Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Tdo/32/2013

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa

4. decembra 2013 v Bratislave, v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Pavla Tomana a sudcov

JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej v trestnej veci proti obvinenému M. Č., pre

trestný čin vraţdy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a

iné, o dovolaní obvineného M. Č. proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa

22. septembra 2010, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného M. Č. sa o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 10. novembra 2009, č. k. 3 T 23/2008-

12731, bol obvinený M. Č. uznaný vinným v bode 1/ z trestného činu vraţdy podľa § 219 ods.

1, ods. 2 písm. f/ Tr. (ďalej len „Tr. zák.“) v znení

Z.z., v bode 2/ z trestného činu vraţdy vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219

ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. , v bode 3/ z trestného

činu vraţdy vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm.

f/ Tr. , v bode 4/ z trestného činu vraţdy vo forme

spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/, písm. f/ Tr. zák.

v znení , v bode 5/ z trestného činu vraţdy vo forme

spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/, písm. f/ Tr. zák.

v znení a v bode 6/ spolu s obvineným J. M. z trestného činu vraţdy

vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. h/ Tr. zák.

v znení , a to na tom skutkovom základe, ako je uvedené

v predmetnom rozhodnutí.

Okresný súd uloţil obvinenému M. Č. za skutky 1/ aţ 5/ podľa § 219 ods. 2 Tr. zák.,

Tr. zák. a Tr. súhrnný výnimočný

trest odňatia slobody na doţivotie.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ s pouţitím ods. 3 časti vety za bodkočiarkou Tr. zák.

v znení súd obvineného zaradil na výkon trestu odňatia slobody

do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa Tr. zrušil výrok o treste

uloţenom obvinenému rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

28. januára 2000, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 7. februára 2001, sp. zn. , a výrok o upustení od uloţenia

súhrnného trestu z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 5. októbra 2001,

sp. zn. , ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,

pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa č. v znení neskorších predpisov súd

obvinenému uloţil povinnosť nahradiť poškodenému J. P. majetkovú škodu vo výške 362,44

eur.

Okresný súd za skutok v bode 6/ podľa Tr.

upustil od uloţenia ďalšieho trestu podľa Tr. ,

pretoţe mal za to, ţe súhrnný výnimočný trest odňatia slobody na doţivotie je dostatočný.

Okresný súd uloţil obvinenému J. M. podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. v znení zákona č.

trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) rokov so zaradením do tretej

nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň súd obvinenému uloţil ochranný dohľad

na dobu 3 (troch) rokov, pričom počas ochranného dohľadu mu zakázal stretávať

sa s osobami, ktoré boli jeho spolupáchateľmi alebo účastníkmi na prejednávanom trestnom

čine. Súd obvinenému uloţil aj povinnosť, po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody,

oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obţivy a tie aj preukazovať, osobne

sa hlásiť v určených lehotách a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedené

v rozhodnutí súdu.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podali obvinení M. Č., J. M.

(prostredníctvom náhradného obhajcu JUDr. L.), obhajca oboch obvinených JUDr. Š., matka

obvineného Č. odvolania proti všetkým výrokom rozsudku. Krajský súd v Prešove na

podklade podaných odvolaní preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov

rozsudku, proti ktorým odvolatelia mohli podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania,

ktoré im predchádzalo a zistil, ţe odvolanie obvineného J. M. je opodstatnené, ale z iných

dôvodov, odvolanie obvineného M. Č. nie je opodstatnené do tej miery, aby bolo nutné

napadnutý rozsudok v niektorej časti, ohľadne tohto obvineného, zrušiť. Odvolací súd preto

podľa zamietol odvolania obvineného M. Č. a jeho matky Ţ. Č.. Súčasne podľa

, , , zrušil napadnutý rozsudok vo všetkých

výrokoch týkajúcich sa obvineného J. M., vec v zrušenej časti vrátil súdu prvého stupňa, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Proti tomuto uzneseniu podal obvinený M. Č. prostredníctvom obhajcu dovolanie,

uplatniac dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/,

písm. e/, písm. g/, písm. i/ a písm. k/ , teda s odôvodnením, ţe vo veci konal

nepríslušný súd, súd rozhodol v nezákonnom zloţení, zásadným spôsobom bolo porušené

právo na obhajobu, vo veci konal, alebo rozhodoval orgán činný v trestnom konaní, sudca

alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo

na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia a proti obvinenému sa viedlo

trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné.

K dovolaciemu dôvodu podľa obvinený uviedol,

ţe trestná vec vedená na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. , kde bol

poškodený I. O., bola spojená s trestnou vecou poškodeného M. K. a následne postúpená

špeciálnemu súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 15. novembra 2006

zrušil výrok o postúpení a Okresnému súdu Banská Bystrica uloţil, aby vo veci znova konal

a rozhodol. Následne bola vec vrátená do prípravného konania pre porušenie zásady

špeciality. Podľa obvineného krajský súd týmto rozhodnutím zaloţil príslušnosť súdu a určil

zákonného sudcu v skutku týkajúcom sa poškodeného M. K., preto vec nemohla byť spojená

na spoločné konanie s trestnými vecami, ktoré boli prejednávané na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. . Zo šiestich prejednávaných vecí len jeden skutok zakladal miestnu

príslušnosť uvedeného súdu, v ostatných bola daná príslušnosť Okresného súdu Banská

Bystrica. Vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie nemohlo zmeniť príslušnosť súdu.

