Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 287 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (292)IV. ÚS 453/2011
PDF · 259.43 KB
No categories available
IV. ÚS 453/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. M. B., právne služby, s. r. o.,
M., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. B., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C/209/2009 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/367/2010 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2011 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/209/2009 a jeho rozsudkom
z 8. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2010“), ako
aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Co/367/2010 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok
krajského súdu z 8. júna 2011“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu z 8. septembra 2010
bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 4 979,09 € so zmluvnou pokutou vo výške
0,25 % denne od 21. novembra 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume
299 € a žalobcovi v 2. rade sumu 6 638,78 € so zmluvnou pokutou vo výške 0,25 % denne
od 21. novembra 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 398 €, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd rozsudkom z 8. júna 2011 odvolaním
sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2010 potvrdil
a sťažovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľ opisuje skutkový stav veci takto:
„Predmetom konania pred Okresným súdom Prievidza vedeného pod sp. zn.
17 C/209/2009 bolo žalobcami tvrdené právo na vrátenie pôžičky poskytnutej sťažovateľovi.
Sťažovateľ popiera právo žalobcov na vrátenie pôžičky tak ako to uvádzal vo svojich
podaniach a podal proti rozsudku vyhlásenému Okresným súdom Prievidza dňa
08. 09. 2010 odvolanie, v ktorom okrem vytknutia oprávnenosti právneho nároku žalobcov
na zaplatenie žalovanej sumy poukazoval na to, že pojednávame dňa 08. 09. 2010 sa
vykonalo napriek tomu, že žiadal, aby sa toto odročilo z dôvodu, že potrebuje zabezpečiť
právne zastúpenie svojej osoby a ním oslovený advokáti JUDr. Z., resp. JUDr. Ž. boli v tom
čase v zahraničí.
Napriek následnému zisťovaniu súdu na akú dobu žiada odročiť pojednávanie, súd
oboznámil na tomto pojednávaní listinné dôkazy a rozhodol. Sťažovateľ uviedol aj to, že
odročenie pojednávania by trvalo aj s oboznámením sa so spisovým materiálom zo strany
ním zvoleného právneho zástupcu asi jeden mesiac a napriek tomu súd konal a rozhodol.
Aj po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. trval sťažovateľ na tom, že vykonané
dokazovanie chce doplniť, ale bez prítomnosti svojho právneho zástupcu to nemôže urobiť
a bude sa toho domáhať na odvolacom súde.
Proti rozsudku Okresného súdu Prievidza podal sťažovateľ dňa 03. 11. 2010
odvolanie, v ktorom poukázal na to, že mu nebolo súdom prvého stupňa umožnené zvoliť si
právneho zástupcu, s ktorým sa chcel poradiť o postupe v súdnom konaní a vykonávaní
dôkazov. Sťažovateľ svoje odvolanie doplnil dňa 16. 05. 2011 a predložil Krajskému súdu
v Trenčíne výdavkové pokladničné doklady svedčiace o zaplatení splátok pôžičiek
žalobcom.
Krajský súd v Trenčíne rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, ako bolo uvedené vyššie
s tým, že súd prvého stupňa nekonal tak, že by odňal žalovanému právo konať pred súdom,
najmä keď bol osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok a že
za takúto okolnosť nemožno považovať ani nevyhovenie žiadosti sťažovateľa o odročenie
pojednávania za účelom zvolenia si právneho zástupcu. Krajský súd v Trenčíne sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia ani nezmienil o tom, ako sa vysporiadal s doplnením
odvolania sťažovateľa zo dňa 16. 05. 2011.“
Sťažovateľ uvádza, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených základných práv
došlo tým, že mu „ako účastníkovi konania pred súdom postupom súdov bola odňatá
možnosť konať pred súdom“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „Jednou zložkou práva na súdnu ochranu je
právo, aby sa účastník konania mohol osobne zúčastniť prejednávania jeho veci, právo
vyjadriť sa k predmetu konania a k dôkazom, ktoré sú pred súdom vykonávané, predkladať
dôkazy a právo na kvalifikovanú pomoc – právnu pomoc v konaní pred súdom.
Na pojednávaní dňa 08. 09. 2010 sťažovateľ jasne a zrozumiteľne deklaroval svoj
záujem o aplikáciu práva na poskytnutie právnej pomoci, ktorú si však nemohol bez
vlastného zavinenia zabezpečiť ku dňu tohto pojednávania.
Súd bez vážneho dôvodu ignoroval túto ústavne podloženú požiadavku sťažovateľa
a neposkytol mu primeraný čas na zvolenie si právneho zástupcu. Nič pri tom súdu
nebránilo, aby tak urobil a to hoci aj v zmysle vyjadrenia sa sťažovateľa, že by na to, aby sa
aj jeho právny zástupca mohol oboznámiť s výsledkami doterajšieho konania, tak že by sa
pojednávame konalo o mesiac. Predmetom konania na súde nebola vec, u ktorej by
odročením pojednávania hrozila žalobcom vážna ujma alebo iný závažný negatívny
následok.
Následná realizácia poučovacej povinnosti súdu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. bola len
formálnym aktom bez toho, že by sa dalo zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 08. 09. 2010
zistiť, či sťažovateľ poučeniu porozumel a predovšetkým či si je vedomý všetkých právnych
dôsledkov svojho vyjadrenia.“.
Za ďalší nedostatok konania sťažovateľ považuje to, že krajský súd „nepovažoval
postup súdu prvého stupňa za postup, ktorým sa odňalo sťažovateľovi právo konať pred
súdom, ale aj to, že vôbec v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 08. 06. 2011 nereagoval
na listinné dôkazy predložené sťažovateľom podaním zo dňa 16. 05. 2011, t. j. či sa vôbec
zaoberal ich existenciou a prípustnosťou ich vykonania v odvolacom konaní alebo v konaní
pred súdom prvého stupňa po prípadnom zrušení napadnutého rozsudku.
Tým, že súd vykonal pojednávanie dňa 08. 09. 2011 napriek výslovnej žiadosti
sťažovateľa o jeho odročenie, kým si zabezpečí realizáciu svojho práva na právne
zastúpenie formou zvolenia si právneho zástupcu, Okresný súd Prievidza porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a konal v rozpore s § 1, 2 a § 5 O. s. p.
Takéto konanie Okresného súdu Prievidza nebolo žiadnym spôsobom korigované ani
napravené ani v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne, ktorý v postupe Okresného súdu
Prievidza nevidel žiadne pochybenia.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu a krajského
súdu došlo k nezákonnému zásahu do jeho v sťažnosti označených základných práv a že mu
týmto konaním všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom a z tohto
dôvodu podal v tejto právnej veci aj dovolanie.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto
rozhodol:
„Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pred Okresným
súdom Prievidza 17 C/209/2009 a pred Krajským súdom v Trenčíne č. k. 17 Co/367/2010
porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom zrušuje sa rozsudok
Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. 09. 2010 č. k. 17 C/209/2009-106 a Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 08. 06. 2011 č. k. 17 Co/367/2010-145 a podľa § 56 ods. 3 písm. b/
zákona o konaní pred Ústavným súdom SR vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému
súdu Prievidza.
Podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom sú Okresný súd
Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- EUR a to v lehote do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.
Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 314,19 EUR a to na účet právneho
zástupcu sťažovateľa...“
Súčasne sťažovateľ požiadal aj o vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Navrhol taktiež, aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť...
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. 09. 2010 č. k. 17 C/209/2009-106 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08. 06. 2011 č. k. 17 Co/367/2010-145“.
Ďalej sťažovateľ súčasne s návrhom na vydanie dočasného opatrenia žiadal ústavný
súd, aby uložil „R. B..., a J. B..., Prievidza, aby sa dočasne zdržali oprávnenia priznaného
rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. 09. 2010 č. k. 17 C/209/2009-106 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08. 06. 2011 č. k. 17 Co/367/2010-
145“.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti
v súčinnosti s okresným súdom zistil, že v súčasnosti sa vykonávajú na okresnom súde
úkony spojené s predložením spisu dovolaciemu súdu. Sťažovateľ požiadal okresný súd
o oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní. Po právoplatnom rozhodnutí
o tejto žiadosti sťažovateľa bude spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.
Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej
súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/209/2009 a jeho
rozsudkom z 8. septembra 2010, ako aj s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Co/367/2010 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu
pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy
od začiatku konania...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/209/2009 a jeho rozsudkom z 8. septembra
2010
V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu z 8. septembra 2010 ústavný
súd poukazuje na už spomínaný princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého
vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu
sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd
na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených základných
práv.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
napadnutého rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2010 využitím riadneho opravného
prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti)
aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu
svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súdu
v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ
na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozsudku okresnému súdu)
už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/367/2010 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011
Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany
svojich ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa
sťažovateľ domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a tiež aj dovolaním podaným
proti namietanému rozsudku krajského súdu z 8. júna 2011, o ktorom do predbežného
prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté, resp. spis ešte nebol postúpený najvyššiemu
súdu ako súdu dovolaciemu. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podaním dovolania, ako
aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jej veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a
ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych
rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o
poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné
(porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť
až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu
do základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané
porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že
sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na poskytnutie ktorej je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010),
že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto
prípadoch považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a
Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného
prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa (napr. na vydanie dočasného opatrenia) v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011