Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 40/2017
PDF · 281.25 KB
No categories available
III. ÚS 40/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť , , zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2015
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 331/2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. mája 2015 v konaní sp. zn. 4 Oboer 331/2014 p o r u š e n é
b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2015 v konaní
sp. zn. 4 Oboer 331/2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)
na účet jej právneho zástupcu, spoločnosti JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28.
septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na právnu pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 331/2014.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka v procesnom postavení
povinnej podala na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie
exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom
čase a následne i návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku.
Navrhované zastavenie exekúcie odôvodnila názorom, že rozhodcovský rozsudok nenapĺňa
znaky materiálnej vykonateľnosti, nepredstavuje platný exekučný titul a vychádza
z neprijateľnej zmluvnej podmienky.
3. Okresný súd uznesením č. k. 1 Er 353/2012-161 zo 16. mája 2012 prvým výrokom
odklad exekúcie nepovolil a druhým výrokom zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie
exekúcie.
4. Odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 21 CoE 118/2013-181 z 30. septembra 2013
odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), pretože dospel
k záveru, že z § 56 ods. 7 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku vyplýva neprípustnosť odvolania proti uzneseniu o nepovolení odkladu
exekúcie a z § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku zas rezultuje neprípustnosť odvolania proti uzneseniu exekučného súdu
o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie.
5. Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, pričom
prípustnosť dovolania i dovolací dôvod založila na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku, teda na odňatí možnosti konať pred súdom. Podľa jej názoru z § 58 ods. 4
Exekučného poriadku nevyplývalo, že by bolo odvolanie prípustné len proti rozhodnutiu
exekučného súdu, ktorým bolo povolené zastavenie exekúcie. Poukázala aj na judikatúru
najvyššieho súdu podporujúcu tento jej právny názor.
6. Najvyšší súd uznesením z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer
331/2014 dovolanie sťažovateľky odmietol. Citujúc dotknuté ustanovenia Exekučného
poriadku, najvyšší súd k odloženiu exekúcie uviedol, že v § 56 ods. 7 Exekučný poriadok
„pripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad, z gramatického
výkladu ktorého ustanovenia vyplýva, že proti rozhodnutiu, ktorým odklad exekúcie
povolený nebol, odvolanie prípustné nie je“. K požadovanému zastaveniu exekúcie
zas najvyšší súd poukázal „na právny názor vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/171/2012 zo dňa 25. 07. 2012, na ktorý správne poukázal
aj súd odvolací v odôvodnení svojho rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že pod rozhodnutiami
podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/ a k/ EP možno rozumieť len uznesenia o zastavení
exekúcie..., pričom uznesenie o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie
takýmto rozhodnutím nie je. Proti takému uzneseniu preto odvolanie prípustné nie je.
Pridržiavajúc sa právneho názoru vysloveného najvyšším súdom vo vyššie
označenom rozhodnutí, majúc na pamäti snahu o predídenie predlžovania exekučného
konania v dôsledku rozhodovania o opravnom prostriedku povinného proti uzneseniu
exekučného súdu o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, dovolací súd sa
stotožňuje s rozhodnutím odvolacieho súdu aj v tej jeho časti, v ktorej odmietol odvolanie
povinnej i proti výroku uznesenia exekučného súdu, ktorým zamietol jej návrh na zastavenie
exekúcie. Dovolací súd má za to, že takýmto postupom (rozhodnutím) odvolacieho súdu
k odňatiu možnosti povinnej pred ním konať, nedošlo.“.
7. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka zopakovala právny názor,
podľa ktorého z § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vyplýva prípustnosť odvolania nielen
proti pozitívnemu rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zastavenie exekúcie, ale aj
proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd takýto návrh zamietne. Svoju preferenciu založila
na komparácii s inými ustanoveniami Exekučného poriadku regulujúcimi prípustnosť
odvolania proti typizovaným rozhodnutiam exekučného súdu, z ktorých podľa jej mienky
vyplýva, že „ak by bolo zámerom zákonodarcu a účelom zákona vylúčenie možnosti podať
odvolanie voči rozhodnutiu, ktorým sa odmietlo zastavenie exekúcie, bolo by to jednoznačne
v zákone uvedené“. Sťažovateľka tiež poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu,
v ktorých na spornú právnu otázku vyslovil opačný právny názor (uznesenie zo 14. januára
2010 v konaní sp. zn. 5 Cdo 327/2009, uznesenie z 19. septembra 2012 v konaní sp. zn.
