Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

52Ek/2074/2024

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: HN Real s. r. o., so sídlom Tvarožkova 5, 814 99 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 46 819 941, právne zastúpeného: ULC Čarnogurský s.r.o., so sídlom Tvarožkova 5, 814 99 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 975 016, proti povinnému: 1/. A. B. C., D. E., nar.: 16.02.1962, trvale bytom F. XXXX/X, XXX XX G. - H. a 2/ F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/X, XXX XX I., o vymoženie 62 500 EUR s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Libor Samec, so sídlom exekútorského úradu Bradačova 7, 852 86 Bratislava, sp. zn. 146EX 400/24, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 13.04.2026 v spojení s opravným uznesením sp. zn. zo dňa 26.05.2026, a proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 26.05.2026o trovách konania takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 13.04.2026 v spojení s opravným uznesením sp. zn. zo dňa 26.05.2026 z a m i e t a .

II. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 26.05.2026, ktorým súd oprávnenému nepriznal nárok na náhradu trov konania spojených s námietkami proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zo dňa 06.03.2025 a zo dňa 28.07.2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinní n e m a j ú nárok na náhradu trov sťažnostného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 08.10.2024 domáhal od povinného 1/ a povinného 2/ vymoženia pohľadávky vo výške 62 500 EUR s príslušenstvom na základe exekučného titulu - Rozsudku Okresného súdu Levice, č. k. - 880 zo dňa 31.08.2023 (ďalej aj len ako „Exekučný titul“). Súd poverením zo dňa 03.12.2024 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Libora Sameca, so sídlom exekútorského úradu Bradačova 7, 852 86 Bratislava, ktorý ju vedie pod sp.zn. 146EX 400/24.

2. Uznesením sp. zn. zo dňa 13.04.2026 súd I. výrokom námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zo dňa 08.04.2025 zamietol, II výrokom námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora zo dňa 27.08.2025 zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil pokiaľ ide o povinného 2/ nasledovne: Uznesením Mestského súdu Bratislava III, sp. zn. dňa 24.02.2025 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 42/2025 dňa 03.03.2025 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka (povinného 2/) a zbavil dlžníka (povinného 2/) všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze, ktorého právne účinky nastali deň po dni zverejnenia predmetného uznesenia v Obchodnom vestníku, t.j. dňa 04.03.2025. Súd sa priklonil k argumentu

súdneho exekútora, teda, že poctivý, respektíve nepoctivý zámer dlžníka je oprávnený skúmať jedine konkurzný súd a to na návrh veriteľov dlžníka. K argumentu, že pohľadávka oprávneného je pohľadávkou zabezpečenou súd uviedol, že prosté tvrdenie a poukázanie na jednotlivé zákonné ustanovenia, ktoré interpretujú problematiku zabezpečenej pohľadávky nepostačuje na preukázanie, že daná pohľadávka je skutočne zabezpečenou. V danom prípade oprávnený v námietkach neuviedol také skutočnosti, ktoré by preukázali, že pohľadávka je skutočne zabezpečenou, rovnako nepreukázal skutočnosti, ktoré by preukázali, že zastavenie exekúcie súdnym exekútorom nebolo v súlade s právnymi predpismi, teda by bolo nedôvodné a protizákonné.

3. Súd preskúmal aj námietky - povinný 1/ a rovnako uviedol, že uznesením Mestského súdu Bratislava III, sp. zn. zo dňa 03.07.2025 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 133/2025 dňa 14.07.2025 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka (povinného 1/) a zbavil dlžníka (povinného 1/) všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze, ktorého právne účinky nastali deň po dni zverejnenia predmetného Uznesenia v Obchodnom vestníku, t.j. dňa 15.07.2025. Súd sa tu priklonil k argumentu súdneho exekútora, teda, že poctivý, respektíve nepoctivý zámer dlžníka je oprávnený skúmať jedine konkurzný súd a to na návrh veriteľov dlžníka. Ani v danom prípade oprávnený v námietkach neuviedol také skutočnosti, ktoré by preukázali, že zastavenie exekúcie súdnym exekútorom nebolo v súlade s právnymi predpismi, teda by bolo nedôvodné a protizákonné.

