Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)I. ÚS 343/2010
PDF · 236.99 KB
No categories available
I. ÚS 343/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej,
prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. M.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nekonaním Krajského súdu v Bratislave vo veci
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 Ct 14/02 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti I., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nekonaním Krajského súdu v Bratislave vo
veci Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 Ct 14/02 p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e v označenej veci konať.
3. Spoločnosti I., s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
jedentisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť spoločnosti I., s. r. o., trovy
právneho zastúpenia v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem
centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. O. M., a to v lehote 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 343/2010-16 z 30. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., (ďalej len
„sťažovateľka“), v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) nekonaním Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Ct 14/02.
2. Sťažovateľka vystupovala v pozícii žalovaného v konaní o „neplatnosť výpovede,
o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhrady mzdy“ vedenom
pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) na návrh Ing. A. M. (ďalej len
„žalobca“). Okresný súd vydal v prejednávanej veci rozsudok č. k. 9 Ct 14/02-175
z 22. júna 2006, v ktorom určil, že rozhodnutie žalovaného o rozviazaní pracovného pomeru
výpoveďou a okamžitým skončením sú neplatné, v dôsledku čoho pracovný pomer trvá
a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 1 112 414 Sk do 3 dní.
3. Sťažovateľka tento rozsudok napadla odvolaním z 25. septembra 2006.
Nezaplatila však súdny poplatok za podané odvolanie v lehote určenej výzvou krajského
súdu (ďalej len „krajský súd“), preto tento uznesením sp. zn. 9 Co 463/06 z 31. januára
2007 odvolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku.
4. Uznesenie krajského súdu sťažovateľka napadla odvolaním s odôvodnením, že
v lehote na podanie odvolania zaplatila súdny poplatok, v dôsledku čoho bola naplnená
skutková podstata predpokladaná ustanovením § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“). Očakávala tak automatické zrušenie napadnutého uznesenia
krajského súdu z 31. januára 2007 a pokračovanie v odvolacom konaní.
Krajský súd ale podľa názoru sťažovateľky nepostupoval podľa ustanovenia § 10
ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, a tak „svojou nečinnosťou svojvoľne odňal
sťažovateľovi právo uplatňovať svoje práva v odvolacom konaní na nezávislom
a nestrannom súde a domáhať sa ich ochrany“.
5. Po vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového rozsudku okresného
súdu proti sťažovateľke začalo exekučné konanie. Exekúcia bola vykonaná na základe
exekučného príkazu z 23. júla 2007.
6. Počas prebiehajúceho exekučného konania bolo sťažovateľke doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Co 3/2007
z 21. júna 2007, ktorým tento zastavil konanie o podanom odvolaní proti uzneseniu
krajského súdu z 31. januára 2007. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom
funkčnej príslušnosti pre konanie o odvolaní, keď vyslovil názor, že odvolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu z 31. januára 2007 je rozhodnutím odvolacieho súdu, takže proti
nemu odvolanie nebolo prípustné.
7. Rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľka napadla dovolaním, ktoré zdôvodnila
existenciou vady predpokladanej ustanovením § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Tvrdila,
že najvyšší súd jej označeným postupom odňal právo konať pred súdom.
8. Najvyšší súd ako súd dovolací podané dovolanie uznesením z 25. októbra 2007
vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CdoV 1/2007 odmietol, keď už nezistil existenciu
vady uvedenej v § 237 písm. f) OSP. Je toho názoru, že uznesenie krajského súdu
o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je „rozhodnutie
odvolacieho súdu“, a preto „odvolanie proti nemu nie je prípustné“.
9. Ústavný súd na sťažnosť sťažovateľky nálezom č. k. III. ÚS 385/08-63 z 21. apríla
2009 vyslovil, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 CdoV 1/2007 z 25. októbra 2007 porušené nebolo,
s odôvodnením, že síce právne závery všeobecných súdov nemali za následok zásah do jej
základného práva na súdnu ochranu, pretože nová právna úprava (zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov) s účinnosťou od 1. júla 2007 vytvorila situáciu, že neprávoplatné rozhodnutie
krajského súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku sa zo zákona dňom
1. júla 2007 stalo neúčinným, a teda nespôsobilým vyvolať zamýšľané právne následky
spočívajúce v zastavení odvolacieho konania, preto krajský súd bol povinný ďalej
postupovať v konaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu a o ňom
meritórne rozhodnúť; k tomu však pre odmietavý postoj príslušného senátu odvolacieho
súdu nedošlo.
10. Ústavnému súdu preto bola 16. októbra 2009 doručená nová sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojho práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou krajského súdu v konaní o jej odvolaní proti
meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu, ktorý aj napriek už uvedenému nálezu ústavného
súdu vo veci nekonal a nerozhodoval.
11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol nálezom, že
základné právo na spravodlivé a rýchle súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nekonaním krajského súdu bolo
porušené, tomuto súdu prikázal pokračovať v odvolacom konaní a priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania.
12. V súlade s ustanovením § 31 zákona o ústavnom súde si ústavný súd vyžiadal
vyjadrenie účastníkov a spis okresného súdu sp. zn. 9 Ct 14/2002 a zistil takýto stav veci:
a) Krajský súd v liste z 1. decembra 2010 oznámil, že zotrváva na vyjadrení
z 23. júna 2009 Spr. 2111/2009, v ktorom sťažovateľke na jej sťažnosť na nečinnosť bolo
v podstatnom oznámené:
„... odvolací súd nie je viazaný odôvodnením nálezu ústavného súdu, v ktorého
výroku bolo vyslovené, že namietanými rozhodnutiami všeobecných súdov právo
sťažovateľky porušené nebolo, preto tieto rozhodnutia zostali právoplatné a ako také
záväzné nielen pre neho, ale aj pre sťažovateľku... Ďalším dôvodom, pre ktorý nebolo
možné v odvolacom konaní pokračovať, bola skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu,
ktorým bolo zastavené odvolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, bolo
rozhodnutím konečným už dňom 22. marca 2007, teda pred 1. júlom 2007, takže sa nedalo
postupovať ani podľa § 18a zákona o súdnych poplatkoch bez toho, že by sa nenarušili
ďalšie ústavné princípy (právna istota, predvídateľnosť práva, právo na súdnu ochranu
apod).“ Napokon krajský súd uviedol: „Preto v konaní pod sp. zn. 9 Co 463/06 nebolo
zistené porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
b) Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 9 Ct 14/2002 vyplýva, že posledným
záznamom v ňom uvedeným je list krajského súdu zo 14. septembra 2009, v ktorom
sa konštatuje, že aj po náleze ústavného súdu „na predloženie spisu odvolaciemu súdu
nebol dôvod, pretože vec je právoplatne skončená zastavením konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku za odvolanie v stanovenej lehote“, v dôsledku čoho bol spis uložený do
archívu.
c) Spis sa teda už nachádzal v archíve okresného súdu, hoci v odvolaní sťažovateľky
vo veci samej nebolo stále rozhodnuté meritórne; bolo rozhodnuté len procesne o zastavení
odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.
13. Z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 385/08-63 z 21. apríla 2009 bolo zistené, že
ústavný súd síce konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozhodnutím vydaným v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Cdo V 1/2007
porušené nebolo, a to aj napriek tomu, že nová právna úprava zákona č. 273/2007 Z. z.
vychádzala pre odvolacie konanie z požiadavky, „aby nezaplatenie súdneho poplatku
v súdom určenej lehote nebolo dôvodom na zastavenie konania“ preto podľa
intertemporálneho ustanovenia § 18a ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch od 1. júla 2007 sa
odvolacie konanie pre nezaplatenie poplatku za odvolanie nezastaví ani v konaniach
začatých do 30. júna 2007 a neprávoplatné uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie
poplatku za odvolanie sa stávajú neúčinnými. Keďže rozhodnutie krajského súdu
z 31. januára 2007 bolo podľa názoru ústavného súdu rozhodnutím prvostupňovým
s nesprávnym poučením o opravnom prostriedku, a keď najvyšší súd vydal uznesenie
o zastavení konania o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu 21. júna
2007, ktoré bolo krajskému súdu doručené (vrátené) 13. júla 2007, ústavný súd konštatoval,
že 1. júla 2007 uznesenie krajského súdu z 31. januára 2007 nebolo právoplatné.
