Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 804/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti

, súdneho exekútora, , zastúpeného advokátom

JUDr. Miroslavom Korchom, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 4 a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného

súdu Poprad sp. zn. a sp. zn.14 Er 921/2011 zo 7. augusta 2015, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

14. septembra 2015 doručené sťažnosti , súdneho exekútora,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Miroslavom Korchom, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 4 a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. a sp. zn. zo 7. augusta 2015 (spolu ďalej

aj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľ v sťažnostiach okrem iného uvádza:

„Doručením návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným súdnemu exekútorovi, dňa

26. 09. 2011 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného proti povinnému

o vymoženie 346.- EUR s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodnutia oprávneného

č. 700-3010619811-GC04/11 zo dňa 14. 06. 2011.

Okresný súd Poprad vydal súdnemu exekútorovi Poverenie na vykonanie exekúcie

č. 5706 054713* zo dňa 26. 10. 2011. Dňa 29. 05. 2015 predložil súdny exekútor

Okresnému súdu Poprad návrh na zastavenie exekúcie a priznanie náhrady trov exekúcie

z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Okresný súd Poprad zistil,

že Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 25. 01. 2013, sp. zn.: , bol

na majetok povinného vyhlásený konkurz.“

Okresný súd napadnutými uzneseniami náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi

nepriznal.

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ uvádza:

„Súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi tak,

že pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie je exekučný súd toho názoru, že vyhlásením

konkurzu už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť

podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku; Pohľadávka exekútora nadobúda charakter

pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Súdny exekútor si ju

mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per analogiam § 48

druhá veta z. č. ) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie

od oprávneného.“

Sťažovateľ poukazuje na znenie „ustanovenia

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom od 31. 12. 2014: Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na

majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený

a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške“ a na jednotlivé

rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré posúdili spornú právnu otázku týkajúcu sa časového

pôsobenia novej právnej úpravy odlišným (opačným) spôsobom ako okresný súd

v odôvodnení napadnutých uznesení.

Podľa názoru sťažovateľa: „Ak však normotvorca v novele zákona nevytvoril

prechodné ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej,

jeho úmyslom jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná. Okresný

súd Poprad sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad a právoplatných

rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považujeme napadnuté

rozhodnutia za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré

zároveň má za následok porušenie základného práva alebo slobody.“

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4 a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

okresného súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie

a zároveň mu prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania

pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a skutočnosť, že obe sťažnosti smerujú proti

uzneseniam totožného okresného súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne

normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami okresného

súdu

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa

názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne , ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keď

zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím

došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd ďalej vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať,

či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred

všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46

až ), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry,

ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosti sťažovateľa, ktorými

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu.

Okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol, že sťažovateľovi (súdnemu

exekútorovi) náhradu trov exekúcie nepriznáva. Vydaniu napadnutých uznesení

predchádzalo zastavenie exekúcií „ex lege“ z dôvodu vyhláseného konkurzu na majetok

povinného. Sťažovateľ v sťažnostiach predovšetkým namieta, že okresný súd nepostupoval

pri rozhodovaní podľa novelizovaného znenia § 203 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (,

ktorým sa mení a dopĺňa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov účinný od 1. januára 2012), ktorý upravil rozhodovanie o trovách

exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom táto novela neobsahuje

intertemporálne ustanovenia.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutých uznesení zhodne uvádza:

«Súd mal preukázané, že na majetok povinného bol po začatí exekúcie vyhlásený

konkurz. Z citovaného § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že začatie

konkurzu vyhláseného podľa z. č. spôsobuje zastavenie exekučného konania

na majetok podliehajúci exekúcii. Pojem „exekučné konania sa vyhlásením konkurzu

zastavujú“ upravuje zastavenie exekúcie ex lege, t. j. zastavenie exekučného konania

nastáva vyhlásením konkurzu bez toho, aby exekučný súd vydával osobitné uznesenie

o zastavení exekúcie. Keďže nemožno platne a účinne zastaviť už raz zastavené konanie, súd

nerozhodoval o zastavení exekúcie, nakoľko táto bola zastavená priamo zo zákona.

Aj keď súd pri zastavení exekúcie ex lege vyhlásením konkurzu nevydal rozhodnutie

o zastavení exekučného konania, rozhodoval o trovách exekúcie. Súd pri rozhodovaní

o náhrade trov exekúcie si musel ujasniť, ktorú právnu úpravu použiť, nakoľko exekučné

konanie začalo pred účinnosťou , ktorý upravil rozhodovanie

o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom tento zákon neupravil

prechodné ustanovenia k tejto otázke. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku

formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to,

že exekučné konanie začalo pred 01. 01. 2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú

do 31. 12. 2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce

procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. Charakter tohto práva pri absencii

prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej

zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté

pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať

pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity,

ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných

princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava

nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania.

Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým

uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí

konania bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto nebudú menené,

resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená

a teda nová práva úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu. S týmto

vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania účastník) a preto

jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti

súdov musí zostať nezmenená. V súlade s tým súd o náhrade trov exekúcie rozhodol podľa

právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2011.

Nakoľko otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani zákon

o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. 12. 2011

podľa ktorého súd rozhodoval (t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia

exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2

Exekučného poriadku a rozhodoval o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie

(analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu). Súd nepopiera, že súdny

exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom

exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie

exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade

trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému

pohľadávka. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku

v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka

exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť

do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému,

na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny

exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní

(per analogiam druhá veta z. č. ) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov

exekúcie od oprávneného.»

Okresný súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal tiež otázkou, či sú splnené

podmienky na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie, pričom v tejto

súvislosti uviedol:

«Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného

na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený nenesie žiadnu

zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený

zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov

exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa

§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení

exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné

konanie bolo zastavené ex lege. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu

exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným.

Na záver súd poznamenáva, že v konečnom dôsledku síce môže nastať stav,

keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie,

je odôvodnené jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom

vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná

činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor

má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce

v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov

exekúcie, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto

súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08,

či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. .»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenia

okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku.

K argumentácii sťažovateľa, že okresný súd rozhodol inak, ako v obdobných veciach

rozhodujú všeobecné súdy, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ). Preto,

ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,

nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie ,

pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov

do činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre do takéhoto

(vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu, vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo veci

sťažovateľa ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu

vylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu

k preskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľ namieta sekundárne, v spojení

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd dospel k záveru, že vo veciach

sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, je zjavné,

že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa a 4 . Ústavný

súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ

zaťažuje ústavný súd vecami, ktorých predmetom je v prvom prípade suma 64,91 €

a v druhom prípade suma 64,43 €, teda vecami, ktoré možno označiť z hľadiska predmetu

ako bagateľné, ktoré sú už z tohto titulu a priori vylúčené z ústavného prieskumu.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci by prichádzala do úvahy

iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m. , ).

Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015