Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 193/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta L., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., S., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta L. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2010

faxom a následne 24. marca 2010 poštou doručená sťažnosť Mesta L. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „namietané exekučné konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako účastník exekučného

konania (v procesnom postavení povinného) o zaplatenie sumy 29 528,18 € s prísl.

vedeného súdnym exekútorom JUDr. T. B., B., podal 9. júla 2009 proti exekúcii námietky.

Tieto námietky odôvodnil tým, „že Platobný výmer P. v konkurze... zo dňa 24. 5. 2005

(exekučný titul, pozn.)“ nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu bolo podané

odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. januára 2010 (ďalej

aj „namietané uznesenie“) rozhodol o námietkach sťažovateľa tak, že ich zamietol. Dňa

2. februára 2010 podal sťažovateľ návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“), ktorým sa okresný súd do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu nezaoberal.

Sťažovateľ poukazuje na to, že ťažisková argumentácia, na ktorej založil svoje

námietky proti exekúcii, spočívala na tom, že v namietanom exekučnom konaní neexistuje

právoplatný exekučný titul. Ďalej v námietkach proti exekúcii vyslovil názor, že „Konanie

oprávneného je tak zmätočné. Až s účinnosťou od 1. 6. 2009

do exekučného konania prináša, že exekučný titul je taktiež rozhodnutie vo veci zdravotného

poistenia. Návrh na vykonanie exekúcie povinný (správne má byť oprávnený, pozn.) doručil

súdnemu exekútorovi už dňa 24. 2. 2009, teda v čase, kedy ani platobný výmer podľa

exekučného poriadku exekučným titulom ani nemohol byť.“.

V námietkach proti exekúcii dôvodí sťažovateľ aj tvrdením o právnej neúčinnosti

postúpenia pohľadávky, „teda oprávnený nie je osobou aktívne legitimovanou...

Pohľadávku nebolo podľa hmotného práva možné postúpiť na tretiu osobu, keďže to

znamená zmenu a podstatné zhoršenie postavenia dlžníka, ktorý stráca možnosť využiť

inštitúty ako napr. podať odvolanie, námietky a pod.“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že „V napadnutom uznesení

sa Okresný súd žiadnym spôsobom nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, čím porušil jeho

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie len celkom jednostranne

pripomína známe a nenamietané skutočnosti. I keď sťažovateľ nemá právo na to, aby sa súd

zaoberal každým jeho tvrdením, má právo, aby sa súd v odôvodnení vyporiadal s tak

závažnou otázkou v exekučnom konaní, ako je právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného

titulu.“.

Zásadným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

je však podľa sťažovateľa „nepochopiteľné, priam arbitrárne posúdenie doručenia

odvolania sťažovateľa proti platobnému výmeru“, z ktorého sťažovateľ cituje nasledujúcu

pasáž: „Povinný namietal v námietkach, že podal voči uvedenému platobnému výmeru

odvolanie, avšak jeho doručenie nijakým spôsobom nepreukázal. Súdu predložil len

písomné vyhotovenie odvolania a poštový podací hárok. Z podacieho poštového hárku je

zrejmá len skutočnosť, že P. bola odoslaná písomnosť, avšak nie je zrejmé, o aký druh sa

jedná. Odvolanie bolo spísané s dátumom 20. 6. 2005 a platobný výmer nadobudol

právoplatnosť dňa 5. 12. 2006, teda cca rok po spísaní odvolania.“.

Podľa sťažovateľa je konštatovanie okresného súdu o tom, že podací hárok nie je

dôkazným prostriedkom a že nie je jasné, čo bolo odosielané, „v zjavnom protiklade

s právom na spravodlivý proces, keď súd si sám arbitrárne rozhodne o zásadných

skutočnostiach a neprihliada na predložené písomné dôkazy. Ak súd vylúčil poštové služby

ako prostriedok k preukázateľnému doručeniu písomnosti, vylúčil obranu sťažovateľa proti

exekúcii. Tento postup je navyše v protiklade so súdnou praxou, keď poštové podacie hárky

ako dôkazný prostriedok sú bežne bez pochybností prijímané. Súd si však vybral extrémne

ničím nepodložené stanovisko vymykajúce sa praxi súdneho rozhodovania.“.

Napokon sťažovateľ v závere sťažnosti označil postup okresného súdu pri

posudzovaní doručenia jeho odvolania proti platobnému výmeru za „absurdný

formalizmus“, ktorý mu zabránil v namietanom exekučnom konaní riadne konať pred

súdom.

Odvolávajúc sa na uvedené dôvody sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo mesta L. na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd zrušuje uznesenie uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves

-105 z 14. 1. 2010 a vracia vec na ďalšie konanie.

Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov

konania.

Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 300,- €, a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na ochranu pred

postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , ktorým bolo podľa

neho porušené jeho základné právo zaručené v .

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie ústavných a zákonných predpokladov na podanie sťažnosti, ktoré sú

uvedené v a , odôvodnil sťažovateľ

tak, že podal 2. júla 2009 námietky proti exekúcii (doručené súdnemu exekútorovi 6. júla

2009), ktorým okresný súd namietaným uznesením nevyhovel, pričom proti tomuto jeho

uzneseniu nie je prípustné odvolanie ani dovolanie. Sťažovateľ ďalej 2. februára 2010

doručil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku,

o ktorom okresný súd do podania jeho sťažnosti nerozhodol.

Pokiaľ ide o odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, sťažovateľ uviedol,

že takýto návrh nepodal, a to z toho dôvodu, že „namieta existenciu exekučného titulu

a zákonnosť samotného exekučného konania“.

V exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku má povinný viacero právnych

prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom

výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky

ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľa, že exekúcia

sa začala, aj keď nie je splnený jej materiálny predpoklad, t. j. neexistuje vykonateľné

rozhodnutie, ktoré jej vykonanie pripúšťa (neprípustnosť exekúcie).

K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného

poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh

na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych

prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom,

že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa

zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej

vykonávanie).

Ako už bolo uvedené, námietky proti exekúcii sú len jedným z prostriedkov obrany

povinného v exekučnom konaní. Nejde však o najúčinnejší prostriedok ochrany práv

povinného, pretože nevyhovenie námietkam nemožno napádať riadnym opravným

prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie

podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie

exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie,

ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať

návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli,

alebo neboli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým

námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu

k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné

v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom

postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku

vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), t. j. ak sa

začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, ak rozhodnutie,

ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, ak exekúciu súd vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a napokon,

ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Sťažovateľ potvrdil, že návrh na odklad exekúcie nepodal, a to preto, lebo namieta

existenciu samotného exekučného titulu, ako aj zákonnosť samotného exekučného konania.

S poukazom na to sa nazdáva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal všetky

právne prostriedky nápravy, ktoré mu zákon účinne poskytoval.

Názor sťažovateľa na vyčerpanie právnych prostriedkov v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom zákone nie je vecne správny. Exekučný poriadok umožňoval sťažovateľovi takú

ochranu označených základných práv, na ktorú bol oprávnený bez časového obmedzenia

ihneď po začatí exekučného konania, o ktorom sa dozvedel najneskôr doručením

upovedomenia o začatí exekúcie. Sťažovateľ bol oprávnený, ale aj povinný na to,

aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti podľa využil,

teda nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie

podľa § 57 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného

poriadku.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd aj bez návrhu povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku).

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie

môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

Podľa § 60 písm. e) Exekučného poriadku poverenie na vykonanie exekúcie vydané

exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo

vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.

Zo súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že okresný súd

sa už nezaoberal návrhom sťažovateľa na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného

poriadku, ktorý mu bol doručený 2. februára 2010, pretože mu súdny exekútor 25. februára

2010 doručil oznámenie o vymožení pohľadávky v namietanom exekučnom konaní

a ukončení exekúcie a zároveň mu vrátil aj originál poverenia na vykonanie exekúcie.

Návrh na zastavenie exekúcie sa v dôsledku uvedeného už stal bezpredmetným, o čom

okresný súd sťažovateľa vyrozumel prípisom.

Z uvedeného je zrejmé, že by v prípade podania návrhu na odklad exekúcie (§ 56

Exekučného poriadku) spojeného s návrhom na zastavenie exekúcie (§ 57 Exekučného

poriadku) nemohlo dôjsť ku skončeniu exekučného konania, keďže do rozhodnutia súdu

o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku

povinného. Ak by bol sťažovateľ využil tento právny prostriedok na ochranu svojich práv

kumulatívne s návrhom na zastavenie exekúcie, čo, ako už bolo uvedené, mal možnosť

urobiť ihneď po začatí exekúcie, musel by sa exekučný súd zaoberať aj jeho návrhom

na zastavenie exekúcie a vysporiadať sa so všetkými jeho námietkami, ktoré uplatnil

aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Navyše by proti rozhodnutiu exekučného súdu

v takom prípade bolo prípustné odvolanie a o veci by rozhodoval odvolací súd. Dôvod

nepodania návrhu na odklad exekúcie uvedený v sťažnosti ani tvrdenie, že sťažovateľ

vyčerpal pred podaním sťažnosti všetky právne prostriedky podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, sú v kontexte uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu

neakceptovateľné, a to v neposlednom rade aj so zreteľom na § 61 Exekučného poriadku,

podľa ktorého je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené. Ústavný

súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach daného prípadu prichádzal do úvahy postup podľa

, podľa ktorého ústavný súd prijatie sťažnosti

neodmietne, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto

podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ mal na ochranu základného práva, porušenie ktorého namietal, právny

prostriedok (návrh na odklad exekúcie), o ktorom by rozhodoval exekučný súd,

a o spojenom návrhu na zastavenie exekúcie aj odvolací súd. Tento právny prostriedok však

nevyužil, a preto v súlade s je jeho sťažnosť

neprípustná.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využije všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody

sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa . K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142

ods. 1 a a 7 ).

Neprípustnosť sťažnosti viedla ústavný súd k tomu, že ju senát ústavného súdu

odmietol už po jej predbežnom prerokovaní ( ).

Ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nevyzval sťažovateľa

na predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie v konaní podľa ,

ktoré napriek avizovanému prísľubu do dňa predbežného prerokovania sťažnosti

nepredložil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010