4. Súdny exekútor postupoval podľa názoru súdu správne, ak v súlade s ust. § 61n ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pristúpil k vydaniu upovedomenia o zastavení exekúcie vo vzťahu k povinným.

5. Opravným uznesením sp. zn. zo dňa 26.05.2026 súd opravil I. výrok uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 13.04.2026 v znení“ Súd námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zo dňa 06.03.2025 zamieta“ a II. výrok uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 13.04.2026 v znení: „Súd námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora zo dňa 28.07.2025 zamieta.“ Uvedeným opravným uznesením teda došlo k oprave v časti označenia dátumov vydaných upovedomení o zastavení exekúcie zo strany súdneho exekútora

6. Uznesením sp. zn. zo dňa 26.05.2026 súd I. výrokom oprávnenému nárok na náhradu trov konania spojených s námietkami oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zo dňa 06.03.2025 nepriznal II. výrokom oprávnenému nárok na náhradu trov konania spojených s námietkami oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora zo dňa 28.07.2025 nepriznal. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že vzhľadom na skutočnosť, že tunajší súd námietky oprávneného zo dňa 07.04.2025 proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zo dňa 06.03.2025 a 28.07.2025 zamietol, rozhodol tak v neprospech oprávneného, preto mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

7. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 13.04.2026 vrátane opravného uznesenia podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že dňa 04.12.2024 bola oprávnenému doučená žiadosť súdneho exekútora o podanie návrhu na zriadenie exekučného záložného práva podľa § 167 ods. 2 Exekučného poriadku a žiadosť o písomný súhlas oprávneného s vykonaním exekúcie predajom nehnuteľnosti podľa § 135 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného 2/- V zmysle predmetnej žiadosti bolo súdnym exekútorom zistené, že povinný 2/ je vlastníkom (spoluvlastníkom) nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX vedených Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, k. ú. J.. Oprávnený návrhom zo dňa 09.12.2024 navrhol, aby súdny exekútor zriadil exekučné záložné právo na nehnuteľnostiach povinného 2/ v súlade s ust. § 167 ods. 2 Exekučného poriadku z titulu vymáhanej pohľadávky oprávneného, zároveň v súlade s sut. § 135 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku udelil súdnemu exekútorovi súhlas s vykonaním exekúcie predajom nehnuteľností povinného 2/. Dňa 09.12.2024 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva. Vzhľadom na to má oprávnený za to, že zánik záväzku oddlžením sa na takúto pohľadávku nevzťahuje. Zároveň uviedol, že akcesorita zabezpečenia sa viaže na samotnú pohľadávku nie na osobu dlžníka povinného 2/). Ak aby aj došlo k účinkom oddlženia dlžníka – povinného 2/ vo forme zániku záväzkov voči nemu nemá táto skutočnosť za následok zánik zabezpečenia pohľadávky voči tretím osobám. Ak teda pohľadávka veriteľa (oprávneného) bola zabezpečená, zánik povinnosti dlžníka (povinného 2/) z dôvodu oddlženia

nemá za následok zánik práva veriteľa na uspokojenie zo zabezpečenia. Vzhľadom na zabezpečovací charakter záväzku je potrebné uplatniť výnimku, ktorú judikatúra priznáva takýmto pohľadávkam – tak, že oddlženie sa ich netýka a exekúcia nemá byť zastavená. Z týchto dôvodov exekúcia voči povinnému 2/ má pokračovať voči zabezpečeniu prípadne aj voči spolupovinným osobám, na ktoré sa účinky oddlženia nevzťahujú. Pokiaľ ide o náhradu trov exekúcie, tieto má podľa názoru oprávneného znášať povinný. Exekúcia povinných nebola vyvolaná náhodou, ale v dôsledku toho, že sa povinní dlhodobo a vedome zadlžovali. Preto exekúcia v čase začatia bola dôvodná a jej ekonomické následky nemožno prenášať na oprávneného, ktorý len využil zákonom predpokladaný postup na vymoženie svojej pohľadávky po tom, čo povinní svoje záväzky vedome a dobrovoľne neplnili. Z ust. § 198 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že v aj prípade zastavenia exekúcie zákon vychádza z princípu, podľa ktorého trovy exekúcie znáša ten účastník, ktorému táto povinnosť vyplýva zo zákona. Základným pravidlom pritom je, že trovy exekúcie znáša povinný, keďže práve jeho nesplnenie povinnosti bolo príčinou začatia exekučného konania. Oprávnený poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 09.11.2010, v zmysle ktorého § 203 Exekučného poriadku obsahuje „možnosť uváženia“ opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj o to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne venuje podmienkam ustanoveným v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a konštatuje, že iba v prípade ich kumulatívneho splnenia môže súd uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Týmito podmienkami sú: zastavenie exekúcie, konanie oprávneného, zavinenie oprávneného, príčinná súvislosť medzi zavineným konaním oprávneného a zastavením exekúcie. Sťažovateľka zároveň konštatuje, že aj v prípade, ak by boli všetky tieto podmienky naplnené, súd by nebol povinný zaviazať ju (ako oprávnenú) na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi“. K zastaveniu exekúcie nedošlo v dôsledku konania oprávneného, ale výlučne v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinných. Oprávnený nielenže nijakým spôsobom neprispel k zastaveniu exekúcie, ale naopak zastáva názor, že exekúcia mala pokračovať, keďže zo strany povinných neboli splnené predpoklady na vedenie konkurzu (nepoctivý zámer). Už z tohto dôvodu nemožno dospieť k záveru, že by zastavenie exekúcie bolo spôsobené zavinením oprávneného a bolo by mu preto možné pričítať zodpovednosť za vzniknuté trovy exekučného konania. Rovnako nebol splnený ani druhý predpoklad, na základe ktorého by bolo možné uvažovať o prenesení trov exekúcie na oprávneného, teda že majetok povinných nestačí ani na ich úhradu. Oprávnený je presvedčený, že majetkové pomery povinných umožňujú úhradu trov exekúcie, pričom tento záver je podložený konkrétnymi skutočnosťami z priebehu exekučného konania. Uvedené potvrdzuje najmä skutočnosť, že povinný 1/ disponuje pravidelným príjmom vo forme dôchodku, z ktorého bola v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 146EX 390/21 v priebehu exekúcie v prospech oprávneného uhradená celková suma vo výške 4.200,37 eur. Už samotná existencia takéhoto pravidelného príjmu, z ktorého bolo možné realizovať zrážky a dosiahnuť reálne plnenie jednoznačne oslabuje akýkoľvek záver o nemajetnosti povinných alebo o absencii prostriedkov postačujúcich aspoň na úhradu trov exekúcie. Oprávnený ďalej poukázal na uznesenie NS SR č.k. zo dňa 01.02.2012 „ustanovenie § 196 a 197 Exekučného poriadku upravujú zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie... predpokladom takéhoto postupu je určitá forma procesného zavinenia oprávneného“ a uznesenie NS SR č.k. zo dňa 18.12.2013 „ustanovenia § 196 a 197 ods. 1 Exekučného poriadku určitú zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne ak dôjde k zastaveniu exekúcie môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradiť trovy exekúcie.“. Ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 24.01.2008 „súd predovšetkým vždy skúma, či k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného a následne tiež to, či oprávnený mohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať zastavenie exekúcie“ a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 02.12.2015: „pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaním (per analogiam ust. druhá veta ) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného.“. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že exekútor je povinný vykonávať exekučnú činnosť s odbornou starostlivosťou a využiť všetky zákonné prostriedky na zistenie a postihnutie majetku povinného s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NSS SR sp. zn zo dňa 05.12.2022: „Účelom exekučného konania je nútená realizácia

vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Exekútor je jedným zo subjektov, ktorý sa podieľa na realizácii súdnej ochrany. Je povinný vykonávať činnosť podľa Exekučného poriadku čestne, zodpovedne a svedomite a je povinný dohliadať aj na čestnosť zodpovednosť a svedomitosť konania svojich zamestnancov.“ a následne na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 08.03.2018 v zmysle ktorého: „len výnimočne ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej starostlivosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie..... súdny exekútor je povinný vykonávať exekučnú činnosť s odbornou starostlivosťou a využiť všetky zákonné prostriedky smerujúce k zisteniu a postihnutiu majetku povinného tak, aby došlo k uspokojeniu pohľadávky oprávneného.“ Cieľom konania je ochrana práv veriteľa a uspokojenie jeho pohľadávky priznanej vykonateľným rozhodnutím súdu. V predmetnej veci existujú okolnosti, ktoré vyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, či boli zo strany súdneho exekútora využité všetky dostupné zákonné prostriedky na efektívne vymoženie pohľadávky oprávneného. Zároveň je zrejmé, že povinný využil inštitút oddlženia v situácii, keď voči nemu bolo vedených viacero exekučných konaní, čo nasvedčuje účelovému postupu smerujúcemu k vyhnutiu sa splneniu jeho záväzkov voči veriteľom. Za takýchto okolností nemožno nepriaznivé dôsledky zastavenia exekúcie prenášať na oprávneného, ktorý postupoval v súlade so zákonom a domáhal sa ochrany svojho práva na základe vykonateľného rozhodnutia súdu. V súlade s judikatúrou možno oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie len výnimočne a iba v prípade, ak by zastavenie exekúcie bolo spôsobné jeho zavineným konaním, čo v predmetnej veci preukázané nebolo. Zastavenie exekúcie v predmetnej veci považuje oprávnený za zásah do svojho práva na efektívnu súdnu ochranu. Súd pri rozhodovaní o námietkach oprávneného nepreskúmal individuálne okolnosti prípadu a najmä nevyhodnotil právnu povahu vymáhanej pohľadávky vrátane existencie zabezpečenia zo strany tretích osôb. Pohľadávka oprávneného nie je jednoznačne postihnutá oddlžením dlžníka – vzhľadom na zabezpečenie pretrváva možnosť jej uspokojenia mimo konkurzného konania. Paušálne a formalistické zastavenie exekúcie bez posúdenia konkrétneho charakteru pohľadávky vedie k odopretiu prístupu oprávneného k spravodlivému súdnemu konaniu, ktorého cieľom je dosiahnuť exekučné vymoženie zákonnej priznanej pohľadávky. Orgány verejnej moci sú pri zásahu do práv účastníkov konania povinné dbať na zachovanie rovnosti zbraní a na individuálne posúdenie konkrétnych skutkových a právnych okolností veci. V tomto smere poukázal oprávnený na uznesenie ústavného súdu zo dňa 30.06.2020 „Pokiaľ sa okresný súd uspokojil s oznámením, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz a zastavil exekúciu bez toho, aby skúmal či existujú dôvody, ktoré by tomuto bránili definujúc typ vymáhanej pohľadávky, nevychádzal zo stavu, ktorý mal objektívne zistiť a svojím rozhodnutím tak odoprel sťažovateľke možnosť efektívne vykonať exekučným titulom priznané právo“. Na základe uvedených skutočností žiadal oprávnený uznesenie vyššieho súdneho úradníka zrušiť, uložiť exekútorovi povinnosť pokračovať v exekučnom konaní, rozhodnutie o trovách exekúcie zmeniť tak, že trovy exekúcie znáša povinný 2/ a priznať oprávnenému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Oprávnený ďalej podal sťažnosť aj voči uzneseniu zo dňa 26.05.2026 (uznesenie o nepriznaní trov konania), ktoré odôvodnil tým, že napadnuté uznesenie považuje za predčasné a nedôvodné, keďže rozhodnutie o námietkach nie je právoplatné. Rozhodnutie o trovách je svojou povahou závislé od výsledku konania, ku ktorému sa trovy viažu. Pokiaľ ešte nie je právoplatne rozhodnuté, či oprávnený bol alebo nebol v konaní o námietkach úspešný, nie je možné rozhodnúť o tom, či oprávnenému nárok na náhradu trov prislúcha alebo nie. Naviac exekučné konanie bolo zastavené ex lege a nie na základe dispozičného úkonu oprávneného alebo rozhodnutia. Z ust. § 198 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie zákon vychádza z princípu, podľa ktorého trovy exekúcie znáša ten účastník, ktorému táto povinnosť vyplýva zo zákona. Základným pravidlom je, že trovy exekúcie znáša povinný, keďže práve jeho nesplnenie povinnosti bolo príčinou začatia exekučného konania. K zastaveniu exekúcie nedošlo v dôsledku konania oprávneného, ale výlučne v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinných. Povinný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu zo dňa 02.04.2020, zo dňa 24.01.2008. Oprávnený nielen nijakým spôsobom neprispel k zastaveniu exekúcie, ale naopak zastáva názor, že exekúcia mala pokračovať, keďže zo strany povinných neboli splnené predpoklady na vedenie konkurzu. Oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predpokladať, že dôjde k vyhláseniu konkurzu na majetok povinných, pretože povinní

