Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 204/2011
PDF · 447.49 KB
No categories available
III. ÚS 204/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 47 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva podľa čl. 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných a práv a slobôd, práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2010 (po doplnení 7. januára 2011 a 10. januára 2011) doručená sťažnosť M. Č., t. č. vo
výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
G., B., vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 1, 2 a 3
ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 8 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva podľa čl. 37 ods. 3
listiny, základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 6 ods. 1,
2 a 3 písm. d) dohovoru a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní (ďalej len „európsky
dohovor o vydávaní“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 To 6/2010 z 22. septembra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 6/2010
z 22. septembra 2010 bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 23/08 z 10. novembra 2009.
Porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy videl sťažovateľ v tom, že krajský súd sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu,
ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania trestnej činnosti (trestné činy vrážd), za čo mu
bol uložený aj trest, a to napriek tomu, že došlo k porušeniu „zásady špeciality vyplývajúcej
z trestného poriadku v čase, kedy nebol daný súhlas Českej republiky na moje trestné
stíhanie“.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že na základe rozhodnutia ministra
spravodlivosti Českej republiky „Č. j. 794/2003-MO-M“ z 18. júla 2003 bol na základe
žiadosti slovenských justičných orgánov vydaný z Českej republiky na výkon zvyšku trestu
odňatia slobody. Sťažovateľ uviedol, že odvtedy neopustil väznicu ani na jeden deň, pričom
26. októbra 2006 mu mal uplynúť trest, pre výkon ktorého bol z Českej republiky vydaný.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu bolo 15. februára 2006 vznesené obvinenie za
„skutok K.“ a v tejto veci bol 24. októbra 2006 vzatý do väzby, a to napriek tomu, že súhlas
na trestné stíhanie pre tento skutok dal Vrchný súd v Prahe (ďalej len „vrchný súd“) až 2.
mája 2007.
Pokiaľ išlo o skutky „poškodených F., S.“, sťažovateľ sa vyjadril, že za tieto mu bolo
vznesené obvinenie 25. októbra 2006 a súhlas na trestné stíhanie za tieto skutky vydal
vrchný súd až 26. januára 2007.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ dodal:
„Zdôrazňujem a dávam do pozornosti, že v tomto období som bol súvislé na území
Slovenska v slovenských väzniciach a bol som teda orgánom činným v trestnom konaní
kedykoľvek k dispozícii. Proti vzatiu do väzby rozhodnutím Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 24. 10. 2006 som podal sťažnosť, následne som bol pre porušenie zásady
špeciality dňa 2. 1. 2007 Krajským súdom Banská Bystrica prepustený z väzby na slobodu,
avšak na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu (hoci som bol na území Slovenska), ktorý
na mňa vydal dňa 22. 12. 2006 OS v Prešove, ktorým žiadal v ČR súd súhlas na dodatočné
stíhanie, som bol vzatý do väzby, v ktorej som sa nachádzal súvislé až do právoplatného
rozhodnutia vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 23/08, ktoré sa stalo právoplatným v
dôsledku rozhodnutia KS Prešov z 22. 9. 2010 6 To 6/10... Jednoducho povedané to, že
všetky úkony vrátane vznesenia obvinenia proti mne sťažovateľovi až do doby, kedy získali
orgány činné v trestnom konaní súhlas na trestné stíhanie mňa, sťažovateľa, sú nezákonné,
právne neúčinné, lebo sú v rozpore s platným právom, a to Trestným poriadkom (§ 9 Tr.
por.), Dohovorom o vydávaní uverejnenom v Oznámení Federálneho ministerstva
zahraničných vecí pod č. 549/1992 Zb., ale najmä v rozpore s Ústavou SR - čl. 17 ods. 2, 5
Ústavy SR... Znamená to, že pokiaľ Česká republika neudelí dodatočný súhlas na trestné
stíhanie k trestným činom, ktoré neboli predmetom pôvodnej žiadosti o vydanie, ktoré vyšli
najavo až po vydaní mňa, sťažovateľa, na výkon trestu z cudziny, nemožno vykonať úkony
trestného konania k týmto činom s výnimkou prípadu, ak sa vydaná osoba sama vzdala
uplatnenia zásady špeciality podľa § 496 ods. 2 písm. d) Tr. por. K tomuto ma však nikto
nevypočul... Ja, sťažovateľ, tvrdím, že všetky úkony od vznesenia obvinenia vrátane
uznesení o vznesení obvinení (15. 2. 2006 a 25. 10. 2006) až do doby, kedy získali slovenské
orgány činné v trestnom konaní súhlas na moje trestné stíhanie (26. 1. 2007 a 2. 5. 2007) sú
pre trestné konanie nepoužiteľné... Absolútne boli zbytočné Európske zatýkacie rozkazy,
pretože ak slovenské orgány činné v trestnom konaní chceli rozširovať trestné stíhanie proti
mne, sťažovateľovi, za ďalšie skutky, mal takto vo veci konať (požiadať o dodatočný súhlas)
Okresný súd v Trenčíne ako súd príslušný, ktorý vydal na mňa Európsky zatýkací rozkaz pre
ďalší výkon trestu odňatia slobody, lebo jeho sudca bol mojím zákonným sudcom, ktorý ma
mal vypočuť ku skutočnostiam, či sa mienim vzdať práva zásady špeciality a potom mal
podľa môjho stanoviska konať.“
K porušeniu zásady špeciality sťažovateľ v doplnení sťažnosti okrem iného uviedol:
„V zmysle citovaného českého trestného poriadku § 389 ods. 5 Trestního řádu
platného v dobe môjho vydania do doby než dožiadaný štát vydá dodatočný súhlas so
stíhaním pre ďalšie trestné činy, možno v konaní ohľadom týchto trestných činov vykonávať
len neodkladné alebo neopakovateľné úkony. O takúto situáciu sa na mojej strane však
nejedná... Nielenže však orgány činné v trestnom konaní vznášali obvinenia (ČVS: PPZ-
3/BOK-S-I-2007 z 21. 2. 2007, ČVS: PPZ 13/BOK-S-I-2005 z 22. 12. 2005, ČVS: PPZ-
1/BOK-S-I-2006 z 4. 4. 2006, ČVS: PPZ-6/BOK-S-I-2006 z 15. 2. 2006, ČVS: PPZ-
14/BOK-S-I-2006 z 25. 10. 2006) evidentne pred súhlasom Vrchného súdu v Prahe z 26. 1.
