Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 498/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia

základného práva na inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho prípisom zo 16. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000

a jeho prípisom zo 16. decembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa

ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017 z 12. marca 2019 bolo proti sťažovateľovi (ako aj proti

ďalším fyzickým osobám) vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania

povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

v súbehu so zločinom poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 2 písm. a) a ods. 5 písm. a)

a c) v spojení s , ako aj za iné trestné činy

vymedzené v uznesení o vznesení obvinenia.

Sťažovateľ 27. septembra 2019 podal námietku zaujatosti proti dozorujúcemu

prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) JUDr. Marekovi Sivákovi, o ktorej tento rozhodol

uznesením sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019 tak, že sa z vykonávania

úkonov trestného konania nevylúčil.

Proti tomuto rozhodnutiu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sťažovateľ podal

sťažnosť, o ktorej prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Renáta Ontkovičová

rozhodla uznesením sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019 tak, že ju

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zamietla ako nedôvodnú.

Proti uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.

VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019 v spojení s uznesením prokurátorky úradu

špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019 podal

sťažovateľ generálnemu prokurátorovi návrh na zrušenie týchto právoplatných rozhodnutí

vydaných v prípravnom konaní v zmysle a nasl. , ktorý generálny

prokurátor (v zastúpení JUDr. Vierou Kováčikovou, prvou námestníčkou generálneho

prokurátora) vybavil napadnutým prípisom sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000

zo 16. decembra 2019, ktorým sťažovateľovi oznámil, že jeho návrhu nevyhovuje.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom uviedol, že v predmetnom návrhu

na postup podľa a nasl. sťažovateľ namietal, že prokurátorka

úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Renáta Ontkovičová nemala rozhodovať o predmetnej

sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

JUDr. Mareka Siváka sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019, keďže podľa názoru

sťažovateľa je aj ona sama osobou vylúčenou z predmetného konania, a to z dôvodu,

že „bezmála 9 rokov viedla a udržovala voči jeho synovi nezákonné trestné stíhanie“.

Podľa názoru sťažovateľa sa generálny prokurátor náležite nevysporiadal

so sťažovateľovou argumentáciou, v dôsledku čoho je napadnutý prípis generálneho

prokurátora arbitrárny a nepreskúmateľný, čo predstavuje porušenie základného práva

sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa .

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení iným zásahom generálneho prokurátora Slovenskej

republiky pod č .k. XV1/2 Pz 113/19/1000 zo dňa 16.12.2019 porušené boli.

II. Iný zásah generálneho prokurátora Slovenskej republiky pod č. k.

XVI/2 Pz 113/19/1000 zo dňa 16.12.2019 zrušuje a vec vracia generálnemu prokurátorovi

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 5000 EUR (slovom: päť tisíc Eur), ktoré je povinná Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 450,28 EUR,

ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná zaplatiť na účet Advokátskej

kancelárie JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľom označená referenčná právna norma

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať ako ústavnú sťažnosť v zmysle

v spojení s , a nasl. .

13. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného

práva na inú súdnu ochranu podľa postupom generálneho

prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho prípisom

zo 16. decembra 2019.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označeného práva malo dôjsť tým,

že generálny prokurátor napadnutým prípisom sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000

zo 16. decembra 2019 arbitrárne nevyhovel sťažovateľovmu návrhu podľa § 363 a nasl.

na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní,

a to uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000

zo 4. októbra 2019 v spojení s uznesením prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry

sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019.

14. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

15. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

16. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

17. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

18. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou predovšetkým

zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou

ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov

verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu

samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu

verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

19. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby orgány verejnej

moci preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania.

20. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého právu

osoby oprávnenej podať generálnemu prokurátorovi návrh na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní podľa a nasl. zodpovedá

povinnosť generálneho prokurátora sa takýmto návrhom zaoberať a o jeho vybavení

navrhovateľa vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva nie je aj právo, aby generálny

prokurátor jej návrhu aj vyhovel v súlade s jej predstavami.

21. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

podľa napadnutým postupom generálneho prokurátora v konaní

vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho prípisom zo 16. decembra 2019.

22. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že generálny prokurátor napadnutým

prípisom sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 zo 16. decembra 2019 vybavil návrh sťažovateľa

na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku tak, že návrhu na zrušenie uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019 v spojení s uznesením prokurátorky úradu

špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019 nevyhovel.

