Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 204/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia a 5

Slovenskej republiky, základného práva podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky, základného práva podľa v spojení s a 2

Slovenskej republiky, základného práva podľa , 2 a 3 Slovenskej

republiky, základného práva podľa , základného

práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva podľa čl. 37

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny

základných a práv a slobôd, práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 22. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2010 (po doplnení 7. januára 2011 a 10. januára 2011) doručená sťažnosť M. Č., t. č. vo

výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., B., vo veci namietaného porušenia a 5 (ďalej

len „ústava“), základného práva podľa , 2 a 5 , základného práva podľa

v spojení s a 2 , základného práva podľa , 2 a 3

, základného práva podľa , základného práva podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva podľa čl. 37 ods. 3

listiny, základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 6 ods. 1,

2 a 3 písm. d) dohovoru a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní (ďalej len „európsky

dohovor o vydávaní“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. septembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2010 bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. novembra 2009.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

videl sťažovateľ v tom, že krajský súd sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu,

ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania trestnej činnosti (trestné činy vrážd), za čo mu

bol uložený aj trest, a to napriek tomu, že došlo k porušeniu „zásady špeciality vyplývajúcej

z v čase, kedy nebol daný súhlas Českej republiky na moje trestné

stíhanie“.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že na základe rozhodnutia ministra

spravodlivosti Českej republiky „Č. j. 794/2003-MO-M“ z 18. júla 2003 bol na základe

žiadosti slovenských justičných orgánov vydaný z Českej republiky na výkon zvyšku trestu

odňatia slobody. Sťažovateľ uviedol, že odvtedy neopustil väznicu ani na jeden deň, pričom

26. októbra 2006 mu mal uplynúť trest, pre výkon ktorého bol z Českej republiky vydaný.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu bolo 15. februára 2006 vznesené obvinenie za

„skutok K.“ a v tejto veci bol 24. októbra 2006 vzatý do väzby, a to napriek tomu, že súhlas

na trestné stíhanie pre tento skutok dal Vrchný súd v Prahe (ďalej len „vrchný súd“) až 2.

mája 2007.

Pokiaľ išlo o skutky „poškodených F., S.“, sťažovateľ sa vyjadril, že za tieto mu bolo

vznesené obvinenie 25. októbra 2006 a súhlas na trestné stíhanie za tieto skutky vydal

vrchný súd až 26. januára 2007.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ dodal:

„Zdôrazňujem a dávam do pozornosti, že v tomto období som bol súvislé na území

Slovenska v slovenských väzniciach a bol som teda orgánom činným v trestnom konaní

kedykoľvek k dispozícii. Proti vzatiu do väzby rozhodnutím Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 24. 10. 2006 som podal sťažnosť, následne som bol pre porušenie zásady

špeciality dňa 2. 1. 2007 Krajským súdom Banská Bystrica prepustený z väzby na slobodu,

avšak na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu (hoci som bol na území Slovenska), ktorý

na mňa vydal dňa 22. 12. 2006 OS v Prešove, ktorým žiadal v ČR súd súhlas na dodatočné

stíhanie, som bol vzatý do väzby, v ktorej som sa nachádzal súvislé až do právoplatného

rozhodnutia vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. , ktoré sa stalo právoplatným v

dôsledku rozhodnutia KS Prešov z 22. 9. 2010 ... Jednoducho povedané to, že

všetky úkony vrátane vznesenia obvinenia proti mne sťažovateľovi až do doby, kedy získali

orgány činné v trestnom konaní súhlas na trestné stíhanie mňa, sťažovateľa, sú nezákonné,

právne neúčinné, lebo sú v rozpore s platným právom, a to ( Tr.

por.), Dohovorom o vydávaní uverejnenom v Oznámení Federálneho ministerstva

zahraničných vecí pod č. , ale najmä v rozpore s SR - , 5

SR... Znamená to, že pokiaľ Česká republika neudelí dodatočný súhlas na trestné

stíhanie k trestným činom, ktoré neboli predmetom pôvodnej žiadosti o vydanie, ktoré vyšli

najavo až po vydaní mňa, sťažovateľa, na výkon trestu z cudziny, nemožno vykonať úkony

trestného konania k týmto činom s výnimkou prípadu, ak sa vydaná osoba sama vzdala

uplatnenia zásady špeciality podľa K tomuto ma však nikto

nevypočul... Ja, sťažovateľ, tvrdím, že všetky úkony od vznesenia obvinenia vrátane

uznesení o vznesení obvinení (15. 2. 2006 a 25. 10. 2006) až do doby, kedy získali slovenské

orgány činné v trestnom konaní súhlas na moje trestné stíhanie (26. 1. 2007 a 2. 5. 2007) sú

pre trestné konanie nepoužiteľné... Absolútne boli zbytočné Európske zatýkacie rozkazy,

pretože ak slovenské orgány činné v trestnom konaní chceli rozširovať trestné stíhanie proti

mne, sťažovateľovi, za ďalšie skutky, mal takto vo veci konať (požiadať o dodatočný súhlas)

Okresný súd v Trenčíne ako súd príslušný, ktorý vydal na mňa Európsky zatýkací rozkaz pre

ďalší výkon trestu odňatia slobody, lebo jeho sudca bol mojím zákonným sudcom, ktorý ma

mal vypočuť ku skutočnostiam, či sa mienim vzdať práva zásady špeciality a potom mal

podľa môjho stanoviska konať.“

K porušeniu zásady špeciality sťažovateľ v doplnení sťažnosti okrem iného uviedol:

„V zmysle citovaného českého Trestního řádu

platného v dobe môjho vydania do doby než dožiadaný štát vydá dodatočný súhlas so

stíhaním pre ďalšie trestné činy, možno v konaní ohľadom týchto trestných činov vykonávať

len neodkladné alebo neopakovateľné úkony. O takúto situáciu sa na mojej strane však

nejedná... Nielenže však orgány činné v trestnom konaní vznášali obvinenia (ČVS: PPZ-

3/BOK-S-I-2007 z 21. 2. 2007, ČVS: PPZ 13/BOK-S-I-2005 z 22. 12. 2005, ČVS: PPZ-

1/BOK-S-I-2006 z 4. 4. 2006, ČVS: PPZ-6/BOK-S-I-2006 z 15. 2. 2006, ČVS: PPZ-

14/BOK-S-I-2006 z 25. 10. 2006) evidentne pred súhlasom Vrchného súdu v Prahe z 26. 1.

