenskej
republiky pre účely vykonania zvyšku trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený
právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 T 23/99 z 28. januára
2000 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 19/2000 zo 7. februára 2001,
pričom sa pri vydávaní nevzdal práva špeciality, a teda podľa jeho názoru od momentu
vydania sa naňho vzťahovala zásada špeciality. V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje
na trestnoprocesné úkony týkajúce skutkov spáchaných pred označeným vydaním z Českej
republiky, ktoré boli realizované po predmetnom vydaní orgánmi činnými v trestnom
konaní, a to ešte pred tým, ako bol zadovážený dodatočný súhlas na trestné stíhanie,
udelený justičným orgánom Českej republiky (vznesenie obvinenia vo veciach dvoch
skutkov 25. októbra 2006 ‒ dodatočný súhlas z26. januára 2007; vznesenie obvinenia
21. februára 2007 a 4. apríla 2006 ‒dodatočný súhlas z 2. mája 2007). Sťažovateľ
argumentuje, že bolo proti nemu vedené trestné stíhanie v rozpore s ustanoveniami § 9
ods. 1 písm. b) a g) Trestného poriadku, proti označeným úkonom, ktoré považoval
za nezákonné, podal sťažnosť, avšak orgány prokuratúry ju zamietli.
Ďalej sťažovateľ dôvodí porušením zásady rovnosti zbraní, kde prezentuje názor, že
konajúce súdy preferovali dôkazy v jeho neprospech predložené stranou obžaloby, kým
sťažovateľom ponúknuté dôkazy predložené k jeho obhajobe odmietli, resp. ignorovali.
Konkrétne sťažovateľ uvádza, že „vznikol rozpor medzi závermi znalcov z odvetvia
psychológie pribratými na jednej strane orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. súdu,
a na druhej strane znalcami zo strany obhajoby. Rozpor sa týkal otázky resocializačnej
prognózy, teda či existuje možnosť mojej nápravy. Z hľadiska výmery trestu odňatia slobody
boli rozhodujúcim faktorom v zmysle § 29 ods. 3 písm. c) Tr. zák. zistenia znalcov, či je
alebo nie je nádej na moju nápravu trestom do 25 rokov.“. Sťažovateľ v nadväznosti na to
dodáva: «Nič nebránilo Okresnému súdu Prešov, resp. Krajskému súdu v Prešove odstrániť
pochybnosti v tomto smere aplikáciou ustanovenia § 147 ods. 1 Tr. por. a pribrať na
podanie znaleckého posudku „znalecký ústav“, ktorý by v konečnej platnosti zistil
z psychologického aspektu – či u mňa je alebo nie je možnosť nápravy.»
Napokon vo vzťahu k námietke porušenia jeho základného práva na zákonného
sudcu predostiera sťažovateľ tvrdenie, že v jeho veci „rozhodol miestne a vecne nepríslušný
súd, teda okresný súd a krajský súd rozhodoval v rozpore s pravidlami upravujúcimi
príslušnosť súdov v zmysle ustanovení § 15 a nasl. Tr. por., zák. č. 757/2004 Z.z.,
a rozvrhom práce Okresného súdu Banská Bystrica“.
Sťažovateľ v sťažnosti chronologicky popisuje zmeny konajúcich súdov, kde uvádza,
že 20. apríla 2006 bola podaná prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove obžaloba
pre jeden zo série skutkov (skutok „ “), a to na Okresnom súde Banská Bystrica,
ktorému bola potom podaná prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove obžaloba aj
za ďalší skutok (skutok „ “) a obe veci boli uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 3 T 14/06 z 24. októbra 2006 spojené na spoločné konanie. Následne bola
označená vec postúpená Špeciálnemu súdu, keďže bol jeden z obžalovaný stíhaný
za „korupčnú vec“, avšak uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 339/06
z 15. novembra 2006 bol výrok o postúpení veci Špeciálnemu súdu zrušený a bolo uložené
Okresnému súdu Banská Bystrica, aby vec prejednal a rozhodol. Uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 T 14/2006 z 21. decembra 2006 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 TO 9/07 z 1. februára 2007 boli označené
obžaloby odmietnuté a vec vrátená do prípravného konania pre porušenie zásady špeciality.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 2/2007 z 22. januára
2007 bolo rozhodnuté o návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach na odňatie
a prikázanie veci (skutok „ “ a skutok „ “) tak, že trestná vec sa Krajskému súdu
v Banskej Bystrici neodníma. Sťažovateľ dodáva, že po vrátení veci na došetrenie príslušný
vyšetrovateľ Policajného zboru vylúčil trestnú vec týkajúcu sa jedného skutku (skutok
„ “) zo spoločného konania s trestnou vecou týkajúcou sa druhého skutku (skutok
„ “) a trestná vec týkajúca sa tohto druhého skutku bola následne pripojená k trestným
veciam, ktoré boli predmetom konania na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 3 T 23/08.