Generálny prokurátor v napadnutom prípise uviedol, že s cieľom preskúmania

zákonnosti napadnutých uznesení bol preskúmaný na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis,

ako aj dozorový spis úradu špeciálnej prokuratúry. Následne k otázke zaujatosti orgánov

činných v trestnom konaní konštatoval, že pri posudzovaní toho, či je alebo nie je namietaný

orgán činný v trestnom konaní, v danom prípade prokurátor, nestranný a nezaujatý,

je potrebné skúmať dva aspekty jeho nestrannosti, a to subjektívnu a objektívnu

nestrannosť.

Subjektívna nestrannosť sa viaže k jeho osobnému presvedčeniu a jeho vnútornej

zaujatosti proti subjektom trestného konania a skúma sa najmä z jeho vonkajších prejavov,

z jeho správania a vystupovania počas konania s tým, že existencia subjektívnej nestrannosti

sa u neho prezumuje, pokiaľ nie je preukázaný opak. Samotná subjektívna nestrannosť však

nepostačuje, orgán činný v trestnom konaní je nestranný až vtedy, ak zároveň spĺňa aj

kritérium objektívnej nestrannosti.

Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti sa berú do úvahy vonkajšie okolnosti mimo

jeho vnútorného presvedčenia, prípadne jeho správania, pri ktorých sa skúma, či poskytuje

dostatočné záruky, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti.

Týmito vonkajšími okolnosťami môže byť skutočnosť, že subjekt trestného konania je mu

blízkou osobou v rodinnom alebo obdobnom pomere. Z hľadiska objektívnej nestrannosti je

irelevantné, či je alebo nie je vnútorne nestranný, prípadne či sa cíti byť nestranným.

Podstatné je, že sa ako nestranný musí objektívne javiť v očiach subjektov trestného

konania.

Zákonnými dôvodmi zaujatosti, pre ktoré je orgán činný v trestnom konaní vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania, sú jeho pomer k prejednávanej veci, k osobám,

ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi a splnomocnencovi alebo

jeho pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní, ak možno mať dôvodné

pochybnosti o jeho nezaujatosti. O jeho pomer k prejednávanej veci ide vtedy, keď má

priamy alebo nepriamy právny záujem na výsledku prejednávanej veci. Priamy právny

záujem na výsledku prejednávanej veci má vtedy, ak by mohol byť rozhodnutím vo veci

priamo dotknutý na svojich právach, napr. ak je sám stranou v danom konaní. Za nepriamy

právny záujem na výsledku prejednávanej veci možno považovať skutočnosť, že získal

o veci informácie inak ako predpísaným procesným spôsobom, t. j. inak ako vykonaným

dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo v priebehu konania najavo. Ak bol napríklad

svedkom udalosti, ktorá je predmetom dokazovania, alebo ak sa oboznámil s listinnými

dôkazmi ešte pred tým, ako vôbec začalo samotné konanie.

V prípade pomeru orgánu činného v trestnom konaní k osobám, ktorých sa úkon

priamo týka, ide o existenciu jeho právne významného vzťahu k subjektu trestného konania

v konaní, v ktorom úkony trestného konania vykonáva. Pôjde najmä o jeho príbuzenský

vzťah k niektorému zo subjektov trestného konania, keď je tento subjekt jeho blízkou

osobou. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však vyplývajú aj

ďalšie vzťahy medzi ním a subjektom trestného konania, ktoré sú dôvodom na jeho

vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Ide o preukázanie existencie

priateľského alebo nepriateľského vzťahu, vzťahu ekonomickej závislosti alebo

majetkového vzťahu.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nutné rozlišovať priateľský vzťah

k strane, ktorý je dôvodom na vylúčenie, od ostatných medziľudských vzťahov, ktoré

spravidla nie sú dôvodom na vylúčenie konajúceho orgánu. Priateľský vzťah Najvyšší súd

Slovenskej republiky definoval ako hlboký vzťah založený na dôvere, úprimnosti,

družnosti, prívetivosti, vzájomnej pomoci, tolerancii, porozumení, ale aj účasti na

spoločnom duševnom i duchovnom živote a pod. Z už uvedeného vyplýva, že aj keď sa

strana (subjekt trestného konania) a konajúci orgán síce osobne poznajú, avšak tento vzťah

nedosahuje takú intenzitu, že by bolo možné hovoriť o priateľskom vzťahu, spravidla

nepôjde o vzťah, ktorý by tento orgán diskvalifikoval z vykonávania úkonov trestného

konania pre jeho zaujatosť. Konajúci orgán totiž nie je osobou fungujúcou len na svojom

pracovisku a žijúcou oddelene od ostatného sveta, ale vždy ide o konkrétneho človeka s

príbuzenskými a so spoločenskými vzťahmi majúceho určité názory, potreby a záujmy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti taktiež pravidelne

uvádza, že aj nepriateľský vzťah sudcu (per analogiam aj orgánu činného v trestnom

konaní) proti strane je dôvodom na vylúčenie sudcu, avšak bez toho, aby tento nepriateľský

vzťah bližšie definoval. Spravidla však pôjde o negatívny vzťah sudcu k strane, ktorý je

značnej intenzity a ktorý je spôsobilý vyvolať pochybnosti o schopnosti sudcu rozhodovať

nestranne. V praxi sa vyskytli prípady, keď strana konania s úmyslom dosiahnuť zmenu

zákonného sudcu podala na sudcu nedôvodné trestné oznámenie, čo strana neskôr namietala

ako dôvod na vylúčenie sudcu, keďže u sudcu by po podaní trestného oznámenia mohli

existovať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k tejto strane. Najvyšší súd

Slovenskej republiky k tomuto postupu uviedol, že podanie trestného oznámenia nezakladá

automaticky dôvod, pre ktorý by sudca mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodnutia

veci, avšak každý prípad je potrebné posudzovať individuálne.

Následne vo vzťahu k napadnutému uzneseniu prokurátorky úradu špeciálnej

prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019, ktorým táto

zamietla sťažnosť proti uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019, generálny prokurátor uviedol,

že po dôslednom posúdení skutočností uvedených v návrhu sťažovateľa, ako aj skutočností

uvádzaných v pôvodnej sťažnosti nezistil skutočnosti, ktoré by v posudzovanej trestnej veci

umožňovali prijatie dostatočne odôvodneného záveru o existencii zaujatosti prokurátora

JUDr. Mareka Siváka.

Samotná antipatia k osobe konajúceho prokurátora i v prípade, že by išlo o antipatiu

vzájomnú, nenapĺňa charakter nepriateľského vzťahu medzi prokurátorom a obvineným,

resp. jeho obhajcom, a už vôbec nie rozmer negatívneho vzťahu takej značnej intenzity,

ktorý by prokurátorovi objektívne bránil vykonávať úkony trestného konania nezaujato

a nestranne. Podľa názoru generálneho prokurátora zo spisových podkladov ani

zo sťažovateľových podaní nevyplývajú žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali opodstatnené úvahy o zaujatosti, neobjektívnosti a jednostrannom vykonávaní

a hodnotení dôkazov zo strany prokurátora v predmetnom trestnom konaní. V sťažnosti

prezentované námietky, ktorými sťažovateľ odôvodňoval zaujatosť prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry JUDr. Mareka Siváka (nepodanie ruky obhajcovi; spisové podklady

nachádzajúce sa v špeciálnych doskách) boli podľa názoru generálneho

prokurátora dostatočne vyargumentované v odôvodnení uznesenia prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019, ako aj

v uznesení vedúcej oddelenia hospodárskej kriminality úradu špeciálnej prokuratúry

sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019, na ktorých závery generálna

prokuratúra v plnom rozsahu odkázala.

Vychádzajúc z už uvedeného, generálny prokurátor konštatoval, že preskúmaním

sťažovateľom napadnutých uznesení nezistil porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo ich

zrušenie podľa a nasl. , a preto návrhu sťažovateľa nevyhovel.

23. Ústavný súd vo veci sťažovateľa uvádza, že generálny prokurátor reagoval

na návrh sťažovateľa na postup podľa a nasl. zákonným

spôsobom, a teda si riadne plnil svoje povinnosti vyplývajúce z .

Generálny prokurátor vybavil predmetný návrh sťažovateľa napadnutým prípisom, v ktorom

rozsiahlo poukázal na východiská pre posudzovanie otázky zaujatosti orgánov činných

v trestnom konaní, vychádzajúc z ktorých dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu zákona,

ktoré by odôvodňovalo zrušenie rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ podal

predmetný návrh na postup podľa a nasl. .

Generálny prokurátor sa v napadnutom prípise zároveň osobitne zaoberal otázkou

zaujatosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Mareka Siváka, ktorá bola

predmetom rozhodovania, ktoré sťažovateľ napadol návrhom na postup podľa § 363 a nasl.

.

24. Ústavný súd považuje za neopodstatnenú námietku sťažovateľa, že v napadnutom

prípise sa generálny prokurátor náležite nevysporiadal so sťažovateľom namietanou

zaujatosťou prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Renáty Ontkovičovej

spočívajúcou podľa názoru sťažovateľa v tom, že „bezmála 9 rokov viedla a udržovala voči

jeho synovi nezákonné trestné stíhanie“. Z napadnutého prípisu generálneho prokurátora je

totiž evidentné, na základe akých východísk pre posudzovanie otázky zaujatosti orgánov

činných v trestnom konaní dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by

odôvodňovalo zrušenie rozhodnutí, ku ktorým sťažovateľ podal predmetný návrh na postup

podľa a nasl. . Z pohľadu ústavného súdu je pritom v tejto

súvislosti rozhodujúce, že tieto východiská pre posudzovanie otázky zaujatosti orgánov

činných v trestnom konaní, z ktorých generálny prokurátor pri svojom rozhodovaní

vychádzal, sú založené na ústavne konformnom výklade relevantných ustanovení Trestného

poriadku upravujúcich otázku vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní z úkonov

trestného konania.

Je pritom pochopiteľné, že pokiaľ ide o otázku zaujatosti dozorujúceho prokurátora

úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Mareka Siváka, generálny prokurátor sa touto otázkou

zaoberal podrobnejšie (t. j. nad rámec „len“ poukázania na východiská pre posudzovanie

otázky zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní), keďže nie otázka zaujatosti

prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Renáty Ontkovičovej, ale práve otázka

zaujatosti dozorujúceho prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Mareka Siváka

bola predmetom rozhodnutí, ktorých zrušenia sa sťažovateľ domáhal predmetným návrhom

na postup podľa a nasl. .

25. Skutočnosť, že právne závery generálneho prokurátora sú odlišné od záverov

sťažovateľa, nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho

návrhu na postup podľa a nasl. . Postupom generálneho

prokurátora v súlade s nemohlo teda dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podaním návrhu na postup podľa § 363

a nasl. a závery vyslovené v napadnutom prípise generálneho

prokurátora nie sú arbitrárne, extrémne nelogické ani sa neodchýlili od veci samej a je nutné

považovať ich za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný

súd nie je v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu oprávnený zasahovať.

26. Ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí

právoplatne skončených. V prebiehajúcom trestnom konaní, resp. v konaní, ktoré bolo iba

začaté, možno i prípadné protiústavné procesné pochybenia napraviť v rámci celého

konania obvyklým a zákonom predvídateľným spôsobom, a to predovšetkým samotnými

všeobecnými súdmi. Ingerenciu ústavného súdu do rozhodovania orgánov činných

v trestnom konaní je preto v prípravnom trestnom konaní potrebné považovať, azda

s výnimkou úplne mimoriadnej situácie, za neprípustnú.

Spravidla teda až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom

súde namietať také pochybenia verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom

priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd

(m. m. , , , , ,

).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd tiež zdôrazňuje,

že trestné konanie je od svojho začiatku až do konca procesom, v rámci ktorého sa

pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,

ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať

jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi aj v ďalšom štádiu

trestného konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom

namietať porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo podľa jeho názoru

dôjsť v predmetnej trestnej veci, a to na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Inak povedané, v rámci práva

na obhajobu možno uplatniť aj argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti a ústavnosti postupu

orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania na hlavnom pojednávaní

pred prvostupňovým súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania

a dovolania) v trestnom konaní.

27. Sťažovateľom napadnutý postup generálneho prokurátora v konaní vedenom

pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho prípis zo 16. decembra 2019 nesignalizujú

možnosť porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa ,

dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým postupom

a prípisom generálneho prokurátora a obsahom tohto práva neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa

namietajúcu porušenie jeho základného práva podľa postupom

generálneho prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho

prípisom zo 16. decembra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

28. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol v súlade s výrokovou časťou

tohto rozhodnutia.

29. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu