Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 341/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti M. Z., P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K..., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. februára 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 5. mája 2010 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania,

za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Prešove, takto

rozhodol:

1. Základné práva M. Z. podľa , a

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. februára 2011 vo výroku o zamietnutí dovolania v časti týkajúcej sa

uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 5. mája 2010 a vo výroku

o náhrade trov dovolacieho konania p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. februára 2011 vo výroku o zamietnutí dovolania v časti týkajúcej sa uznesenia

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 5. mája 2010 a vo výroku o náhrade trov

dovolacieho konania z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť M. Z. trovy konania

v sume 265,70 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. M. K..., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 3. júla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách

aj „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“)

v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v časti

týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že „Najvyšší súd SR rozhodol tak, že dovolanie

proti Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 27. 04. 2010

v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zamietol.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že nezistil procesné vady konania v zmysle

napriek námietke žalovaného týkajúcej sa rozhodovania o trovách konania, pri vyčísľovaní

ktorých vychádzal z hodnoty daru, resp. 1/2 hodnoty daru, ktorú hodnotu mal preukázanú

znaleckým posudkom č. 29/2002 zo dňa 21. 06. 2002 vypracovaného znalkyňou Ing. E. Č.

Uvedený znalecký posudok predložila žalobkyňa, resp. jej právny zástupca, avšak až pri

vyčíslení náhrady trov konania, keďže, ako to napokon konštatuje aj odvolací súd

v napadnutom uznesení, v preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená, a to nielen

v priebehu prvostupňového konania, ale ani v odvolacom konaní. Znalecký posudok bol

predložený až po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Takýto postup súdu som považoval

za odňatie možnosti konať pred súdom, čo však NS SR neakceptoval.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. -89 zo dňa 05. 05. 2010

vydaným v právnej veci žalobkyne M. Z. proti mne ako žalovanému, o vrátenie daru

a o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k.

-46 zo dňa 25. 06. 2009 rozhodol tak, že mňa ako žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobkyni náhradu trov konania v sume 2.103,64 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

uznesenia a súdny poplatok za podanú žalobu a odvolanie vo výške 1.596,- € do 3 dní

od právoplatnosti uznesenia.

Súd rozhodoval po právoplatnosti rozsudku vo veci samej, pričom pri vyčíslení trov

konania vychádzal zo znaleckého posudku č. 29/2002 zo dňa 21. 06. 2002 znalkyne Ing. E.

Č., ktorý bol žalobkyňou predložený až pri vyčíslení náhrady trov konania, keďže

v preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená v priebehu prvostupňového konania.

Takýto postup odvolacieho súdu, ktorým vyčíslil trovy konania na základe

znaleckého posudku predloženého až po konečnom rozhodnutí vo veci samej bez toho, aby

som sa ako účastník konania mal možnosť s týmto predloženým dôkazom oboznámiť a

vyjadriť k nemu svoje pripomienky, považujem za arbitrárne, porušujúce moje základné

ústavné práva, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá

ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd

vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Táto korelácia

práva účastníka a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu je zakotvená aj v ust. ,

resp. Napokon aj v prípade, ak predseda senátu vykoná dôkaz mimo

pojednávania, účastníci konania majú právo byť prítomní pri jeho vykonávaní a oboznámiť

sa s jeho výsledkami.

Aj keď je prípustné, aby súd rozhodoval o trovách konania až po vydaní rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, mám za to, že v takom prípade môže rozhodovať len o výške trov

konania, pričom rozhodovanie o výške trov konania predpokladá, že je známa hodnota

predmetu sporu. Ak hodnota sporu nie je známa, nie je možné ju zisťovať po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej predkladaním znaleckých posudkov, s ktorými sa druhý účastník

nemôže oboznámiť.

Preto považujem za neprípustné a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania,

ak o hodnote daru, ktorého vrátenia sa žalobkyňa domáhala, sa dozviem až z uznesenia,

ktorým mi je uložená povinnosť nahradiť trovy konania, navyše uznesenia odvolacieho

súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok.“

Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že «odvolacím súdom bola pri rozhodovaní

o výške trov právneho zastúpenia aplikovaná nesprávna právna norma. Súd pri výpočte trov

právneho zastúpenia vychádzal z ust. , 10 ods. 1, 2 vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby (ďalej len „vyhláška“).

Súd však opomenul, že vyhláškou č. účinnou od 01. 06. 2009, bola vyhláška

v ust. § 11 zmenená tak, že v prípade, ak je klientom fyzická osoba a predmet konania sa

týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži na jej bývanie (s výnimkou

konania o vyporiadanie BSM a podielového spoluvlastníctva), je základná sadzba tarifnej

odmeny za 1 úkon právnej služby 1/3 výpočtového základu (§ 11 ods. 1 písm. c/ vyhl.).

Je teda zrejmé, že odmena za úkony vykonané po 01. 06. 2009 patrí žalobkyni resp.

jej právnemu zástupcovi odmena len vo výške 1/3 výpočtového základu, keďže žalobkyňa

žiadala vrátiť dom, ktorý obývala a aj v súčasnosti obýva.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ vyjadruje názor, že krajský súd pri

rozhodovaní o uložení mu (ako žalovanému) povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania

aplikoval nesprávnu právnu normu a zároveň porušil jeho právo vyjadriť sa ku všetkým

predloženým dôkazom, resp. akceptoval ako dôkaz znalecký posudok predložený napriek

poučeniu podľa (ďalej aj „OSP“)

až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, čím narušil princíp kontradiktórnosti

konania. Podľa sťažovateľa je preto napadnuté uznesenie krajského súdu „potrebné

považovať za svojvoľné, účelové, porušujúce rovnosť účastníkov konania a moje právo

na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ napokon poukázal aj na skutočnosť, že „aj v Rozsudku NS SR sp. zn.

Najvyšší súd rovnakým spôsobom určil výšku trov dovolacieho konania,

pričom z odôvodnenia nie je zrejmé, z akej tarifnej hodnoty pri určovaní výšky trov

vychádzal. Svoje rozhodnutie odôvodnil postupom podľa zaužívanej praxe, čo však bližšie

neupresnil, z rozsudku nie je zrejmé, aká je táto zaužívaná prax a o aké príslušné zákonné

ustanovenie sa uvedená prax opiera. Aj toto rozhodnutie je preto potrebné považovať

za arbitrárne, svojvoľné, a teda ústavne nekonformné.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa M. Z. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ,

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. v spojení s uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 05. 05. 2010 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. v napadnutej časti v spojení

s uznesením Krajského súd v Prešove sp. zn. zo dňa 05. 05. 2010 zrušuje

a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

127,44 € na účet je[ho] právnej zástupkyne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd 10. júla 2012 vyzval krajský súd a najvyšší súd, aby sa k sťažnosti

vyjadrili.

Predseda kolégia krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 10116/2012 z 20. júla 2012

okrem iného uviedol:

«V preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená v celom priebehu

prvostupňového konania. Žalobkyňa tak urobila až pri vyčísľovaní náhrady trov, keď

predložila kópiu znaleckého posudku číslo 29/2002 zo dňa 21. 6. 2002 vypracovaného

znalkyňou pre oceňovanie nehnuteľností v odbore stavebníctvo Ing. E. Č. Predmetom tohto

ocenenia boli nehnuteľnosti tvoriace predmet daru, a teda aj v jednej polovici predmet

tohoto súdneho konania. Podľa znaleckého posudku bola hodnota týchto nehnuteľností

ku dňu 21. 6. 2002 801.360,-- Sk. Jedna polovica z tejto hodnoty tvorí tarifnú hodnotu

sporu, z ktorej sa má vychádzať pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia (§ 9, § 10

ods. 1, 2 vyhlášky číslo o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnej služby – ďalej len „Vyhláška“). Výška tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby

z tarifnej hodnoty veci 400.680,03 Sk (26.600,28 eur) sa rovná do 31. 12. 2008 sume 9.150,-

Sk a od 1. 1. 2009 sume 303,72 eur. Keďže žalobkyňa si uplatnila za jeden úkon právnej

služby len tarifnú odmenu 287,14 eur, je odvolací súd týmto uplatnením viazaný a nemôže

jej prisúdiť za jeden úkon právnej služby viac.

Celkovú čiastku priznanej náhrady trov konania 2.103,64 eur je neúspešný žalovaný

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobkyne ( ).

Pretože žalobkyňa bola oslobodená súdom prvého stupňa od platenia súdneho

poplatku a súd v konečnom dôsledku podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel, je povinný

zaplatiť súdny poplatok za ňou podanú žalobu a odvolanie žalovaný, pretože nie je

od poplatku oslobodený ( zákona číslo o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov – ďalej len „ZSP“).

Základom pre výpočet súdneho poplatku je cena predmetu poplatkového úkonu

(§ 7 ods. 1 ZSP). Vychádzajúc zo znaleckého posudku zo dňa 21. 6. 2002 je ňou suma

801.360,-- Sk. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 26. 9. 2008. V dôsledku

toho v súlade s § 18c ods. 6 ZSP sa vyberajú súdne poplatky za návrh podľa predpisov

platných do 31. 12. 2008.

Základom pre výpočet súdneho poplatku je 1/2 z hodnoty nehnuteľností, t. j. suma

400.680,-- Sk. Táto suma sa v súlade s § 18c ods. 1 ZSP prepočíta konverzným kurzom

na eurá, t. j. na sumu 13.300,14 eur a zaokrúhli sa na celé eurá nadol, t. j. na sumu 13.300,-

eur. Podielu 6 % z tohto základu sa potom rovná čiastka 798,- eur. Rovnakú čiastku je

žalovaný povinný zaplatiť aj za odvolanie podané žalobkyňou, keďže táto bola úspešná

aj v odvolacom konaní. Tieto súdne poplatky je žalovaný povinný zaplatiť na účet

prvostupňového súdu.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme

za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.»

Predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. -39 zo 7. augusta 2012

v súvislosti s prerokúvanou sťažnosťou vzniesol „námietku predpojatosti sudcov Ústavného

súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr.

Jána Lubyho“, o ktorej ústavný súd uznesením č. k. -14 z 3. októbra 2012

rozhodol tak, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby

nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. -39 zo 17. októbra 2012 okrem iného

uviedol:

„Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľa,

pretože neboli dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo

potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Sťažnosť smeruje iba proti tej časti rozhodnutia,

ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. V tejto súvislosti treba osobitne zdôrazniť,

že dovolanie proti rozhodnutiu súdu o náhrade trov konania je prípustné iba z dôvodov

uvedených v ustanovení Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona

o prípustnosti dovolania v súlade s doteraz zaužívanou praxou. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa.

Už v dovolaní sťažovateľ namietal, že niektoré ustanovenia vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb boli zmenené

a odvolací súd vychádzal z cenových relácií z roku 2002. S touto námietkou sa dovolací súd

vyporiadal v odôvodnení rozhodnutia na str. 12 bod 6. Išlo o námietky týkajúce sa

nesprávnosti skutkových zistení a ich právneho posúdenia, a preto bol dovolací prieskum

vylúčený.

Za neopodstatnenú treba považovať aj námietku, týkajúcu sa dokazovania vo vzťahu

k rozhodnutiu o náhrade trov konania. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol až

po rozhodnutí vo veci samej, pričom v osobitnom uznesení už iba vyčíslil výšku náhrady

trov konania navrhovateľky, ktorej ako v konaní plne úspešnej, priznal ich plnú náhradu

(viď rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. apríla 2010, sp zn. , str. 9

posledný odsek). V tomto štádiu odvolací súd žiadne dokazovanie nevykonával, preto

sťažovateľovi nemohla byť ani odňatá možnosť vyjadrovať sa k dôkazom.

Najvyšší súd si v tomto smere dovoľuje upriamiť pozornosť na predchádzajúcu

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú odkazuje aj rozsudok Hudáková

proti Slovenskej republike (napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02 z 15. júna 2004,

ods. 18; Sa/e proti Francúzsku, č. 39765/04 z 21. marca 2006, ods. 18 a 19; Verdú Verdú,

č. 43432/02 z 9. júla 2007, ods. 26 až 28), v ktorej ESĽP konštatoval, že neoznámenie

písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť sťažovateľa sa k nim vyjadriť

nepredstavuje porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Vo svojich

odôvodneniach ESĽP vysvetlil, že v konkrétne posudzovaných prípadoch by priznanie

takýchto práv a možností sťažovateľom nemalo žiaden vplyv na výsledok konania vzhľadom

na to, že prijatý právny prístup neumožňoval diskusiu k meritu veci.

Treba zdôrazniť, že podobne ako vo veciach Stepinska proti Francúzsku a Sale proti

Francúzsku, citovaných vyššie, bolo dovolanie sťažovateľov súdom odmietnuté z dôvodu, že

nespĺňalo požiadavky prípustnosti dovolania (na rozdiel od veci Hudáková proti Slovenskej

republike, v ktorej najvyšší súd zamietol dovolanie v merite veci).

Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu

vo výroku týkajúceho sa náhrady trov dovolacieho konania, aj táto námietka nie je

dôvodná. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia obsahuje všetky zákonné

podmienky uvedené v ustanovení

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe ani odňatí spravodlivosti. V tejto súvislosti

treba zdôrazniť, že tento postup bol plne súladný s princípom právnej istoty, rešpektujúci

zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.“

Na základe uvedených argumentov predseda najvyššieho súdu navrhol „sťažnosť

sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú“.

K vyjadreniu predsedu kolégia krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu

sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním zo 6. novembra 2012 zaujal

stanovisko, v ktorom okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Prešove vo svojom vyjadrení navrhuje zamietnuť sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa

k predkladaným dôkazom, resp. že súd prihliadal na dôkaz, ktorý bol predložený nielen

po tom, čo bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania, ale až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Zároveň však priznáva, že hodnota sporu nebola v celom

priebehu prvostupňového konania vyčíslená. Je potrebné dodať, že sa tak nestalo ani

v priebehu odvolacieho konania, keďže ako samotný súd uvádza, žalobkyňa tak urobila

až pri vyčíslení náhrady trov, keď predložila kópiu znaleckého posudku znalkyne Ing. E. Č.

Týmto znaleckým posudkom bola ocenená nehnuteľnosť, ktorej vrátenie ako daru bolo

predmetom daného konania. Zo spisu je pritom zrejmé, že o trovách konania bolo

rozhodované až po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Zákon síce umožňuje rozhodnúť

o trovách po právoplatnosti rozhodnutia ( ), avšak len na základe

vyčíslenia trov. Vyčíslenie trov pritom predpokladá, že hodnota predmetu sporu je známa.

Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení v tejto súvislostí tvrdí, že Krajský súd

v napadnutom uznesení už iba vyčíslil výšku náhrady trov konania navrhovateľky, žiadne

dokazovanie nevykonával. S týmto tvrdením sa nie je možné stotožniť, keďže považujeme

za nepopierateľné, že až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súd zisťoval hodnotu

predmetu sporu (nehnuteľnosti) a to na základe predloženého znaleckého posudku.

Predložený znalecký posudok je pritom jednoznačne dôkazom (listinným), ktorým žalobkyňa

preukazuje ňou tvrdenú skutočnosť o tarifnej hodnote sporu, z ktorého následne určuje

tarifnú odmenu. O vyčíslení by bolo možné hovoriť v prípade, ak by hodnota sporu bola

daná a určila sa už len výška jedného úkonu právnej pomoci. Pokiaľ NS SR argumentuje

rozhodnutiami ESĽP, že neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov a nemožnosť

sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, takúto

argumentáciu nemožno akceptovať. V tomto prípade totiž sťažovateľ nenamieta nemožnosť

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany, ale nemožnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorým predložený

znalecký posudok nepochybne bol a ktorý bol navyše predložený po vyhlásení uznesenia

o skočení dokazovania, a teda v súlade s ust. súd na tento dôkaz vôbec

nemal prihliadať, nieto z neho vychádzať pri výpočte trov.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia NS SR

obsahuje všetky zákonné podmienky uvedené v , poukazujeme na to, že NS SR

priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 310,93 € (teda rovnakú sumu,

akú vypočítal aj Krajský súd v Prešove). Svoje rozhodnutie odôvodnil zaužívanou praxou,

