Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 523/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného GARAJ & Partners s.r.o., Na Hrebienku 8079/2A, Bratislava, proti postupu a upovedomeniu generálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Pz 108/26/1000-9 z 3. júna 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“) v spojení s Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na obhajobu podľa a podľa listiny postupom a upovedomením generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Pz 108/26/1000-9 z 3. júna 2026. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených základných práv napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry, ktoré zruší a vec vráti na ďalšie konanie a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že je uznesením vyšetrovateľky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej centrály osobitných druhov kriminality, odboru finančného vyšetrovania, oddelenia Stred pod ČVS: PPZ-47/NCK- OFV-ST-2025 z 1. októbra 2025 trestne stíhaný pre prečin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa účinného od 6. augusta 2024. Sťažovateľ napadol uznesenie vyšetrovateľky sťažnosťou, o ktorej rozhodla prokurátorka Okresnej prokuratúry Lučenec svojím uznesením č. k. -18 z 11. decembra 2025 tak, že ju podľa zamietla ako nedôvodnú. Sťažovateľ napadol uznesenie okresnej

prokuratúry mimoriadnym opravným prostriedkom, a to návrhom na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa , o ktorom rozhodla generálna prokuratúra napadnutým upovedomením tak, že návrhu podľa nevyhovela.

3. Sťažovateľ napadnutému upovedomeniu generálnej prokuratúry vyčíta dva argumentačné nedostatky. Prvá a podľa jeho názoru rozhodujúca argumentačná námietka sa týka „správy Hornorakúskeho krajinského úradu pre vyšetrovanie trestných činov Horné Rakúsko sp. zn. 34.2“, o ktorej obsah sa opiera uznesenie okresnej prokuratúry a z ktorej obsahu podľa sťažovateľa vyplýva, že mal „príslušníkom polície uviesť, že bol bývalým pracovníkom a že spolu s Ukrajincom odcudzovali bicykle.“. Sťažovateľ tvrdí, že takýto výrok v rámci prípravného konania nikdy nepredniesol pri žiadnom úkone prípravného konania, a preto v návrhu podľa výslovne „žiadal identifikovať, kedy, kde, komu a pri akom procesnom úkone mal predmetný výrok urobiť.“, pričom generálna prokuratúra zdroj pôvodu tohto jeho výroku neoznačila, ale namiesto toho ozrejmila, že „rakúske dôkazy sú podľa ust. použiteľné a nebol dôvod obsah Hornorakúskej správy nepovažovať za pravdivý.“. Podľa sťažovateľa tak generálna prokuratúra síce zodpovedala otázku použiteľnosti a vierohodnosti predmetnej listiny, ale neozrejmila pôvod konkrétnej jemu pripisovanej informácie. Sťažovateľ výslovne akcentuje, že od ústavného súdu v rámci jeho zákonom zverených kompetencií neočakáva zodpovedanie otázky pravdivosti uvedenej správy, ale ústavný prieskum spočívajúci v závere, či je „zlučiteľné s a považovať stav, keď je proti obvinenému používaný údajný jeho vlastný usvedčujúci výrok, ktorého konkrétny pôvod mu napriek výslovnej žiadosti nie je označený, a preto nemá reálnu možnosť preveriť jeho vznik, presnosť, preklad ani kontext.“, keďže absencia odpovede generálnou prokuratúrou (ako poslednou prieskumnou inštanciou) „obmedzuje jeho možnosť zvoliť obhajobnú stratégiu, navrhovať konkrétne dôkazy, identifikovať a vypočuť osobu, ktorej mal výrok urobiť, preveriť spôsob jeho zaznamenania alebo prekladu a účinne reagovať na skutkovú okolnosť používanú v jeho neprospech.“.

4. Druhá argumentačná námietka sa týka spôsobu získania snímok z obsahu zabezpečenej elektronickej komunikácie s osobou , keďže okresná prokuratúra konštatovala ich vytvorenie samotným sťažovateľom, kým generálna prokuratúra ich obnovenie pri forenznom skúmaní telefónu. Podľa sťažovateľa práve rozpornosť spôsobu získania snímok z obsahu zabezpečenej elektronickej komunikácie mu znemožňuje dôsledne realizovať jeho obhajobnú obranu, pretože nemôže právne účinným spôsobom namietať (i) zákonnosť získania snímok z obsahu elektronickej komunikácie a v nadväznosti na to aj (ii) zákonnosť ich použitia ako dôkazu proti nemu. Sťažovateľ tak v postupe generálnej prokuratúry napáda nielen to, že nevysvetlila jeho námietku o pôvode a procesnom zachytení listinných reprodukcií získanej elektronickej komunikácie medzi ním a osobou , ale „doplnila nové skutkové vysvetlenie ich pôvodu, podľa ktorého mali byť získané obnovením dát pri forenznom skúmaní telefónu.“, ktoré ale nepodporila vysvetlením o tom, „ktoré konkrétne súbory boli obnovené, z akého úložiska telefónu pochádzali, či ide o totožné snímky, o ktoré sa opierala Okresná prokuratúra Lučenec, ani aký je ich vzťah k snímkam, ktoré mal podľa Uznesenia o zamietnutí sťažnosti vytvoriť sám Sťažovateľ.“.