Obvinený ďalej namietol, ţe v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove

pod sp. zn. , rozhodoval senát v nezákonnom zloţení, pretoţe v ňom nebol

zaradený zákonný sudca. Z dôvodu dovoleniek zákonných sudcov a vylúčenia

JUDr. Františka Moznera, ktorý pôsobil ako prokurátor, došlo k zmene senátu v zmysle

rozvrhu práce podľa abecedného poradia a prítomnosti na pracovisku, čo nie je v súlade

so zákonom. U JUDr. Moznera išlo o trvalú prekáţku v rozhodovaní, preto súd nemohol

postupovať v zmysle ust. Zákonní sudcovia mali byť

určení náhodným výberom pomocou technických prostriedkov. Zároveň určený sudca

JUDr. Vladimír Monok sa v predmetnom rozvrhu práce nenachádzal.

Podľa obvineného došlo k obdobnej situácii aj na najvyššom súde v konaní vedenom

pod sp. zn. , keď predsedu senátu 2 To JUDr. Petra Krajčoviča, ktorý čerpal

dovolenku, zastupoval predseda senátu 4 To JUDr. Emil Bdţoch, keďţe predseda senátu

3 To taktieţ čerpal dovolenku. Zastupujúci predseda senátu mal byť vybratý náhodným

výberom pomocou technických prostriedkov. Súčasne namietol zaloţenú príslušnosť sudcov

daných senátov, keď na krajskom súde rozhodovali, ako zastupujúci sudcovia

JUDr. Zeleňáková a JUDr. Monok, na najvyššom súde JUDr. Ing. Jakubík a JUDr. Duľa.

JUDr. Duľa bol na najvyšší súd dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu

od 15. októbra 2009 do 15. apríla 2010, pričom senát rozhodoval dňa 31. augusta 2010.

JUDr. Ing. Jakubík nie je v rozvrhu práce na rok 2010 uvedený.

Dovolateľ taktieţ namietol nevylúčenie sudcov JUDr. Viliama Dohňanského,

JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Jaroslava Bugeľa z vykonávania úkonov odvolacieho konania

vedeného na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. , napriek tomu,

ţe JUDr. Dohňanský prehlásil, ţe sa cíti zaujatý a v inej veci prejudikoval jeho vinu.

Tým došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa

V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

7. júla 2011, č. k. -33, v ktorom, ako sťaţovateľ, namietal porušenie svojich

práv predmetnými uzneseniami o nevylúčení sudcov. Ústavný súd konštatoval porušenie

práv, avšak sťaţnosť odmietol pre nedostatok právomocí.

Pri dovolacom dôvode podľa obvinený poukázal

na skutočnosť, ţe v konaní bola porušená zásada špeciality, ktorej sa pri vydaní z Českej

republiky na výkon zvyšku trestu odňatia slobody uloţenom mu rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 28. januára 2000 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 7. februára 2001, nevzdal. Vrchný súd Českej republiky vydal

súhlas na trestné stíhanie za skutky – poškodení F. a S. dňa 26. januára 2007 a dodatočný

súhlas pre skutky – poškodení L., S. a P. dňa 2. mája 2007. Vydávaná osoba nemôţe byť

stíhaná pred vydaním súhlasu, preto EZR nebol vydaný v súlade so

a právnym poriadkom doţadujúcej strany. Obvinený namietol, ţe u neho neboli splnené

podmienky na vydanie EZR, keďţe bol na území SR vo väzbe v Ilave.

Podľa dovolateľa je napadnuté rozhodnutie zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli

vykonané zákonným spôsobom, pretoţe výpovede svedkov R. a M. Z. boli vykonané pred

vydaním súhlasu Českej republiky na jeho trestné stíhanie. Tým, ţe odvolací súd nevypočul

svedkov A. a M. k pravdivosti ich tvrdení uvádzaných v liste, ţe predmetné skutky spáchali

iní páchatelia, nezistil skutkový stav bez pochybností, ţe sa skutky stali inak, čím bola

porušená rovnosť strán v konaní v prospech obţaloby. Súčasne okresný súd porušil jeho

právo na spravodlivý proces, keď v rozpore s prezumpciou neviny hodnotil nezákonné dôkazy

z dohodovacieho konania, o ktoré oprel odsudzujúci rozsudok. Taktieţ namietol, ţe svedkovia

vypočutí okresným súdom na hlavnom pojednávaní konanom od 10. novembra 2008 do 10.

novembra 2009 sa napriek poučeniu o moţnosti odmietnuť vypovedať, výslovne nevyjadrili,

či toto právo vyuţívajú, i keď nakoniec všetci vypovedali. Následne pochybil aj krajský súd,

keď takéto výpovede prečítal na verejnom zasadnutí.

K otázke dokazovania obvinený poukázal na porušenie čl. 6 ods. 2 Dohovoru,

ak odvolací súd neoboznámil na verejnom zasadnutí znalecké posudky znalcov z Českej

republiky prof. MUDr. H., CSc. a doc. Ing. L. J., PhD., ktoré boli v rozpore so znaleckými

posudkami predloţenými obţalobou. Taktieţ namietol správnosť a neobjektívnosť znaleckých

posudkov vypracovaných znalcami prof. PhDr. H., PhD. a PhDr. M., PhD. k otázke

resocializácie obvineného.

Porušenie práva na obhajobu videl obvinený predovšetkým v tom, ţe krajský súd

nepripustil do konania zvoleného obhajcu JUDr. G., neoboznámil znalecké posudky znalcov

z Českej republiky, list od K. a K. M., nevypočul osoby, ktoré ţiadali byť vypočuté.

K dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia dovolateľ

uviedol, ţe pouţitie novšieho by bolo pre neho priaznivejšie.

Zároveň namietol priebeh skutku týkajúci sa poškodeného Š., ako bol ustálený súdom prvého

stupňa, ako aj dvojnásobné kvalifikovanie usmrtenia poškodeného (obzvlášť surovým

spôsobom a ako priťaţujúcu okolnosť). Podľa obvineného v skutku, ktorý sa týkal

poškodeného Slivenského, nebolo pred súdom dokázané, kto spôsobil poškodenému smrteľné

rany do hrudníka. Zo znaleckého posudku znalca MUDr. G. vyplýva, ţe rany do chrbta, ktoré

mal obvinený poškodenému zasadiť, neboli smrteľné, preto tento skutok nemal byť

kvalifikovaný ako vraţda, ale ublíţenie na zdraví.

Napriek tomu, ţe okresný súd upustil od potrestania obvineného za skutok vraţdy

poškodeného K., kvalifikoval ho ako konanie organizovanej skupiny, ktoré následne

vyhodnotil ako priťaţujúcu okolnosť. Zároveň svoje rozhodnutie o nepriaznivej

resocializačnej prognóze oprel o znalecký posudok z roku 1998, kedy nebolo začaté trestné

stíhanie v trestnej veci F., S., P., L. a S. a skutok poškodeného K. sa stal aţ v roku 2000.

Znalecký posudok bol nepouţiteľný a keďţe sa obvinený odmietol v prípravnom konaní

podrobiť vyšetreniu duševného stavu, malo byť za účelom zabezpečenia objektívnej

psychiatrickej expertízy nariadené jeho pozorovanie v nemocnici pre obvinených

a odsúdených.

Vzhľadom na uvedené, dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol vysloviť, ţe uznesením

Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. septembra 2010, sp. zn. , a konaním, ktoré

mu predchádzalo bol z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/,

písm. e/, písm. g/, písm. i/ a písm. k/ (dovolateľ zrejme omylom vynechal písm. a/

) porušený zákon v ustanoveniach , , , ,

písm. e/, v neprospech odsúdeného Č. a zrušiť napadnuté uznesenie, rozsudok

Okresného súdu Prešov zo dňa 10. novembra 2009, sp. zn. , ako aj ďalšie

rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo ich zrušením stratili podklad a okresnému súdu prikázať, aby vec v potrebnom

rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Dňa 22. novembra 2013 bol najvyššiemu súdu doručený doplnok dovolania, v ktorom

dovolateľ prostredníctvom obhajcu poukázal na skutočnosť, ţe i keď sudcovia okresného

a krajského súdu boli ustálení ako zákonní sudcovia podľa rozvrhu práce, nie je to

postačujúce pre vyslovenie záveru, ţe skutočne konali ako zákonní sudcovia.

Prvoradou podmienkou určenia zákonného sudcu je správne ustálenie miestnej a vecnej

príslušnosti súdu. Dovolateľ opätovne zopakoval dôvody nepríslušnosti Okresného súdu

Prešov a nezákonnosti zloţenia senátu, ako aj neprípustnosť trestného stíhania, nakoľko

sa nevzdal zásady špeciality.

Dovolaciemu súdu bol dňa 26. novembra 2013 doručený ďalší doplnok dovolania

písaný rukou obvineného, v ktorom okrem uţ namietaných skutočností v dovolaní a doplnení

dovolania podaných prostredníctvom obhajcu, poukázal na nemoţnosť retroaktivity vydaného

súhlasu, t. j. revidovania nezákonne vzneseného obvinenia pred vydaním súhlasu.

Taktieţ namietol, ţe krajský súd mal jeho vinu pri vraţdách poškodených S. a P. preukázanú

aj výpoveďou utajeného svedka č. 2, ktorému mal o skutku povedať na oslave narodenín

obvineného C., ktorý v tom čase uţ bol mŕtvy.

K dovolaniu sa vyjadril aj prokurátor odboru osobitného určenia GP SR, podľa

ktorého bola miestna príslušnosť súdu určená podaním obţaloby dňa 13. februára 2008

na Okresný súd Prešov a vecná príslušnosť na základe právnej kvalifikácie skutkov, pričom

v trestnom konaní neplatí zásada perpetuatio fori. Na uvedené nemalo vplyv ani uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. novembra 2006 a uznesenie Okresného súdu

Banská Bystrica zo dňa 21. decembra 2006. Po vrátení trestnej veci do prípravného konania

neexistovala zákonná prekáţka pre postup podľa vo vzťahu ku všetkým

skutkom, pre ktoré bol M. Č. stíhaný v samostatných trestných konaniach.

Podľa názoru prokurátora nebolo v konaní porušené ani právo obvineného

na obhajobu. Pod dovolací dôvod ustanovenia nie je moţné

subsumovať rozhodnutia súdov, ktorými nevyhoveli návrhu obvineného na doplnenie

dokazovania a vykonania konkrétneho dôkazu, ani spôsob, akým sa vyrovnali s obhajobnými

tvrdeniami obvineného. Porušením práva na obhajobu nebolo ani nepripustenie JUDr. G. do

konania, nakoľko tento vystupoval v procesnom postavení svedka pri skutku v bode 6/

obţaloby a vypovedal na základe návrhu obhajcu JUDr. Ľ. Š..

