Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 137 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (144)IV. ÚS 341/2012
PDF · 422.22 KB
No categories available
IV. ÚS 341/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2013 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti M. Z., P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K..., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 218/2010 z 24. februára 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
9 Co 75/2009 z 5. mája 2010 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania,
za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Prešove, takto
rozhodol:
1. Základné práva M. Z. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 218/2010 z 24. februára 2011 vo výroku o zamietnutí dovolania v časti týkajúcej sa
uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 z 5. mája 2010 a vo výroku
o náhrade trov dovolacieho konania p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 218/2010
z 24. februára 2011 vo výroku o zamietnutí dovolania v časti týkajúcej sa uznesenia
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 z 5. mája 2010 a vo výroku o náhrade trov
dovolacieho konania z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť M. Z. trovy konania
v sume 265,70 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. M. K..., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 341/2012 z 3. júla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách
aj „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 218/2010 z 24. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“)
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 Co 75/2009 z 5. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v časti
týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania.
Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že „Najvyšší súd SR rozhodol tak, že dovolanie
proti Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 zo dňa 27. 04. 2010
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 zamietol.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že nezistil procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
napriek námietke žalovaného týkajúcej sa rozhodovania o trovách konania, pri vyčísľovaní
ktorých vychádzal z hodnoty daru, resp. 1/2 hodnoty daru, ktorú hodnotu mal preukázanú
znaleckým posudkom č. 29/2002 zo dňa 21. 06. 2002 vypracovaného znalkyňou Ing. E. Č.
Uvedený znalecký posudok predložila žalobkyňa, resp. jej právny zástupca, avšak až pri
vyčíslení náhrady trov konania, keďže, ako to napokon konštatuje aj odvolací súd
v napadnutom uznesení, v preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená, a to nielen
v priebehu prvostupňového konania, ale ani v odvolacom konaní. Znalecký posudok bol
predložený až po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Takýto postup súdu som považoval
za odňatie možnosti konať pred súdom, čo však NS SR neakceptoval.
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 9 Co 75/2009-89 zo dňa 05. 05. 2010
vydaným v právnej veci žalobkyne M. Z. proti mne ako žalovanému, o vrátenie daru
a o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k.
5 C 120/05-46 zo dňa 25. 06. 2009 rozhodol tak, že mňa ako žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni náhradu trov konania v sume 2.103,64 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
uznesenia a súdny poplatok za podanú žalobu a odvolanie vo výške 1.596,- € do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia.
Súd rozhodoval po právoplatnosti rozsudku vo veci samej, pričom pri vyčíslení trov
konania vychádzal zo znaleckého posudku č. 29/2002 zo dňa 21. 06. 2002 znalkyne Ing. E.
Č., ktorý bol žalobkyňou predložený až pri vyčíslení náhrady trov konania, keďže
v preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená v priebehu prvostupňového konania.
Takýto postup odvolacieho súdu, ktorým vyčíslil trovy konania na základe
znaleckého posudku predloženého až po konečnom rozhodnutí vo veci samej bez toho, aby
som sa ako účastník konania mal možnosť s týmto predloženým dôkazom oboznámiť a
vyjadriť k nemu svoje pripomienky, považujem za arbitrárne, porušujúce moje základné
ústavné práva, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.“.
Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá
ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd
vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Táto korelácia
práva účastníka a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu je zakotvená aj v ust. § 123 O. s. p.,
resp. § 122 ods. 1 O. s. p. Napokon aj v prípade, ak predseda senátu vykoná dôkaz mimo
pojednávania, účastníci konania majú právo byť prítomní pri jeho vykonávaní a oboznámiť
sa s jeho výsledkami.
Aj keď je prípustné, aby súd rozhodoval o trovách konania až po vydaní rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, mám za to, že v takom prípade môže rozhodovať len o výške trov
konania, pričom rozhodovanie o výške trov konania predpokladá, že je známa hodnota
predmetu sporu. Ak hodnota sporu nie je známa, nie je možné ju zisťovať po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej predkladaním znaleckých posudkov, s ktorými sa druhý účastník
nemôže oboznámiť.
Preto považujem za neprípustné a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania,
ak o hodnote daru, ktorého vrátenia sa žalobkyňa domáhala, sa dozviem až z uznesenia,
ktorým mi je uložená povinnosť nahradiť trovy konania, navyše uznesenia odvolacieho
súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok.“
Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že «odvolacím súdom bola pri rozhodovaní
o výške trov právneho zastúpenia aplikovaná nesprávna právna norma. Súd pri výpočte trov
právneho zastúpenia vychádzal z ust. § 9, 10 ods. 1, 2 vyhlášky č. 665/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby (ďalej len „vyhláška“).
Súd však opomenul, že vyhláškou č. 209/2009 Z. z. účinnou od 01. 06. 2009, bola vyhláška
v ust. § 11 zmenená tak, že v prípade, ak je klientom fyzická osoba a predmet konania sa
týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži na jej bývanie (s výnimkou
konania o vyporiadanie BSM a podielového spoluvlastníctva), je základná sadzba tarifnej
odmeny za 1 úkon právnej služby 1/3 výpočtového základu (§ 11 ods. 1 písm. c/ vyhl.).
Je teda zrejmé, že odmena za úkony vykonané po 01. 06. 2009 patrí žalobkyni resp.
jej právnemu zástupcovi odmena len vo výške 1/3 výpočtového základu, keďže žalobkyňa
žiadala vrátiť dom, ktorý obývala a aj v súčasnosti obýva.».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ vyjadruje názor, že krajský súd pri
rozhodovaní o uložení mu (ako žalovanému) povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania
aplikoval nesprávnu právnu normu a zároveň porušil jeho právo vyjadriť sa ku všetkým
predloženým dôkazom, resp. akceptoval ako dôkaz znalecký posudok predložený napriek
poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, čím narušil princíp kontradiktórnosti
konania. Podľa sťažovateľa je preto napadnuté uznesenie krajského súdu „potrebné
považovať za svojvoľné, účelové, porušujúce rovnosť účastníkov konania a moje právo
na súdnu ochranu“.
Sťažovateľ napokon poukázal aj na skutočnosť, že „aj v Rozsudku NS SR sp. zn.
3 Cdo 218/2010 Najvyšší súd rovnakým spôsobom určil výšku trov dovolacieho konania,
pričom z odôvodnenia nie je zrejmé, z akej tarifnej hodnoty pri určovaní výšky trov
vychádzal. Svoje rozhodnutie odôvodnil postupom podľa zaužívanej praxe, čo však bližšie
neupresnil, z rozsudku nie je zrejmé, aká je táto zaužívaná prax a o aké príslušné zákonné
ustanovenie sa uvedená prax opiera. Aj toto rozhodnutie je preto potrebné považovať
za arbitrárne, svojvoľné, a teda ústavne nekonformné.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa M. Z. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 zo dňa 05. 05. 2010 porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010 v napadnutej časti v spojení
s uznesením Krajského súd v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 zo dňa 05. 05. 2010 zrušuje
a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške
127,44 € na účet je[ho] právnej zástupkyne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Ústavný súd 10. júla 2012 vyzval krajský súd a najvyšší súd, aby sa k sťažnosti
vyjadrili.
Predseda kolégia krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 10116/2012 z 20. júla 2012
okrem iného uviedol:
«V preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená v celom priebehu
prvostupňového konania. Žalobkyňa tak urobila až pri vyčísľovaní náhrady trov, keď
predložila kópiu znaleckého posudku číslo 29/2002 zo dňa 21. 6. 2002 vypracovaného
znalkyňou pre oceňovanie nehnuteľností v odbore stavebníctvo Ing. E. Č. Predmetom tohto
ocenenia boli nehnuteľnosti tvoriace predmet daru, a teda aj v jednej polovici predmet
tohoto súdneho konania. Podľa znaleckého posudku bola hodnota týchto nehnuteľností
ku dňu 21. 6. 2002 801.360,-- Sk. Jedna polovica z tejto hodnoty tvorí tarifnú hodnotu
sporu, z ktorej sa má vychádzať pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia (§ 9, § 10
ods. 1, 2 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnej služby – ďalej len „Vyhláška“). Výška tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby
z tarifnej hodnoty veci 400.680,03 Sk (26.600,28 eur) sa rovná do 31. 12. 2008 sume 9.150,-
Sk a od 1. 1. 2009 sume 303,72 eur. Keďže žalobkyňa si uplatnila za jeden úkon právnej
služby len tarifnú odmenu 287,14 eur, je odvolací súd týmto uplatnením viazaný a nemôže
jej prisúdiť za jeden úkon právnej služby viac.
Celkovú čiastku priznanej náhrady trov konania 2.103,64 eur je neúspešný žalovaný
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobkyne (§ 149 ods. 1 O. s. p.).
Pretože žalobkyňa bola oslobodená súdom prvého stupňa od platenia súdneho
poplatku a súd v konečnom dôsledku podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel, je povinný
zaplatiť súdny poplatok za ňou podanú žalobu a odvolanie žalovaný, pretože nie je
od poplatku oslobodený (§ 2 ods. 2 zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov – ďalej len „ZSP“).
Základom pre výpočet súdneho poplatku je cena predmetu poplatkového úkonu
(§ 7 ods. 1 ZSP). Vychádzajúc zo znaleckého posudku zo dňa 21. 6. 2002 je ňou suma
801.360,-- Sk. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 26. 9. 2008. V dôsledku
toho v súlade s § 18c ods. 6 ZSP sa vyberajú súdne poplatky za návrh podľa predpisov
platných do 31. 12. 2008.
Základom pre výpočet súdneho poplatku je 1/2 z hodnoty nehnuteľností, t. j. suma
400.680,-- Sk. Táto suma sa v súlade s § 18c ods. 1 ZSP prepočíta konverzným kurzom
na eurá, t. j. na sumu 13.300,14 eur a zaokrúhli sa na celé eurá nadol, t. j. na sumu 13.300,-
eur. Podielu 6 % z tohto základu sa potom rovná čiastka 798,- eur. Rovnakú čiastku je
žalovaný povinný zaplatiť aj za odvolanie podané žalobkyňou, keďže táto bola úspešná
aj v odvolacom konaní. Tieto súdne poplatky je žalovaný povinný zaplatiť na účet
prvostupňového súdu.
Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme
za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.»
Predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 4/2012-39 zo 7. augusta 2012
v súvislosti s prerokúvanou sťažnosťou vzniesol „námietku predpojatosti sudcov Ústavného
súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr.
Jána Lubyho“, o ktorej ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 441/2012-14 z 3. októbra 2012
rozhodol tak, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby
nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn.
Na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 4/2012-39 zo 17. októbra 2012 okrem iného
uviedol:
„Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľa,
pretože neboli dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo
potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Sťažnosť smeruje iba proti tej časti rozhodnutia,
ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. V tejto súvislosti treba osobitne zdôrazniť,
že dovolanie proti rozhodnutiu súdu o náhrade trov konania je prípustné iba z dôvodov
uvedených v ustanovení § 237 O. s. p. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona
o prípustnosti dovolania v súlade s doteraz zaužívanou praxou. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa.
Už v dovolaní sťažovateľ namietal, že niektoré ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb boli zmenené
a odvolací súd vychádzal z cenových relácií z roku 2002. S touto námietkou sa dovolací súd
vyporiadal v odôvodnení rozhodnutia na str. 12 bod 6. Išlo o námietky týkajúce sa
nesprávnosti skutkových zistení a ich právneho posúdenia, a preto bol dovolací prieskum
vylúčený.
Za neopodstatnenú treba považovať aj námietku, týkajúcu sa dokazovania vo vzťahu
k rozhodnutiu o náhrade trov konania. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol až
po rozhodnutí vo veci samej, pričom v osobitnom uznesení už iba vyčíslil výšku náhrady
trov konania navrhovateľky, ktorej ako v konaní plne úspešnej, priznal ich plnú náhradu
(viď rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. apríla 2010, sp zn. 9 Co 75/2009, str. 9
posledný odsek). V tomto štádiu odvolací súd žiadne dokazovanie nevykonával, preto
sťažovateľovi nemohla byť ani odňatá možnosť vyjadrovať sa k dôkazom.
Najvyšší súd si v tomto smere dovoľuje upriamiť pozornosť na predchádzajúcu
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú odkazuje aj rozsudok Hudáková
proti Slovenskej republike (napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02 z 15. júna 2004,
ods. 18; Sa/e proti Francúzsku, č. 39765/04 z 21. marca 2006, ods. 18 a 19; Verdú Verdú,
č. 43432/02 z 9. júla 2007, ods. 26 až 28), v ktorej ESĽP konštatoval, že neoznámenie
písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť sťažovateľa sa k nim vyjadriť
nepredstavuje porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Vo svojich
odôvodneniach ESĽP vysvetlil, že v konkrétne posudzovaných prípadoch by priznanie
takýchto práv a možností sťažovateľom nemalo žiaden vplyv na výsledok konania vzhľadom
na to, že prijatý právny prístup neumožňoval diskusiu k meritu veci.
Treba zdôrazniť, že podobne ako vo veciach Stepinska proti Francúzsku a Sale proti
Francúzsku, citovaných vyššie, bolo dovolanie sťažovateľov súdom odmietnuté z dôvodu, že
nespĺňalo požiadavky prípustnosti dovolania (na rozdiel od veci Hudáková proti Slovenskej
republike, v ktorej najvyšší súd zamietol dovolanie v merite veci).
Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu
vo výroku týkajúceho sa náhrady trov dovolacieho konania, aj táto námietka nie je
dôvodná. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia obsahuje všetky zákonné
podmienky uvedené v ustanovení § 157 O. s. p.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe ani odňatí spravodlivosti. V tejto súvislosti
treba zdôrazniť, že tento postup bol plne súladný s princípom právnej istoty, rešpektujúci
zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.“
Na základe uvedených argumentov predseda najvyššieho súdu navrhol „sťažnosť
sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú“.
K vyjadreniu predsedu kolégia krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu
sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním zo 6. novembra 2012 zaujal
stanovisko, v ktorom okrem iného uviedol:
„Krajský súd v Prešove vo svojom vyjadrení navrhuje zamietnuť sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa
k predkladaným dôkazom, resp. že súd prihliadal na dôkaz, ktorý bol predložený nielen
po tom, čo bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania, ale až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Zároveň však priznáva, že hodnota sporu nebola v celom
priebehu prvostupňového konania vyčíslená. Je potrebné dodať, že sa tak nestalo ani
v priebehu odvolacieho konania, keďže ako samotný súd uvádza, žalobkyňa tak urobila
až pri vyčíslení náhrady trov, keď predložila kópiu znaleckého posudku znalkyne Ing. E. Č.
Týmto znaleckým posudkom bola ocenená nehnuteľnosť, ktorej vrátenie ako daru bolo
predmetom daného konania. Zo spisu je pritom zrejmé, že o trovách konania bolo
rozhodované až po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Zákon síce umožňuje rozhodnúť
o trovách po právoplatnosti rozhodnutia (§ 151 ods. 3 O. s. p.), avšak len na základe
vyčíslenia trov. Vyčíslenie trov pritom predpokladá, že hodnota predmetu sporu je známa.
Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení v tejto súvislostí tvrdí, že Krajský súd
v napadnutom uznesení už iba vyčíslil výšku náhrady trov konania navrhovateľky, žiadne
dokazovanie nevykonával. S týmto tvrdením sa nie je možné stotožniť, keďže považujeme
za nepopierateľné, že až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súd zisťoval hodnotu
predmetu sporu (nehnuteľnosti) a to na základe predloženého znaleckého posudku.
Predložený znalecký posudok je pritom jednoznačne dôkazom (listinným), ktorým žalobkyňa
preukazuje ňou tvrdenú skutočnosť o tarifnej hodnote sporu, z ktorého následne určuje
tarifnú odmenu. O vyčíslení by bolo možné hovoriť v prípade, ak by hodnota sporu bola
daná a určila sa už len výška jedného úkonu právnej pomoci. Pokiaľ NS SR argumentuje
rozhodnutiami ESĽP, že neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov a nemožnosť
sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, takúto
argumentáciu nemožno akceptovať. V tomto prípade totiž sťažovateľ nenamieta nemožnosť
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany, ale nemožnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorým predložený
znalecký posudok nepochybne bol a ktorý bol navyše predložený po vyhlásení uznesenia
o skočení dokazovania, a teda v súlade s ust. § 120 ods. 4 O. s. p. súd na tento dôkaz vôbec
nemal prihliadať, nieto z neho vychádzať pri výpočte trov.
