Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 343/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej,

prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. M.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nekonaním Krajského súdu v Bratislave vo veci

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti I., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nekonaním Krajského súdu v Bratislave vo

veci Okresného súdu Bratislava I sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e v označenej veci konať.

3. Spoločnosti I., s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

jedentisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť spoločnosti I., s. r. o., trovy

právneho zastúpenia v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem

centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. O. M., a to v lehote 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 30. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., (ďalej len

„sťažovateľka“), v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) nekonaním Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. .

2. Sťažovateľka vystupovala v pozícii žalovaného v konaní o „neplatnosť výpovede,

o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhrady mzdy“ vedenom

pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) na návrh Ing. A. M. (ďalej len

„žalobca“). Okresný súd vydal v prejednávanej veci rozsudok č. k. -175

z 22. júna 2006, v ktorom určil, že rozhodnutie žalovaného o rozviazaní pracovného pomeru

výpoveďou a okamžitým skončením sú neplatné, v dôsledku čoho pracovný pomer trvá

a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 1 112 414 Sk do 3 dní.

3. Sťažovateľka tento rozsudok napadla odvolaním z 25. septembra 2006.

Nezaplatila však súdny poplatok za podané odvolanie v lehote určenej výzvou krajského

súdu (ďalej len „krajský súd“), preto tento uznesením sp. zn. z 31. januára

2007 odvolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku.

4. Uznesenie krajského súdu sťažovateľka napadla odvolaním s odôvodnením, že

v lehote na podanie odvolania zaplatila súdny poplatok, v dôsledku čoho bola naplnená

skutková podstata predpokladaná ustanovením § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon

o súdnych poplatkoch“). Očakávala tak automatické zrušenie napadnutého uznesenia

krajského súdu z 31. januára 2007 a pokračovanie v odvolacom konaní.

Krajský súd ale podľa názoru sťažovateľky nepostupoval podľa ustanovenia § 10

ods. 3 , a tak „svojou nečinnosťou svojvoľne odňal

sťažovateľovi právo uplatňovať svoje práva v odvolacom konaní na nezávislom

a nestrannom súde a domáhať sa ich ochrany“.

5. Po vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového rozsudku okresného

súdu proti sťažovateľke začalo exekučné konanie. Exekúcia bola vykonaná na základe

exekučného príkazu z 23. júla 2007.

6. Počas prebiehajúceho exekučného konania bolo sťažovateľke doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. júna 2007, ktorým tento zastavil konanie o podanom odvolaní proti uzneseniu

krajského súdu z 31. januára 2007. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom

funkčnej príslušnosti pre konanie o odvolaní, keď vyslovil názor, že odvolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu z 31. januára 2007 je rozhodnutím odvolacieho súdu, takže proti

nemu odvolanie nebolo prípustné.

7. Rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľka napadla dovolaním, ktoré zdôvodnila

existenciou vady predpokladanej ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Tvrdila,

že najvyšší súd jej označeným postupom odňal právo konať pred súdom.

8. Najvyšší súd ako súd dovolací podané dovolanie uznesením z 25. októbra 2007

vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol, keď už nezistil existenciu

vady uvedenej v . Je toho názoru, že uznesenie krajského súdu

o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je „rozhodnutie

odvolacieho súdu“, a preto „odvolanie proti nemu nie je prípustné“.

9. Ústavný súd na sťažnosť sťažovateľky nálezom č. k. -63 z 21. apríla

2009 vyslovil, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2007 porušené nebolo,

s odôvodnením, že síce právne závery všeobecných súdov nemali za následok zásah do jej

základného práva na súdnu ochranu, pretože nová právna úprava (zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov) s účinnosťou od 1. júla 2007 vytvorila situáciu, že neprávoplatné rozhodnutie

krajského súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku sa zo zákona dňom

1. júla 2007 stalo neúčinným, a teda nespôsobilým vyvolať zamýšľané právne následky

spočívajúce v zastavení odvolacieho konania, preto krajský súd bol povinný ďalej

postupovať v konaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu a o ňom

meritórne rozhodnúť; k tomu však pre odmietavý postoj príslušného senátu odvolacieho

súdu nedošlo.