mali objektívne schopnosť svoje záväzky voči oprávnenému plniť. V zmysle ust. nárok oprávneného na trovy voči povinnému predpokladá, že trovy boli účelné a procesne opodstatnené.

9. Predmetné sťažnosti oprávneného súd z dôvodu hospodárnosti konania na vyjadrenie súdnemu exekútorovi ani povinným nezasielal. Navyše otázka existencie či neexistencie zabezpečenia pohľadávky vrátane posúdenia, či ide alebo nejde o konkurzom nedotknutú pohľadávku, vrátane posúdenia subjektu povinného uhradiť trovy exekúcie, vrátane trov oprávneného je právnym posúdením spadajúcim do pôsobnosti exekučného súdu.

10. Podľa Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

11. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

12. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

13. Podľa a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

14. Podľa o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

15. Podľa súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

16. Podľa ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

17. Podľa ust § 61n ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak z osobitného predpisu vyplýva, že tu je dôvod na zastavenie exekúcie.

18. Podľa o konkurze a reštrukturalizácií, na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať ani viesť exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie. 19. Podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak bol vyhlásený konkurz, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú. Výťažok exekúcie, ktorý ešte nebol vydaný oprávnenému, exekútor po odpočítaní odmeny a svojich trov, vydá oprávnenému.

20. Podľa § 167f ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, exekučné záložné právo k dlžníkovmu majetku vyhlásením konkurzu zaniká.

21. Súd prvej inštancie ( Exekučného poriadku) po zistení, že sťažnosti boli podaná včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech boli uznesenia vydané ( ), proti rozhodnutiam, proti ktorým je sťažnosť prípustná ( a ), po skonštatovaní, že sťažnosti majú zákonom predpísané náležitosti ( , ), preskúmal napadnuté uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie sp. zn. 146EX 332/2024 zo dňa 06.03.2025 a zo dňa 28.07.2025 zamietol a náhradu trov v súvislosti s podaním námietok nepriznal.

22. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil.

Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ust. 202 ods. 2 Exekučného poriadku, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) udáva:

23. Pokiaľ ide o námietky proti upovedomeniu o zastavení exekúcie sp. zn. 146EX 400/24 zo dňa 06.03.2025 uvedeným upovedomením súdny exekútor zastavil exekúciu voči povinnému 2/ podľa ust. § 61n ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Oprávnený v podanej sťažnosti uvádza, že súd „nevyhodnotil právnu povahu vymáhanej pohľadávky vrátane existencie zabezpečenia zo strany tretích osôb“ zastávajúc názor, že pohľadávka oprávneného vymáhaná v predmetnom exekučnom konaní je pohľadávkou konkurznom nedotknutou, a teda pohľadávkou, ktorú možno naďalej vymáhať v predmetnom exekučnom konaní.

24. V prvom rade súd poukazuje na skutočnosť, že predmetom exekúcie je pohľadávka oprávneného z titulu rozsudku Okresného súdu Levice č.k. -880 zo dňa 31.08.2023. Uvedeným rozsudkom bola povinným uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 62 500 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 37 500 eur od 18.10.2018 do zaplatenia, s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 25 000 eur od 23.12.2020 do zaplatenia a to všetko z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Predmetné rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 13.10.2023. Exekúciu napriek vyhláseniu konkurzu na majetok povinného 2/ na takúto pohľadávku možno viesť z dôvodu existencie zabezpečenia pohľadávky oprávneného, nakoľko v zmysle ust. je oddlžením nedotknutá pohľadávka zabezpečená v rozsahu v ktorom je krytá hodnotou predmetu zabezpečenia práva (ustanovenie a tým nie je dotknuté). Vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení správne konštatoval, že v zmysle ust. exekučné záložné právo k dlžníkovmu majetku vyhlásením konkurzu zaniká. Za situácie, ak zo zákona došlo k zániku exekučného záložného práva a oprávnený nepreukázal, že jeho pohľadávka voči povinnému /resp. povinným/ nie je zabezpečená iným spôsobom, resp. netvrdil a nepreukázal, že ide o inú pohľadávku konkurznom nedotknutú, bol daný postup súdneho exekútora v podobe vydania upovedomenia o zastavení exekúcie správny; rovnako tak bol správny postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zamietol. V kontexte exekučného konania je totiž exekučné záložné právo považované výlučne za procesný zabezpečovací inštitút, ktorého osud je pevne spätý s existenciou samotnej exekúcie.