K listom K. M., J. K. a B. A. uviedol, ţe A. bol vypočutý na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 3. decembra 2008, K. M. sa na výsluch, ktorý sa mal konať na hlavnom

pojednávaní dňa 20. januára 2009 nedostavil, pričom sa jedná o osobu hľadanú na základe

medzinárodných a európskych zatýkacích rozkazov. J. K. vypovedal v trestnej veci

obţalovaných Mgr. D. M. a J. M., pričom mal o rozhodných skutočnostiach len

sprostredkované informácie a jeho výsluch k trestnej veci obvineného nemal odôvodnenosť

v skutkových zisteniach získaných v prípravnom konaní a súdnom konaní.

K nevykonaniu znaleckých posudkov českými znalcami uviedol, ţe nie sú znalcami

podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom nemá vedomosť, ţe by prof.

MUDr. H., PhD. a doc. Ing. J., PhD. boli znalcami podľa

o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Uvedené znalecké posudky pritom boli zákonným spôsobom vykonané na hlavnom

pojednávaní ako listinné dôkazné prostriedky.

Pokiaľ sa jedná o námietky zaujatosti vznesené obvineným proti predsedovi senátu

okresného súdu a krajského súdu a senátu krajského súdu, o neodôvodnenosti námietok bolo

právoplatne rozhodnuté.

Skutkovo – právny základ nemá ani tvrdenie obvineného, ţe obţaloba sa opierala

o jeho výpovede z dohodovacieho konania, keďţe ku konaniu o dohode o vine a treste

nedošlo. Následne sa prokurátor obsiahlo vyjadril k časovej postupnosti jednotlivých úkonov

vykonaných s obvineným, zákonnosti získania dôkazov výsluchom MUDr. H.,

PhD. doc. Ing. J., PhD., prof. PhDr. H. a PhDr. M., PhD. a prečítaním zápisníc o výsluchu

svedkov M. R. a M. Z., uskutočnených pred udelením súhlasu justičným orgánom Českej

republiky. Taktieţ zdôvodnil podmienky na uloţenie výnimočného trestu odňatia slobody na

doţivotie.

V súvislosti s neprípustnosťou trestného stíhania uviedol, ţe dovolací dôvod podľa

nie je moţné aplikovať s poukazom na ustanovenie

ods. 7

Zásadu špeciality vo vzťahu k obvinenému judikoval Okresný súd Banská Bystrica

a Krajský súd v Banskej Bystrici, kedy po vrátení veci na došetrenie a rozhodnutí justičných

orgánov Českej republiky o vydaní M. Č. na trestné stíhanie, sa opakovane vykonali všetky

úkony, ktoré boli vykonané pred uvedeným rozhodnutím. K námietke obvineného ohľadne

jeho nevypočutia k právu vzdať sa uplatnenia zásady špeciality uviedol, ţe k tejto otázke bol

obvinený po zákonnom poučení vypočutý vyšetrovateľom Policajného zboru a justičné

orgány Českej republiky povaţovali takúto výpoveď za dostačujúcu. Zároveň vzhľadom na

vstúpenie Slovenskej republiky dňa 1. mája 2004 do Európskej únie, Slovenská republika

povinne prijala Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV o európskom zatýkacom rozkaze

a vydávacom konaní medzi členskými štátmi, ktoré nahradilo extradičné konanie. Od 1.

augusta 2004, kedy SR implementovala rámcové rozhodnutie bolo moţné zabezpečiť

dodatočný súhlas s vydaním osoby pre skutky spáchané pred jej vydaním vo vzťahu

k členskému štátu EÚ len postupom podľa zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

Vznesenie obvinenia bolo podmienkou iniciovania konania o udelenie dodatočného súhlasu,

preto nemohlo dôjsť k porušeniu zásady špeciality.

Vzhľadom na uvedené, dovolaciemu súdu navrhol dovolanie podľa § 392 ods. 1

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa

zistil, ţe dovolanie podané obvineným M. Č. nie je dôvodné.

Najvyšší súd, ako súd dovolací ( ), predovšetkým skúmal, či má podané

dovolanie všetky obsahové a formálne náleţitosti, či je prípustné a či bolo podané oprávnenou

osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa dovolaním moţno napadnúť len právoplatné rozhodnutie

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým

rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Prešove, ako súdu odvolacieho. Proti takémuto

druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným

prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. b/

a Dovolanie bolo podané na Okresnom súde Prešov, t.j. v mieste

uvedenom v ustanovení

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané, tak

aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu

alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené

v , písm. c/, , , a teda,

ţe vo veci konal nepríslušný súd, súd rozhodol v nezákonnom zloţení, zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu, vo veci konal, alebo rozhodoval orgán činný v trestnom

konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania, rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom, proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné a rozhodnutie

je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom pouţití

iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Obvinený tieţ namietal hodnovernosť vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenie súdmi

niţších stupňov, v jeho neprospech.

Obvinený primárne tvrdí, ţe v jeho trestnej veci rozhodol nepríslušný súd, teda, ţe súd

rozhodoval v rozpore s pravidlami upravujúcimi príslušnosť súdov v zmysle ustanovenia § 15

a nasl. .