Pokiaľ ide o tvrdenie, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia NS SR
obsahuje všetky zákonné podmienky uvedené v § 157 O. s. p., poukazujeme na to, že NS SR
priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 310,93 € (teda rovnakú sumu,
akú vypočítal aj Krajský súd v Prešove). Svoje rozhodnutie odôvodnil zaužívanou praxou,
čo podľa nášho názoru nemožno považovať za súladné s požiadavkami § 157 O. s. p. Takéto
odôvodnenie nedáva relevantnú odpoveď, z akej tarifnej hodnoty súd pri výpočte odmeny
za 1 úkon vychádzal, ako túto tarifnú hodnotu určil, a v konečnom dôsledku ani to, čo je
potrebné rozumieť pod pojmom zaužívaná prax. Preto naďalej tvrdíme, že napadnutá časť
rozhodnutia NS SR je rozhodnutím arbitrárnym, bez riadneho a ústavne súladného
odôvodnenia.“
Keďže sťažovateľ aj predseda najvyššieho súdu oznámili ústavnému súdu, že
súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde v danej veci od jeho konania upustil, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí
predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),
ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa
svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná
možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok
(napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B.
V. proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku
2002). V súvislosti s uvedeným ESĽP vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila
a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu je tento právny názor
potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie, a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci
rozhoduje meritórne, ako to bolo aj v okolnostiach danej veci.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,
resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo
z 23. septembra 1997, IV. ÚS 348/2011).
Ústavný súd poukazuje na to, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách
konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania
možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát rozhodol
o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05).
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto
súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd
preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov
o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne vybočoval z pravidiel upravujúcich súdne
konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú
na obe označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ okrem iného touto sťažnosťou
namieta.
Podľa § 155 ods. 1 OSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. Vo výroku rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej
nerozhodne samostatne.
Podľa § 151 ods. 3 OSP (znenie účinné do 31. decembra 2011) v zložitých
prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu
nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
IV.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že krajský súd po podaní odvolania proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 5 C 120/08-46 z 25. júna 2009
(ktorým zamietol žalobu o uloženie povinnosti sťažovateľovi vrátiť žalobkyni dar)
rozsudkom č. k. 9 Co/75/2009-72 z 27. apríla 2010 uvedený rozsudok v merite veci zmenil
tak, že žalobe vyhovel a súčasne vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti tohto rozsudku.
Krajský súd následne uznesením č. k. 9 Co/75/2009-89 z 5. mája 2010 rozhodol
o trovách konania tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania
v sume 2 103,64 € a na účet okresného súdu „z titulu súdneho poplatku za podanú žalobu
a odvolanie sumu 1 596 €“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že
„odvolací súd len takto rozhodol o náhrade trov konania z dôvodu, že žalobkyňa si síce
uplatnila náhradu trov konania, avšak do rozhodnutia odvolacieho súdu nevyčíslila
náhradu trov právneho zastúpenia“. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručované
pri jeho vyhlásení, bolo v súlade s § 151 ods. 3 OSP dané na vedomie účastníkom konania,
že o náhrade trov konania bude rozhodované až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.
Žalobkyňa 30. apríla 2010, t. j. v lehote ustanovenej v § 151 ods. 1 a 3 OSP,
predložila krajskému súdu špecifikáciu trov konania. V odôvodnení napadnutého uznesenia
krajského súdu bolo ďalej uvedené:
„V preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená v celom priebehu
prvostupňového konania. Žalobkyňa tak urobila až pri vyčísľovaní náhrady trov
(4. mája 2010 doručené krajskému súdu, pozn.), keď predložila kópiu znaleckého posudku
číslo 29/2002 zo dňa 21. 6. 2002... Podľa znaleckého posudku bola hodnota týchto
nehnuteľností ku dňu 21.6.2002 801.360,-- Sk. Jedna polovica z tejto hodnoty tvorí tarifnú
hodnotu sporu, z ktorej sa má vychádzať pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia...“
Keďže proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co/75/20069-72 z 27. apríla 2010 ani
proti namietanému uzneseniu krajského súdu riadny opravný prostriedok nebol prípustný,
sťažovateľ proti týmto rozhodnutiam podal 24. mája 2010 dovolanie, ktoré doplnil 28. mája
2010 o dôvody týkajúce sa rozhodnutia o trovách konania.
Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založené sťažovateľom namietané porušenie
v sťažnosti označených práv (rovnako ako v doplnení dôvodov dovolania v časti smerujúcej
proti namietanému uzneseniu krajského súdu), je skutočnosť, že znalecký posudok z roku
2002, ktorý bol žalobkyňou predložený krajskému súdu po právoplatnosti jeho rozhodnutia
v merite veci a na základe ktorého bola stanovená tarifná hodnota veci, z ktorej sa
vychádzalo pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia, nebol sťažovateľovi ako
účastníkovi konania doručený. Túto okolnosť považuje sťažovateľ za „znemožnenie
realizácie procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva“ a najmä
zdôrazňuje, že týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f)
OSP], čím podľa jeho názoru došlo aj k porušeniu v sťažnosti označených práv.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd rozsudkom dovolanie sťažovateľa ako celok,
teda aj pokiaľ ide o časť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým
bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, zamietol, pričom v bode
6 odôvodnenia okrem iného uviedol, že „Dovolací súd pripomína svoje konštatovanie
v tejto veci [viď 1. (bod 1 odôvodnenia, pozn.)], že v dovolacom konaní procesné vady
konania v zmysle § 237 O. s. p. nevyšli najavo.“. Ústavný súd poukazuje aj na to, že
najvyšší súd v bode 1 odôvodnenia napadnutého rozsudku citoval § 237 OSP pripúšťajúci
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v taxatívne ustanovených prípadoch
tzv. zmätočnosti konania a ďalej uviedol, že „Žalovaný žiadnu z vád tejto povahy
v dovolaní neuplatnil a v dovolacom konaní existencia takejto vady nevyšla najavo.“.
Ústavný súd s týmto konštatovaním nemôže súhlasiť, pretože, ako už bolo uvedené,
hlavným argumentom sťažovateľa, ktorým v sťažnosti, ale aj v doplnení dôvodov dovolania
namietal porušenie ním označených práv, bola skutočnosť, že znalecký posudok, ktorým
bola stanovená tarifná hodnota predmetu konania, mu ako účastníkovi konania nebol
doručený.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pochybil, keď uvedené nevyhodnotil ako
dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a dovolanie aj v časti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách
prvostupňového a odvolacieho konania, zamietol. V tejto súvislosti poukázanie najvyššieho
súdu v bode 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku na to, že „Procesná prípustnosť
dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania je v ustanovení § 239 ods. 3
O. s. p. vylúčená.“, je irelevantné. Navyše, ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej prax všeobecných súdov a osobitne aj najvyššieho súdu je jednotná
v názore, že hoci prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania nemožno odvodiť
z § 239 ods. 3 OSP, tak „dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách
konania je prípustné z dôvodov uvedených v § 237 OSP“ (R 117/1999, pozri aj uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 214/2010 z 25. októbra 2010, sp. zn. 5 Cdo 39/2010
z 12. októbra 2010 a sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010). Rovnaký názor je zastávaný
aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok, komentár.
I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu
(I. ÚS 244/07, IV. ÚS 483/2012).
Ústavný súd zdôrazňuje, že povinnosťou všeobecných súdov je interpretovať
procesné ustanovenia a princípy spravodlivého procesu predovšetkým z pohľadu účelu
a zmyslu ochrany ústavou (resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných
základných práv a slobôd.
V sťažovateľom namietanom porušení základného práva na spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je implikovaná i zásada rovnosti účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Túto zásadu je potrebné v danej súvislosti interpretovať tak, že
účastník konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesne relevantnými návrhmi, resp.
dôkazmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť.
Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci nemohol akceptovať ani odôvodnenie
najvyššieho súdu uvedené vo vyjadrení k sťažnosti, že znalecký posudok nebolo potrebné
doručiť sťažovateľovi, lebo krajský súd „v osobitnom uznesení už iba vyčíslil náhrady trov
konania navrhovateľky, ktorej ako v konaní plne úspešnej priznal ich plnú náhradu“. Taký
postup by mohol byť relevantný iba za predpokladu, že by sa výpočet trov konania
neodvíjal od hodnoty sporu, ale od iných vopred daných na hodnote sporu nezávislých
kritérií, tak to však v predmetnej veci nebolo.
K námietke sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému rozsudku dovolacieho súdu
v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni trovy dovolacieho
konania ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (napr. IV. ÚS 348/2011), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu,
ktorý predstavuje celkom zjavne nesprávnu interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté
črty svojvôle (napr. v prípade nerešpektovania jednoznačne kogentnej normy, prehnaného
formalizmu), ale v neposlednom rade aj v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné. Tak je to
podľa názoru ústavného súdu aj v danej veci.
Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia
všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok
relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne aby také rozhodnutia neboli
arbitrárne.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah
prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,
ktoré použil.
Citované zákonné ustanovenie treba z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko
z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
V súlade s aplikovateľnou judikatúrou odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania
treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať v kontexte celého rozhodnutia
(I. ÚS 230/04).
Zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbať na splnenie zákonných
náležitostí samotného výroku rozhodnutia, ako aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia
skutkového stavu a jeho hodnotenia v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu
zo základných podmienok na zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným
zo základných znakov ústavou garantovaného postupu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a ochrany práv.
Ústavný súd považuje za nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov
zodpovedali zákonným kritériám nielen v merite veci a aby ich vydaniu predchádzal postup
rešpektujúci procesné normy, ale aby tiež odôvodnenia týchto rozhodnutí vo vzťahu
ku všetkým ich výrokom zodpovedali kritériám daným § 157 ods. 2 poslednou vetou OSP,
pretože iba takéto rozhodnutia možno považovať za súladné s princípmi spravodlivého
procesu.
S poukazom na citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a svoju
doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru ESĽP ústavný súd prisvedčuje názoru sťažovateľa,
že z odôvodnenia napadnutého uznesenia v časti výroku o priznaní trov dovolacieho
konania „nie je zrejmé, z akej tarifnej hodnoty pri určovaní výšky trov vychádzal. Svoje
rozhodnutie odôvodnil postupom podľa zaužívanej praxe, čo však bližšie neupresnil,
z rozsudku nie je zrejmé, aká je táto zaužívaná prax a o aké príslušné zákonné ustanovenie
sa uvedená prax opiera.“.
Takéto odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu
k výroku o trovách dovolacieho konania považuje ústavný súd za nedostatočné, a preto
vyznievajúce ako nepresvedčivé, čo je dostatočným argumentom na vyslovenie jeho
arbitrárnosti v tejto časti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa výroku o zamietnutí dovolania vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako aj v časti výroku, ktorým uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, boli
porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Ústavný súd preto tento
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vo vymedzenej časti zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy
v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec v tejto časti najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom
súde], v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto
náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa z jeho pohľadu aplikácie nesprávnej
právnej normy pri rozhodovaní krajského súdu o uložení mu povinnosti nahradiť žalobkyni
trovy konania, ktorá bola aj obsahom jeho dovolania proti napadnutému uzneseniu, s touto
sa najvyšší súd vecne nevysporiadal, uvádzajúc, že ide o námietku „o (ne)správnosti
skutkových zistení súdu a ich právneho posúdenia“, a zároveň zdôrazňujúc záver, „že
v dovolacom konaní procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. nevyšli najavo“. Keďže
ústavný súd, pokiaľ ide o existenciu dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f) OSP, dospel k opačnému záveru, konštatuje, že s predmetnou námietkou
sťažovateľa sa najvyšší súd bude musieť po vrátení veci na ďalšie konanie vo svojom
rozhodnutí vysporiadať. Ústavný súd vzhľadom na uvedené vo vzťahu k tejto námietke
sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Rovnako ústavný súd nevyhovel sťažnosti ani v tej časti, ktorá smeruje proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd
po zrušení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie
opätovne posúdi napadnuté uznesenie krajského súdu a rozhodne o dovolaní sťažovateľa
(bod 4 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ
nepožadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nároku
nerozhodoval.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone
právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, a pri druhom úkone právnej služby
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2011, ktorá bola 763 €.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom, v ktorom bol
úspešný a bol zastúpený advokátkou JUDr. M. K... Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením
uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2011 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje
spolu s režijným paušálom (1 x 7,41 € a 1 x 7,63 €) sumu 265,70 €.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2013