Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 135 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (140)I. ÚS 134/2016
PDF · 160.77 KB
No categories available
I. ÚS 134/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Milanom Sadloňom, V. Paulínyho – Tótha 39/30, Senica, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 CoPr 8/2015-369 z 30. októbra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoPr 8/2015-369 z 30. októbra
2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 30. októbra 2015“), ktorým zmenil rozsudok
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Cpr 1/2013-335
z 23. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 23. septembra 2013“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava III som sa domáhal, aby súd určil,
že žalovaná je povinná zaplatiť mi 55,32 € z titulu náhradu škody spolu s príslušenstvom,
ktoré tvorili trovy právneho zastúpenia a zaplatený súdny poplatok. ...
Okresný súd Bratislava III rozhodol rozsudkom zo dňa 23.09.2013, sp. zn.
10Cpr 1/2013-335 tak, že žalovaná je povinná zaplatiť mi 55,32 € a nahradiť mi trovy
konania - súdny poplatok 16,50 € a trovy právneho zastúpenia 180,83 €. ... Prvostupňový
súd mi nepriznal nárok za jeden úkon a ním priznané sumy navyše aj nesprávne spočítal,
čím mi nepriznal zvyšnú nárokovanú časť náhrad trov právneho zastúpenia v celkovej výške
129,74 €, preto som podal odvolanie v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia.
Krajský súd v Bratislave Uznesením sp. zn. 4CoPr 8/2015-369 zo dňa 30.10.2015,
ktorý mi bol doručený dňa 28.12.2015 rozhodol tak, že zmenil pôvodné rozhodnutie a okrem
súdneho poplatku vo výške 16,50 € mi priznal nárok na náhradu trov PZ vo výške 192,34 €.
Svoje rozhodnutie na strane 2 a 3 Uznesenia odôvodnil tým, že prvostupňový súd „... na
rozhodnutie o trovách konania správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., ktoré
vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania, ... nesprávne opomenul ustanovenie
§ 150 ods. 2 O. s. p., a jeho možnú aplikáciu v posudzovanej veci. Za drobný spor v zmysle
ust. § 150 ods. 2 O. s. p. je nutné považovať konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
(§ 200ea ods. 1 O. s. p.), akým je nepochybne aj predmetné konanie, v ktorom sa
navrhovateľ od odporkyne domáhal zaplatenia istiny vo výške 55,32 €... Ustanovenie § 150
ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. moderačné právo súdu, ktoré ho oprávňuje trovy konania
u úspešného účastníka konania v drobnom spore znížiť, alebo mu ich vôbec nepriznať...“
a ďalej, cit. „Uplatnené trovy právneho zastúpenia však považoval voči výške uplatnenej
pohľadávky za neprimerané, preto ich znížil o 40 % a priznal ich vo výške 192,34 €
aplikujúc svoje moderačné právo v zmysle § 150 ods. 2 O. s. p.“ ...
V súlade s ustanovením § 238 ods. 5 O. s. p. proti tomuto rozhodnutiu Krajského
súdu v Bratislave nie je prípustné ani dovolanie, pretože výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania by neprevyšovala sumu trojnásobku minimálnej mzdy k 28.12.2015. ...
Rozhodnutie samotné netrpí vadou nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia. Vadné je samotné rozhodnutie o práve súdu upraviť nárok na
náhradu trov právneho zastúpenia v prípade sporu o vyporiadanie nárokov
z pracovnoprávneho vzťahu. Keďže zákon takéto oprávnenie súdu nepriznáva, rozhodnutie
všeobecného súdu je ústavne nekonformné (v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR)
a neprijateľné v rámci právneho štátu, ktorým Slovenská republika chce byť aj naďalej.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
,,I. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 4 CoPr 8/2015-369 zo dňa
30.10.2015, ktorým zmenil Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10 Cpr 1/2013-
335 zo dňa 23.9.2013 základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 20 ods. 1,
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd boli porušené.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.:
4 CoPr 8/2015-369 zo dňa 30.10.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia 50,36 €..., ktorú je Krajský súd v Bratislave
povinný vyplatiť na účet advokáta Mgr. Milana Sadloňa, Senica, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu z 30. októbra 2015, ktorým
zmenil rozsudok okresného súdu z 23. septembra 2013, odôvodnil takto:
„Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave prisvojiť si moderačné právo aj v spore,
ktorý nie je možné zo zákona považovať za drobný spor je zneužitím právomoci štátneho
orgánu, ktorý tak rozhodol mimo zákonný rámec. Zneužitím svojej právomoci tak súd
porušil aj moje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Reálne
uplatnenie základného práva na súdnu ochranu totiž predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné
právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. ...
Rozhodnutie samotné netrpí vadou nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia. Vadné je samotné rozhodnutie o práve súdu upraviť nárok na
náhradu trov právneho zastúpenia v prípade sporu o vyporiadanie nárokov
z pracovnoprávneho vzťahu. Keďže zákon takéto oprávnenie súdu nepriznáva, rozhodnutie
všeobecného súdu je ústavne nekonformné (v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR)
a neprijateľné v rámci právneho štátu, ktorým Slovenská republika chce byť aj naďalej.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru môže
postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, porušiť základné právo účastníka konania na
súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám
osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa
môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napádaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj
iné základné právo.
Ústavný súd v neposlednom rade uvádza aj svoj právny názor, podľa ktorého
ak Občiansky súdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné
rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje
vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu
neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo
IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
všeobecnými súdmi, potom by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý aj do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd
v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide
zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv
alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa
názoru ústavného súdu zjavne nejde.
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej
ochrany v spore o sumu, ktorá je aj zjavne bagateľná, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho
veci nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej
ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
uznesením krajského súdu z 30. októbra 2015, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016