2007 a 2. 5. 2007, ale naviac konali a konala aj prokuratúra, keď rozhodovala ohľadom
opravného prostriedku - sťažnosti ohľadom jednotlivých skutkov kladených mi za vinu
svojím rozhodnutím. Už samotné vznesenie obvinenia je úkonom, ktorým došlo k zásahu do
ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní... Ja, sťažovateľ, poukazujem aj na
§ 12 ods. 1 zákona o Európskom zatýkacom rozkaze v inkriminovanom čase zákona
č. 403/2004 Z. z. (t. č. zák. č. 154/2010 Z. z.), z ktorých ustanovení vyplýva, že osoba, ktorá
bola vydaná do SR na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu nesmie byť bez súhlas
vykonávajúceho štátu stíhaná a odsúdená... ani nesmie byť inak obmedzená jej osobná
sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním do Slovenskej republiky, na ktoré sa
Európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval... Ak teda podľa § 12 ods. 1 zák. č. 403/2004 Z. z.
a § 496 ods. 1 Tr. por. osobu nemožno stíhať bez predchádzajúceho súhlasu, tak potom aj
Európsky zatýkací rozkaz je úkonom, ktorý nebol vydaný v súlade s ustanovením a právnym
poriadkom dožiadajúcej strany... pri mojej extradícii a dodatočnom súhlase na ďalšie
konanie nebolo postupované v zmysle § 496 ods. 4 Tr. por., lebo som nebol poučený
a vypočutý súdom, ktorý na mňa vydal zatýkací rozkaz, a to v tom smere, či sa nechcem
vzdať zásady špeciality, preto mám za to, že bol porušený čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 4 ako aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
Sťažovateľ súčasne namietal porušenie čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru
v súvislosti s porušením zásady rovnosti zbraní, pretože podľa jeho názoru krajský súd
„neakceptoval a zákonom relevantným postupom nehodnotil znalecké posudky, ktoré boli
vypracované na základe požiadania mňa, sťažovateľa, ako účastníka konania v postavení
obvineného“.
Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ okrem iného konštatoval:
«Primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci je umožniť súdu
spravodlivé rozhodnutie. Súd však na dôkazy mnou, sťažovateľom, predložené neprihliadal
a s touto otázkou sa nevyrovnal ani odvolací súd. Zdôrazňujem skutočnosť, že
psychológovia, a to znalec prof. PhDr. A. H., PhD, ma nikdy osobne nevyšetril, tiež nie
znalec PhDr. M. Na druhej strane ma spôsobom zodpovedajúcim odbornému prístupu
vyšetrila Doc. PhDr. G. na základe mojej požiadavky, ktorá znalkyňa pôsobí v oblasti jej
odbornosti viac ako 30 rokov. Na svoje náklady som zabezpečil znalecké posudky PhDr. K.
N., CSc. znalca z odboru K., ktorý konštatoval, že závery prof. PhDr. A. H., PhD. sú
neakceptovateľné... Súdom, a to či už súdu prvého stupňa alebo odvolaciemu súdu nič
nebránilo vypočuť spracovateľov posudkov, ktoré som predložil ako znalcov ad hoc, po
vzatí do zákonom predpísaného sľubu. Rôzna argumentácia za rôznych situácií súdmi v
tomto smere, že českých znalcov neakceptuje je porušením princípu rovnosti zbraní a v tejto
nadväznosti aj na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... To isté sa týka znaleckých posudkov a
dodatkov k týmto prof. MUDr. M. H., CSc. a Doc. Ing. M. J., PhD., ktoré boli predložené
súdu a ktoré súd jednoducho nechal „bokom“ (do spisu doložené dodatky týchto znalcov).
Aj títo znalci rozporovali tvrdenia závery slovenských znalcov z ich odborov, ktorí vykonali
znalecké posudky v prípravnom konaní a boli pribratí políciou (vyšetrovateľom). Postup
súdov nezodpovedá nielen pravidlám kontradiktórneho procesu ale rozhodne ani nie
pravidlám spravodlivého procesu pri zachovaní rovnosti zbraní... Nevykonanie mnou
navrhnutých dôkazov postavilo mňa, sťažovateľa, ako procesnú stranu do jasne
nevýhodnejšej pozície oproti procesnej strane, ktorou je prokurátor.»
V doplnení sťažnosti sťažovateľ rozšíril svoje argumenty vo vzťahu k porušeniu
zásady rovnosti zbraní:
„Preto za najvážnejšie porušenie môjho práva považujem, že tie návrhy, ktoré
navrhla obhajoba po prednese konečných návrhov, ktoré dôkazy sa nachádzajú v spise, boli
ignorované, k týmto odvolací senát už neprihliadal (str. 12 Uznesenia 6 To 6/10-13280 prvý
odstavec dôvodov odvolacieho rozhodnutia súdu). Išlo o listy B. A., J. K. a K. M. Súd sa mal
zaoberať v čase vyhlásenia svojho rozhodnutia všetkým tým, čo sa nachádzalo v spise a
bolo procesne relevantným spôsobom doručené.“
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ
zároveň dodal:
„Za postup porušujúci základné práva a slobody (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) považujem
aj ustálenie NS SR v rozsudku z 11. 11. 2008 2To 1/2008 vo veci B. A. v podobe a tak ako
som bol ja, sťažovateľ, v konaní 3 T 23/08 OS Prešov uznaný vinným za ten istý skutok.