25. Za predpokladu a situácie, keď je oprávnený názoru, že ide o konkurznom nedotknutú pohľadávku, je namieste, aby jednoznačne uviedol, prečo je jeho pohľadávka naďalej vymáhateľnou v exekučnom konaní (t.j. pohľadávkou konkurznom nedotknutou). Oprávnený v podanej sťažnosti ako aj v podaných námietkach uvádza, že ide o pohľadávku zabezpečenú exekučným záložným právom, s ktorou argumentáciou sa vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení vysporiadal, pričom s jeho závermi oprávnený nesúhlasí.

26. V kontexte vydaného upovedomenia o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora sp. zn. 146EX 400/24 zo dňa 28.07.2025 voči povinnej 1/ súd udáva, že v tomto prípade nebolo na majetok vo vlastníctve/spoluvlastníctve povinnej 1/ ani len zriadené exekučné záložné právo (ktoré by v prípade ak by aj zriadené bolo, bolo vyhlásením konkurzu zrušené), rovnako povinný nepreukázal existenciu zabezpečenia svojej pohľadávky voči povinnej 1/ a teda rovnako bol postup súdneho exekútora, ako aj vyššieho súdneho úradníka v predmetnej veci správny.

27. Tvrdeniu oprávneného, že existujú okolnosti, ktoré vyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, či boli zo strany súdneho exekútora využité všetky dostupné zákonné prostriedky na efektívne vymoženie pohľadávky oprávneného, je v tomto štádiu konania bezpredmetné. Exekúcia nebola zastavená pre nemajetnosť povinných. Navyše oprávnený v priebehu exekučného konania (do vydania upovedomenia o zastavení exekúcie súdnym exekútorom) neavizoval súdu žiadny podnet smerujúci k nečinnosti resp. nesprávnemu postupu súdneho exekútora, ktorý by na strane súdu zakladal postup podľa § 32 Exekučného poriadku (pokynovať súdneho exekútora). Súdny exekútor vo veci pristúpil k vydaniu upovedomenia o zastavení exekúcie, pričom v tejto fáze exekučného konania neprináleží exekučnému

súdu viesť prípadné akademické úvahy o zákonnosti postupu súdneho exekútora, keď ako už súd vyššie uviedol, v časovom intervale pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie súdu nebol doručený žiadny podnet zo strany oprávneného, ktorý by postup súdneho exekútora namietal.

28. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že povinní využili inštitút oddlženia v situácii, keď voči nim bolo vedených viacero exekučných konaní, čo nasvedčuje účelovému postupu smerujúcemu k vyhnutiu sa splnenia ich záväzkov voči veriteľom súd udáva, že pokiaľ bol/je oprávnený toho názoru, že povinní konali v rozpore s cieľmi oddlženia, mohol sa samostatnou žalobou domáhať zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer povinných. Uvedenú otázku, ako správne konštatoval vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení, však nemožno presúvať do exekučného konania. Pokiaľ nedošlo k zrušeniu oddlženia a účinky vyhláseného konkurzu pretrvávajú, je daný zákonný postup na zastavenie exekúcie súdnym exekútorom z dôvodu, že tak ustanovuje osobitný právny predpis – v danom prípade

29. Oprávnený v podanej sťažnosti pokiaľ ide o otázku trov súdneho exekútora, poukázal na rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR. Vo vzťahu k týmto rozhodnutiam súd konštatuje, že ide o rozhodnutia vydané za účinnosti Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, kedy právna úprava trov konania a ich náhrady bola koncipovaná inak, ako za súčasného znenia Exekučného poriadku (pôvodné ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

