Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 498/2020
PDF · 256.78 KB
No categories available
II. ÚS 498/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho prípisom zo 16. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000
a jeho prípisom zo 16. decembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa
ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017 z 12. marca 2019 bolo proti sťažovateľovi (ako aj proti
ďalším fyzickým osobám) vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania
povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
v súbehu so zločinom poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 2 písm. a) a ods. 5 písm. a)
a c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. j) Trestného zákona, ako aj za iné trestné činy
vymedzené v uznesení o vznesení obvinenia.
Sťažovateľ 27. septembra 2019 podal námietku zaujatosti proti dozorujúcemu
prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) JUDr. Marekovi Sivákovi, o ktorej tento rozhodol
uznesením sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019 tak, že sa z vykonávania
úkonov trestného konania nevylúčil.
Proti tomuto rozhodnutiu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sťažovateľ podal
sťažnosť, o ktorej prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Renáta Ontkovičová
rozhodla uznesením sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019 tak, že ju
podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietla ako nedôvodnú.
Proti uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.
VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019 v spojení s uznesením prokurátorky úradu
špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019 podal
sťažovateľ generálnemu prokurátorovi návrh na zrušenie týchto právoplatných rozhodnutí
vydaných v prípravnom konaní v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorý generálny
prokurátor (v zastúpení JUDr. Vierou Kováčikovou, prvou námestníčkou generálneho
prokurátora) vybavil napadnutým prípisom sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000
zo 16. decembra 2019, ktorým sťažovateľovi oznámil, že jeho návrhu nevyhovuje.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom uviedol, že v predmetnom návrhu
na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku sťažovateľ namietal, že prokurátorka
úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Renáta Ontkovičová nemala rozhodovať o predmetnej
sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
JUDr. Mareka Siváka sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019, keďže podľa názoru
sťažovateľa je aj ona sama osobou vylúčenou z predmetného konania, a to z dôvodu,
že „bezmála 9 rokov viedla a udržovala voči jeho synovi nezákonné trestné stíhanie“.
Podľa názoru sťažovateľa sa generálny prokurátor náležite nevysporiadal
so sťažovateľovou argumentáciou, v dôsledku čoho je napadnutý prípis generálneho
prokurátora arbitrárny a nepreskúmateľný, čo predstavuje porušenie základného práva
sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení iným zásahom generálneho prokurátora Slovenskej
republiky pod č .k. XV1/2 Pz 113/19/1000 zo dňa 16.12.2019 porušené boli.
II. Iný zásah generálneho prokurátora Slovenskej republiky pod č. k.
XVI/2 Pz 113/19/1000 zo dňa 16.12.2019 zrušuje a vec vracia generálnemu prokurátorovi
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
III. priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 5000 EUR (slovom: päť tisíc Eur), ktoré je povinná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 450,28 EUR,
ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná zaplatiť na účet Advokátskej
kancelárie JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľom označená referenčná právna norma
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať ako ústavnú sťažnosť v zmysle
čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde.
13. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného
práva na inú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálneho
prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho prípisom
zo 16. decembra 2019.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označeného práva malo dôjsť tým,
že generálny prokurátor napadnutým prípisom sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000
zo 16. decembra 2019 arbitrárne nevyhovel sťažovateľovmu návrhu podľa § 363 a nasl.
Trestného poriadku na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní,
a to uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000
zo 4. októbra 2019 v spojení s uznesením prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry
sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019.
14. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
15. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
17. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019).
18. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou predovšetkým
zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou
ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov
verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,
resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu
samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu
verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
19. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby orgány verejnej
moci preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý
predkladá účastník konania.
20. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého právu
osoby oprávnenej podať generálnemu prokurátorovi návrh na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku zodpovedá
povinnosť generálneho prokurátora sa takýmto návrhom zaoberať a o jeho vybavení
navrhovateľa vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva nie je aj právo, aby generálny
prokurátor jej návrhu aj vyhovel v súlade s jej predstavami.
21. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom generálneho prokurátora v konaní
vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho prípisom zo 16. decembra 2019.
22. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že generálny prokurátor napadnutým
prípisom sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 zo 16. decembra 2019 vybavil návrh sťažovateľa
na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného
poriadku tak, že návrhu na zrušenie uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019 v spojení s uznesením prokurátorky úradu
špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019 nevyhovel.
Generálny prokurátor v napadnutom prípise uviedol, že s cieľom preskúmania
zákonnosti napadnutých uznesení bol preskúmaný na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis,
ako aj dozorový spis úradu špeciálnej prokuratúry. Následne k otázke zaujatosti orgánov
činných v trestnom konaní konštatoval, že pri posudzovaní toho, či je alebo nie je namietaný
orgán činný v trestnom konaní, v danom prípade prokurátor, nestranný a nezaujatý,
je potrebné skúmať dva aspekty jeho nestrannosti, a to subjektívnu a objektívnu
nestrannosť.
Subjektívna nestrannosť sa viaže k jeho osobnému presvedčeniu a jeho vnútornej
zaujatosti proti subjektom trestného konania a skúma sa najmä z jeho vonkajších prejavov,
z jeho správania a vystupovania počas konania s tým, že existencia subjektívnej nestrannosti
sa u neho prezumuje, pokiaľ nie je preukázaný opak. Samotná subjektívna nestrannosť však
nepostačuje, orgán činný v trestnom konaní je nestranný až vtedy, ak zároveň spĺňa aj
kritérium objektívnej nestrannosti.
Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti sa berú do úvahy vonkajšie okolnosti mimo
jeho vnútorného presvedčenia, prípadne jeho správania, pri ktorých sa skúma, či poskytuje
dostatočné záruky, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti.
Týmito vonkajšími okolnosťami môže byť skutočnosť, že subjekt trestného konania je mu
blízkou osobou v rodinnom alebo obdobnom pomere. Z hľadiska objektívnej nestrannosti je
irelevantné, či je alebo nie je vnútorne nestranný, prípadne či sa cíti byť nestranným.
Podstatné je, že sa ako nestranný musí objektívne javiť v očiach subjektov trestného
konania.
Zákonnými dôvodmi zaujatosti, pre ktoré je orgán činný v trestnom konaní vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania, sú jeho pomer k prejednávanej veci, k osobám,
ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi a splnomocnencovi alebo
jeho pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní, ak možno mať dôvodné
pochybnosti o jeho nezaujatosti. O jeho pomer k prejednávanej veci ide vtedy, keď má
priamy alebo nepriamy právny záujem na výsledku prejednávanej veci. Priamy právny
záujem na výsledku prejednávanej veci má vtedy, ak by mohol byť rozhodnutím vo veci
priamo dotknutý na svojich právach, napr. ak je sám stranou v danom konaní. Za nepriamy
právny záujem na výsledku prejednávanej veci možno považovať skutočnosť, že získal
o veci informácie inak ako predpísaným procesným spôsobom, t. j. inak ako vykonaným
dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo v priebehu konania najavo. Ak bol napríklad
svedkom udalosti, ktorá je predmetom dokazovania, alebo ak sa oboznámil s listinnými
dôkazmi ešte pred tým, ako vôbec začalo samotné konanie.
V prípade pomeru orgánu činného v trestnom konaní k osobám, ktorých sa úkon
priamo týka, ide o existenciu jeho právne významného vzťahu k subjektu trestného konania
v konaní, v ktorom úkony trestného konania vykonáva. Pôjde najmä o jeho príbuzenský
vzťah k niektorému zo subjektov trestného konania, keď je tento subjekt jeho blízkou
osobou. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však vyplývajú aj
ďalšie vzťahy medzi ním a subjektom trestného konania, ktoré sú dôvodom na jeho
vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Ide o preukázanie existencie
priateľského alebo nepriateľského vzťahu, vzťahu ekonomickej závislosti alebo
majetkového vzťahu.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nutné rozlišovať priateľský vzťah
k strane, ktorý je dôvodom na vylúčenie, od ostatných medziľudských vzťahov, ktoré
spravidla nie sú dôvodom na vylúčenie konajúceho orgánu. Priateľský vzťah Najvyšší súd
Slovenskej republiky definoval ako hlboký vzťah založený na dôvere, úprimnosti,
družnosti, prívetivosti, vzájomnej pomoci, tolerancii, porozumení, ale aj účasti na
spoločnom duševnom i duchovnom živote a pod. Z už uvedeného vyplýva, že aj keď sa
strana (subjekt trestného konania) a konajúci orgán síce osobne poznajú, avšak tento vzťah
nedosahuje takú intenzitu, že by bolo možné hovoriť o priateľskom vzťahu, spravidla
nepôjde o vzťah, ktorý by tento orgán diskvalifikoval z vykonávania úkonov trestného