4 Cdo 207/2012) v porovnaní so záverom najvyššieho súdu v sťažnosťou napadnutom
uznesení. Podľa sťažovateľky preto najvyšší súd „neaplikoval respektíve aplikoval
nesprávne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ktoré zakladá právo podať
odvolanie v presne vymedzených hraniciach a použitím vhodných výkladových metód,
v súlade so zachovaním právnej istoty, čím zjavne narušil kontinuálnosť rozhodovacej praxe
ako aj právnu istotu rozhodovania.
K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru... môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu, ktorý je založený
na zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku upravujúcich možnosti odvolania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle (napr.
v prípade prehnaného formalizmu), ale v neposlednom rade aj v takom prípade, ak je
odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k príslušnosti súdu celkom nedostatočné,
t. j. nepreskúmateľné.“.
8. Sťažovateľka v sťažnosti rekapitulovala aj podstatné časti dôvodov jej návrhu
na zastavenie exekúcie, ako aj súdnu judikatúru o otázke, ktorá tvorila meritum tohto
jej návrhu (neprimeranosť rozhodcovskej doložky).
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 40/2017-12 z 24. januára 2017 prijal sťažnosť sťažovateľky
v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti (namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy)
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
10. Následne ústavný súd 2. februára 2017 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa
k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania
vo veci.
11. Najvyšší súd doručil 10. marca 2017 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom
súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Vo vecnej rovine k § 58 ods. 4
Exekučného poriadku zdôraznil, že „pri výklade predmetného ustanovenia... vychádzal
z jeho jazykového a gramatického výkladu, prihliadajúc na skutočnosť, že opačný názor
iných senátov najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/308/2006,
3Cdo/306/2008 a 3 Cdo/130/2009), podľa ktorého z hľadiska prípustnosti odvolania
v zmysle § 58 ods. 4 EP je právne irelevantné, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu
o zastavení exekúcie alebo proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie,
nie je podporený bližšou argumentáciou (tak, ako to uviedol najvyšší súd vo vyššie
označenom uznesení 6Cdo/171/2012).
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
sa vyskytli prípady odlišnej interpretácie ust. § 58 ods. 4 EP (v uzneseniach sp. zn.
5Cdo/327/2003 a 4Cdo/207/2012), najvyšší súd zdôrazňuje, že prípady odlišnej
interpretácie, resp. výkladu právnych noriem v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou súdneho systému vôbec a aj v rozhodovacej praxi senátov
najvyššieho súdu môže byť riešenie interpretačných a aplikačných problémov spojené
s kratším či dlhším procesnom postupného zjednocovania názorov, kedy nie je vylúčená
možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na odlišných alebo až protichodných názoroch.
Senát najvyššieho súdu, ktorý vo veci sťažovateľky rozhodol odmietnutím jej
dovolania, svoje závery náležite odôvodnil, rozhodnutie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle (v tom čase platnom a účinnom) § 157 ods. 2 O. s. p., preto v jeho
postupe (zaujatí iného právneho názoru, odlišného od názorov iných senátov najvyššieho
súdu v rozhodnutiach menovaných sťažovateľkou), nemožno automaticky vidieť porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Naviac, ani jednému rozhodnutiu najvyššieho súdu, riešiacich
obdobnú, resp. totožnú právnu problematiku, nemožno pripísať vyššiu či nižšiu silu, resp.
autoritu, nakoľko tieto odzrkadľujú názory senátov (resp. väčšiny senátu) najvyššieho súdu
v individuálne, ním prejednávanej veci.“.
12. Najvyšší súd je toho názoru, že „uznesením sp. zn. 4Oboer/331/2014 z 28. mája
2015, k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv nedošlo“.
13. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 16. marca 2017 právnemu
zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
14. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2017 sťažovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci. K vecnej stránke vyjadrenia najvyššieho súdu uviedla, že zotrváva na
sťažnosti v rozsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie, pričom podľa jej názoru „vo vyjadrení neboli zo strany NSSR
také skutočnosti, ktoré by predmetnú sťažnosť vyvrátili, resp. iným právne relevantným
spôsobom spochybnili. Najmä v ňom absentuje akákoľvek zmienka o dôvodoch a príčinách
legitimácie nezákonnej exekúcie (pre nezákonnosť exekučného titulu) všeobecnými súdmi.“.
15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
19. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97,
20. Obsahová stránka výhrad prednesených v prerokúvanej sťažnosti voči
napadnutému dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sa koncentruje do kritiky právneho
záveru najvyššieho súdu o interpretácii § 58 ods. 5 Exekučného poriadku. Kým najvyšší súd
formuloval názor, podľa ktorého odvolanie je prípustné len proti uzneseniu exekučného
súdu, ktorým zastaví exekúciu, sťažovateľka je presvedčená, že odvolanie musí byť
prípustné aj proti negatívnemu rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zastavenie
exekúcie.
21. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
22. Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1
písm. a), b), f) až h) a k) je prípustné odvolanie.
23. Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
výklad jednoduchých zákonov. Na to sú v ústavnom systéme Slovenskej republiky povolané
všeobecné súdy. V početnej sťažnostnej judikatúre ústavný súd neustále zdôrazňuje, že aj
keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,
mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
24. Inak povedané, samotný rozpor výkonu verejnej moci so zákonom nepostačuje
na zásah ústavného súdu v konaní o tzv. ústavných sťažnostiach. K eventuálne zistenej
nezákonnosti musí pristúpiť aj negatívna interferencia do niektorého zo základných práv
a slobôd, na ochranu ktorých je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný.
Dôvodom vysvetleného prístupu ústavného súdu je skutočnosť, že základné práva a slobody
majú povahu subjektívnych práv, ktorých hlavným účelom je chrániť formálne slabšieho
jednotlivca pred zneužitím prostriedkov verejno-mocenských prostriedkov.
25. Na podklade prezentovaných názorov vyplývajúcich z ustálenej, doktrinálne
založenej judikatúry ústavného súdu by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že sťažnosť
sťažovateľky nemôže byť úspešná, keďže pramení v spore o výklad jednoduchého zákona.
Ústavný súd však v priebehu konania na základe argumentácie sťažovateľky i vyjadrenia
najvyššieho súdu ako odporcu dospel k zisteniam, ktoré ústavno-súdny zásah do spornej
kauzy odôvodňujú. V posudzovanom prípade totiž nejde len o otázku formálne poňatej
zákonnosti.
26. V dôsledku výkladového postoja krajského súdu ako súdu odvolacieho neboli
námietky sťažovateľky voči zamietnutiu jej návrhu na zastavenie exekúcie meritórne
všeobecným súdom prerokované. K jej odvolaniu nezaujal meritórne žiaden orgán
poskytujúci súdnu ochranu stanovisko. Popísané odmietnutie sa podľa názoru ústavného
súdu priamo dotýka základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva
na spravodlivé súdne konanie, pretože v materiálnej perspektíve nadobúda podobu
odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Za týchto okolností výkladový postoj
krajského súdu a následne i najvyššieho súdu nemožno považovať len za interpretáciu
jednoduchého zákona, ale za interpretáciu, ktorá musí nevyhnutne rešpektovať požiadavku
ústavnej konformity (čl. 152 ods. 4 ústavy), teda aj súladu s katalógom základných práv
a slobôd.
27. „Problém“ prípustnosti odvolania v exekučných konaniach nie je pre ústavný súd
(ani pre všeobecné súdy) nový. Dvojinštančnosť súdneho konania ústavný súd viackrát
postavil do pozície obsahového komponentu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08, III. ÚS 385/08), no právny poriadok pozná
nepreberné množstvo situácií, keď zásada dvojinštančnosti musí ustúpiť inému
konfliktnému záujmu, ktorý zákonodarca vyhodnotil ako dominantnejší. Rovnakým
spôsobom sú pri prerokúvaní konkrétnych káuz povinné vyvažovať aj všeobecné súdy.
28. Skúmanie prípustnosti odvolania podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku ponúka
prima facie riešenie spočívajúce v preferencii účelu exekučného konania i jeho podstaty.
Najvyšší súd to v odôvodnení napadnutého uznesenia vyjadril zrozumiteľne, keď uviedol,
že „majúc na pamäti snahu o predídenie predlžovania exekučného konania v dôsledku
rozhodovania o opravnom prostriedku povinného proti uzneseniam exekučného súdu
o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, dovolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím
odvolacieho súdu aj v tej jeho časti, v ktorej odmietol odvolanie povinnej i proti výroku
uznesenia exekučného súdu, ktorým zamietol jej návrh na zastavenie exekúcie“.
29. Ústavný súd však zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu v sebe
inkorporuje viacero čiastkových požiadaviek (kvalita odôvodnení súdnych rozhodnutí,
ústavná konformita výkladu, zákaz odmietnutia spravodlivosti a pod.), ku ktorým jeho
vlastná judikatúra zaraďuje aj požiadavku ochrany právnej istoty v podobe ochrany
legitímnych očakávaní.
30. Už mnohokrát ústavný súd judikoval, že k imanentným znakom právneho štátu
patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
31. Ústavný súd neopomína, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene
obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších
súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať
tieto protirečivé rozsudky [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) vo veci Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94
a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59]. Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom
právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden
zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ
rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m.
rozhodnutie ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05). Rozporné právne
názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé
podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. rozhodnutie ESĽP vo veci
Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).
32. Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na
úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,
aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach.
33. Sťažovateľka vo svojom dovolaní proti odvolaciemu uzneseniu krajského súdu
poukázala na skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzali z právneho názoru,
podľa ktorého § 58 ods. 5 Exekučného poriadku pripúšťa odvolanie nielen proti pozitívnym
(zastavenie) rozhodnutiam exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, ale aj proti rozhodnutiam negatívnym (zamietnutie návrhu na zastavenie).
Najvyšší súd existenciu týchto rozhodnutí ani v odôvodnení napadnutého uznesenia, ani
vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky nepoprel. Nenamietal ani ich nepoužiteľnosť
v rovine skutkovej alebo právnej. Ba samotný najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti
sťažovateľky uviedol ďalšie svoje rozhodnutia (1 Cdo 308/2006, 3 Cdo 206/2008
i 3 Cdo 130/2009) vychádzajúce z právneho názoru totožného s tým sťažovateľkiným.
Opačný právny názor najvyšší súd zaujal vo veci sp. zn. 6 Cdo 171/2012, ako
aj v sťažovateľkinej veci.
34. Dokumentovanú judikatúru vyhodnocuje ústavný súd ako dôkaz trvalo
existujúcej nejednotnosti rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako najvyššej úrovne
sústavy všeobecných súdov v Slovenskej republike. Práve konštatovaná trvalosť rozporov
v pohľade na interpretáciu § 58 ods. 5 Exekučného poriadku spochybňuje argument
najvyššieho súdu použitý vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky, podľa ktorého „prípady
odlišnej interpretácie... je prirodzenou súčasťou súdneho systému vôbec a aj v rozhodovacej
praxi senátov najvyššieho súdu môže byť riešenie interpretačných... problémov spojené
s kratším či dlhším procesom postupného zjednocovania názorov...“. Postoj najvyššieho
súdu nemožno akceptovať práve s ohľadom na nejednotnosť jeho judikatúry trvajúcu
už príliš dlho. Prirodzenosť odlišností v judikatúre prezentovaná najvyšším súdom odhliada
od dopadu tejto nejednotnosti na základné práva účastníkov súdnych konaní (v tomto
prípade sťažovateľky). Najvyšší súd rozdielnosť interpretačných pohľadov považuje
za prirodzenú, no ústavný súd zdôrazňuje, že práve právna istota účastníkov súdnych konaní
nemôže judikatórne rozpory ospravedlňovať donekonečna. Osobitne vo vzťahu
k sťažovateľke to platí s ohľadom na skutočnosť, že si početnej judikatúry najvyššieho súdu
potvrdzujúcej jej vlastnú výkladovú verziu § 58 ods. 5 Exekučného poriadku bola vedomá,
a preto jej legitímne očakávania tvoriace súčasť požiadavky právnej istoty neboli iluzórne,
ale reálne.
35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických
veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie § 58 ods. 5 (predtým ods. 4) Exekučného
poriadku v nadväznosti na § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku uplatňoval rozdielnu
judikatúru, čím spochybňoval princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu,
ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej moci
a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní
základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08).
36. Na uvedenom podklade ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach posudzovaného
prípadu nemožno akceptovať obranu najvyššieho súdu založenú na názore, že nie každá
diskontinuita súdnej judikatúry je spôsobilá porušiť základné právo účastníka konania na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V napadnutom uznesení najvyšší súd nevysvetlil dostatočným spôsobom odchýlenie sa
od rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli dovtedy vydané v skutkovo a právne identických
dovolacích kauzách. Nejednotnosť judikatúry najvyššieho súdu tak v posudzovanom
prípade má za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ako
aj jej práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
37. Aj ústavný súd ako orgán verejnej moci je pravdaže povinný rešpektovať svoju
vlastnú rozhodovaciu prax. Ako už bolo uvedené, s problémom prípustnosti odvolania proti
zamietavým rozhodnutiam exekučných súdov o návrhoch na zastavenie exekúcie sa ústavný
súd v sťažovateľkinej veci nestretol prvýkrát.
38. Vo veci sp. zn. IV. ÚS 320/2014, citujúc § 58 ods. 5 Exekučného poriadku,
zosumarizoval, že v teórii síce existujú pochybnosti o tom, či spojenie „rozhodnutie podľa“
má zahŕňať aj negatívne rozhodnutia, teda uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie
exekúcie v týchto prípadoch (tak napr. Števček In: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný
poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 156), súdna prax však väčšinovo tieto
pochybnosti neakceptuje. Hoci v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa ojedinele
zastáva názor, že odvolanie v týchto prípadoch prípustné nie je (porov. napr.
6 Cdo 171/2012), väčšina ostatných senátov zastáva názor, podľa ktorého je odvolanie proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie prípustné (porov. napr.
3 Cdo 130/2009, 3 Cdo 306/2008, 4 Cdo 207/2012, 5 Cdo 327/2009, implicitne aj
7 Cdo 154/2011). S prihliadnutím na uvedené a citovanú prax najvyššieho súdu preto
samotný ústavný súd viackrát uzavrel, že proti výroku uznesenia okresného súdu
o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie je odvolanie prípustné (I. ÚS 100/2011, m. m.
II. ÚS 232/2012, II. ÚS 412/2013, IV. ÚS 529/2011 i IV. ÚS 320/2014).
39. Jedinou výnimkou je prípad, keď ústavný súd nespochybnil ústavnú konformitu
záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je odvolanie prípustné len proti „pozitívnemu“
rozhodnutiu súdu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastaví, avšak (argumentum
a contrario) odvolanie nie je prípustné proti „negatívnemu“ rozhodnutiu, t. j. proti
rozhodnutiu, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne, resp. mu nevyhovie
(uznesenie sp. zn. II. ÚS 224/2012 zo 4. júla 2012). Tento názor sa ale javí ako prekonaný
nielen najvyšším súdom (vzhľadom na už uvedené rozhodnutia), ale aj uvedeným senátom
ústavného súdu tak, ako to vyplýva z jeho neskoršej rozhodovacej činnosti
(II. ÚS 232/2012, II. ÚS 412/2013). Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil dôvod
na iné posúdenie veci, ako je právny názor už vyjadrený v rozhodnutiach iných senátov.
40. Za daných okolností, berúc do úvahy hľadisko právnej istoty ako jedného
z ústavne presadzovaných interpretačných prístupov k realizácii jednoduchého práva, ale
zohľadňujúc i vlastnú stabilizovanú judikatúru, dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie
najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné, nie je ústavne
tolerovateľné. Najvyšší súd nedostatočne rešpektoval právnu istotu sťažovateľky, neučinil
tak zadosť ani požiadavke materiálnej rovnosti, a preto je jeho odmietavé uznesenie
dôsledkom takého uplatnenia § 58 ods. 5 Exekučného poriadku na okolnosti sťažovateľkinej
veci, ktoré je v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy i so základným právom sťažovateľky
na súdnu ochranu, keďže napadnuté uznesenie bolo právne záväzným výsledkom
poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľke. Bolo preto potrebné vysloviť, že uznesením
najvyššieho súdu z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 331/2014 bolo
porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne
konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).
41. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
42. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo potrebné
využiť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, zrušiť sťažnosťou atakované uznesenie
najvyššieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
43. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
44. Po vrátení veci najvyšší súd opätovne o dovolaní sťažovateľky rozhodne, pričom
bude povinný preskúmať danosť dôvodu zmätočnosti spočívajúceho v odňatí možnosti
konať pred súdom v dôsledku toho, že krajský súd sa ako súd odvolací v prostredí vtedy
účinnej právnej úpravy odmietol zaoberať odvolacími námietkami sťažovateľky. Najvyšší
súd bude povinný dôsledne sa vysporiadať so svojou vlastnou judikatúrou tak,
aby legitímnym očakávaniam sťažovateľky bola poskytnutá ústavne akceptovateľná právna
ochrana, a to či už v podobe vyhovenia jej dovolaniu, alebo v podobe náležitého
zdôvodnenia odklonu do stabilizovanej judikatúry, ktoré sa bude zakladať na objasnení
takých jedinečností prerokúvanej sťažovateľkinej veci, ktoré naznačený odklon dokážu
ospravedlniť.
III.
45. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
46. Sťažovateľka navrhla priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia. V petite
sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný,
si uplatnila nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby v sume 269,58 €.
47. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti
považoval za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej
služby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako
aj za písomné podanie – sťažnosť.
48. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 1
ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
49. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11
ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 €
pre úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €
a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.
50. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľka má nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €. Avšak vzhľadom na to,
že v sťažnostnom petite si uplatnila predmetný nárok iba v sume 269,58 €, priznal jej
ústavný súd náhradu trov konania v takto uplatnenej sume, ktorá teda predstavuje 269,58 €
(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).
51. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017