Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 232/2012
PDF · 211.66 KB
No categories available
II. ÚS 232/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. J., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., M.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn.
7 Er 637/2007 a základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
10 CoE 60/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012
osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. P. J., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 Er 637/2007
a základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 CoE 60/2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde sa viedlo exekučné konanie vo veci
oprávnenej S. p. B., pobočka V. (ďalej len „oprávnená“) proti sťažovateľovi ako povinnému
o vymoženie čiastky 909,77 € s prísl. Sťažovateľ podaním zo 7. januára 2008 požiadal
o zastavenie exekúcie a zároveň navrhol aj zrušiť rozhodnutie oprávnenej sp. zn. 700-
3310029607-GC04/07 z 9. februára 2007, ktoré tvorilo exekučný titul na vymoženie sumy
27 408 Sk (909,77 €). Návrh na zastavenie exekúcie sa týkal sumy 18 852 Sk (625,77 €),
keďže časť vymáhanej pohľadávky oprávnenej vo výške 8 556 Sk (284 €) sťažovateľ
uspokojil pred podaním návrhu. V návrhu sťažovateľ poukazoval na nesprávny úradný
postup povereného súdneho exekútora, ktorý sám zapríčinil začatie exekúcie tým, že
nevyplatil oprávnenej peňažné plnenia sťažovateľa z predchádzajúcich dvoch exekučných
konaní, hoci sťažovateľ poskytol peňažné plnenia pre účely uspokojenia pohľadávok
oprávnenej. Okresný súd až po viac ako 14 mesiacoch zaslal sťažovateľovi správu
zo 17. marca 2009, ktorou mu oznámil, že o jeho návrhu na zastavenie exekúcie rozhodovať
nebude, a to z dôvodov uvedených v správe. Na základe oznámenia súdneho exekútora
z 8. decembra 2008 považoval okresný súd exekučné konanie za úplne skončené z dôvodu
vymoženia pohľadávky oprávnenej v plnej výške vrátane trov. Reálny stav právnej veci
sťažovateľa bol po 16 mesiacoch od podania návrhu taký, že okresný súd nemienil vo veci
rozhodovať, lebo ju považoval za skončenú, pričom však súdny exekútor vo svojom konaní
pokračoval ďalej. Sťažovateľ podal 27. apríla 2010 predsedovi krajského súdu sťažnosť
na predsedníčku a na podpredsedníčku okresného súdu, a to pre porušenie jeho práva
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Výsledkom sťažnosti bolo vydanie
uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-82 z 12. mája 2010 (vydané vyšším súdnym
úradníkom), ktorým bolo návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie čiastočne vyhovené
a exekúcia na vymoženie sumy 585,95 € bola zastavená. V prevyšujúcej časti (o 323,82 €)
bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý. Sťažovateľ podal proti uzneseniu
okresného súdu odvolanie, ktorého jadrom bolo podrobné vyúčtovanie platieb, ktoré mal
sťažovateľ oprávnenej poskytnúť, a porovnanie takto ustálenej platobnej povinnosti
so skutočne realizovanými platbami sťažovateľa, ktoré tento poskytol či už priamo
oprávnenej, alebo súdnemu exekútorovi v prospech oprávnenej. Z podrobnej súvahy
sťažovateľa vyplynulo, že zaplatil viac, ako mal, teda, že došlo z jeho strany k preplatku.
Keďže sudkyňa okresného súdu nemienila odvolaniu sťažovateľa sama vyhovieť, predložila
spis krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 10 CoE 29/2010-144 zo 16. februára 2011
rozhodol, že vec vracia okresnému súdu ako bezdôvodne predloženú, a to preto, že podanie
odvolania zo strany sťažovateľa nepripúšťa ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku a že z tohto dôvodu mala v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku o odvolaní rozhodnúť sudkyňa okresného súdu. Následne uznesením okresného
súdu č. k. 7 Er 637/2007-149 z 18. mája 2011 bolo bez nariadenia pojednávania rozhodnuté
tak, že návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie v časti prevyšujúcej sumu 585,95 € bol
zamietnutý. O návrhu sťažovateľa, aby sa v plnom rozsahu zrušilo rozhodnutie oprávnenej
(exekučný titul), okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že exekučný súd nie je oprávnený
preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu. Napokon uznesením krajského súdu č. k.
10 CoE 60/2011-173 z 31. januára 2012 bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté s tým, že
proti rozhodnutiu, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý, nie je odvolanie
prípustné. Okrem toho krajský súd považoval odvolanie aj za oneskorene podané.
Podľa názoru sťažovateľa stav právnej neistoty trval u neho od podania návrhu
na zastavenie exekúcie 7. januára 2008 až do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia
krajského súdu 13. apríla 2012, teda 4 roky a viac než 3 mesiace. Vzhľadom na skutočnosť,
že krajský súd odvolanie sťažovateľa odmietol, hoci sa ním správne mal meritórne
zaoberať, trvá stav právnej neistoty sťažovateľa i naďalej.
Sťažovateľ ďalej v súvislosti s otázkou vyčerpania možných opravných prostriedkov
zdôrazňuje, že sa spravoval odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, z ktorého
vyplývalo, že proti uzneseniu okresného súdu o nevyhovení návrhu na zastavenie exekúcie
nie je odvolanie prípustné. Preto ani nemohol považovať za možné a už vôbec nie účinné
v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) podávať proti
uzneseniu krajského súdu o odmietnutí odvolania mimoriadny opravný prostriedok
v podobe dovolania. Až po uplynutí viac než mesačného odstupu od právoplatnosti
uznesenia krajského súdu sa sťažovateľ dozvedel o uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 199/2009 z 13. októbra 2009 a jeho
právnych záveroch o prípustnosti odvolania v obdobnom prípade. Sťažovateľ je preto toho
názoru, že nemožno odmietnuť jeho sťažnosť ako neprípustnú iba preto, že sa riadil
argumentáciou krajského súdu o neprípustnosti odvolania. Preto, aj keby bolo v danej veci
prípustné dovolanie a sťažovateľ tento mimoriadny opravný prostriedok nevyčerpal, je daný
popísaný dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý ústavný súd v zmysle § 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde nemôže sťažnosť odmietnuť.
Okresný súd porušil práva sťažovateľa predovšetkým tým, že o jeho návrhu
na zastavenie exekúcie po dlhú dobu nerozhodol, a urobil tak až na zásah nadriadeného
krajského súdu. Ďalej okresný súd i krajský súd pochybili tým, že rozhodli bez nariadenia
pojednávania. Postup okresného súdu sa vyznačoval značnými prieťahmi. Okresný súd
založil svoje rozhodnutie len na tvrdení oprávnenej, podľa ktorého sťažovateľ uhradil jej
pohľadávku len vo výške 585,95 €. Sťažovateľ nedostal možnosť vyjadriť sa
na pojednávaní ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom ním navrhnuté dôkazy okresný
súd nevzal do úvahy, resp. sa s nimi nezaoberal (najmä v súvislosti s otázkou, či sťažovateľ
uhradil aj zvyšok pohľadávky oprávnenej vo výške 323,82 €).
Napokon krajský súd chybne ustálil, že proti uzneseniu okresného súdu nie je
odvolanie prípustné, resp. že odvolanie sťažovateľa bolo podané oneskorene.
V súvislosti s otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu krajského súdu
sťažovateľ poukazuje najmä na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 199/2009
z 13. októbra 2009, podľa ktorého je právne irelevantné, či sa návrhu na zastavenie exekúcie
vyhovelo alebo nie. Odvolanie proti uzneseniu o zastavení exekúcie je totiž prípustné
v závislosti od dôvodu, pre ktorý bola exekúcia zastavená. Ak súd uznesením zamietne
návrh na zastavenie exekúcie, je odvolanie prípustné, ak sa v návrhu uplatňovali návrhy
uvedené v ustanovení § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. V kontexte právneho názoru
najvyššieho súdu vyznieva uznesenie krajského súdu ako jednoznačne arbitrárne.
Čo sa týka otázky včasnosti podaného odvolania, krajský súd konštatoval,
že uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. júna 2011. Ustálil tiež,
že odvolanie sťažovateľa bolo podané na pošte 9. septembra 2011. Podľa názoru krajského
súdu poučenie dané v uznesení okresného súdu, podľa ktorého je prípustné odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu, je chybné, a preto sťažovateľ mohol podať odvolanie v lehote
3 mesiacov od doručenia uznesenia okresného súdu. Na margo týchto záverov krajského
súdu poukazuje sťažovateľ na ustanovenie § 57 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku
o počítaní lehôt, z ktorého možno vyvodiť, že odvolanie bolo podané v 3-mesačnej lehote.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 7 Er 637/2007 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní
vedenom krajským súdom pod sp. zn. 10 CoE 60/2011 s tým, aby uznesenie krajského súdu
z 31. januára 2012 bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje priznanie
finančného zadosťučinenia tak od okresného súdu, ako aj od krajského súdu,
a to po 16 000 € od každého z nich. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia
advokátom.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-82 z 12. mája 2010, ktorým vyšší
súdny úradník čiastočne vyhovel návrhu sťažovateľa a exekúciu v časti o vymoženie istiny
585,95 € zastavil, vyplýva, že podľa poučenia je proti uzneseniu prípustné odvolanie
do 15 dní od doručenia uznesenia.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 CoE 29/2010-144 zo 16. februára 2011, ktorým
bola vec vrátená okresnému súdu ako bezdôvodne predložená, vyplýva, že podľa názoru
krajského súdu vzhľadom na ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s ustanoveniami § 57 ods. 1 a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-82 z 12. mája 2010 v zásade nie je prípustné.
Keďže toto uznesenie vydal vyšší súdny úradník, v zmysle § 374 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku je odvolanie prípustné, jeho podaním sa rozhodnutie zrušuje a je
povinnosťou sudcu rozhodnúť opätovne.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-149 z 18. mája 2011, ktorým
sudkyňa návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie v časti prevyšujúcej sumu 585,95 €
zamietla, podľa poučenia vyplýva, že proti uzneseniu je prípustné odvolanie.
Z odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-149
z 18. mája 2011 vyplýva, že uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. júna 2011
a odvolanie je datované 9. septembra 2011. Sťažovateľ poukazuje na to, že odvolanie podal
na základe § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, no najmä s ohľadom
na ustanovenie § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Z opravného uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-168 z 19. septembra 2011
vyplýva, že ním bolo opravené poučenie uvedené v uznesení okresného súdu č. k.
7 Er 637/2007-149 z 18. mája 2011 tak, že poučenie má správne znieť: „Proti tomuto
uzneseniu odvolanie nie je prípustné.“ Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. októbra
2011.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 CoE 60/2011-173 z 31. januára 2012 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k.
7 Er 637/2007-149 z 18. mája 2011. Podľa názoru krajského súdu podmienky podania
odvolania upravuje ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolanie nie
je prípustné v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon
neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa
osobitného zákona. V zmysle tohto ustanovenia je teda v exekučnom konaní prípustné
odvolanie len v tom prípade, ak to Exekučný poriadok výslovne pripúšťa. Proti
rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), c) až h) Exekučného poriadku je prípustné
odvolanie v zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Citované ustanovenie vymedzuje
prípady, v ktorých súd exekúciu zastaví. Odvolanie je prípustné len v prípadoch, keď súd
exekúciu zastaví z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b),
c), f) až h) Exekučného poriadku. Exekučný poriadok výslovne neustanovuje to, že
odvolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie
zamietol, a preto v zmysle ustanovenia § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
odvolanie proti výroku, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol, nie je prípustné.
Okrem toho krajský súd zisťuje, že uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené
9. júna 2011. Odvolanie bolo podané na pošte 9. septembra 2011. Poučenie, podľa ktorého
proti uzneseniu je odvolanie prípustné, je chybné, a z tohto dôvodu účastník konania mohol
podať odvolanie v lehote 3 mesiacov od jeho doručenia. Vzhľadom na uvedené popritom,
že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nie je prípustné, bolo navyše aj oneskorene
podané.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 10 CoE 60/2011 pre namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že sťažovateľ si je vedomý skutočnosti, že
proti uzneseniu krajského súdu o odmietnutí jeho odvolania mohol podať dovolanie,
ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku. Sťažovateľ však dovolanie nepodal. Vysvetľuje to tým, že sa spravoval
odôvodnením uznesenia krajského súdu, z ktorého vyplývalo, že proti uzneseniu okresného
súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie nie je odvolanie prípustné. Preto ani
nemohol považovať za možné a už vôbec nie účinné v zmysle § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Až po uplynutí zákonnej
lehoty na podanie dovolania sa dozvedel o existencii precedentného rozhodnutia
najvyššieho súdu, podľa ktorého je odvolanie v takýchto prípadoch prípustné. Je preto toho
názoru, že jeho sťažnosť nemožno odmietnuť ako neprípustnú iba preto, že sa riadil
argumentáciou krajského súdu o neprípustnosti odvolania. Považuje to za dôvod hodný
osobitného zreteľa, pre ktorý ústavný súd v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nemôže sťažnosť odmietnuť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa názoru ústavného súdu sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
v danom prípade neprichádza do úvahy odmietnuť rozoberanú časť sťažnosti ako
neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti uzneseniu krajského
súdu dovolanie ako účinný opravný prostriedok, ktorý mal v zmysle § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku k dispozícii.
Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že krajský súd už v uznesení č. k. 10 CoE 29/2010-
144 zo 16. februára 2011 vyslovil názor o zásadnej neprípustnosti odvolania v danom
prípade. V rozpore s tým však v uzneseniach okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-82
z 12. mája 2010, ako aj č. k. 7 Er 637/2007-149 z 18. mája 2011 bolo uvedené poučenie,
podľa ktorého je odvolanie prípustné. Za danej situácie v záujme dôslednej ochrany
ústavných práv sťažovateľa v ich nie formálnom, ale materiálnom poňatí dospel ústavný súd
k záveru, že sťažovateľom uplatnený dôvod, pre ktorý dovolanie nepodal, treba považovať
za dôvod hodný osobitného zreteľa.
Keďže sťažnosť v rozoberanej časti nemožno považovať za neprípustnú, bolo
potrebné zaoberať sa ďalšími skutkovými podstatami vyplývajúcimi z ustanovenia § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde. V rámci ďalšej analýzy možno dôjsť k záveru, že táto časť
sťažnosti je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Krajský súd odvolanie sťažovateľa odmietol predovšetkým preto, že ho považoval
za neprípustné, ale ďalej aj preto, že podľa jeho názoru bolo oneskorene podané.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno sa stotožniť so záverom krajského súdu,
podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné.
Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné ani
proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon
neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa
osobitného zákona.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak
a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie
zrušené alebo sa stalo neúčinným,
c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,
d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo
nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,
e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo
nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),
f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať,
h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným
veriteľom.
Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1
písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.
Z dikcie ustanovenia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku možno vyvodiť, že odvolanie
je prípustné tak proti takým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia z niektorého z dôvodov
uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) zastavená, ako aj proti takým
rozhodnutiam, ktorými bol návrh na zastavenie exekúcie z niektorého z dôvodov uvedených
v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) zamietnutý.
V uvedenej súvislosti sa javí ako významné aj to, že podľa § 56 ods. 7 Exekučného
poriadku proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie.
Teda v tomto prípade je z dikcie zákona nepochybné, že odvolanie je prípustné iba proti
kladnému (vyhovujúcemu) rozhodnutiu, nie teda aj proti negatívnemu (zamietajúcemu)
rozhodnutiu (mutatis mutandis II. ÚS 375/2011).
Napriek uvedenému záveru o nesprávnosti právneho názoru krajského súdu
o neprípustnosti odvolania treba uznesenie krajského súdu považovať za vecne správne, a to
vzhľadom na to, že jeho záver, podľa ktorého sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu oneskorene, je akceptovateľný, i keď z odlišných dôvodov, než ktoré v tejto
súvislosti krajský súd uviedol.
Podľa § 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie sa podáva do 15 dní
od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy.
Podľa § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ spravoval
nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje
poučenie o lehote na podanie odvolania, alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že
odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia.
Možno konštatovať, že sťažovateľ podal odvolanie po uplynutí 15-dňovej lehoty
podľa § 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a zároveň v rámci 3-mesačnej lehoty
podľa § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V danom prípade však neboli splnené
podmienky na to, aby bolo možné podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia uznesenia.
V poučení uznesenia okresného súdu, podľa ktorého proti uzneseniu je prípustné odvolanie
v lehote 15 dní, nie je nesprávne uvedená lehota na podanie odvolania. Nie je splnená ani
ďalšia podmienka, podľa ktorej by malo absentovať poučenie o lehote na podanie
odvolania. Napokon uznesenie neobsahuje ani poučenie o tom, že odvolanie nie je
prípustné.
Na uvedenom konštatovaní nič nemení skutočnosť, že opravným uznesením
okresného súdu č. k. 7 Er 637/2007-168 z 19. septembra 2011 bolo opravené poučenie
uvedené v uznesení z 18. mája 2011, a to v tom zmysle, že proti uzneseniu odvolanie nie je
prípustné. Sťažovateľ podal odvolanie ešte pred vydaním opravného uznesenia (18. mája
2011), teda v zmysle poučenia v znení pred opravou. Toto pôvodné poučenie (ako to
vyplýva z už uvedených úvah) bolo správne.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného
súdu, ktoré bolo podané po uplynutí 15-dňovej lehoty, treba považovať za oneskorené.
Vychádzajúc zo skutočnosti, že krajský súd odvolanie odmietol z takých dvoch
odlišných dôvodov, z ktorých každý sám osebe bol na odmietnutie odvolania postačujúci,
treba uznesenie považovať za vecne správne s tým, že odvolanie bolo právom odmietnuté
ako oneskorené.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému okresným súdom pod sp. zn. 7 Er 637/2007 pre namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti bolo
potrebné odmietnuť pre oneskorenosť.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pritom prieťahy v konaní treba považovať
za iný zásah.
Vzhľadom na to, že okresný súd vo veci rozhodol ešte 18. mája 2011 a sťažovateľ
podal proti rozhodnutiu odvolanie ešte 9. septembra 2011, je zrejmé, že od skončenia
tvrdených prieťahov v konaní vedenom okresným súdom prešlo podstatne viac času ako 2
mesiace do chvíle, kým sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 12. júna 2012. Preto je
sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene.
Napokon tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom
pod sp. zn. 7 Er 637/2007 pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
v prítomnosti sťažovateľa s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, treba považovať za neprípustnú.
Podľa poučenia okresného súdu uvedeného v uznesení z 18. mája 2011 bolo proti
uzneseniu prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ aj podal
odvolanie, avšak oneskorene. Možno preto konštatovať, že účinný opravný prostriedok
v podobe odvolania vlastne nevyužil.
K dosiaľ uvedenému treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej
preukazoval), že odvolanie podal po uplynutí 15-dňovej lehoty z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu ani neprichádzal do úvahy prípadný
postup v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012