konania pre jeho zaujatosť. Konajúci orgán totiž nie je osobou fungujúcou len na svojom
pracovisku a žijúcou oddelene od ostatného sveta, ale vždy ide o konkrétneho človeka s
príbuzenskými a so spoločenskými vzťahmi majúceho určité názory, potreby a záujmy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti taktiež pravidelne
uvádza, že aj nepriateľský vzťah sudcu (per analogiam aj orgánu činného v trestnom
konaní) proti strane je dôvodom na vylúčenie sudcu, avšak bez toho, aby tento nepriateľský
vzťah bližšie definoval. Spravidla však pôjde o negatívny vzťah sudcu k strane, ktorý je
značnej intenzity a ktorý je spôsobilý vyvolať pochybnosti o schopnosti sudcu rozhodovať
nestranne. V praxi sa vyskytli prípady, keď strana konania s úmyslom dosiahnuť zmenu
zákonného sudcu podala na sudcu nedôvodné trestné oznámenie, čo strana neskôr namietala
ako dôvod na vylúčenie sudcu, keďže u sudcu by po podaní trestného oznámenia mohli
existovať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k tejto strane. Najvyšší súd
Slovenskej republiky k tomuto postupu uviedol, že podanie trestného oznámenia nezakladá
automaticky dôvod, pre ktorý by sudca mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodnutia
veci, avšak každý prípad je potrebné posudzovať individuálne.
Následne vo vzťahu k napadnutému uzneseniu prokurátorky úradu špeciálnej
prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019, ktorým táto
zamietla sťažnosť proti uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019, generálny prokurátor uviedol,
že po dôslednom posúdení skutočností uvedených v návrhu sťažovateľa, ako aj skutočností
uvádzaných v pôvodnej sťažnosti nezistil skutočnosti, ktoré by v posudzovanej trestnej veci
umožňovali prijatie dostatočne odôvodneného záveru o existencii zaujatosti prokurátora
JUDr. Mareka Siváka.
Samotná antipatia k osobe konajúceho prokurátora i v prípade, že by išlo o antipatiu
vzájomnú, nenapĺňa charakter nepriateľského vzťahu medzi prokurátorom a obvineným,
resp. jeho obhajcom, a už vôbec nie rozmer negatívneho vzťahu takej značnej intenzity,
ktorý by prokurátorovi objektívne bránil vykonávať úkony trestného konania nezaujato
a nestranne. Podľa názoru generálneho prokurátora zo spisových podkladov ani
zo sťažovateľových podaní nevyplývajú žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali opodstatnené úvahy o zaujatosti, neobjektívnosti a jednostrannom vykonávaní
a hodnotení dôkazov zo strany prokurátora v predmetnom trestnom konaní. V sťažnosti
prezentované námietky, ktorými sťažovateľ odôvodňoval zaujatosť prokurátora úradu
špeciálnej prokuratúry JUDr. Mareka Siváka (nepodanie ruky obhajcovi; spisové podklady
nachádzajúce sa v špeciálnych doskách) boli podľa názoru generálneho
prokurátora dostatočne vyargumentované v odôvodnení uznesenia prokurátora úradu
špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. októbra 2019, ako aj
v uznesení vedúcej oddelenia hospodárskej kriminality úradu špeciálnej prokuratúry
sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000 zo 4. novembra 2019, na ktorých závery generálna
prokuratúra v plnom rozsahu odkázala.
Vychádzajúc z už uvedeného, generálny prokurátor konštatoval, že preskúmaním
sťažovateľom napadnutých uznesení nezistil porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo ich
zrušenie podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, a preto návrhu sťažovateľa nevyhovel.
23. Ústavný súd vo veci sťažovateľa uvádza, že generálny prokurátor reagoval
na návrh sťažovateľa na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku zákonným
spôsobom, a teda si riadne plnil svoje povinnosti vyplývajúce z Trestného poriadku.
Generálny prokurátor vybavil predmetný návrh sťažovateľa napadnutým prípisom, v ktorom
rozsiahlo poukázal na východiská pre posudzovanie otázky zaujatosti orgánov činných
v trestnom konaní, vychádzajúc z ktorých dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu zákona,
ktoré by odôvodňovalo zrušenie rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ podal
predmetný návrh na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.
Generálny prokurátor sa v napadnutom prípise zároveň osobitne zaoberal otázkou
zaujatosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Mareka Siváka, ktorá bola
predmetom rozhodovania, ktoré sťažovateľ napadol návrhom na postup podľa § 363 a nasl.
24. Ústavný súd považuje za neopodstatnenú námietku sťažovateľa, že v napadnutom
prípise sa generálny prokurátor náležite nevysporiadal so sťažovateľom namietanou
zaujatosťou prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Renáty Ontkovičovej
spočívajúcou podľa názoru sťažovateľa v tom, že „bezmála 9 rokov viedla a udržovala voči
jeho synovi nezákonné trestné stíhanie“. Z napadnutého prípisu generálneho prokurátora je
totiž evidentné, na základe akých východísk pre posudzovanie otázky zaujatosti orgánov
činných v trestnom konaní dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by
odôvodňovalo zrušenie rozhodnutí, ku ktorým sťažovateľ podal predmetný návrh na postup
podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Z pohľadu ústavného súdu je pritom v tejto
súvislosti rozhodujúce, že tieto východiská pre posudzovanie otázky zaujatosti orgánov
činných v trestnom konaní, z ktorých generálny prokurátor pri svojom rozhodovaní
vychádzal, sú založené na ústavne konformnom výklade relevantných ustanovení Trestného
poriadku upravujúcich otázku vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní z úkonov
trestného konania.
Je pritom pochopiteľné, že pokiaľ ide o otázku zaujatosti dozorujúceho prokurátora
úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Mareka Siváka, generálny prokurátor sa touto otázkou
zaoberal podrobnejšie (t. j. nad rámec „len“ poukázania na východiská pre posudzovanie
otázky zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní), keďže nie otázka zaujatosti
prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Renáty Ontkovičovej, ale práve otázka
zaujatosti dozorujúceho prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Mareka Siváka
bola predmetom rozhodnutí, ktorých zrušenia sa sťažovateľ domáhal predmetným návrhom
na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.
25. Skutočnosť, že právne závery generálneho prokurátora sú odlišné od záverov
sťažovateľa, nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho
návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Postupom generálneho
prokurátora v súlade s Trestným poriadkom nemohlo teda dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podaním návrhu na postup podľa § 363
a nasl. Trestného poriadku a závery vyslovené v napadnutom prípise generálneho
prokurátora nie sú arbitrárne, extrémne nelogické ani sa neodchýlili od veci samej a je nutné
považovať ich za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný
súd nie je v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu oprávnený zasahovať.
26. Ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí
právoplatne skončených. V prebiehajúcom trestnom konaní, resp. v konaní, ktoré bolo iba
začaté, možno i prípadné protiústavné procesné pochybenia napraviť v rámci celého
konania obvyklým a zákonom predvídateľným spôsobom, a to predovšetkým samotnými
všeobecnými súdmi. Ingerenciu ústavného súdu do rozhodovania orgánov činných
v trestnom konaní je preto v prípravnom trestnom konaní potrebné považovať, azda
s výnimkou úplne mimoriadnej situácie, za neprípustnú.
Spravidla teda až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom
súde namietať také pochybenia verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom
priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd
(m. m. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07,
Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd tiež zdôrazňuje,
že trestné konanie je od svojho začiatku až do konca procesom, v rámci ktorého sa
pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,
ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať
jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.
Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi aj v ďalšom štádiu
trestného konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom
namietať porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo podľa jeho názoru
dôjsť v predmetnej trestnej veci, a to na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Inak povedané, v rámci práva
na obhajobu možno uplatniť aj argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti a ústavnosti postupu
orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania na hlavnom pojednávaní
pred prvostupňovým súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania
a dovolania) v trestnom konaní.
27. Sťažovateľom napadnutý postup generálneho prokurátora v konaní vedenom
pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho prípis zo 16. decembra 2019 nesignalizujú
možnosť porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým postupom
a prípisom generálneho prokurátora a obsahom tohto práva neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa
namietajúcu porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
generálneho prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 113/19/1000 a jeho
prípisom zo 16. decembra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol v súlade s výrokovou časťou
tohto rozhodnutia.
29. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu