Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 290 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (296)IV. ÚS 193/2010
PDF · 202.3 KB
No categories available
IV. ÚS 193/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mesta L., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., S., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Er/107/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mesta L. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2010
faxom a následne 24. marca 2010 poštou doručená sťažnosť Mesta L. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
8 Er/107/2009 (ďalej aj „namietané exekučné konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako účastník exekučného
konania (v procesnom postavení povinného) o zaplatenie sumy 29 528,18 € s prísl.
vedeného súdnym exekútorom JUDr. T. B., B., podal 9. júla 2009 proti exekúcii námietky.
Tieto námietky odôvodnil tým, „že Platobný výmer P. v konkurze... zo dňa 24. 5. 2005
(exekučný titul, pozn.)“ nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu bolo podané
odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 Er/107/2009 zo 14. januára 2010 (ďalej
aj „namietané uznesenie“) rozhodol o námietkach sťažovateľa tak, že ich zamietol. Dňa
2. februára 2010 podal sťažovateľ návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), ktorým sa okresný súd do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu nezaoberal.
Sťažovateľ poukazuje na to, že ťažisková argumentácia, na ktorej založil svoje
námietky proti exekúcii, spočívala na tom, že v namietanom exekučnom konaní neexistuje
právoplatný exekučný titul. Ďalej v námietkach proti exekúcii vyslovil názor, že „Konanie
oprávneného je tak zmätočné. Až zákon č. 192/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. 6. 2009
do exekučného konania prináša, že exekučný titul je taktiež rozhodnutie vo veci zdravotného
poistenia. Návrh na vykonanie exekúcie povinný (správne má byť oprávnený, pozn.) doručil
súdnemu exekútorovi už dňa 24. 2. 2009, teda v čase, kedy ani platobný výmer podľa
exekučného poriadku exekučným titulom ani nemohol byť.“.
V námietkach proti exekúcii dôvodí sťažovateľ aj tvrdením o právnej neúčinnosti
postúpenia pohľadávky, „teda oprávnený nie je osobou aktívne legitimovanou...
Pohľadávku nebolo podľa hmotného práva možné postúpiť na tretiu osobu, keďže to
znamená zmenu a podstatné zhoršenie postavenia dlžníka, ktorý stráca možnosť využiť
inštitúty ako napr. podať odvolanie, námietky a pod.“.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že „V napadnutom uznesení
sa Okresný súd žiadnym spôsobom nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, čím porušil jeho
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie len celkom jednostranne
pripomína známe a nenamietané skutočnosti. I keď sťažovateľ nemá právo na to, aby sa súd
zaoberal každým jeho tvrdením, má právo, aby sa súd v odôvodnení vyporiadal s tak
závažnou otázkou v exekučnom konaní, ako je právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného
titulu.“.
Zásadným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je však podľa sťažovateľa „nepochopiteľné, priam arbitrárne posúdenie doručenia
odvolania sťažovateľa proti platobnému výmeru“, z ktorého sťažovateľ cituje nasledujúcu
pasáž: „Povinný namietal v námietkach, že podal voči uvedenému platobnému výmeru
odvolanie, avšak jeho doručenie nijakým spôsobom nepreukázal. Súdu predložil len
písomné vyhotovenie odvolania a poštový podací hárok. Z podacieho poštového hárku je
zrejmá len skutočnosť, že P. bola odoslaná písomnosť, avšak nie je zrejmé, o aký druh sa
jedná. Odvolanie bolo spísané s dátumom 20. 6. 2005 a platobný výmer nadobudol
právoplatnosť dňa 5. 12. 2006, teda cca rok po spísaní odvolania.“.
Podľa sťažovateľa je konštatovanie okresného súdu o tom, že podací hárok nie je
dôkazným prostriedkom a že nie je jasné, čo bolo odosielané, „v zjavnom protiklade
s právom na spravodlivý proces, keď súd si sám arbitrárne rozhodne o zásadných
skutočnostiach a neprihliada na predložené písomné dôkazy. Ak súd vylúčil poštové služby
ako prostriedok k preukázateľnému doručeniu písomnosti, vylúčil obranu sťažovateľa proti
exekúcii. Tento postup je navyše v protiklade so súdnou praxou, keď poštové podacie hárky
ako dôkazný prostriedok sú bežne bez pochybností prijímané. Súd si však vybral extrémne
ničím nepodložené stanovisko vymykajúce sa praxi súdneho rozhodovania.“.
Napokon sťažovateľ v závere sťažnosti označil postup okresného súdu pri
posudzovaní doručenia jeho odvolania proti platobnému výmeru za „absurdný
formalizmus“, ktorý mu zabránil v namietanom exekučnom konaní riadne konať pred
súdom.
Odvolávajúc sa na uvedené dôvody sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er/107/2009 porušil
základné právo mesta L. na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd zrušuje uznesenie uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves
8 Er/107/2009-105 z 14. 1. 2010 a vracia vec na ďalšie konanie.
Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov
konania.
Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 300,- €, a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na ochranu pred
postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Er/107/2009, ktorým bolo podľa
neho porušené jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Splnenie ústavných a zákonných predpokladov na podanie sťažnosti, ktoré sú
uvedené v čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, odôvodnil sťažovateľ
tak, že podal 2. júla 2009 námietky proti exekúcii (doručené súdnemu exekútorovi 6. júla
2009), ktorým okresný súd namietaným uznesením nevyhovel, pričom proti tomuto jeho
uzneseniu nie je prípustné odvolanie ani dovolanie. Sťažovateľ ďalej 2. februára 2010
doručil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku,
o ktorom okresný súd do podania jeho sťažnosti nerozhodol.
Pokiaľ ide o odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, sťažovateľ uviedol,
že takýto návrh nepodal, a to z toho dôvodu, že „namieta existenciu exekučného titulu
a zákonnosť samotného exekučného konania“.
V exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku má povinný viacero právnych
prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom
výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky
ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľa, že exekúcia
sa začala, aj keď nie je splnený jej materiálny predpoklad, t. j. neexistuje vykonateľné
rozhodnutie, ktoré jej vykonanie pripúšťa (neprípustnosť exekúcie).
K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného
poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh
na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych
prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom,
že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa
zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej
vykonávanie).
Ako už bolo uvedené, námietky proti exekúcii sú len jedným z prostriedkov obrany
povinného v exekučnom konaní. Nejde však o najúčinnejší prostriedok ochrany práv
povinného, pretože nevyhovenie námietkam nemožno napádať riadnym opravným
prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie
podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie
exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie,
ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať
návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli,
alebo neboli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým
námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu
k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné
v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom
postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku
vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), t. j. ak sa
začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, ak rozhodnutie,
ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, ak exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a napokon,
ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Sťažovateľ potvrdil, že návrh na odklad exekúcie nepodal, a to preto, lebo namieta
existenciu samotného exekučného titulu, ako aj zákonnosť samotného exekučného konania.
S poukazom na to sa nazdáva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal všetky
právne prostriedky nápravy, ktoré mu zákon účinne poskytoval.
Názor sťažovateľa na vyčerpanie právnych prostriedkov v zmysle § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom zákone nie je vecne správny. Exekučný poriadok umožňoval sťažovateľovi takú
ochranu označených základných práv, na ktorú bol oprávnený bez časového obmedzenia
ihneď po začatí exekučného konania, o ktorom sa dozvedel najneskôr doručením
upovedomenia o začatí exekúcie. Sťažovateľ bol oprávnený, ale aj povinný na to,
aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy využil,
teda nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie
podľa § 57 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného
poriadku.
Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd aj bez návrhu povoliť odklad
exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku).
Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie
môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.
Podľa § 60 písm. e) Exekučného poriadku poverenie na vykonanie exekúcie vydané
exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo
vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.
Zo súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že okresný súd
sa už nezaoberal návrhom sťažovateľa na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného
poriadku, ktorý mu bol doručený 2. februára 2010, pretože mu súdny exekútor 25. februára
2010 doručil oznámenie o vymožení pohľadávky v namietanom exekučnom konaní
a ukončení exekúcie a zároveň mu vrátil aj originál poverenia na vykonanie exekúcie.
Návrh na zastavenie exekúcie sa v dôsledku uvedeného už stal bezpredmetným, o čom
okresný súd sťažovateľa vyrozumel prípisom.
Z uvedeného je zrejmé, že by v prípade podania návrhu na odklad exekúcie (§ 56
Exekučného poriadku) spojeného s návrhom na zastavenie exekúcie (§ 57 Exekučného
poriadku) nemohlo dôjsť ku skončeniu exekučného konania, keďže do rozhodnutia súdu
o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku
povinného. Ak by bol sťažovateľ využil tento právny prostriedok na ochranu svojich práv
kumulatívne s návrhom na zastavenie exekúcie, čo, ako už bolo uvedené, mal možnosť
urobiť ihneď po začatí exekúcie, musel by sa exekučný súd zaoberať aj jeho návrhom
na zastavenie exekúcie a vysporiadať sa so všetkými jeho námietkami, ktoré uplatnil
aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Navyše by proti rozhodnutiu exekučného súdu
v takom prípade bolo prípustné odvolanie a o veci by rozhodoval odvolací súd. Dôvod
nepodania návrhu na odklad exekúcie uvedený v sťažnosti ani tvrdenie, že sťažovateľ
vyčerpal pred podaním sťažnosti všetky právne prostriedky podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, sú v kontexte uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu
neakceptovateľné, a to v neposlednom rade aj so zreteľom na § 61 Exekučného poriadku,
podľa ktorého je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené. Ústavný
súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach daného prípadu prichádzal do úvahy postup podľa
§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd prijatie sťažnosti
neodmietne, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľ mal na ochranu základného práva, porušenie ktorého namietal, právny
prostriedok (návrh na odklad exekúcie), o ktorom by rozhodoval exekučný súd,
a o spojenom návrhu na zastavenie exekúcie aj odvolací súd. Tento právny prostriedok však
nevyužil, a preto v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je jeho sťažnosť
neprípustná.
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využije všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. K tomu treba dodať, že
sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy a § 1 a 7 Občianskeho súdneho poriadku).
Neprípustnosť sťažnosti viedla ústavný súd k tomu, že ju senát ústavného súdu
odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nevyzval sťažovateľa
na predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktoré napriek avizovanému prísľubu do dňa predbežného prerokovania sťažnosti
nepredložil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2010