Najmä skutočnosť, že ohľadom tohto skutku sa čakalo na právoplatné odsúdenie B. A. v
konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 2 T 31/2001 v spojení s
rozsudkom NS SR zo dňa 11. 11. 2008 sp. zn. 2 To 1/08. V predmetnej veci treba vidieť, že
vylúčenie veci na samostatné konanie v trestných veciach má vplyv na postavenie účastníka
v súdnom konaní a porušuje jeho základné práva na súdnu ochranu v tom, že prejudikuje
otázku viny prv ako je vo veci samej rozhodnuté, a to k jednému a tomu istému skutku.“
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ
argumentoval aj takto:
„V celom mojom trestnom konaní sa samozrejme považujú za ťažiskové výpovede
svedkov, ktoré boli hodnotené aj pri uznaní mojej viny, pričom ale v ich výpovediach tak
ako to vyplýva zo zápisníc z hlavného pojednávania absentuje pri vypočúvaní svedkov ich
výslovné vyhlásenie, že svoje právo odoprieť vypovedať nevyužívajú, čo znamená, že ak
takéto poučenie neexistuje, ide o dôkaz nezákonný v tomto konaní.“
Sťažovateľ sa domnieval, že vo veci konajúce súdy nevykonali niektoré dôkazy
spôsobom súladným so zákonom, pričom v tejto súvislosti vyjadril tento názor:
«Chcem zdôrazniť, že ak svedkovia vypočutí v mojej veci boli za prejednávané skutky
sami stíhaní a došlo k zastaveniu a odloženiu trestného stíhania u týchto osôb, ktorí sa sami
doznávajú k účasti na predmetných skutkoch, sú osobami v postavení svedkov, u ktorých je
veľmi dôležité, aby boli poučení o svojich právach zrozumiteľne a zákonne (R NS SR
60/2003-I.). Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo osobám uvedeným v ustanovení § 130 ods. 2
veta prvá Tr. por. je dôsledkom ústavnej ochrany pred takouto povinnosťou - čl. 47 ods. 1
Ústavy SR, ako aj čl. 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Táto zásada má prednosť
pred dosiahnutím účelu trestu trestného konania, a to aj za takej situácie, ak by v konkrétnej
veci táto situácia mohla viesť k dôkaznej núdzi.
Štrasburské orgány ochrany práva hodnotia ako porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d)
Európskeho dohovoru v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 ak na hlavnom pojednávaní bola len
prečítaná výpoveď svedka, ktorého výpoveď mala rozhodujúcu alebo významnú, či aspoň
„určitú“ úlohu pri uznaní obvineného za vinného, dôkaz nebol vykonaný kontradiktórnym
spôsobom, riadnym zákonným poučením pri vyhodnotení a rešpektovaní všetkých dôkazov,
ktoré došli do spisu do vynesenia konečného rozhodnutia.»
Okrem toho sťažovateľ namietal, že medzi ústnym vyhlásením uznesenia krajského
súdu a jeho písomným vyhotovením existujú isté nezrovnalosti. Napríklad pri vyhlásení
uznesenia krajský súd namiesto čl. 14 európskeho dohovoru o vydávaní použil čl. 12.
Sťažovateľ súčasne poukázal na to, že pri ústnom vyhlásení uznesenia krajský súd
konštatoval, že Trestný poriadok je v otázkach vydávania osôb na trestné stíhanie v rozpore
s európskym dohovorom o vydávaní. Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd v takomto
prípade iniciovať konanie na ústavnom súde o súlade právnych predpisov.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1) Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 9. 2010 6 To 6/10 bol porušený
článok čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2, čl. 17 ods. 2, 5, čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3, 38
ods. 2 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1 Európskeho
dohovoru a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní.
2) Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6 To 6/10 zo
dňa 22. 9. 2010 a prikazuje, aby M. Č. bol neodkladne prepustený z výkonu trestu odňatia
slobody na slobodu.
3) Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť M. Č. trovy konania v sume 231,08 EUR
(dvestotridsaťjeden eur osem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“
V doplnení sťažnosti sťažovateľ upresnil bod 1 petitu takto:
„Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 9. 2010 6 To 6/10 bol porušený aj
čl. 46 ods. 1 ústavy SR v nadväznosti na čl. 1 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 47 ods. 1, 2 Ústavy
SR, čl. 17 ods. 1Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. d) Dohovoru.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal
porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a európskeho dohovoru o vydávaní
uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 6/10 z 22. septembra 2010.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa odseku 2 označeného článku
Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,
medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá
bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej
zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.
Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní
podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné uväznenie po odsúdení
príslušným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov
proti sebe.
Podľa čl. 14 európskeho dohovoru o vydávaní proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude
vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu
alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním
než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej
osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov:
(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí. Žiadosť o súhlas bude podaná spolu
s dokladmi uvedenými v článku 12 a protokolom obsahujúcim výpoveď vydanej osoby
k danému trestnému činu. Súhlas bude daný, pokiaľ trestný čin, pre ktorý sa žiada
o vydanie, podlieha vydaniu v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru.
Podľa čl. 12 ods. 2 európskeho dohovoru o vydávaní k žiadosti sa priloží:
(a) originál alebo overená kópia vykonateľného rozsudku o treste alebo rozhodnutia
o uložení ochranného opatrenia alebo príkazu na vzatie do väzby, alebo iného príkazu, ktorý
má rovnaký účinok a bol vydaný v súlade s konaním ustanoveným právnym poriadkom
dožadujúcej strany;
(b) opis trestných činov, pre ktoré sa vydanie žiada; čo najpresnejšie uvedenie času
a miesta ich spáchania, právnej kvalifikácie a odkazu na príslušné právne predpisy;
(c) kópia príslušných právnych predpisov a tam, kde to nie je možné, vyhlásenie
o právnom stave a čo najpresnejší opis žiadanej osoby spolu s akoukoľvek ďalšou
informáciou, ktorá pomôže zistiť jej totožnosť a štátne občianstvo.
III.
Preskúmaním obsahu sťažnosti a jej doplnenia dospel ústavný súd k záveru, že
námietky sťažovateľa je potrebné zhrnúť do týchto bodov:
1. Sťažovateľ namietal porušenie zásady špeciality v súvislosti s vykonaním úkonov
trestného konania v súvislosti so skutkami, z ktorých bol obvinený pred získaním
dodatočného súhlasu na jeho trestné stíhanie z Českej republiky, z ktorej bol v roku 2003
vydaný na Slovensko pre účely vykonania zvyšku trestu odňatia slobody.
2. Sťažovateľ namietal porušenie zásady rovnosti zbraní, pretože podľa jeho názoru
krajský súd preferoval dôkazy získané v jeho neprospech a na dôkazy, ktoré predložil na
svoju obhajobu on, odvolací súd buď neprihliadol, alebo ich podľa jeho názoru úplne
ignoroval.
3. Sťažovateľ namietal, že vo vzťahu ku „skutku K.“ bola otázka jeho viny
prejudikovaná v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.
2 T 31/2001 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 1/08 z 11. novembra 2008.
4. Sťažovateľ súčasne namietal nezákonnosť vykonania niektorých dôkazov
všeobecným súdom, ktoré podľa jeho vyjadrenia boli použité na ustálenie jeho viny.
5. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že uznesenie krajského súdu trpí aj takými vadami,
ktoré spočívajú v nezrovnalostiach medzi jeho ústnym vyhlásením a písomným
vyhotovením.
Ústavný súd zistil, že rozhodnutím ministra spravodlivosti Českej republiky „č. j.
794/2003-MO-M“ z 18. júla 2003 bol sťažovateľ vydaný do Slovenskej republiky na výkon
zvyšku trestu odňatia slobody, pričom od 6. augusta 2003 až do súčasnosti sťažovateľ
vykonával nepretržite trest a väzbu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na
výkon väzby (ďalej len „ústav“).
Dňa 22. decembra 2006 okresný súd pod sp. zn. 0 Tp 142/06 vydal európsky zatýkací
rozkaz z dôvodu potreby rozšírenia súhlasu Českej republiky na trestné stíhanie sťažovateľa
za „skutky F. a S.“.
Uznesením Mestského súdu v Prahe (ďalej len „mestský súd“) sp. zn. Nt 460/2006
z 19. januára 2007 v spojení s uznesením vrchného súdu sp. zn. 7 To 10/2007 z 26. januára
2007 bol udelený dodatočný – rozšírený súhlas na vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie
do Slovenskej republiky za trestné činy vraždy, ktorých sa sťažovateľ dopustil (ústavný súd
vychádza z toho, že sťažovateľ už bol za tieto skutky právoplatne odsúdený, pozn.) vo
vzťahu k poškodeným F. a S. Za tieto skutky bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie 25.
októbra 2006.
Následne okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 142/06 z 2. februára 2007 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 2/2007 z 12. februára 2007 vzal sťažovateľa do
väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala
plynúť od 1. februára 2007. V tomto čase sa sťažovateľ nachádzal vo výkone väzby.
Dňa 2. marca 2007 okresný súd pod sp. zn. 0 Tp 20/07 vydal Európsky zatýkací
rozkaz z dôvodu potreby rozšírenia súhlasu Českej republiky na trestné stíhanie sťažovateľa
za „skutky Š., L., S. a P., O. a K.“.
Uznesením mestského súdu sp. zn. Nt 413/2007 z 19. apríla 2007 v spojení
s uznesením vrchného súdu sp. zn. 7 To 42/2007 z 2. mája 2007 bol udelený dodatočný –
rozšírený súhlas na vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Slovenskej republiky za
trestné činy vraždy, ktorých sa sťažovateľ dopustil vo vzťahu k poškodeným Š., L., S., P.,
O. a K. Za tieto skutky bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie v dňoch 21. februára 2007,
4. apríla 2006, 22. decembra 2005, 27. októbra 2005 a 15. februára 2006.
Všetkých skutkov sa sťažovateľ dopustil pred rokom 2003, to znamená pred vydaním
do Slovenskej republiky.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 23/08 z 10. novembra 2009 bol sťažovateľ
uznaný za vinného zo spáchania uvedených skutkov (okrem „skutku O.“) – teda trestných
činov vraždy formou spolupáchateľstva, za čo mu bol uložený súhrnný výnimočný trest
odňatia slobody na doživotie so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ a jeho matka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 tak, že ich zamietol.
Sťažovateľova matka v odvolaní namietala, že vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná vina sťažovateľa, uložený trest považovala za nespravodlivý a žiadala, aby bol
oslobodený spod obžaloby.
Sťažovateľ v odvolaní a jeho doplneniach, ktoré podal sám, ale aj prostredníctvom
svojich obhajcov, tvrdil, že v prípade trestného stíhania za skutky, na ktoré bol zo strany
slovenských justičných orgánov žiadaný dodatočný súhlas Českej republiky, bola porušená
zásada špeciality. Okrem toho sťažovateľ namietal vykonané dokazovanie – výsluchy
svedkov v jeho neprospech, preferovanie dôkazov protistrany, závery znaleckého
dokazovania a v tomto smere neprihliadnutie na dôkazy ním predložené.
Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí podrobne vyjadril k jednotlivým skutkovým
a právnym problémom.
K námietkam uvedeným v bode 1 (namietané porušenie zásady špeciality)
Podľa § 489 ods. 1 Trestného poriadku vyžiadať obvineného z cudziny môže
ministerstvo spravodlivosti na žiadosť súdu, ktorý vydal zatýkací rozkaz podľa § 490.
Podľa § 490 ods. 1 Trestného poriadku ak sa obvinený zdržiava v cudzine a ak je
potrebné ho vyžiadať, vydá proti nemu predseda senátu príslušného súdu zatýkací rozkaz
(ďalej len „medzinárodný zatýkací rozkaz“). V prípravnom konaní vydá sudca pre prípravné
konanie medzinárodný zatýkací rozkaz na návrh prokurátora.
Podľa § 494 ods. 2 Trestného poriadku ak nejde o vydanie na výkon trestu, sudca je
povinný obvineného do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od
odovzdania vypočuť a rozhodnúť o väzbe.
Podľa § 496 ods. 1 Trestného poriadku proti vydanej osobe nebude vedené trestné
stíhanie pre iné trestné činy spáchané pred jej vydaním než pre tie, pre ktoré bola vydaná.
Podľa § 496 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku odsek 1 sa nepoužije, ak dožiadaný
štát sa vzdá uplatnenia zásady špeciality, alebo udelí dodatočný súhlas na trestné stíhanie
pre ďalšie trestné činy.
Podľa čl. 496 ods. 6 Trestného poriadku na podanie žiadosti o dodatočný súhlas
dožiadaného štátu s trestným stíhaním pre iný trestný čin, než ktorý bol predmetom
pôvodnej žiadosti o vydanie, sa použijú primerane ustanovenia § 489 a § 490.
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len
„zákon o EZR“) ak sa obvinený zdržiava v cudzine, existuje predpoklad, že by sa mohol
zdržiavať v inom členskom štáte, a ak ho treba vyžiadať, predseda senátu alebo sudca
príslušného súdu súčasne s medzinárodným zatýkacím rozkazom podľa Trestného poriadku
vydá európsky zatýkací rozkaz podľa tohto zákona.
Podľa § 12 ods. 1 zákona o EZR osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky
na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného slovenským orgánom, nesmie byť
bez súhlasu vykonávajúceho štátu v Slovenskej republike stíhaná, odsúdená alebo
podrobená ochrannému opatreniu spojenému s pozbavením osobnej slobody ani nesmie byť
inak obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním do
Slovenskej republiky, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval (zásada špeciality).
Podľa § 12 ods. 2 písm. g) zákona o EZR vydaná osoba môže byť stíhaná, odsúdená
alebo podrobená ochrannému opatreniu alebo môže byť jej osobná sloboda inak obmedzená
aj pre trestné činy spáchané pred vydaním, pre ktoré nebola vydaná, ak vykonávajúci štát sa
vzdal uplatnenia zásady špeciality podľa rámcového rozhodnutia alebo sa jej vzdal justičný
orgán tohto štátu, alebo tento orgán udelil súhlas so stíhaním pre iné trestné činy spáchané
pred vydaním alebo na výkon trestu pre takýto trestný čin.
Podľa § 12 ods. 4 zákona o EZR ak má byť osoba stíhaná pre trestný čin spáchaný
pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo
sa má voči nej vykonať trest odňatia slobody, alebo ochranné opatrenie, ktoré jej boli
uložené súdom Slovenskej republiky pred jej vydaním, a nebol predmetom pôvodného
európskeho zatýkacieho rozkazu, na podanie žiadosti o dodatočný súhlas s trestným
stíhaním alebo výkonom trestu alebo ochranného opatrenia sa použijú primerane odseky 1
až 3 a § 10.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku a zákona o EZR vyplýva, že z cudziny
možno vyžiadať na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho
rozkazu vydaného príslušným súdom len osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie
(obvinený). Takúto osobu však nemožno stíhať odsúdiť ani jej nesmie byť obmedzená
osobná sloboda za iné skutky, ktorých sa dopustila pred vydaním a na ktoré sa vydanie
nevzťahovalo, samozrejme, okrem istých výnimiek, medzi ktoré je potrebné zaradiť aj
dodatočný súhlas štátu, ktorý takúto osobu Slovenskej republike vydal [§ 496 ods. 2
písm. c) Trestného poriadku, § 12 ods. 2 písm. g) zákona o EZR]. V prípade, ak Slovenská
republika žiada o dodatočný súhlas na trestné stíhanie, postupuje sa v súlade s príslušnými
medzinárodnými zmluvami a primerane podľa ustanovení Trestného poriadku a zákona
o EZR, ktoré upravujú proces pôvodnej extradície, teda konania, keď bol daný prvotný
súhlas cudzieho štátu na konkrétny účel trestného konania.
Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade bol sťažovateľ v júli 2003 vydaný
z Českej republiky na Slovensko na výkon zvyšku trestu odňatia slobody. V priebehu
októbra 2005 až februára 2007 boli sťažovateľovi vznesené obvinenia za trestné činy vraždy
formou spolupáchateľstva. V dňoch 22. decembra 2006 a 2. marca 2007 okresný súd vydal
európske zatýkacie rozkazy z dôvodu potreby udelenia dodatočného súhlasu Českej
republiky na trestné stíhanie za trestné činy, ktoré sťažovateľ spáchal pred rokom 2003, teda
pred vydaním z Českej republiky. Vrchný súd udelil dodatočné súhlasy na trestné stíhanie
sťažovateľa za označené skutky svojimi rozhodnutiami z 26. januára 2007 a 2. mája 2007.
Podľa vyjadrenia krajského súdu úkony trestného konania v trestných veciach sťažovateľa,
ktoré boli vykonané pred získaním dodatočného súhlasu z Českej republiky, boli všetky
zopakované.
Hlavným zmyslom zásady špeciality pri vydávaní obvinených osôb z cudzieho štátu
je ochrana týchto osôb pred neočakávanými zásahmi orgánov verejnej moci.
Neočakávanými nie v tom zmysle, aby osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania pred
vydaním z cudzieho štátu, bola absolútne chránená pred objasnením či zistením protiprávnej
činnosti a spravodlivým trestom. Preto neočakávané zásahy zo strany orgánov verejnej moci
v tomto zmysle je potrebné vnímať ako také, ktoré by osobu obvinenú z trestnej činnosti
a za daných okolností chránenú jurisdikciou cudzieho štátu svojvoľne a nezákonne zbavili
tejto ochrany a ktoré by zároveň predstavovali akúsi „spreneveru“ súhlasu cudzieho štátu
udeleného na predtým jasne vymedzený účel.
Z dôvodu, aby orgánom činným v trestnom konaní a súdom bolo umožnené plniť
hlavný účel trestného konania (objasnenie trestných činov a spravodlivé potrestanie
páchateľov), právny poriadok Slovenskej republiky, ale aj medzinárodné zmluvy počítajú
v konkrétnych prípadoch s výnimkami z uplatnenia zásady špeciality, a to aj v podobe
dodatočne získaného súhlasu štátu, ktorý už predtým osobu obvinenú z trestnej činnosti na
konkrétny účel trestného konania vydal.
Ústavný súd zastáva názor, že v prípade sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu
zásady špeciality, pretože na trestné stíhanie za skutky, z ktorých bol napokon uznaný
vinným a odsúdený a ktoré spáchal pred rokom 2003, teda pred vydaním z Českej republiky
na výkon zvyšku trestu odňatia slobody, bol získaný legálny dodatočný súhlas Českej
republiky. Na tomto presvedčení ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že niektoré
úkony trestného konania boli vykonané pred udelením dodatočného súhlasu, pretože tento
nedostatok, ako vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu, bol zhojený tým, že došlo k ich
zopakovaniu. Tým sa stali použiteľné pre potreby trestného konania a v rámci neho pre
objasnenie trestnej činnosti, na preukázanie viny sťažovateľa a na uloženie adekvátnej
sankcie.
V prípadoch, keď dochádza k preukázaniu viny konkrétnych osôb v rámci trestného
procesu a uloženiu trestu, sú súdy povinné na jednej strane rešpektovať základné práva
a slobody týchto osôb, ale na strane druhej je potrebné tieto osoby a ich protiprávnu činnosť
postaviť tvárou v tvár spoločnosti a jej potrebám spojeným s ochranou. V namietanom
prípade išlo o mimoriadne závažnú trestnú činnosť sťažovateľa, na trestné stíhanie ktorého
bol získaný dodatočný súhlas Českej republiky. Získanie dodatočného súhlasu si
vyžadovalo určitý postup s určitou formou. Preto, ak slovenská strana aj napriek tomu, že
sťažovateľ sa v čase extradičného konania nachádzal v slovenskej väznici – v ústave, vydala
príslušné zatýkacie rozkazy, nepostupovala spôsobom, ktorý by sa priečil podstate a účelu
konania o získanie, respektíve udelenie dodatočného súhlasu na trestné stíhanie. Tomuto
tvrdeniu nasvedčuje aj to, že samotný Trestný poriadok a zákon o EZR pre tento druh
extradičného konania umožňujú primerane použiť ustanovenia týkajúce sa pôvodného
vyžiadania obvineného z cudziny pre konkrétny účel trestného konania, kedy sa výslovne
vyžaduje vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu.
Ak teda zákon používa pojem „primerane“, je nepochybné, že zákonodarca ním chcel
vyjadriť, že v súvislosti so získaním dodatočného súhlasu nemusí nastať totožná situácia,
ako pri prvotnej žiadosti o vyžiadanie obvineného z cudziny, keď sa tento v cudzine reálne
aj zdržiava. Samozrejme, môže ísť aj o situácie, ak je obvinený (po vydaní z cudziny) už
k dispozícii orgánom verejnej moci Slovenskej republiky, následne dôjde k objasneniu
trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť pred vydaním z cudziny, ku vzneseniu obvinenia
a v tej súvislosti aj k potrebe uplatniť voči obvinenému ustanovenia trestného kódexu. Za
daných okolností je potrebné získať dodatočný súhlas na trestné stíhanie od štátu, ktorý
obvineného pôvodne do Slovenskej republiky na konkrétny účel vydal. Proces extradície si
pritom vyžaduje splnenie istých predpokladov, medzi ktoré nepochybne patrí aj vydanie
medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu. Je nepochybné, že
tento má mimoriadny význam práve vtedy, ak sa obvinený zdržiava v cudzine, pričom
v prípadoch, ak je obvinený, ohľadom ktorého sa o dodatočný súhlas na jeho trestné stíhanie
žiada, v slovenskej väznici, má jeho vydanie viac-menej iba formálny význam.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v namietanom uznesení dostatočným
spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia zásady špeciality
v súvislosti s vyžiadaním dodatočného súhlasu Českej republiky na jeho trestné stíhanie.
Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 7 ods. 2 a 5
ústavy, základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2
listiny, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, práva
podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 európskeho
dohovoru o vydávaní a uznesením krajského súdu. Navyše, ústavný súd pripomína, že
námietka o porušení základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy bola v tomto prípade
irelevantná, pretože označené základné právo súvisí jedine s inštitútom väzby a krajský súd
uznesením sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 nerozhodoval o zákonnosti väzby, ale
rozhodoval v merite veci – o vine a treste sťažovateľa.
Okrem toho sťažovateľ namietal, že v rámci extradície nebol poučený a vypočutý
v zmysle § 496 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého ak sa vydaná osoba nevzdala
uplatnenia zásady špeciality podľa odseku 2 písm. d) a ak to medzinárodná zmluva
pripúšťa, súd, ktorý vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, takú osobu za prítomnosti jej
obhajcu vypočuje a poučí ju o možnosti vzdať sa uplatnenia zásady špeciality
a o dôsledkoch takého postupu. Ak sa vydaná osoba vzdá uplatnenia zásady špeciality, súd
s ňou spíše zápisnicu, v ktorej uvedie trestné činy, ktorých sa týka vzdanie sa uplatnenia
tejto zásady.
Citované ustanovenie sa nepochybne týka jednej z výnimiek zo zásady špeciality,
kedy sa dotknutá osoba môže vzdať jej uplatnenia. Vzhľadom na to, že v danom prípade
došlo k výnimke zo zásady špeciality v podobe získania dodatočného súhlasu Českej
republiky na trestné stíhanie sťažovateľa, bolo bez právneho významu zaoberať sa
predmetnou námietkou sťažovateľa.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti už na
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
K námietkam uvedeným v bode 2 (namietané porušenie zásady rovnosti zbraní
v súvislosti s vykonaným dokazovaním a preferovaním dôkazov v neprospech sťažovateľa)
Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplývajú
žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili pre záver o tom, že sťažovateľova obhajoba bola oproti
obžalobe a jej dôkazom postavená do nevýhodnejšej pozície. Krajský súd pri odôvodnení
každého skutku veľmi presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré
dôkazy boli podkladom pre jeho záver o vine sťažovateľa. V tejto súvislosti poukázal na
obsah svedeckých výpovedí a závery znaleckého dokazovania. Odvolací súd sa bez pochýb
vyjadril aj k dôkazom, ktoré predložil sťažovateľ a ktoré podľa názoru sťažovateľa
vyznievali v jeho prospech, a to nielen čo sa týka náležitého zistenia skutkového stavu
a jeho viny, ale aj v súvislosti s ukladaním trestu a s tým spojeným skúmaním jeho
osobnosti vo vzťahu k možnosti nápravy a resocializácie. Krajský súd konštatoval, z akého
dôvodu nevzal do úvahy dôkazy predložené sťažovateľom. Tieto označil za neúplné,
pretože spracovatelia znaleckých posudkov, ktoré predložila obhajoba, nemali dostatok
podkladov o rozhodných skutočnostiach, prípadne ich získali len sprostredkovane alebo
vôbec nie. Krajský súd si osvojil názor okresného súdu o tom, že nebolo potrebné vyhovieť
návrhom obhajoby týkajúcim sa vypočutia českých znalcov, keďže závery slovenských
znalcov neboli v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi. Odvolací súd neopomenul
vyjadriť sa ani k dôvodom, prečo neboli vypočutí niektorí svedkovia, ktorí listom oznámili,
že v danej veci majú záujem opätovne vypovedať. Písomné vyjadrenia týchto svedkov
označil krajský súd ako účelové (poznačené snahou predĺžiť konanie), ako aj také, ktoré nie
sú nositeľom žiadnej relevantnej informácie.
Krajský súd postavil do vzájomnej konfrontácie aj znalecké posudky z odboru
psychológie, ktoré na jednej strane zabezpečili orgány verejnej moci a na strane druhej
obhajoba. V tejto súvislosti krajský súd dal do pozornosti, že sťažovateľ sa odmietol
podrobiť komplexným znaleckých vyšetreniam s jasným cieľom – vyhnúť sa uloženiu
doživotného trestu. Okrem toho krajský súd poukázal aj na to, že znalci oslovení obhajobou
nedisponovali dostatočným množstvom informácií. Preto pri posúdení osoby sťažovateľa,
jeho možnej nápravy a resocializácie vychádzal krajským súd zo znaleckých posudkov
zabezpečených v rámci trestného konania kompetentnými orgánmi. Tieto viedli krajský súd
k záveru, že niet nádeje na nápravu sťažovateľa, a preto bolo potrebné uložiť mu trest
odňatia slobody na doživotie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia
dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho,
či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08,
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozhodnutí predstavil svoje
myšlienkové pochody, nebolo zistené, aby podcenil význam jednej zo základných zásad
trestného konania – zásady voľného hodnotenia dôkazov, pretože jasne definoval, z ktorých
dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie a z akého dôvodu
neboli akceptované dôkazy predložené obhajobou. Práve odôvodnenosť záverov krajského
súdu vylučuje akékoľvek pochybnosti o tom, že by krajský súd rozhodoval zaujato v úmysle
znevýhodniť a poškodiť sťažovateľa, a tým porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a podľa čl. 37 ods. 3 listiny či jeho právo vyslúchať a dať vyslúchať svedkov vo svoj
prospech podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
Sťažovateľ prejavil nespokojnosť s namietaným uznesením krajského súdu z dôvodu
nedodržania zásad spravodlivého procesu. Ústavný súd sa však nedomnieva, aby toto
rozhodnutie bolo nezákonné a aby nieslo znaky svojvôle. Naopak, závery krajského súdu
vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné charakterizovať ako logické a celkom
legitímne. To, že odvolací súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte
neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu, a tým aj k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K námietkam uvedeným v bode 3 (namietané prejudikovanie viny sťažovateľa ku
„skutku K.“):
Porušenie zásady prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, a tým aj porušenie
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu videl sťažovateľ v tom, že čo sa týka „skutku K.“, bol uznaný vinným zo
spáchania trestného činu vraždy, ktorú dohodol za odmenu s tým, že ju vykonala tretia
osoba (B. A., pozn.), ktorá bola už predtým rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 2 T 31/01 z 28. júna 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To
1/2008 z 11. novembra 2008 za uvedený skutok odsúdená.
Z obsahu rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 23/08 z 10. novembra 2009
a uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 ústavný súd nezistil,
aby tieto súdy nejakým spôsobom prejudikovali vinu sťažovateľa v súvislosti so „skutkom
K.“. Z rozhodnutí oboch súdov jednoznačne vyplýva, že vina sťažovateľa vo vzťahu
k tomuto skutku bola preukázaná viacerými svedeckými výpoveďami. Tieto rozhodnutia
preukazujú, že dôkazy, ktoré sťažovateľa usvedčovali, boli vykonané v rámci tohto
trestného konania, pričom neboli prevzaté alebo osvojené z inej trestnej veci. V tejto trestnej
veci sa vo vzťahu k sťažovateľovi skúmalo naplnenie všetkých obligatórnych (aj
fakultatívnych) znakov skutkovej podstaty trestného činu vraždy. Zisťovalo, objasňovalo
a preukazovalo sa jeho protiprávne konanie, príčinná súvislosť medzi ním a následkom
trestného činu, miera jeho zavinenia, jeho motív či pohnútka. V prípade tohto trestného činu
boli úlohy a pozícia sťažovateľa a tretej osoby absolútne rozdielne (sťažovateľ –
objednávateľ vraždy, tretia osoba – vykonávateľ vraždy), čo svedčí aj pre záver o tom, že
vykonanie dôkazov a preukázanie viny vo vzťahu ku každému z nich sa realizovalo
odlišným spôsobom. Pritom preukázanie viny inej osobe v inom trestnom konaní, ako
vyplýva z napadnutého uznesenia krajského súdu, neznamenalo, že totožný záver si bez
ďalšieho osvojil aj krajský súd vo vzťahu k vine sťažovateľa.
Ústavný súd nezistil, aby krajský súd alebo predtým súd prvého stupňa v prípade
sťažovateľa postupovali rutinne a naňho aplikovali zistenia a dôkazy usvedčujúce a týkajúce
sa iného páchateľa účastného na totožnej trestnej činnosti. To, že na trestnom čine vraždy
(„skutok K.“) malo okrem sťažovateľa participovať viacero osôb, pričom jedna z nich už
bola za tento skutok právoplatne odsúdená (jej trestná vec bola v súlade s Trestným
poriadkom vylúčená na samostatné konanie), a to pred vyhlásením rozhodnutia odvolacieho
súdu v tejto trestnej veci, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny
sťažovateľa.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K námietkam uvedeným v bode 4 (nezákonnosť vykonania dôkazov všeobecným
súdom)
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na
ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné
súdy.
Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku dovolanie podľa tohto zákona možno podať
len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona (po 31. decembri 2005, pozn.) .
Namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010
nadobudlo právoplatnosť dňom jeho vyhlásenia.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že jedným z dovolacích
dôvodov, o opodstatnenosti ktorého rozhoduje dovolací (najvyšší) súd, je aj nezákonnosť
dôkazov, ktoré boli vykonané všeobecným súdom. Námietku v takejto podobe predostrel aj
sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, keď tvrdil, že nezákonne získané dôkazy
(svedecké výpovede z hlavného pojednávania a výpovede z dohodovacieho konania) použil
okresný súd na ustálenie jeho viny.
Ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie tejto námietky sťažovateľa predchádza
jeho právomoci právomoc najvyššieho súdu.
Za týchto okolností nie je daný (ústavný) dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej
veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Nevyužitie uvedenej možnosti ochrany
práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba
nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy). Z uvedených
dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 57/06, I. ÚS 130/07, III. ÚS 33/09).
K námietkam uvedeným v bode 5 (nezrovnalosti medzi ústnym vyhlásením
uznesenia a jeho písomným vyhotovením)
Podľa § 180 Trestného poriadku ak tento diel neustanovuje niečo iné, použijú sa na
uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto hlavy o rozsudku.
Podľa § 172 ods. 1 Trestného poriadku každý rozsudok treba vyhotoviť písomne.
Vyhotovenie rozsudku musí byť v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol vyhlásený.
Podľa 174 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu môže osobitným uznesením
kedykoľvek opraviť pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri
vyhotovení rozsudku a v jeho rovnopisoch, tak, aby vyhotovenie bolo v úplnej zhode
s obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť aj súd vyššieho stupňa.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ vytýkal písomnému vyhotoveniu uznesenia
krajského súdu oproti jeho ústnemu vyhláseniu to, že pri ústnom vyhlásení odvolací súd
uviedol, že pri vydávaní osôb z cudziny je potrebné postupovať v súlade s čl. 12 európskeho
dohovoru o vydávaní, ale v písomnom odôvodnení už uviedol čl. 14 tejto medzinárodnej
zmluvy.
Ústavný súd považuje tento nedostatok za bežnú chybu, ktorá nemôže mať žiaden
vplyv na zákonnosť prijatého rozhodnutia, a tým ani na porušenie zásad spravodlivého
procesu.
Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že pri ústnom vyhlásení uznesenia krajský súd tvrdil,
že Trestný poriadok nie je v súlade s európskym dohovorom o vydávaní, a preto podľa
názoru sťažovateľa mal krajský súd iniciovať konanie o súlade právnych predpisov.
V písomnom vyhotovení rozhodnutia však krajský súd takúto formuláciu nepoužil, ale
konštatoval, že Trestný poriadok a v ňom zakotvenú zásadu špeciality „je treba vykladať
v súlade s už vyššie citovanou medzinárodnou zmluvou. Pred vnútroštátnym právnym
poriadkom má totiž prednosť medzinárodná zmluva ratifikovaná parlamentom, čo
jednoznačne vyplýva z článku 7 ods. 2, 4 a 5 Ústavy SR.“.
Ústavný súd zastáva názor, že písomné vyhotovenie rozsudku (uznesenia) musí byť
v zhode s jeho ústnym vyhlásením, a to pokiaľ ide o výrokovú časť, odôvodnenie
a poučenie o opravnom prostriedku. Podľa názoru ústavného súdu pri písomnom
vyhotovení odôvodnenia rozhodnutia oproti jeho ústnemu vyhláseniu môže dojsť
k odlišnostiam. Tie môžu spočívať len v tom, že písomné vyhotovenie rozhodnutia oproti
jeho ústnemu vyhláseniu robia obšírnejším a konkrétnejším. Nemožno v ňom však meniť
skutkové zistenia, ktoré by viedli k odlišným právnym záverom. Takáto okolnosť
v namietanom prípade zistená nebola, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
K uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že v zmysle § 174 ods. 1
Trestného poriadku zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhotovení rozhodnutia môžu
byť kedykoľvek dané do súladu s jeho ústnym vyhlásením prostredníctvom opravného
uznesenia.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd konštatuje, že v petite sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie
základných práv podľa čl. 47 ods. 1 ústavy (právo odoprieť výpoveď), čl. 47 ods. 2 ústavy
(právo na právnu pomoc) a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (právo na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, s možnosťou vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom) uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 6/2010
z 22. septembra 2010. Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že
porušenie týchto základných práv sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil.
Ústavný súd preto nemohol nájsť príčinnú súvislosť medzi ich namietaným porušením
a predmetným rozhodnutím krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj
v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu ju aj odmietol.
V súvislosti s uvedeným považoval ústavný súd za dôležité uviesť, že porušenie základného
práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy síce sťažovateľ odôvodnil, ale nie vo vzťahu k sebe, ale vo
vzťahu iným osobám, čo ústavný súd nemohol vziať do úvahy, keďže nerozhodoval
o porušení základných práv a slobôd tretích osôb, ale o namietanom porušení práv
sťažovateľa.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2011