Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6CoE-22-2019.pdf
PDF · 93.8 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/22/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudkýň Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v exekučnej veci oprávneného: MOVINO, spol. s r.o., so sídlom Veľký Krtíš, Osloboditeľov 66, IČO: 31 617 824, zastúpeného JUDr. Vladimír Zvara, advokát so sídlom Veľký Krtíš, Ul. SNP 1/A, proti povinnej: Jana Ďurianová - RÉVIUM, s miestom podnikania Prievidza, D. Kubíka 7/5, IČO 40 421 899, ukončená podnikateľská činnosť 03.11.2009, o vymoženie 2 848,44 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/2786/2006-28 zo dňa 23. apríla 2013, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie m e n í tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Mariánovi Jurinovi trovy exekúcie 201,61 eur do troch dní.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že poverením zo dňa 21.12.2006 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Súdny exekútor dňa 28.4.2008 vrátil tunajšiemu súdu poverenie na vykonanie exekúcie v súlade s § 48 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 36K 9/2007-73 zo dňa 10.3.2008 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka Jana Ďurianová - RÉVIUM, IČO: 40 421 899, D. Kubíka 7/5, 97101 Prievidza. S poukazom na § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii konštatoval, že vyhlásením konkurzu dochádza k zastaveniu exekúcie. O zastavení exekúcie nie je potrebné vydávať rozhodnutie nakoľko ide o zastavenie konania zo zákona /ex lege/ bez ďalšieho v dôsledku vyhlásenia konkurzu.
3. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 3, § 200 ods. 2, 196 Exekučného poriadku, § 14 ods. 1,2,3 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie vo výške 241,45 eura. Z popisu jednotlivých úkonov uplatnených v špecifikácii ako aj z pripojeného exekučného spisu dospel súd prvej inštancie k záveru, že súdnemu exekútorovi prináležia trovy exekúcie v celkovej výške 201,61 eur. Z pohľadu účelnosti považoval postup súdneho exekútora, ktorý vyhotovil 10 príkazov na začatie exekúcie a tieto doručil bankám, pričom nemal zistený účet v bankách, za nesprávny a nehospodárny. V týchto 10 bankách nebol zistený účet povinnej ani dodatočným šetrením. Súdny exekútor má doručiť príkaz na začatie exekúcie len tej banke, v ktorej po predchádzajúcom zistení má preukázané, že vedie účet povinného. Takéto doručovanie príkazov na začatie exekúcie na jednej strane zvyšuje hotové výdavky vo forme poštovného, pretože je takmer vylúčené, aby povinný mal účet v každej banke, a na druhej strane aj neprimerane zaťažuje bankové subjekty. Z tohto dôvodu neprináleží súdnemu exekútorovi paušálna odmena 10 x 3,32 eura v zmysle § 15 ods. 1 písm. b/ cit. vyhlášky (doručenie príkazu na začatie exekúcie). Súd prvej inštancie priznal súdnemu exekútorovi trovy v celkovej výške 201,61 eur, ktoré pozostávajú z odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky vo výške 23,24 eur, pričom bolo preukázané, že vzhľadom na počet úkonov mal možnosť si vyúčtovať aj viac hodín exekučnej činnosti; z paušálnej odmeny za 23 úkonov exekučnej
činnosti po 3,32 eur, t.j. 76,36 eur - získanie poverenia, doručovanie príkazu na začatie exekúcie 4x banky, doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie, doručovanie exekučného príkazu - predaj HV 13.2.2007, zriadenie exek. zál. práva 1.3.2007, OTP Leasing - 17.5.2007, doručovanie upovedomenia o spôsobe exekúcie - predaj HV 13.2.2007, zriadenie ex. zál. práva 1.3.2007, každé zisťovanie účtu povinného - DÚ 3.1.2007, každé ďalšie zisťovanie majetku povinného - mesto Prievidza, živn. odd., DI, pošta, OR PZ, 6x Ex Ú, spolu 11x; z náhrady hotových výdavkov v celkovej výške 68,41 eur (poštovné 61,77 eur, telekomunikačné poplatky, fotenie materiálov 6,64 eur) a z 20% DPH z odmeny a náhrad vo výške 33,60 eur. S poukazom na ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, súd prvej inštancie k náhrade nevyhnutných trov konania zaviazal oprávneného, nakoľko na majetok povinného bol vyhlásený konkurz.
4. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že exekútorovi nebudú priznané trovy exekúcie alebo odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásením konkurzu dochádza k zastaveniu exekúcie, avšak namietal použitie ustanovenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v platnom znení, z ktorého súd vyvodil povinnosť oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy konania. Toto zákonné ustanovenie bolo doplnené novelou Exekučného poriadku - zákonom č. 348/2011 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2012. Pri rozhodovaní o povinnosti platiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi sa mal súd riadiť ustanoveniami Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu vyhlásenia konkurzu, resp. ku dňu zastavenia exekúcie proti povinnému (teda 10.03.2008). Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 432/08, podľa ktorého keďže v zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný, exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu už exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú musí exekútor prihlásiť do konkurzu. V danom prípade nemožno hovoriť ani o zavinení oprávneného na zastavenie exekúcie. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 04.12.2006, súdny exekútor do roku 2008 nevymohol žiadnu peňažnú čiastku. Vzhľadom na to, že od podania návrhu do vyhlásenia konkurzu na majetok povinnej uplynula doba takmer dvoch rokov, nemožno uvažovať o jeho zavinení. Pod zavinením oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku totiž treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktorá má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie, ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Vyhlásenie konkurzu na majetok povinnej nezakladá zavinenie oprávneného v uvedenom zmysle. Trovy exekúcie musí preto znášať povinná (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15CoE /91/2007 zo dňa 18.12.2007). Záverom poukázal na to, že 3. oddiel vyhlášky č. 288/1995 Z.z. je možné aplikovať len vtedy, ak dôjde k zastaveniu exekúcie súdom , resp. ak došlo k vylúčeniu exekútor z exekúcie. 5. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne vyjadril tak, že s ním nesúhlasí. Súd prvej inštancie správne aplikoval aktuálne znenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku. Novela Exekučného poriadku, účinná od 01.01.2012, okrem toho, že doplnila § 203 o odsek 3, neupravila jeho použitie v prechodných a záverečných ustanoveniach. V praxi to znamená, že tento procesný predpis je potrebné aplikovať v čase rozhodovania o trovách, nie je možné použiť znenie účinné v čase zastavenia exekúcie. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.
6. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
7. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.
8. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov, a to podľa predchádzajúcej procesnej právnej úpravy - zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), i keď od 1. júla 2016 je účinný zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorým sa rekodifikoval doterajší procesný predpis - OSP. Vzhľadom na intertemporálnu úpravu v ustanovení § 470 ods.2 prvá veta CSP, v zmysle ktorej právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, bolo potrebné odvolanie oprávneného, podané 29.04.2013 posudzovať podľa ustanovení § 212 ods. 1 OSP z hľadiska spôsobilosti odvolacích dôvodov, ktoré uplatnil v odvolaní (§ 205 ods. 2 písmeno f/ OSP).
9. Na prejednanie odvolania oprávneného nebolo potrebné nariadiť pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP.
10. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
11. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolacie námietky oprávneného sú dôvodné.
12. Exekučné konanie v danej veci začalo dňa 07.12.2006 podaním návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným súdnemu exekútorovi. Exekučný súd vydal pre súdneho exekútora na základ jeho žiadosti poverenie na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného proti povinnej dňa 21.12.2006. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 36K/9/2007-73 zo dňa 10.03.2008, publikovaným v Obchodnom vestníku dňa 13.03.2008 bol na majetok povinnej vyhlásený konkurz. Súd prvej inštancie následne rozhodol o trovách exekúcie napadnutým uznesením s poukazom na § 203 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 01.01.2012 tak, že na ich úhradu zaviazal oprávneného.
13. Odvolací súd sa po preskúmaní veci s právnym posúdením súdu prvej inštancie nestotožňuje.
14. V súdenej veci nedošlo k zastaveniu exekučného konania rozhodnutím súdu, ale ex lege - vyhlásením konkurzu dňa 13.03.2008 (§ 23, § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii). Exekučný súd pri tomto spôsobe zastavovania exekúcie nevydáva rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/104/2008, publikované pod č. R 60/2008) i v tomto prípade je povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku).
15. Ku dňu začatia exekúcie i dňu zastavenia exekúcie sa na rozhodovanie o trovách exekúcie o.i. vzťahoval i § 203 Exekučného poriadku, ktorý znel: (1) Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. (2) Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
16. Citované zákonné ustanovenie bolo novelizované zákonom č. 348/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012 tak, že (do 31.03.2017) znelo: (1) Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. (2) Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. (3) Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
17. Zákon č. 348/2011 Z.z. neobsahuje intertemporálne ustanovenie, pričom základným znakom procesnej intertemporality je princíp okamžitej použiteľnosti novej procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde. V tejto súvislosti však nemožno opomenúť jeden zo všeobecných princípov právneho štátu, a to princíp legitímnych očakávaní, ochrany nadobudnutých práv a dôvery subjektov v právo. K imanentným znakom právneho štátu totiž neodmysliteľne patrí aj požiadavka právnej istoty a ochrany dôvery v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz retroaktívneho pôsobenia zákonov. Z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva, že zákon pôsobí iba do budúcnosti. Ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď i rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 36/1995).
18. Z tohto dôvodu, vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie v danej veci začalo pred 01. 01. 2012 a i k zastaveniu exekúcie, ako k rozhodujúcej právnej skutočnosti (výrok o trovách exekúcie je nepochybne závislý od výroku o zastavení exekúcie - ak súd rozhodne o trovách exekúcie, je povinný rozhodnúť i o trovách exekúcie, §200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, § 200 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2014; § 200 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017), došlo pred 01.01.2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie podľa procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. 568/2016 zo dňa 13.09.2016 uviedol, že hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožnil súdu použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.
19. Uvedenú všeobecnú intertemporálnu procesnú zásadu, ktorú na vec aplikoval súd prvej inštancie, možno teda aplikovať len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu spočíva v tom, že nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva. Inými slovami, účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí konania bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto nebudú menené, resp. ak budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Opačný záver by bol nepochybne porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 36/1995).
20. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie posúdiť podľa § 200 a nasl. Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu 13.03.2008. Tento záver bol už v obdobných veciach aj predmetom ústavnoprávneho prieskumu, keď napr. Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. II. ÚS 804/2015 zo dňa 02.12.2015 vo vzťahu k totožnému záveru súdu v obdobnej veci vyslovil, že napadnuté uznesenia súdov nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne.
21. Odvolací súd na základe uvedeného v súlade s § 382 CSP upovedomil účastníkov konania o použití § 203 ods. 1,2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2011 vo veci a vyzval ich na vyjadrenie sa.
22. Povinná (prostredníctvom správkyne konkurznej podstaty poukázala na okolnosti vyhlásenia konkurzu na majetok povinnej s tým, že má za to, že trovy exekúcie znáša v tomto prípade oprávnený.
23. Oprávnený ani súdny exekútor sa k výzve súdu nevyjadrili; oprávnený reagoval na podanie povinnej tak, že zdôraznil, že správkyňa o vyhlásení konkurzu súd informovala po 11 rokoch. Priznanie trov exekúcie exekútorovi za tejto situácie by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
24. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu 13.03.2008 ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
25. Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu 13.03.2008 ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
26. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že v danej veci oprávnený preukázateľne nezavinil zastavenie exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu 13.03.2008 žiadnym svojim úkonom alebo porušením procesných predpisov, keďže, ako je uvedené vyššie, exekúcia bola zastavená ex lege podľa § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Z tohto dôvodu použitie ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu 13.03.2008 neprichádza do úvahy.
27. Rovnako tak na danú vec nie je možné aplikovať ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu 13.03.2008, keďže exekúcia nebola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
28. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v súdenej veci súdnemu exekútorovi nie je možné priznať trovy exekúcie, ktorý je i v súlade s ustálenou súdnou praxou (viď napr. uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 8CoE/39/2008 zo dňa 30.10.2008).
29. Odvolací súd v tomto smere poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 432/2008 zo dňa 16.12.2008, pričom v konaní nebol zistený žiaden dôvod, pre ktorý by bolo namieste sa od názoru ústavného súdu odchýliť. Podľa Ústavného súdu SR súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splanenia zákonných podmienok na jeho priznanie, ktoré sú v posudzovanom prípade obsiahnuté v Exekučnom poriadku.Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 200 až § 203 Exekučného poriadku.Exekútor má vždy právo na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti, a odmenu za úkony, ktoré už vykonal, teda trovy, ktoré mu už výkonom exekučnej činnosti vznikli. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok osoby, proti ktorej sa exekúcia vedie. Keďže v zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný, exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu už exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú musí exekútor prihlásiť do konkurzu. Tento výklad zákonných ustanovení všeobecného súdu je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný, a preto rozhodol vo veci sťažovateľky tak, že ju odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (pozri napr. II. ÚS 27/08 <http://merit.slv.cz/II.US27/08>).
30. Na základe všetkých uvedených skutočností odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).