Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 855/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Júliou

Vestenickou, advokátska kancelária, Ševčenkova 5, Bratislava, a advokátkou

Mgr. Katarínou Pastorkovou, Nad Plážou 22, Banská Bystrica, vo veci namietaného

porušenia a 5 , základných práv podľa ,

2 a 5, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50

ods. 2 , základných práv podľa a 2, ,

čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a 2 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa

čl. 5 ods. 1 písm. b) a c) a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. decembra

2013 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. septembra 2010, jeho

základných práv podľa , a slovenskej

republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. augusta 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 9. augusta 2010 a sp. zn. zo 16. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2014 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným

ústavnému súdu 7. marca 2014, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

zaručených , a (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv

zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. augusta 2010, sp. zn. zo 16. septembra 2010, sp. zn.

z 22. septembra 2010 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. augusta 2010 a sp. zn.

zo 4. decembra 2013.

Dňa 14. apríla 2014 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

zastúpeného advokátkou Mgr. Katarínou Pastorkovou, Nad Plážou 22, Banská Bystrica,

doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 22. apríla a 29. apríla 2014, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie a 5 , základných práv podľa , 2

a 5, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2

, základných práv podľa a 2, , , a 2

a čl. 40 ods. 2 listiny, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a c) a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c)

a d) dohovoru a podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2013 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2010, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a , základných práv podľa , a

listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. augusta 2010 a uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 9. augusta 2010 a sp. zn. zo 16. septembra 2010.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLs. z 22. októbra 2014 boli obe

uvedené sťažnosti sťažovateľa spojené na spoločné konanie.

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 10. novembra 2009 uznaný

vinným zo spáchania šiestich skutkov kvalifikovaných ako trestný čin vraždy podľa § 219

v znení neskorších predpisov a bol mu uložený

súhrnný výnimočný trest odňatia slobody na doživotie.

Odsudzujúci rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, o ktorom

rozhodoval krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. . Na základe

vznesenej námietky zaujatosti senát krajského súdu uznesením sp. zn. z 22. júla

2010 vyslovil, že predseda senátu nie je vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho

konania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 9. augusta 2010 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Na základe námietky zaujatosti vznesenej voči

celému senátu odvolacieho súdu krajský súd uznesením sp. zn. z 2. augusta 2010

vyslovil, že senát krajského súdu nie je vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho

konania v trestnej veci sťažovateľa. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ

sťažnosť, v ktorej navyše namietal zaujatosť všetkých sudcov krajského súdu, a navrhol

odňatie veci vedenej na krajskom súde v odvolacom konaní pod sp. zn. tomuto

súdu a jej prikázanie inému funkčne a vecne príslušnému súdu. O podanej sťažnosti

(s výnimkou návrhu na delegáciu trestnej veci) rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. septembra 2010 tak, že ju ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

O návrhu na delegáciu trestnej veci sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 31. augusta 2010, ktorým trestnú vec sťažovateľa krajskému súdu

neodňal.

Uznesením sp. zn. z 22. septembra 2010 krajský súd odvolanie

sťažovateľa podané proti prvostupňovému rozsudku zamietol.

Sťažovateľ uznesenia krajského súdu sp. zn. z 9. augusta 2010 a sp. zn.

zo 16. septembra 2010 (týkajúce sa podaných námietok zaujatosti) napadol

sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu 14. októbra 2010. Sťažnosť sťažovateľa bola

odmietnutá pre nedostatok právomocí ústavného súdu na jej prerokovanie uznesením sp. zn.

zo 7. júla 2011, v ktorom ústavný súd konštatoval, že argumentáciu

prezentovanú v sťažnosti môže sťažovateľ uplatniť prostredníctvom účinného prostriedku

ochrany – dovolania proti druhostupňovému meritórnemu uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2010.

Sťažovateľ následne proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn.

z 22. septembra 2010 podal dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371

ods. 1 písm. a), b), c), e), g), i) a k) . Najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 4. decembra 2013 dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol pre nesplnenie dovolacích dôvodov.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že všetkými označenými uzneseniami krajského

súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv.

Jadro časti argumentácie sťažovateľa sa odvíja od sťažovateľovho tvrdenia, že

predseda senátu, ako aj celý senát krajského súdu v odvolacom konaní nespĺňali parametre

nestrannosti a mali byť z konania o sťažovateľovom odvolaní vylúčení.

V podrobnostiach sťažovateľ argumentuje poukazujúc na okolnosti súvisiace

s jedným zo skutkov odsudzujúceho rozsudku týkajúce sa spoluobžalovaných z tohto

skutku. Sťažovateľ tu uvádza, že predseda senátu odvolacieho súdu v jeho trestnej veci sa

sám cítil byť v označenej veci zaujatý, „keď v januári 2009 požiadal o vylúčenie

pri rozhodovaní o väzbe obž. , z dôvodu údajného poznania sa s ďalším

obžalovaným v tejto trestnej veci . Tento obžalovaný bol síce

medzičasom vylúčený na samostatné konanie, špecifickosť previazania osôb v tomto konaní

a skutok obžaloby vylučuje, aby tieto osoby boli súdené v dvoch konaniach.“.

