Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 425/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou

JUDr. Evou Mišíkovou, Laurinská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom generálneho

prokurátora Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XVI/2 Pz 41/16/1000 a jeho

prípisom z 18. mája 2016 a postupom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VII/1 Gv 11/15/1000 a jeho

uznesením z 27. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vo veci vedenej pod sp. zn.

XVI/2 Pz 41/16/1000 a jeho prípisom z 18. mája 2016 a postupom prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor

úradu špeciálnej prokuratúry“) vo veci vedenej pod sp. zn. VII/1 Gv 11/15/1000 a jeho

uznesením z 27. januára 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry uznesením

č. k. VII/1 Gv 111/15/1000-43 z 27. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry“) podľa zamietol

ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného

zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry

Východ (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. PPZ-393/NKA-FP-VY-2015 z 30. novembra

2015 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“), ktorým bolo podľa § 206 ods. 1

sťažovateľovi vznesené obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný

v bode A. ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa a pre skutok právne kvalifikovaný v bode B. ako zločin

skrátenia dane a poistného podľa a .

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním sp. zn.

AK z 15. apríla 2016 (ďalej len „návrh z 15. apríla 2016“) Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“) doručeným

18. apríla 2016 podal návrh na postup podľa a nasl. .

Generálny prokurátor prípisom č. k. XVI/2 Pz 41/16/1000-4 z 18. mája 2016

(ďalej len „prípis z 18. mája 2016“), ktorý bol sťažovateľovej právnej zástupkyni doručený

30. mája 2016, nevyhovel návrhu sťažovateľa z 15. apríla 2016, ktorým žiadal, aby bolo

vyslovené, že „právoplatným uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.

VII/1 Gv 111/15/1000-43 zo dňa 27. 01. 2016 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol

porušený zákon v neprospech obvineného“, a zároveň aby bolo zrušené toto uznesenie

„podľa pri súčasnom zrušení uznesenia vyšetrovateľa

sp. zn. PPZ-393/NKA-FP-VY-2015 z 30. 11. 2015“.

Sťažovateľ uvádza, že sťažnosťou napáda „postup a upovedomenie Generálnej

prokuratúry sp. zn. XVI/2 Pz 41/16/1000-4 z 18. 05. 2016... ktorým oznámila, že nevyhovela

môjmu návrhu z 15. 4. 2016, lebo nezistila dôvody na postup podľa § 363 ods. 1 a nasl.

, t. j. na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/1 Gv 111/15/1000-43 zo dňa 27. 01. 2016,

ktorým zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ z 30. 11. 2015, sp. zn.

ČVS: PPZ-393/NKA-FP-VY-2015, ktorým mi vzniesol obvinenie“.

Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra vo veci vedenej pod sp. zn.

XVI/2 Pz 41/16/1000, rovnako ako prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry pri rozhodovaní

o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia sa vôbec nevysporiadali s jeho

zásadnými a podstatnými námietkami a argumentmi, ktoré uviedol prostredníctvom svojej

obhajkyne v oboch podaniach (v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia

a v návrhu z 15. apríla 2016, pozn.) a ktorými namietal zákonnosť uznesenia o vznesení

obvinenia a zákonnosť právoplatného rozhodnutia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,

ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť. Sťažovateľ uvádza, že „zásadne som namietal, že

konanie, ktoré predchádzalo vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia vykazuje známky

nezákonnosti, nakoľko došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu...“, čo odôvodňuje

takto:

Vyšetrovateľ začal trestné stíhanie uznesením ČVS: PPZ-393/NKA-FP-VZ-2015

zo 17. júna 2015 pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa a zločin skrátenia dane a poistného podľa a

, pričom ako uvádza, z popisu skutku v tomto uznesení je zrejmé, ktoré

osoby ho mali spáchať, a nesporne z neho vyplýva, že išlo „o ,

, , , ,

, a “. Vyšetrovateľ v predmetnej trestnej veci

už 21. mája 2015 po tom, čo mu operatívny pracovník predložil podnet na trestné stíhanie

uvedených osôb pod sp. zn. PPZ-NKA-JFP4-143-012/2015 s popisom skutku, ktorý mali

spáchať, mal podľa sťažovateľa bez akýchkoľvek pochybností konkretizované osoby, ktoré

mali skutok spáchať, napriek tomu vydal uznesenie o začatí trestného stíhania „vo veci“

v rozpore so zákonom, keďže súčasne nevydal aj uznesenie o vznesení obvinenia, a teda

sťažovateľa ako podozrivú osobu spolu s ďalšími podozrivými vypočul v procesnom

postavení svedkov.