5. Sťažovateľ si je vedomý skutočnosti, že ústavný súd „zásadne nevstupuje v priebehu prípravného konania do hodnotenia dôvodnosti vzneseného obvinenia, zákonnosti jednotlivých dôkazov ani ich dôkaznej váhy, ak tieto otázky môžu byť predmetom ďalšieho trestného konania.“, pričom ale, vychádzajúc z obsahu nálezu ústavného súdu sp. zn. , ktorý výslovne pripustil ústavný prieskum upovedomenia o spôsobe vybavenia podnetu podľa z tam demonštratívne uvedených dôvodov ako (i) prípadu odmietnutia sa návrhom zaoberať, (ii) nesprávneho posúdenia skutočnosti zachovania zákonnej lehoty alebo (iii) absencie riadneho (správne „akéhokoľvek“, pozn.) odôvodnenia, videl právomoc ústavného súdu na preskúmanie ním podanej ústavnej sťažnosti v špecifickej osobitej situácii spočívajúcej v absencii odpovedí na ním nastolené dva okruhy otázok. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti nežiada o „preskúmanie dôvodnosti obvinenia ani nové hodnotenie dôkazov“, ale len namieta neposkytnutie odpovede generálnej prokuratúry na dve ním nastolené kľúčové otázky, ktorých riadne zodpovedanie už v štádiu preskúmania dôvodnosti vzneseného obvinenia má potenciál zásadne ovplyvniť obsahový základ jeho stratégie obhajoby.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa sú okolnosti uvedené v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v .

II.1. K právomoci ústavného súdu všeobecne:

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

11. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z , spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu zaručených základných

práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s a nasl. ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.

12. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.

13. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci ( ), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov , v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.

II.2. Posúdenie veci:

14. Ústavný súd generálne k obsahu sťažovateľom vznesených námietok a v súvislosti s ním namietaným porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa a listiny (rovnako tak aj z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny) poukazuje na to, že z obsahu týchto práv vyplýva, že sú „výsledkové“, čo znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok (, , , , , ), v dôsledku čoho je možné právne účinným spôsobom namietať ich porušenie v konaní pred ústavným súdom až po právoplatnom skončení daného konania, resp. uplatnení všetkých opravných prostriedkov v trestnom konaní vrátane tých pochybení, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. V nadväznosti na to ústavný súd stabilne judikuje, že trestné konanie od svojho začiatku až do konca je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj vo veci konajúcich súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (, , , , , , , , , ,

, ). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú, a to prednostne, napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti, prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.

15. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako celku, v dôsledku čoho dochádza k vyhoveniu ústavnej sťažnosti zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý (, ). V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania malo spravodlivý charakter (rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, body 49 a 50; rozsudok vo veci A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, bod 23, bod 24).

16. Vo všeobecnosti možno uviesť, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po eventuálnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných vrátane ním označených práv (, ). Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) (, , , , ). V nadväznosti na už uvedené ústavný súd sťažovateľovi pripomína, že možné porušenie základného práva na inú právnu ochranu, ktoré patrí obvinenému v predsúdnom trestnom konaní (ako aj porušenie s dotknutým právom ostatných vecne súvisiacich základných práv), je v reťazci subsidiarity preskúmavané (okrem samotného predsúdneho konania, kde je jeho garantom prokurátor) prostredníctvom korekčných procesných mechanizmov v súdnom konaní (teda využitím práva na súdnu ochranu), keď k uznaniu viny zo spáchania trestného činu môže dôjsť len súdom. Taká právomoc predchádza právomoci ústavného súdu s výnimkami odňatia osobnej slobody väzbou, prípadne generálneho majetkovo-invazívneho opatrenia (zaistenie majetku obvineného), resp. prieskumu porušenia základných práv rozhodnutiami a opatreniami v trestnom konaní proti osobám, ktoré nie sú v tomto konaní obvinenými (ani v naostatok uvedenom prípade by však prieskum ústavného súdu zásadne nemal zasahovať do podstaty vzneseného obvinenia, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, resp. neboli vyčerpané zákonné prostriedky priznané obvinenému zákonom na ochranu jeho základných práv a slobôd). Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v trestnoprocesnej inštančnej postupnosti rozhodovania súdov ().

17. Z tohto uhla pohľadu, pokiaľ nedôjde k reparácii sťažovateľom tvrdených skutkových pochybení (pochybení v procese dôkazného preukazovania trestnej činnosti sťažovateľovi zákonným postupom orgánov činných v trestnom konaní) v prípravnom konaní, je potrebné ho

upozorniť primárne na úpravu preskúmania alebo predbežného prejednania obžaloby a s tým spojený procesný postup podľa . Už tu je možné vyhodnotiť, či sťažovateľove práva v predsúdnom konaní boli naozaj porušené a aké konzekvencie z toho vyplývajú, pričom uznať vinným zo spáchania trestného činu a potrestať ho môže len v následnom konaní súd s možnosťou založiť odsudzujúci rozsudok len na procesne relevantných dôkazoch, keď zároveň platí, že dôkazné bremeno musí takým (zákonným) spôsobom uniesť prokurátor. Právomoc ústavného súdu je v reťazci subsidiarity až zástupná a relevantná z hľadiska aspektu výsledkovej spravodlivosti (trestného procesu ako celku po jeho právoplatnom skončení a vyčerpaní aj mimoriadnych opravných prostriedkov). Ústavný súd nie je priebežne dozorovým súdom v priebehu konania, do akej pozície ho sťažovateľ stavia, a, naopak, skôr konajúce orgány a najmä súdy sú garantom nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti konania.

18. Ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť z dôvodu jej neprípustnosti podľa , .

19. Napriek uvedenému sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého upovedomenia a dôvody tam uvedené, pre ktoré považovala generálna prokuratúra vznesenie obvinenia sťažovateľovi s ohľadom na rozsah dosiaľ zhromaždeného dôkazného podkladu za opodstatnené a zákonné, predstavujúce výsledok racionálnej úvahy, ústavný súd považuje v štádiu prípravného konania za legitímne a ústavne konformné. Naopak, ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať sa k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľa, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť – dôvodnosť, resp. to, či sú alebo nie sú postačujúce na záver o trestnoprávnej zodpovednosti. Uvedené spravidla patrí do právomoci orgánov činných v trestnom konaní a následne v prípade podania obžaloby všeobecných súdov a ústavný súd by si tak predčasným vstupom do hodnotenia týchto okolností atrahoval ich zákonnú právomoc a deformoval tak ústavný systém ochrany základných práv a slobôd v trestnom konaní. Práve k takejto situácii by došlo, ak by ústavný súd posudzoval sťažovateľom nastolenú potrebu objasnenia ním nastolených skutkových otázok, keďže by sa k potrebe odpovedí na ne v rovine sťažovateľom požadovaného rozsahu musel zaoberať aj prieskumom obsahovej stránky dosiaľ zhromaždeného podkladu, čím by tak prekročil obsahovú líniu svojej právomoci a vstupoval do riešenia otázok, ktoré primárne posudzujú aj v rovine dostatočne obsahovo preukázaného obvinenia z trestnej činnosti orgány činné v trestnom konaní, do ktorých pôsobnosti má ako strana konania možnosť aktívne zasahovať. Inými slovami, účelom základného práva na obhajobu podľa , ako aj podľa listiny je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (, , ) a takúto príležitosť sťažovateľ má a bude mať v ďalšom priebehu vyšetrovania, keď v rámci aktívnej realizácie práva na obhajobu možno uplatniť aj argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania, na hlavnom pojednávaní pred prvostupňovým súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní (, ).

20. To zodpovedá záverom uvedeným v predchádzajúcej časti textu s tým, že sťažovateľove námietky nenapĺňajú predpoklady podľa nálezu ústavného súdu označeného v bode 5 tohto odôvodnenia, ktorý je zároveň potrebné chápať v kontexte stabilnej a dlhodobej rozhodovacej línie

ústavného súdu jednoznačne potvrdzujúcej zásadu subsidiarity jeho právomoci, tak ako je stvárnená aj v tomto rozhodnutí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2026

Libor Duľa

predseda senátu