2007 a 2. 5. 2007, ale naviac konali a konala aj prokuratúra, keď rozhodovala ohľadom

opravného prostriedku - sťažnosti ohľadom jednotlivých skutkov kladených mi za vinu

svojím rozhodnutím. Už samotné vznesenie obvinenia je úkonom, ktorým došlo k zásahu do

ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní... Ja, sťažovateľ, poukazujem aj na

§ 12 ods. 1 zákona o Európskom zatýkacom rozkaze v inkriminovanom čase zákona

č. (t. č. ), z ktorých ustanovení vyplýva, že osoba, ktorá

bola vydaná do SR na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu nesmie byť bez súhlas

vykonávajúceho štátu stíhaná a odsúdená... ani nesmie byť inak obmedzená jej osobná

sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním do Slovenskej republiky, na ktoré sa

Európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval... Ak teda podľa

a osobu nemožno stíhať bez predchádzajúceho súhlasu, tak potom aj

Európsky zatýkací rozkaz je úkonom, ktorý nebol vydaný v súlade s ustanovením a právnym

poriadkom dožiadajúcej strany... pri mojej extradícii a dodatočnom súhlase na ďalšie

konanie nebolo postupované v zmysle , lebo som nebol poučený

a vypočutý súdom, ktorý na mňa vydal zatýkací rozkaz, a to v tom smere, či sa nechcem

vzdať zásady špeciality, preto mám za to, že bol porušený čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 4 ako aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľ súčasne namietal porušenie čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru

v súvislosti s porušením zásady rovnosti zbraní, pretože podľa jeho názoru krajský súd

„neakceptoval a zákonom relevantným postupom nehodnotil znalecké posudky, ktoré boli

vypracované na základe požiadania mňa, sťažovateľa, ako účastníka konania v postavení

obvineného“.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ okrem iného konštatoval:

«Primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci je umožniť súdu

spravodlivé rozhodnutie. Súd však na dôkazy mnou, sťažovateľom, predložené neprihliadal

a s touto otázkou sa nevyrovnal ani odvolací súd. Zdôrazňujem skutočnosť, že

psychológovia, a to znalec prof. PhDr. A. H., PhD, ma nikdy osobne nevyšetril, tiež nie

znalec PhDr. M. Na druhej strane ma spôsobom zodpovedajúcim odbornému prístupu

vyšetrila Doc. PhDr. G. na základe mojej požiadavky, ktorá znalkyňa pôsobí v oblasti jej

odbornosti viac ako 30 rokov. Na svoje náklady som zabezpečil znalecké posudky PhDr. K.

N., CSc. znalca z odboru K., ktorý konštatoval, že závery prof. PhDr. A. H., PhD. sú

neakceptovateľné... Súdom, a to či už súdu prvého stupňa alebo odvolaciemu súdu nič

nebránilo vypočuť spracovateľov posudkov, ktoré som predložil ako znalcov ad hoc, po

vzatí do zákonom predpísaného sľubu. Rôzna argumentácia za rôznych situácií súdmi v

tomto smere, že českých znalcov neakceptuje je porušením princípu rovnosti zbraní a v tejto

nadväznosti aj na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... To isté sa týka znaleckých posudkov a

dodatkov k týmto prof. MUDr. M. H., CSc. a Doc. Ing. M. J., PhD., ktoré boli predložené

súdu a ktoré súd jednoducho nechal „bokom“ (do spisu doložené dodatky týchto znalcov).

Aj títo znalci rozporovali tvrdenia závery slovenských znalcov z ich odborov, ktorí vykonali

znalecké posudky v prípravnom konaní a boli pribratí políciou (vyšetrovateľom). Postup

súdov nezodpovedá nielen pravidlám kontradiktórneho procesu ale rozhodne ani nie

pravidlám spravodlivého procesu pri zachovaní rovnosti zbraní... Nevykonanie mnou

navrhnutých dôkazov postavilo mňa, sťažovateľa, ako procesnú stranu do jasne

nevýhodnejšej pozície oproti procesnej strane, ktorou je prokurátor.»

V doplnení sťažnosti sťažovateľ rozšíril svoje argumenty vo vzťahu k porušeniu

zásady rovnosti zbraní:

„Preto za najvážnejšie porušenie môjho práva považujem, že tie návrhy, ktoré

navrhla obhajoba po prednese konečných návrhov, ktoré dôkazy sa nachádzajú v spise, boli

ignorované, k týmto odvolací senát už neprihliadal (str. 12 Uznesenia -13280 prvý

odstavec dôvodov odvolacieho rozhodnutia súdu). Išlo o listy B. A., J. K. a K. M. Súd sa mal

zaoberať v čase vyhlásenia svojho rozhodnutia všetkým tým, čo sa nachádzalo v spise a

bolo procesne relevantným spôsobom doručené.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ

zároveň dodal:

„Za postup porušujúci základné práva a slobody (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) považujem

aj ustálenie NS SR v rozsudku z 11. 11. 2008 vo veci B. A. v podobe a tak ako

som bol ja, sťažovateľ, v konaní OS Prešov uznaný vinným za ten istý skutok.

Najmä skutočnosť, že ohľadom tohto skutku sa čakalo na právoplatné odsúdenie B. A. v

konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. v spojení s

rozsudkom NS SR zo dňa 11. 11. 2008 sp. zn. . V predmetnej veci treba vidieť, že

vylúčenie veci na samostatné konanie v trestných veciach má vplyv na postavenie účastníka

v súdnom konaní a porušuje jeho základné práva na súdnu ochranu v tom, že prejudikuje

otázku viny prv ako je vo veci samej rozhodnuté, a to k jednému a tomu istému skutku.“

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ

argumentoval aj takto:

„V celom mojom trestnom konaní sa samozrejme považujú za ťažiskové výpovede

svedkov, ktoré boli hodnotené aj pri uznaní mojej viny, pričom ale v ich výpovediach tak

ako to vyplýva zo zápisníc z hlavného pojednávania absentuje pri vypočúvaní svedkov ich

výslovné vyhlásenie, že svoje právo odoprieť vypovedať nevyužívajú, čo znamená, že ak

takéto poučenie neexistuje, ide o dôkaz nezákonný v tomto konaní.“

Sťažovateľ sa domnieval, že vo veci konajúce súdy nevykonali niektoré dôkazy

spôsobom súladným so zákonom, pričom v tejto súvislosti vyjadril tento názor:

«Chcem zdôrazniť, že ak svedkovia vypočutí v mojej veci boli za prejednávané skutky

sami stíhaní a došlo k zastaveniu a odloženiu trestného stíhania u týchto osôb, ktorí sa sami

doznávajú k účasti na predmetných skutkoch, sú osobami v postavení svedkov, u ktorých je

veľmi dôležité, aby boli poučení o svojich právach zrozumiteľne a zákonne (R NS SR

60/2003-I.). Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo osobám uvedeným v ustanovení § 130 ods. 2

veta prvá je dôsledkom ústavnej ochrany pred takouto povinnosťou -

SR, ako aj Listiny základných práv a slobôd. Táto zásada má prednosť

pred dosiahnutím účelu trestu trestného konania, a to aj za takej situácie, ak by v konkrétnej

veci táto situácia mohla viesť k dôkaznej núdzi.

Štrasburské orgány ochrany práva hodnotia ako porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d)

Európskeho dohovoru v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 ak na hlavnom pojednávaní bola len

prečítaná výpoveď svedka, ktorého výpoveď mala rozhodujúcu alebo významnú, či aspoň

„určitú“ úlohu pri uznaní obvineného za vinného, dôkaz nebol vykonaný kontradiktórnym

spôsobom, riadnym zákonným poučením pri vyhodnotení a rešpektovaní všetkých dôkazov,

ktoré došli do spisu do vynesenia konečného rozhodnutia.»

Okrem toho sťažovateľ namietal, že medzi ústnym vyhlásením uznesenia krajského

súdu a jeho písomným vyhotovením existujú isté nezrovnalosti. Napríklad pri vyhlásení

uznesenia krajský súd namiesto čl. 14 európskeho dohovoru o vydávaní použil čl. 12.

Sťažovateľ súčasne poukázal na to, že pri ústnom vyhlásení uznesenia krajský súd

konštatoval, že je v otázkach vydávania osôb na trestné stíhanie v rozpore

s európskym dohovorom o vydávaní. Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd v takomto

prípade iniciovať konanie na ústavnom súde o súlade právnych predpisov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1) Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 9. 2010 bol porušený

článok , 48 ods. 2, , 5, a 5 SR a , 38

ods. 2 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1 Európskeho

dohovoru a čl. 14 Európskeho dohovoru o vydávaní.

2) Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo

dňa 22. 9. 2010 a prikazuje, aby M. Č. bol neodkladne prepustený z výkonu trestu odňatia

slobody na slobodu.

3) Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť M. Č. trovy konania v sume 231,08 EUR

(dvestotridsaťjeden eur osem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľ upresnil bod 1 petitu takto:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 9. 2010 bol porušený aj

SR v nadväznosti na , 2 SR, , 2

SR, čl. 17 ods. 1Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. d) Dohovoru.“.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal

porušenie označených článkov , listiny, dohovoru a európskeho dohovoru o vydávaní

uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2010.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa odseku 2 označeného článku

Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,

medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá

bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej

zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno stíhať alebo

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno

pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa a podľa listiny všetci účastníci sú si v konaní

podľa odseku 2 rovní.

Podľa a podľa listiny každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné uväznenie po odsúdení

príslušným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov

proti sebe.

Podľa čl. 14 európskeho dohovoru o vydávaní proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude

vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu

alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním

než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej

osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov:

(a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí. Žiadosť o súhlas bude podaná spolu

s dokladmi uvedenými v článku 12 a protokolom obsahujúcim výpoveď vydanej osoby

k danému trestnému činu. Súhlas bude daný, pokiaľ trestný čin, pre ktorý sa žiada

o vydanie, podlieha vydaniu v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 európskeho dohovoru o vydávaní k žiadosti sa priloží:

(a) originál alebo overená kópia vykonateľného rozsudku o treste alebo rozhodnutia

o uložení ochranného opatrenia alebo príkazu na vzatie do väzby, alebo iného príkazu, ktorý

má rovnaký účinok a bol vydaný v súlade s konaním ustanoveným právnym poriadkom

dožadujúcej strany;

(b) opis trestných činov, pre ktoré sa vydanie žiada; čo najpresnejšie uvedenie času

a miesta ich spáchania, právnej kvalifikácie a odkazu na príslušné právne predpisy;

(c) kópia príslušných právnych predpisov a tam, kde to nie je možné, vyhlásenie

o právnom stave a čo najpresnejší opis žiadanej osoby spolu s akoukoľvek ďalšou

informáciou, ktorá pomôže zistiť jej totožnosť a štátne občianstvo.

III.

Preskúmaním obsahu sťažnosti a jej doplnenia dospel ústavný súd k záveru, že

námietky sťažovateľa je potrebné zhrnúť do týchto bodov:

1. Sťažovateľ namietal porušenie zásady špeciality v súvislosti s vykonaním úkonov

trestného konania v súvislosti so skutkami, z ktorých bol obvinený pred získaním

dodatočného súhlasu na jeho trestné stíhanie z Českej republiky, z ktorej bol v roku 2003

vydaný na Slovensko pre účely vykonania zvyšku trestu odňatia slobody.

2. Sťažovateľ namietal porušenie zásady rovnosti zbraní, pretože podľa jeho názoru

krajský súd preferoval dôkazy získané v jeho neprospech a na dôkazy, ktoré predložil na

svoju obhajobu on, odvolací súd buď neprihliadol, alebo ich podľa jeho názoru úplne

ignoroval.

3. Sťažovateľ namietal, že vo vzťahu ku „skutku K.“ bola otázka jeho viny

prejudikovaná v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. novembra 2008.

4. Sťažovateľ súčasne namietal nezákonnosť vykonania niektorých dôkazov

všeobecným súdom, ktoré podľa jeho vyjadrenia boli použité na ustálenie jeho viny.

5. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že uznesenie krajského súdu trpí aj takými vadami,

ktoré spočívajú v nezrovnalostiach medzi jeho ústnym vyhlásením a písomným

vyhotovením.

Ústavný súd zistil, že rozhodnutím ministra spravodlivosti Českej republiky „č. j.

794/2003-MO-M“ z 18. júla 2003 bol sťažovateľ vydaný do Slovenskej republiky na výkon

zvyšku trestu odňatia slobody, pričom od 6. augusta 2003 až do súčasnosti sťažovateľ

vykonával nepretržite trest a väzbu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na

výkon väzby (ďalej len „ústav“).

Dňa 22. decembra 2006 okresný súd pod sp. zn. vydal európsky zatýkací

rozkaz z dôvodu potreby rozšírenia súhlasu Českej republiky na trestné stíhanie sťažovateľa

za „skutky F. a S.“.

Uznesením Mestského súdu v Prahe (ďalej len „mestský súd“) sp. zn. Nt 460/2006

z 19. januára 2007 v spojení s uznesením vrchného súdu sp. zn. z 26. januára

2007 bol udelený dodatočný – rozšírený súhlas na vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie

do Slovenskej republiky za trestné činy vraždy, ktorých sa sťažovateľ dopustil (ústavný súd

vychádza z toho, že sťažovateľ už bol za tieto skutky právoplatne odsúdený, pozn.) vo

vzťahu k poškodeným F. a S. Za tieto skutky bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie 25.

októbra 2006.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 2. februára 2007 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. februára 2007 vzal sťažovateľa do

väzby z dôvodov podľa a s tým, že väzba začala

plynúť od 1. februára 2007. V tomto čase sa sťažovateľ nachádzal vo výkone väzby.

Dňa 2. marca 2007 okresný súd pod sp. zn. vydal Európsky zatýkací

rozkaz z dôvodu potreby rozšírenia súhlasu Českej republiky na trestné stíhanie sťažovateľa

za „skutky Š., L., S. a P., O. a K.“.

Uznesením mestského súdu sp. zn. Nt 413/2007 z 19. apríla 2007 v spojení

s uznesením vrchného súdu sp. zn. z 2. mája 2007 bol udelený dodatočný –

rozšírený súhlas na vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Slovenskej republiky za

trestné činy vraždy, ktorých sa sťažovateľ dopustil vo vzťahu k poškodeným Š., L., S., P.,

O. a K. Za tieto skutky bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie v dňoch 21. februára 2007,

4. apríla 2006, 22. decembra 2005, 27. októbra 2005 a 15. februára 2006.

Všetkých skutkov sa sťažovateľ dopustil pred rokom 2003, to znamená pred vydaním

do Slovenskej republiky.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2009 bol sťažovateľ

uznaný za vinného zo spáchania uvedených skutkov (okrem „skutku O.“) – teda trestných

činov vraždy formou spolupáchateľstva, za čo mu bol uložený súhrnný výnimočný trest

odňatia slobody na doživotie so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ a jeho matka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 22. septembra 2010 tak, že ich zamietol.

Sťažovateľova matka v odvolaní namietala, že vykonaným dokazovaním nebola

preukázaná vina sťažovateľa, uložený trest považovala za nespravodlivý a žiadala, aby bol

oslobodený spod obžaloby.

Sťažovateľ v odvolaní a jeho doplneniach, ktoré podal sám, ale aj prostredníctvom

svojich obhajcov, tvrdil, že v prípade trestného stíhania za skutky, na ktoré bol zo strany

slovenských justičných orgánov žiadaný dodatočný súhlas Českej republiky, bola porušená

zásada špeciality. Okrem toho sťažovateľ namietal vykonané dokazovanie – výsluchy

svedkov v jeho neprospech, preferovanie dôkazov protistrany, závery znaleckého

dokazovania a v tomto smere neprihliadnutie na dôkazy ním predložené.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí podrobne vyjadril k jednotlivým skutkovým

a právnym problémom.

K námietkam uvedeným v bode 1 (namietané porušenie zásady špeciality)

Podľa vyžiadať obvineného z cudziny môže

ministerstvo spravodlivosti na žiadosť súdu, ktorý vydal zatýkací rozkaz podľa § 490.

Podľa ak sa obvinený zdržiava v cudzine a ak je

potrebné ho vyžiadať, vydá proti nemu predseda senátu príslušného súdu zatýkací rozkaz

(ďalej len „medzinárodný zatýkací rozkaz“). V prípravnom konaní vydá sudca pre prípravné

konanie medzinárodný zatýkací rozkaz na návrh prokurátora.

Podľa ak nejde o vydanie na výkon trestu, sudca je

povinný obvineného do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od

odovzdania vypočuť a rozhodnúť o väzbe.

Podľa proti vydanej osobe nebude vedené trestné

stíhanie pre iné trestné činy spáchané pred jej vydaním než pre tie, pre ktoré bola vydaná.

Podľa odsek 1 sa nepoužije, ak dožiadaný

štát sa vzdá uplatnenia zásady špeciality, alebo udelí dodatočný súhlas na trestné stíhanie

pre ďalšie trestné činy.

Podľa na podanie žiadosti o dodatočný súhlas

dožiadaného štátu s trestným stíhaním pre iný trestný čin, než ktorý bol predmetom

pôvodnej žiadosti o vydanie, sa použijú primerane ustanovenia § 489 a § 490.

Podľa o európskom zatýkacom rozkaze

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len

„zákon o EZR“) ak sa obvinený zdržiava v cudzine, existuje predpoklad, že by sa mohol

zdržiavať v inom členskom štáte, a ak ho treba vyžiadať, predseda senátu alebo sudca

príslušného súdu súčasne s medzinárodným zatýkacím rozkazom podľa

vydá európsky zatýkací rozkaz podľa tohto zákona.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o EZR osoba, ktorá bola vydaná do Slovenskej republiky

na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného slovenským orgánom, nesmie byť

bez súhlasu vykonávajúceho štátu v Slovenskej republike stíhaná, odsúdená alebo

podrobená ochrannému opatreniu spojenému s pozbavením osobnej slobody ani nesmie byť

inak obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním do

Slovenskej republiky, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval (zásada špeciality).

Podľa § 12 ods. 2 písm. g) zákona o EZR vydaná osoba môže byť stíhaná, odsúdená

alebo podrobená ochrannému opatreniu alebo môže byť jej osobná sloboda inak obmedzená

aj pre trestné činy spáchané pred vydaním, pre ktoré nebola vydaná, ak vykonávajúci štát sa

vzdal uplatnenia zásady špeciality podľa rámcového rozhodnutia alebo sa jej vzdal justičný

orgán tohto štátu, alebo tento orgán udelil súhlas so stíhaním pre iné trestné činy spáchané

pred vydaním alebo na výkon trestu pre takýto trestný čin.

Podľa § 12 ods. 4 zákona o EZR ak má byť osoba stíhaná pre trestný čin spáchaný

pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo

sa má voči nej vykonať trest odňatia slobody, alebo ochranné opatrenie, ktoré jej boli

uložené súdom Slovenskej republiky pred jej vydaním, a nebol predmetom pôvodného

európskeho zatýkacieho rozkazu, na podanie žiadosti o dodatočný súhlas s trestným

stíhaním alebo výkonom trestu alebo ochranného opatrenia sa použijú primerane odseky 1

až 3 a § 10.

Z citovaných ustanovení a zákona o EZR vyplýva, že z cudziny

možno vyžiadať na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho

rozkazu vydaného príslušným súdom len osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie

(obvinený). Takúto osobu však nemožno stíhať odsúdiť ani jej nesmie byť obmedzená

osobná sloboda za iné skutky, ktorých sa dopustila pred vydaním a na ktoré sa vydanie

nevzťahovalo, samozrejme, okrem istých výnimiek, medzi ktoré je potrebné zaradiť aj

dodatočný súhlas štátu, ktorý takúto osobu Slovenskej republike vydal [§ 496 ods. 2

písm. c) , zákona o EZR]. V prípade, ak Slovenská

republika žiada o dodatočný súhlas na trestné stíhanie, postupuje sa v súlade s príslušnými

medzinárodnými zmluvami a primerane podľa ustanovení a zákona

o EZR, ktoré upravujú proces pôvodnej extradície, teda konania, keď bol daný prvotný

súhlas cudzieho štátu na konkrétny účel trestného konania.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade bol sťažovateľ v júli 2003 vydaný

z Českej republiky na Slovensko na výkon zvyšku trestu odňatia slobody. V priebehu

októbra 2005 až februára 2007 boli sťažovateľovi vznesené obvinenia za trestné činy vraždy

formou spolupáchateľstva. V dňoch 22. decembra 2006 a 2. marca 2007 okresný súd vydal

európske zatýkacie rozkazy z dôvodu potreby udelenia dodatočného súhlasu Českej

republiky na trestné stíhanie za trestné činy, ktoré sťažovateľ spáchal pred rokom 2003, teda

pred vydaním z Českej republiky. Vrchný súd udelil dodatočné súhlasy na trestné stíhanie

sťažovateľa za označené skutky svojimi rozhodnutiami z 26. januára 2007 a 2. mája 2007.

Podľa vyjadrenia krajského súdu úkony trestného konania v trestných veciach sťažovateľa,

ktoré boli vykonané pred získaním dodatočného súhlasu z Českej republiky, boli všetky

zopakované.

Hlavným zmyslom zásady špeciality pri vydávaní obvinených osôb z cudzieho štátu

je ochrana týchto osôb pred neočakávanými zásahmi orgánov verejnej moci.

Neočakávanými nie v tom zmysle, aby osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania pred

vydaním z cudzieho štátu, bola absolútne chránená pred objasnením či zistením protiprávnej

činnosti a spravodlivým trestom. Preto neočakávané zásahy zo strany orgánov verejnej moci

v tomto zmysle je potrebné vnímať ako také, ktoré by osobu obvinenú z trestnej činnosti

a za daných okolností chránenú jurisdikciou cudzieho štátu svojvoľne a nezákonne zbavili

tejto ochrany a ktoré by zároveň predstavovali akúsi „spreneveru“ súhlasu cudzieho štátu

udeleného na predtým jasne vymedzený účel.

Z dôvodu, aby orgánom činným v trestnom konaní a súdom bolo umožnené plniť

hlavný účel trestného konania (objasnenie trestných činov a spravodlivé potrestanie

páchateľov), právny poriadok Slovenskej republiky, ale aj medzinárodné zmluvy počítajú

v konkrétnych prípadoch s výnimkami z uplatnenia zásady špeciality, a to aj v podobe

dodatočne získaného súhlasu štátu, ktorý už predtým osobu obvinenú z trestnej činnosti na

konkrétny účel trestného konania vydal.

Ústavný súd zastáva názor, že v prípade sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu

zásady špeciality, pretože na trestné stíhanie za skutky, z ktorých bol napokon uznaný

vinným a odsúdený a ktoré spáchal pred rokom 2003, teda pred vydaním z Českej republiky

na výkon zvyšku trestu odňatia slobody, bol získaný legálny dodatočný súhlas Českej

republiky. Na tomto presvedčení ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že niektoré

úkony trestného konania boli vykonané pred udelením dodatočného súhlasu, pretože tento

nedostatok, ako vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu, bol zhojený tým, že došlo k ich

zopakovaniu. Tým sa stali použiteľné pre potreby trestného konania a v rámci neho pre

objasnenie trestnej činnosti, na preukázanie viny sťažovateľa a na uloženie adekvátnej

sankcie.

V prípadoch, keď dochádza k preukázaniu viny konkrétnych osôb v rámci trestného

procesu a uloženiu trestu, sú súdy povinné na jednej strane rešpektovať základné práva

a slobody týchto osôb, ale na strane druhej je potrebné tieto osoby a ich protiprávnu činnosť

postaviť tvárou v tvár spoločnosti a jej potrebám spojeným s ochranou. V namietanom

prípade išlo o mimoriadne závažnú trestnú činnosť sťažovateľa, na trestné stíhanie ktorého

bol získaný dodatočný súhlas Českej republiky. Získanie dodatočného súhlasu si

vyžadovalo určitý postup s určitou formou. Preto, ak slovenská strana aj napriek tomu, že

sťažovateľ sa v čase extradičného konania nachádzal v slovenskej väznici – v ústave, vydala

príslušné zatýkacie rozkazy, nepostupovala spôsobom, ktorý by sa priečil podstate a účelu

konania o získanie, respektíve udelenie dodatočného súhlasu na trestné stíhanie. Tomuto

tvrdeniu nasvedčuje aj to, že samotný a zákon o EZR pre tento druh

extradičného konania umožňujú primerane použiť ustanovenia týkajúce sa pôvodného

vyžiadania obvineného z cudziny pre konkrétny účel trestného konania, kedy sa výslovne

vyžaduje vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu.

Ak teda zákon používa pojem „primerane“, je nepochybné, že zákonodarca ním chcel

vyjadriť, že v súvislosti so získaním dodatočného súhlasu nemusí nastať totožná situácia,

ako pri prvotnej žiadosti o vyžiadanie obvineného z cudziny, keď sa tento v cudzine reálne

aj zdržiava. Samozrejme, môže ísť aj o situácie, ak je obvinený (po vydaní z cudziny) už

k dispozícii orgánom verejnej moci Slovenskej republiky, následne dôjde k objasneniu

trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť pred vydaním z cudziny, ku vzneseniu obvinenia

a v tej súvislosti aj k potrebe uplatniť voči obvinenému ustanovenia trestného kódexu. Za

daných okolností je potrebné získať dodatočný súhlas na trestné stíhanie od štátu, ktorý

obvineného pôvodne do Slovenskej republiky na konkrétny účel vydal. Proces extradície si

pritom vyžaduje splnenie istých predpokladov, medzi ktoré nepochybne patrí aj vydanie

medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu. Je nepochybné, že

tento má mimoriadny význam práve vtedy, ak sa obvinený zdržiava v cudzine, pričom

v prípadoch, ak je obvinený, ohľadom ktorého sa o dodatočný súhlas na jeho trestné stíhanie

žiada, v slovenskej väznici, má jeho vydanie viac-menej iba formálny význam.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v namietanom uznesení dostatočným

spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia zásady špeciality

v súvislosti s vyžiadaním dodatočného súhlasu Českej republiky na jeho trestné stíhanie.

Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 7 ods. 2 a 5

, základného práva sťažovateľa podľa , 2 a 5 a podľa

listiny, základného práva podľa v spojení s a 2 , práva

podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 európskeho

dohovoru o vydávaní a uznesením krajského súdu. Navyše, ústavný súd pripomína, že

námietka o porušení základného práva podľa bola v tomto prípade

irelevantná, pretože označené základné právo súvisí jedine s inštitútom väzby a krajský súd

uznesením sp. zn. z 22. septembra 2010 nerozhodoval o zákonnosti väzby, ale

rozhodoval v merite veci – o vine a treste sťažovateľa.

Okrem toho sťažovateľ namietal, že v rámci extradície nebol poučený a vypočutý

v zmysle , podľa ktorého ak sa vydaná osoba nevzdala

uplatnenia zásady špeciality podľa odseku 2 písm. d) a ak to medzinárodná zmluva

pripúšťa, súd, ktorý vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, takú osobu za prítomnosti jej

obhajcu vypočuje a poučí ju o možnosti vzdať sa uplatnenia zásady špeciality

a o dôsledkoch takého postupu. Ak sa vydaná osoba vzdá uplatnenia zásady špeciality, súd

s ňou spíše zápisnicu, v ktorej uvedie trestné činy, ktorých sa týka vzdanie sa uplatnenia

tejto zásady.

Citované ustanovenie sa nepochybne týka jednej z výnimiek zo zásady špeciality,

kedy sa dotknutá osoba môže vzdať jej uplatnenia. Vzhľadom na to, že v danom prípade

došlo k výnimke zo zásady špeciality v podobe získania dodatočného súhlasu Českej

republiky na trestné stíhanie sťažovateľa, bolo bez právneho významu zaoberať sa

predmetnou námietkou sťažovateľa.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti už na

predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam uvedeným v bode 2 (namietané porušenie zásady rovnosti zbraní

v súvislosti s vykonaným dokazovaním a preferovaním dôkazov v neprospech sťažovateľa)

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili pre záver o tom, že sťažovateľova obhajoba bola oproti

obžalobe a jej dôkazom postavená do nevýhodnejšej pozície. Krajský súd pri odôvodnení

každého skutku veľmi presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré

dôkazy boli podkladom pre jeho záver o vine sťažovateľa. V tejto súvislosti poukázal na

obsah svedeckých výpovedí a závery znaleckého dokazovania. Odvolací súd sa bez pochýb

vyjadril aj k dôkazom, ktoré predložil sťažovateľ a ktoré podľa názoru sťažovateľa

vyznievali v jeho prospech, a to nielen čo sa týka náležitého zistenia skutkového stavu

a jeho viny, ale aj v súvislosti s ukladaním trestu a s tým spojeným skúmaním jeho

osobnosti vo vzťahu k možnosti nápravy a resocializácie. Krajský súd konštatoval, z akého

dôvodu nevzal do úvahy dôkazy predložené sťažovateľom. Tieto označil za neúplné,

pretože spracovatelia znaleckých posudkov, ktoré predložila obhajoba, nemali dostatok

podkladov o rozhodných skutočnostiach, prípadne ich získali len sprostredkovane alebo

vôbec nie. Krajský súd si osvojil názor okresného súdu o tom, že nebolo potrebné vyhovieť

návrhom obhajoby týkajúcim sa vypočutia českých znalcov, keďže závery slovenských

znalcov neboli v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi. Odvolací súd neopomenul

vyjadriť sa ani k dôvodom, prečo neboli vypočutí niektorí svedkovia, ktorí listom oznámili,

že v danej veci majú záujem opätovne vypovedať. Písomné vyjadrenia týchto svedkov

označil krajský súd ako účelové (poznačené snahou predĺžiť konanie), ako aj také, ktoré nie

sú nositeľom žiadnej relevantnej informácie.

Krajský súd postavil do vzájomnej konfrontácie aj znalecké posudky z odboru

psychológie, ktoré na jednej strane zabezpečili orgány verejnej moci a na strane druhej

obhajoba. V tejto súvislosti krajský súd dal do pozornosti, že sťažovateľ sa odmietol

podrobiť komplexným znaleckých vyšetreniam s jasným cieľom – vyhnúť sa uloženiu

doživotného trestu. Okrem toho krajský súd poukázal aj na to, že znalci oslovení obhajobou

nedisponovali dostatočným množstvom informácií. Preto pri posúdení osoby sťažovateľa,

jeho možnej nápravy a resocializácie vychádzal krajským súd zo znaleckých posudkov

zabezpečených v rámci trestného konania kompetentnými orgánmi. Tieto viedli krajský súd

k záveru, že niet nádeje na nápravu sťažovateľa, a preto bolo potrebné uložiť mu trest

odňatia slobody na doživotie.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia

dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho,

či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, , ,

).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozhodnutí predstavil svoje

myšlienkové pochody, nebolo zistené, aby podcenil význam jednej zo základných zásad

trestného konania – zásady voľného hodnotenia dôkazov, pretože jasne definoval, z ktorých

dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie a z akého dôvodu

neboli akceptované dôkazy predložené obhajobou. Práve odôvodnenosť záverov krajského

súdu vylučuje akékoľvek pochybnosti o tom, že by krajský súd rozhodoval zaujato v úmysle

znevýhodniť a poškodiť sťažovateľa, a tým porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa , základné právo na rovnosť v konaní podľa

a podľa čl. 37 ods. 3 listiny či jeho právo vyslúchať a dať vyslúchať svedkov vo svoj

prospech podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ prejavil nespokojnosť s namietaným uznesením krajského súdu z dôvodu

nedodržania zásad spravodlivého procesu. Ústavný súd sa však nedomnieva, aby toto

rozhodnutie bolo nezákonné a aby nieslo znaky svojvôle. Naopak, závery krajského súdu

vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné charakterizovať ako logické a celkom

legitímne. To, že odvolací súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte

neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu, a tým aj k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam uvedeným v bode 3 (namietané prejudikovanie viny sťažovateľa ku

„skutku K.“):

Porušenie zásady prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, a tým aj porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu videl sťažovateľ v tom, že čo sa týka „skutku K.“, bol uznaný vinným zo

spáchania trestného činu vraždy, ktorú dohodol za odmenu s tým, že ju vykonala tretia

osoba (B. A., pozn.), ktorá bola už predtým rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 28. júna 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To

1/2008 z 11. novembra 2008 za uvedený skutok odsúdená.

Z obsahu rozsudku okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2009

a uznesenia krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2010 ústavný súd nezistil,

aby tieto súdy nejakým spôsobom prejudikovali vinu sťažovateľa v súvislosti so „skutkom

K.“. Z rozhodnutí oboch súdov jednoznačne vyplýva, že vina sťažovateľa vo vzťahu

k tomuto skutku bola preukázaná viacerými svedeckými výpoveďami. Tieto rozhodnutia

preukazujú, že dôkazy, ktoré sťažovateľa usvedčovali, boli vykonané v rámci tohto

trestného konania, pričom neboli prevzaté alebo osvojené z inej trestnej veci. V tejto trestnej

veci sa vo vzťahu k sťažovateľovi skúmalo naplnenie všetkých obligatórnych (aj

fakultatívnych) znakov skutkovej podstaty trestného činu vraždy. Zisťovalo, objasňovalo

a preukazovalo sa jeho protiprávne konanie, príčinná súvislosť medzi ním a následkom

trestného činu, miera jeho zavinenia, jeho motív či pohnútka. V prípade tohto trestného činu

boli úlohy a pozícia sťažovateľa a tretej osoby absolútne rozdielne (sťažovateľ –

objednávateľ vraždy, tretia osoba – vykonávateľ vraždy), čo svedčí aj pre záver o tom, že

vykonanie dôkazov a preukázanie viny vo vzťahu ku každému z nich sa realizovalo

odlišným spôsobom. Pritom preukázanie viny inej osobe v inom trestnom konaní, ako

vyplýva z napadnutého uznesenia krajského súdu, neznamenalo, že totožný záver si bez

ďalšieho osvojil aj krajský súd vo vzťahu k vine sťažovateľa.

Ústavný súd nezistil, aby krajský súd alebo predtým súd prvého stupňa v prípade

sťažovateľa postupovali rutinne a naňho aplikovali zistenia a dôkazy usvedčujúce a týkajúce

sa iného páchateľa účastného na totožnej trestnej činnosti. To, že na trestnom čine vraždy

(„skutok K.“) malo okrem sťažovateľa participovať viacero osôb, pričom jedna z nich už

bola za tento skutok právoplatne odsúdená (jej trestná vec bola v súlade s Trestným

poriadkom vylúčená na samostatné konanie), a to pred vyhlásením rozhodnutia odvolacieho

súdu v tejto trestnej veci, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny

sťažovateľa.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam uvedeným v bode 4 (nezákonnosť vykonania dôkazov všeobecným

súdom)

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

zakotveného v . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na

ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné

súdy.

Podľa dovolanie podľa tohto zákona možno podať

len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto

zákona (po 31. decembri 2005, pozn.) .

Namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2010

nadobudlo právoplatnosť dňom jeho vyhlásenia.

Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že jedným z dovolacích

dôvodov, o opodstatnenosti ktorého rozhoduje dovolací (najvyšší) súd, je aj nezákonnosť

dôkazov, ktoré boli vykonané všeobecným súdom. Námietku v takejto podobe predostrel aj

sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, keď tvrdil, že nezákonne získané dôkazy

(svedecké výpovede z hlavného pojednávania a výpovede z dohodovacieho konania) použil

okresný súd na ustálenie jeho viny.

Ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie tejto námietky sťažovateľa predchádza

jeho právomoci právomoc najvyššieho súdu.

Za týchto okolností nie je daný (ústavný) dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej

veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Nevyužitie uvedenej možnosti ochrany

práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou

ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba

nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv ( ). Z uvedených

dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie (obdobne napr. , , ).

K námietkam uvedeným v bode 5 (nezrovnalosti medzi ústnym vyhlásením

uznesenia a jeho písomným vyhotovením)

Podľa ak tento diel neustanovuje niečo iné, použijú sa na

uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto hlavy o rozsudku.

Podľa každý rozsudok treba vyhotoviť písomne.

Vyhotovenie rozsudku musí byť v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol vyhlásený.

Podľa 174 ods. 1 predseda senátu môže osobitným uznesením

kedykoľvek opraviť pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri

vyhotovení rozsudku a v jeho rovnopisoch, tak, aby vyhotovenie bolo v úplnej zhode

s obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť aj súd vyššieho stupňa.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ vytýkal písomnému vyhotoveniu uznesenia

krajského súdu oproti jeho ústnemu vyhláseniu to, že pri ústnom vyhlásení odvolací súd

uviedol, že pri vydávaní osôb z cudziny je potrebné postupovať v súlade s čl. 12 európskeho

dohovoru o vydávaní, ale v písomnom odôvodnení už uviedol čl. 14 tejto medzinárodnej

zmluvy.

Ústavný súd považuje tento nedostatok za bežnú chybu, ktorá nemôže mať žiaden

vplyv na zákonnosť prijatého rozhodnutia, a tým ani na porušenie zásad spravodlivého

procesu.

Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že pri ústnom vyhlásení uznesenia krajský súd tvrdil,

že nie je v súlade s európskym dohovorom o vydávaní, a preto podľa

názoru sťažovateľa mal krajský súd iniciovať konanie o súlade právnych predpisov.

V písomnom vyhotovení rozhodnutia však krajský súd takúto formuláciu nepoužil, ale

konštatoval, že a v ňom zakotvenú zásadu špeciality „je treba vykladať

v súlade s už vyššie citovanou medzinárodnou zmluvou. Pred vnútroštátnym právnym

poriadkom má totiž prednosť medzinárodná zmluva ratifikovaná parlamentom, čo

jednoznačne vyplýva z článku 7 ods. 2, 4 a 5 SR.“.

Ústavný súd zastáva názor, že písomné vyhotovenie rozsudku (uznesenia) musí byť

v zhode s jeho ústnym vyhlásením, a to pokiaľ ide o výrokovú časť, odôvodnenie

a poučenie o opravnom prostriedku. Podľa názoru ústavného súdu pri písomnom

vyhotovení odôvodnenia rozhodnutia oproti jeho ústnemu vyhláseniu môže dojsť

k odlišnostiam. Tie môžu spočívať len v tom, že písomné vyhotovenie rozhodnutia oproti

jeho ústnemu vyhláseniu robia obšírnejším a konkrétnejším. Nemožno v ňom však meniť

skutkové zistenia, ktoré by viedli k odlišným právnym záverom. Takáto okolnosť

v namietanom prípade zistená nebola, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

K uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že v zmysle § 174 ods. 1

zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhotovení rozhodnutia môžu

byť kedykoľvek dané do súladu s jeho ústnym vyhlásením prostredníctvom opravného

uznesenia.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd konštatuje, že v petite sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie

základných práv podľa (právo odoprieť výpoveď),

(právo na právnu pomoc) a a listiny (právo na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, s možnosťou vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom) uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2010. Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že

porušenie týchto základných práv sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil.

Ústavný súd preto nemohol nájsť príčinnú súvislosť medzi ich namietaným porušením

a predmetným rozhodnutím krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj

v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu ju aj odmietol.

V súvislosti s uvedeným považoval ústavný súd za dôležité uviesť, že porušenie základného

práva podľa síce sťažovateľ odôvodnil, ale nie vo vzťahu k sebe, ale vo

vzťahu iným osobám, čo ústavný súd nemohol vziať do úvahy, keďže nerozhodoval

o porušení základných práv a slobôd tretích osôb, ale o namietanom porušení práv

sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011