K tomuto dovolací súd dodáva:

Nepríslušnosť súdu môţe byť určená ako vecná podľa § 14, § 15 a § 16 Trestného

poriadku alebo ako miestna podľa aţ 20 . Vecná príslušnosť súdu

v trestnej veci obvineného M. Č. bola určená podľa , , na

základe právnej kvalifikácie skutkov, ako trestné činy (§ 437 ods. 1 Tr. zák.). Vecne

príslušným súdom bol určený okresný súd v sídle krajského súdu. Miestna príslušnosť súdu

v trestnej veci obvineného M. Č. bola určená podľa § 17 ods. 1, ods. 2, § 18 ods. 1, § 19 ods.

2 a Miestne príslušným súdom bol určený Okresný súd Prešov, ktorý správne

a zákonne vykonal spoločné trestné konanie o všetkých rovnako závaţných trestných činoch

a to podľa právnej kvalifikácie skutkov a podľa zákonom ustanoveného druhu a výmery trestu

toho istého páchateľa, pričom dva z trestných činov (skutky v bode 1/ a 5/) obţaloby a výroku

o vine) boli spáchané v obvode pôsobnosti tohto okresného súdu. Miestna príslušnosť súdu

bola určená úkonom prokurátora, a to podaním obţaloby dňa 13. februára 2008.

Okresný súd Prešov bol teda vecne a miestne príslušným súdom v trestnej veci

obvineného M. Č..

Takto vyjadrený právny záver dovolacím súdom, nemôţe byť dotknutý ani uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. novembra 2006, sp. zn. ,

a nadväzujúcim uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 21. decembra 2006, sp. zn.

, ktorých predmetom bol aj skutok v bode 6/ obţaloby a výroku o vine.

Po vrátení trestnej veci M. Č. aj pre skutok v bode 6/ obţaloby a výroku o vine

do štádia prípravného konania, neexistovala pre prokurátora alebo vyšetrovateľa Policajného

zboru ţiadna zákonná prekáţka pre postup podľa vo vzťahu

ku všetkým skutkom, pre ktoré bol M. Č. stíhaný v samostatných trestných veciach

a konaniach. Podanie obţaloby prokurátorom bolo tým zákonným úkonom, na základe

ktorého sa začalo súdne konanie a bola určená miestna príslušnosť okresného súdu na konanie

o obţalobe.

Pokiaľ ide zo strany dovolateľa o uplatnený dovolací dôvod podľa písm. b/

ustanovenia §-u 371 ods. 1 a síce, ţe súd rozhodol v nezákonnom zloţení, touto

otázkou sa veľmi podrobne zaoberal uţ odvolací Krajský súd v Prešove a podrobne túto

vyargumentoval v písomných dôvodoch svojho uznesenia zo dňa 22. septembra 2010

pri rozhodovaní o odvolaní obvinených M. Č. a J. M..

Dovolací súd sa stotoţňuje s právnou argumentáciou nielen odvolacieho Krajského

súdu Prešov, ale i vyjadrením generálneho prokurátora, čo napokon vyplýva i z obsahu

spisového materiálu, ţe odvolania s celým trestným spisom a jeho prílohami boli Krajskému

súdu v Prešove predloţené na základe predkladacej správy dňa 22. januára 2010. Vec bola

v tento istý deň elektronicky, t.j. náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom, pridelená do senátu 6 To, ktorý

bol v zmysle Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2010 zloţený z predsedu senátu

JUDr. Viliama Dohňanského a členov senátu JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Jaroslava Bugeľa.

Pokiaľ ide o vznesené námietky zaujatosti proti predsedovi senátu, následne proti

celému senátu, sťaţnosti proti uzneseniu o nevylúčení senátu, námietku zaujatosti proti

všetkým sudcom Krajského súdu v Prešove, návrhu na odňatie veci Krajskému súdu

v Prešove a jej pridelenie inému krajskému súdu, i podľa názoru dovolacieho súdu, nedošlo

k porušeniu zákona. O všetkých námietkach obvinených bolo právoplatne rozhodnuté senátmi

v zákonnom zloţení a v zmysle platného rozvrhu práce. Najvyšší súd, ako súd dovolací,

nevzhliadol porušenie zákonného práva dovolateľa ani

1/ v konaní odvolacieho súdu – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, kedy uznesením zo dňa 16. septembra 2009 senát najvyššieho súdu vyslovil,

ţe miestne príslušným súdom na vykonanie konania v prvom stupni v trestnej veci

obvineného M. Č., vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

, je Okresný súd Prešov a

2/ v konaní, sp. zn. , kedy vo svojom uznesení zo dňa 31. augusta 2010

najvyšší súd vyslovil, ţe trestnú vec obţalovaných M. Č. a J. M., sp. zn. ,

neodníma Krajskému súdu v Prešove.

V závere dovolací súd len dodáva, ţe dovolateľom uvádzané dovolacie dôvody podľa

písm. b/ a e/ ustanovenia §-u 371 ods. 1 , nie sú dané.

Pokiaľ ide o proklamovaný dovolací dôvod podľa písm. c/ hore citovaného zákonného

ustanovenia, najvyšší súd len dodáva, ţe v danom prípade rozhodne nemoţno hovoriť

o porušení práva na obhajobu. Obvinený mal obhajcu od začatia trestného stíhania a to počas

celého prípravného konania, ako aj v konaní pred súdmi.

Zásadným porušením práva na obhajobu sa rozumie najmä porušenie ustanovení

o povinnej obhajobe ( ). V prípade, ak obvinený po určitú časť trestného konania

nemal obhajcu napriek tomu, ţe ho mal mať, potom je splnená táto podmienka dovolania

spravidla vtedy, ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne

vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia,

ktoré bolo napadnuté dovolaním.