Sťažovateľ zastáva názor, že podľa bol vyšetrovateľ

za takejto situácie povinný bez meškania vydať aj uznesenie o vznesení obvinenia tak jemu,

ako aj ďalším osobám, ktoré mali spáchať predmetnú trestnú činnosť. «Povinnosťou vydať

uznesenie „bez meškania“ a ihneď ho doručiť obvinenému sa sleduje to, aby osobe

podozrivej zo spáchania trestného činu bolo po vznesení obvinenia v plnej miere umožnené

uplatňovať jej právo na obhajobu. Ak tak vyšetrovateľ nekonal a vykonával ďalšie dôkazy,

týmto postupom (v rozpore s ustanovením ), odňal mi právo

na obhajobu tým, že som sa nemal možnosť týchto procesných úkonov zúčastniť buď osobne

alebo prostredníctvom mojej obhajkyne a teda nemal som možnosť uplatniť právo

obvineného položiť svedkovi otázku, konfrontovať sa s jeho tvrdeniami a teda uplatňovať

právo na riadnu obhajobu.» Uvedené má podľa sťažovateľa za následok, že „akékoľvek

dôkazy, vrátane všetkých výpovedí svedkov, ktoré boli získané ohľadne skutkov A) a B)

v čase od začatia trestného stíhania vo veci po vznesenie obvinenia, sú v ďalšom konaní

procesné nepoužiteľné z dôvodu porušenia práva na obhajobu. Takýto stav zakladá

nezákonnosť celého doposiaľ vykonaného prípravného konania, nielen označeného

uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia ale aj uznesenia prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/1 Gv 11/15/1000-43 z 27. 01. 2016, ktorým zamietol moju

sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.“.

Sťažovateľ uvádza, že v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia uplatnil

podstatné námietky ako porušenie práva na obhajobu z už uvedeného dôvodu

a nezákonnosť, a nepoužiteľnosť dôkazov vykonaných v čase od začatia trestného stíhania

po vznesenie obvinenia (výsluchy svedkov), ktorými vyšetrovateľ odôvodnil uznesenie

o vznesení obvinenia. Napriek tomu mu podľa jeho názoru prokurátor úradu špeciálnej

prokuratúry nedal vo svojom uznesení, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu

o vznesení obvinenia, žiadnu odpoveď na tieto jeho námietky. V nadväznosti na to zároveň

poukazuje aj na vyjadrenie generálneho prokurátora v jeho prípise z 18. mája 2016,

v ktorom uviedol: „Váš návrh je možné považovať za dôvodný v časti, v ktorej ste

namietali, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry v odôvodnení uznesenia

sp. zn. VII/1 Gv 111/15/1000-43 z 27. 1. 2016 sa v dostatočnej miere nezaoberal všetkými

skutočnosťami, ktoré ste uviedli v odôvodnení sťažnosti v mene obv.

z 23. 12. 2015. Tento nedostatok nie je takým porušením zákona (ustanovenia § 176 ods. 2

), ktorý by odôvodňoval postup generálneho prokurátora Slovenskej

republiky podľa ustanovenia a nasl. .“ S týmto

konštatovaním však sťažovateľ nemôže súhlasiť, pričom zdôrazňuje, že v súlade s ustálenou

judikatúrou je neprípustné viesť trestné stíhanie len „vo veci“ pri splnení podmienok

podľa , teda „so zjavným jednoznačne špecifikovaným

a nezameniteľne známym páchateľom (navyše s uvedením celého mena páchateľa priamo

v skutkovej vete uznesenia o začatí trestného stíhania) bez toho, aby okamžite nasledovalo

aj vznesenie obvinenia tejto osobe“.

Tento nezákonný postup vyšetrovateľa má podľa sťažovateľa za následok, že „všetky

dôkazy, t. j. výsluchy svedkov (neskôr v tej istej trestnej veci obvinených osôb), na ktoré sa

vyšetrovateľ odvoláva v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia, v čase od začatia

trestného stíhania dňa 17. 06. 2015 a pred vznesením obvinenia dňa 30. 11. 2015, sú

nezákonné, lebo boli vykonané v rozpore s , pričom nezákonné dôkazy

sa v spise nesmú ani nachádzať, lebo by mohli neprocesným spôsobom cieleným smerom

ovplyvňovať orgány činné v trestnom konaní, vrátane súdu“. Na takéto nezákonné dôkazy

sa podľa sťažovateľa odvoláva aj prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry v odôvodnení

uznesenia o zamietnutí jeho sťažnosti (pozri s. 11 a 12 uznesenia z 27. januára 2016, pozn.).

V tomto smere sťažovateľ poukazuje «na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR

k trestnému stíhaniu „vo veci“, ale predovšetkým na Rozhodnutie č. 19. uverejnené

v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2016 − Stanoviská a rozhodnutia vo veciach

trestných», ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. júla 2006.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že výpoveď osoby v procesnom postavení svedka, ktorá je

v rovnakom konaní zároveň v procesnom postavení obvineného, je nepoužiteľná, nemôže

byť súčasťou vyšetrovacieho spisu a nemožno na ňu prihliadať. Pretože uznesením

vyšetrovateľa bolo vznesené obvinenie aj , ,

, , ,

, , ich výpovede v tomto konaní v procesnom postavení

svedka sú procesne nepoužiteľné. Napriek tomu, že to sťažovateľ namietal tak vo svojej

sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj v návrhu z 15. apríla 2016

adresovanom generálnej prokuratúre, prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry a ani

generálny prokurátor sa s týmito jeho námietkami žiadnym spôsobom nevysporiadali.

Ďalšou podstatnou námietkou, ktorú sťažovateľ uviedol v návrhu z 15. apríla 2016,

ako aj v sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, bolo, že „vznesenie

obvinenia nie je odôvodnené ani všeobecným poukázaním na listinné dôkazy, predovšetkým

protokolov a zápisníc v konaní na mieste príslušných úradoch Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky, na ktoré sa odvoláva vyšetrovateľ i prokurátor v odôvodneniach

svojich rozhodnutí“.

V rámci tejto námietky sťažovateľ argumentoval takto: „Nezodpovedá skutočnosti,

že spoločnosť deklarovala vlastnú daňovú povinnosť a uplatňovala

si neoprávnene nárok na odpočítanie DPH. Spoločnosť

postupovala tak ako vo všetkých iných prípadoch plne s odbornou starostlivosťou a v súlade

so všetkými právnymi predpismi a účtovnými zásadami. Súčasne odmietam, že posudzované

zmluvné vzťahy boli uzatvorené za účelom získania daňovej výhody a bez zjavného

ekonomického účelu. K tomuto môjmu tvrdeniu argumentačne uvádzam, že správca dane

vykonal v spoločnosti daňové kontroly na DPH za zdaňovacie

obdobia september až december 2008 a január až marec 2009. Výsledky zistení z daňových

kontrol za zdaňovacie obdobia september až december 2008, správca dane spoločne zhrnul

do Protokolu č. 9710401/5/5118064/2013/Gala zo dňa 14. 11. 2013 a za zdaňovacie

obdobia január až marec 2009 do Protokolu č. 9710401/5/5131234/2013/Dzu zo dňa

15. 11. 2013. Z uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že z týchto protokolov mala

vyplývať skutočnosť, že spoločnosť neoprávnene deklarovala

dodanie tovaru s hlavným cieľom získať daňovú výhodu, t. j. zníženie daňového zaťaženia.

Predmetné daňové kontroly teda považuje vyšetrovateľ za dôkaz, z ktorého vyplýva umelý

charakter transakcií a personálne prepojenie zúčastnených osôb.

Oba predmetné protokoly boli napadnuté opravným prostriedkom, nakoľko nebolo

možné stotožniť sa s jeho závermi a to s poukazom na už ustálenú judikatúru Súdneho dvora

EÚ (napr. aj rozsudok C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft a Péter Dávid z 21. 06. 2012),

z ktorej vyplýva nielen právo daňových orgánov zamietnuť odpočítanie dane, ale aj

povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva objektívne preukázať. Z uvedeného

rozsudku vyplýva, že nie je v súlade s režimom práva na odpočet dane, potrestanie

prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol

vedieť. že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné

plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje

po plnení platiteľa dane, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH (bod 47). Založením

systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný

na ochranu práv verejných financií (bod 48). Podľa rozsudkov Súdneho dvora EÚ C-439/04

Kittel, C-354/03 Optigen Ltd a aj iné rozsudky umožňujú platiteľom, ktorí sa bez vlastnej

viny stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky

protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti sami

riadne splnili Tieto judikáty je možné jednoznačne aplikovať aj na tento prípad.“

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „námietky spoločnosti vo

vzťahu k vyššie uvedeným zisteniam správcu dane, ktoré sú súčasťou Protokolu č.

9710401/5/5118064/2013/Gala zo dňa 14. 11. 2013 a za zdaňovacie obdobia január až

marec 2009 sú súčasťou Protokolu č. 9710401/5/5131234/2013/Dzu zo dňa 15. 11. 2013,

akceptoval Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a .

Krajský súd v Prešove rozsudkami označených spisových značiek, zrušil rozhodnutia

správcu dane vydané na základe vyššie uvedených Protokolov. Rozsudok sp. zn.

bol predložený do vyšetrovacieho spisu spolu s podanou sťažnosťou proti uzneseniu o

vznesení obvinenia. Oba rozsudky sú vo svojom odôvodnení argumentačne takmer totožné.

