Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 224/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. A. K., Ž., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení

a uznesením Okresného súdu Žilina č.

k. -132 z 26. januára 2009, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoE

68/2010 zo 7. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6

Cdo 53/2011 z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2011 doručená sťažnosť Ing. A. J., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s

porušením ustanovení a uznesením Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -132 z 26. januára 2009, uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. októbra 2010 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo

53/2011 z 31. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

konal okresný súd o návrhu spoločnosti S., a. s. (ďalej len „oprávnený“), na

vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému v 1. rade a spoločnosti H. Ž., s. r. o.

(ďalej len „povinný v 2. rade“), o vymoženie sumy 55 367,46 € (t. j. 1 668 000 Sk; ďalej len

„vymáhaná pohľadávka“) s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým bol

rozsudok Krajského súdu v B. č. k. -62 z 5. februára 1998 v spojení s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla 1998. Na základe návrhu povinného v 1.

rade (sťažovateľa) z 27. februára 2008 okresný súd uznesením z 1. apríla 2008 vydaným

vyšším súdnym úradníkom exekučné konanie v predmetnej veci zastavil, pretože prisvedčil

argumentácii sťažovateľa (povinného v 1. rade), že pohľadávka oprávneného voči nemu,

ktorá vznikla na základe zmluvy o pôžičke zo 6. marca 1996, zanikla ešte pred začatím

exekučného konania, a to jej vzájomným započítaním s pohľadávkou sťažovateľa

(povinného v 1. rade) voči oprávnenému, ktorá mala vzniknúť zo zmluvy o predaji časti

podniku oprávnenému, pričom k započítanou týchto pohľadávok malo dôjsť 14. apríla 1997,

keď podľa tvrdení sťažovateľa (povinného v 1. rade) malo medzi ním a oprávneným dôjsť k

podpisu dohody o urovnaní uvedených vzájomných pohľadávok. Následne na základe

odvolania sa oprávneného okresný súd napádaným uznesením č. k. -132 z 26.

januára 2009 návrh sťažovateľa (povinného v 1. rade) na zastavenie exekúcie zamietol z

dôvodu, že „... povinný nepreukázal k započítaniu akých vzájomných pohľadávok... by malo

dôjsť, ani iné skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu a mali by za následok

zastavenie exekúcie, alebo iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať...“ (uznesenie

okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2009).

Krajský súd odvolanie sťažovateľa (povinného v 1. rade) proti uvedenému uzneseniu

okresného súdu uznesením sp. zn. zo 7. októbra 2010 pre neprípustnosť

odmietol „... ako podané niekým, kto na odvolanie oprávnený nie je“.

Napokon o dovolaní sťažovateľa (povinného v 1. rade) proti označenému

rozhodnutiu krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. mája 2011 tak, že dovolanie pre jeho neprípustnosť tiež odmietol (uznesenie

najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 27. júna 2011).

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním označeného

základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie v spojení s označenými článkami

najmä z dôvodu, že podľa jeho názoru okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,

t. j. nevykonal všetky sťažovateľom navrhované dôkazy (napr. nevypočul ním

navrhovaných svedkov, neoveril doručenie mu spornej a spochybňovanej dohody

o urovnaní oprávneným a pod.), ktoré by svedčili v jeho prospech, resp. by preukazovali

pravdivosť jeho tvrdení. Podľa sťažovateľa v dôsledku tohto, že okresný súd ním

navrhované dôkazy nevykonal, mu bolo odopreté právo konať pred súdom, čo však

napokon tak krajský súd, ako ani najvyšší súd v konaní o opravných prostriedkoch neuznali.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Na základe dohody o urovnaní zo dňa 14. 04. 1997 vyhlásili jej účastníci (povinný

a oprávnený), že vzájomné nároky považujú za úplne vysporiadané. Tieto skutočnosti

povinný tvrdil aj v predchádzajúcich konaniach, avšak nemal možnosť ich preukázať,

nakoľko vlastnil iba nepodpísaný rovnopis uvedenej dohody a ten mu bol zaslaný

oprávneným až doporučeným listom dňa 16. 02. 2008, čo preukázal súdu dňa 24. 11. 2008

predložením originálu uvedenej dohody vrátane originálu obálky doporučenej zásielky,

v ktorej mu uvedená dohoda bola poštou zaslaná.

Uvedené doručenie napriek predloženému dôkazu zástupca oprávneného poprel,

avšak bez akéhokoľvek relevantného dôkazu, čo mu súd bez vykonania ďalšieho

dokazovania navrhovaného povinným uveril.

Týmto postupom súd poškodil zákonné záujmy sťažovateľa - povinného a to tým, že

mu znemožnil právo na súdnu ochranu nevykonaním navrhovaných dôkazov, čim by mohol

chrániť svoje oprávnené záujmy. ...

Keďže obsah dohody o urovnaní bol novou právnou skutočnosťou, ktorá mohla

privodiť zánik vymáhaného dlhu, súd mal vykonať navrhované dôkazy tak, aby mohol

rozhodnúť bez akýchkoľvek pochybnosti. Prvostupňový súd tak neučinil, a preto je dôvodné

tvrdiť, že súd svojím postupom odňal možnosť povinnému konať pred súdom a porušil tým

právo sťažovateľa na súdnu ochranu, čo predstavuje základné právo podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a ods. (2) a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a to vydaním citovaných rozhodnutí. ...

Po vydaní uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, podal sťažovateľ -

povinný odvolanie, o ktorom rozhodol KS Žilina uznesením a ktorým

zamietol uvedené odvolanie povinného. KS Žilina mimo iné odôvodnil svoje rozhodnutie

tým, že s prihliadnutím na ods. (2) v spojitosti s ods. (4) EP a

ods. (1) EP dospel súd k záveru, že voči napadnutému uzneseniu, ktorým OS zamietol návrh

povinného na zastavenie exekúcie, odvolanie nie je prípustné. Preto odvolanie odmietol ako

podané niekým, kto na odvolanie oprávnený nie je. ...

Podľa nášho názoru súd nesprávne právne posúdil vec ak tvrdí, že neexistuje dôvod

na zastavenie exekúcie súdom podľa § 57 ods. (1), písm. f/ EP: „Exekúciu súd zastaví ak,

po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané“, pričom tvrdiť, že priznané právo

zaniklo môže tvrdiť povinný až dňom doručenia dohody o vysporiadaní vzájomných

záväzkov.

Nesprávnosť právneho posúdenia odvolacím súdom je potrebné vidieť v tom, že

skutočnosť, ktorú zistil povinný po doručení dohody o urovnaní sporu s oprávneným, ktorú

uvádzame vyššie, mal možnosť povinný uplatniť najskôr nasledujúci deň po doručení

uvedenej dohody o urovnaní sporu oprávneným.

Práve tá preukazuje, že po vydaní rozhodnutia nastala právne relevantná skutočnosť,

ktorá spôsobuje zánik súdom priznaného práva oprávneného. ...

Z hore uvedených dôvodov sťažovateľ - povinný napadol dovolaním v celom rozsahu

rozhodnutie OS Žilina - a KS Žilina – , ktorými bol

zamietnutý návrh na zastavenie exekúcie...

NS SR po preskúmaní dovolania rozhodol o jeho odmietnutí s poukazom na § 236

ods. (1) , až , pričom sa zaoberal aj dôvodmi odmietnutia

odvolania a správnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska riešenia procesnej

prípustnosti odvolania. Podľa jeho názoru v zmysle ods. (2) platí zásada,

podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa EP: „Odvolanie nie je

prípustné, pokiaľ nie je vyslovene prípustné, že odvolanie prípustné je“, pričom poukázal

na znenie § 57 ods. (1) EP, pričom návrh sťažovateľa -povinného bol odôvodnený § 57

ods. (1), písm. f) - teda že po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Máme za to,

že NS SR nesprávne právne vec posúdil, zrejme z dôvodu, že sa skutočnosťami, ktoré mali

spôsobiť zánik priznaného práva nezaoberal vôbec.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. A. J.... postupom porušovateľov základného

práva:

• Okresným súdom v Žiline v konaní č. k.: ,

• Krajským súdom v Žiline v konaní č. k.: ,

• Najvyšším súdom SR v konaní č. k.: ,

na súdnu ochranu podľa a v a

a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd slobôd bolo porušené.

2. Ústavný súd ruší rozhodnutia:

• Okresného súdu v Žiline v konaní č. k.: -132 zo dňa 26. 01. 2009,

• Krajského súdu v Žiline v konaní č. k.: , zo dňa 07. 10. 2010,

• Najvyššieho súdu SR v konaní č. k.: , zo dňa 31. 05. 2011

a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.

3. Sťažovateľovi Ing. A. J., priznáva primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume

10.000.- EUR, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške

261,82 € na účet právneho zástupcu Mgr. A. K.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručených v a dohovoru

v spojení s a , a to vo vzťahu k okresnému súdu (bod A)

z dôvodu, že okresný súd nevykonal všetky sťažovateľom navrhované dôkazy, v dôsledku

čoho mal podľa sťažovateľa dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tým súčasne aj

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pokiaľ bolo ustálené, že v exekučnom konaní

vymáhaná pohľadávka nezanikla jej započítaním na základe dohody o urovnaní

zo 14. apríla 1997, čím mal okresný súd arbitrárne odoprieť sťažovateľovi „nárok“ na

zastavenie exekúcie. Pokiaľ ide o krajský súd (bod B), sťažovateľ namieta, že nesprávne

vyhodnotil otázku procesnej neprípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu

na zastavenie exekúcie, pretože podľa sťažovateľa je tento dôvod daný ustanovením § 57

ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak po vydaní

rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Napokon vo vzťahu k najvyššiemu súdu (bod C)

sťažovateľ namieta, že sa nesprávne vysporiadal s prípustnosťou odvolania proti

rozhodnutiu okresného súdu, t. j. stotožnil sa s názorom krajského súdu, v dôsledku čoho

najvyšší súd podľa sťažovateľa nesprávne uzavrel, že účastníkovi konania (sťažovateľovi)

nebolo odňaté právo konať pred súdom podľa

(ďalej aj „OSP“), takže nie je daný ani dovolací dôvod.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že

obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

Ústavný súd tiež nad rámec podotýka, že účastníkom exekučného konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. , ako aj odvolacieho konania vedeného krajským

súdom pod sp. zn. bol v procesnom postavení povinného v 1. rade subjekt

s označením – Ing. A. J., Ž., pričom dovolanie bolo podané subjektom – Ing. A. J., B., ktorý

je súčasne aj sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom. Aj keď dovolanie a tiež

sťažnosť proti označeným rozhodnutiam tak okresného súdu, ako aj krajského súdu podal

podľa označenia iný subjekt, ako ten, ktorý bol účastníkom týchto konaní, ústavný súd

vzhľadom na skutočnosť, že z okolností a z povahy veci vyplýva, že ide o identickú fyzickú

osobu (aj keď si to nepovšimol ani najvyšší súd, pozn.), v záujme zachovania presvedčivosti

svojej rozhodovacej činnosti a materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd

na predmetnú skutočnosť iba poukazuje a sťažnosť iba z tohto dôvodu bez ďalšieho

neodmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

A. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľom napádané uznesenie okresného súdu č. k.

-132 z 26. januára 2009, odvolávajúc sa na svoju judikatúru, podľa ktorej

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa považuje ústavná

sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní a lehota na podanie sťažnosti proti

dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa tak považuje za zachovanú

(napr. , ), ústavný súd na princípe analogického výkladu

(„argumentum a simili“) v tomto špecifickom prípade, keď ani prípustnosť odvolania ako

riadneho opravného prostriedku (obdobne ako v prípade dovolania, pozn.) proti

označenému rozhodnutiu okresného súdu nebola istá, resp. nepochybná, keďže sťažovateľ

vychádzal z predpokladu, že poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania nie je

správne, preto odvolanie podal s poukazom na ustanovenie (ak

rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno ho

podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia, pozn.), pričom túto otázku (t. j. otázku

prípustnosti odvolania, pozn.) vyriešil s konečnou platnosťou až dovolací najvyšší súd,

pretože krajský súd považoval odvolanie za procesne neprípustné (preto sa meritórnym

preskúmaním uznesenia okresného súdu ani nezaoberal, pozn.), aj v tomto prípade

považoval per analogiam sťažnosť proti právoplatnému uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie za podanú včas.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Okresný súd napádané uznesenie odôvodnil takto:

„Zastavenie exekúcie je procesný úkon exekučného súdu smerujúci k trvalému

upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustnosti exekúcie, ktorá nastala

v dôsledku zákonom predvídaných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych skutočností

zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním. Účinky zastavenia

exekúcie spočívajú v tom, že sa prestanú vykonávať úkony na jej uskutočnenie. ...

Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie poukazoval na započítanie pohľadávky

s poukazom na dohodu o urovnaní. Pri započítaní pohľadávok musia existovať splatné

pohľadávky patriace dlžníkovi a veriteľovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu. Podľa

na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno

uplatniť na súde. ...

Súd poukazuje na to, že predmetom dohody o urovnaní okrem iného bola zmluva

o pôžičke z 6. 3. 1996, z ktorej vznikol záväzok povinného voči oprávnenému a ktorý

zmluvou o predaji časti podniku povinného dňa 4. 11. 1996 bol prevedený na firmu H. Ž. s.

r. o. a tiež predmetom bol majetok firmy H. Ž. s. r. o., hoci uvedený subjekt nebol

účastníkom predmetnej zmluvy. Nebolo preukázané, že by niektorý účastník danej zmluvy

mal splnomocnenie konať za firmu H. Ž., s. r. o. Podľa § 13 ods. 1 veta druhá Obchodného

zákonníka právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Hoci z

výpisu z obchodného registra na daný subjekt mal súd preukázané, že spoločníkmi

predmetnej obchodnej spoločnosti sú oprávnený a povinný, v dohode o urovnaní nie je

zmienka, že účastníkom dohody je aj obchodná spoločnosť H. Ž. s. r. o. Ak by obchodná

spoločnosť H. Ž., s. r. o. so sídlom v Ž. bola účastníkom dohody o urovnaní, musela by v nej

byť označená svojím obchodným menom a tiež označením kto v jej mene koná. Táto

skutočnosť však z predloženej dohody o urovnaní nevyplýva. Jedná sa o tri odlišné subjekty

(S. o. c. p., a. s. Ž.; Ing. A. J. a H. Ž., s. r. o., Ž.), ktoré majú svoje práva a povinnosti.

Zo zmluvy o predaji časti podniku z 4. 11. 1996 vyplýva, že v čl. II. bod 3 písm. e/

predávajúci (povinný) predáva a kupujúci (H. Ž. s. r. o.) kupuje záväzky voči firme S., a. s.

Ž. uvedené v prílohe č. 3 tejto zmluvy a podľa čl. V. bod 2 cena predmetu zmluvy bola

určená ako cena technológie 4.565.848,- Sk plus cena materiálu 79.001,70 Sk, plus

pohľadávky 14.760,- Sk, mínus záväzok z pôžičky 1.668.000,- Sk (predmetom tohto

exekučného konania), mínus úroky z pôžičky 21.605,- Sk. Z citovaného je zrejmé, že záväzok

z pôžičky 6. 3. 1996 bol prevedený na nový subjekt - obchodnú spoločnosť H. Ž. s. r. o. dňa

4. 11. 1996, a preto nemohol povinný dňa 14. 4. 1997 ohľadne predmetného záväzky

uzavrieť s oprávneným dohodu o urovnaní, nakoľko už vo vzťahu k tomuto záväzku

nevystupoval ako povinný subjekt (dlžník), ale iba ako ručiteľ.

Ak by bol skutočne povinný uhradil oprávnenému časť pôžičky vo výške 1.111.159,-

Sk dňa 4. 6. 1996, nemohol potom dňa 4. 11. 1996 predmetný dlh z pôžičky previesť v plnej

výške zmluvou o predaji časti podniku na obchodnú spoločnosť H. Ž., s. r. o., ale iba

čiastočný záväzok, ktorý nebol dovtedy uhradený. Tieto obranné tvrdenia mohol povinný

preukázať už v pôvodnom konaní, ktoré bolo skončené rozsudkom Krajského súdu Banská

Bystrica č. k. -62 zo dňa 5. 2. 1998 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 1. 7. 1998. Z odôvodnenia predmetných rozhodnutí vyplýva, že

povinný ani jednu z obranných okolností v tomto konaní netvrdil, hoci musel mať o nich

vedomosť. Bránil sa iba tou skutočnosťou, že záväzok bol prevedený na obchodnú

spoločnosť H. Ž. s. r. o. zmluvou o predaji podniku z 4. 11. 1996, z ktorého dôvodu nie je v

spore pasívne legitimovaný. ...

S poukazom na to, že povinný nepreukázal k započítaniu akých vzájomných

pohľadávok (pohľadávka na strane veriteľa a pohľadávka na strane dlžníka) by malo dôjsť,

ani iné skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu a mali by za následok

zastavenie exekúcie, alebo iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, sudca odvolaniu

oprávneného v plnom rozsahu vyhovel a návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.“

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd sa s návrhom sťažovateľa

(z hľadiska označenia subjektov by správne malo byť „povinného v 1. rade“, pozn.)

na zastavenie exekúcie z titulu ním tvrdeného zániku vymáhanej pohľadávky jej

započítaním voči pohľadávke oprávneného náležite a bezozvyšku vysporiadal, a to

spôsobom, ktorý v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne

neodôvodnený. Z namietaného uznesenia okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V uvedených súvislostiach ústavný súd v prvom rade podotýka, že okresný súd sa

náležitým a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými sťažovateľovými

protichodnými, zmätočnými a zavádzajúcimi tvrdeniami. Sťažovateľ totiž tvrdil, že mal

voči oprávnenému z exekúcie (spoločnosť S., a. s.) pohľadávku spôsobilú na započítanie

proti pohľadávke oprávneného voči nemu. Dokazovaním bolo preukázané a sťažovateľ to

ani nepopiera, že v exekučnom konaní vymáhaná pohľadávka oprávneného voči

sťažovateľovi vznikla zo zmluvy o pôžičke zo 6. marca 1996. Podľa sťažovateľa mu zasa

jeho pohľadávka voči oprávnenému mala vzniknúť zo zmluvy o predaji časti podniku

uzavretej 4. novembra 1996, pričom sťažovateľ tvrdil, že obidve tieto pohľadávky mali byť

započítané, a to vzájomnou dohodou oprávneného a sťažovateľa zhmotnenou v dohode o

urovnaní zo 14. apríla 1997. Vykonaným dokazovaním však bolo nepochybne preukázané,

že účastníkmi zmluvy o predaji časti podniku zo 4. novembra 1996 nebol oprávnený a

sťažovateľ, ale sťažovateľ ako predávajúci a spoločnosť H. Ž., s. r. o., ako kupujúci, takže z

tejto zmluvy nemohla sťažovateľovi vzniknúť voči oprávnenému žiadna pohľadávka (tak

ako to sťažovateľ tvrdil, pozn.), pretože oprávnený nebol ani jej účastníkom. Okrem toho

predmetom prevodu časti podniku na základe uvedenej zmluvy zo sťažovateľa na

spoločnosť H. Ž., s. r. o., mala byť síce okrem iného aj v exekúcii vymáhaná pohľadávka

oprávneného voči sťažovateľovi, avšak (aj keď to v skúmanom konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľ nenamietal a argumentoval iba započítaním pohľadávok, pozn.)

okresný súd sa nad rámec námietok sťažovateľa náležite vysporiadal aj s touto

skutočnosťou, keď uviedol, že predmetná námietka, či sťažovateľ je alebo nie je stále

nositeľom oprávneným voči nemu vymáhanej pohľadávky, bola riešená už v konaní, v

ktorom bol vydaný exekučný titul, a keďže v tomto konaní Krajský súd v Banskej Bystrici v

rozsudku sp. zn. z 5. februára 1998 v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. júla 1998 na základe dokazovania predmetnú pohľadávku

oprávneného voči sťažovateľovi (a nie voči spoločnosti H. Ž., s. r. o., pozn.) uznali, okresný

súd nemal dôvod pochybovať, resp. prehodnocovať ich závery, pretože nie je ich opravnou

inštanciou, a tiež v konaní pred okresným súdom nešlo o novú skutočnosť, pretože

označené súdy sa s ňou už v inom konaní vysporadúvali. V dôsledku uvedeného sa napokon

okresný súd zrozumiteľným spôsobom vysporiadal aj protichodnými a rozporuplnými

tvrdeniami sťažovateľa, ktorý na jednej strane tvrdil, že na základe dohody o urovnaní

uzavretej medzi ním a oprávneným 14. apríla 1997 došlo k započítaniu pohľadávky, ktorú

voči nemu mal oprávnený, avšak na strane druhej tvrdil, že tú istú pohľadávku už 4.

novembra 1996 previedol na základe zmluvy o predaji časti podniku na spoločnosť H. Ž., s.

r. o.. Táto skutočnosť by tak v prípade jej pravdivosti musela byť sťažovateľovi známa už v

roku 1996 a v tom dôsledku by v roku 1997 už nemusel pristupovať k započítaniu tejto

pohľadávky, pretože v tom čase by už nebol nositeľom záväzku z tejto pohľadávky.

Nehovoriac o tom, že ak by na druhej strane bolo pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že v roku

1996 previedol spornú pohľadávku, ktorú mal voči nemu oprávnený, na spoločnosť H. Ž., s.

r. o., v prvom rade by sa o tom musel oprávnený (ako veriteľ z tejto pohľadávky) dozvedieť,

čo sťažovateľ netvrdí, a jednak z uvedených dôvodov by práve táto spoločnosť musela byť

účastníkom dohody o urovnaní dlhu zo 14. apríla 1997, avšak jej účastníkmi boli údajne

oprávnený (oprávnený jej uzavretie poprel, pozn.) a sťažovateľ. Napokon okresný súd

vychádzajúc z uvedeného, ako aj poukázaním na ďalšie aj formálne nedostatky (napr.

neidentifikovateľnosť podpisov a pod.) dohody o urovnaní zo 14. apríla 1997, ktorej sa

sťažovateľ v konaní okresného súdu dovolával ako principiálneho dôkazu svedčiaceho o

opodstatnenosti jeho návrhu na zastavenie exekúcie, ústavne udržateľným spôsobom dospel

k záveru síce o existencii dvoch pohľadávok, ktoré však vzhľadom na to, že ich účastníkmi

boli odlišné subjekty (oprávnený so sťažovateľom v prípade pohľadávky z pôžičky a

sťažovateľ so spoločnosťou H. Ž., s. r. o., v prípade pohľadávky zo zmluvy o predaji časti

podniku, pozn.), neboli spôsobilé na započítanie, pretože účastníkom tohto započítania

nebola spoločnosť H. Ž., s. r. o., takže nárok oprávneného voči sťažovateľovi ako

povinnému z exekúcie nezanikol, a teda v konečnom dôsledku nebol dôvod vyhovieť

návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Inými slovami, aj keď sťažovateľ odôvodňoval zánik vymáhanej pohľadávky

oprávneného voči nemu jej „započítaním“ so svojou pohľadávkou z titulu „ceny“

vyplývajúcej zo zmluvy o predaji časti podniku zo 4. novembra 1996 uzavretej medzi

sťažovateľom ako predávajúcim a spoločnosťou H. Ž., s. r. o., ako kupujúcim, vzhľadom na

to, že pohľadávka z titulu „ceny“ sťažovateľovi nevznikla voči oprávnenému, ale voči

spoločnosti H. Ž., s. r. o., ktorá o započítaní nemala vedomosť ani s ním nevyslovila súhlas,

zistenie okresného súdu o tom, že sťažovateľ v priebehu konania nepreukázal existenciu

žiadnej vzájomnej pohľadávky, je z hľadiska ústavnosti plne prijateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že závery okresného súdu

vyslovené v napádanom uznesení sp. zn. z 26. januára 2009 sú z hľadiska

ochrany, resp. rešpektovania sťažovateľom označených práv ústavne udržateľné

a akceptovateľné, pričom nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) ako zjavne neopodstatnenú odmietol

( ).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu okresného súdu, ktorým malo

tiež dôjsť k porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie tým, že

okresný súd nevykonal ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, čím mu mal odňať právo

konať pred súdom, ústavný súd predovšetkým pripomína, že do obsahu základného práva

zaručeného v , ako aj práva zaručeného v dohovoru nepatrí

právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov ().

Navyše, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom priznáva

každému výslovne ustanovenie , avšak do jeho obsahu nepatrí povinnosť

všeobecného súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhol, pretože princíp

voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého

rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho

uváženia k takému rozhodnutiu vedú (, ).

V kontexte posudzovaného prípadu bolo teda právomocou okresného súdu pri

rešpektovaní ustanovení rozhodnúť, aké dôkazy na zistenie

skutočného stavu veci vykoná a aké dôkazy nevykoná, pričom len nevykonanie niektorých z

dôkazov, hoci navrhovaných účastníkom (sťažovateľom), samo osebe nemôže zakladať

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie, ak odôvodnenie napadnutého uznesenia jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky vo vzťahu k výrokovej časti právne a skutkovo relevantné otázky

(už uvedené).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa aj proti napadnutému postupu okresného súdu už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

B. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2010, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak...

nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného , môže ústavný súd

poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba

vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom

inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho

práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. práva na spravodlivý súdny proces,

k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že krajský súd údajne nedôvodne odmietol odvolanie

sťažovateľa ako neprípustné, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi

dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy

namietaného porušenia jej práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označené rozhodnutie krajského súdu

bolo na základe využitia mimoriadného opravného prostriedku (dovolania) sťažovateľom

preskúmané najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , a to

z hľadiska, či uvedeným rozhodnutím krajského súdu nebolo sťažovateľovi odopreté právo

konať pred súdom. Na základe sťažovateľom podaného dovolania sa tak najvyšší súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu

krajského súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

C. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája

2011, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd dospel k arbitrárnemu záveru, že mu rozhodnutím

krajského súdu nebolo odopreté konať pred súdom, a teda že krajský súd podľa najvyššieho

súdu správne rozhodol, keď dospel k záveru, že odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí

návrhu na zastavenie exekučného konania je neprípustné. Podľa sťažovateľa však v danom

prípade bol daný odvolací dôvod, a to podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.

Ústavný súd podotýka, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

konal a rozhodoval iba o procesných podmienkach prípustnosti dovolania, a keďže dospel

k záveru, že v danom prípade dovolanie nie je prípustné, nezaoberal sa meritom veci, t. j.

neskúmal vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:

„Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza

do úvahy. Nejde totiž ani o jeden z prípadov prípustnosti dovolania uvedených v tomto

ustanovení, teda nejde o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani

o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým by rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod

písmenami a/ až g/ ustanovenia , pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku

prípustnosti dovolania podľa Prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, by mohla byť

daná aj v prípade rozhodnutia súdu o odmietnutí odvolania, ak by pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Odmietnutie odvolania v preskúmavanej veci odôvodnil odvolací súd jeho

neprípustnosťou. Dovolací súd sa preto zaoberal správnosťou rozhodnutia odvolacieho

súdu z hľadiska riešenia procesnej otázky prípustnosti odvolania.

Odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného

zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

Citované ustanovenie stanovuje zásadu, podľa ktorej proti

uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je

prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Exekučný poriadok

v § 57 ods. 1 ukladá exekučnému súdu povinnosť zastaviť exekúciu, ak sú dané dôvody

uvedené pod písmenami a/ až j/ tohto ustanovenia. V § 58 ods. 4 zároveň výslovne

ustanovuje, že proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/ je prípustné

odvolanie. Odvolanie teda pripúšťa len proti uzneseniam o zastavení exekúcie a to

z dôvodov uvedených pod označenými písmenami. Žiadne ustanovenie Exekučného

poriadku v znení platnom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa (t. j. do 31. 3. 2009)

výslovne nezakladalo (a ani v súčasnej dobe nezakladá) prípustnosť odvolania aj proti

uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Právny záver

odvolacieho súdu o neprípustnosti odvolania bol preto správny. Rozhodnutím o odmietnutí

odvolania, pre ktoré boli splnené zákonné podmienky, nebola dovolateľovi odňatá možnosť

konať pred súdom.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie povinného 1/ podľa § 218 ods. 1

písm. c/ v spojení s ako neprípustné odmietol.“

Podľa ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno v zásade

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda postup najvyššieho súdu v danom

prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa.

Pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie v spojení s ustanovením

§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, ako aj s ustanovením § 58 ods. 4 Exekučného

poriadku na základe využitia pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu

práva stotožniac sa názorom krajského súdu dospel k záveru, že odvolanie je prípustné len

proti „pozitívnemu“ rozhodnutiu súdu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastaví

na základe niektorého z dôvodov podľa § § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) Exekučného

poriadku, avšak argumentum a contrario odvolanie nie je prípustné proti „negatívnemu“

rozhodnutiu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne,

resp. mu nevyhovie (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.), tento záver najvyššieho súdu je

zjavne v plnom súlade s ústavnými medzami výkladu aplikovaných právnych predpisov.

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto

ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. mája 2011 nedošlo, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv

zaručených a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s

a , ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú

v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecný ústavný

imperatív adresovaný štátnym orgánom konať na iba základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorého prípadné porušenie vo vzťahu

k sťažovateľovi by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení toho-ktorého

konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave .

Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho

základného ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

označených rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného

zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľ domáhala ich priznania, tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012

Lajos Mészáros predseda senátu