Pokiaľ obhajoba namieta, okrem iného, porušenie práva na obhajobu v tom,

ţe obvinenému Č. nebolo pred súdom prvého, ale ani druhého stupňa umoţnené,

aby ho zastupoval aj advokát JUDr. G., súdy svojím postupom, zákon neporušili.

Advokát JUDr. G. bol v danej trestnej veci vypočutý ako svedok, ktorá osoba svedka

je zo zákona osobou nezastupiteľnou. Obhajca preto nemohol v procesnom postavení svedka

vystupovať aj ako obhajca obvineného v jeho trestnej veci. Účasť JUDr. J. G., advokáta na

trestnom stíhaní obvineného M. Č. v procesnom postavení svedka, ktorý podal výpoveď

k okolnostiam skutku v bode 6/ obţaloby a výroku o vine (pre ktorý skutok bol stíhaný

a odsúdený M. Č.), vylučovala jeho výkon práv a povinností ako obhajcu (zvoleného

obvineným M. Č.) v tom istom trestnom stíhaní ( prvá veta ).

V tejto súvislosti nie je podstatným a relevantným zistenie, ţe predmetom výpovede svedka

JUDr. J. G. bola, okrem skutkových okolností, len osoba Mgr. D. M., jej eventuálna účasť na

skutku a forma účasti, pretoţe na skutku v bode 6/ obţaloby a výroku o vine sa zúčastnil M.

Č., ako člen organizovanej skupiny (a takouto formou trestnej súčinnosti sa mal na skutku

zúčastniť aj Mgr. D. M.). Navyše, výsluch JUDr. J. G., v procesnom postavení svedka, bol

vykonaný na základe dôkazného návrhu obhajcu obvineného JUDr. Ľ. Š..

Práva obvineného Č. zastupovali a obhajovali advokáti JUDr. Ľ. Š. a JUDr. Ľ. S..

Dovolací súd dodáva, ţe pod dovolací dôvod podľa

nie je moţné subsumovať postup súdov rozhodujúcich vo veci, ktorým nevyhoveli návrhu

obvineného M. Č. na doplnenie dokazovania a odmietli vykonať konkrétny dôkazný

prostriedok a ani postup, akým sa súdy v písomnom odôvodnení meritórnych rozhodnutí

vyrovnali s obhajobnými tvrdeniami alebo vyjadreniami obvineného k jednotlivým dôkazom.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia zaloţeného

na starostlivom uváţení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle

od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Najvyšší súd konštatuje, ţe z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplývajú

ţiadne skutočnosti, ktoré by svedčili pre záver o tom, ţe obhajoba obvineného bola oproti

obţalobe a jej dôkazom postavená do nevýhodnejšej pozície. Krajský súd pri odôvodnení

kaţdého skutku veľmi presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré

dôkazy boli podkladom pre jeho záver o vine obvineného. V tejto súvislosti poukázal

na obsah svedeckých výpovedí a závery znaleckého dokazovania. Odvolací súd sa bez pochýb

vyjadril aj k dôkazom, ktoré predloţil obvinený a ktoré podľa názoru obvineného vyznievali

v jeho prospech, a to nielen čo sa týka náleţitého zistenia skutkového stavu a jeho viny,

ale aj v súvislosti s ukladaním trestu a s tým spojeným skúmaním jeho osobnosti vo vzťahu

k moţnosti nápravy a resocializácie. Krajský súd konštatoval, z akého dôvodu nevzal

do úvahy dôkazy predloţené obvineným. Tieto označil za neúplné, pretoţe spracovatelia

znaleckých posudkov, ktoré predloţila obhajoba, nemali dostatok podkladov o rozhodných

skutočnostiach, prípadne ich získali len sprostredkovane alebo vôbec nie. Krajský súd

si osvojil názor okresného súdu o tom, ţe nebolo potrebné vyhovieť návrhom obhajoby

týkajúcim sa vypočutia českých znalcov, keďţe závery slovenských znalcov neboli v rozpore

s ostatnými vykonanými dôkazmi. Odvolací súd neopomenul vyjadriť sa ani k dôvodom,

prečo neboli vypočutí niektorí svedkovia, ktorí listom oznámili, ţe v danej veci majú záujem

opätovne vypovedať. Písomné vyjadrenia týchto svedkov označil krajský súd ako účelové

(poznačené snahou predĺţiť konanie), ako aj také, ktoré nie sú nositeľom ţiadnej relevantnej

informácie.

Krajský súd postavil do vzájomnej konfrontácie aj znalecké posudky z odboru

psychológie, ktoré na jednej strane zabezpečili orgány verejnej moci a na strane druhej

obhajoba. V tejto súvislosti krajský súd dal do pozornosti, ţe obvinený sa odmietol podrobiť

komplexným znaleckých vyšetreniam s jasným cieľom – vyhnúť sa uloţeniu doţivotného

trestu. Okrem toho krajský súd poukázal aj na to, ţe znalci oslovení obhajobou nedisponovali

dostatočným mnoţstvom informácií. Preto pri posúdení osoby obvineného, jeho moţnej

nápravy a resocializácie vychádzal krajský súd zo znaleckých posudkov zabezpečených

v rámci trestného konania kompetentnými orgánmi. Tieto viedli krajský súd k záveru, ţe niet

nádeje na nápravu obvineného, a preto bolo potrebné uloţiť mu trest odňatia slobody

na doţivotie.

Na základe tohto konštatovania, dovolací súd ustálil, ţe ani dovolací dôvod v zmysle

ustanovenia nie je daný.

K namietanému porušeniu zásady špeciality sa jednoznačne vyjadril uţ aj Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí , ktorý posudzoval túto námietku

v kontexte ústavnej sťaţnosti, ktorou obvinený M. Č. napadol uznesenie Krajského súdu v

Prešove, sp. zn. , zo dňa 22. septembra 2010, ktorým bol potvrdený odsudzujúci

rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. , zo dňa

10. novembra 2009.

Dovolací súd si závery ústavného súdu osvojil rovnako ako krajský súd a má za to,

ţe závery ústavného súdu sú relevantné mutatis mutandis aj pre rozhodovanie v tejto veci.

Ústavný súd konštatuje, ţe v namietanom prípade bol sťaţovateľ v júli 2003 vydaný

z Českej republiky na Slovensko na výkon zvyšku trestu odňatia slobody. V priebehu októbra

2005 aţ februára 2007 boli sťaţovateľovi vznesené obvinenia za trestné činy vraţdy formou

spolupáchateľstva. V dňoch 22. decembra 2006 a 2. marca 2007 okresný súd vydal európske

zatýkacie rozkazy z dôvodu potreby udelenia dodatočného súhlasu Českej republiky

na trestné stíhanie za trestné činy, ktoré sťaţovateľ spáchal pred rokom 2003, teda pred

vydaním z Českej republiky. Vrchný súd udelil dodatočné súhlasy na trestné stíhanie

sťaţovateľa za označené skutky svojimi rozhodnutiami z 26. januára 2007 a 2. mája 2007.

Podľa vyjadrenia krajského súdu úkony trestného konania v trestných veciach sťaţovateľa,

ktoré boli vykonané pred získaním dodatočného súhlasu z Českej republiky, boli všetky

zopakované.

Hlavným zmyslom zásady špeciality pri vydávaní obvinených osôb z cudzieho štátu

je ochrana týchto osôb pred neočakávanými zásahmi orgánov verejnej moci.

Neočakávanými nie v tom zmysle, aby osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania pred

vydaním z cudzieho štátu, bola absolútne chránená pred objasnením, či zistením protiprávnej

činnosti a spravodlivým trestom. Preto neočakávané zásahy zo strany orgánov verejnej moci

v tomto zmysle je potrebné vnímať ako také, ktoré by osobu obvinenú z trestnej činnosti

a za daných okolností chránenú jurisdikciou cudzieho štátu svojvoľne a nezákonne zbavili

tejto ochrany a ktoré by zároveň predstavovali akúsi „spreneveru“ súhlasu cudzieho štátu

udeleného na predtým jasne vymedzený účel.

Z dôvodu, aby orgánom činným v trestnom konaní a súdom bolo umoţnené plniť

hlavný účel trestného konania (objasnenie trestných činov a spravodlivé potrestanie

páchateľov), právny poriadok Slovenskej republiky, ale aj medzinárodné zmluvy počítajú

v konkrétnych prípadoch s výnimkami z uplatnenia zásady špeciality, a to aj v podobe

dodatočne získaného súhlasu štátu, ktorý uţ predtým osobu obvinenú z trestnej činnosti

na konkrétny účel trestného konania vydal.

Ústavný súd zastáva názor, ţe v prípade sťaţovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu

zásady špeciality, pretoţe na trestné stíhanie za skutky, z ktorých bol napokon uznaný vinným

a odsúdený a ktoré spáchal pred rokom 2003, teda pred vydaním z Českej republiky na výkon

zvyšku trestu odňatia slobody, bol získaný legálny dodatočný súhlas Českej republiky.

Na tomto presvedčení ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, ţe niektoré úkony trestného

konania boli vykonané pred udelením dodatočného súhlasu, pretoţe tento nedostatok,

ako vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu, bol zhojený tým, ţe došlo k ich zopakovaniu.

Tým sa stali pouţiteľné pre potreby trestného konania a v rámci neho pre objasnenie trestnej

činnosti, na preukázanie viny sťaţovateľa a na uloţenie adekvátnej sankcie.

V prípadoch, keď dochádza k preukázaniu viny konkrétnych osôb v rámci trestného

procesu a uloţeniu trestu, sú súdy povinné na jednej strane rešpektovať základné práva

a slobody týchto osôb, ale na strane druhej je potrebné tieto osoby a ich protiprávnu činnosť

postaviť tvárou v tvár spoločnosti a jej potrebám spojeným s ochranou.

V namietanom prípade išlo o mimoriadne závaţnú trestnú činnosť sťaţovateľa, na trestné

stíhanie, ktorého bol získaný dodatočný súhlas Českej republiky. Získanie dodatočného

súhlasu si vyţadovalo určitý postup s určitou formou. Preto, ak slovenská strana aj napriek

tomu, ţe sťaţovateľ sa v čase extradičného konania nachádzal v slovenskej väznici – v ústave,

vydala príslušné zatýkacie rozkazy, nepostupovala spôsobom, ktorý by sa priečil podstate

a účelu konania o získanie, respektíve udelenie dodatočného súhlasu na trestné stíhanie.

Tomuto tvrdeniu nasvedčuje aj to, ţe samotný a zákon o EZR pre tento druh

extradičného konania umoţňujú primerane pouţiť ustanovenia týkajúce sa pôvodného

vyţiadania obvineného z cudziny pre konkrétny účel trestného konania, kedy sa výslovne

vyţaduje vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu.

Ak teda zákon pouţíva pojem „primerane“, je nepochybné, ţe zákonodarca ním chcel

vyjadriť, ţe v súvislosti so získaním dodatočného súhlasu nemusí nastať totoţná situácia,

ako pri prvotnej ţiadosti o vyţiadanie obvineného z cudziny, keď sa tento v cudzine reálne

aj zdrţiava. Samozrejme, môţe ísť aj o situácie, ak je obvinený (po vydaní z cudziny)

uţ k dispozícii orgánom verejnej moci Slovenskej republiky, následne dôjde k objasneniu

trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť pred vydaním z cudziny, ku vzneseniu obvinenia

a v tej súvislosti aj k potrebe uplatniť voči obvinenému ustanovenia trestného kódexu.

Za daných okolností je potrebné získať dodatočný súhlas na trestné stíhanie od štátu, ktorý

obvineného pôvodne do Slovenskej republiky na konkrétny účel vydal. Proces extradície

si pritom vyţaduje splnenie istých predpokladov, medzi ktoré nepochybne patrí aj vydanie

medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu. Je nepochybné,

ţe tento má mimoriadny význam práve vtedy, ak sa obvinený zdrţiava v cudzine, pričom

v prípadoch, ak je obvinený, ohľadom ktorého sa o dodatočný súhlas na jeho trestné stíhanie

ţiada, v slovenskej väznici, má jeho vydanie viac-menej iba formálny význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, konštatuje, ţe v dovolaní

obvinený v podstate poukazuje na výsledky a obsah dokazovania, na jednotlivé vykonané

dôkazné prostriedky a obsah dôkazov, pričom polemizuje so závermi súdov, ktoré ho uznali

vinným za spáchané trestné činy. Dôvody, ktoré uvádza obvinený v podanom dovolaní,

sú zhodné s jeho odvolacími dôvodmi a najvyšší súd jednoznačne konštatuje, ţe týmito

dôvodmi sa zaoberal, okrem okresného súdu, aj odvolací krajský súd, a preto

v podrobnostiach na ne len poukazuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, reagujúc na viaceré námietky

uvedené v dovolaní o tom, ţe odvolací súd jednostranne odôvodnil svoje rozhodnutie,

dodáva, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, ţe v dvojinštančnom súdnom konaní

rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací

súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Ako je zrejmé z písomných dôvodoch dovolania, obvinený odvolanie zaloţil na opakovaných

dôvodoch svojej obhajoby pouţitej v konaní pred súdom prvého stupňa, prezentovanými

hlavne v záverečnej reči obhajcu. S jeho právnymi námietkami sa ale súd prvého stupňa

v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú ţiadnu spornú otázku, riešenie ktorej

by zostalo na odvolacom súde.

Predmetom dovolacieho dôvodu podľa potom môţe

byť uţ len nesprávne právne posúdenie ustálených skutkov v skutkovej vete rozhodnutia

ustálenej, v danom prípade súdom druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie.

Dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je zaloţené napadnuté

rozhodnutie súdu. Nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania v dovolaní predstavuje

namietanie skutkových zistení a záverov, čo ustanovenie

nepripúšťa.

Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy

po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza

k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôţe určiť konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu

dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti.

Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená

v ustanovení , podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový

stav veci a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov

činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd

moţnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah

dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami

v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán

v porovnaní s mnoţstvom, kvalitou a závaţnosťou tých dôkazov, ktoré uţ boli vo veci

vykonané.

Napokon, dovolateľom napádaný skutkový stav veci tak, ako ho zistil a ustálil

odvolací súd, namietané závery znalcov a proklamovaný druh trestu, sú dôvody stojace mimo

zákonný dovolací dôvod podľa Z obsahu dovolania totiţ vyplýva,

ţe dovolateľ napáda skutkové zistenia súdu prvého i druhého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací , je viazaný

zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy niţšej inštancie. Podľa citovaného

ustanovenia môţe byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, ţe rozhodnutie je zaloţené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití iného

hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd

nemôţe skúmať a meniť.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie je určené na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý

je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťaţisko dokazovania je totiţ

v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môţe dopĺňať a korigovať len súd

odvolací (, ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa

a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôţe posudzovať uţ len z toho dôvodu,

ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol

podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie

potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môţe vykonať dovolací

súd len potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu podľa

Preto moţnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Z uvedeného je zrejmé, ţe v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody

dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

písm. c/ dovolanie obvineného M. Č. na neverejnom zasadnutí odmietol.

Pokiaľ ide o doplnok dovolania písaný rukou obvineného M. Č., doručený

dovolaciemu súdu dňa 26. novembra 2013, k tomuto dovolací súd len dodáva, ţe podľa

výslovného znenia ustanovenia , , môţe obvinený podať dovolanie

len prostredníctvom obhajcu, inak sa jeho podanie nepovaţuje za dovolanie.

Rovnaká podmienka platí i ohľadne prípadného doplnenia uţ podaného dovolania

obvineného. Ak podanie obvineného, ktoré nepodal prostredníctvom svojho obhajcu, smeruje

k doplneniu odôvodnenia podaného dovolania, potom s ním nie je moţné spájať akékoľvek

účinky vzťahujúce sa k dovolaniu a konania o ňom, a teda k jeho obsahu nemoţno prihliadať.

V danom prípade sa dovolací súd riadil hore uvedeným postupom.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 4. decembra 2013

JUDr. Pavol T o m a n , v.r.

predseda senátu

Vypracovala: JUDr. Gabriela Šimonová

Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová