Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 232/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. J., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., M.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn.

a základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012

osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. P. J., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a

(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde sa viedlo exekučné konanie vo veci

oprávnenej S. p. B., pobočka V. (ďalej len „oprávnená“) proti sťažovateľovi ako povinnému

o vymoženie čiastky 909,77 € s prísl. Sťažovateľ podaním zo 7. januára 2008 požiadal

o zastavenie exekúcie a zároveň navrhol aj zrušiť rozhodnutie oprávnenej sp. zn. 700-

3310029607-GC04/07 z 9. februára 2007, ktoré tvorilo exekučný titul na vymoženie sumy

27 408 Sk (909,77 €). Návrh na zastavenie exekúcie sa týkal sumy 18 852 Sk (625,77 €),

keďže časť vymáhanej pohľadávky oprávnenej vo výške 8 556 Sk (284 €) sťažovateľ

uspokojil pred podaním návrhu. V návrhu sťažovateľ poukazoval na nesprávny úradný

postup povereného súdneho exekútora, ktorý sám zapríčinil začatie exekúcie tým, že

nevyplatil oprávnenej peňažné plnenia sťažovateľa z predchádzajúcich dvoch exekučných

konaní, hoci sťažovateľ poskytol peňažné plnenia pre účely uspokojenia pohľadávok

oprávnenej. Okresný súd až po viac ako 14 mesiacoch zaslal sťažovateľovi správu

zo 17. marca 2009, ktorou mu oznámil, že o jeho návrhu na zastavenie exekúcie rozhodovať

nebude, a to z dôvodov uvedených v správe. Na základe oznámenia súdneho exekútora

z 8. decembra 2008 považoval okresný súd exekučné konanie za úplne skončené z dôvodu

vymoženia pohľadávky oprávnenej v plnej výške vrátane trov. Reálny stav právnej veci

sťažovateľa bol po 16 mesiacoch od podania návrhu taký, že okresný súd nemienil vo veci

rozhodovať, lebo ju považoval za skončenú, pričom však súdny exekútor vo svojom konaní

pokračoval ďalej. Sťažovateľ podal 27. apríla 2010 predsedovi krajského súdu sťažnosť

na predsedníčku a na podpredsedníčku okresného súdu, a to pre porušenie jeho práva

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Výsledkom sťažnosti bolo vydanie

uznesenia okresného súdu č. k. -82 z 12. mája 2010 (vydané vyšším súdnym

úradníkom), ktorým bolo návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie čiastočne vyhovené

a exekúcia na vymoženie sumy 585,95 € bola zastavená. V prevyšujúcej časti (o 323,82 €)

bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý. Sťažovateľ podal proti uzneseniu

okresného súdu odvolanie, ktorého jadrom bolo podrobné vyúčtovanie platieb, ktoré mal

sťažovateľ oprávnenej poskytnúť, a porovnanie takto ustálenej platobnej povinnosti

so skutočne realizovanými platbami sťažovateľa, ktoré tento poskytol či už priamo

oprávnenej, alebo súdnemu exekútorovi v prospech oprávnenej. Z podrobnej súvahy

sťažovateľa vyplynulo, že zaplatil viac, ako mal, teda, že došlo z jeho strany k preplatku.

Keďže sudkyňa okresného súdu nemienila odvolaniu sťažovateľa sama vyhovieť, predložila

spis krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. -144 zo 16. februára 2011

rozhodol, že vec vracia okresnému súdu ako bezdôvodne predloženú, a to preto, že podanie

odvolania zo strany sťažovateľa nepripúšťa ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku a že z tohto dôvodu mala v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku o odvolaní rozhodnúť sudkyňa okresného súdu. Následne uznesením okresného

súdu č. k. -149 z 18. mája 2011 bolo bez nariadenia pojednávania rozhodnuté

tak, že návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie v časti prevyšujúcej sumu 585,95 € bol

zamietnutý. O návrhu sťažovateľa, aby sa v plnom rozsahu zrušilo rozhodnutie oprávnenej

(exekučný titul), okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že exekučný súd nie je oprávnený

preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu. Napokon uznesením krajského súdu č. k.

-173 z 31. januára 2012 bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté s tým, že

proti rozhodnutiu, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý, nie je odvolanie

prípustné. Okrem toho krajský súd považoval odvolanie aj za oneskorene podané.

Podľa názoru sťažovateľa stav právnej neistoty trval u neho od podania návrhu

na zastavenie exekúcie 7. januára 2008 až do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia

krajského súdu 13. apríla 2012, teda 4 roky a viac než 3 mesiace. Vzhľadom na skutočnosť,

že krajský súd odvolanie sťažovateľa odmietol, hoci sa ním správne mal meritórne

zaoberať, trvá stav právnej neistoty sťažovateľa i naďalej.

Sťažovateľ ďalej v súvislosti s otázkou vyčerpania možných opravných prostriedkov

zdôrazňuje, že sa spravoval odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, z ktorého

vyplývalo, že proti uzneseniu okresného súdu o nevyhovení návrhu na zastavenie exekúcie

nie je odvolanie prípustné. Preto ani nemohol považovať za možné a už vôbec nie účinné

v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) podávať proti

uzneseniu krajského súdu o odmietnutí odvolania mimoriadny opravný prostriedok

v podobe dovolania. Až po uplynutí viac než mesačného odstupu od právoplatnosti

uznesenia krajského súdu sa sťažovateľ dozvedel o uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. októbra 2009 a jeho

právnych záveroch o prípustnosti odvolania v obdobnom prípade. Sťažovateľ je preto toho

názoru, že nemožno odmietnuť jeho sťažnosť ako neprípustnú iba preto, že sa riadil

argumentáciou krajského súdu o neprípustnosti odvolania. Preto, aj keby bolo v danej veci

prípustné dovolanie a sťažovateľ tento mimoriadny opravný prostriedok nevyčerpal, je daný

popísaný dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý ústavný súd v zmysle § 53 ods. 2

nemôže sťažnosť odmietnuť.

Okresný súd porušil práva sťažovateľa predovšetkým tým, že o jeho návrhu

na zastavenie exekúcie po dlhú dobu nerozhodol, a urobil tak až na zásah nadriadeného

krajského súdu. Ďalej okresný súd i krajský súd pochybili tým, že rozhodli bez nariadenia

pojednávania. Postup okresného súdu sa vyznačoval značnými prieťahmi. Okresný súd

založil svoje rozhodnutie len na tvrdení oprávnenej, podľa ktorého sťažovateľ uhradil jej

pohľadávku len vo výške 585,95 €. Sťažovateľ nedostal možnosť vyjadriť sa

na pojednávaní ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom ním navrhnuté dôkazy okresný

súd nevzal do úvahy, resp. sa s nimi nezaoberal (najmä v súvislosti s otázkou, či sťažovateľ

uhradil aj zvyšok pohľadávky oprávnenej vo výške 323,82 €).

Napokon krajský súd chybne ustálil, že proti uzneseniu okresného súdu nie je

odvolanie prípustné, resp. že odvolanie sťažovateľa bolo podané oneskorene.

V súvislosti s otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu krajského súdu

sťažovateľ poukazuje najmä na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. októbra 2009, podľa ktorého je právne irelevantné, či sa návrhu na zastavenie exekúcie

vyhovelo alebo nie. Odvolanie proti uzneseniu o zastavení exekúcie je totiž prípustné

v závislosti od dôvodu, pre ktorý bola exekúcia zastavená. Ak súd uznesením zamietne

návrh na zastavenie exekúcie, je odvolanie prípustné, ak sa v návrhu uplatňovali návrhy

uvedené v ustanovení § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. V kontexte právneho názoru

najvyššieho súdu vyznieva uznesenie krajského súdu ako jednoznačne arbitrárne.

Čo sa týka otázky včasnosti podaného odvolania, krajský súd konštatoval,

že uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. júna 2011. Ustálil tiež,

že odvolanie sťažovateľa bolo podané na pošte 9. septembra 2011. Podľa názoru krajského

súdu poučenie dané v uznesení okresného súdu, podľa ktorého je prípustné odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu, je chybné, a preto sťažovateľ mohol podať odvolanie v lehote

3 mesiacov od doručenia uznesenia okresného súdu. Na margo týchto záverov krajského

súdu poukazuje sťažovateľ na ustanovenie a

o počítaní lehôt, z ktorého možno vyvodiť, že odvolanie bolo podané v 3-mesačnej lehote.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

a , ako aj dohovoru v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. a , ako aj dohovoru v konaní

vedenom krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby uznesenie krajského súdu

z 31. januára 2012 bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje priznanie

finančného zadosťučinenia tak od okresného súdu, ako aj od krajského súdu,

a to po 16 000 € od každého z nich. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia

advokátom.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -82 z 12. mája 2010, ktorým vyšší

súdny úradník čiastočne vyhovel návrhu sťažovateľa a exekúciu v časti o vymoženie istiny

585,95 € zastavil, vyplýva, že podľa poučenia je proti uzneseniu prípustné odvolanie

do 15 dní od doručenia uznesenia.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -144 zo 16. februára 2011, ktorým

bola vec vrátená okresnému súdu ako bezdôvodne predložená, vyplýva, že podľa názoru

krajského súdu vzhľadom na ustanovenie

v spojení s ustanoveniami § 57 ods. 1 a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -82 z 12. mája 2010 v zásade nie je prípustné.

Keďže toto uznesenie vydal vyšší súdny úradník, v zmysle § 374 ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku je odvolanie prípustné, jeho podaním sa rozhodnutie zrušuje a je

povinnosťou sudcu rozhodnúť opätovne.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -149 z 18. mája 2011, ktorým

sudkyňa návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie v časti prevyšujúcej sumu 585,95 €

zamietla, podľa poučenia vyplýva, že proti uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -149

z 18. mája 2011 vyplýva, že uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. júna 2011

a odvolanie je datované 9. septembra 2011. Sťažovateľ poukazuje na to, že odvolanie podal

na základe a nasl. , no najmä s ohľadom

na ustanovenie .

Z opravného uznesenia okresného súdu č. k. -168 z 19. septembra 2011

vyplýva, že ním bolo opravené poučenie uvedené v uznesení okresného súdu č. k.

-149 z 18. mája 2011 tak, že poučenie má správne znieť: „Proti tomuto

uzneseniu odvolanie nie je prípustné.“ Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. októbra

2011.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -173 z 31. januára 2012 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-149 z 18. mája 2011. Podľa názoru krajského súdu podmienky podania

odvolania upravuje ustanovenie . Odvolanie nie

je prípustné v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon

neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa

osobitného zákona. V zmysle tohto ustanovenia je teda v exekučnom konaní prípustné

odvolanie len v tom prípade, ak to Exekučný poriadok výslovne pripúšťa. Proti

rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), c) až h) Exekučného poriadku je prípustné

odvolanie v zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Citované ustanovenie vymedzuje

prípady, v ktorých súd exekúciu zastaví. Odvolanie je prípustné len v prípadoch, keď súd

exekúciu zastaví z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b),

c), f) až h) Exekučného poriadku. Exekučný poriadok výslovne neustanovuje to, že

odvolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie

zamietol, a preto v zmysle ustanovenia

odvolanie proti výroku, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol, nie je prípustné.

Okrem toho krajský súd zisťuje, že uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené

9. júna 2011. Odvolanie bolo podané na pošte 9. septembra 2011. Poučenie, podľa ktorého

proti uzneseniu je odvolanie prípustné, je chybné, a z tohto dôvodu účastník konania mohol

podať odvolanie v lehote 3 mesiacov od jeho doručenia. Vzhľadom na uvedené popritom,

že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nie je prípustné, bolo navyše aj oneskorene

podané.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

dohovoru, je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že sťažovateľ si je vedomý skutočnosti, že

proti uzneseniu krajského súdu o odmietnutí jeho odvolania mohol podať dovolanie,

ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. Sťažovateľ však dovolanie nepodal. Vysvetľuje to tým, že sa spravoval

odôvodnením uznesenia krajského súdu, z ktorého vyplývalo, že proti uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie nie je odvolanie prípustné. Preto ani

nemohol považovať za možné a už vôbec nie účinné v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Až po uplynutí zákonnej

lehoty na podanie dovolania sa dozvedel o existencii precedentného rozhodnutia

najvyššieho súdu, podľa ktorého je odvolanie v takýchto prípadoch prípustné. Je preto toho

názoru, že jeho sťažnosť nemožno odmietnuť ako neprípustnú iba preto, že sa riadil

argumentáciou krajského súdu o neprípustnosti odvolania. Považuje to za dôvod hodný

osobitného zreteľa, pre ktorý ústavný súd v zmysle

nemôže sťažnosť odmietnuť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

v danom prípade neprichádza do úvahy odmietnuť rozoberanú časť sťažnosti ako

neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti uzneseniu krajského

súdu dovolanie ako účinný opravný prostriedok, ktorý mal v zmysle § 237 písm. f)

k dispozícii.

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že krajský súd už v uznesení č. k. 10 CoE 29/2010-

144 zo 16. februára 2011 vyslovil názor o zásadnej neprípustnosti odvolania v danom

prípade. V rozpore s tým však v uzneseniach okresného súdu č. k. -82

z 12. mája 2010, ako aj č. k. -149 z 18. mája 2011 bolo uvedené poučenie,

podľa ktorého je odvolanie prípustné. Za danej situácie v záujme dôslednej ochrany

ústavných práv sťažovateľa v ich nie formálnom, ale materiálnom poňatí dospel ústavný súd

k záveru, že sťažovateľom uplatnený dôvod, pre ktorý dovolanie nepodal, treba považovať

za dôvod hodný osobitného zreteľa.

Keďže sťažnosť v rozoberanej časti nemožno považovať za neprípustnú, bolo

potrebné zaoberať sa ďalšími skutkovými podstatami vyplývajúcimi z ustanovenia § 25

ods. 1 . V rámci ďalšej analýzy možno dôjsť k záveru, že táto časť

sťažnosti je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Krajský súd odvolanie sťažovateľa odmietol predovšetkým preto, že ho považoval

za neprípustné, ale ďalej aj preto, že podľa jeho názoru bolo oneskorene podané.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno sa stotožniť so záverom krajského súdu,

podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné.

Podľa odvolanie nie je prípustné ani

proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon

neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa

osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie

zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo

nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo

nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným

veriteľom.

Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1

písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Z dikcie ustanovenia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku možno vyvodiť, že odvolanie

je prípustné tak proti takým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia z niektorého z dôvodov

uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) zastavená, ako aj proti takým

rozhodnutiam, ktorými bol návrh na zastavenie exekúcie z niektorého z dôvodov uvedených

v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) zamietnutý.

V uvedenej súvislosti sa javí ako významné aj to, že podľa § 56 ods. 7 Exekučného

poriadku proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie.

Teda v tomto prípade je z dikcie zákona nepochybné, že odvolanie je prípustné iba proti

kladnému (vyhovujúcemu) rozhodnutiu, nie teda aj proti negatívnemu (zamietajúcemu)

rozhodnutiu (mutatis mutandis ).

Napriek uvedenému záveru o nesprávnosti právneho názoru krajského súdu

o neprípustnosti odvolania treba uznesenie krajského súdu považovať za vecne správne, a to

vzhľadom na to, že jeho záver, podľa ktorého sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu oneskorene, je akceptovateľný, i keď z odlišných dôvodov, než ktoré v tejto

súvislosti krajský súd uviedol.

Podľa odvolanie sa podáva do 15 dní

od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu

vykonanej opravy.

Podľa odvolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ spravoval

nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje

poučenie o lehote na podanie odvolania, alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že

odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia.

Možno konštatovať, že sťažovateľ podal odvolanie po uplynutí 15-dňovej lehoty

podľa a zároveň v rámci 3-mesačnej lehoty

podľa . V danom prípade však neboli splnené

podmienky na to, aby bolo možné podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia uznesenia.

V poučení uznesenia okresného súdu, podľa ktorého proti uzneseniu je prípustné odvolanie

v lehote 15 dní, nie je nesprávne uvedená lehota na podanie odvolania. Nie je splnená ani

ďalšia podmienka, podľa ktorej by malo absentovať poučenie o lehote na podanie

odvolania. Napokon uznesenie neobsahuje ani poučenie o tom, že odvolanie nie je

prípustné.

Na uvedenom konštatovaní nič nemení skutočnosť, že opravným uznesením

okresného súdu č. k. -168 z 19. septembra 2011 bolo opravené poučenie

uvedené v uznesení z 18. mája 2011, a to v tom zmysle, že proti uzneseniu odvolanie nie je

prípustné. Sťažovateľ podal odvolanie ešte pred vydaním opravného uznesenia (18. mája

2011), teda v zmysle poučenia v znení pred opravou. Toto pôvodné poučenie (ako to

vyplýva z už uvedených úvah) bolo správne.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu, ktoré bolo podané po uplynutí 15-dňovej lehoty, treba považovať za oneskorené.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že krajský súd odvolanie odmietol z takých dvoch

odlišných dôvodov, z ktorých každý sám osebe bol na odmietnutie odvolania postačujúci,

treba uznesenie považovať za vecne správne s tým, že odvolanie bolo právom odmietnuté

ako oneskorené.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému okresným súdom pod sp. zn. pre namietané porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti bolo

potrebné odmietnuť pre oneskorenosť.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pritom prieťahy v konaní treba považovať

za iný zásah.

Vzhľadom na to, že okresný súd vo veci rozhodol ešte 18. mája 2011 a sťažovateľ

podal proti rozhodnutiu odvolanie ešte 9. septembra 2011, je zrejmé, že od skončenia

tvrdených prieťahov v konaní vedenom okresným súdom prešlo podstatne viac času ako 2

mesiace do chvíle, kým sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 12. júna 2012. Preto je

sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene.

Napokon tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom

pod sp. zn. pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

v prítomnosti sťažovateľa s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, treba považovať za neprípustnú.

Podľa poučenia okresného súdu uvedeného v uznesení z 18. mája 2011 bolo proti

uzneseniu prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ aj podal

odvolanie, avšak oneskorene. Možno preto konštatovať, že účinný opravný prostriedok

v podobe odvolania vlastne nevyužil.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej

preukazoval), že odvolanie podal po uplynutí 15-dňovej lehoty z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu ani neprichádzal do úvahy prípadný

postup v zmysle .

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012