Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 412/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., Š., zastúpeného A. s. r. o., vo veci namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Galanta č. k.

-79 z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla

2013 faxom doručená (následne doplnená) sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

(ďalej len „“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -79 z 30. januára 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ sa v exekučne vykonateľnej notárskej zápisnici zo 4. novembra 2009

zaviazal zaplatiť bližšie označenému oprávnenému sumu 200 000 € z titulu vrátenia

poskytnutej pôžičky. Z tejto sumy pred 1. augustom 2011 nesporne splatil 95 000 €.

Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa voči sťažovateľovi začala

exekúcia na vymoženie zvyšných 105 000 €. Upovedomenie o exekúcii bolo súdnym

exekútorom vydané 1. augusta 2011 a sťažovateľovi bolo doručené 23. mája 2012.

2.2 Sťažovateľ sa návrhom zo 6. júna 2012 a jeho doplnením z 13. júna 2012

domáhal zastavenia exekúcie v rozsahu ďalších 55 001 € (teda vo výsledku jej obmedzenie

len na sumu 49 999 €). Ako dôvod uviedol, že 21. októbra 2011, teda ešte pred doručením

upovedomenia o začatí exekúcie, splatil oprávnenému zo svojho dlhu ďalších 55 000 €

a ďalšie jedno euro zaplatil ešte 24. januára 2011. Právne svoj návrh založil na ustanovení

§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku, na jeho konkrétne písmeno však neodkázal, len citoval

všetky písmená a) až j) v znení účinnom ku dňu jeho návrhu. Podľa zoznamu príloh

v návrhu a v jeho doplnení sťažovateľ priložil doklad o vklade sumy 50 001 € na účet

oprávneného, ako aj vyjadrenie oprávneného z iného súdneho konania (o zaplatenie dlžných

úrokov z omeškania), v ktorom tento potvrdil, že sťažovateľ 21. októbra 2011 uhradil aj

sumu 50 000 €.

Spolu s návrhom na zastavenie exekúcie sa sťažovateľ návrhom taktiež zo 6. júna

2012 domáhal odkladu exekúcie z dôvodu, že na základe skutočností uvedených v jeho

návrhu na zastavenie exekúcie možno očakávať, že exekúcia bude „zastavená, resp. sčasti

zastavená“.

2.3 Okresný súd uznesením č. k. -79 z 30. januára 2013 odklad

exekúcie nepovolil (I. výrok) a návrh na zastavenie exekúcie zamietol (II. výrok).

V odôvodnení tohto uznesenia po rekapitulácii obsahu návrhov a vyjadrenia oprávneného

a doslovnej citácii § 56 ods. 1, 2, 4 až 8, § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

uviedol len toto:

„Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že z návrhu povinného na odklad

nemal dostatočne preukázané splnenie podmienok, ktoré vyžaduje

Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov na to, aby bol odklad povolený a preto

rozhodol tak, ako je uvedené v I. výrokovej vete tohto uznesenia. Skutočnosti uvádzané

povinným v jeho návrhu na odklad exekúcie nie je možné považovať za spôsobilé pre

povolenie odkladu exekúcie, nakoľko nemožno očakávať, že exekúcia bude zaslavená.

V zmysle uvedeného súd potom tak, ako je uvedené v II. výrokovej vete tohto rozhodnutia

rozhodol, že návrh povinného na zastavenie nie je dôvodný, nakoľko povinný síce čiastočne

uhradil istinu v sume 95 000,- Eur, avšak o tom už bolo rozhodnuté uznesením Okresného

súdu Galanta č. k. -26 zo dňa 30. 8. 2011, kde došlo k čiastočnému

zastaveniu exekúcie. K tvrdeniu povinného, že uhradil dňa 21. 10. 2011 sumu 55 000,- Eur

povinný nepriložil žiadny doklad, preto túto skutočnosť súd nepovažoval za dostatočne

preukázanú.“

Z uznesenia inak vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy okresný súd vykonal a ako ich

zhodnotil, len v závere uznesenia okresný súd poučil sťažovateľa, že proti uzneseniu je

prípustné odvolanie (bez rozlíšenia konkrétnych výrokov).

3. Proti tomuto uzneseniu smeruje sťažnosť sťažovateľa.

3.1 Sťažovateľ si je vedomý, že bol poučený o možnosti podať proti nemu odvolanie.

Podľa sťažovateľa však „vychádzajúc z uvedených ustanovení zákona (§ 56 ods. 7 a § 58

ods. 4 a 5 Exekučného poriadku, pozn.), ako aj komentáre Števček, Ficová a kolektív –

Exekučný poriadok, C. H. Beck, 2011, o odklade exekúcie rozhoduje súd uznesením, proti

ktorému je odvolanie prípustné iba v prípade, ak bol odklad exekúcie povolený. O zastavení

exekúcie rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je odvolanie prípustné iba z dôvodov, ak

je exekúcia zastavená podľa ustanovenia odseku 1 písm. a), b), f), g), h). V ostatných

prípadoch odvolanie prípustné nie je. V prípade vydania uznesenia o zamietnutí návrhu na

zastavenie konania odvolanie prípustné nebude.“. Sťažovateľ síce odvolanie podal, ale

môže byť odvolacím súdom odmietnuté ako neprípustné. V takom prípade je sťažnosť

ústavnému súdu jediným prostriedkom nápravy.

3.2 Vo veci samej sťažovateľ popri námietkach týkajúcich sa formálnych

nedostatkov uznesenia v podstate namieta, že doklad o úhrade sumy 55 000 € dňa

21. októbra 2011 a tiež sumy 1 € dňa 24. januára 2011 k návrhu na zastavenie exekúcie

priložil, rovnako tieto platby eviduje súdny exekútor a potvrdil ich aj oprávnený vo svojom

podaní v súvisiacom súdnom konaní. Tieto skutočnosti mohol okresný súd zistiť

jednoduchým štúdiom spisu. Jeho postup bol však arbitrárny a svojvoľný, pretože na obsah

spisu neprihliadol a v odôvodnení sťažovateľom predložené doklady vôbec nezmienil, čím

je jeho uznesenie v rozpore s § 157 ods. 2 (zrejme v spojení s § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4,

pozn.) (ďalej aj „OSP“).

Výrok, ktorým okresný súd nepovolil odklad exekúcie, je zaťažený rovnakou vadou,

ktorá sa naň „prenáša“ z výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie.

3.3 Na základe uvedených námietok sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...

postupom a uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 30. 1. 2013, č. k.

79, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Galanta zo dňa 30. 1. 2013, č. k. -79,

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Galanta je povinný vyplatiť sťažovateľovi... primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR...

4. Okresný súd Galanta je povinný nahradiť sťažovateľovi... trovy právneho

zastúpenia...“

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v .

Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje dva výroky, a to

jednak výrok o zamietnutí návrhu a jednak výrok nepovoľujúci odklad exekúcie, je potrebné

sa zaoberať prípustnosťou sťažnosti osobitne vo vzťahu ku každému z nich.

Výrok zamietajúci návrh na zastavenie exekúcie

5. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb,

ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi

prípustnosti sťažnosti podľa citovaného ústavného článku je tak jednak tvrdenie

sťažovateľa, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, jednak neexistencia iného súdu,

ktorý tomuto právu môže pred uvedeným aktom verejnej moci poskytnúť (alebo už

poskytol) ochranu.

5.1 Ustanovenie § 58 ods. 4 Exekučného poriadku pripúšťa odvolanie proti

„rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k)“ Exekučného poriadku. V teórii

existujú síce pochybnosti o tom, či spojenie „rozhodnutie podľa“ má zahŕňať aj negatívne

rozhodnutia podľa týchto písmen, teda uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie

exekúcie v týchto prípadoch (tak sťažovateľom citovaný Števček In Števček, M., Ficová, S.

a kol. Exekučný poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 156), súdna prax však

väčšinovo tieto pochybnosti nezdieľa. Hoci senát 6Cdo Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) presadzuje názor, že odvolanie v týchto prípadoch

prípustné nie je (porov. napr. s výslovným odmietnutím opačných názorov

iných senátov), väčšina ostatných senátov zastáva opačný názor (porov. napr.

, , implicitne aj ).

Aj keď sťažovateľ vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie neodkázal na žiadne

konkrétne písmeno § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z obsahu návrhu je zrejmé, že tvrdí,

že právo priznané exekučným titulom (sčasti) zaniklo v dôsledku platieb sťažovateľa

24. januára 2011 a 21. októbra 2011 v sume 55 001 €. Zánik práva po vydaní „rozhodnutia“

je však dôvodom zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

kedy však ustanovenie § 58 ods. 4 Exekučného poriadku výslovne pripúšťa odvolanie.

Na veci nič nemení ani to, že v sťažovateľovom prípade je exekučným titulom notárska

zápisnica a citované ustanovenie § 57 ods. 1 písm. f) hovorí o „rozhodnutí“; tento

terminologický nedostatok je dôsledkom nedôslednej reflexie pojmu „exekučný titul“

v ustanoveniach Exekučného poriadku textovo prevzatých z pôvodnej šiestej časti

o výkone rozhodnutia (podobne o „exekučnom titule“

hovorí aj Števček In Števček, M., Ficová, S. a kol.: cit. dielo, s. 157).

5.2 S prihliadnutím na uvedené ustanovenia a citovanú prax najvyššieho súdu preto

možno uzavrieť, že proti výroku uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu

na zastavenie exekúcie mohol sťažovateľ podať odvolanie. O tom bol v napadnutom

uznesení okresného súdu poučený a takéto odvolanie aj podal. Tým mu právnu ochranu

v potrebnom rozsahu poskytne odvolací súd, ktorý na to má efektívne prostriedky (§ 219 až

). To ale vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o tejto časti sťažnosti, čo

zakladá dôvod jej odmietnutia v zmysle .

Výrok nepovoľujúci odklad exekúcie

6. Podľa ustanovenia § 56 ods. 7 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné len

proti uzneseniu, ktorým bol odklad exekúcie povolený. Z toho v spojení s

nepochybne vyplýva, že proti opačnému (negatívnemu) uzneseniu odvolanie prípustné je,

v dôsledku čoho je na prerokovanie tejto časti sťažnosti daná právomoc ústavného súdu.

7. Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením bolo zasiahnuté do jeho práva

na súdnu ochranu zaručeného v .

7.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu

ochranu upraveného v zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému

orgánu majúcemu právomoc na prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (). Z doslovného

znenia ustanovenia vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý

„spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi. Takýmto predpisom je v prípade

exekučného konania najmä Exekučný poriadok. Súčasťou základného práva zaručeného

v nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred

konajúcim orgánom úspešný. Tento orgán nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri

rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. , , ,

).

7.2 Účelom úpravy odkladu exekúcie pri očakávanom zastavení podľa § 56 ods. 2

Exekučného poriadku je zabezpečenie ochrany povinného pred účinkami výkonu exekúcie

(odňatie a predaj majetku), ktoré by v prípade zastavenia exekúcie nebolo dosť dobre možné

zvrátiť a ktoré by pre povinného mohli znamenať trvalý zásah do jeho majetkovej

a sociálnej situácie. Posúdenie existencie dôvodov odkladu je v prvom rade úlohou

exekučného súdu, ktorému ju zveruje zákon. Priestor zásahu ústavného súdu sa obmedzuje

v zásade len na prípady, keď je rozhodnutie exekučného súdu arbitrárne, a teda z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

Je pravdou, že v prerokúvanej veci sťažovateľ podal návrh na odklad exekúcie spolu

s návrhom na jej zastavenie, avšak zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že sám

sťažovateľ si bol vedomý, že jeho návrh môže mať za následok (nanajvýš) čiastočné

zastavenie exekúcie v rozsahu 55 001 €, keďže to sám navrhol (pozri bod 2.2 tohto

uznesenia). Napriek tomu vo svojom návrhu na odklad nenavrhol exekúciu odložiť len

sčasti, ale vcelku, ani neuviedol, že by exekúciou už bol konkrétne postihnutý určitý

majetok vo väčšom rozsahu, než by bolo potrebné na uspokojenie časti nároku

oprávneného, ktorý by bol zostal neuspokojený aj po prípadnom čiastočnom zastavení

exekúcie. Sťažovateľ tak nemohol na základe svojho návrhu rozumne očakávať zastavenie

celej exekúcie, teda ani nevyhnutnosť naplnenia účelu, ktorému inštitút odkladu exekúcie

podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku slúži. Už z tohto dôvodu potom nemožno uznesenie

okresného súdu, ktorým odklad exekúcie proti sťažovateľovi nepovolil, považovať

za arbitrárne v zmysle citovanej judikatúry ústavného súdu.

7.3 Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k.

-79 z 30. januára 2013 už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami

tvrdenými sťažovateľom, resp. že ním tvrdené vady nezasahujú do ústavnej sféry,

na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Preto treba sťažnosť v tejto časti považovať

za zjavne neopodstatnenú (napr. , , , ),

čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa .

8. Podobné úvahy sa týkajú aj sťažovateľom namietaného porušenia čl. 6 ods. 1

dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej

veci a o každej otázke, ale len v prípadoch trestných obvinení a občianskych práv

a záväzkov. Výkladu pojmu „občianske právo alebo záväzok“ (angl. „civil rights and

obligations“, fr. „droits et obligations de caractère civil“) je predmetom rozsiahlej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“, porov. prehľad u Kmeca,

J. v diele Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 591 a nasl.). V prerokúvanej veci je

predmetom konania len procesné rozhodnutie v exekučnom konaní. Odhliadnuc vôbec od

otázky, do akej miery sa záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajú exekučného konania (porov.

napr. Freilingerová proti Rakúsku, sťažnosť č. 4533/02, rozhodnutie z 9. februára 2006, časť

„Právo“ a tam citovaná prejudikatúra, a to aj v súvislosti so závermi vo veci Micallef proti

Malte, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok Veľkého senátu z 15. októbra 2009), nemožno právo

na toto procesné rozhodnutie súdu podľa názoru ústavného súdu považovať za „občianske

právo alebo záväzok“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto stanovisko taktiež zodpovedá

judikatúre ESĽP týkajúcej sa podobných incidenčných otázok [porov. napríklad Indrová

a Indra proti Slovensku, sťažnosť č. 46845/99, rozhodnutie o prijateľnosti z 11. mája 2004,

bod 1 písm. e) podbod iii), vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín

proti Slovensku, sťažnosť č. 44312/05, rozhodnutie o prijateľnosti z 22. novembra 2011,

ods. 12, vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhu na obnovu konania]. Za týchto okolností

ústavný súd uzatvára, že ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na samotné

rozhodovanie o odklade exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, čo v zmysle

už uvedeného (pozri bod 7.3) robí sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnenou.

Záver

9. Možno preto uzavrieť, že na konanie o časti sťažnosti nemá ústavný súd právomoc

a vo zvyšnej časti ju treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že ju treba podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013