Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)II. ÚS 804/2015
PDF · 226.7 KB
No categories available
II. ÚS 804/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti
, súdneho exekútora, , zastúpeného advokátom
JUDr. Miroslavom Korchom, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn.
Rvp 12965/2015 a sp. zn. Rvp 12966/2015, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného
súdu Poprad sp. zn. 14 Er 682/2011 a sp. zn.14 Er 921/2011 zo 7. augusta 2015, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 12965/2015
a sp. zn. Rvp 12966/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 12965/2015.
2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
14. septembra 2015 doručené sťažnosti , súdneho exekútora,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Miroslavom Korchom, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn.
Rvp 12965/2015 a sp. zn. Rvp 12966/2015 vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 14 Er 682/2011 a sp. zn. 14 Er 921/2011 zo 7. augusta 2015 (spolu ďalej
aj „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľ v sťažnostiach okrem iného uvádza:
„Doručením návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným súdnemu exekútorovi, dňa
26. 09. 2011 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného proti povinnému
o vymoženie 346.- EUR s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodnutia oprávneného
č. 700-3010619811-GC04/11 zo dňa 14. 06. 2011.
Okresný súd Poprad vydal súdnemu exekútorovi Poverenie na vykonanie exekúcie
č. 5706 054713* zo dňa 26. 10. 2011. Dňa 29. 05. 2015 predložil súdny exekútor
Okresnému súdu Poprad návrh na zastavenie exekúcie a priznanie náhrady trov exekúcie
z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Okresný súd Poprad zistil,
že Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 25. 01. 2013, sp. zn.: 2 K/23/2012, bol
na majetok povinného vyhlásený konkurz.“
Okresný súd napadnutými uzneseniami náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi
nepriznal.
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ uvádza:
„Súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi tak,
že pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie je exekučný súd toho názoru, že vyhlásením
konkurzu už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť
podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku; Pohľadávka exekútora nadobúda charakter
pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Súdny exekútor si ju
mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per analogiam § 48
druhá veta z. č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie
od oprávneného.“
Sťažovateľ poukazuje na znenie „ustanovenia § 203 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 31. 12. 2014: Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na
majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený
a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške“ a na jednotlivé
rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré posúdili spornú právnu otázku týkajúcu sa časového
pôsobenia novej právnej úpravy odlišným (opačným) spôsobom ako okresný súd
v odôvodnení napadnutých uznesení.
Podľa názoru sťažovateľa: „Ak však normotvorca v novele zákona nevytvoril
prechodné ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej,
jeho úmyslom jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná. Okresný
súd Poprad sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad a právoplatných
rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považujeme napadnuté
rozhodnutia za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré
zároveň má za následok porušenie základného práva alebo slobody.“
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
okresného súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie
a zároveň mu prizná úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania
pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a skutočnosť, že obe sťažnosti smerujú proti
uzneseniam totožného okresného súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne
normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného
súdu
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa
názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 248/08).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.
problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
akcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keď
zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé
súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím
došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv
(m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd ďalej vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať,
či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred
všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46
až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry,
ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosti sťažovateľa, ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu.
Okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol, že sťažovateľovi (súdnemu
exekútorovi) náhradu trov exekúcie nepriznáva. Vydaniu napadnutých uznesení
predchádzalo zastavenie exekúcií „ex lege“ z dôvodu vyhláseného konkurzu na majetok
povinného. Sťažovateľ v sťažnostiach predovšetkým namieta, že okresný súd nepostupoval
pri rozhodovaní podľa novelizovaného znenia § 203 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (zákon č. 348/2011 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinný od 1. januára 2012), ktorý upravil rozhodovanie o trovách
exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom táto novela neobsahuje
intertemporálne ustanovenia.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutých uznesení zhodne uvádza:
«Súd mal preukázané, že na majetok povinného bol po začatí exekúcie vyhlásený
konkurz. Z citovaného § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že začatie
konkurzu vyhláseného podľa z. č. 7/2005 Z. z. spôsobuje zastavenie exekučného konania
na majetok podliehajúci exekúcii. Pojem „exekučné konania sa vyhlásením konkurzu
zastavujú“ upravuje zastavenie exekúcie ex lege, t. j. zastavenie exekučného konania
nastáva vyhlásením konkurzu bez toho, aby exekučný súd vydával osobitné uznesenie
o zastavení exekúcie. Keďže nemožno platne a účinne zastaviť už raz zastavené konanie, súd
nerozhodoval o zastavení exekúcie, nakoľko táto bola zastavená priamo zo zákona.
Aj keď súd pri zastavení exekúcie ex lege vyhlásením konkurzu nevydal rozhodnutie
o zastavení exekučného konania, rozhodoval o trovách exekúcie. Súd pri rozhodovaní
o náhrade trov exekúcie si musel ujasniť, ktorú právnu úpravu použiť, nakoľko exekučné
konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý upravil rozhodovanie
o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom tento zákon neupravil
prechodné ustanovenia k tejto otázke. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku
formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to,
že exekučné konanie začalo pred 01. 01. 2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú
do 31. 12. 2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce
procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. Charakter tohto práva pri absencii
prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej
zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté
pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať
pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity,
ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných
princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava
nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania.
Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým
uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí
konania bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto nebudú menené,
resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená
a teda nová práva úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu. S týmto
vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania účastník) a preto
jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti
súdov musí zostať nezmenená. V súlade s tým súd o náhrade trov exekúcie rozhodol podľa
právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2011.
Nakoľko otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani zákon
o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. 12. 2011
podľa ktorého súd rozhodoval (t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2
Exekučného poriadku a rozhodoval o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie
(analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu). Súd nepopiera, že súdny
exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom
exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie
exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade
trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému
pohľadávka. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku
v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka
exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť
do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému,
na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny
exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní
(per analogiam § 48 druhá veta z. č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov
exekúcie od oprávneného.»
Okresný súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal tiež otázkou, či sú splnené
podmienky na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie, pričom v tejto
súvislosti uviedol:
«Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného
na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený nenesie žiadnu
zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený
zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov
exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa
§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení
exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné
konanie bolo zastavené ex lege. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu
exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným.
Na záver súd poznamenáva, že v konečnom dôsledku síce môže nastať stav,
keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie,
je odôvodnené jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom
vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná
činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor
má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce
v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov
exekúcie, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto
súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08,
či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 423/2008.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenia
okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku.
K argumentácii sťažovateľa, že okresný súd rozhodol inak, ako v obdobných veciach
rozhodujú všeobecné súdy, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu
neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1
písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto,
ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,
nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy,
pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov
do činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre do takéhoto
(vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu, vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo veci
sťažovateľa ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu
vylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu
k preskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľ namieta sekundárne, v spojení
s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd dospel k záveru, že vo veciach
sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné,
že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Ústavný
súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ
zaťažuje ústavný súd vecami, ktorých predmetom je v prvom prípade suma 64,91 €
a v druhom prípade suma 64,43 €, teda vecami, ktoré možno označiť z hľadiska predmetu
ako bagateľné, ktoré sú už z tohto titulu a priori vylúčené z ústavného prieskumu.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci by prichádzala do úvahy
iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).
Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015