Okolnosti potvrdzujúce zaujatosť predsedu senátu odvolacieho súdu (ako aj všetkých

členov senátu) vidí sťažovateľ aj v ďalšej situácii, keď mali podľa tvrdenia sťažovateľa

členovia senátu v rámci predchádzajúceho väzobného rozhodovania v jeho trestnej veci

v uznesení krajského súdu sp. zn. zo 4. januára 2010 (o zamietnutí sťažnosti

sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby) prejudikovať vinu sťažovateľa konštatovaním: „je nesporné, že

obžalovaný – mal zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti v čase, keď

bol vo výkone väzby, pričom sa mal dopustiť ďalších dielčích skutkov vraždy, ako to vyplýva

z rozhodnutia okresného súdu, resp. obžaloby krajského prokurátora.“

Sťažovateľ takýto postup považoval za porušenie princípu prezumpcie neviny

vo vzťahu k jeho osobe, preto, ako sám uvádza, podal voči všetkým členom senátu žalobu

o ochranu osobnosti a aj túto skutočnosť považuje za jeden z relevantných

dôvodov vylúčenia dotknutého senátu z rozhodovania o jeho odvolaní, keďže sa podaním

uvedenej žaloby „dostali do vzájomného sporu“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že žalobu o ochranu osobnosti proti členom senátu

odvolacieho súdu podal 8. júla 2010, teda podľa tvrdenia sťažovateľa v čase, keď ešte

nepoznal zloženie senátu odvolacieho súdu. Sťažovateľ dôvodí, že až po doručení

oznámenia o termíne verejného zasadnutia odvolacieho konania mal reálnu možnosť zistiť

zloženie odvolacieho senátu.

Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie predostiera tvrdenie, že opodstatnenosť

vylúčenia predsedu senátu odvolacieho súdu vyplýva aj zo spomínaného uznesenia

ústavného súdu sp. zn. zo 7. júla 2011, keďže v ňom ústavný súd podľa

názoru sťažovateľa konštatoval, že všetky skutočnosti namietané sťažovateľom v podanej

sťažnosti „zakladajú dôvod na dovolanie“.

V ďalšej rovine sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu zaručeného a tiež dohovoru v sťažnostnom konaní

sp. zn. týkajúcom sa podanej námietky zaujatosti voči predsedovi senátu

odvolacieho súdu, kde predkladá túto argumentáciu:

«V zmysle záznamu Krajského súdu v Prešove sp. zn. nachádzajúcom sa

v mojom trestnom spise na č.l. 13 188 je uvedené, že v trestnej veci proti mne,

sťažovateľovi, „došlo ku zmene v zložení senátu tak, že namiesto

, a konali v senáte

a , pretože išlo o náhlu prekážku

spôsobenú tým, že sa v období od 9.8. do 27.8.2010 nachádzala

na dovolenke, bol na dovolenke v termíne od 6.8. do 18.8.2010

a pôsobil ako prokurátor, a tak bol vylúčený z konania vo veci

podľa Tento postup bol odôvodnený ustanovením

V prípade sa však nejednalo o náhlu

prekážku, ktorá by mu bránila vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako 6

týždňov, ale o prekážku trvalú. Takto potom bolo zjavné, že tento senát nemohol byť

senátom, ktorému vec bola pridelená, ktorý by mohol v mojej veci rozhodovať a to práve

z dôvodu existencie prekážky trvalého charakteru na strane .

Z týchto dôvodov potom nebo spôsobilý celý senát, pretože v jeho zložení nebol zaradený

zákonný sudca. Tohto nebolo možné nahradiť postupom v zmysle ustanovenia § 51 ods. 6

Už vonkoncom nebolo možné aplikovať postup „Rozvrh práce

trestného úseku Krajského súdu na rok 2010“ podľa abecedného poradia a prítomnosti

na pracovisku.»

Obdobne formuluje sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu zaručeného a tiež práva podľa dohovoru v konaní

najvyššieho súdu sp. zn. o uplatnenom návrhu na delegáciu trestnej veci

sťažovateľa, kde predkladá túto argumentáciu:

„Tá istá situácia sa opakuje v konaní pred Najvyšším súdom SR, kde sa nachádza

obdobný podľa mňa, sťažovateľa, nezákonný postup. Najvyšší súd SR v Bratislave dňa

25.8.2010 prijal návrh na začatie konania v mojej právnej veci tak, že vec bola pridelená

do senátu 2Ndt a bola vedená pod sp. zn. tak, ako to vyplýva z č.l. 13 225

spisu . Z úradného záznamu zo dňa 31.8.2010 z č.l. 13 320 citovaného spisu

vyplýva, že vzhľadom k čerpaniu riadnej dovolenky predsedu senátu 2To

a predsedu senátu 3To v zmysle rozvrhu práce NS SR

na rok 2010 čl. IV. Bod 2 písm. a) veta druhá – zastupuje predsedu senátu 2To

, predseda senátu 4To. Podľa rozvrhu práce NS SR na rok

2010 str. 15 predsedami senátu sú , a , avšak

s rozdielnym obsadením senátov.

