Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 108 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (113)II. ÚS 837/2015
PDF · 238.08 KB
No categories available
II. ÚS 837/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Komkom,
Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 MCdo 2/2014 z 22. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 MCdo 2/2014
z 22. januára 2015.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:
„V právnej veci žalobkyne, sťažovateľky, , proti žalovanému
o vylúčenie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne z exekúcie, sa
viedlo na Okresnom súde v Poprade pod sp.zn. 11C 44/2012 súdne konanie.
Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 7.6.2012, sp.zn. 11C 44/2012-43 vylúčil
spoluvlastnícky podiel 1/2iny k nehnuteľnostiam zapísaných na , kat. úz.
, parc. č. - zastavané plochy a nádvoria o výmere 709 m2, ,
budova stojaca na parcele č. z exekúcie vykonávanej Exekútorským úradom
Michalovce, súdnou exekútorkou Mgr. Marcelou Zummerovou vedenou pod Ex 539/2009
na základe poverenia na vykonanie exekúcie udeleného Okresným súdom Poprad,
č. 570 603 075 2 zo dňa 11.6.2009.
Procesný súd o trovách konania rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni trovy konania v sume 2.575,65 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
ako aj zaviazal žalovaného zaplatiť na účet Okresného súdu Poprad z titulu súdneho
poplatku sumu 99,50 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalovaného proti
rozsudku súdu I. stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania a svojim rozsudkom
sp.zn. 7Co 179/2012 zo dňa 25.4.2013 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa a zaviazal zaplatiť
žalovaného žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 795,07 Eur na účet jej
právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Na základe podnetu žalovaného napadol generálny prokurátor SR mimoriadnym
dovolaním rozsudky odvolacieho, i I. stupňového súdu vo výroku o náhrade trov konania
z dôvodu, že tieto spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c)
OSP), lebo súdy lebo súdy rozhodujúce o trovách konania pri stanovení odmeny za právne
zastúpenie advokátom nepoužili správny právny predpis...
Najvyšší súd SR ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní bez nariadenia
dovolacieho pojednávania uznesením sp.zn. 8MCdo 2/2014 zo dňa 22.1.2015 rozsudok
2
Krajského súdu Prešov z 25.4.2013, sp.zn. 7Co 179/2012 a rozsudok Okresného súdu
Poprad, zo dňa 7.6.2012, sp.zn. 11C 44/2012-143 vo výrokoch o trovách konania zrušil
a vec vrátil Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.
S takýmto rozhodnutím dovolacieho, Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 8MCdo 2/2014
zo dňa 22.1.2015 nemožno súhlasiť a takéto rozhodnutie všeobecného súdu je potrebné
považovať za nezákonné, arbitrárne a ústavne neudržateľné. Naviac, rozhodnutím
dovolacieho súdu došlo k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu, ako aj I. stupňového súdu,
čo je neprípustné...
Podľa nálezu ÚS SR z 12.2.2013, sp.zn. III. ÚS 307/2012 vyplýva, že judikatúra
Ústavného súdu SR zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku
z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto
výnimky je aj účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie
s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených
prípadoch.
Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené
kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.
Jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky
nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní...
Aj z judikatúry NS SR (uznesenie NS SR z 27.11.2009, sp. zn. 5MCdo 6/2009)
vyplýva, že jedným z procesných predpokladov na podanie mimoriadneho dovolania je, že
ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Vymedzenie tohto predpokladu teda znamená, že mimoriadne dovolanie nemožno
podať, ak ochranu možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, napr. návrhom
na obnovu konania, dovolaním podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie
uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu
rozhodnutia možno dosiahnuť inak...
Aj z judikatúry všeobecných súdov R NS SR sp. zn. 1Cdo 185/2006 vyplýva, že ak bol
v určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku NS SR, sú všetky súdy
všeobecných súdov, vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom
rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné. Vyplýva to z postavenia
3
NS SR, ktorý ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom
súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov, zaujíma
stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak
predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach (uplatňuje sa záväznosť
súdnej judikatúry erga omnes).
V napadnutom uznesení Najvyšší súd SR rozhodnutie Krajského súdu Prešov, ako aj
Okresného súdu Poprad zrušil z dôvodu, že tieto spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c OSP).
Poznamenávam, že Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sa vôbec nezaoberal
argumentáciou žalobkyne, ktorú podala vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu
dovolaniu generálneho prokurátora SR zo dňa 4.12.2014 adresovanú samotnému
Najvyššiemu súdu SR.
Najvyšší súd SR v dovolacom konaní v žiadnom smere neakceptoval judikatúru
Ústavného súdu SR (nález I. ÚS 119/2012, uverejnený v časopise ZSP 5/2012, str. 215,
podľa ktorého rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho
súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len
vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne
záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle
alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti v dôsledku prepiateho formalizmu, či
celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného
súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného
práva účastníka na súdnu ochranu, na majetku a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc.
Z gramatického, logického a systematického posúdenia ustanovení § 9 ods. 1, § 10
ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. 655/2004 Z. z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo
alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa
táto čiastka - suma považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia
vlastníckeho práva k tejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie
pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorého vlastníctve sa
rozhoduje, peniazmi oceniteľný a kedy nie je.
Preto nie je možné vychádzať z názoru, že daná situácia nie je právom regulovaná
a že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento
4
predmet konania peniazmi oceniť... začatie konania podľa zákona o súdnych poplatkoch
Inými slovami, explicitná úprava § 9 vyhl. č. 655/2004 Z. z. vylučuje použitie § 11
ods. 1 písm. a) cit vyhl. a rovnako aj príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.
V prejednávanej veci predmetom súdneho sporu bolo vylúčenie spoluvlastníckeho
podielu l/2iny k nehnuteľnostiam zapísaných na , kat. úz. , pričom
hodnota tohto spoluvlastníckeho podielu bola a je oceniteľná peniazmi, pričom túto
hodnotu spoluvlastníckeho podielu som ja, žalobkyňa, súdu pri uplatňovaní náhrady trov
konania preukázala predložením znaleckého posudku znalca na ocenenie nehnuteľností (viď
č. 1. spisu 38-42, ktorým bola stanovená všeobecná cena nehnuteľností zapísaných
na predmetnom LV na sumu 235.000 Eur, z čoho 1/2 spoluvlastníckeho podielu patriacej
mne, žalobkyni, má hodnotu 117.500 Eur.
Mylný a nesprávny je názor Najvyššieho súdu SR spočívajúci v tom, že za základ pre
výpočet trov právneho zastúpenia je potrebné považovať základ pre výpočet súdneho
poplatku vyrubovaného vo veci.
A contrario je potrebné poukázať aj na uznesenie NS SR, sp.zn. 4Obo 220/1996,
podľa ktorého dôvody, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, nie sú rozhodujúce pre určenie
výšky súdneho poplatku za dovolanie. Ak je dovolanie podané z dôvodu, že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, neznamená to, že predmet konania
nemožno oceniť peniazmi.
Spravodlivosť sprostredkováva akceptovateľnosť rozhodnutia preto, že je
univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj najobyčajnejší človek, má schopnosť rozpoznať, čo je
a čo nie je spravodlivé, čo značí, že v tomto zmysle je spravodlivosť kategóriou samej
podstaty práva.
Bezdôvodné opomenutie konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj
Najvyššieho súdu SR vykazuje snahy jurisdikčnej ľubovôle a je z tohto hľadiska
protiústavné (a tým aj nezákonné), ak všeobecné súdy, vrátane Najvyššieho súdu SR,
dostatočným spôsobom nevyložia dôvody, ktoré ich viedli k odmietnutiu ustálenej
rozhodovacej praxe (nález ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 343/2010, R NS SR sp.zn. 1Cdo 185/2006,
záväznosť súdnej judikatúry erga omnes).
5
Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR sa neriadil judikatúrou jak Ústavného súdu SR,
tak aj Najvyššieho súdu SR, žiadnym spôsobom sa nevyporiadal s dôvodmi uvádzanými
vo vyjadrení sťažovateľky k podanému mimoriadnemu dovolaniu GP a je v právomoci
Ústavného súdu SR posúdiť napadnuté uznesenie NS SR, sp. zn. 8MCdo 2/2014, ktoré
porušuje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj jemu
porovnateľné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Je preto namieste toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy
SR (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zák. o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť
Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní je
Najvyšší súd SR viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR (§ 56 ods. 6 zák. o ústavnom
súde)...“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 8MCdo 2/2014 zo dňa 22.1.2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 8MCdo 2/2014 zo dňa 22.1.2015 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania , ktoré je
povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. Františkovi Komkovi,
Prešov, Hlavná 27 na účet založený vo , č. ú... vo výške 355,72 Eur do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 MCdo 2/2014 z 22. januára 2015.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Hoci sťažovateľka v petite sťažnosti ako porušovateľa svojich práv označuje
najvyšší súd, argumenty uvádzané v texte jej sťažnosti ale v podstate smerujú ku kritike
postupu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorý vôbec nemal podať
mimoriadne dovolanie v tejto veci, pretože „mimoriadne dovolanie nemožno podať, ak
ochranu možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, napr. návrhom na obnovu
konania, dovolaním podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia
7
o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno
dosiahnuť inak...“.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného
práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo
na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej
kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08). Úlohou
ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne
aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných
súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00,
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:
«Na základe podnetu žalovaného napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním rozsudky odvolacieho
i prvostupňového súdu vo výroku o náhrade trov konania z dôvodu, že tieto spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), lebo súdy
rozhodujúce o trovách konania pri stanovení odmeny za právne zastúpenie advokátom (jej
8
výšky) nepoužili správny (náležitý) právny predpis. Namiesto ustanovenia § 10 ods. 1
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) mali správne
vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z., keďže predmetom sporu bolo
uloženie povinnosti (vylúčiť vec z exekučného konania) a v takomto prípade predmet sporu
nie je možné oceniť peniazmi...
Žalobkyňa v konaní o mimoriadnom dovolaní uviedla, že dôvody uvádzané
mimoriadnym dovolateľom nepovažuje za správne, jeho mimoriadny opravný prostriedok
navrhuje odmietnuť a priznať jej náhradu trov tohto konania... Vyslovila názor, že pokiaľ
nedošlo k uplatneniu dostupných právnych prostriedkov na ochranu práv (teda aj
dovolania), mimoriadne dovolanie nemožno podať. ...
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutia
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Generálny prokurátor vychádza z toho, že pokiaľ je predmetom sporu uloženie
povinnosti vylúčiť vec z exekučného konania v takom prípade ide predmet sporu, ktorý nie
je možné oceniť.
Od správnosti vyslovenej premisy závisí, či pri výpočte trov konania, pokiaľ ide
o odmenu advokáta za vykonané právne služby, (ne)má byť aplikované ustanovenie § 11
ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.Z. o odmenách a náhradách
advokátov na poskytovanie právnych služieb vyplýva, že základná sadza tarifnej odmeny sa
stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva... Podľa ustanovenia § 10
ods. 2 citovanej vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška
peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri
začatí poskytovania právnej služby(...) Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
9
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Možno súhlasiť s vysloveným
názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí z 13. decembra 2011, č. k.
III. ÚS 534/2011-8 pokiaľ ide o konanie o tzv. incidenčnej žalobe, že „novšie zmeny
v advokátskej tarife sú charakteristické ústupom od prihliadania k hodnote veci, práva
alebo plnenia, ktoré sú predmetom preskúmavaného úkonu alebo vzťahu a smerujú
k ustanoveniu fixnej sumy pre všetky prípady žalôb podľa § 80 písm. c/ O.s.p .“
Žaloba o vylúčení veci z exekúcie podaná v zmysle § 55 Exekučného poriadku, je
svojou povahou určovacou žalobou podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku.
Excindačná (vylučovacia) žaloba slúži na ochranu tým osobám, ktoré majú k majetku
postihnutému exekúciou také právo, ktoré vylučuje, aby bol tento majetok použitý
k nútenému výkonu rozhodnutia. Rozhoduje sa ňou o (ne)existencii takého práva na vec,
ktoré nepripúšťa nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Právo na vec, ktoré nepripúšťa
exekúciu, bude spravidla určitým typom vecného práva, môže ísť o právo vlastnícke, vecné
predkupné právo, záložné právo a podobne. Výsledkom konania je zistenie súdu, či
žalobcovi (ne)svedčí také právo k veci, ktoré vylučuje viesť exekúciu na predmetnú vec, čo
predstavuje peniazmi neoceniteľnú skutočnosť. Pri posudzovaní náhrady trov konania
v spore o vylúčení veci z exekúcie preto platí, že výška tarifnej odmeny advokáta sa určuje
podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou
veci.
V zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe
rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento
postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od
hodnoty sporu (porovnaj napr. 2 M Cdo 18/2008, R 63/2008 - 1 M Obdo V 17/2006,
4 Obo 262/2007, III. ÚS 534/2011). Nemožno tiež opomínať skutočnosť, že základom pre
výpočet súdneho poplatku v konaní o excindančnej žalobe je posúdenie existencie určitého
typu práva k veci, čo rovnako predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi
odôvodňujúcu postup súdu pri vyrubovaní súdnych poplatkov v takomto konaní podľa
položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. K rovnakému
10
záveru dospel aj súd prvého stupňa v tomto konaní pri vyrubení súdneho poplatku za návrh
na začatie konania i za podané odvolanie vo veci samej... Pri výpočte trov právneho
zastúpenia treba preto v prípadoch sporov o vylúčení veci z exekúcie vychádzať zo základu
tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. (obdobne napr. Krajský
súd v Bratislave sp. zn. 15 Co 463/2010, Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 17 Co 335/2011,
Okresný súd Stará Ľubovňa sp. zn. 6 C/137/2009, Okresný súd Bratislava II sp. zn.
11 C/91/2012, Okresný súd Bratislava III sp. zn. 43 C/72/2011, Okresný súd Bratislava V
sp. zn. 16 C/159/2009).
Na základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že generálny prokurátor
v mimoriadnom dovolaní opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1
písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd preto mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov
vo výrokoch o náhrade trov (prvostupňového i odvolacieho) konania zrušil podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a túto ochranu nebolo možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Dovolanie, ako sa mylne domnieva žalobkyňa,
takýmto ochranným prostriedkom byť nemôže, lebo pokiaľ ide o trovy konania je
prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku vylúčená (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,
záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).»
Ústavný súd už viackrát (napr. IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) judikoval, že iba
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania,
pretože to je zásadne výsadou všeobecných súdov.
Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
11
Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že toto obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov pre svoje rozhodnutie,
pričom nezistil, že by jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Najvyšší súd pri rozhodovaní a odôvodňovaní svojho právneho záveru správne
aplikoval ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov a príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a jeho
závery sú dostatočne odôvodnené, nevykazujú žiadne znaky svojvôle. Rozhodnutie je
dostatočne odôvodnené. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru
(IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014, II. ÚS 584/2014),
v ktorej už opakovane konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo
trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu,
prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti zhodne s doterajšou
judikatúrou pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť, účelnosť výkladu
príslušného právneho predpisu všeobecným súdom a rovnako tak ústavný súd nezjednocuje
rozdielnu judikatúru všeobecných súdov.
Najvyšší súd reagoval na všetky námietky sťažovateľky, relevantne sa vysporiadal aj
s jej generálnou námietkou o neprípustnosti podania mimoriadneho dovolania.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby ústavný súd
spochybnil závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
12
V Košiciach 17. decembra 2015
13