30. Ďalej oprávnený poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 30.06.2020, v zmysle ktorého: „Pokiaľ sa okresný súd uspokojil s oznámením, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz a zastavil exekúciu bez toho, aby skúmal či existujú dôvody, ktoré by tomuto bránili definujúc typ vymáhanej pohľadávky, nevychádzal zo stavu, ktorý mal objektívne zistiť a svojím rozhodnutím tak odoprel sťažovateľke možnosť efektívne vykonať exekučným titulom priznané právo“. V tejto súvislosti súd konštatuje, že v uvedenom rozhodnutí ústavný ďalej uvádza: obrana okresného súdu založená na tom, že exekučným titulom bol platobný rozkaz, a z toho druhu rozhodnutia (na rozdiel od uznesenia alebo rozsudku) nebolo možné zistiť typ vymáhanej pohľadávky, neobstojí. Okresný súd rozhodujúci o prípadnom konečnom osude exekúcie zo svojej pozície túto možnosť aj povinnosť má a nemôže na ňu rezignovať s odôvodnením, že nejde o uznesenie alebo rozsudok, a z platobného rozkazu to priamo nevyplýva. V predmetnom konaní ako súd vyššie uviedol je exekučným titulom rozsudok Okresného súdu Levice č.k. -880 zo dňa 31.08.2023 na základe ktorého sa oprávnený domáha vymoženia súdom priznaného nároku z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva: „Súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalovaní preukázateľne užívali nadštandardne zariadený štvorizbový byt o rozlohe 138 m2 s luxusným zariadením (ktorý byt A. H. G. označil v znaleckom posudku za výborný), bez právneho titulu a žalobcovi ako vlastníkovi za žalované obdobie neplatili obvyklé nájomné, a preto súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 62 500 eur za užívanie bytu od februára 2017 vrátane do apríla 2018 vrátane, t. j. za 15 kalendárnych mesiacov á 2 500 eur = 37 500 eur a za desať kalendárnych mesiacov od septembra 2018 vrátane do júna 2019 vrátane á 2 500 eur = 25 000 eur.“

31. Pokiaľ ide o trovy súdneho exekútora, nakoľko v danom prípade došlo k zastaveniu exekúcie v zmysle ust. § 61n ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinných, trovy súdneho exekútora v rozsahu paušálnych výdavkov (60 eur ktoré naviac oprávnený uhradil dňa 26.08.2025) zmysle ust. § 198 ods. 2 a ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku znáša oprávnený.

32. Podľa ust. § 198 ods. 2 Exekučného poriadku, ak došlo k zastaveniu exekúcie, patrí exekútorovi náhrada výdavkov, ktorú znáša účastník konania povinný platiť trovy exekútora podľa tohto zákona. Ak exekútor pred zastavením exekúcie sčasti vymohol alebo prijal plnenie na uspokojenie vymáhaného nároku, patria mu aj trovy, ktoré si ponechal v súlade s § 60, a to v rozsahu, v akom prevyšujú náhradu výdavkov podľa prvej vety.

33. Podľa ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia ukončila z iného dôvodu ako pre vymoženie alebo splnenie vymáhaného nároku povinným a ide o dôvod, ktorý možno oprávnenému pričítať, alebo z dôvodu, pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, platí

trovy podľa § 198 ods. 2 oprávnený. Ak ide o exekúciu na vymoženie pohľadávky na výživnom pre maloleté dieťa, platí trovy exekúcie zastavenej podľa § 61n ods. 1 písm. d) súd.

34. Súd nespochybňuje oprávnenie oprávneného podať návrh na vykonanie exekúcie, zároveň však spolu s podaním návrhu na vykonanie exekúcie prechádza na oprávneného aj procesné riziko možného neúspechu vedenej exekúcie, ktoré môže vyústiť do zastavenia exekúcie bez uspokojenia nároku oprávneného, ktorý bude zaviazaný znášať trovy súdneho exekútora. Z ustanovenia Exekučného poriadku totiž bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že súdnemu exekútorovi patrí minimálne náhrada paušálnych výdavkov, ktorá je určená vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. zvýšená o daň z pridanej hodnoty v prípade, ak je súdny exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty za každú exekučnú vec, ktorá mu je pridelená. Z ust. Exekučného poriadku súčasne jednoznačne vyplýva, že ak je dôvod zastavenia exekúcie, pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastavení exekúcie (ako v predmetnom prípade), platí trovy súdneho exekútora oprávnený. Teda v danom prípade je bez právneho významu skúmať, či sa exekúcia ukončila z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať, jeho prípadne zavinenie.

35. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. o dňa 25.03.2025 kde ústavný súd konštatoval: „ rozhodovanie o trovách konania (trovách exekúcie) pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (, , ). Ústavný súd sa k problematike trov konania stavia nanajvýš rezervovane, podrobuje ju obmedzenému ústavnoprávnemu prieskumu, pričom k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania pristupuje skutočne iba výnimočne. Otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade takého postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (obdobne napr. , , ).“

36. Pokiaľ ide o uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 26.05.2026, ktorým súd nepriznal oprávnenému nárok na náhradu trov konania z titulu podaných námietok proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zo dňa 06.03.2025 a zo dňa 28.07.2025 súd udáva: Oprávnený v podaných námietkach uplatnil nárok na náhradu trov konania. Bolo preto povinnosťou vyššieho súdneho úradníka o uvedenom nároku oprávneného rozhodnúť, pričom úlohou sťažnostného súdu je posúdiť, či rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je v jednotlivých bodoch rozhodnutia vecne správne. Vyšší súdny úradník v pôvodnom napadnutom uznesení zo dňa 13.04.2026 rozhodol o námietkach oprávneného proti vydaným upovedomeniam o zastavení exekúcie, pričom o nároku oprávneného vo veci uplatnených trov nerozhodol. Nakoľko vyšší súdny úradník následne pristúpil k vydaniu oprávneného uznesenia, rozhodol súčasne aj o trovách konania oprávneného v súvislosti s podanými námietkami. Za predpokladu, ak by súd sťažnosti oprávneného vo veci námietok vyhovel, napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka by zrušil aj vo výroku o trovách konania (výrok zásvislý).

37. Aj keď sa súd nestotožňuje s výrokom vyššieho súdneho úradníka pokiaľ ide o jeho formuláciu je názoru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. Možno súhlasil s názorom vyššieho súdneho úradníka, že oprávnený nebol vo veci podaných námietok úspešným účastníkom (podporná argumentácia), avšak oprávnený by nemal nárok na náhradu trov konania ani v prípade jeho úspechu. Pprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade komplexná, pričom je možné aplikovať len na tie momenty exekučného konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. zásada úspechu a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov vymedzuje Exekučný poriadok v až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním

návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony, ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli minimalizované na maximálne možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho. V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré by si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v Vyhlášky MS SR č. Povinného tak nemožno zaťažiť náhradou takých trov oprávneného v súvislosti s exekúciou vedenou voči nemu, náhradu ktorých oprávnenému Exekučný poriadok ani Vyhláška MS SR č. nepriznáva. Účelom exekučného konania je predsa vymôcť pohľadávku priznanú exekučným titulom a nie vymáhanú pohľadávku navyšovať o akékoľvek trovy, ktoré v priebehu konania mohli oprávnenému vzniknúť.

38. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd sťažnosti oprávneného proti uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa 13.04.2026 v spojení s opravným uznesením zo dňa 26.05.2026 a uznesením o trovách oprávneného zo dňa 26.05.2026 ako nedôvodné zamietol.

39. O trovách sťažnostného konania súd rozhodol, že oprávnený ani povinní nemajú nárok na náhradu trov konania v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 13.04.2026 v spojení s opravným uznesením sp. zn. zo dňa 26.05.2026 a uznesenia o o nepriznaní trov oprávnenému sp. zn. zo dňa 26.05.2026 a to z rovnakých dôvodov ako sú uvedené v odseku 37 predmetného uznesenia. Naviac povinným žiadne trovy konania v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného ani nevznikli, keď im predmetná sťažnosť oprávneného na vyjadrenie zaslaná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné ( ). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné ( Exekučného poriadku).