Neprávoplatné uznesenie krajského súdu z 31. januára 2007 sa tak 1. júla 2007 stalo
ex lege neúčinným, a teda nespôsobilým vyvolať zamýšľané právne následky
spočívajúce v zastavení odvolacieho konania. Na tom nič nezmenilo ani uznesenie
najvyššieho súdu, ako súdu odvolacieho z 21. júna 2007, ani sťažnosťou napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z 25. októbra 2007. Ústavný súd
konštatoval, že ani prípadné nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie proti
rozhodnutiu okresného súdu tak samo osebe nemohlo v dôsledku zmeny zákona o súdnych
poplatkoch účinnej od 1. júla 2007 sťažovateľke privodiť nepokračovanie v odvolacom
konaní.
Ďalej konštatoval, že hlavným cieľom účastníka konania podávajúceho dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je zabrániť právnym následkom tohto rozhodnutia,
a odvrátiť tak i právne následky rozhodnutia súdu prvostupňového. Najvyšší súd
v posudzovanom prípade rozhodoval o dovolaní proti odvolaciemu rozhodnutiu, ktoré
v dôsledku jeho spätosti s prvostupňovým rozhodnutím, ktoré sa stalo ex lege neúčinným,
nemohlo spôsobovať zamýšľané právne následky. Ochrana sťažovateľovmu základnému
právu na súdnu ochranu tak bola v už popísaných skutkových okolnostiach jeho prípadu
poskytnutá samotným doplnením zákona o súdnych poplatkoch v ustanovení § 18a ods. 2,
ktoré musia konajúce všeobecné súdy rešpektovať. Preto odmietnutie dovolania najvyšším
súdom nebolo spôsobilé zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,
ktoré je v okolnostiach posudzovaného prípadu stelesnené v jeho práve na meritórne
prejednanie odvolania proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd totiž po nadobudnutí
účinnosti novely zákona o súdnych poplatkoch bol povinný ďalej postupovať v konaní
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a meritórne toto odvolanie prejednať.
V závere ústavný súd konštatoval, že táto jeho povinnosť trvá aj v súčasnosti.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
18. Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj iný zásah orgánov verejnej moci (súdov), či ich
nečinnosť, ktorými sa porušujú základné práva a slobody sťažovateľa.
19. Krajský súd vyslovil svoj všeobecný názor na svoju povinnosť rešpektovať
nálezy ústavného súdu v tom zmysle, že sa bez výhrad prihlásil iba k záväznosti kasačnej,
a nie v zmysle precedenčnej; inak povedané, odmietol svoju povinnosť rešpektovať ratio
decidendi, vyslovenej v odôvodnení pre sťažovateľku nevyhovujúceho nálezu.
20. S týmto názorom krajského súdu sa však ústavný súd nestotožňuje.
21. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vysloveného hoci aj
v odôvodnení jeho predchádzajúceho nálezu má vždy za následok aj porušenie práva na fair
proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku
prejednania novej ústavnej sťažnosti, konkrétneho zásahu ústavného súdu, ako i nového
prejednania veci všeobecným súdom, je dobou označiteľnou za zbytočné prieťahy v súdnom
konaní, pričítateľné na vrub všeobecnému súdu, resp. konkrétnemu sudcovi tohto súdu.
22. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v odôvodnení
nálezu zo strany všeobecného súdu zakladá aj porušenie princípu rovnosti, ako aj narušenie
právnej istoty občanov, ktorej neopomenuteľnou súčasťou je dôvera jednotlivcov
v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, v danom prípade všeobecného súdu. Podstatou
uplatňovania verejnej moci v demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) je princíp
dobrej viery jednotlivca v správnosť aktov verejnej moci a jej ochrany. Tento, dnes už
európsky ústavný princíp dobrej viery, pôsobí bezprostredne v rovine subjektívnych
základných práv ako jeho ochrana, v rovine objektívnej sa potom prejavuje ako princíp
prezumpcie správnosti aktu verejnej moci.
23. Na jednej strane bolo nezvyklé, že ústavný súd v tomto prípade už hneď nevydal
sťažnosti vyhovujúci kasačný nález o porušení práva na súdnu ochranu u sťažovateľky (tam
bol niekde zasiaty dôvod na ďalšie nekonanie), ale na strane druhej v jeho odôvodnení
uviedol dosť relevantných dôvodov, pre ktoré krajský súd mal vo veci meritórne konať
a rozhodovať o odvolaní sťažovateľky voči rozsudku okresného súdu. Pri tomto následnom
rozhodovaní bol teda krajský súd vystavený ešte prísnejšiemu premietnutiu
(a rešpektovaniu) názoru ústavného súdu na vecné prejednanie odvolania sťažovateľky, aj
keď odvolací proces a zastavujúce rozhodnutia vyšších súdov zostali „nedotknuté“. Dôvod
tohto pravidla je samozrejmý. Právne spory a súdne konanie musia byť niekedy dokončené
a nesmú pokračovať ako večné prehadzovanie medzi súdnymi orgánmi, ktoré trvajú na
svojom, a tak porušujú ústavné práva toho-ktorého účastníka konania.
24. Všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za
následok, že nález ústavného súdu vcelku predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych
otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť dotknutým všeobecným súdom verne vykonaný
a ústavnoprávny výklad vyložený v náleze ústavného súdu ním musí byť rešpektovaný bez
ohľadu na eventuálnu pochybnosť všeobecného súdu či je správny, fundovaný alebo inak
akceptovateľný. Aj keď ústavný súd nie je neomylný, musí trvať na tom, že v jednotlivých
prípadoch je konečnosť sporu nepostrádateľným znakom spravodlivého procesu, a preto ako
orgán s posledným slovom na území Slovenskej republiky musí byť – jeho právny názor –
v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný názor by odporoval samotnému
princípu „kasačného rozhodovania“ a právneho štátu.
25. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzatvára, že v otázke interpretácie a aplikácie
relevantných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch vyslovenej v predchádzajúcom
náleze ústavného súdu nemôže súhlasiť s názorom krajského súdu o nerešpektovaní v ňom
vyslovených právnych názorov. Pre tento záver dospel ústavný súd k nálezu, že nekonaním
krajského súdu vo veci rozhodovania o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného
súdu bolo porušené jej základné právo zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
26. Ústavný súd preto krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov
27. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 3
ústavy môže na jej žiadosť rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Primerané zadosťučinenie za nemateriálnu ujmu sa v zásade poskytuje aj právnickým
osobám, v danom prípade sťažovateľke. Zmyslom poskytovania kompenzácie nemateriálnej
ujmy za tvrdené porušenie práva na konanie v rozumnom čase je reparácia úzkosti, stresu
v očakávaní výsledku prípadu a neistoty(...). Takéto pocity sú však príznačné len pre osoby
fyzické a nemôžu za žiadnych okolností oprávniť právnickú osobu na kompenzáciu (pozri
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Skoma, s. r. o., v. Česká republika
zo 17. mája 2005, EKO-Energia, s. r. o., v. Českej republike z 26. októbra 2004 atď).
Nemateriálna ujma však nepochybne vzniká neprimeranou dĺžkou konania i právnickým
osobám, ktorých vôľa je vytváraná prostredníctvom fyzických osôb. So zreteľom na všetky
uvedené okolnosti prípadu dospel ústavný súd k záveru, že suma 1 000 € zodpovedá
všetkým kritériám vyprofilovaným doterajšou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (pozri rozh. Pfleger z 27. júla 2004 a Rímskokatolícka farnosť Obříství z 24. mája
2005) i prípadovým právom ústavného súdu (III. ÚS 97/04 a pod.) pre odškodnenie
prieťahov v konaní, a preto túto sumu sťažovateľke priznal s tým, že jej prípadné ďalšie
nároky na náhradu škody voči štátu podľa osobitného zákona (č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov), zostali týmto rozhodnutím nedotknuté.
28. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na predmet
konania prítomnosť účastníkov konania by bola zbytočná, takže by im vznikli zbytočné
náklady.
29. Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznal
sťažovateľke žiadanú náhradu trov konania v sume 292,38 €, ktorú je vyplatí krajský súd
k rukám jej zástupcu v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. apríla 2011