Sťažovateľ na tomto mieste namieta, že nesúhlasí so stanoviskom najvyššieho súdu
v predmetnej záležitosti, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že podanie obžaloby bolo tým
zákonným úkonom, na základe ktorého sa začalo súdne konanie a bola určená príslušnosť
súdu na konanie o obžalobe.
Na základe všetkých uvedených argumentov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 8 ods. 1
a 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a 2 a čl. 40 ods. 2 listiny, práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. b) a c) a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a podľa čl. 14 Európskeho
dohovoru o vydávaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 32/2013 zo 4. decembra
2013 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 6/10 z 22. septembra 2010, jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36
ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 15/2010 z 31. augusta 2010 a uzneseniami krajského súdu
sp. zn. 3 Tos 23/10 z 9. augusta 2010 a sp. zn. 3 Tos 25/10 zo 16. septembra 2010, označené
rozhodnutia zrušil a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a listiny a práv podľa dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tos 23/10
z 9. augusta 2010 a sp. zn. 3 Tos 25/10 zo 16. septembra 2010
Sťažovateľ uplatnil námietku porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1, čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru
uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tos 23/10 z 9. augusta 2010 a sp. zn. 3 Tos 25/10
zo 16. septembra 2010. Už z obsahu sťažnosti je zrejmé, že bola identická námietka
porušenia označených práv predmetnými uzneseniami krajského súdu sťažovateľom
v minulosti uplatnená, pričom o nej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 287/2011-
33 zo 7. júla 2011, keď sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie, keďže v príslušnom štádiu trestného konania princíp subsidiárnej právomoci
nedovoľoval ústavnému súdu vstúpiť do konania a nahradiť dovolací súd pri poskytovaní
ochrany označeným právam sťažovateľa.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že predchádzajúce
rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok právomocí je
rozhodnutím, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietaného porušenia označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa
dohovoru napadnutými uzneseniami pri predbežnom prerokovaní ako neprípustnú odmietol
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a listiny a práv podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Ndt 15/2010 z 31. augusta 2010
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2Ndt 15/2010 z 31. augusta 2010, ktorým tento rozhodol o návrhu
sťažovateľa na delegáciu jeho trestnej veci (z odvolacieho ‒krajského súdu na iný súd toho
istého druhu a stupňa) z dôvodov zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu tak, že trestnú
vec sťažovateľa krajskému súdu neodňal.
Sťažovateľ s predmetným rozhodnutím nesúhlasí a je toho názoru, že v dôsledku
nevyhovenia jeho návrhu na delegáciu veci rozhodovali v sťažnostnom stupni o nim
uplatnených námietkach zaujatosti sudcovia, ktorí nespĺňali požiadavku nestrannosti.
Sťažovateľ voči uvedenému uzneseniu formuluje aj argumentáciu o nedostatkoch
pri kreovaní senátu tohto súdu, v čom vidí porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu, ktoré je garančným predpokladom na naplnenie práva na nestranný súd).
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade
preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016). V časti
sťažnosti smerujúcej proti predmetnému rozhodnutiu musel ústavný súd sťažnosť
odmietnuť pre nedostatok právomocí na jej prerokovanie, keďže existovali možnosti
nápravy (potenciálneho porušenia základného práva na nestranného sudcu) v ďalšom
priebehu konania.
Základné právo na súdnu ochranu je „výsledkové“. To znamená, musí mu
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie bude ako celok
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, III. ÚS 421/2016).
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovej veci uvádza, že predmet konania
o uplatnenom návrhu na delegáciu veci nemožno stotožňovať s predmetom konania,
v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o návrhu na delegáciu veci inému súdu
končí rozhodnutím, ktorým vec je alebo nie je odňatá a prikázaná inému súdu. Toto
rozhodnutie však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet trestného konania. Konanie
o uvedenom návrhu preto predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu
smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania trestnej veci nestranným
súdom. Kvalita rozhodovania súdu o návrhu na delegáciu tak nachádza svoj odraz
i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka zaujatosti sudcov
vznesená (III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016).
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie najvyššieho
súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak by bolo
spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol
týmto uznesením spôsobený, pričom by sa negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať
na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,
prípadne v opravných konaniach (III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016), čo nie je sťažovateľov
prípad, pretože sťažovateľ v uvedenom smere ochranu uplatnil prostredníctvom odvolania
a dovolania.
3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a Európskeho dohovoru o vydávaní
uzneseniami krajského súdu sp. zn. 6 To 6/10 z 22. septembra 2010 a najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo 32/2013 zo 4. decembra 2013
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozhodovania súdov o sťažovateľom
uplatnených námietkach zaujatosti, aby posúdil, či výkon právomoci konajúcich súdov
v trestnej veci sťažovateľa zodpovedá limitom sťažovateľom uplatnených článkov ústavy,
listiny a dohovoru, inými slovami, či bolo v trestnej veci sťažovateľa garantované jeho
právo na nestranný súd ako základný predpoklad nezaujatého a neutrálneho postupu
a v konečnom výsledku objektívneho posúdenia všetkých skutočností relevantných
pre rozhodnutie vo veci sťažovateľa.
V prvom rade sa ústavný súd oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia
krajského súdu sp. zn. 6 To 6/10 z 22. júla 2010, ktorým krajský súd rozhodol
o sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti podanej voči predsedovi senátu odvolacieho
súdu tak, že nevylúčil predsedu senátu z vykonávania úkonov odvolacieho konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:
„Predovšetkým je potrebné uviesť to, že trestná vec obžalovaného
bola rozhodnutím súdu prvého stupňa vylúčená na samostatné konanie, čo ešte len
bude predmetom preskúmavania odvolacieho súdu. Ide o procesné rozhodnutie, proti
ktorému zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok. O oznámení sudcu
v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por., ktoré sa týkalo výlučne iba obž.
bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2Nto 2/08 zo dňa 7.2.2008 tak, že sudca nie je vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod
sp. zn. 6 Tpo 1001/08. Následne sťažnostný senát Krajského súdu v Prešove v zložení
predseda senátu a sudcovia a
uznesením sp. zn. 6Tpo 1001/08 z 12.02.2008 predĺžil lehotu trvania väzby
u obž. a zároveň zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Prešov
sp. zn. 0Tp 36/07 z 30.01.2008.
Uvedená skutočnosť nemôže v žiadnom prípade zakladať dôvod na terajšie vylúčenie
sudcu z vykonávania úkonov trestného konania u obž. a obž.
.
Rovnako tak nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov
trestného konania v predmetnej trestnej veci účasť sudcu , ako člena
sťažnostného senátu Krajského súdu v Prešove, na rozhodovaní o sťažnosti obž.
proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na
slobodu. V dôvodoch uznesenia, na ktoré poukazuje obžalovaný vo vznesenej námietke
zaujatosti je totiž konštatované, že obžalovaný mal zorganizovať spáchanie obzvlášť
závažnej trestnej činnosti v čase, keď bol vo výkone väzby, pričom sa mal dopustiť ďalších
dielčich skutkov vraždy, ako to vyplýva z rozhodnutia okresného súdu , resp. z obžaloby
krajského prokurátora. Z citovaného nie je možné v žiadnom prípade vyvodiť záver
o vyslovení viny, ako sa o to pokúša obžalovaný. Ide o vytrhnutie určitej citácie z celkového
kontextu odôvodňujúcej časti uznesenia, ale aj uznesenia súdu I. stupňa. V danom prípade
sa odôvodňovala materiálna podmienka dôvodov väzby tak, ako to vyžaduje ustanovenie
Podanie žaloby na ochranu osobnosti je síce skutočnosťou, ktorá by mohla zakladať
negatívny vzťah medzi sudcom a obžalovaným. Namietaný predseda senátu
v tejto súvislosti je nútený konštatovať, že doposiaľ vždy vo všetkých jemu
pridelených trestných veciach rozhodoval nestranne a nezaujato. Potvrdzujú to desiatky
právoplatne rozhodnutých vecí, pričom ani v jednej z nich nebolo rozhodnuté, že by som
rozhodoval nezákonne, nespravodlivo alebo zaujato. Nie inak tomu bolo aj v trestných
veciach obžalovaného . Odlišný názor tohto obžalovaného na
konštatovaní namietaného sudcu nič nemení.
Zákonný predseda odvolacieho senátu napriek podanej žalobe nepociťoval
a nepociťuje proti obžalovanému žiadnu negatívnu reakciu. Doposiaľ obžalovaný
osobu sudcu nikdy nenamietal, hoci sa tento
podieľal na rozhodovaní viacerých vecí týkajúcich sa tohto obžalovaného. Na strane
namietaného sudcu tu nie je daná existencia subjektívnej alebo objektívnej zaujatosti sudcu.
Napokon ani sám obžalovaný, okrem ním citovaného jediného uznesenia, kde sudca
bol členom senátu a nie predsedom senátu, neuvádzal konkrétne
skutočnosti preukazujúce negatívny vzťah tohto sudcu voči jeho osobe. Rozhodovanie
v trestných veciach samo o sebe, bez ďalšieho, nemôže byť dôvodom na vylúčenie
zákonného sudcu.
O žalobe obžalovaného nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Obžalovanému
dňom 8.11.2010 končí celková lehota trvania väzby v tejto trestnej
veci. Možno sa preto právom domnievať, že zo strany tohto obžalovaného ide o úmyselné
obštrukcie, s úmyslom oddialiť rozhodnutie aj o jeho odvolaniach proti vyhlásenému
rozsudku do tej doby, pokiaľ nebude prepustený z väzby. Predseda senátu sa necíti byť
zaujatým ani v tejto trestnej veci a preto nevidí žiadny dôvod k tomu, aby bol na základe
námietky zaujatosti obžalovaného vylúčený z vykonávania úkonov v tomto trestnom
konaní.“
Krajský súd rozhodujúci o sťažnosti podanej proti uvedenému rozhodnutiu
v uznesení sp. zn. 3 Tos 23/10 z 9. augusta 2010 v podstate odkázal na prezentované
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, keďže sa s dôvodmi v ňom uvedenými stotožnil.
Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia krajský súd v odôvodnení
namietaného druhostupňového uznesenia uviedol, že vo väzobnom rozhodnutí sp. zn.
2 Tos 53/09 zo 4. januára 2010 súdom použitú formuláciu nemožno kvalifikovať ako
prejudikovanie viny sťažovateľa, ale iba ako vyhodnotenie splnenia materiálnych
podmienok dôvodov väzby. K námietke sťažovateľa o podaní civilnoprávnej žaloby krajský
súd zdôraznil, že inštitút odňatia veci zákonnému sudcovi a jej pridelenie inému sudcovi
treba vnímať ako postup neštandardný a výnimočný, podmienený náležitým preukázaním
okolností odôvodňujúcich vylúčenie sudcu, za ktorú nemožno v prípade sťažovateľa
považovať podanie „zjavne neopodstatnenej občianskoprávnej žaloby“.
Po oboznámení sa s obsahom ďalšieho uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 25/10
zo 16. septembra 2010, ktorým tento rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa podanej
proti prvostupňovému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 6 To 6/10 z 2. augusta 2010
o nevylúčení členov senátu odvolacieho súdu, ústavný súd zistil, že sú dôvody, na ktorých
krajský súd založil svoje rozhodnutie v podstate totožné s predchádzajúcimi
prezentovanými rozhodnutiami krajského súdu o námietke zaujatosti podanej proti
predsedovi senátu odvolacieho súdu.
V uznesení sp. zn. 6 To 6/10 z 22. septembra 2010, ktorým krajský súd zamietol
odvolanie sťažovateľa podané proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku okresného
súdu, krajský súd konštatoval, že o všetkých sťažovateľom podaných námietkach zaujatosti
(proti predsedovi senátu, proti všetkým členom senátu a proti všetkým sudcom krajského
súdu) bolo právoplatne rozhodnuté, a to zamietavým postojom, ktorý považoval odvolací
súd za zákonný. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 1 Tdo 32/2013 zo 4. decembra
2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, považoval všetky rozhodnutia
o sťažovateľom podaných námietkach zaujatosti za zákonné a nezistil naplnenie
sťažovateľom namietaného dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku (vo veci konal alebo rozhodol sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd
pri svojom rozhodovaní už tradične zohľadňuje, nestrannosť definoval vo veci Piersack v.
Belgicko, rozsudok z 1. 10. 1982, č. 8692/79, ako absenciu predsudku alebo zaujatosti.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v trestnom
súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď
na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. Obsahom
práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (I. ÚS 73/97).
Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu
prerokovávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade
treba zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti
v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu
predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 23. 6. 1981, č. 6878/75 a č. 7238/75).
Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba
skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších
objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že
sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.
Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti často pripomína anglické príslovie: „justice
must not only by done, it must also be seen to be done“, teda „spravodlivosť nielenže má
byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná“ (Delcourt v. Belgicko, rozsudok
ESĽP zo 17. 1. 1970, č. 2689/65). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je
nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho
nestrannosti. Preto nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu
sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že
by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba
rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú
nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ESĽP z 10. 6. 1996,
č. 22399/93).
Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia
oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu (Hauschildt
v. Dánsko, rozsudok ESĽP z 24. 5. 1989, č. 10486/83). Tzv. objektívna nestrannosť sa teda
posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.
Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho
nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie,
ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám
konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod.
Pri rozhodovaní, či v danom prípade existuje legitímny dôvod na obavu, že
konkrétny sudca nie je nestranný, je subjektívne vnímanie účastníka konania síce dôležité,
avšak nie je rozhodujúce. Rozhodujúcim je to, či obava môže byť považovaná za objektívne
dôvodnú (Thorgeir Thorgeirson v. Island, rozsudok z 25. 6. 1992, č. 13778/88). Samotná
skutočnosť, že súd rozhodol v neprospech sťažovateľa, nie je postačujúca pre záver, že súd
nebol nestranný (Shalimov v. Ukrajina, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2010, č. 20808/02).
Významným aspektom môže byť skutočnosť, že sudca v predchádzajúcich fázach
konania sám oznámil svoju zaujatosť z dôvodu, ktorý aj po uvedenom vyhlásení pretrvával
(Panyik v. Maďarsko, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2011, č. 12748/06).
V súvislosti s možnou účasťou zákonného sudcu na procesných úkonoch
predchádzajúcich rozhodovaniu v merite veci, ESĽP vyslovil princíp, podľa ktorého
skutočnosť, že sudca (či už prvostupňového súdu alebo súdu odvolacieho) v priebehu
konania participoval na procesnom rozhodovaní prípravného konania, vrátane rozhodovania
o väzbe, nemôže sama osebe spochybniť jeho nestrannosť, pokiaľ samozrejme neexistujú
určité osobité okolnosti, ktoré by mohli viesť k opačnému záveru (Hauschildt v. Dánsko,
rozsudok ESĽP z 24. 5. 1989, č. 10486/83).
Za takéto zvláštne okolnosti považuje ESĽP aj skutočnosť, že zákonný sudca
rozhodujúci v merite veci v predchádzajúcom väzobnom rozhodovaní použil formulácie
signalizujúce prejudikovanie viny, teda porušenie princípu prezumpcie neviny voči
obvinenému (Nešťák v. Slovensko, rozsudok ESĽP z 27. 2. 2007, č. 65559/01; Mironenko
a Martenko v. Ukrajina, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2009, č. 4785/02).
V intenciách prezentovanej judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry ESĽP
pristúpil ústavný súd k posúdeniu námietok sťažovateľa o porušení jeho práva
na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom.
Opodstatnenosť svojich obáv z nedostatku nestrannosti predsedu odvolacieho senátu,
ako aj ostatných členov odvolacieho senátu opiera sťažovateľ o tri skutočnosti. Prvou
takouto skutočnosťou uplatnenou vo vzťahu k predsedovi odvolacieho senátu je osobné
vyhlásenie tohto zákonného sudcu o svojej zaujatosti v predchádzajúcej fáze konania,
konkrétne pri rozhodovaní o väzbe spoluobvinených sťažovateľa. Druhou takouto
skutočnosťou je tvrdenie sťažovateľa o použití formulácií signalizujúcich prejudikovanie
viny sťažovateľa členmi odvolacieho senátu v predchádzajúcom väzobnom rozhodovaní.
Napokon treťou skutočnosťou odvíjajúcou sa od skutočnosti druhej, na ktorú sťažovateľ
poukazuje, je okolnosť podania občianskoprávnej žaloby z dôvodu sťažovateľom
prezentovaného tvrdenia o porušení prezumpcii neviny členmi odvolacieho senátu
pri rozhodovaní o jeho väzbe.
Je nespochybniteľné, že zákonný sudca (predseda odvolacieho senátu) oznámil svoju
zaujatosť v predchádzajúcom štádiu trestného konania pri rozhodovaní o väzbe dvoch
spoluobvinených dôvodne podozrivých zo skutku spolu so sťažovateľom, a to pre pomer
k osobe jedného zo spoluobvinených. Tu však treba zdôrazniť, že dôvod, o ktorý sa sudcom
prezentovaná zaujatosť opierala, a to osobná väzba k jednému zo spoluobvinených,
následne odpadol, keďže konanie proti tomuto spoluobvinenému bolo vylúčené
na samostatné konanie. Je síce pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že sa trestné stíhanie
sťažovateľa a tohto spoluobvineného viaže na totožný skutok, vylúčením trestného stíhania
označeného spoluobvinenému na samostatné konanie bol však faktor osobného pomeru
zákonného sudcu k tomuto spoluobvinenému, anonymizáciou osoby spoluobvineného
v odvolacom konaní vo veci sťažovateľa, ku ktorej vylúčením veci tohto spoluobvineného
došlo, fakticky potlačený.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tos 53/09
zo 4. januára 2010, kde rozhodovali o väzbe sťažovateľa v sťažnostnom stupni členovia
senátu odvolacieho súdu, ktorí mali podľa názoru sťažovateľa použiť v odôvodnení tohto
rozhodnutia formuláciu svedčiacu o prejudikovaní viny voči jeho osobe a porušení princípu
prezumpcie neviny. Predmetným uznesením bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa, ktorou
napadol prvostupňové uznesenie o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
V označenom sťažnostnom uznesení sa krajský súd stotožnil so závermi prvostupňového
rozhodnutia, ktorého odôvodnenie vo svojom rozhodnutí aj citoval a nadviazal naň vlastnou
dodatočnou argumentáciou. V uznesení krajský súd prezentoval tieto relevantné pasáže
prvostupňového rozhodnutia:
„Okresný súd po oboznámení sa s vyjadrením obžalovaného a po preskúmaní
spisového materiálu, vzťahujúceho sa k dôvodom väzby, dospel k záveru, že aj v tomto
štádiu trestného stíhania doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú dôvodnosti obavy, že by
obžalovaný mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. výkonu
uloženého výnimočného trestu. Opakovane okresný súd zdôraznil, že táto obava je daná len
v rovine pravdepodobnosti a nie v rovine istoty vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať
v prípade, ak obžalovaný nebude vo väzbe, ako aj vo vzťahu k vývoju trestného stíhania,
ktoré nemožno v tomto štádiu konania prejudikovať, ale iba predpokladať.
Obava z pokračovania v trestnej činnosti, z ktorej bol obžalovaný uznaný vinným
vyplýva z tej skutočnosti, že skutku uvedeného v bode 6/ mal sa dopustiť počas výkonu
väzby, do ktorej bol vzatý práve z dôvodu zabránenia v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Ak
teda výkon väzby nemal zabrániť obžalovanému v páchaní, resp. zorganizovaní
najzávažnejšej trestnej činnosti, je o to viac odôvodnená obava, že tak môže činiť aj
v súčasnosti.“
V nadväznosti na uvedené pasáže krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia
uviedol: „Krajský súd v Prešove sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia
okresného súdu, na ktoré v podobnostiach odkazuje.
Aj krajský súd dospel k záveru, že v súčasnom štádiu trestného stíhania sú dané
konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú zotrvanie obžalovaného vo väzbe. Je nesporné, že
obžalovaný mal zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti v čase, keď bol
vo výkone väzby, pričom sa mal dopustiť ďalších dielčích skutkov vraždy, ako to vyplýva
z rozhodnutia okresného súdu, resp. z obžaloby krajského prokurátora.“
Ústavný súd považuje tvrdenie sťažovateľa o prejudikovaní viny v predmetnom
uznesení krajského súdu, od ktorého následne odvíja svoju obavu z nedostatku nestrannosti
jednotlivých členov senátu odvolacieho súdu, za neopodstatnené.
Zásadne nemožno pri výklade zmyslu inkriminovanej vety zohľadniť výlučne jej
obsah, práve naopak, je potrebné vychádzať aj z celkového kontextu odôvodnenia
rozhodnutia, čo je základná metóda systematického výkladu. Z obsahu odôvodnenia
rozhodnutia je zrejmé, že ťažiskovou skutočnosťou, ktorá bola v danom prípade
pri rozhodovaní o väzbe zohľadnená ako rozhodujúca skutočnosť osvedčujúca dôvodnosť
obavy z pokračovania v trestnej činnosti, bola okolnosť, že sa mal sťažovateľ jedného
zo skutkov dopustiť počas výkonu väzby, na čo nadväzovala úvaha konajúceho súdu, že
pokiaľ ani aktuálny výkon väzby nemal zabrániť sťažovateľovi v páchaní trestnej činnosti,
je o to viac odôvodnená obava, že by sťažovateľ mohol na slobode pokračovať v páchaní
trestnej činnosti. Rozhodujúcim aspektom pri posúdení dôvodnosti tzv. pokračovacej väzby
bola táto označená okolnosť a práve na ňu sa sústredil aj krajský súd, ktorý použil a viazal
slovné vyjadrenie „je nesporné“ na skutočnosť výkonu väzby, počas ktorej sa mal
sťažovateľ dopustiť jedného zo skutkov. Ústavný súd je dokonca toho názoru, že
sťažovateľom ponímaný význam dotknutej vety nemožno vyvodiť ani izolovane, bez
zohľadnenia celkového kontextu odôvodnenia, keďže krajský súd použil v danej vete slovné
spojenie „mal zorganizovať“. Vzhľadom na uvedené hodnotí ústavný súd krajským súdom
použitú formuláciu ako primeranú, majúcu charakter konštatovania podozrenia, nie viny
sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedený predchádzajúci záver bez toho, aby ústavný súd vôbec
pristupoval k úvahe, či je potenciálne prejudikovanie viny väzobným rozhodnutím vydaným
v rámci trestného konania vôbec spôsobilé osvedčiť občianskoprávny nárok na ochranu
osobnosti, pripisuje ústavný súd občianskoprávnej žalobe, ktorú sťažovateľ uplatnil, veľmi
pochybnú hodnotu. Na tomto základe kvalifikuje ústavný súd obavu sťažovateľa
z nedostatku nestrannosti členov odvolacieho senátu pre vedený „spor“ ako objektívne
neopodstatnenú. Tu ústavný súd pripomína, že rozhodné pre jeho záver nebolo
sťažovateľom prezentované, subjektívne vnímanie označeného „sporu“, ale objektívny
symptóm – pochybná hodnota podanej žaloby, ktorá viedla ústavný súd k záveru, že obavy
sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sú objektívne nedôvodné.
Na základe jednotlivých čiastkových záverov vyhodnotil ústavný súd subjektívne
obavy sťažovateľa o nedostatku nestrannosti členov odvolacieho senátu za objektívne
nedôvodné. V uvedenom smere tak ústavný súd posúdil námietku porušenia označených
práv sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o porušení jeho základného
práva na zákonného sudcu, ktorú sťažovateľ založil na tvrdení o miestnej a vecnej
nepríslušnosti konajúceho súdu.
Ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu – ustanovenia Trestného
poriadku o vecnej a miestnej príslušnosti súdov.
Podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva
v prvom stupni konanie
a) o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody
s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, alebo
b) ak bol skutok spáchaný organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo
teroristickou skupinou.
Podľa § 17 ods. 1 Trestného poriadku konanie vykonáva súd, v ktorého obvode bol
trestný čin spáchaný.
Podľa § 17 ods. 2 Trestného poriadku obvodom okresného súdu v sídle krajského
súdu pre konanie o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 je obvod tohto krajského súdu.
Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého
obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže
vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
Podľa § 19 ods. 1 Trestného poriadku spoločné konanie vykonáva okresný súd
v sídle krajského súdu, ak je príslušný vykonávať konanie aspoň o jednom z trestných činov
podľa § 16 ods. 1. Ak však čo len jeden z trestných činov patrí do pôsobnosti
Špecializovaného trestného súdu, spoločné konanie vykonáva Špecializovaný súd.
Podľa § 19 ods. 2 Trestného poriadku spoločné konanie vykonáva súd, ktorý je
príslušný vykonávať konanie proti páchateľovi zločinu alebo konanie o najťažšom zločine.
Podľa § 20 Trestného poriadku ak je podľa predchádzajúcich ustanovení daná
príslušnosť niekoľkých súdov, konanie vykonáva ten súd, na ktorom podal prokurátor
obžalobu alebo ktorému bola vec postúpená nepríslušným súdom.
V rámci postupu pri určení vecnej a miestnej príslušnosti vo veci sťažovateľa boli
aplikované ustanovenia § 16 ods. 1 písm. a) a písm. b) Trestného poriadku, kde na základe
právnej kvalifikácie skutkov spadajúcich pod vymedzenie v zmysle uvedených ustanovení
bola určená v prvom stupni konania vecná príslušnosť okresného súdu v sídle krajského
súdu; ustanovenie § 18 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého vzhľadom na skutočnosť,
že bol sťažovateľ obvinený z viacerých trestných činov, vykonalo sa o nich spoločné
konanie; ustanovenia § 17 ods. 1 a § 20 Trestného poriadku, keďže išlo o rovnako závažné
trestné činy, ktoré všetky neboli spáchané v obvode toho istého okresného súdu, bola daná
na konanie miestna príslušnosť niekoľkých súdov a z nich teda vykonal konanie ten,
na ktorom podal prokurátor obžalobu, a to Okresný súd Prešov, v obvode ktorého boli
spáchané dva trestné činy.
Argumentáciu sťažovateľa, že bola v prípade jedného zo skutkov (skutok „ “)
v predchádzajúcom štádiu konania špecifikovaným uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici fixne založená miestna príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica, hodnotí
ústavný súd ako subjektívnu a chybnú interpretáciu relevantnej právnej úpravy. Po určení
miestnej príslušnosti týmto uznesením totiž nasledovalo vrátenie veci v súvislosti
s označeným skutkom do štádia prípravného konania, čím sa zmenili podmienky pre
posúdenie miestnej príslušnosti špecifikovaného skutku v zmysle uvedených zákonných
kritérií.
Ústavný súd vychádzajúc z relevantnej právnej úpravy a posúdiac postup pri založení
miestnej príslušnosti konštatuje, že v prípade sťažovateľa bola vecná a miestna príslušnosť
okresného súdu určená regulárnym postupom v intenciách príslušných zákonných
ustanovení, čo vylučuje porušenie základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu.
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v označenej časti ako
zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ námietky porušenia svojich
špecifikovaných práv opiera o argumentáciu, v ktorej predostiera tvrdenia o porušení zásady
špeciality v jeho trestnej veci, ako aj zásady rovnosti zbraní preferovaním dôkazov v jeho
neprospech produkovaných stranou obžaloby, ústavný súd zistil, že identické námietky
porušenia označených práv rozhodnutím odvolacieho súdu sťažovateľ v minulosti uplatnil,
pričom o nich ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 204/2011-32 z 3. mája 2011,
keď sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (pozri stranu 15 až
23 označeného uznesenia ústavného súdu).
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd s odkazom na už citované
ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v danej časti
námietok pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2016