Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 453/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. M. B., právne služby, s. r. o.,

M., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. B., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. septembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2011 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2010“), ako

aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok

krajského súdu z 8. júna 2011“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu z 8. septembra 2010

bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 4 979,09 € so zmluvnou pokutou vo výške

0,25 % denne od 21. novembra 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume

299 € a žalobcovi v 2. rade sumu 6 638,78 € so zmluvnou pokutou vo výške 0,25 % denne

od 21. novembra 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 398 €, a to všetko

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd rozsudkom z 8. júna 2011 odvolaním

sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2010 potvrdil

a sťažovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ opisuje skutkový stav veci takto:

„Predmetom konania pred Okresným súdom Prievidza vedeného pod sp. zn.

bolo žalobcami tvrdené právo na vrátenie pôžičky poskytnutej sťažovateľovi.

Sťažovateľ popiera právo žalobcov na vrátenie pôžičky tak ako to uvádzal vo svojich

podaniach a podal proti rozsudku vyhlásenému Okresným súdom Prievidza dňa

08. 09. 2010 odvolanie, v ktorom okrem vytknutia oprávnenosti právneho nároku žalobcov

na zaplatenie žalovanej sumy poukazoval na to, že pojednávame dňa 08. 09. 2010 sa

vykonalo napriek tomu, že žiadal, aby sa toto odročilo z dôvodu, že potrebuje zabezpečiť

právne zastúpenie svojej osoby a ním oslovený advokáti JUDr. Z., resp. JUDr. Ž. boli v tom

čase v zahraničí.

Napriek následnému zisťovaniu súdu na akú dobu žiada odročiť pojednávanie, súd

oboznámil na tomto pojednávaní listinné dôkazy a rozhodol. Sťažovateľ uviedol aj to, že

odročenie pojednávania by trvalo aj s oboznámením sa so spisovým materiálom zo strany

ním zvoleného právneho zástupcu asi jeden mesiac a napriek tomu súd konal a rozhodol.

Aj po poučení podľa trval sťažovateľ na tom, že vykonané

dokazovanie chce doplniť, ale bez prítomnosti svojho právneho zástupcu to nemôže urobiť

a bude sa toho domáhať na odvolacom súde.

Proti rozsudku Okresného súdu Prievidza podal sťažovateľ dňa 03. 11. 2010

odvolanie, v ktorom poukázal na to, že mu nebolo súdom prvého stupňa umožnené zvoliť si

právneho zástupcu, s ktorým sa chcel poradiť o postupe v súdnom konaní a vykonávaní

dôkazov. Sťažovateľ svoje odvolanie doplnil dňa 16. 05. 2011 a predložil Krajskému súdu

v Trenčíne výdavkové pokladničné doklady svedčiace o zaplatení splátok pôžičiek

žalobcom.

Krajský súd v Trenčíne rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, ako bolo uvedené vyššie

s tým, že súd prvého stupňa nekonal tak, že by odňal žalovanému právo konať pred súdom,

najmä keď bol osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok a že

za takúto okolnosť nemožno považovať ani nevyhovenie žiadosti sťažovateľa o odročenie

pojednávania za účelom zvolenia si právneho zástupcu. Krajský súd v Trenčíne sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia ani nezmienil o tom, ako sa vysporiadal s doplnením

odvolania sťažovateľa zo dňa 16. 05. 2011.“

Sťažovateľ uvádza, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv

došlo tým, že mu „ako účastníkovi konania pred súdom postupom súdov bola odňatá

možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „Jednou zložkou práva na súdnu ochranu je

právo, aby sa účastník konania mohol osobne zúčastniť prejednávania jeho veci, právo

vyjadriť sa k predmetu konania a k dôkazom, ktoré sú pred súdom vykonávané, predkladať

dôkazy a právo na kvalifikovanú pomoc – právnu pomoc v konaní pred súdom.

Na pojednávaní dňa 08. 09. 2010 sťažovateľ jasne a zrozumiteľne deklaroval svoj

záujem o aplikáciu práva na poskytnutie právnej pomoci, ktorú si však nemohol bez

vlastného zavinenia zabezpečiť ku dňu tohto pojednávania.

Súd bez vážneho dôvodu ignoroval túto ústavne podloženú požiadavku sťažovateľa

a neposkytol mu primeraný čas na zvolenie si právneho zástupcu. Nič pri tom súdu

nebránilo, aby tak urobil a to hoci aj v zmysle vyjadrenia sa sťažovateľa, že by na to, aby sa

aj jeho právny zástupca mohol oboznámiť s výsledkami doterajšieho konania, tak že by sa

pojednávame konalo o mesiac. Predmetom konania na súde nebola vec, u ktorej by

odročením pojednávania hrozila žalobcom vážna ujma alebo iný závažný negatívny

následok.

Následná realizácia poučovacej povinnosti súdu podľa bola len

formálnym aktom bez toho, že by sa dalo zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 08. 09. 2010

zistiť, či sťažovateľ poučeniu porozumel a predovšetkým či si je vedomý všetkých právnych

dôsledkov svojho vyjadrenia.“.

Za ďalší nedostatok konania sťažovateľ považuje to, že krajský súd „nepovažoval

postup súdu prvého stupňa za postup, ktorým sa odňalo sťažovateľovi právo konať pred

súdom, ale aj to, že vôbec v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 08. 06. 2011 nereagoval

na listinné dôkazy predložené sťažovateľom podaním zo dňa 16. 05. 2011, t. j. či sa vôbec

zaoberal ich existenciou a prípustnosťou ich vykonania v odvolacom konaní alebo v konaní

pred súdom prvého stupňa po prípadnom zrušení napadnutého rozsudku.

Tým, že súd vykonal pojednávanie dňa 08. 09. 2011 napriek výslovnej žiadosti

sťažovateľa o jeho odročenie, kým si zabezpečí realizáciu svojho práva na právne

zastúpenie formou zvolenia si právneho zástupcu, Okresný súd Prievidza porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

a konal v rozpore s , 2 a

Takéto konanie Okresného súdu Prievidza nebolo žiadnym spôsobom korigované ani

napravené ani v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne, ktorý v postupe Okresného súdu

Prievidza nevidel žiadne pochybenia.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu a krajského

súdu došlo k nezákonnému zásahu do jeho v sťažnosti označených základných práv a že mu

týmto konaním všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom a z tohto

dôvodu podal v tejto právnej veci aj dovolanie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pred Okresným

súdom Prievidza a pred Krajským súdom v Trenčíne č. k.

porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a , a podľa , a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom zrušuje sa rozsudok

Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. 09. 2010 č. k. -106 a Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 08. 06. 2011 č. k. -145 a podľa § 56 ods. 3 písm. b/

zákona o konaní pred Ústavným súdom SR vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému

súdu Prievidza.

Podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom sú Okresný súd

Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- EUR a to v lehote do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 314,19 EUR a to na účet právneho

zástupcu sťažovateľa...“

Súčasne sťažovateľ požiadal aj o vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2

. Navrhol taktiež, aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť...

rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. 09. 2010 č. k. -106 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08. 06. 2011 č. k. -145“.

Ďalej sťažovateľ súčasne s návrhom na vydanie dočasného opatrenia žiadal ústavný

súd, aby uložil „R. B..., a J. B..., Prievidza, aby sa dočasne zdržali oprávnenia priznaného

rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. 09. 2010 č. k. -106 v

spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08. 06. 2011 č. k.

145“.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti

v súčinnosti s okresným súdom zistil, že v súčasnosti sa vykonávajú na okresnom súde

úkony spojené s predložením spisu dovolaciemu súdu. Sťažovateľ požiadal okresný súd

o oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní. Po právoplatnom rozhodnutí

o tejto žiadosti sťažovateľa bude spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie

jeho základných práv podľa , a a podľa

ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej

súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. septembra 2010, ako aj s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna 2011.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a podľa listiny každý má právo na právnu

pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy

od začiatku konania...

Podľa a podľa listiny každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. septembra

2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu z 8. septembra 2010 ústavný

súd poukazuje na už spomínaný princíp subsidiarity ( ), z ktorého

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu

sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd

na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné

právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených základných

práv.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napadnutého rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2010 využitím riadneho opravného

prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti)

aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu

svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ

na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozsudku okresnému súdu)

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna 2011

Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany

svojich a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa

sťažovateľ domáha sťažnosťou podľa a tiež aj dovolaním podaným

proti namietanému rozsudku krajského súdu z 8. júna 2011, o ktorom do predbežného

prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté, resp. spis ešte nebol postúpený najvyššiemu

súdu ako súdu dovolaciemu. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jej veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a

ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o

poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné

(porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na poskytnutie ktorej je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto

prípadoch považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a

Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa (napr. na vydanie dočasného opatrenia) v uvedenej veci stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011