Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 370/2026
PDF · 248.74 KB
No categories available
IV. ÚS 370/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti postupu vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza v konaní vedenom pod ČVS: ORP-226/OEK-PD-2012 v spojení s postupom Okresnej prokuratúry Prievidza a postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/77/2016 takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. apríla 2026 a jej doplnením z 10. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 49 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/77/2016, a to v kontexte aj prípravného konania v tejto veci. V petite podanej ústavnej sťažnosti sa domáha vyslovenia porušenia označených práv a z dôvodu vyslovenia ich porušenia podáva návrh na zastavenie trestného stíhania vedeného proti jeho osobe alebo vrátenie veci na nové konanie orgánom činným v trestnom konaní a zároveň podáva návrh na „neodkladné“ opatrenie spočívajúce v príkaze ústavného súdu adresovaného okresnému súdu nevykonať hlavné pojednávanie nariadené na 8. máj 2026, a to až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o podanej ústavnej sťažnosti.
2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza, odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality ČVS: ORP-226/OEK-PD-2012 z 24. februára 2012 je sťažovateľ trestne stíhaný pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a to pre skutok z 23. februára 2012. V čase podania ústavnej sťažnosti je toto konanie vedené už pred okresným súdom pod sp. zn. 3T/77/2016. Sťažovateľ postupu sudcu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/77/2016 vyčíta viacero pochybení v jeho postupe, kam zahŕňa aj skorší postup orgánov činných v trestnom konaní vo svojej trestnej veci, teda ešte v čase vedenia prípravného konania. Sťažovateľ poukazuje na to, že (i) trestné stíhanie vedené proti jeho osobe je nezákonné z dôvodu fatálnej vady spočívajúcej v nesprávnom opise skutkovej vety skutku kladeného mu za vinu, v ktorom absentuje použitie násilia v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, (ii) bol zaistený príslušníkmi Policajného zboru podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku, pričom ale k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo reálne podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku a príslušníci Policajného zboru, ktorí ho reálne obmedzili na osobnej slobode, si v čase pred jeho zadržaním nevyžiadali súhlas prokurátora, v dôsledku čoho tak bol obmedzený na osobnej slobode nezákonným spôsobom, (iii) v prípravnom konaní mu nebol ustanovený obhajca napriek tomu, že o jeho ustanovenie požiadal, čím tak bolo porušené jeho právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, (iv) jeho trestnú vec v prípravnom konaní dozorovala Okresná prokuratúra Nové Mesto nad Váhom, a nie Okresná prokuratúra Prievidza, čo je explicitne v rozpore s § 46 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, (v) sám produkoval dôkaz – audionahrávku, ktorá preukazuje iný priebeh skutku, než je mu kladený za vinu, a (vi) napokon poukazuje na viaceré nezákonnosti pri priebehu hlavného pojednávania vo svojej trestnej veci, v dôsledku čoho aj podal návrh na „neodkladné“ opatrenie spočívajúce v príkaze ústavného súdu okresnému súdu nevykonať hlavné pojednávanie v nariadenom termíne 8. mája 2026 a následne až do času právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o podanej ústavnej sťažnosti.
3. Sťažovateľ v rámci konania o ústavnej sťažnosti podal námietku zaujatosti proti všetkým členom IV. senátu ústavného súdu, zároveň aj proti sudcovi JUDr. Miroslavovi Durišovi, ktorého nesprávne považoval za člena IV. senátu ústavného súdu (ktorý je aktuálne členom I. senátu ústavného súdu), a to z viacerých dôvodov. Dôvod zaujatosti členov IV. senátu ústavného súdu mal spočívať v rozhodovaní o ním vznesenej námietke zaujatosti podanej proti sudcovi JUDr. Robertovi Šorlovi v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 307/2026 (o námietke zaujatosti rozhodované nebolo z dôvodu jej podania až po vydaní rozhodnutia ústavného súdu o sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 78/2026-10 z 12. februára 2026). Zaujatosť sudcov IV. senátu ústavného súdu sťažovateľ spájal aj s ich procesnou pasivitou pri rozhodovaní o jeho návrhu na neodkladné opatrenie v tejto veci spočívajúcom v nevydaní príkazu ústavného súdu okresnému súdu nevykonať hlavné pojednávanie v nariadenom termíne 8. mája 2026 a následne až do času právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o podanej ústavnej sťažnosti.
4. Pokynom predsedu ústavného súdu z 20. mája 2026 bola námietka zaujatosti vznesená sťažovateľom proti členom IV. senátu ústavného súdu v súlade s čl. IV bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2026 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) do prvého senátu ústavného súdu oprávneného na rozhodnutie, ak ide o sudcov
štvrtého senátu. Vec bola pridelená JUDr. Miroslavovi Durišovi ako členovi I. senátu ústavného súdu a bola vedená pod sp. zn. Rvp 1354/2026. Keďže sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti aj proti sudcovi JUDr. Miroslavovi Durišovi, ktorý je aktuálne členom I. senátu ústavného súdu, sudca JUDr. Miroslav Duriš listom z 2. júna 2026 adresovaným predsedovi ústavného súdu urobil oznámenie podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Pokynom predsedu ústavného súdu z 2. júna 2026 bolo oznámenie v súlade s čl. IV bodom 1 písm. b) rozvrhu práce pridelené na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde do druhého senátu ústavného súdu oprávneného na rozhodnutie, ak ide o sudcov prvého senátu. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 384/2026-6 zo 17. júna 2026 rozhodol o nevylúčení sudcu JUDr. Miroslava Duriša z konania a rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1354/2026. Následne ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 391/2026-16 z 24. júna 2026 rozhodol o nevylúčení členov IV. senátu ústavného súdu v zložení z predsedu JUDr. Libora Duľu a zo sudcov JUDr. Ladislava Duditša a JUDr. Rastislava Kaššáka z konania a rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1147/2026.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
II.1. Podmienky konania:
5. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podmienky konania pred ústavným súdom vyplývajú z § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 123 ods. 1 písm. a) až d), § 123 ods. 3, § 124, § 132 ods. 1 a § 37 zákona o ústavnom súde.
6. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom.
7. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody, c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí, d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Podľa § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde musí sťažovateľ k ústavnej sťažnosti pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
8. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľ musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje inak. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
9. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
II.2. Posúdenie veci:
12. Ústavný súd poukazuje v prvom rade na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
13. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky
odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
14. Ústavný súd generálne k obsahu sťažovateľom vznesených námietok a v súvislosti s ním namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj v spojení s čl. 49 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [aj v spojení s právom na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, právom na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru] poukazuje na to, že z obsahu týchto práv vyplýva, že sú „výsledkové“, čo znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016, I. ÚS 517/2022), v dôsledku čoho je možné právne účinným spôsobom namietať ich porušenie v konaní pred ústavným súdom až po právoplatnom skončení daného konania, resp. uplatnení všetkých opravných prostriedkov v trestnom konaní vrátane tých pochybení, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. V nadväznosti na to ústavný súd stabilne judikuje, že trestné konanie od svojho začiatku až do konca je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj vo veci konajúcich súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, IV. ÚS 197/08, I. ÚS 314/09, IV. ÚS 166/2010, II. ÚS 425/2017, III. ÚS 156/2021, IV. ÚS 80/2022, IV. ÚS 407/2024). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale táto povinnosť prináleží prednostne všeobecným súdom ako primárnym ochrancom ústavnosti, prípadne iným orgánom verejnej moci na to určeným. Bolo by exemplárnym porušením princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ak by sa ústavný súd v danom štádiu trestného konania vedeného proti sťažovateľovi vyjadroval k ním nastoleným „kritickým otázkam“ vzťahujúcim sa k dôvodnosti vedeného trestného stíhania jeho osoby namiesto okresného súdu, ktorý vo veci samej ešte len koná, a tak by jeho právny názor predchádzal právnemu názoru okresného súdu v čase ešte pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. Navyše ústavný súd sťažovateľovi ozrejmuje, že zásadné porušenie práva na obhajobu [podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru] je v príslušnom zákonnom vyjadrení dôvodom odvolania a dôvodom zrušenia rozhodnutia prvostupňového súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a v konečnom dôsledku (pre prípad neúspechu v odvolacom konaní) dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keď kontextuálne môže ísť aj o iné dôvody na podanie uvedeného riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku. Procesnou konzekvenciou predčasného podania ústavnej sťažnosti, teda jej podania bez vyčerpania skorších právnych prostriedkov na ochranu
základných práv a slobôd, ktoré sťažovateľovi priznáva zákon, je odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) a § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 212/2022 z 28. júna 2022 publikovaný v ZNaU pod č. 31/2022), čo podľa aktuálne účinnej právnej úpravy zodpovedá § 132 ods. 1 druhej alternatíve zákona o ústavnom súde. Zjednodušene vyjadrené, vady prípravného konania sa preskúmavajú v súdnom konaní, rozhodnutie súdu sa potom preskúmava inštančne nadriadenými súdmi a až potom môže byť konanie, a to len v prípade (dokonca až) ústavnej neudržateľnosti jeho výsledku alebo priebehu, napadnuté ústavnou sťažnosťou.
