Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 529/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., B., zastúpenej A.,

spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. M., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a

uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. -45 z 28. septembra 2010,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. decembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka”), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“ alebo

„exekučný súd) č. k. -45 z 28. septembra 2010 (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo 12. júla 2010 doručené

upovedomenie o začatí exekúcie vydané súdnym exekútorom JUDr. L. S. Exekútorský

úrad... na zaplatenie pohľadávky v sume 60 257,95 € a trov exekúcie oprávnenému S., N.

Sťažovateľka podaním z 21. júla 2010 adresovaným súdnemu exekútorovi podala

proti označenému upovedomeniu o začatí exekúcie námietky podľa § 50 a nasl. zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) spolu s návrhom na zastavenie exekúcie podľa

§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Tieto námietky odôvodnila tým, že nie je

právnym nástupcom osoby povinnej uvedenej v exekučnom titule, a preto je exekúcia podľa

jej názoru neprípustná a ako taká má byť zastavená.

Okresný súd namietaným uznesením rozhodol o námietkach sťažovateľky tak, že ich

zamietol. V uznesení uviedol, že je toho názoru, „že došlo k prechodu práv a povinností

na povinného uvedeného v návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj v poverení č. 5105 086886

zo dňa 16. 06. 2010. Tento prechod práv bol dostatočne preukázaný už Krajskému súdu

v Košiciach. Uvedené vyplýva z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

-377 zo dňa 25. 02. 2010, v ktorom uviedol, že do spisu po vyhlásení a pred

napísaním rozhodnutia dňa 18. 03. 2010 došiel návrh na zmenu účastníka konania

na strane odporcu, kedy vo veci bolo oznámené, že spoločnosť D., a. s. v likvidácii, naďalej

nie je pasívne legitimovaná v danom spore, keďže záväzok, v ktorom súd koná, prešiel spolu

s podnikom na kupujúceho, t. j. na obchodnú spoločnosť D., a. s., B. Vzhľadom na uvedené

predložila spoločnosť D., a. s., Krajskému súdu v Košiciach návrh, aby do konania vstúpila

namiesto doterajšieho účastníka, D. v likvidácii, na stranu žalovaného. Krajský súd

v Košiciach založil tento doklad do spisu a poukázal na to, že keďže k tomuto oznámeniu

došlo až po vyhlásení rozhodnutia, podľa

nemohol vo veci konať, keďže len čo súd vyhlási rozsudok je ním viazaný.

Spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil oprávnený aj oznámenie

uverejnené v Obchodnom vestníku pod č. OV Špecifikácia prijatého podielu

zaplatenej dane z príjmov, v ktorom bolo uvedené, že dňa 31. 12. 2009 nadobudla účinnosť

Zmluva o predaji podniku zo dňa 16. 12. 2009, uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou

D., a. s. (v čase podpisu zmluvy ako A., a. s., B.)... ako kupujúcim a spoločnosťou D., a. s.

v likvidácii (v čase podpisu zmluvy D., a. s.)... ako predávajúcim. Na základe tejto

skutočnosti spoločnosť D., a. s..., oznamuje veriteľom spoločnosti D., a. s. v likvidácii...

prevzatie ich záväzkov voči spoločnosti D., a. s. v likvidácii... spoločnosťou D., a. s...,

s účinnosťou od 31. 12. 2009. Na základe vyššie uvedených skutočností má súd za to, že

došlo k naplneniu ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Súd má dostatočne

preukázaný prechod povinností uvedených v exekučnom titule z osoby, ktorá bola uvedená

v exekučnom titule, na osobu, ktorá je uvedená v návrhu na vykonanie exekúcie, a následne

v poverení udelenom súdnemu exekútorovi v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku.“.

Sťažovateľka ďalej argumentovala tým, že «v danom prípade Okresný súd

Bratislava V nerešpektoval platnú a účinnú právnu úpravu a rozhodol mimo jej rámca.

Pochybenie konajúceho súdu je umocnené tým, že svoje rozhodnutie neoprel o žiadne

zákonné ustanovenie, rozhodnutie nie je odôvodnené...

Rozsudkom Okresného súdu Košice II, č. k.: -332, ako i Rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach, č. k.: -377 bola uložená povinnosť zaplatiť

pohľadávku vo výške 1.815.331,25,- Sk spoločností D., a. s., B., bez uvedenia IČO.

Podľa má označenie účastníka obsahovať názov alebo obchodné

meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. „Nevyhnutným predpokladom pre

nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia je, aby práva a im zodpovedajúce povinnosti

vo vykonávacom rozhodnutí boli určené presným a nepochybným spôsobom. Preto každé

rozhodnutie, aby bolo vykonateľné, musí obsahovať presnú individualizáciu oprávneného

a povinného, úplné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah

plnenia.“

Sťažovateľ má za to, že Rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 22 C 838/2000-

332, ako i Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k.: -377, ktoré majú byť

exekučným titulom v danom spore neobsahujú takú individualizáciu účastníkov konania,

aby mohlo ísť o vykonateľný exekučný titul, keďže odporca je označený iba obchodným

menom, nesprávnym sídlom, bez uvedenia IČO.».

Súdna exekúcia podľa názoru sťažovateľky „môže byť nariadená len na základe

titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Materiálna vykonateľnosť

exekučného titulu je daná len vtedy, ak na základe vykonateľného rozhodnutia možno

bezpečne identifikovať osobu oprávneného a povinného podľa pojmových znakov

zodpovedajúcich právnym normám, presné vymedzenie práv a povinností, prípadne ich

vzájomnú podmienenosť, a iné.

Formálna a materiálna vykonateľnosť exekučného titulu sú rovnocenné zložky

vykonateľnosti rozhodnutia. Chybnosť alebo nedostatok niektorej zložky vykonateľnosti,

ktorý sa v praxi neraz nahrádza, najmä pri materiálnej vykonateľnosti, len výkladom

namiesto jednoznačného obsahu exekučného titulu, spôsobuje neprípustnosť vykonania

exekúcie a jej zastavenie.“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka, v upovedomení o začatí exekúcie označená ako

povinná, namietala, „že rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. -332 zo

dňa 20. 05. 2008, ako i Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k.: -377 zo

dňa 25. 02. 2010 je nulitné rozhodnutie, ktoré nezaväzuje žiaden subjekt“.

Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Rozsudkom Okresného súdu Košice II,

ako i Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach bola uložená povinnosť zaplatiť pohľadávku

vo výške 60.257,95 € spoločnosti D., a. s., B., bez uvedenia IČO. Krajský súd v Košiciach

rozsudkom zo dňa 25. 02. 2010 potvrdil Rozsudok Okresného súd Košice II, pričom ako

účastníka konania na strane žalovaného rovnako označil spoločnosť D., a. s., B., bez

uvedenia IČO.

V čase vydania Rozsudku Krajského súdu v Košiciach označený účastník konania D.,

a. s., B., neexistoval. Hoci v čase vydania Rozsudku Krajského súdu v Košiciach existovala

spoločnosť s obchodným menom D., a. s., táto spoločnosť figurovala v obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I so zapísanými identifikačnými údajmi: D., a. s., so sídlom B.,

IČO:...; táto spoločnosť však nebola účastníkom vyššie uvedeného súdneho konania

na strane žalovaného.

Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí súdu označený ako povinný, je možné

vykonať exekúciu iba v prípade, ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť vyplývajúca

z exekučného titulu. Spoločnosť D., a. s., však namieta, že na ňu neprešla povinnosť

vyplývajúca z exekučného titulu, preto takýto prechod povinnosti nemohol byť v exekučnom

konaní ani preukázaný.“.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje aj na to, že 31. decembra 2009 nadobudla

účinnosť zmluva o predaji podniku zo 16. decembra 2009 „uzatvorená medzi obchodnou

spoločnosťou D., a. s. (do 31. 12. 2009 pod obchodným menom A., a. s.),... ako kupujúcim,

a spoločnosťou D., a. s. v likvidácii (do 31. 12. 2009 pod obchodným menom D., a. s.),...

ako predávajúcim.

Zmluvou o predaji podniku súčinnosťou od 31. 12. 2009 na spoločnosť D., a. s.

(do 31. 12. 2009 pod obchodným menom A., a. s.) prešli práva a povinnosti súvisiace

s podnikom spoločnosti D., a. s. v likvidácii (do 31. 12. 2009 pod obchodným menom

D., a. s.). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že k prechodu práv a povinností zo spoločnosti D.,

a. s. v likvidácii na spoločnosť D., a. s., došlo ešte pred vydaním exekučného titulu.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach bol vydaný dňa 25. 02. 2010, teda až po

vzniku skutočnosti, ktorá zakladá prechod práv a povinností zo spoločnosti D., a. s.

v likvidácii, na spoločnosť D., a. s. Podľa ustanovenia mal navrhovateľ

ešte v prebiehajúcom súdnom konaní požiadať súd o zmenu účastníka konania na strane

žalovaného, čo však neurobil. V dôsledku toho účastníkom konania až do vydania

rozhodnutia bola spoločnosť D., a. s. v likvidácii. Krajský súd v Košiciach preto mohol

Rozsudkom uložiť povinnosť iba spoločnosti D., a. s. v likvidácii.

V danom prípade bol tiež vylúčený postup súdu podľa ustanovenia § 107 ods. 4,

keďže právnická osoba, ktorá bola účastníkom konania v predmetnom spore, doposiaľ

nezanikla.“.

V tomto prípade podľa názoru sťažovateľky nebola splnená podmienka prechodu

povinností z exekučného titulu podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Po vydaní

exekučného titulu totiž nedošlo k žiadnej skutočnosti, ktorá by zakladala prechod práv

a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. Ak súd zaviaže na plnenie v čase vydania

rozhodnutia neexistujúci subjekt, nemôže dôjsť k prechodu povinností zo subjektu, ktorý

nemá právnu subjektivitu, na iný subjekt práva, nevnímajúc ten fakt, že v zmysle citovaného

ustanovenia Exekučného poriadku sa vyžaduje, aby ku skutočnosti majúcej za následok

prechod práv a povinností došlo po vzniku exekučného titulu, čo daný prípad taktiež

nespĺňa.

Ďalej k tomu sťažovateľka uvádza, že „podľa ustálenej judikatúry výlučne prechádza

len právo alebo povinnosť z exekučného titulu alebo sa prevádza právo či preberá

povinnosť z exekučného titulu. To znamená, že k prechodu alebo prevodu práva alebo

povinnosti dochádza po vydaní exekučného titulu. Neakceptuje sa prechod alebo prevod,

ku ktorému došlo pred vydaním exekučného titulu, napríklad rozsudku, pretože tento

prechod sa mal prejaviť už v procesnom nástupníctve (zmena alebo zámena účastníka

konania v základnom konaní) a v správnom vyriešení vecne; legitimácie v základnom

(sporovom) konaní. Pochybenie v základnom konaní spočívajúce v tom, že nebol

rešpektovaný prechod práva alebo povinností, nemožno naprávať v exekučnom konaní

prostredníctvom zmeny alebo zámeny účastníkov tohto konania.

Exekučný poriadok obsahuje ustanovenie poskytujúce povinnému ochranu pred

neprípustným výkonom rozhodnutia, ako aj ustanovenie poskytujúce povinnému možnosť

brániť sa proti vykonávaniu exekúcie, ak sa v priebehu exekučného konania zistí, že mu

chýba pasívna vecná legitimácia z hľadiska exekučného titulu alebo tento titul je nulitným

právnym aktom, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“.

Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka toho názoru, že v danom prípade

existuje dôvod, pre ktorý je exekúcia vedená okresným súdom pod sp. zn.

neprípustná.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľky tým, že „v predmetnom uznesení

absentuje riadne odôvodnenie, čo... spôsobuje jeho nezákonnosť a nepreskúmateľnosť“.

Okresný súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky, že „právne nástupníctvo malo byť

vyriešené ešte v priebehu súdneho konania. Zároveň sa nevysporiadal s námietkou, podľa

ktorej v zmysle ustanovenie § 27 ods. 2 exekučného poriadku, ku skutočnosti majúcej

za následok prechod práv a povinností musí dôjsť až po vzniku exekučného titulu.

V odôvodnení rozhodnutia nevyriešil ani otázku nevykonateľnosti rozhodnutí vzhľadom

na skutočnosť, že subjekt označený ako odporca v predmetnom konaní neexistuje“, a preto

„uvedené rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V o námietkach... treba považovať

z hľadiska presvedčivosti a preskúmateľnosti za nepostačujúce“.

Uvedený postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jej námietkach proti

exekúcii považuje sťažovateľka aj za porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa , pretože podľa jej názoru okresný súd „jej neposkytol ochranu

pred neprípustnou exekúciou“, pričom v danom prípade je podľa sťažovateľky „potreba

poskytnutia ochrany zo strany súdu umocnená tým, že zásah do vlastníckeho práva...

uskutočňuje súdny exekútor, ako reprezentant verejnej moci“.

S poukazom na uvedené dôvody sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom tak, že jej základné právo „na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a nasl. SR a právo vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa

SR bolo porušené právoplatným Uznesením Okresného súdu Bratislava V,

č. k.: -45 zo dňa 28. 09. 2010.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava V, č. k.: -45 zo dňa

28. 09. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred

postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , ktorým bolo podľa

nej porušené jej základné právo podľa , ako aj .

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie ústavných a zákonných predpokladov na podanie sťažnosti, ktoré sú

uvedené v a , sťažovateľka

odôvodnila tak, že v zákonom ustanovenej lehote podala súdnemu exekútorovi námietky

proti exekúcii, ktoré spojila aj s návrhom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku. Exekučnému súdu navrhla, aby vyhovel jej námietkam, ako aj jej

návrhu na zastavenie exekúcie a exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 499/2010 zastavil (keďže

z dôvodov bližšie opísaných v námietkach považovala túto exekúciu za neprípustnú).

Okresný súd namietaným uznesením jej námietkam nevyhovel, pričom proti tomuto

uzneseniu nebolo prípustné odvolanie ani mimoriadny opravný prostriedok. Ako vyplýva

z namietaného uznesenia, návrhom sťažovateľky na zastavenie exekúcie sa exekučný súd

nezaoberal.

V exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku má povinný viacero právnych

prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom

výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky

ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľky, že

exekúcia sa začala, aj keď nie je splnený jej materiálny predpoklad, t. j. neexistuje

vykonateľné rozhodnutie, ktoré jej vykonanie pripúšťa (neprípustnosť exekúcie).

K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného

poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh

na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych

prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom,

že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa

zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť

(jej vykonávanie).

Námietky proti exekúcii sú len jedným z prostriedkov obrany povinného

v exekučnom konaní. V súvislosti s tým ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej

činnosti (napr. , ) už vyslovil názor, že pokiaľ ide o námietky

proti exekúcii, nejde „o najúčinnejší prostriedok ochrany práv povinného, pretože

nevyhovenie námietkam nemožno napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším

prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať

kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom

na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie

exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli podané námietky podľa

§ 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť

návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti

rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom

sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa

§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1

písm. a), b), f) až písm. h), t. j. ak sa začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ

nestalo vykonateľným, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo

po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo

právo ním priznané, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre

ktorý exekúciu nemožno vykonať, a napokon, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu

trov exekúcie.“.

Sťažovateľka pri podaní námietok proti exekúcii podľa § 50 a nasl. Exekučného

poriadku síce navrhla okresnému súdu, aby exekúciu vyhlásil za neprípustnú a podľa § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ju zastavil, avšak okresný súd jej námietky proti

exekúcii zamietol, pričom jej návrhom na zastavenie exekúcie sa vôbec nezaoberal. Zároveň

sťažovateľku v súlade s (ďalej len „OSP“)

poučil, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie (toto je prípustné iba proti

výroku, ktorým sa námietkam povinného vyhovelo).

Podľa prvej vety sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie

podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný

predpis neustanovuje inak.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania,

o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní

od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol

právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu (ods. 1). Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom,

pre ktorý platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka

na doplnenie rozsudku, uznesením návrh zamietne (ods. 2).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa vôbec vo svojom uznesení nezaoberal

návrhom sťažovateľky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, a preto mohla sťažovateľka v súlade s § 166 ods. 1 v lehote 15 dní od doručenia

namietaného uznesenia navrhnúť exekučnému súdu, aby rozhodol doplňujúcim uznesením

o tomto návrhu na zastavenie exekúcie. Proti rozhodnutiu exekučného súdu o prípadnom

zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie podaného podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku je v zmysle citovaného § 58 ods. 4 Exekučného poriadku prípustné odvolanie,

v ktorom by sťažovateľka mohla uplatniť argumentáciu uvedenú v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu a o ktorom by rozhodoval príslušný krajský súd.

V súvislosti s nevyužitím postupu podľa (nenavrhnutím doplnenia

napadnutého uznesenia sťažovateľkou) už ústavný súd uviedol (m. m. ,

), že ak mal sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom k dispozícii

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne

poskytuje, bolo jeho povinnosťou tieto právne prostriedky nápravy uplatniť. Ak sťažovateľ

kvalifikovane právne zastúpený v konaní pred všeobecným súdom nevenoval dostatočnú

pozornosť uvedeným efektívnym procesným prostriedkom nápravy a svoju pasivitu chce

odčiniť až v predmetnom konaní o sťažnosti podľa , okresnému súdu

nemožno vyčítať odopretie základného práva na súdnu ochranu.

Navyše, Exekučný poriadok umožňoval sťažovateľke takú ochranu označených

základných práv, na ktorú bola oprávnená bez časového obmedzenia ihneď po začatí

exekučného konania, o ktorom sa dozvedela najneskôr doručením upovedomenia o začatí

exekúcie. Sťažovateľka bola oprávnená, ale aj povinná na to, aby všetky právne prostriedky

pred podaním sťažnosti podľa využila, teda nielen námietky podľa

§ 50 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného

poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd aj bez návrhu povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku).

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie

môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

Z uvedeného je zrejmé, že by v prípade podania návrhu na odklad exekúcie (§ 56

Exekučného poriadku) spojeného s návrhom na zastavenie exekúcie (§ 57 Exekučného

poriadku) nemohlo dôjsť ku skončeniu exekučného konania, keďže do rozhodnutia súdu

o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku

povinného. Ak by sťažovateľka využila tento právny prostriedok na ochranu svojich práv

kumulatívne s návrhom na zastavenie exekúcie, čo, ako už bolo uvedené, mala možnosť

urobiť ihneď po začatí exekúcie, musel by sa exekučný súd zaoberať aj jej návrhom

na zastavenie exekúcie a vysporiadať sa so všetkými jej námietkami, ktoré uplatnila

aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Navyše, v takom prípade by proti rozhodnutiu

exekučného súdu bolo prípustné odvolanie a o veci by rozhodoval odvolací súd. Tvrdenie,

že sťažovateľka vyčerpala pred podaním sťažnosti všetky právne prostriedky podľa § 53

ods. 1 , sú v kontexte uvedených skutočností podľa názoru

ústavného súdu neakceptovateľné, a to v neposlednom rade aj so zreteľom na § 61

Exekučného poriadku, podľa ktorého je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom

konaní vylúčené. Ústavný súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach daného prípadu

prichádzal do úvahy postup podľa , podľa ktorého

ústavný súd prijatie sťažnosti neodmietne, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1,

ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka mala na ochranu základných práv, porušenie ktorých namietala, právny

prostriedok (návrh na odklad exekúcie), o ktorom by rozhodoval exekučný súd, a o odvolaní

proti rozhodnutiu o návrhu na zastavenie exekúcie aj odvolací súd. Tieto právne prostriedky

však nevyužila, a preto v súlade s je jej sťažnosť

neprípustná.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využije všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol

s ich uplatnením úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo

slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa (m. m.

, , ). K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá

podľa , a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber,

ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný

postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú

je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho

vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu

základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí ( a a ).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky

na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011