Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 40/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť , , zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2015

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. mája 2015 v konaní sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2015 v konaní

sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)

na účet jej právneho zástupcu, spoločnosti JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28.

septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“), základného

práva na právnu pomoc zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka v procesnom postavení

povinnej podala na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie

exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom

čase a následne i návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku.

Navrhované zastavenie exekúcie odôvodnila názorom, že rozhodcovský rozsudok nenapĺňa

znaky materiálnej vykonateľnosti, nepredstavuje platný exekučný titul a vychádza

z neprijateľnej zmluvnej podmienky.

3. Okresný súd uznesením č. k. -161 zo 16. mája 2012 prvým výrokom

odklad exekúcie nepovolil a druhým výrokom zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie

exekúcie.

4. Odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -181 z 30. septembra 2013

odmietol podľa

v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „“), pretože dospel

k záveru, že z § 56 ods. 7 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku vyplýva neprípustnosť odvolania proti uzneseniu o nepovolení odkladu

exekúcie a z § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku zas rezultuje neprípustnosť odvolania proti uzneseniu exekučného súdu

o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie.

5. Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, pričom

prípustnosť dovolania i dovolací dôvod založila na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku, teda na odňatí možnosti konať pred súdom. Podľa jej názoru z § 58 ods. 4

Exekučného poriadku nevyplývalo, že by bolo odvolanie prípustné len proti rozhodnutiu

exekučného súdu, ktorým bolo povolené zastavenie exekúcie. Poukázala aj na judikatúru

najvyššieho súdu podporujúcu tento jej právny názor.

6. Najvyšší súd uznesením z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

331/2014 dovolanie sťažovateľky odmietol. Citujúc dotknuté ustanovenia Exekučného

poriadku, najvyšší súd k odloženiu exekúcie uviedol, že v § 56 ods. 7 Exekučný poriadok

„pripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad, z gramatického

výkladu ktorého ustanovenia vyplýva, že proti rozhodnutiu, ktorým odklad exekúcie

povolený nebol, odvolanie prípustné nie je“. K požadovanému zastaveniu exekúcie

zas najvyšší súd poukázal „na právny názor vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25. 07. 2012, na ktorý správne poukázal

aj súd odvolací v odôvodnení svojho rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že pod rozhodnutiami

podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/ a k/ EP možno rozumieť len uznesenia o zastavení

exekúcie..., pričom uznesenie o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie

takýmto rozhodnutím nie je. Proti takému uzneseniu preto odvolanie prípustné nie je.

Pridržiavajúc sa právneho názoru vysloveného najvyšším súdom vo vyššie

označenom rozhodnutí, majúc na pamäti snahu o predídenie predlžovania exekučného

konania v dôsledku rozhodovania o opravnom prostriedku povinného proti uzneseniu

exekučného súdu o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, dovolací súd sa

stotožňuje s rozhodnutím odvolacieho súdu aj v tej jeho časti, v ktorej odmietol odvolanie

povinnej i proti výroku uznesenia exekučného súdu, ktorým zamietol jej návrh na zastavenie

exekúcie. Dovolací súd má za to, že takýmto postupom (rozhodnutím) odvolacieho súdu

k odňatiu možnosti povinnej pred ním konať, nedošlo.“.

7. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka zopakovala právny názor,

podľa ktorého z § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vyplýva prípustnosť odvolania nielen

proti pozitívnemu rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zastavenie exekúcie, ale aj

proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd takýto návrh zamietne. Svoju preferenciu založila

na komparácii s inými ustanoveniami Exekučného poriadku regulujúcimi prípustnosť

odvolania proti typizovaným rozhodnutiam exekučného súdu, z ktorých podľa jej mienky

vyplýva, že „ak by bolo zámerom zákonodarcu a účelom zákona vylúčenie možnosti podať

odvolanie voči rozhodnutiu, ktorým sa odmietlo zastavenie exekúcie, bolo by to jednoznačne

v zákone uvedené“. Sťažovateľka tiež poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu,

v ktorých na spornú právnu otázku vyslovil opačný právny názor (uznesenie zo 14. januára

2010 v konaní sp. zn. , uznesenie z 19. septembra 2012 v konaní sp. zn.

) v porovnaní so záverom najvyššieho súdu v sťažnosťou napadnutom

uznesení. Podľa sťažovateľky preto najvyšší súd „neaplikoval respektíve aplikoval

nesprávne ustanovenie , ktoré zakladá právo podať

odvolanie v presne vymedzených hraniciach a použitím vhodných výkladových metód,

v súlade so zachovaním právnej istoty, čím zjavne narušil kontinuálnosť rozhodovacej praxe

ako aj právnu istotu rozhodovania.

K porušeniu základného práva podľa ..., resp. práva podľa

ods. 1 Dohovoru... môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu, ktorý je založený

na zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku upravujúcich možnosti odvolania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle (napr.

v prípade prehnaného formalizmu), ale v neposlednom rade aj v takom prípade, ak je

odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k príslušnosti súdu celkom nedostatočné,

t. j. nepreskúmateľné.“.

8. Sťažovateľka v sťažnosti rekapitulovala aj podstatné časti dôvodov jej návrhu

na zastavenie exekúcie, ako aj súdnu judikatúru o otázke, ktorá tvorila meritum tohto

jej návrhu (neprimeranosť rozhodcovskej doložky).

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -12 z 24. januára 2017 prijal sťažnosť sťažovateľky

v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti (namietané porušenie základného práva podľa )

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

10. Následne ústavný súd 2. februára 2017 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa

k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania

vo veci.

11. Najvyšší súd doručil 10. marca 2017 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Vo vecnej rovine k § 58 ods. 4

Exekučného poriadku zdôraznil, že „pri výklade predmetného ustanovenia... vychádzal

z jeho jazykového a gramatického výkladu, prihliadajúc na skutočnosť, že opačný názor

iných senátov najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutiach sp. zn. ,

a ), podľa ktorého z hľadiska prípustnosti odvolania

v zmysle § 58 ods. 4 EP je právne irelevantné, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu

o zastavení exekúcie alebo proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie,

nie je podporený bližšou argumentáciou (tak, ako to uviedol najvyšší súd vo vyššie

označenom uznesení ).

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

sa vyskytli prípady odlišnej interpretácie ust. § 58 ods. 4 EP (v uzneseniach sp. zn.

a ), najvyšší súd zdôrazňuje, že prípady odlišnej

interpretácie, resp. výkladu právnych noriem v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou súdneho systému vôbec a aj v rozhodovacej praxi senátov

najvyššieho súdu môže byť riešenie interpretačných a aplikačných problémov spojené

s kratším či dlhším procesnom postupného zjednocovania názorov, kedy nie je vylúčená

možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na odlišných alebo až protichodných názoroch.

Senát najvyššieho súdu, ktorý vo veci sťažovateľky rozhodol odmietnutím jej

dovolania, svoje závery náležite odôvodnil, rozhodnutie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle (v tom čase platnom a účinnom) , preto v jeho

postupe (zaujatí iného právneho názoru, odlišného od názorov iných senátov najvyššieho

súdu v rozhodnutiach menovaných sťažovateľkou), nemožno automaticky vidieť porušenie

SR. Naviac, ani jednému rozhodnutiu najvyššieho súdu, riešiacich

obdobnú, resp. totožnú právnu problematiku, nemožno pripísať vyššiu či nižšiu silu, resp.

autoritu, nakoľko tieto odzrkadľujú názory senátov (resp. väčšiny senátu) najvyššieho súdu

v individuálne, ním prejednávanej veci.“.

12. Najvyšší súd je toho názoru, že „uznesením sp. zn. z 28. mája

2015, k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv nedošlo“.

13. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 16. marca 2017 právnemu

zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

14. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2017 sťažovateľka

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. K vecnej stránke vyjadrenia najvyššieho súdu uviedla, že zotrváva na

sťažnosti v rozsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie, pričom podľa jej názoru „vo vyjadrení neboli zo strany NSSR

také skutočnosti, ktoré by predmetnú sťažnosť vyvrátili, resp. iným právne relevantným

spôsobom spochybnili. Najmä v ňom absentuje akákoľvek zmienka o dôvodoch a príčinách

legitimácie nezákonnej exekúcie (pre nezákonnosť exekučného titulu) všeobecnými súdmi.“.

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

19. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. ,

).

20. Obsahová stránka výhrad prednesených v prerokúvanej sťažnosti voči

napadnutému dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sa koncentruje do kritiky právneho

záveru najvyššieho súdu o interpretácii § 58 ods. 5 Exekučného poriadku. Kým najvyšší súd

formuloval názor, podľa ktorého odvolanie je prípustné len proti uzneseniu exekučného

súdu, ktorým zastaví exekúciu, sťažovateľka je presvedčená, že odvolanie musí byť

prípustné aj proti negatívnemu rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zastavenie

exekúcie.

21. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

22. Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1

písm. a), b), f) až h) a k) je prípustné odvolanie.

23. Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní podľa nie je

výklad jednoduchých zákonov. Na to sú v ústavnom systéme Slovenskej republiky povolané

všeobecné súdy. V početnej sťažnostnej judikatúre ústavný súd neustále zdôrazňuje, že aj

keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,

mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

24. Inak povedané, samotný rozpor výkonu verejnej moci so zákonom nepostačuje

na zásah ústavného súdu v konaní o tzv. ústavných sťažnostiach. K eventuálne zistenej

nezákonnosti musí pristúpiť aj negatívna interferencia do niektorého zo základných práv

a slobôd, na ochranu ktorých je ústavný súd podľa povolaný.

Dôvodom vysvetleného prístupu ústavného súdu je skutočnosť, že základné práva a slobody

majú povahu subjektívnych práv, ktorých hlavným účelom je chrániť formálne slabšieho

jednotlivca pred zneužitím prostriedkov verejno-mocenských prostriedkov.

25. Na podklade prezentovaných názorov vyplývajúcich z ustálenej, doktrinálne

založenej judikatúry ústavného súdu by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že sťažnosť

sťažovateľky nemôže byť úspešná, keďže pramení v spore o výklad jednoduchého zákona.

Ústavný súd však v priebehu konania na základe argumentácie sťažovateľky i vyjadrenia

najvyššieho súdu ako odporcu dospel k zisteniam, ktoré ústavno-súdny zásah do spornej

kauzy odôvodňujú. V posudzovanom prípade totiž nejde len o otázku formálne poňatej

zákonnosti.

26. V dôsledku výkladového postoja krajského súdu ako súdu odvolacieho neboli

námietky sťažovateľky voči zamietnutiu jej návrhu na zastavenie exekúcie meritórne

všeobecným súdom prerokované. K jej odvolaniu nezaujal meritórne žiaden orgán

poskytujúci súdnu ochranu stanovisko. Popísané odmietnutie sa podľa názoru ústavného

súdu priamo dotýka základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva

na spravodlivé súdne konanie, pretože v materiálnej perspektíve nadobúda podobu

odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Za týchto okolností výkladový postoj

krajského súdu a následne i najvyššieho súdu nemožno považovať len za interpretáciu

jednoduchého zákona, ale za interpretáciu, ktorá musí nevyhnutne rešpektovať požiadavku

ústavnej konformity ( ), teda aj súladu s katalógom základných práv

a slobôd.

27. „Problém“ prípustnosti odvolania v exekučných konaniach nie je pre ústavný súd

(ani pre všeobecné súdy) nový. Dvojinštančnosť súdneho konania ústavný súd viackrát

postavil do pozície obsahového komponentu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

(, , ), no právny poriadok pozná

nepreberné množstvo situácií, keď zásada dvojinštančnosti musí ustúpiť inému

konfliktnému záujmu, ktorý zákonodarca vyhodnotil ako dominantnejší. Rovnakým

spôsobom sú pri prerokúvaní konkrétnych káuz povinné vyvažovať aj všeobecné súdy.

28. Skúmanie prípustnosti odvolania podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku ponúka

prima facie riešenie spočívajúce v preferencii účelu exekučného konania i jeho podstaty.

Najvyšší súd to v odôvodnení napadnutého uznesenia vyjadril zrozumiteľne, keď uviedol,

že „majúc na pamäti snahu o predídenie predlžovania exekučného konania v dôsledku

rozhodovania o opravnom prostriedku povinného proti uzneseniam exekučného súdu

o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, dovolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím

odvolacieho súdu aj v tej jeho časti, v ktorej odmietol odvolanie povinnej i proti výroku

uznesenia exekučného súdu, ktorým zamietol jej návrh na zastavenie exekúcie“.

29. Ústavný súd však zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu v sebe

inkorporuje viacero čiastkových požiadaviek (kvalita odôvodnení súdnych rozhodnutí,

ústavná konformita výkladu, zákaz odmietnutia spravodlivosti a pod.), ku ktorým jeho

vlastná judikatúra zaraďuje aj požiadavku ochrany právnej istoty v podobe ochrany

legitímnych očakávaní.

30. Už mnohokrát ústavný súd judikoval, že k imanentným znakom právneho štátu

patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. , , ).

31. Ústavný súd neopomína, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene

obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších

súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať

tieto protirečivé rozsudky [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) vo veci Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94

a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59]. Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom

právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden

zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ

rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m.

rozhodnutie ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05). Rozporné právne

názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé

podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. rozhodnutie ESĽP vo veci

Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).

32. Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna

judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou

vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na

úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,

aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach.

33. Sťažovateľka vo svojom dovolaní proti odvolaciemu uzneseniu krajského súdu

poukázala na skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzali z právneho názoru,

podľa ktorého § 58 ods. 5 Exekučného poriadku pripúšťa odvolanie nielen proti pozitívnym

(zastavenie) rozhodnutiam exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, ale aj proti rozhodnutiam negatívnym (zamietnutie návrhu na zastavenie).

Najvyšší súd existenciu týchto rozhodnutí ani v odôvodnení napadnutého uznesenia, ani

vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky nepoprel. Nenamietal ani ich nepoužiteľnosť

v rovine skutkovej alebo právnej. Ba samotný najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti

sťažovateľky uviedol ďalšie svoje rozhodnutia (,

i ) vychádzajúce z právneho názoru totožného s tým sťažovateľkiným.

Opačný právny názor najvyšší súd zaujal vo veci sp. zn. , ako

aj v sťažovateľkinej veci.

34. Dokumentovanú judikatúru vyhodnocuje ústavný súd ako dôkaz trvalo

existujúcej nejednotnosti rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako najvyššej úrovne

sústavy všeobecných súdov v Slovenskej republike. Práve konštatovaná trvalosť rozporov

v pohľade na interpretáciu § 58 ods. 5 Exekučného poriadku spochybňuje argument

najvyššieho súdu použitý vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky, podľa ktorého „prípady

odlišnej interpretácie... je prirodzenou súčasťou súdneho systému vôbec a aj v rozhodovacej

praxi senátov najvyššieho súdu môže byť riešenie interpretačných... problémov spojené

s kratším či dlhším procesom postupného zjednocovania názorov...“. Postoj najvyššieho

súdu nemožno akceptovať práve s ohľadom na nejednotnosť jeho judikatúry trvajúcu

už príliš dlho. Prirodzenosť odlišností v judikatúre prezentovaná najvyšším súdom odhliada

od dopadu tejto nejednotnosti na základné práva účastníkov súdnych konaní (v tomto

prípade sťažovateľky). Najvyšší súd rozdielnosť interpretačných pohľadov považuje

za prirodzenú, no ústavný súd zdôrazňuje, že práve právna istota účastníkov súdnych konaní

nemôže judikatórne rozpory ospravedlňovať donekonečna. Osobitne vo vzťahu

k sťažovateľke to platí s ohľadom na skutočnosť, že si početnej judikatúry najvyššieho súdu

potvrdzujúcej jej vlastnú výkladovú verziu § 58 ods. 5 Exekučného poriadku bola vedomá,

a preto jej legitímne očakávania tvoriace súčasť požiadavky právnej istoty neboli iluzórne,

ale reálne.

35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických

veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie § 58 ods. 5 (predtým ods. 4) Exekučného

poriadku v nadväznosti na uplatňoval rozdielnu

judikatúru, čím spochybňoval princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu,

ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej moci

a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní

základných práv alebo slobôd garantovaných (m. m. ).

36. Na uvedenom podklade ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach posudzovaného

prípadu nemožno akceptovať obranu najvyššieho súdu založenú na názore, že nie každá

diskontinuita súdnej judikatúry je spôsobilá porušiť základné právo účastníka konania na

súdnu ochranu podľa , resp. jeho právo podľa dohovoru.

V napadnutom uznesení najvyšší súd nevysvetlil dostatočným spôsobom odchýlenie sa

od rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli dovtedy vydané v skutkovo a právne identických

dovolacích kauzách. Nejednotnosť judikatúry najvyššieho súdu tak v posudzovanom

prípade má za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ako

aj jej práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

37. Aj ústavný súd ako orgán verejnej moci je pravdaže povinný rešpektovať svoju

vlastnú rozhodovaciu prax. Ako už bolo uvedené, s problémom prípustnosti odvolania proti

zamietavým rozhodnutiam exekučných súdov o návrhoch na zastavenie exekúcie sa ústavný

súd v sťažovateľkinej veci nestretol prvýkrát.

38. Vo veci sp. zn. , citujúc § 58 ods. 5 Exekučného poriadku,

zosumarizoval, že v teórii síce existujú pochybnosti o tom, či spojenie „rozhodnutie podľa“

má zahŕňať aj negatívne rozhodnutia, teda uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie

exekúcie v týchto prípadoch (tak napr. Števček In: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný

poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 156), súdna prax však väčšinovo tieto

pochybnosti neakceptuje. Hoci v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa ojedinele

zastáva názor, že odvolanie v týchto prípadoch prípustné nie je (porov. napr.

), väčšina ostatných senátov zastáva názor, podľa ktorého je odvolanie proti

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie prípustné (porov. napr.

, , , , implicitne aj

). S prihliadnutím na uvedené a citovanú prax najvyššieho súdu preto

samotný ústavný súd viackrát uzavrel, že proti výroku uznesenia okresného súdu

o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie je odvolanie prípustné (, m. m.

, , i ).

39. Jedinou výnimkou je prípad, keď ústavný súd nespochybnil ústavnú konformitu

záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je odvolanie prípustné len proti „pozitívnemu“

rozhodnutiu súdu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastaví, avšak (argumentum

a contrario) odvolanie nie je prípustné proti „negatívnemu“ rozhodnutiu, t. j. proti

rozhodnutiu, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne, resp. mu nevyhovie

(uznesenie sp. zn. zo 4. júla 2012). Tento názor sa ale javí ako prekonaný

nielen najvyšším súdom (vzhľadom na už uvedené rozhodnutia), ale aj uvedeným senátom

ústavného súdu tak, ako to vyplýva z jeho neskoršej rozhodovacej činnosti

(, ). Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil dôvod

na iné posúdenie veci, ako je právny názor už vyjadrený v rozhodnutiach iných senátov.

40. Za daných okolností, berúc do úvahy hľadisko právnej istoty ako jedného

z ústavne presadzovaných interpretačných prístupov k realizácii jednoduchého práva, ale

zohľadňujúc i vlastnú stabilizovanú judikatúru, dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné, nie je ústavne

tolerovateľné. Najvyšší súd nedostatočne rešpektoval právnu istotu sťažovateľky, neučinil

tak zadosť ani požiadavke materiálnej rovnosti, a preto je jeho odmietavé uznesenie

dôsledkom takého uplatnenia § 58 ods. 5 Exekučného poriadku na okolnosti sťažovateľkinej

veci, ktoré je v rozpore s i so základným právom sťažovateľky

na súdnu ochranu, keďže napadnuté uznesenie bolo právne záväzným výsledkom

poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľke. Bolo preto potrebné vysloviť, že uznesením

najvyššieho súdu z 28. mája 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. bolo

porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne

konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

41. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

42. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo potrebné

využiť právomoc podľa , zrušiť sťažnosťou atakované uznesenie

najvyššieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

43. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

44. Po vrátení veci najvyšší súd opätovne o dovolaní sťažovateľky rozhodne, pričom

bude povinný preskúmať danosť dôvodu zmätočnosti spočívajúceho v odňatí možnosti

konať pred súdom v dôsledku toho, že krajský súd sa ako súd odvolací v prostredí vtedy

účinnej právnej úpravy odmietol zaoberať odvolacími námietkami sťažovateľky. Najvyšší

súd bude povinný dôsledne sa vysporiadať so svojou vlastnou judikatúrou tak,

aby legitímnym očakávaniam sťažovateľky bola poskytnutá ústavne akceptovateľná právna

ochrana, a to či už v podobe vyhovenia jej dovolaniu, alebo v podobe náležitého

zdôvodnenia odklonu do stabilizovanej judikatúry, ktoré sa bude zakladať na objasnení

takých jedinečností prerokúvanej sťažovateľkinej veci, ktoré naznačený odklon dokážu

ospravedlniť.

III.

45. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

46. Sťažovateľka navrhla priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia. V petite

sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa viazaný,

si uplatnila nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby v sume 269,58 €.

47. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti

považoval za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej

služby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako

aj za písomné podanie – sťažnosť.

48. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 1

ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

49. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11

ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 €

pre úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.

50. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľka má nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €. Avšak vzhľadom na to,

že v sťažnostnom petite si uplatnila predmetný nárok iba v sume 269,58 €, priznal jej

ústavný súd náhradu trov konania v takto uplatnenej sume, ktorá teda predstavuje 269,58 €

(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

51. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017