10. Ústavnému súdu preto bola 16. októbra 2009 doručená nová sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojho práva garantovaného a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou krajského súdu v konaní o jej odvolaní proti

meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu, ktorý aj napriek už uvedenému nálezu ústavného

súdu vo veci nekonal a nerozhodoval.

11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol nálezom, že

základné právo na spravodlivé a rýchle súdne konanie podľa a právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nekonaním krajského súdu bolo

porušené, tomuto súdu prikázal pokračovať v odvolacom konaní a priznal jej finančné

zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania.

12. V súlade s ustanovením si ústavný súd vyžiadal

vyjadrenie účastníkov a spis okresného súdu sp. zn. a zistil takýto stav veci:

a) Krajský súd v liste z 1. decembra 2010 oznámil, že zotrváva na vyjadrení

z 23. júna 2009 Spr. 2111/2009, v ktorom sťažovateľke na jej sťažnosť na nečinnosť bolo

v podstatnom oznámené:

„... odvolací súd nie je viazaný odôvodnením nálezu ústavného súdu, v ktorého

výroku bolo vyslovené, že namietanými rozhodnutiami všeobecných súdov právo

sťažovateľky porušené nebolo, preto tieto rozhodnutia zostali právoplatné a ako také

záväzné nielen pre neho, ale aj pre sťažovateľku... Ďalším dôvodom, pre ktorý nebolo

možné v odvolacom konaní pokračovať, bola skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu,

ktorým bolo zastavené odvolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, bolo

rozhodnutím konečným už dňom 22. marca 2007, teda pred 1. júlom 2007, takže sa nedalo

postupovať ani podľa bez toho, že by sa nenarušili

ďalšie ústavné princípy (právna istota, predvídateľnosť práva, právo na súdnu ochranu

apod).“ Napokon krajský súd uviedol: „Preto v konaní pod sp. zn. nebolo

zistené porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.“

b) Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že posledným

záznamom v ňom uvedeným je list krajského súdu zo 14. septembra 2009, v ktorom

sa konštatuje, že aj po náleze ústavného súdu „na predloženie spisu odvolaciemu súdu

nebol dôvod, pretože vec je právoplatne skončená zastavením konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku za odvolanie v stanovenej lehote“, v dôsledku čoho bol spis uložený do

archívu.

c) Spis sa teda už nachádzal v archíve okresného súdu, hoci v odvolaní sťažovateľky

vo veci samej nebolo stále rozhodnuté meritórne; bolo rozhodnuté len procesne o zastavení

odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

13. Z nálezu ústavného súdu č. k. -63 z 21. apríla 2009 bolo zistené, že

ústavný súd síce konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu podľa

rozhodnutím vydaným v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn.

porušené nebolo, a to aj napriek tomu, že nová právna úprava

vychádzala pre odvolacie konanie z požiadavky, „aby nezaplatenie súdneho poplatku

v súdom určenej lehote nebolo dôvodom na zastavenie konania“ preto podľa

intertemporálneho ustanovenia od 1. júla 2007 sa

odvolacie konanie pre nezaplatenie poplatku za odvolanie nezastaví ani v konaniach

začatých do 30. júna 2007 a neprávoplatné uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie

poplatku za odvolanie sa stávajú neúčinnými. Keďže rozhodnutie krajského súdu

z 31. januára 2007 bolo podľa názoru ústavného súdu rozhodnutím prvostupňovým

s nesprávnym poučením o opravnom prostriedku, a keď najvyšší súd vydal uznesenie

o zastavení konania o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu 21. júna

2007, ktoré bolo krajskému súdu doručené (vrátené) 13. júla 2007, ústavný súd konštatoval,

že 1. júla 2007 uznesenie krajského súdu z 31. januára 2007 nebolo právoplatné.