Rozsudok z 22. 12. 2015 bol predložený ako príloha k návrhu na postup podľa §

363 a nasl. generálnemu prokurátorovi.

Krajský súd v Prešove v odôvodnení označených rozsudkov uviedol, že predmetné

rozhodnutia správcu dane sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, lebo správca dane

neuniesol dôkazné bremeno a jednoznačne nepreukázal, že spoločnosť

mala vedomosť o tom, že ide o podvodné konanie a karuselovy podvod. Ustálil, že v

predmetnej veci je preukázaný pôvod obchodných tovarov a jeho existencia, pričom

skonštatoval, že vnútroštátna úprava DPH musí byť kompatibilná s právom Európskej únie.

Krajský súd v Prešove vo vzťahu k obom označeným protokolom, vytkol správcovi

dane, že sa dostatočne a presvedčivo nevyrovnal s tvrdeniami spoločnosti ,

s.r.o. a neuviedol aký kontrolný mechanizmus spoločnosť zanedbala ako aj to, že sa

nevyrovnal s otázkou, ktorý zo subjektov v reťazci porušil neutralitu DPH tak, aby práve

tento subjekt bol postihovaný za porušenie zásady neutrality DPH. Súd odmietol aj tvrdenia

správcu dane o ním zistených údajov o obrate a spôsobe prepravy.“.

Sťažovateľ tiež uvádza, že vzhľadom na uvedené uplatnil v sťažnosti proti uzneseniu

o vznesení obvinenia, ako aj v návrhu z 15. apríla 2016 podstatnú námietku, že so zreteľom

na označené rozsudky Krajského súdu v Prešove je potrebné konštatovať, že závery

daňových kontrol vykonaných správcom dane a na nich nadväzujúce protokoly

a rozhodnutia, ktoré vyšetrovateľ považoval za objektívne dôkazy a tvorili základ listinných

dôkazov, na základe ktorých mu vzniesol obvinenie, stratili na aktuálnosti, sú de facto

a de jure neplatné, a preto nemôžu slúžiť ako listinný dôkaz na vznesenie obvinenia.

V návrhu z 15. apríla 2016 sťažovateľ tiež namietal, že rozhodnutie prokurátora

úradu špeciálnej prokuratúry nemá podstatné náležitosti uvedené v § 176 ods. 2 Trestného

poriadku. Namietal tiež, že samotné odôvodnenie uznesenia prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry v nadväznosti na jeho 12-stranovú podrobne odôvodnenú sťažnosť

je obsiahnuté v poslednom odseku na s. 11 a 12.

So zreteľom na podrobný rozbor výpovedí svedkov a obvinených, ktorý uviedol

v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, je podľa neho neakceptovateľné, aby sa

prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry v odôvodnení svojho rozhodnutia o zamietnutí jeho

sťažnosti dôkazne odvolával na také výsluchy svedkov, ktoré sú v rozpore s Trestným

poriadkom a nepreukazujú ani žiadne skutkové okolnosti o tom, že mal založiť

štruktúrovanú skupinu osôb, ktorá konala koordinovane s cieľom získať finančnú výhodu

páchaním ekonomickej, predovšetkým daňovej trestnej činnosti. Z takéhoto arbitrárneho

odôvodnenia možno podľa neho logicky vyvodiť len záver, že prokurátor úradu špeciálnej

prokuratúry nie je oboznámený s obsahom zápisníc o výsluchu jednotlivých svedkov.

Obmedzil sa len na výpočet dôkazov, nie však na ich obsah z pohľadu preukazovania

dôvodnosti jeho trestného stíhania a neuviedol žiadne argumenty k jeho rozsiahlym

sťažnostným dôvodom.

Sťažovateľ uvádza, že «prokurátor uviedol ešte jednu vetu v odôvodnení

napadnutého uznesenia vo vzťahu k mojim sťažnostným dôvodom, citujem: „Pokiaľ ide

o špecifické sťažnostné dôvody prezentované jednotlivými obvinenými, je potrebné

vo vzťahu k obvinenému uviesť, že sa nemožno stotožniť s jeho

tvrdením, že vyšetrovateľ vydal uznesenie na základe podkladov, ktoré boli zrušené. Súdom

totiž boli zrušené rozhodnutia o vyrubení dane, nie protokoly o výsledkoch daňových

kontrol.“.

Toto tvrdenie som označil za iracionálnu myšlienkovú konštrukciu prokurátora, lebo

rozhodnutia o vyrubení dane priamo nadväzujú na už viackrát v tomto návrhu označené

protokoly o výsledkoch daňových kontrol, ktorých závery boli dôvodom na vydanie tých

rozhodnutí, ktoré Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn. a

právoplatne zrušil s konštatovaním, že rozhodnutia správcu dane sú nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov a to pre to, že správca dane neuniesol dôkazné bremeno

a jednoznačne nepreukázal, že spoločnosť mala vedomosť o tom, že

ide o podvodné konanie a karuselový obchod. V týchto súdnych konaniach boli

spochybnené aj závery správcu dane ohľadne ďalších skutkových okolností, ktoré sú v

potrebnom rozsahu uvedené aj v predchádzajúcej časti tohto návrhu. Z tohto odôvodnenia

logicky možno vyvodiť záver, že prokurátor sa neoboznámil s vyššie označeným a

predloženým rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , hoci som ho spolu so

sťažnosťou proti uzneseniu o vznesení obvinenia zaslal vyšetrovateľovi a teda musí tvoriť

obsah vyšetrovacieho spisu.».

Podľa jeho názoru uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry trpí

závažnými vadami, pretože jeho odôvodnenie nerešpektuje náležitosti rozhodnutia

vyžadované . V jeho odôvodnení podľa sťažovateľa

„absentuje konštatovanie akéhokoľvek racionálneho základu (dôvodu), na základe ktorého

prokurátor zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, nie sú uvedené

žiadne úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení zákonnosti uznesenia

o vznesení obvinenia, vykonaných dôkazov, absentujú aj právne úvahy, na ktorých základe

podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Prokurátor Úradu

špeciálnej prokuratúry nedal na moje sťažnostné dôvody v uznesení o zamietnutí mojej

sťažnosti žiadnu právne relevantnú odpoveď, odôvodnenie napadnutého uznesenia

prokurátora je arbitrárne, nepreskúmateľné a vykazuje znaky úplného formalizmu.“.

Generálna prokuratúra v prípise z 18. mája 2016, ktorým nevyhovela návrhu

sťažovateľa na postup podľa a nasl. , mu tiež nedala žiadnu

odpoveď na viacero ním „uplatnených podstatných námietok ako trestne stíhanej osoby

proti uzneseniu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/1 Gv 111/15/1000-43

z 27. 01. 2016“, ako je porušenie práva na obhajobu, nezákonnosť a nepoužiteľnosť

dôkazov vykonaných v čase od začatia trestného stíhania po vznesenie obvinenia (výsluchy

svedkov, neskôr obvinených, nepoužiteľnosť listinných dôkazov), ktorými vyšetrovateľ

odôvodnil uznesenie o vznesení obvinenia, porušenie ,

arbitrárnosť napadnutého uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry o zamietnutí

jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že prípis generálnej prokuratúry z 18. mája 2016, ako

aj uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry nie sú riadne odôvodnené, „lebo

nedávajú jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky,

ktoré sú obsiahnuté v mojej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a v návrhu

na postup podľa a nasl. , čím došlo k porušeniu môjho

základného práva ako obvineného podľa (Nález )

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v konaní, ktoré im predchádzalo k porušeniu práva na obhajobu

podľa “.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na

ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„Postupom a upovedomením generálneho prokurátora SR zo dňa 18. 05. 2016

v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 41/16/1000-4 a uznesením prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 111/15/1000-43

z 27. 01. 2016 a konaním, ktoré predchádzalo ich vydaniu, boli

1. porušené základné práva

- na súdnu a inú právnu ochranu, práva na spravodlivý proces - podľa čl. 46 ods. 1

, Dohovoru a práva na obhajobu .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 111/15/1000-43 z 27. 01. 2016

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 671,18 (šesťsto sedemdesiatjeden Eur a osemnásť centov), ktorú je povinná

Generálna prokuratúra SR uhradiť na účet jeho advokátky JUDr. Evy Mišíkovej do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a , ako aj práva podľa dohovoru postupom prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry v napadnutom konaní a jeho uznesením z 27. januára 2016

a postupom generálneho prokurátora v napadnutom konaní a jeho prípisom z 18. mája 2016.

Porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým tým, že prípis generálnej

prokuratúry z 18. mája 2016, ako aj uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

z 27. januára 2016 nie sú riadne odôvodnené, pretože mu nedávajú jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky, ktoré predostrel vo svojej

sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj v návrhu na postup podľa § 363

ods. 1 a nasl. .

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 27. januára 2016

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach

podľa je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu

subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). Z princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,

a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k postupu prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry v napadnutom konaní a jeho uzneseniu z 27. januára 2016 podal

návrh na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora úradu špeciálne prokuratúry

v napadnutom konaní podľa a nasl. , o ktorom následne rozhodol

generálny prokurátor prípisom z 18. mája 2016. Preto právomoc generálneho prokurátora na

preskúmanie postupu a napadnutého uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

v tejto časti vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 túto časť sťažnosti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

generálneho prokurátora v napadnutom konaní a jeho prípisom z 18. mája 2016

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k postupu generálneho

prokurátora v napadnutej veci a jeho prípisu z 18. mája 2016 namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, čo odôvodňuje tým,

že generálny prokurátor sa vo svojom prípise z 18. mája 2016 vôbec nevysporiadal s jeho

zásadnými a podstatnými námietkami a argumentmi, ktoré uviedol prostredníctvom

svojej obhajkyne tak v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj v návrhu

z 15. apríla 2016 a ktorými namietal zákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia a zákonnosť

právoplatného rozhodnutia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ktorým bola

zamietnutá jeho sťažnosť. Preto tento prípis generálneho prokurátora považuje

za nedostatočne odôvodnený až arbitrárny.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že tento článok sa týka iba

rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti

trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (,

, ), preto je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 50

ods. 3 , z obsahu sťažnosti vyplýva, že argumentácia týkajúca sa porušenia

označeného práva smeruje predovšetkým k postupu vyšetrovateľa a jeho uzneseniu

o vznesení obvinenia, vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti

za zjavne neopodstatnenú, keďže sťažovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením označeného práva na jednej strane a postupom generálneho

prokurátora v napadnutom konaní a jeho prípisom na strane druhej.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa len vo vzťahu

k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa .

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že cieľom právomoci ústavného súdu

ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je primárne preskúmavať

a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch

nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb

a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci

samej ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili.

Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , ).

Do obsahu základného práva podľa nepatrí právo účastníka

na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech

v konaní. Obsahom základného podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie

orgánu verejnej moci bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Vychádzajúc z uvedeného, bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či skutkové

a právne závery generálneho prokurátora, ku ktorým dospel v rámci preskúmavania postupu

a rozhodnutia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry a jemu predchádzajúcemu postupu

a rozhodnutiu vyšetrovateľa, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či jeho postup,

ako aj záver, ku ktorému dospel, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný

a zároveň či v dôsledku tohto postupu a rozhodnutia nedošlo k porušeniu označených práv

sťažovateľa.

Z obsahu napadnutého prípisu generálneho prokurátora vyplýva, že generálny

prokurátor preskúmal na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis Prezídia Policajného zboru,

Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, Expozitúry Východ

v Košiciach sp. zn. PPZ-393/NKA-FP-VY-2015 a dozorový spis Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 111/15/1000

z hľadiska sťažovateľom uplatnených skutočností, pričom konštatoval, že na vznesenie

obvinenia sťažovateľovi boli splnené podmienky ustanovené v § 206 ods. 1 Trestného

poriadku. Generálny prokurátor v napadnutom prípise ďalej uviedol: „V zhode

so stanoviskom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry konštatujem, že zo zadovážených

dôkazov vyplýva dostatočne odôvodnený záver, že Váš klient sa mal dopustiť trestnej

činnosti, ako bola ustálená vyšetrovateľom PZ v skutkovej vete uznesenia o vznesení

obvinenia.

V súvislosti s uvedeným treba zdôrazniť, že v súlade s platnou judikatúrou

a ustálenou justičnou praxou ako aj zo samotného znenia ustanovenia § 206 ods. 1

vyplýva, že pre vznesenie obvinenia sa nevyžaduje úplná istota, ale len

vyšší stupeň pravdepodobnosti, že sa trestného činu dopustila určitá osoba a tento

predbežný skutkovo - právny záver sa až ďalším dokazovaním potvrdí alebo vyvráti.

V priebehu ďalšieho vyšetrovania budú prehodnotené a doplnené výsledky zistení

Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné, uvedené v protokoloch z daňových kontrol

a budú vykonávané ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu tak, ako to ukladá

ustanovenie .

Až po vykonaní a vyhodnotení všetkých relevantných dôkazov v súlade s ustanovením

bude možné v predmetnej trestnej veci rozhodnúť v súlade

so zákonom.

Váš návrh je možné považovať za dôvodný v časti, v ktorej ste namietali,

že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry v odôvodnení uznesenia sp. zn.

VII/1 Gv 111/15/1000-43 z 27. 1. 2016 sa v dostatočnej miere nezaoberal všetkými

skutočnosťami, ktoré ste uviedli v odôvodnení sťažnosti v mene obv... z 23. 12. 2015.

Tento nedostatok nie je takým porušením zákona (ustanovenia § 176 ods. 2

), ktorý by odôvodňoval postup generálneho prokurátora Slovenskej

republiky podľa ustanovenia a nasl. .

Vzhľadom na to, že som nezistil porušenie zákona odôvodňujúce zrušenie uznesenia

vyšetrovateľa PZ z 30. 11. 2015, sp. zn. ČVS: PPZ-393/NKA-FP-VY-2015 a nadväzujúceho

uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 27.1.2016, sp. zn.

VII/1 Gv 111/15/1000-43 v časti týkajúcej sa obv..., podľa

Vás upovedomujem o tom, že som nevyhovel Vášmu návrhu z 15. 4. 2016.“

Ako z už uvedeného vyplýva, generálny prokurátor preskúmal príslušné spisové

materiály, ktoré vo veci zadovážili orgány činné v trestnom konaní, týkajúce sa sťažovateľa

a následne po posúdení obsahu námietok sťažovateľa, v súlade aj s názorom prokurátora

úradu špeciálnej prokuratúry (síce všeobecne) skonštatoval, že na vznesenie obvinenia

sťažovateľovi boli splnené zákonné podmienky. Podľa generálneho prokurátora

zo zadovážených dôkazov vyplýva dostatočne odôvodnený záver, že sťažovateľ sa mal

dopustiť predmetnej trestnej činnosti, ako bola ustálená vyšetrovateľom v skutkovej vete

uznesenia o vznesení obvinenia. Zároveň zdôraznil, že pre vznesenie obvinenia

sa nevyžaduje úplná istota, ale len vyšší stupeň pravdepodobnosti, že sa trestného činu

dopustila určitá osoba a tento predbežný skutkovo-právny záver sa až ďalším dokazovaním

buď potvrdí, alebo vyvráti. Generálny prokurátor sa tiež vyjadril aj k výsledkom zistení

Daňového úradu Prešov, pobočky Humenné, uvedených v protokoloch z daňových kontrol,

pričom uviedol, že tieto budú prehodnotené a doplnené v priebehu ďalšieho vyšetrovania.

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa toho, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry

sa v odôvodnení svojho uznesenia z 27. januára 2016 v dostatočnej miere nezaoberal

všetkými skutočnosťami, na ktoré sťažovateľ poukazoval vo svojej sťažnosti, generálny

prokurátor považoval za dôvodnú, no zároveň zdôraznil, že tento nedostatok nie je takým

porušením zákona ( ), ktorý by odôvodňoval jeho postup

podľa a nasl. .

Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že napadnutý prípis generálneho

prokurátora je odôvodnený síce všeobecnejšie, no s prihliadnutím na to, že sťažovateľ

namieta porušenie jeho označených práv v počiatočnom štádiu trestného stíhania, nemožno

názory v ňom obsiahnuté považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnymi názormi generálneho prokurátora nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov generálnou prokuratúrou (generálnym

prokurátorom, pozn.) by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko

odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by sa tým zásadne poprel ich účel

a význam. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že postup generálneho prokurátora

v napadnutom konaní a jeho prípis z 18. mája 2016 sú ústavne udržateľné.

Ústavný súd navyše uvádza, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa toho,

že vyšetrovateľ napriek tomu, že mal bez akýchkoľvek pochybností konkretizované osoby,

ktoré mali skutok spáchať (vrátane sťažovateľa, pozn.), týmto nevzniesol obvinenie, ale

najskôr len postupoval podľa , teda začal trestné stíhanie

„vo veci“, ústavný súd poznamenáva, že vznesenie obvinenia je dôležitým procesným

úkonom, pretože týmto úkonom sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny

skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje aj jej procesné postavenie v trestnom

konaní ako obvineného. Až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor

na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa práve dokazovaním postupne

„odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) dôvodnosť vzneseného obvinenia.

Pre vznesenie obvinenia je ale potrebné, aby sa odôvodnil záver, že trestný čin spáchala

určitá osoba. Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu predpokladá existenciu

faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili urobiť úsudok

o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy

od okolností každého konkrétneho prípadu (Fox, Cambell a Hartley c. Veľká Británia

z 30. 8. 1990). Každý konkrétny prípad je determinovaný určitými skutkovými okolnosťami

veci, a preto nemožno očakávať, že orgán činný v trestnom konaní bude automaticky

postupovať tak, ako to naznačuje sťažovateľ. Z uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva,

že vyšetrovateľ po začatí trestného stíhania „vo veci“, ktorému predchádzalo posúdenie

a preskúmanie v uznesení uvedených listinných podkladov, aby si dostatočne preveril

skutkový stav veci, pristúpil k výsluchom jednotlivých svedkov a až následne mohol

dospieť k odôvodnenému záveru, že tieto trestné činy spáchala určitá osoba, a o vznesení

obvinenia konkrétnej/ým osobe/ám. S uvedeným postupom vyslovil súhlas aj prokurátor

úradu špeciálnej prokuratúry, keď v uznesení z 27. januára 2016 uviedol: „Pokiaľ ide

o dôvodnosť začatia trestného stíhania je potrebné vychádzať z ustanovenia § 206 ods. 1

, ktorý vymedzuje zákonné podmienky na vznesenie obvinenia...

Predpokladom postupu podľa uvedeného ustanovenia je teda existencia skutočností

nasvedčujúcich záveru, že bol spáchaný konkrétny trestný čin, ktoré zároveň aj odôvodňujú

záver, že tento trestný čin spáchala určitá osoba.

V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia však nie je vyžadovaný taký stupeň

preukázania skutočností významných pre posúdenie veci, ako je tomu napríklad pri podaní

obžaloby alebo pri rozhodovaní súdu vo veci samej.

Pri vznesení obvinenia k záveru o spáchaní trestného činu stačí vyšší stupeň

pravdepodobnosti, ktorý ale musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami náležite

odôvodnený.

Pri hodnotení skutočností odôvodňujúcich vznesenie obvinenia je však potrebné

vychádzať zo zásady voľného hodnotenia dôkazov upravenej v § 2 ods. 12 Trestného

poriadku.

V posudzovanom prípade došlo k vzneseniu obvinenia pre skutok v bode A)

kvalifikovaný ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

a skutok v bode B) kvalifikovaný ako zločin skrátenia dane

a poistného podľa , ...

Vo všeobecnosti je potrebné konštatovať, že zistené skutočnosti v posudzovanom

prípade dostatočným spôsobom odôvodňujú podozrenie, že došlo k spáchaniu trestného

činu, ako aj to, že sa tohto činu dopustila určitá osoba...“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, pretože

bol ako podozrivá osoba spolu s ďalšími podozrivými vypočutý v procesnom postavení

svedka, ústavný súd uvádza, že inštitút osoby podozrivej zo spáchania trestného činu

a jej vypočúvanie v tomto procesnom postavení „pozná“ len v súvislosti

s postupom podľa a nasl. , vzhľadom na uvedené je teda táto

námietka sťažovateľa neopodstatnená.

Obdobne ako neopodstatnenú hodnotí ústavný súd aj námietku sťažovateľa týkajúcu

sa nezákonnosti vykonaných dôkazov v čase pred vznesením obvinenia voči jeho osobe,

pretože po vznesení obvinenia sa sťažovateľ vypočúva už v inom procesnom postavení

(obdobne aj ostatní spoluobvinení), má právo uplatniť práva, ktoré nemohol uplatniť

v procesnom postavení svedka a výpovede ostatných svedkov vypočutých pred vznesením

obvinenia je potrebné zopakovať, pričom sťažovateľ, resp. aj jeho obhajca ma právo byť

prítomný pri takomto výsluchu. Okrem toho, dôkazy zadovážené vo veci pred vznesením

obvinenia by nemali byť súčasťou ani originálu vyšetrovacieho spisu zasielaného spolu

s návrhom na konečné opatrenie vecne a mieste príslušnej prokuratúry.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Ústavný súd zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ sa v danom prípade

domáha, aby ústavný súd na základe ním namietaných pochybení orgánov činných

v trestnom konaní už v počiatočnom štádiu trestného stíhania vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej

opakovane zdôrazňuje, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

prieskumu vecí právoplatne skončených. V prebiehajúcom trestnom konaní, resp. v konaní,

ktoré bolo iba začaté, možno i prípadné protiústavné procesné pochybenia napraviť v rámci

celého konania obvyklým a zákonom predvídateľným spôsobom, a to predovšetkým

samotnými všeobecnými súdmi. Ingerenciu ústavného súdu do rozhodovania orgánov

činných v trestnom konaní je preto v prípravnom trestnom konaní potrebné považovať, azda

s výnimkou úplne mimoriadnej situácie, za neprípustnú. Spravidla teda až po právoplatnom

skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia verejnej

moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich

dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd (m. m. , ,

, , ).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd tiež zdôrazňuje,

že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého

sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,

ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať

jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi aj v ďalšom štádiu

trestného konania (po podaní obžaloby) ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na

obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd,

ku ktorým malo podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku protiprávneho postupu vyšetrovateľa

Policajného zboru a prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj generálneho

prokurátora v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude

(je) oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade

podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých

právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu

vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci

sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr.

, alebo ). Uvedené skutočnosti zakladajú aj dôvod

na odmietnutie sťažnosti ako neprípustnej.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, ale aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2017