Ak mal vo veci rozhodovať zákonný predseda senátu 2To

a tohto zastupoval , ktorý bol tiež na dovolenke, bolo v rozpore

so zákonom () také postupovanie aké má na mysli čl. IV. Bod 2

písm. a) veta druhá Rozvrhu práce NS SR na rok 2010, pretože to bolo v rozpore

s ustanovením § 51 ods. 1 zákona o súdoch, lebo nedošlo k náhodnému výberu pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, ako

to má na mysli citované zákonné ustanovenie .“

Sťažovateľ v ďalšom bode namieta porušenie zásady špeciality. Na tomto mieste

sťažovateľ uvádza, že v priebehu roka 2003 bol vydaný z Českej republiky do Slovenskej

republiky pre účely vykonania zvyšku trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený

právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. januára

2000 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. februára 2001,

pričom sa pri vydávaní nevzdal práva špeciality, a teda podľa jeho názoru od momentu

vydania sa naňho vzťahovala zásada špeciality. V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje

na trestnoprocesné úkony týkajúce skutkov spáchaných pred označeným vydaním z Českej

republiky, ktoré boli realizované po predmetnom vydaní orgánmi činnými v trestnom

konaní, a to ešte pred tým, ako bol zadovážený dodatočný súhlas na trestné stíhanie,

udelený justičným orgánom Českej republiky (vznesenie obvinenia vo veciach dvoch

skutkov 25. októbra 2006 ‒ dodatočný súhlas z26. januára 2007; vznesenie obvinenia

21. februára 2007 a 4. apríla 2006 ‒dodatočný súhlas z 2. mája 2007). Sťažovateľ

argumentuje, že bolo proti nemu vedené trestné stíhanie v rozpore s ustanoveniami § 9

ods. 1 písm. b) a g) , proti označeným úkonom, ktoré považoval

za nezákonné, podal sťažnosť, avšak orgány prokuratúry ju zamietli.

Ďalej sťažovateľ dôvodí porušením zásady rovnosti zbraní, kde prezentuje názor, že

konajúce súdy preferovali dôkazy v jeho neprospech predložené stranou obžaloby, kým

sťažovateľom ponúknuté dôkazy predložené k jeho obhajobe odmietli, resp. ignorovali.

Konkrétne sťažovateľ uvádza, že „vznikol rozpor medzi závermi znalcov z odvetvia

psychológie pribratými na jednej strane orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. súdu,

a na druhej strane znalcami zo strany obhajoby. Rozpor sa týkal otázky resocializačnej

prognózy, teda či existuje možnosť mojej nápravy. Z hľadiska výmery trestu odňatia slobody

boli rozhodujúcim faktorom v zmysle § 29 ods. 3 písm. c) Tr. zák. zistenia znalcov, či je

alebo nie je nádej na moju nápravu trestom do 25 rokov.“. Sťažovateľ v nadväznosti na to

dodáva: «Nič nebránilo Okresnému súdu Prešov, resp. Krajskému súdu v Prešove odstrániť

pochybnosti v tomto smere aplikáciou ustanovenia a pribrať na

podanie znaleckého posudku „znalecký ústav“, ktorý by v konečnej platnosti zistil

z psychologického aspektu – či u mňa je alebo nie je možnosť nápravy.»

Napokon vo vzťahu k námietke porušenia jeho základného práva na zákonného

sudcu predostiera sťažovateľ tvrdenie, že v jeho veci „rozhodol miestne a vecne nepríslušný

súd, teda okresný súd a krajský súd rozhodoval v rozpore s pravidlami upravujúcimi

príslušnosť súdov v zmysle ustanovení a nasl. , ,

a rozvrhom práce Okresného súdu Banská Bystrica“.

Sťažovateľ v sťažnosti chronologicky popisuje zmeny konajúcich súdov, kde uvádza,

že 20. apríla 2006 bola podaná prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove obžaloba

pre jeden zo série skutkov (skutok „ “), a to na Okresnom súde Banská Bystrica,

ktorému bola potom podaná prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove obžaloba aj

za ďalší skutok (skutok „ “) a obe veci boli uznesením Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. z 24. októbra 2006 spojené na spoločné konanie. Následne bola

označená vec postúpená Špeciálnemu súdu, keďže bol jeden z obžalovaný stíhaný

za „korupčnú vec“, avšak uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 15. novembra 2006 bol výrok o postúpení veci Špeciálnemu súdu zrušený a bolo uložené

Okresnému súdu Banská Bystrica, aby vec prejednal a rozhodol. Uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. z 21. decembra 2006 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 1. februára 2007 boli označené

obžaloby odmietnuté a vec vrátená do prípravného konania pre porušenie zásady špeciality.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. januára

2007 bolo rozhodnuté o návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach na odňatie

a prikázanie veci (skutok „ “ a skutok „ “) tak, že trestná vec sa Krajskému súdu

v Banskej Bystrici neodníma. Sťažovateľ dodáva, že po vrátení veci na došetrenie príslušný

vyšetrovateľ Policajného zboru vylúčil trestnú vec týkajúcu sa jedného skutku (skutok

„ “) zo spoločného konania s trestnou vecou týkajúcou sa druhého skutku (skutok

„ “) a trestná vec týkajúca sa tohto druhého skutku bola následne pripojená k trestným

veciam, ktoré boli predmetom konania na okresnom súde vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ na tomto mieste namieta, že nesúhlasí so stanoviskom najvyššieho súdu

v predmetnej záležitosti, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že podanie obžaloby bolo tým

zákonným úkonom, na základe ktorého sa začalo súdne konanie a bola určená príslušnosť

súdu na konanie o obžalobe.

Na základe všetkých uvedených argumentov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie a 5

a jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2,

a 3, a 2 a , základných práv podľa

a 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a 2 a čl. 40 ods. 2 listiny, práv podľa čl. 5 ods. 1

písm. b) a c) a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a podľa čl. 14 Európskeho

dohovoru o vydávaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra

2013 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2010, jeho základných

práv podľa , a , základných práv podľa

ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 a uzneseniami krajského súdu

sp. zn. z 9. augusta 2010 a sp. zn. zo 16. septembra 2010, označené

rozhodnutia zrušil a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 9. augusta 2010 a sp. zn. zo 16. septembra 2010

Sťažovateľ uplatnil námietku porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1, , listiny a práv podľa a 2 dohovoru

uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 9. augusta 2010 a sp. zn.

zo 16. septembra 2010. Už z obsahu sťažnosti je zrejmé, že bola identická námietka

porušenia označených práv predmetnými uzneseniami krajského súdu sťažovateľom

v minulosti uplatnená, pričom o nej ústavný súd rozhodol uznesením č. k.

33 zo 7. júla 2011, keď sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie, keďže v príslušnom štádiu trestného konania princíp subsidiárnej právomoci

nedovoľoval ústavnému súdu vstúpiť do konania a nahradiť dovolací súd pri poskytovaní

ochrany označeným právam sťažovateľa.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že predchádzajúce

rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok právomocí je

rozhodnutím, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia označených základných práv podľa a listiny a práv podľa

dohovoru napadnutými uzneseniami pri predbežnom prerokovaní ako neprípustnú odmietol

podľa v spojení s .

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. augusta 2010

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2010, ktorým tento rozhodol o návrhu

sťažovateľa na delegáciu jeho trestnej veci (z odvolacieho ‒krajského súdu na iný súd toho

istého druhu a stupňa) z dôvodov zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu tak, že trestnú

vec sťažovateľa krajskému súdu neodňal.

Sťažovateľ s predmetným rozhodnutím nesúhlasí a je toho názoru, že v dôsledku

nevyhovenia jeho návrhu na delegáciu veci rozhodovali v sťažnostnom stupni o nim

uplatnených námietkach zaujatosti sudcovia, ktorí nespĺňali požiadavku nestrannosti.

Sťažovateľ voči uvedenému uzneseniu formuluje aj argumentáciu o nedostatkoch

pri kreovaní senátu tohto súdu, v čom vidí porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu, ktoré je garančným predpokladom na naplnenie práva na nestranný súd).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí (, ). V časti

sťažnosti smerujúcej proti predmetnému rozhodnutiu musel ústavný súd sťažnosť

odmietnuť pre nedostatok právomocí na jej prerokovanie, keďže existovali možnosti

nápravy (potenciálneho porušenia základného práva na nestranného sudcu) v ďalšom

priebehu konania.

Základné právo na súdnu ochranu je „výsledkové“. To znamená, musí mu

zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie bude ako celok

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(, , ).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovej veci uvádza, že predmet konania

o uplatnenom návrhu na delegáciu veci nemožno stotožňovať s predmetom konania,

v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o návrhu na delegáciu veci inému súdu

končí rozhodnutím, ktorým vec je alebo nie je odňatá a prikázaná inému súdu. Toto

rozhodnutie však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet trestného konania. Konanie

o uvedenom návrhu preto predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu

smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania trestnej veci nestranným

súdom. Kvalita rozhodovania súdu o návrhu na delegáciu tak nachádza svoj odraz

i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka zaujatosti sudcov

vznesená (, ).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie najvyššieho

súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak by bolo

spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol

týmto uznesením spôsobený, pričom by sa negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať

na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,

prípadne v opravných konaniach (, ), čo nie je sťažovateľov

prípad, pretože sťažovateľ v uvedenom smere ochranu uplatnil prostredníctvom odvolania

a dovolania.

3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru a Európskeho dohovoru o vydávaní

uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2010 a najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2013

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozhodovania súdov o sťažovateľom

uplatnených námietkach zaujatosti, aby posúdil, či výkon právomoci konajúcich súdov

v trestnej veci sťažovateľa zodpovedá limitom sťažovateľom uplatnených článkov ,

listiny a dohovoru, inými slovami, či bolo v trestnej veci sťažovateľa garantované jeho

právo na nestranný súd ako základný predpoklad nezaujatého a neutrálneho postupu

a v konečnom výsledku objektívneho posúdenia všetkých skutočností relevantných

pre rozhodnutie vo veci sťažovateľa.

V prvom rade sa ústavný súd oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 22. júla 2010, ktorým krajský súd rozhodol

o sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti podanej voči predsedovi senátu odvolacieho

súdu tak, že nevylúčil predsedu senátu z vykonávania úkonov odvolacieho konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

„Predovšetkým je potrebné uviesť to, že trestná vec obžalovaného

bola rozhodnutím súdu prvého stupňa vylúčená na samostatné konanie, čo ešte len

bude predmetom preskúmavania odvolacieho súdu. Ide o procesné rozhodnutie, proti

ktorému zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok. O oznámení sudcu

v zmysle , ktoré sa týkalo výlučne iba obž.

bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 7.2.2008 tak, že sudca nie je vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod

sp. zn. . Následne sťažnostný senát Krajského súdu v Prešove v zložení

predseda senátu a sudcovia a

uznesením sp. zn. z 12.02.2008 predĺžil lehotu trvania väzby

u obž. a zároveň zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 30.01.2008.

Uvedená skutočnosť nemôže v žiadnom prípade zakladať dôvod na terajšie vylúčenie

sudcu z vykonávania úkonov trestného konania u obž. a obž.

.

Rovnako tak nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov

trestného konania v predmetnej trestnej veci účasť sudcu , ako člena

sťažnostného senátu Krajského súdu v Prešove, na rozhodovaní o sťažnosti obž.

proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu. V dôvodoch uznesenia, na ktoré poukazuje obžalovaný vo vznesenej námietke

zaujatosti je totiž konštatované, že obžalovaný mal zorganizovať spáchanie obzvlášť

závažnej trestnej činnosti v čase, keď bol vo výkone väzby, pričom sa mal dopustiť ďalších

dielčich skutkov vraždy, ako to vyplýva z rozhodnutia okresného súdu , resp. z obžaloby

krajského prokurátora. Z citovaného nie je možné v žiadnom prípade vyvodiť záver

o vyslovení viny, ako sa o to pokúša obžalovaný. Ide o vytrhnutie určitej citácie z celkového

kontextu odôvodňujúcej časti uznesenia, ale aj uznesenia súdu I. stupňa. V danom prípade

sa odôvodňovala materiálna podmienka dôvodov väzby tak, ako to vyžaduje ustanovenie

Podanie žaloby na ochranu osobnosti je síce skutočnosťou, ktorá by mohla zakladať

negatívny vzťah medzi sudcom a obžalovaným. Namietaný predseda senátu

v tejto súvislosti je nútený konštatovať, že doposiaľ vždy vo všetkých jemu

pridelených trestných veciach rozhodoval nestranne a nezaujato. Potvrdzujú to desiatky

právoplatne rozhodnutých vecí, pričom ani v jednej z nich nebolo rozhodnuté, že by som

rozhodoval nezákonne, nespravodlivo alebo zaujato. Nie inak tomu bolo aj v trestných

veciach obžalovaného . Odlišný názor tohto obžalovaného na

konštatovaní namietaného sudcu nič nemení.

Zákonný predseda odvolacieho senátu napriek podanej žalobe nepociťoval

a nepociťuje proti obžalovanému žiadnu negatívnu reakciu. Doposiaľ obžalovaný

osobu sudcu nikdy nenamietal, hoci sa tento

podieľal na rozhodovaní viacerých vecí týkajúcich sa tohto obžalovaného. Na strane

namietaného sudcu tu nie je daná existencia subjektívnej alebo objektívnej zaujatosti sudcu.

Napokon ani sám obžalovaný, okrem ním citovaného jediného uznesenia, kde sudca

bol členom senátu a nie predsedom senátu, neuvádzal konkrétne

skutočnosti preukazujúce negatívny vzťah tohto sudcu voči jeho osobe. Rozhodovanie

v trestných veciach samo o sebe, bez ďalšieho, nemôže byť dôvodom na vylúčenie

zákonného sudcu.

O žalobe obžalovaného nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Obžalovanému

dňom 8.11.2010 končí celková lehota trvania väzby v tejto trestnej

veci. Možno sa preto právom domnievať, že zo strany tohto obžalovaného ide o úmyselné

obštrukcie, s úmyslom oddialiť rozhodnutie aj o jeho odvolaniach proti vyhlásenému

rozsudku do tej doby, pokiaľ nebude prepustený z väzby. Predseda senátu sa necíti byť

zaujatým ani v tejto trestnej veci a preto nevidí žiadny dôvod k tomu, aby bol na základe

námietky zaujatosti obžalovaného vylúčený z vykonávania úkonov v tomto trestnom

konaní.“

Krajský súd rozhodujúci o sťažnosti podanej proti uvedenému rozhodnutiu

v uznesení sp. zn. z 9. augusta 2010 v podstate odkázal na prezentované

odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, keďže sa s dôvodmi v ňom uvedenými stotožnil.

Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia krajský súd v odôvodnení

namietaného druhostupňového uznesenia uviedol, že vo väzobnom rozhodnutí sp. zn.

zo 4. januára 2010 súdom použitú formuláciu nemožno kvalifikovať ako

prejudikovanie viny sťažovateľa, ale iba ako vyhodnotenie splnenia materiálnych

podmienok dôvodov väzby. K námietke sťažovateľa o podaní civilnoprávnej žaloby krajský

súd zdôraznil, že inštitút odňatia veci zákonnému sudcovi a jej pridelenie inému sudcovi

treba vnímať ako postup neštandardný a výnimočný, podmienený náležitým preukázaním

okolností odôvodňujúcich vylúčenie sudcu, za ktorú nemožno v prípade sťažovateľa

považovať podanie „zjavne neopodstatnenej občianskoprávnej žaloby“.

Po oboznámení sa s obsahom ďalšieho uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2010, ktorým tento rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa podanej

proti prvostupňovému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 2. augusta 2010

o nevylúčení členov senátu odvolacieho súdu, ústavný súd zistil, že sú dôvody, na ktorých

krajský súd založil svoje rozhodnutie v podstate totožné s predchádzajúcimi

prezentovanými rozhodnutiami krajského súdu o námietke zaujatosti podanej proti

predsedovi senátu odvolacieho súdu.

V uznesení sp. zn. z 22. septembra 2010, ktorým krajský súd zamietol

odvolanie sťažovateľa podané proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku okresného

súdu, krajský súd konštatoval, že o všetkých sťažovateľom podaných námietkach zaujatosti

(proti predsedovi senátu, proti všetkým členom senátu a proti všetkým sudcom krajského

súdu) bolo právoplatne rozhodnuté, a to zamietavým postojom, ktorý považoval odvolací

súd za zákonný. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. zo 4. decembra

2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, považoval všetky rozhodnutia

o sťažovateľom podaných námietkach zaujatosti za zákonné a nezistil naplnenie

sťažovateľom namietaného dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. e)

(vo veci konal alebo rozhodol sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania).

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd

pri svojom rozhodovaní už tradične zohľadňuje, nestrannosť definoval vo veci Piersack v.

Belgicko, rozsudok z 1. 10. 1982, č. 8692/79, ako absenciu predsudku alebo zaujatosti.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v trestnom

súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho

prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď

na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. Obsahom

práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom ().

Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu

prerokovávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade

treba zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti

v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu

predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Le Compte, Van Leuven a De Meyere

v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 23. 6. 1981, č. 6878/75 a č. 7238/75).

Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba

skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších

objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že

sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti často pripomína anglické príslovie: „justice

must not only by done, it must also be seen to be done“, teda „spravodlivosť nielenže má

byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná“ (Delcourt v. Belgicko, rozsudok

ESĽP zo 17. 1. 1970, č. 2689/65). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je

nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho

nestrannosti. Preto nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu

sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že

by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba

rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú

nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ESĽP z 10. 6. 1996,

č. 22399/93).

Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu (Hauschildt

v. Dánsko, rozsudok ESĽP z 24. 5. 1989, č. 10486/83). Tzv. objektívna nestrannosť sa teda

posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.

Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho

nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie,

ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám

konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod.

Pri rozhodovaní, či v danom prípade existuje legitímny dôvod na obavu, že

konkrétny sudca nie je nestranný, je subjektívne vnímanie účastníka konania síce dôležité,

avšak nie je rozhodujúce. Rozhodujúcim je to, či obava môže byť považovaná za objektívne

dôvodnú (Thorgeir Thorgeirson v. Island, rozsudok z 25. 6. 1992, č. 13778/88). Samotná

skutočnosť, že súd rozhodol v neprospech sťažovateľa, nie je postačujúca pre záver, že súd

nebol nestranný (Shalimov v. Ukrajina, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2010, č. 20808/02).

Významným aspektom môže byť skutočnosť, že sudca v predchádzajúcich fázach

konania sám oznámil svoju zaujatosť z dôvodu, ktorý aj po uvedenom vyhlásení pretrvával

(Panyik v. Maďarsko, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2011, č. 12748/06).

V súvislosti s možnou účasťou zákonného sudcu na procesných úkonoch

predchádzajúcich rozhodovaniu v merite veci, ESĽP vyslovil princíp, podľa ktorého

skutočnosť, že sudca (či už prvostupňového súdu alebo súdu odvolacieho) v priebehu

konania participoval na procesnom rozhodovaní prípravného konania, vrátane rozhodovania

o väzbe, nemôže sama osebe spochybniť jeho nestrannosť, pokiaľ samozrejme neexistujú

určité osobité okolnosti, ktoré by mohli viesť k opačnému záveru (Hauschildt v. Dánsko,

rozsudok ESĽP z 24. 5. 1989, č. 10486/83).

Za takéto zvláštne okolnosti považuje ESĽP aj skutočnosť, že zákonný sudca

rozhodujúci v merite veci v predchádzajúcom väzobnom rozhodovaní použil formulácie

signalizujúce prejudikovanie viny, teda porušenie princípu prezumpcie neviny voči

obvinenému (Nešťák v. Slovensko, rozsudok ESĽP z 27. 2. 2007, č. 65559/01; Mironenko

a Martenko v. Ukrajina, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2009, č. 4785/02).

V intenciách prezentovanej judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry ESĽP

pristúpil ústavný súd k posúdeniu námietok sťažovateľa o porušení jeho práva

na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom.

Opodstatnenosť svojich obáv z nedostatku nestrannosti predsedu odvolacieho senátu,

ako aj ostatných členov odvolacieho senátu opiera sťažovateľ o tri skutočnosti. Prvou

takouto skutočnosťou uplatnenou vo vzťahu k predsedovi odvolacieho senátu je osobné

vyhlásenie tohto zákonného sudcu o svojej zaujatosti v predchádzajúcej fáze konania,

konkrétne pri rozhodovaní o väzbe spoluobvinených sťažovateľa. Druhou takouto

skutočnosťou je tvrdenie sťažovateľa o použití formulácií signalizujúcich prejudikovanie

viny sťažovateľa členmi odvolacieho senátu v predchádzajúcom väzobnom rozhodovaní.

Napokon treťou skutočnosťou odvíjajúcou sa od skutočnosti druhej, na ktorú sťažovateľ

poukazuje, je okolnosť podania občianskoprávnej žaloby z dôvodu sťažovateľom

prezentovaného tvrdenia o porušení prezumpcii neviny členmi odvolacieho senátu

pri rozhodovaní o jeho väzbe.

Je nespochybniteľné, že zákonný sudca (predseda odvolacieho senátu) oznámil svoju

zaujatosť v predchádzajúcom štádiu trestného konania pri rozhodovaní o väzbe dvoch

spoluobvinených dôvodne podozrivých zo skutku spolu so sťažovateľom, a to pre pomer

k osobe jedného zo spoluobvinených. Tu však treba zdôrazniť, že dôvod, o ktorý sa sudcom

prezentovaná zaujatosť opierala, a to osobná väzba k jednému zo spoluobvinených,

následne odpadol, keďže konanie proti tomuto spoluobvinenému bolo vylúčené

na samostatné konanie. Je síce pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že sa trestné stíhanie

sťažovateľa a tohto spoluobvineného viaže na totožný skutok, vylúčením trestného stíhania

označeného spoluobvinenému na samostatné konanie bol však faktor osobného pomeru

zákonného sudcu k tomuto spoluobvinenému, anonymizáciou osoby spoluobvineného

v odvolacom konaní vo veci sťažovateľa, ku ktorej vylúčením veci tohto spoluobvineného

došlo, fakticky potlačený.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 4. januára 2010, kde rozhodovali o väzbe sťažovateľa v sťažnostnom stupni členovia

senátu odvolacieho súdu, ktorí mali podľa názoru sťažovateľa použiť v odôvodnení tohto

rozhodnutia formuláciu svedčiacu o prejudikovaní viny voči jeho osobe a porušení princípu

prezumpcie neviny. Predmetným uznesením bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa, ktorou

napadol prvostupňové uznesenie o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

V označenom sťažnostnom uznesení sa krajský súd stotožnil so závermi prvostupňového

rozhodnutia, ktorého odôvodnenie vo svojom rozhodnutí aj citoval a nadviazal naň vlastnou

dodatočnou argumentáciou. V uznesení krajský súd prezentoval tieto relevantné pasáže

prvostupňového rozhodnutia:

„Okresný súd po oboznámení sa s vyjadrením obžalovaného a po preskúmaní

spisového materiálu, vzťahujúceho sa k dôvodom väzby, dospel k záveru, že aj v tomto

štádiu trestného stíhania doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú dôvodnosti obavy, že by

obžalovaný mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. výkonu

uloženého výnimočného trestu. Opakovane okresný súd zdôraznil, že táto obava je daná len

v rovine pravdepodobnosti a nie v rovine istoty vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať

v prípade, ak obžalovaný nebude vo väzbe, ako aj vo vzťahu k vývoju trestného stíhania,

ktoré nemožno v tomto štádiu konania prejudikovať, ale iba predpokladať.

Obava z pokračovania v trestnej činnosti, z ktorej bol obžalovaný uznaný vinným

vyplýva z tej skutočnosti, že skutku uvedeného v bode 6/ mal sa dopustiť počas výkonu

väzby, do ktorej bol vzatý práve z dôvodu zabránenia v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Ak

teda výkon väzby nemal zabrániť obžalovanému v páchaní, resp. zorganizovaní

najzávažnejšej trestnej činnosti, je o to viac odôvodnená obava, že tak môže činiť aj

v súčasnosti.“

V nadväznosti na uvedené pasáže krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia

uviedol: „Krajský súd v Prešove sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia

okresného súdu, na ktoré v podobnostiach odkazuje.

Aj krajský súd dospel k záveru, že v súčasnom štádiu trestného stíhania sú dané

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú zotrvanie obžalovaného vo väzbe. Je nesporné, že

obžalovaný mal zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti v čase, keď bol

vo výkone väzby, pričom sa mal dopustiť ďalších dielčích skutkov vraždy, ako to vyplýva

z rozhodnutia okresného súdu, resp. z obžaloby krajského prokurátora.“

Ústavný súd považuje tvrdenie sťažovateľa o prejudikovaní viny v predmetnom

uznesení krajského súdu, od ktorého následne odvíja svoju obavu z nedostatku nestrannosti

jednotlivých členov senátu odvolacieho súdu, za neopodstatnené.

Zásadne nemožno pri výklade zmyslu inkriminovanej vety zohľadniť výlučne jej

obsah, práve naopak, je potrebné vychádzať aj z celkového kontextu odôvodnenia

rozhodnutia, čo je základná metóda systematického výkladu. Z obsahu odôvodnenia

rozhodnutia je zrejmé, že ťažiskovou skutočnosťou, ktorá bola v danom prípade

pri rozhodovaní o väzbe zohľadnená ako rozhodujúca skutočnosť osvedčujúca dôvodnosť

obavy z pokračovania v trestnej činnosti, bola okolnosť, že sa mal sťažovateľ jedného

zo skutkov dopustiť počas výkonu väzby, na čo nadväzovala úvaha konajúceho súdu, že

pokiaľ ani aktuálny výkon väzby nemal zabrániť sťažovateľovi v páchaní trestnej činnosti,

je o to viac odôvodnená obava, že by sťažovateľ mohol na slobode pokračovať v páchaní

trestnej činnosti. Rozhodujúcim aspektom pri posúdení dôvodnosti tzv. pokračovacej väzby

bola táto označená okolnosť a práve na ňu sa sústredil aj krajský súd, ktorý použil a viazal

slovné vyjadrenie „je nesporné“ na skutočnosť výkonu väzby, počas ktorej sa mal

sťažovateľ dopustiť jedného zo skutkov. Ústavný súd je dokonca toho názoru, že

sťažovateľom ponímaný význam dotknutej vety nemožno vyvodiť ani izolovane, bez

zohľadnenia celkového kontextu odôvodnenia, keďže krajský súd použil v danej vete slovné

spojenie „mal zorganizovať“. Vzhľadom na uvedené hodnotí ústavný súd krajským súdom

použitú formuláciu ako primeranú, majúcu charakter konštatovania podozrenia, nie viny

sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedený predchádzajúci záver bez toho, aby ústavný súd vôbec

pristupoval k úvahe, či je potenciálne prejudikovanie viny väzobným rozhodnutím vydaným

v rámci trestného konania vôbec spôsobilé osvedčiť občianskoprávny nárok na ochranu

osobnosti, pripisuje ústavný súd občianskoprávnej žalobe, ktorú sťažovateľ uplatnil, veľmi

pochybnú hodnotu. Na tomto základe kvalifikuje ústavný súd obavu sťažovateľa

z nedostatku nestrannosti členov odvolacieho senátu pre vedený „spor“ ako objektívne

neopodstatnenú. Tu ústavný súd pripomína, že rozhodné pre jeho záver nebolo

sťažovateľom prezentované, subjektívne vnímanie označeného „sporu“, ale objektívny

symptóm – pochybná hodnota podanej žaloby, ktorá viedla ústavný súd k záveru, že obavy

sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sú objektívne nedôvodné.

Na základe jednotlivých čiastkových záverov vyhodnotil ústavný súd subjektívne

obavy sťažovateľa o nedostatku nestrannosti členov odvolacieho senátu za objektívne

nedôvodné. V uvedenom smere tak ústavný súd posúdil námietku porušenia označených

práv sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o porušení jeho základného

práva na zákonného sudcu, ktorú sťažovateľ založil na tvrdení o miestnej a vecnej

nepríslušnosti konajúceho súdu.

Ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu – ustanovenia Trestného

poriadku o vecnej a miestnej príslušnosti súdov.

Podľa okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva

v prvom stupni konanie

a) o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody

s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, alebo

b) ak bol skutok spáchaný organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo

teroristickou skupinou.

Podľa konanie vykonáva súd, v ktorého obvode bol

trestný čin spáchaný.

Podľa obvodom okresného súdu v sídle krajského

súdu pre konanie o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 je obvod tohto krajského súdu.

Podľa o všetkých trestných činoch toho istého

obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže

vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

Podľa spoločné konanie vykonáva okresný súd

v sídle krajského súdu, ak je príslušný vykonávať konanie aspoň o jednom z trestných činov

podľa § 16 ods. 1. Ak však čo len jeden z trestných činov patrí do pôsobnosti

Špecializovaného trestného súdu, spoločné konanie vykonáva Špecializovaný súd.

Podľa spoločné konanie vykonáva súd, ktorý je

príslušný vykonávať konanie proti páchateľovi zločinu alebo konanie o najťažšom zločine.

Podľa ak je podľa predchádzajúcich ustanovení daná

príslušnosť niekoľkých súdov, konanie vykonáva ten súd, na ktorom podal prokurátor

obžalobu alebo ktorému bola vec postúpená nepríslušným súdom.

V rámci postupu pri určení vecnej a miestnej príslušnosti vo veci sťažovateľa boli

aplikované ustanovenia a , kde na základe

právnej kvalifikácie skutkov spadajúcich pod vymedzenie v zmysle uvedených ustanovení

bola určená v prvom stupni konania vecná príslušnosť okresného súdu v sídle krajského

súdu; ustanovenie , podľa ktorého vzhľadom na skutočnosť,

že bol sťažovateľ obvinený z viacerých trestných činov, vykonalo sa o nich spoločné

konanie; ustanovenia a , keďže išlo o rovnako závažné

trestné činy, ktoré všetky neboli spáchané v obvode toho istého okresného súdu, bola daná

na konanie miestna príslušnosť niekoľkých súdov a z nich teda vykonal konanie ten,

na ktorom podal prokurátor obžalobu, a to Okresný súd Prešov, v obvode ktorého boli

spáchané dva trestné činy.

Argumentáciu sťažovateľa, že bola v prípade jedného zo skutkov (skutok „ “)

v predchádzajúcom štádiu konania špecifikovaným uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici fixne založená miestna príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica, hodnotí

ústavný súd ako subjektívnu a chybnú interpretáciu relevantnej právnej úpravy. Po určení

miestnej príslušnosti týmto uznesením totiž nasledovalo vrátenie veci v súvislosti

s označeným skutkom do štádia prípravného konania, čím sa zmenili podmienky pre

posúdenie miestnej príslušnosti špecifikovaného skutku v zmysle uvedených zákonných

kritérií.

Ústavný súd vychádzajúc z relevantnej právnej úpravy a posúdiac postup pri založení

miestnej príslušnosti konštatuje, že v prípade sťažovateľa bola vecná a miestna príslušnosť

okresného súdu určená regulárnym postupom v intenciách príslušných zákonných

ustanovení, čo vylučuje porušenie základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu.

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v označenej časti ako

zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ námietky porušenia svojich

špecifikovaných práv opiera o argumentáciu, v ktorej predostiera tvrdenia o porušení zásady

špeciality v jeho trestnej veci, ako aj zásady rovnosti zbraní preferovaním dôkazov v jeho

neprospech produkovaných stranou obžaloby, ústavný súd zistil, že identické námietky

porušenia označených práv rozhodnutím odvolacieho súdu sťažovateľ v minulosti uplatnil,

pričom o nich ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -32 z 3. mája 2011,

keď sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (pozri stranu 15 až

23 označeného uznesenia ústavného súdu).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd s odkazom na už citované

ustanovenie sťažnosť sťažovateľa v danej časti

námietok pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení

s .

Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

v zmysle tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016