čo podľa nášho názoru nemožno považovať za súladné s požiadavkami Takéto

odôvodnenie nedáva relevantnú odpoveď, z akej tarifnej hodnoty súd pri výpočte odmeny

za 1 úkon vychádzal, ako túto tarifnú hodnotu určil, a v konečnom dôsledku ani to, čo je

potrebné rozumieť pod pojmom zaužívaná prax. Preto naďalej tvrdíme, že napadnutá časť

rozhodnutia NS SR je rozhodnutím arbitrárnym, bez riadneho a ústavne súladného

odôvodnenia.“

Keďže sťažovateľ aj predseda najvyššieho súdu oznámili ústavnému súdu, že

súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2

v danej veci od jeho konania upustil, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý

proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),

ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa

svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná

možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok

(napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B.

V. proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku

2002). V súvislosti s uvedeným ESĽP vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že

odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila

a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu je tento právny názor

potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie, a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci

rozhoduje meritórne, ako to bolo aj v okolnostiach danej veci.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. septembra 1997, ).

Ústavný súd poukazuje na to, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách

konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania

možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát rozhodol

o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania (, , ).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne vybočoval z pravidiel upravujúcich súdne

konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nie je zásadná

odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú

na obe označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ okrem iného touto sťažnosťou

namieta.

Podľa obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku

rozsudku. Vo výroku rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej

nerozhodne samostatne.

Podľa (znenie účinné do 31. decembra 2011) v zložitých

prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu

nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne

až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

IV.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že krajský súd po podaní odvolania proti

rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. -46 z 25. júna 2009

(ktorým zamietol žalobu o uloženie povinnosti sťažovateľovi vrátiť žalobkyni dar)

rozsudkom č. k. -72 z 27. apríla 2010 uvedený rozsudok v merite veci zmenil

tak, že žalobe vyhovel a súčasne vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté

po právoplatnosti tohto rozsudku.

Krajský súd následne uznesením č. k. -89 z 5. mája 2010 rozhodol

o trovách konania tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania

v sume 2 103,64 € a na účet okresného súdu „z titulu súdneho poplatku za podanú žalobu

a odvolanie sumu 1 596 €“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že

„odvolací súd len takto rozhodol o náhrade trov konania z dôvodu, že žalobkyňa si síce

uplatnila náhradu trov konania, avšak do rozhodnutia odvolacieho súdu nevyčíslila

náhradu trov právneho zastúpenia“. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručované

pri jeho vyhlásení, bolo v súlade s dané na vedomie účastníkom konania,

že o náhrade trov konania bude rozhodované až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.

Žalobkyňa 30. apríla 2010, t. j. v lehote ustanovenej v a ,

predložila krajskému súdu špecifikáciu trov konania. V odôvodnení napadnutého uznesenia

krajského súdu bolo ďalej uvedené:

„V preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená v celom priebehu

prvostupňového konania. Žalobkyňa tak urobila až pri vyčísľovaní náhrady trov

(4. mája 2010 doručené krajskému súdu, pozn.), keď predložila kópiu znaleckého posudku

číslo 29/2002 zo dňa 21. 6. 2002... Podľa znaleckého posudku bola hodnota týchto

nehnuteľností ku dňu 21.6.2002 801.360,-- Sk. Jedna polovica z tejto hodnoty tvorí tarifnú

hodnotu sporu, z ktorej sa má vychádzať pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia...“

Keďže proti rozsudku krajského súdu č. k. -72 z 27. apríla 2010 ani

proti namietanému uzneseniu krajského súdu riadny opravný prostriedok nebol prípustný,

sťažovateľ proti týmto rozhodnutiam podal 24. mája 2010 dovolanie, ktoré doplnil 28. mája

2010 o dôvody týkajúce sa rozhodnutia o trovách konania.

Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založené sťažovateľom namietané porušenie

v sťažnosti označených práv (rovnako ako v doplnení dôvodov dovolania v časti smerujúcej

proti namietanému uzneseniu krajského súdu), je skutočnosť, že znalecký posudok z roku

2002, ktorý bol žalobkyňou predložený krajskému súdu po právoplatnosti jeho rozhodnutia

v merite veci a na základe ktorého bola stanovená tarifná hodnota veci, z ktorej sa

vychádzalo pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia, nebol sťažovateľovi ako

účastníkovi konania doručený. Túto okolnosť považuje sťažovateľ za „znemožnenie

realizácie procesných práv, ktoré mu priznáva“ a najmä

zdôrazňuje, že týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f)

], čím podľa jeho názoru došlo aj k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd rozsudkom dovolanie sťažovateľa ako celok,

teda aj pokiaľ ide o časť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým

bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, zamietol, pričom v bode

6 odôvodnenia okrem iného uviedol, že „Dovolací súd pripomína svoje konštatovanie

v tejto veci [viď 1. (bod 1 odôvodnenia, pozn.)], že v dovolacom konaní procesné vady

konania v zmysle nevyšli najavo.“. Ústavný súd poukazuje aj na to, že

najvyšší súd v bode 1 odôvodnenia napadnutého rozsudku citoval pripúšťajúci

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v taxatívne ustanovených prípadoch

tzv. zmätočnosti konania a ďalej uviedol, že „Žalovaný žiadnu z vád tejto povahy

v dovolaní neuplatnil a v dovolacom konaní existencia takejto vady nevyšla najavo.“.

Ústavný súd s týmto konštatovaním nemôže súhlasiť, pretože, ako už bolo uvedené,

hlavným argumentom sťažovateľa, ktorým v sťažnosti, ale aj v doplnení dôvodov dovolania

namietal porušenie ním označených práv, bola skutočnosť, že znalecký posudok, ktorým

bola stanovená tarifná hodnota predmetu konania, mu ako účastníkovi konania nebol

doručený.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pochybil, keď uvedené nevyhodnotil ako

dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa , a dovolanie aj v časti

smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách

prvostupňového a odvolacieho konania, zamietol. V tejto súvislosti poukázanie najvyššieho

súdu v bode 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku na to, že „Procesná prípustnosť

dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania je v ustanovení § 239 ods. 3

vylúčená.“, je irelevantné. Navyše, ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej prax všeobecných súdov a osobitne aj najvyššieho súdu je jednotná

v názore, že hoci prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania nemožno odvodiť

z , tak „dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania je prípustné z dôvodov uvedených v “ (R 117/1999, pozri aj uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2010, sp. zn.

z 12. októbra 2010 a sp. zn. z 8. apríla 2010). Rovnaký názor je zastávaný

aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. , komentár.

I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu

(, ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že povinnosťou všeobecných súdov je interpretovať

procesné ustanovenia a princípy spravodlivého procesu predovšetkým z pohľadu účelu

a zmyslu ochrany (resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných

základných práv a slobôd.

V sťažovateľom namietanom porušení základného práva na spravodlivý proces podľa

a porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa je implikovaná i zásada rovnosti účastníkov konania

podľa . Túto zásadu je potrebné v danej súvislosti interpretovať tak, že

účastník konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesne relevantnými návrhmi, resp.

dôkazmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť.

Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci nemohol akceptovať ani odôvodnenie

najvyššieho súdu uvedené vo vyjadrení k sťažnosti, že znalecký posudok nebolo potrebné

doručiť sťažovateľovi, lebo krajský súd „v osobitnom uznesení už iba vyčíslil náhrady trov

konania navrhovateľky, ktorej ako v konaní plne úspešnej priznal ich plnú náhradu“. Taký

postup by mohol byť relevantný iba za predpokladu, že by sa výpočet trov konania

neodvíjal od hodnoty sporu, ale od iných vopred daných na hodnote sporu nezávislých

kritérií, tak to však v predmetnej veci nebolo.

K námietke sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému rozsudku dovolacieho súdu

v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni trovy dovolacieho

konania ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (napr. ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že k porušeniu základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu,

ktorý predstavuje celkom zjavne nesprávnu interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení

upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté

črty svojvôle (napr. v prípade nerešpektovania jednoznačne kogentnej normy, prehnaného

formalizmu), ale v neposlednom rade aj v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia

vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné. Tak je to

podľa názoru ústavného súdu aj v danej veci.

Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia

všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok

relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne aby také rozhodnutia neboli

arbitrárne.

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil.

Citované zákonné ustanovenie treba z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko

z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

V súlade s aplikovateľnou judikatúrou odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania

treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať v kontexte celého rozhodnutia

().

Zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbať na splnenie zákonných

náležitostí samotného výroku rozhodnutia, ako aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia

skutkového stavu a jeho hodnotenia v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu

zo základných podmienok na zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným

zo základných znakov garantovaného postupu ( ) a ochrany práv.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov

zodpovedali zákonným kritériám nielen v merite veci a aby ich vydaniu predchádzal postup

rešpektujúci procesné normy, ale aby tiež odôvodnenia týchto rozhodnutí vo vzťahu

ku všetkým ich výrokom zodpovedali kritériám daným poslednou vetou ,

pretože iba takéto rozhodnutia možno považovať za súladné s princípmi spravodlivého

procesu.

S poukazom na citované ustanovenia a svoju

doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru ESĽP ústavný súd prisvedčuje názoru sťažovateľa,

že z odôvodnenia napadnutého uznesenia v časti výroku o priznaní trov dovolacieho

konania „nie je zrejmé, z akej tarifnej hodnoty pri určovaní výšky trov vychádzal. Svoje

rozhodnutie odôvodnil postupom podľa zaužívanej praxe, čo však bližšie neupresnil,

z rozsudku nie je zrejmé, aká je táto zaužívaná prax a o aké príslušné zákonné ustanovenie

sa uvedená prax opiera.“.

Takéto odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu

k výroku o trovách dovolacieho konania považuje ústavný súd za nedostatočné, a preto

vyznievajúce ako nepresvedčivé, čo je dostatočným argumentom na vyslovenie jeho

arbitrárnosti v tejto časti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa výroku o zamietnutí dovolania vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako aj v časti výroku, ktorým uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa , a

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Ústavný súd preto tento

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vo vymedzenej časti zrušil (

v spojení s ) a vrátil vec v tejto časti najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie [ v spojení s zákona o ústavnom

súde], v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto

náleze [ (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa z jeho pohľadu aplikácie nesprávnej

právnej normy pri rozhodovaní krajského súdu o uložení mu povinnosti nahradiť žalobkyni

trovy konania, ktorá bola aj obsahom jeho dovolania proti napadnutému uzneseniu, s touto

sa najvyšší súd vecne nevysporiadal, uvádzajúc, že ide o námietku „o (ne)správnosti

skutkových zistení súdu a ich právneho posúdenia“, a zároveň zdôrazňujúc záver, „že

v dovolacom konaní procesné vady konania v zmysle nevyšli najavo“. Keďže

ústavný súd, pokiaľ ide o existenciu dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania podľa

, dospel k opačnému záveru, konštatuje, že s predmetnou námietkou

sťažovateľa sa najvyšší súd bude musieť po vrátení veci na ďalšie konanie vo svojom

rozhodnutí vysporiadať. Ústavný súd vzhľadom na uvedené vo vzťahu k tejto námietke

sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Rovnako ústavný súd nevyhovel sťažnosti ani v tej časti, ktorá smeruje proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd

po zrušení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

opätovne posúdi napadnuté uznesenie krajského súdu a rozhodne o dovolaní sťažovateľa

(bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ

nepožadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nároku

nerozhodoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone

právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, a pri druhom úkone právnej služby

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2011, ktorá bola 763 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom, v ktorom bol

úspešný a bol zastúpený advokátkou JUDr. M. K... Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením

uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2011 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje

spolu s režijným paušálom (1 x 7,41 € a 1 x 7,63 €) sumu 265,70 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013