Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 385/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 21. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. M.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vydaným 25. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti I., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným

25. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -30 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 25. októbra

2007 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ vystupoval v pozícii žalovaného v konaní o „neplatnosť výpovede,

o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhrady mzdy“ vedenom

pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) na návrh Ing. A. M., B. (ďalej

len „žalobca“). Okresný súd vydal v spore meritórny rozsudok č. k. -175

z 22. júna 2006, „v ktorom uznal nárok žalobcu“.

Sťažovateľ tento rozsudok napadol odvolaním z 25. septembra 2006. Nezaplatil však

súdny poplatok za podané odvolanie v lehote určenej výzvou Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“), preto tento uznesením č. k. -204 z 31. januára 2007

odvolacie konanie zastavil. V uvedenom uznesení krajský súd sťažovateľa podľa jeho

názoru „nesprávne poučil, že proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie“.

Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napadol odvolaním, ktoré odôvodnil poukazom

na skutočnosť, že v lehote na podanie odvolania zaplatil súdny poplatok, v dôsledku čoho

bola naplnená skutková podstata predpokladaná ustanovením § 10 ods. 3 zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

(ďalej len „“). Očakával tak zrušenie napadnutého uznesenia

krajského súdu z 31. januára 2007 a jeho pokračovanie v odvolacom konaní.

Krajský súd ale podľa názoru sťažovateľa nepostupoval podľa ustanovenia § 10

ods. 3 , a tak „svojou nečinnosťou svojvoľne odňal

sťažovateľovi právo uplatňovať svoje práva v odvolacom konaní na nezávislom

a nestrannom súde a domáhať sa ich ochrany“.

Po vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového rozsudku okresného

súdu proti sťažovateľovi začalo exekučné konanie. Exekúcia bola vykonaná na základe

exekučného príkazu z 23. júla 2007.

Počas prebiehajúceho exekučného konania bolo sťažovateľovi doručené uznesenie

najvyššieho súdu č. k. z 21. júna 2007 o zastavení konania o podanom odvolaní

proti uzneseniu krajského súdu z 31. januára 2007, ktorým bolo zastavené odvolacie

konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší súd svoje rozhodnutie zdôvodnil

nedostatkom funkčnej príslušnosti, keď vyslovil názor, že odvolaním napadnuté uznesenie

krajského súdu z 31. januára 2007 je rozhodnutím druhostupňovým.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré zdôvodnil

existenciou vady predpokladanej ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Tvrdil,

že najvyšší súd mu svojím uznesením z 21. júna 2007 odňal právo konať pred súdom.

Okrem toho v podanom dovolaní prezentoval názor, podľa ktorého „ak Najvyšší súd SR

vychádzal z názoru, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave je rozhodnutím

druhostupňovým, mal jeho podanie označené ako odvolanie podľa

posudzovať aj z hľadiska ustanovenia a nasl. a zisťovať, či nejde o dovolanie

a prípadne aj vyzvať na odstránenie jeho nedostatkov. Keďže tak neurobil, odňal mu

možnosť konať pred súdom.“.

Najvyšší súd ako súd dovolací podané dovolanie uznesením z 25. októbra 2007

vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol, keď nezistil existenciu

vady uvedenej v . I najvyšší súd ako súd dovolací zaujal k spornej otázke

postoj, podľa ktorého uznesenie krajského súdu o zastavení odvolacieho konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku je „rozhodnutie odvolacieho súdu“, a preto „odvolanie

proti nemu nie je prípustné; takéto rozhodnutie nie je spôsobilým predmetom odvolania

(ako správne konštatoval Najvyšší súd SR v odôvodnení dovolaním napadnutého

rozhodnutia)“.

Ďalej najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia o dovolaní uviedol, že berúc do úvahy

jednoznačný obsah podania sťažovateľa z 26. marca 2007 (odvolanie proti uzneseniu

krajského súdu) išlo „o odvolanie so všetkými náležitosťami“, a preto „nebolo potrebné

odstraňovať žiadne nedostatky, ani spochybňovať, resp. pripisovať mu inú povahu (povahu

dovolania), než v skutočnosti malo. Pre takýto postup nebol žiadny dôvod a navyše,

predmetné podanie vypracoval advokát. Za týchto okolností Najvyšší súd SR preto správne

zastavil konanie o odvolaní žalovaného, lebo odvolacie konanie skutočne trpelo

nedostatkom podmienky konania (nedostatkom funkčnej príslušnosti). Otázky nastolené

v dovolaní sa mali riešiť v dovolacom konaní, predmetom ktorého by však bolo zastavujúce

uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2007, č. k. -204 a nie

zastavujúce uznesenia Najvyššieho súdu SR (ako je to v predmetnej veci).“.

Podľa sťažovateľa okresný súd tým, že „nerešpektoval prebiehajúce odvolacie

konanie“, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu, a tým, že „vyznačil na svojom

rozsudku zo dňa 22.06.2006, č. k. -175 doložku právoplatnosti a vykonateľnosti

bez toho, aby na to existovali zákonné a skutkovo – materiálne náležitosti“, porušil „právo

sťažovateľa na rýchly a spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu

odňatím možnosti konať pred súdom, keďže ho nesprávne poučil o možnosti podať opravný

prostriedok proti uzneseniu o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku za podané odvolanie. Zároveň podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho

právo „na rýchly a spravodlivý súdny proces“ tým, „že napriek sťažovateľom zaplatenému

súdnemu poplatku v lehote na podanie odvolania a podanému dôvodnému a prípustnému

odvolaniu proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

za odvolanie ... Porušovateľ 1 vo veci odvolania dodnes nekonal.“. Sťažovateľ totiž zastáva

názor, že „uznesenie o zastavení konania je meritórne rozhodnutie vo veci,

keďže s konečnou platnosťou rozhoduje o sporných nárokoch a účastníkom konania

nedovoľuje uplatňovať svoje práva v konaní“. Sťažovateľ argumentuje i ustanovením § 202

ods. 3 , ktorého taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým nie je prípustné odvolanie,

nezahŕňa uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané

odvolanie.

Najvyšší súd ako súd odvolací porušil podľa sťažovateľa jeho základné právo

„na rýchly a spravodlivý súdny proces ... tým, že nerešpektoval svoju zákonom určenú

funkčnú príslušnosť a súdne konanie vo veci súdneho poplatku za odvolanie v merite veci

uznesením zo dňa 21.06.2007, č. k. zastavil z dôvodu funkčnej nepríslušnosti,

čím odňal sťažovateľovi právo konať pred svojim zákonným sudcom ako odvolacím vo veci

súdneho poplatku“.

Sťažovateľ vytýkal najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu porušenie jeho

základného práva „na súdnu ochranu, ktoré je sťažovateľovi zaručené článkom 46

SR, konkrétne tým, že svojím uznesením zo dňa 25.10.2007, č. k. odmietol

dôvodné a kvalifikované dovolanie a znemožnil tým sťažovateľovi domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“. Pritom sťažovateľ

poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach, podľa ktorých „zastavenie

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ..., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod,

je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa “.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd ako súd dovolací „nespravoval pre neho

záväznými ustanoveniami jednak (ako lex specialis

v predmetnej veci), ani ustanoveniami o prípustnosti

dovolania a ani ustálenou judikatúrou“.

Po čiastočnom prijatí predloženej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

1. decembra 2008 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k jej vecnej stránke.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu v odpovedi doručenej ústavnému súdu 23. januára

2009 vo vzťahu k sťažovateľovmu tvrdeniu o rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu

uviedla, že „senáty pri zistení pochybenia odvolacieho súdu v rozhodnutí o zastavení

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku , hoci pre tento

postup nebol zákonný dôvod rozhodnutie preskúmavali, a následne zrušili a vrátili vec

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu existencie vady podľa

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že predmetom preskúmania vo všetkých prípadoch

bolo rozhodnutie odvolacieho súdu. V danom prípade však bolo dovolaním napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý nerozhodoval ako súd odvolací. V tomto prípade

najvyšší súd Slovenskej republiky zastavil konanie o odvolaní sťažovateľa z dôvodu,

že odvolacie konanie trpelo nedostatkom podmienky konania (nedostatkom funkčnej

príslušnosti.“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka najvyššieho súdu súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania a navrhla, aby ústavný súd predloženej sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd zaslal 27. januára 2009 vyjadrenie najvyššieho súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľa a umožnil mu zaujať stanovisko.

Túto možnosť právny zástupca sťažovateľa využil, keď 23. februára 2009 doručil

ústavnému súdu svoje stanovisko. V ňom vychádzajúc zo znenia § 10 ods. 3 zákona

o súdnych poplatkoch účinného do 30. júna 2007 a z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku regulujúcich odvolanie ako riadny opravný prostriedok vyvodil, že „každé

uznesenie súdu o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je teda

vždy rozhodnutím súdu prvého stupňa, pretože právna norma pripúšťa proti takémuto

zastavujúcemu uzneseniu podanie odvolania ( ),

a pretože odvolanie ako riadny opravný prostriedok je prípustné len proti rozhodnutiam

súdov prvého stupňa“. Najvyšší súd tak svojím uznesením vydaným 21. júna 2007 v konaní

vedenom pod sp. zn. vedome odmietol „akceptovať legislatívny stav a právnu

úpravu o súdnych poplatkoch a

účinnú v rozhodnom čase“.

Sťažovateľ je tiež toho názoru, že uznesenie najvyššieho súdu z 21. júna 2007 je

dôkazom nesprávnej aplikácie , podľa ktorého v spojení s

„pre uznesenie (rozsudok) je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia“. V čase vyhlásenia

predmetného uznesenia najvyššieho súdu „bol súdny poplatok za odvolanie v merite veci

zaplatený, a preto neexistovala žiadna prekážka v postupe odvolacieho konania proti

rozsudku Okresného súdu v Bratislave zo dňa 22.06.2006 ...“. Najvyšší súd bol preto

„povinný rešpektovať zmenu skutkového stavu (zaplatený súdny poplatok za odvolanie)

v čase vydávania svojho rozhodnutia a podľa o súdnych

poplatkoch v spojení s mal zrušiť uznesenie

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.01.2007 spis. zn.: -204“.

Vzhľadom na už uvedené názory sťažovateľ zastáva stanovisko, že „odmietnutie

dovolania Najvyšším súdom Slovenskej republiky (uznesenie zo dňa 25.10.2007

spis. zn.: ) je hrubým porušením ústavných práv účastníka konania

a v neposlednom rade aj popieraním vlastnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky“. Preto zotrváva na podanej sťažnosti. Zároveň vyjadril nesúhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu napadnutým

uznesením všeobecného súdu videl v tom, že najvyšší súd nenapravil rozhodnutím

o podanom dovolaní vadu podľa , ktorou malo trpieť konanie

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v dôsledku posúdenia uznesenia krajského súdu

z 31. januára 2007 ako rozhodnutia druhostupňového. Najvyšší súd ako súd dovolací totiž

svoje rozhodnutie zdôvodnil tak, že sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, teda

uvedené uznesenie krajského súdu o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku považoval taktiež za rozhodnutie druhostupňové.

Zásadný význam pre rozhodnutie ústavného súdu o podanej sťažnosti tak mala

otázka, či uznesenie odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku je rozhodnutím prvostupňovým alebo rozhodnutím druhostupňovým.

Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že činnosť súdov vo veciach súdnych

poplatkov treba odlišovať od občianskeho súdneho konania. Ak súdy rozhodujú o právach

a povinnostiach účastníkov podľa , rozhodujú ako samostatný

orgán oprávnený vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch iba primerane

súčasne použijú i predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov

( ) (). Aj zakotvenie primeranej aplikácie

predpisov o konaní vo veciach daní a poplatkov ( o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov), teda predpisov upravujúcich osobitný druh správneho konania – daňové

konanie, na konanie o súdnych poplatkoch nasvedčuje, že toto konanie je právom

regulovaným procesným postupom odlišným od výkonu kompetencie súdnictva zakotvenej

v ().

Podľa ústavného súdu vzhľadom na to, že nesplnenie poplatkovej povinnosti

predstavuje neodstrániteľnú prekážku občianskeho súdneho konania, a teda v okolnostiach

konkrétneho prípadu môže konajúci súd viesť k tomu, že meritórne nerozhodne o práve

poplatníka uplatňovanom v občianskom súdnom konaní, je nevyhnutné vyvodiť z ústavno-

procesného princípu dvojinštančnosti konania (súdneho i správneho) ()

existenciu práva účastníka občianskeho súdneho konania podať odvolanie (a tým iniciovať

konanie v druhej inštancii) proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku, a teda aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o zastavení občianskeho súdneho

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Ústavný súd zastáva názor, že takéto

rozhodnutie je rozhodnutím prvostupňovým, a preto s ohľadom na je proti nemu

prípustné odvolanie. Uvedený záver zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že ak by uznesenie

o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bolo rozhodnutím

druhostupňovým, jeho doručením účastníkom konania by sa stalo právoplatným, a týmto

momentom by nadobudlo právoplatnosť aj prvostupňové meritórne rozhodnutie, ktoré bolo

odvolaním napadnuté. To všetko bez meritórneho prejednania samotného odvolania

().

Ústavný súd však podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ).

Vzhľadom na už uvedený postoj ústavného súdu k podstate konania o súdnych

poplatkoch i k charakteru uznesenia odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho vyjadrený v napadnutom uznesení o odmietnutí dovolania

sťažovateľa je arbitrárny, pretože nerešpektuje požiadavku ústavnej konformity výkladu

zákonnej právnej normy. Ústavný súd však pri posudzovaní prípadného porušenia

základných práv sťažovateľa v konaní podľa dôsledne vychádza

z podstaty materiálneho právneho štátu, keď na zásah do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou z nich je,

že skutkové a právne závery konajúceho súdu musia byť zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a druhou je požiadavka, aby tieto závery mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody.

Splnenie druhej podmienky však ústavný súd v okolnostiach sťažovateľovho prípadu

nezistil.

Ústavný súd k tomu v prvom rade konštatuje, že poučenie o opravnom prostriedku

v uznesení krajského súdu č. k. -204 z 31. januára 2007 bolo uvedené

nesprávne. Preto podľa druhej vety mal sťažovateľ právo proti nemu

podať odvolanie do troch mesiacov od jeho doručenia, čo aj využil. Na tom nič nemení

ani vyznačenie právoplatnosti uznesenia krajského súdu, pretože súdne rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť na základe zákona, ak nastanú právne skutočnosti v tomto zákone

uvedené (márne uplynutie lehoty na podanie odvolania, vzdanie sa odvolania a pod.).

Od 1. júla 2007 však nadobudol účinnosť , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Týmto zákonom bol novelizovaný aj zákon

o súdnych poplatkoch. Cieľom novelizácie podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu

bolo okrem iného aj «dosiahnuť, aby sa odvolanie dostalo čo najrýchlejšie do štádia

„meritórneho rozhodovania“, a odstrániť tak stav prílišného formalizmu (procesné

zastavenie konania)». Preto nová právna úprava pri podaní odvolania vychádza

z požiadavky, „aby nezaplatenie súdneho poplatku v súdom určenej lehote nebolo dôvodom

na zastavenie konania“. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 18a ods. 2 zákona

o súdnych poplatkoch od 1. júla 2007 sa odvolacie konanie pre nezaplatenie poplatku

za odvolanie nezastaví ani v konaniach začatých do 30. júna 2007 a neprávoplatné

uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku za odvolanie sa stávajú

neúčinnými.

Keďže rozhodnutie krajského súdu z 31. januára 2007 je rozhodnutím

prvostupňovým, berúc do úvahy nesprávne poučenie o opravnom prostriedku v ňom

obsiahnuté a skutočnosť, že najvyšší súd vydal uznesenie o zastavení konania o odvolaní

sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu 21. júna 2007 a toto uznesenie bolo

krajskému súdu doručené 13. júla 2007 (ako to vyplýva z vyžiadaného spisu najvyššieho

súdu sp. zn. ), ústavný súd konštatuje, že 1. júla 2007 uznesenie krajského

súdu z 31. januára 2007 nebolo právoplatné. Neprávoplatné uznesenie krajského súdu

z 31. januára 2007 sa tak 1. júla 2007 stalo ex lege neúčinným, a teda nespôsobilým vyvolať

zamýšľané právne následky spočívajúce v zastavení odvolacieho konania. Na tom nič

nezmenilo ani uznesenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z 21. júna 2007,

ani sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z 25. októbra

2007. Ani prípadné nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie proti rozhodnutiu

okresného súdu tak samo osebe nemohlo v dôsledku zmeny

účinnej od 1. júla 2007 sťažovateľovi privodiť neúspech v odvolacom konaní.

Hlavným cieľom účastníka konania podávajúceho dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu je zabrániť právnym následkom tohto rozhodnutia, a odvrátiť tak i právne

následky rozhodnutia súdu prvostupňového. Najvyšší súd v posudzovanom prípade

rozhodoval o dovolaní proti odvolaciemu rozhodnutiu, ktoré v dôsledku jeho spätosti

s prvostupňovým rozhodnutím, ktoré sa stalo ex lege neúčinným, nemôže spôsobovať

zamýšľané právne následky. Ochrana sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu

tak bola v už popísaných skutkových okolnostiach jeho prípadu poskytnutá samotným

doplnením v ustanovení , ktoré musia konajúce

všeobecné súdy rešpektovať. Preto odmietnutie dovolania najvyšším súdom nebolo

spôsobilé zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré je

v okolnostiach posudzovaného prípadu stelesnené v jeho práve na meritórne prejednanie

odvolania proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd totiž po nadobudnutí účinnosti

novely bol povinný ďalej postupovať v konaní o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a meritórne toto odvolanie prejednať. Táto jeho

povinnosť trvá aj v súčasnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené nebolo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009