Neprávoplatné uznesenie krajského súdu z 31. januára 2007 sa tak 1. júla 2007 stalo

ex lege neúčinným, a teda nespôsobilým vyvolať zamýšľané právne následky

spočívajúce v zastavení odvolacieho konania. Na tom nič nezmenilo ani uznesenie

najvyššieho súdu, ako súdu odvolacieho z 21. júna 2007, ani sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z 25. októbra 2007. Ústavný súd

konštatoval, že ani prípadné nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie proti

rozhodnutiu okresného súdu tak samo osebe nemohlo v dôsledku zmeny zákona o súdnych

poplatkoch účinnej od 1. júla 2007 sťažovateľke privodiť nepokračovanie v odvolacom

konaní.

Ďalej konštatoval, že hlavným cieľom účastníka konania podávajúceho dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je zabrániť právnym následkom tohto rozhodnutia,

a odvrátiť tak i právne následky rozhodnutia súdu prvostupňového. Najvyšší súd

v posudzovanom prípade rozhodoval o dovolaní proti odvolaciemu rozhodnutiu, ktoré

v dôsledku jeho spätosti s prvostupňovým rozhodnutím, ktoré sa stalo ex lege neúčinným,

nemohlo spôsobovať zamýšľané právne následky. Ochrana sťažovateľovmu základnému

právu na súdnu ochranu tak bola v už popísaných skutkových okolnostiach jeho prípadu

poskytnutá samotným doplnením v ustanovení ,

ktoré musia konajúce všeobecné súdy rešpektovať. Preto odmietnutie dovolania najvyšším

súdom nebolo spôsobilé zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,

ktoré je v okolnostiach posudzovaného prípadu stelesnené v jeho práve na meritórne

prejednanie odvolania proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd totiž po nadobudnutí

účinnosti novely bol povinný ďalej postupovať v konaní

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a meritórne toto odvolanie prejednať.

V závere ústavný súd konštatoval, že táto jeho povinnosť trvá aj v súčasnosti.

14. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ().

18. Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127

ods. 1 umožňuje preskúmať aj iný zásah orgánov verejnej moci (súdov), či ich

nečinnosť, ktorými sa porušujú základné práva a slobody sťažovateľa.

19. Krajský súd vyslovil svoj všeobecný názor na svoju povinnosť rešpektovať

nálezy ústavného súdu v tom zmysle, že sa bez výhrad prihlásil iba k záväznosti kasačnej,

a nie v zmysle precedenčnej; inak povedané, odmietol svoju povinnosť rešpektovať ratio

decidendi, vyslovenej v odôvodnení pre sťažovateľku nevyhovujúceho nálezu.

20. S týmto názorom krajského súdu sa však ústavný súd nestotožňuje.

21. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vysloveného hoci aj

v odôvodnení jeho predchádzajúceho nálezu má vždy za následok aj porušenie práva na fair

proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku

prejednania novej ústavnej sťažnosti, konkrétneho zásahu ústavného súdu, ako i nového

prejednania veci všeobecným súdom, je dobou označiteľnou za zbytočné prieťahy v súdnom

konaní, pričítateľné na vrub všeobecnému súdu, resp. konkrétnemu sudcovi tohto súdu.

22. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v odôvodnení

nálezu zo strany všeobecného súdu zakladá aj porušenie princípu rovnosti, ako aj narušenie

právnej istoty občanov, ktorej neopomenuteľnou súčasťou je dôvera jednotlivcov

v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, v danom prípade všeobecného súdu. Podstatou

uplatňovania verejnej moci v demokratickom a právnom štáte ( ) je princíp

dobrej viery jednotlivca v správnosť aktov verejnej moci a jej ochrany. Tento, dnes už

európsky ústavný princíp dobrej viery, pôsobí bezprostredne v rovine subjektívnych

základných práv ako jeho ochrana, v rovine objektívnej sa potom prejavuje ako princíp

prezumpcie správnosti aktu verejnej moci.

23. Na jednej strane bolo nezvyklé, že ústavný súd v tomto prípade už hneď nevydal

sťažnosti vyhovujúci kasačný nález o porušení práva na súdnu ochranu u sťažovateľky (tam

bol niekde zasiaty dôvod na ďalšie nekonanie), ale na strane druhej v jeho odôvodnení

uviedol dosť relevantných dôvodov, pre ktoré krajský súd mal vo veci meritórne konať

a rozhodovať o odvolaní sťažovateľky voči rozsudku okresného súdu. Pri tomto následnom

rozhodovaní bol teda krajský súd vystavený ešte prísnejšiemu premietnutiu

(a rešpektovaniu) názoru ústavného súdu na vecné prejednanie odvolania sťažovateľky, aj

keď odvolací proces a zastavujúce rozhodnutia vyšších súdov zostali „nedotknuté“. Dôvod

tohto pravidla je samozrejmý. Právne spory a súdne konanie musia byť niekedy dokončené

a nesmú pokračovať ako večné prehadzovanie medzi súdnymi orgánmi, ktoré trvajú na

svojom, a tak porušujú ústavné práva toho-ktorého účastníka konania.

24. Všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za

následok, že nález ústavného súdu vcelku predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych

otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť dotknutým všeobecným súdom verne vykonaný

a ústavnoprávny výklad vyložený v náleze ústavného súdu ním musí byť rešpektovaný bez

ohľadu na eventuálnu pochybnosť všeobecného súdu či je správny, fundovaný alebo inak

akceptovateľný. Aj keď ústavný súd nie je neomylný, musí trvať na tom, že v jednotlivých

prípadoch je konečnosť sporu nepostrádateľným znakom spravodlivého procesu, a preto ako

orgán s posledným slovom na území Slovenskej republiky musí byť – jeho právny názor –

v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný názor by odporoval samotnému

princípu „kasačného rozhodovania“ a právneho štátu.

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzatvára, že v otázke interpretácie a aplikácie

relevantných ustanovení vyslovenej v predchádzajúcom

náleze ústavného súdu nemôže súhlasiť s názorom krajského súdu o nerešpektovaní v ňom

vyslovených právnych názorov. Pre tento záver dospel ústavný súd k nálezu, že nekonaním

krajského súdu vo veci rozhodovania o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného

súdu bolo porušené jej základné právo zakotvené v a právo podľa

ods. 1 dohovoru.

26. Ústavný súd preto krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov

( ).

27. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 3

môže na jej žiadosť rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Primerané zadosťučinenie za nemateriálnu ujmu sa v zásade poskytuje aj právnickým

osobám, v danom prípade sťažovateľke. Zmyslom poskytovania kompenzácie nemateriálnej

ujmy za tvrdené porušenie práva na konanie v rozumnom čase je reparácia úzkosti, stresu

v očakávaní výsledku prípadu a neistoty(...). Takéto pocity sú však príznačné len pre osoby

fyzické a nemôžu za žiadnych okolností oprávniť právnickú osobu na kompenzáciu (pozri

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Skoma, s. r. o., v. Česká republika

zo 17. mája 2005, EKO-Energia, s. r. o., v. Českej republike z 26. októbra 2004 atď).

Nemateriálna ujma však nepochybne vzniká neprimeranou dĺžkou konania i právnickým

osobám, ktorých vôľa je vytváraná prostredníctvom fyzických osôb. So zreteľom na všetky

uvedené okolnosti prípadu dospel ústavný súd k záveru, že suma 1 000 € zodpovedá

všetkým kritériám vyprofilovaným doterajšou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (pozri rozh. Pfleger z 27. júla 2004 a Rímskokatolícka farnosť Obříství z 24. mája

2005) i prípadovým právom ústavného súdu ( a pod.) pre odškodnenie

prieťahov v konaní, a preto túto sumu sťažovateľke priznal s tým, že jej prípadné ďalšie

nároky na náhradu škody voči štátu podľa osobitného zákona (č.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov), zostali týmto rozhodnutím nedotknuté.

28. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na predmet

konania prítomnosť účastníkov konania by bola zbytočná, takže by im vznikli zbytočné

náklady.

29. Ústavný súd v zmysle ustanovenia priznal

sťažovateľke žiadanú náhradu trov konania v sume 292,38 €, ktorú je vyplatí krajský súd

k rukám jej zástupcu v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011