15. Z rovnakej názorovej optiky ako ústavný súd vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v prípadoch namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter (rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50; rozsudok vo veci A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24), ide teda výlučne o tzv. výsledkovú spravodlivosť.
16. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v osobitnom aspekte čiastočne sa vymykajúcom trestnému konaniu ako organickému celku, a to z dôvodu nezákonného postupu pri jeho zadržaní 23. februára 2012, je už prima facie zjavné, že je ním podaná ústavná sťažnosť oneskorená [§ 124 zákona o ústavnom súde s konzekvenciou podľa § 56 ods. 2 písm. f) tohto zákona], keď zákon o ústavnom súde zmeškanie zákonnej lehoty 2 mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti neumožňuje odpustiť (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 695/2014, III. ÚS 175/2020). Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy teda nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06, III. ÚS 175/2020, IV. ÚS 473/2021).
17. Z už predostretých východísk je zjavné, že pokiaľ by bol sťažovateľ riadne právne zastúpený v konaní pred ústavným súdom, bola by ním podaná ústavná sťažnosť odmietnutá z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde a v časti aj z dôvodu oneskorenosti podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
18. Sťažovateľ podal ústavnému súdu návrh na dočasné opatrenie (je upravené v § 130 zákona o ústavnom súde) z dôvodu porušenia označených práv spočívajúce v príkaze ústavného súdu okresnému súdu nevykonať termín hlavného pojednávania nariadený na 8. máj 2026. Vzhľadom na závery predchádzajúceho odseku a nasledujúcej časti odôvodnenia, ktoré sa premietli do výroku tohto uznesenia s negatívnym výsledkom pre sťažovateľom podaný návrh vo veci samej, nie je rozhodovanie o dočasnom opatrení vecne aktuálne.
19. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd uvádza, že takýmto žiadostiam vyhovie v prípade súčasného (kumulatívneho) splnenia podmienok vyplývajúcich z § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde a jeho ustálenej doterajšej judikatúry v tejto oblasti, t. j. 1. ak ustanovenie právneho zástupcu odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa (ak vzhľadom na svoje majetkové pomery nedisponuje dostatočnými zdrojmi na úhradu trov právneho zastúpenia) a 2. ak zároveň nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
20. Vzhľadom na obsah skoršej časti odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ si z vecných dôvodov a priori bezúspešne uplatňuje nárok na ochranu ústavnosti podaním ústavnej sťažnosti proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní. V dôsledku toho ústavný súd ani nepristúpil k preverovaniu majetkových pomerov sťažovateľa a sťažovateľom uplatnenej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia). Na podklade uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde, ktorý neustanovenie právneho zástupcu (z vecných dôvodov zrejmej bezúspešnosti uplatňovania nároku na ochranu ústavnosti alebo pre nedôvodnosť ustanovenia právneho zástupcu na základe majetkových pomerov navrhovateľa) obligatórne spája s rozhodnutím premietnutým do bodu 2 výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu