Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 224/2012
PDF · 280.29 KB
No categories available
II. ÚS 224/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. A. K., Ž., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení
čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina č.
k. 18 Er 432/05-132 z 26. januára 2009, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoE
68/2010 zo 7. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6
Cdo 53/2011 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2011 doručená sťažnosť Ing. A. J., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s
porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Er 432/05-132 z 26. januára 2009, uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 CoE 68/2010 zo 7. októbra 2010 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo
53/2011 z 31. mája 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
18 Er 432/05 konal okresný súd o návrhu spoločnosti S., a. s. (ďalej len „oprávnený“), na
vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému v 1. rade a spoločnosti H. Ž., s. r. o.
(ďalej len „povinný v 2. rade“), o vymoženie sumy 55 367,46 € (t. j. 1 668 000 Sk; ďalej len
„vymáhaná pohľadávka“) s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok Krajského súdu v B. č. k. 32 Cb 1/97-62 z 5. februára 1998 v spojení s rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 126/98 z 1. júla 1998. Na základe návrhu povinného v 1.
rade (sťažovateľa) z 27. februára 2008 okresný súd uznesením z 1. apríla 2008 vydaným
vyšším súdnym úradníkom exekučné konanie v predmetnej veci zastavil, pretože prisvedčil
argumentácii sťažovateľa (povinného v 1. rade), že pohľadávka oprávneného voči nemu,
ktorá vznikla na základe zmluvy o pôžičke zo 6. marca 1996, zanikla ešte pred začatím
exekučného konania, a to jej vzájomným započítaním s pohľadávkou sťažovateľa
(povinného v 1. rade) voči oprávnenému, ktorá mala vzniknúť zo zmluvy o predaji časti
podniku oprávnenému, pričom k započítanou týchto pohľadávok malo dôjsť 14. apríla 1997,
keď podľa tvrdení sťažovateľa (povinného v 1. rade) malo medzi ním a oprávneným dôjsť k
podpisu dohody o urovnaní uvedených vzájomných pohľadávok. Následne na základe
odvolania sa oprávneného okresný súd napádaným uznesením č. k. 18 Er 432/05-132 z 26.
januára 2009 návrh sťažovateľa (povinného v 1. rade) na zastavenie exekúcie zamietol z
dôvodu, že „... povinný nepreukázal k započítaniu akých vzájomných pohľadávok... by malo
dôjsť, ani iné skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu a mali by za následok
zastavenie exekúcie, alebo iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať...“ (uznesenie
okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2009).
Krajský súd odvolanie sťažovateľa (povinného v 1. rade) proti uvedenému uzneseniu
okresného súdu uznesením sp. zn. 10 CoE 68/2010 zo 7. októbra 2010 pre neprípustnosť
odmietol „... ako podané niekým, kto na odvolanie oprávnený nie je“.
Napokon o dovolaní sťažovateľa (povinného v 1. rade) proti označenému
rozhodnutiu krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 53/2011
z 31. mája 2011 tak, že dovolanie pre jeho neprípustnosť tiež odmietol (uznesenie
najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 27. júna 2011).
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním označeného
základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie v spojení s označenými článkami
ústavy najmä z dôvodu, že podľa jeho názoru okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
t. j. nevykonal všetky sťažovateľom navrhované dôkazy (napr. nevypočul ním
navrhovaných svedkov, neoveril doručenie mu spornej a spochybňovanej dohody
o urovnaní oprávneným a pod.), ktoré by svedčili v jeho prospech, resp. by preukazovali
pravdivosť jeho tvrdení. Podľa sťažovateľa v dôsledku tohto, že okresný súd ním
navrhované dôkazy nevykonal, mu bolo odopreté právo konať pred súdom, čo však
napokon tak krajský súd, ako ani najvyšší súd v konaní o opravných prostriedkoch neuznali.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Na základe dohody o urovnaní zo dňa 14. 04. 1997 vyhlásili jej účastníci (povinný
a oprávnený), že vzájomné nároky považujú za úplne vysporiadané. Tieto skutočnosti
povinný tvrdil aj v predchádzajúcich konaniach, avšak nemal možnosť ich preukázať,
nakoľko vlastnil iba nepodpísaný rovnopis uvedenej dohody a ten mu bol zaslaný
oprávneným až doporučeným listom dňa 16. 02. 2008, čo preukázal súdu dňa 24. 11. 2008
predložením originálu uvedenej dohody vrátane originálu obálky doporučenej zásielky,
v ktorej mu uvedená dohoda bola poštou zaslaná.
Uvedené doručenie napriek predloženému dôkazu zástupca oprávneného poprel,
avšak bez akéhokoľvek relevantného dôkazu, čo mu súd bez vykonania ďalšieho
dokazovania navrhovaného povinným uveril.
Týmto postupom súd poškodil zákonné záujmy sťažovateľa - povinného a to tým, že
mu znemožnil právo na súdnu ochranu nevykonaním navrhovaných dôkazov, čim by mohol
chrániť svoje oprávnené záujmy. ...
Keďže obsah dohody o urovnaní bol novou právnou skutočnosťou, ktorá mohla
privodiť zánik vymáhaného dlhu, súd mal vykonať navrhované dôkazy tak, aby mohol
rozhodnúť bez akýchkoľvek pochybnosti. Prvostupňový súd tak neučinil, a preto je dôvodné
tvrdiť, že súd svojím postupom odňal možnosť povinnému konať pred súdom a porušil tým
právo sťažovateľa na súdnu ochranu, čo predstavuje základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. (2) ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a to vydaním citovaných rozhodnutí. ...
Po vydaní uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, podal sťažovateľ -
povinný odvolanie, o ktorom rozhodol KS Žilina uznesením 10 CoE/68/2010 a ktorým
zamietol uvedené odvolanie povinného. KS Žilina mimo iné odôvodnil svoje rozhodnutie
tým, že s prihliadnutím na § 202 ods. (2) O. s. p. v spojitosti s § 58 ods. (4) EP a § 57
ods. (1) EP dospel súd k záveru, že voči napadnutému uzneseniu, ktorým OS zamietol návrh
povinného na zastavenie exekúcie, odvolanie nie je prípustné. Preto odvolanie odmietol ako
podané niekým, kto na odvolanie oprávnený nie je. ...
Podľa nášho názoru súd nesprávne právne posúdil vec ak tvrdí, že neexistuje dôvod
na zastavenie exekúcie súdom podľa § 57 ods. (1), písm. f/ EP: „Exekúciu súd zastaví ak,
po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané“, pričom tvrdiť, že priznané právo
zaniklo môže tvrdiť povinný až dňom doručenia dohody o vysporiadaní vzájomných
záväzkov.
Nesprávnosť právneho posúdenia odvolacím súdom je potrebné vidieť v tom, že
skutočnosť, ktorú zistil povinný po doručení dohody o urovnaní sporu s oprávneným, ktorú
uvádzame vyššie, mal možnosť povinný uplatniť najskôr nasledujúci deň po doručení
uvedenej dohody o urovnaní sporu oprávneným.
Práve tá preukazuje, že po vydaní rozhodnutia nastala právne relevantná skutočnosť,
ktorá spôsobuje zánik súdom priznaného práva oprávneného. ...
Z hore uvedených dôvodov sťažovateľ - povinný napadol dovolaním v celom rozsahu
rozhodnutie OS Žilina - 18 Er 432/2005 a KS Žilina – 10 CoE/68/2010, ktorými bol
zamietnutý návrh na zastavenie exekúcie...
NS SR po preskúmaní dovolania rozhodol o jeho odmietnutí s poukazom na § 236
ods. (1) O. s. p., § 237 až § 239 O. s. p., pričom sa zaoberal aj dôvodmi odmietnutia
odvolania a správnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska riešenia procesnej
prípustnosti odvolania. Podľa jeho názoru v zmysle § 202 ods. (2) O. s. p. platí zásada,
podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa EP: „Odvolanie nie je
prípustné, pokiaľ nie je vyslovene prípustné, že odvolanie prípustné je“, pričom poukázal
na znenie § 57 ods. (1) EP, pričom návrh sťažovateľa -povinného bol odôvodnený § 57
ods. (1), písm. f) - teda že po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Máme za to,
že NS SR nesprávne právne vec posúdil, zrejme z dôvodu, že sa skutočnosťami, ktoré mali
spôsobiť zánik priznaného práva nezaoberal vôbec.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Ing. A. J.... postupom porušovateľov základného
práva:
• Okresným súdom v Žiline v konaní č. k.: 18 Er 432/2005,
• Krajským súdom v Žiline v konaní č. k.: 10 Co E/68/2010,
• Najvyšším súdom SR v konaní č. k.: 6 Cdo 53/2011,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd slobôd bolo porušené.
2. Ústavný súd ruší rozhodnutia:
• Okresného súdu v Žiline v konaní č. k.: 18 Er 432/2005-132 zo dňa 26. 01. 2009,
• Krajského súdu v Žiline v konaní č. k.: 10 Co E/68/2010, zo dňa 07. 10. 2010,
• Najvyššieho súdu SR v konaní č. k.: 6 Cdo 53/2011, zo dňa 31. 05. 2011
a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.
3. Sťažovateľovi Ing. A. J., priznáva primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume
10.000.- EUR, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške
261,82 € na účet právneho zástupcu Mgr. A. K.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a to vo vzťahu k okresnému súdu (bod A)
z dôvodu, že okresný súd nevykonal všetky sťažovateľom navrhované dôkazy, v dôsledku
čoho mal podľa sťažovateľa dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tým súčasne aj
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pokiaľ bolo ustálené, že v exekučnom konaní
vymáhaná pohľadávka nezanikla jej započítaním na základe dohody o urovnaní
zo 14. apríla 1997, čím mal okresný súd arbitrárne odoprieť sťažovateľovi „nárok“ na
zastavenie exekúcie. Pokiaľ ide o krajský súd (bod B), sťažovateľ namieta, že nesprávne
vyhodnotil otázku procesnej neprípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu
na zastavenie exekúcie, pretože podľa sťažovateľa je tento dôvod daný ustanovením § 57
ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak po vydaní
rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Napokon vo vzťahu k najvyššiemu súdu (bod C)
sťažovateľ namieta, že sa nesprávne vysporiadal s prípustnosťou odvolania proti
rozhodnutiu okresného súdu, t. j. stotožnil sa s názorom krajského súdu, v dôsledku čoho
najvyšší súd podľa sťažovateľa nesprávne uzavrel, že účastníkovi konania (sťažovateľovi)
nebolo odňaté právo konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), takže nie je daný ani dovolací dôvod.
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd tiež nad rámec podotýka, že účastníkom exekučného konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 18 Er 432/05, ako aj odvolacieho konania vedeného krajským
súdom pod sp. zn. 10 CoE 68/2010 bol v procesnom postavení povinného v 1. rade subjekt
s označením – Ing. A. J., Ž., pričom dovolanie bolo podané subjektom – Ing. A. J., B., ktorý
je súčasne aj sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom. Aj keď dovolanie a tiež
sťažnosť proti označeným rozhodnutiam tak okresného súdu, ako aj krajského súdu podal
podľa označenia iný subjekt, ako ten, ktorý bol účastníkom týchto konaní, ústavný súd
vzhľadom na skutočnosť, že z okolností a z povahy veci vyplýva, že ide o identickú fyzickú
osobu (aj keď si to nepovšimol ani najvyšší súd, pozn.), v záujme zachovania presvedčivosti
svojej rozhodovacej činnosti a materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd
na predmetnú skutočnosť iba poukazuje a sťažnosť iba z tohto dôvodu bez ďalšieho
neodmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
A. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľom napádané uznesenie okresného súdu č. k.
18 Er 432/05-132 z 26. januára 2009, odvolávajúc sa na svoju judikatúru, podľa ktorej
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa považuje ústavná
sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní a lehota na podanie sťažnosti proti
dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa tak považuje za zachovanú
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09), ústavný súd na princípe analogického výkladu
(„argumentum a simili“) v tomto špecifickom prípade, keď ani prípustnosť odvolania ako
riadneho opravného prostriedku (obdobne ako v prípade dovolania, pozn.) proti
označenému rozhodnutiu okresného súdu nebola istá, resp. nepochybná, keďže sťažovateľ
vychádzal z predpokladu, že poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania nie je
správne, preto odvolanie podal s poukazom na ustanovenie § 204 ods. 2 OSP (ak
rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno ho
podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia, pozn.), pričom túto otázku (t. j. otázku
prípustnosti odvolania, pozn.) vyriešil s konečnou platnosťou až dovolací najvyšší súd,
pretože krajský súd považoval odvolanie za procesne neprípustné (preto sa meritórnym
preskúmaním uznesenia okresného súdu ani nezaoberal, pozn.), aj v tomto prípade
považoval per analogiam sťažnosť proti právoplatnému uzneseniu okresného súdu
o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie za podanú včas.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Okresný súd napádané uznesenie odôvodnil takto:
„Zastavenie exekúcie je procesný úkon exekučného súdu smerujúci k trvalému
upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustnosti exekúcie, ktorá nastala
v dôsledku zákonom predvídaných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych skutočností
zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním. Účinky zastavenia
exekúcie spočívajú v tom, že sa prestanú vykonávať úkony na jej uskutočnenie. ...
Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie poukazoval na započítanie pohľadávky
s poukazom na dohodu o urovnaní. Pri započítaní pohľadávok musia existovať splatné
pohľadávky patriace dlžníkovi a veriteľovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu. Podľa
§ 358 Obchodného zákonníka na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno
uplatniť na súde. ...
Súd poukazuje na to, že predmetom dohody o urovnaní okrem iného bola zmluva
o pôžičke z 6. 3. 1996, z ktorej vznikol záväzok povinného voči oprávnenému a ktorý
zmluvou o predaji časti podniku povinného dňa 4. 11. 1996 bol prevedený na firmu H. Ž. s.
r. o. a tiež predmetom bol majetok firmy H. Ž. s. r. o., hoci uvedený subjekt nebol
účastníkom predmetnej zmluvy. Nebolo preukázané, že by niektorý účastník danej zmluvy
mal splnomocnenie konať za firmu H. Ž., s. r. o. Podľa § 13 ods. 1 veta druhá Obchodného
zákonníka právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Hoci z
výpisu z obchodného registra na daný subjekt mal súd preukázané, že spoločníkmi
predmetnej obchodnej spoločnosti sú oprávnený a povinný, v dohode o urovnaní nie je
zmienka, že účastníkom dohody je aj obchodná spoločnosť H. Ž. s. r. o. Ak by obchodná
spoločnosť H. Ž., s. r. o. so sídlom v Ž. bola účastníkom dohody o urovnaní, musela by v nej
byť označená svojím obchodným menom a tiež označením kto v jej mene koná. Táto
skutočnosť však z predloženej dohody o urovnaní nevyplýva. Jedná sa o tri odlišné subjekty
(S. o. c. p., a. s. Ž.; Ing. A. J. a H. Ž., s. r. o., Ž.), ktoré majú svoje práva a povinnosti.
Zo zmluvy o predaji časti podniku z 4. 11. 1996 vyplýva, že v čl. II. bod 3 písm. e/
predávajúci (povinný) predáva a kupujúci (H. Ž. s. r. o.) kupuje záväzky voči firme S., a. s.
Ž. uvedené v prílohe č. 3 tejto zmluvy a podľa čl. V. bod 2 cena predmetu zmluvy bola
určená ako cena technológie 4.565.848,- Sk plus cena materiálu 79.001,70 Sk, plus
pohľadávky 14.760,- Sk, mínus záväzok z pôžičky 1.668.000,- Sk (predmetom tohto
exekučného konania), mínus úroky z pôžičky 21.605,- Sk. Z citovaného je zrejmé, že záväzok
z pôžičky 6. 3. 1996 bol prevedený na nový subjekt - obchodnú spoločnosť H. Ž. s. r. o. dňa
4. 11. 1996, a preto nemohol povinný dňa 14. 4. 1997 ohľadne predmetného záväzky
uzavrieť s oprávneným dohodu o urovnaní, nakoľko už vo vzťahu k tomuto záväzku
nevystupoval ako povinný subjekt (dlžník), ale iba ako ručiteľ.
Ak by bol skutočne povinný uhradil oprávnenému časť pôžičky vo výške 1.111.159,-
Sk dňa 4. 6. 1996, nemohol potom dňa 4. 11. 1996 predmetný dlh z pôžičky previesť v plnej
výške zmluvou o predaji časti podniku na obchodnú spoločnosť H. Ž., s. r. o., ale iba
čiastočný záväzok, ktorý nebol dovtedy uhradený. Tieto obranné tvrdenia mohol povinný
preukázať už v pôvodnom konaní, ktoré bolo skončené rozsudkom Krajského súdu Banská
Bystrica č. k. 32 Cb 1/97-62 zo dňa 5. 2. 1998 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Obo 126/98 zo dňa 1. 7. 1998. Z odôvodnenia predmetných rozhodnutí vyplýva, že
povinný ani jednu z obranných okolností v tomto konaní netvrdil, hoci musel mať o nich
vedomosť. Bránil sa iba tou skutočnosťou, že záväzok bol prevedený na obchodnú
spoločnosť H. Ž. s. r. o. zmluvou o predaji podniku z 4. 11. 1996, z ktorého dôvodu nie je v
spore pasívne legitimovaný. ...
S poukazom na to, že povinný nepreukázal k započítaniu akých vzájomných
pohľadávok (pohľadávka na strane veriteľa a pohľadávka na strane dlžníka) by malo dôjsť,
ani iné skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu a mali by za následok
zastavenie exekúcie, alebo iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, sudca odvolaniu
oprávneného v plnom rozsahu vyhovel a návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.“
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd sa s návrhom sťažovateľa
(z hľadiska označenia subjektov by správne malo byť „povinného v 1. rade“, pozn.)
na zastavenie exekúcie z titulu ním tvrdeného zániku vymáhanej pohľadávky jej
započítaním voči pohľadávke oprávneného náležite a bezozvyšku vysporiadal, a to
spôsobom, ktorý v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne
neodôvodnený. Z namietaného uznesenia okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,
ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
V uvedených súvislostiach ústavný súd v prvom rade podotýka, že okresný súd sa
náležitým a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými sťažovateľovými
protichodnými, zmätočnými a zavádzajúcimi tvrdeniami. Sťažovateľ totiž tvrdil, že mal
voči oprávnenému z exekúcie (spoločnosť S., a. s.) pohľadávku spôsobilú na započítanie
proti pohľadávke oprávneného voči nemu. Dokazovaním bolo preukázané a sťažovateľ to
ani nepopiera, že v exekučnom konaní vymáhaná pohľadávka oprávneného voči
sťažovateľovi vznikla zo zmluvy o pôžičke zo 6. marca 1996. Podľa sťažovateľa mu zasa
jeho pohľadávka voči oprávnenému mala vzniknúť zo zmluvy o predaji časti podniku
uzavretej 4. novembra 1996, pričom sťažovateľ tvrdil, že obidve tieto pohľadávky mali byť
započítané, a to vzájomnou dohodou oprávneného a sťažovateľa zhmotnenou v dohode o
urovnaní zo 14. apríla 1997. Vykonaným dokazovaním však bolo nepochybne preukázané,
že účastníkmi zmluvy o predaji časti podniku zo 4. novembra 1996 nebol oprávnený a
sťažovateľ, ale sťažovateľ ako predávajúci a spoločnosť H. Ž., s. r. o., ako kupujúci, takže z
tejto zmluvy nemohla sťažovateľovi vzniknúť voči oprávnenému žiadna pohľadávka (tak
ako to sťažovateľ tvrdil, pozn.), pretože oprávnený nebol ani jej účastníkom. Okrem toho
predmetom prevodu časti podniku na základe uvedenej zmluvy zo sťažovateľa na
spoločnosť H. Ž., s. r. o., mala byť síce okrem iného aj v exekúcii vymáhaná pohľadávka
oprávneného voči sťažovateľovi, avšak (aj keď to v skúmanom konaní vedenom pod sp. zn.
18 Er 432/05 sťažovateľ nenamietal a argumentoval iba započítaním pohľadávok, pozn.)
okresný súd sa nad rámec námietok sťažovateľa náležite vysporiadal aj s touto
skutočnosťou, keď uviedol, že predmetná námietka, či sťažovateľ je alebo nie je stále
nositeľom oprávneným voči nemu vymáhanej pohľadávky, bola riešená už v konaní, v
ktorom bol vydaný exekučný titul, a keďže v tomto konaní Krajský súd v Banskej Bystrici v
rozsudku sp. zn. 32 Cb 1/97 z 5. februára 1998 v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obo 126/98 z 1. júla 1998 na základe dokazovania predmetnú pohľadávku
oprávneného voči sťažovateľovi (a nie voči spoločnosti H. Ž., s. r. o., pozn.) uznali, okresný
súd nemal dôvod pochybovať, resp. prehodnocovať ich závery, pretože nie je ich opravnou
inštanciou, a tiež v konaní pred okresným súdom nešlo o novú skutočnosť, pretože
označené súdy sa s ňou už v inom konaní vysporadúvali. V dôsledku uvedeného sa napokon
okresný súd zrozumiteľným spôsobom vysporiadal aj protichodnými a rozporuplnými
tvrdeniami sťažovateľa, ktorý na jednej strane tvrdil, že na základe dohody o urovnaní
uzavretej medzi ním a oprávneným 14. apríla 1997 došlo k započítaniu pohľadávky, ktorú
voči nemu mal oprávnený, avšak na strane druhej tvrdil, že tú istú pohľadávku už 4.
novembra 1996 previedol na základe zmluvy o predaji časti podniku na spoločnosť H. Ž., s.
r. o.. Táto skutočnosť by tak v prípade jej pravdivosti musela byť sťažovateľovi známa už v
roku 1996 a v tom dôsledku by v roku 1997 už nemusel pristupovať k započítaniu tejto
pohľadávky, pretože v tom čase by už nebol nositeľom záväzku z tejto pohľadávky.
Nehovoriac o tom, že ak by na druhej strane bolo pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že v roku
1996 previedol spornú pohľadávku, ktorú mal voči nemu oprávnený, na spoločnosť H. Ž., s.
r. o., v prvom rade by sa o tom musel oprávnený (ako veriteľ z tejto pohľadávky) dozvedieť,
čo sťažovateľ netvrdí, a jednak z uvedených dôvodov by práve táto spoločnosť musela byť
účastníkom dohody o urovnaní dlhu zo 14. apríla 1997, avšak jej účastníkmi boli údajne
oprávnený (oprávnený jej uzavretie poprel, pozn.) a sťažovateľ. Napokon okresný súd
vychádzajúc z uvedeného, ako aj poukázaním na ďalšie aj formálne nedostatky (napr.
neidentifikovateľnosť podpisov a pod.) dohody o urovnaní zo 14. apríla 1997, ktorej sa
sťažovateľ v konaní okresného súdu dovolával ako principiálneho dôkazu svedčiaceho o
opodstatnenosti jeho návrhu na zastavenie exekúcie, ústavne udržateľným spôsobom dospel
k záveru síce o existencii dvoch pohľadávok, ktoré však vzhľadom na to, že ich účastníkmi
boli odlišné subjekty (oprávnený so sťažovateľom v prípade pohľadávky z pôžičky a
sťažovateľ so spoločnosťou H. Ž., s. r. o., v prípade pohľadávky zo zmluvy o predaji časti
podniku, pozn.), neboli spôsobilé na započítanie, pretože účastníkom tohto započítania
nebola spoločnosť H. Ž., s. r. o., takže nárok oprávneného voči sťažovateľovi ako
povinnému z exekúcie nezanikol, a teda v konečnom dôsledku nebol dôvod vyhovieť
návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.
Inými slovami, aj keď sťažovateľ odôvodňoval zánik vymáhanej pohľadávky
oprávneného voči nemu jej „započítaním“ so svojou pohľadávkou z titulu „ceny“
vyplývajúcej zo zmluvy o predaji časti podniku zo 4. novembra 1996 uzavretej medzi
sťažovateľom ako predávajúcim a spoločnosťou H. Ž., s. r. o., ako kupujúcim, vzhľadom na
to, že pohľadávka z titulu „ceny“ sťažovateľovi nevznikla voči oprávnenému, ale voči
spoločnosti H. Ž., s. r. o., ktorá o započítaní nemala vedomosť ani s ním nevyslovila súhlas,
zistenie okresného súdu o tom, že sťažovateľ v priebehu konania nepreukázal existenciu
žiadnej vzájomnej pohľadávky, je z hľadiska ústavnosti plne prijateľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že závery okresného súdu
vyslovené v napádanom uznesení sp. zn. 18 Er 432/05 z 26. januára 2009 sú z hľadiska
ochrany, resp. rešpektovania sťažovateľom označených práv ústavne udržateľné
a akceptovateľné, pričom nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) ako zjavne neopodstatnenú odmietol
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu okresného súdu, ktorým malo
tiež dôjsť k porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie tým, že
okresný súd nevykonal ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, čím mu mal odňať právo
konať pred súdom, ústavný súd predovšetkým pripomína, že do obsahu základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí
právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Navyše, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom priznáva
každému výslovne ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak do jeho obsahu nepatrí povinnosť
všeobecného súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhol, pretože princíp
voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého
rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho
uváženia k takému rozhodnutiu vedú (I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).
V kontexte posudzovaného prípadu bolo teda právomocou okresného súdu pri
rešpektovaní ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť, aké dôkazy na zistenie
skutočného stavu veci vykoná a aké dôkazy nevykoná, pričom len nevykonanie niektorých z
dôkazov, hoci navrhovaných účastníkom (sťažovateľom), samo osebe nemôže zakladať
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného ústavou, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie, ak odôvodnenie napadnutého uznesenia jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky vo vzťahu k výrokovej časti právne a skutkovo relevantné otázky
(už uvedené).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa aj proti napadnutému postupu okresného súdu už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
B. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 10 CoE 68/2010
zo 7. októbra 2010, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak...
nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd
poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba
vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom
inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho
práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. práva na spravodlivý súdny proces,
k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že krajský súd údajne nedôvodne odmietol odvolanie
sťažovateľa ako neprípustné, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi
dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy
namietaného porušenia jej práv.
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označené rozhodnutie krajského súdu
bolo na základe využitia mimoriadného opravného prostriedku (dovolania) sťažovateľom
preskúmané najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 53/2011, a to
z hľadiska, či uvedeným rozhodnutím krajského súdu nebolo sťažovateľovi odopreté právo
konať pred súdom. Na základe sťažovateľom podaného dovolania sa tak najvyšší súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu
krajského súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
C. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 53/2011 z 31. mája
2011, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd dospel k arbitrárnemu záveru, že mu rozhodnutím
krajského súdu nebolo odopreté konať pred súdom, a teda že krajský súd podľa najvyššieho
súdu správne rozhodol, keď dospel k záveru, že odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí
návrhu na zastavenie exekučného konania je neprípustné. Podľa sťažovateľa však v danom
prípade bol daný odvolací dôvod, a to podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,
podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.
Ústavný súd podotýka, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 53/2011
konal a rozhodoval iba o procesných podmienkach prípustnosti dovolania, a keďže dospel
k záveru, že v danom prípade dovolanie nie je prípustné, nezaoberal sa meritom veci, t. j.
neskúmal vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:
„Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza
do úvahy. Nejde totiž ani o jeden z prípadov prípustnosti dovolania uvedených v tomto
ustanovení, teda nejde o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani
o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým by rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod
písmenami a/ až g/ ustanovenia § 237 O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, by mohla byť
daná aj v prípade rozhodnutia súdu o odmietnutí odvolania, ak by pre takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Odmietnutie odvolania v preskúmavanej veci odôvodnil odvolací súd jeho
neprípustnosťou. Dovolací súd sa preto zaoberal správnosťou rozhodnutia odvolacieho
súdu z hľadiska riešenia procesnej otázky prípustnosti odvolania.
Odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného
zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...
Citované ustanovenie § 202 ods. 2 O. s. p. stanovuje zásadu, podľa ktorej proti
uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je
prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Exekučný poriadok
v § 57 ods. 1 ukladá exekučnému súdu povinnosť zastaviť exekúciu, ak sú dané dôvody
uvedené pod písmenami a/ až j/ tohto ustanovenia. V § 58 ods. 4 zároveň výslovne
ustanovuje, že proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ až h/ je prípustné
odvolanie. Odvolanie teda pripúšťa len proti uzneseniam o zastavení exekúcie a to
z dôvodov uvedených pod označenými písmenami. Žiadne ustanovenie Exekučného
poriadku v znení platnom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa (t. j. do 31. 3. 2009)
výslovne nezakladalo (a ani v súčasnej dobe nezakladá) prípustnosť odvolania aj proti
uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Právny záver
odvolacieho súdu o neprípustnosti odvolania bol preto správny. Rozhodnutím o odmietnutí
odvolania, pre ktoré boli splnené zákonné podmienky, nebola dovolateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie povinného 1/ podľa § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.“
Podľa ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno v zásade
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda postup najvyššieho súdu v danom
prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa.
Pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 202 ods. 2 OSP v spojení s ustanovením
§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, ako aj s ustanovením § 58 ods. 4 Exekučného
poriadku na základe využitia pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu
práva stotožniac sa názorom krajského súdu dospel k záveru, že odvolanie je prípustné len
proti „pozitívnemu“ rozhodnutiu súdu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastaví
na základe niektorého z dôvodov podľa § § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) Exekučného
poriadku, avšak argumentum a contrario odvolanie nie je prípustné proti „negatívnemu“
rozhodnutiu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne,
resp. mu nevyhovie (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.), tento záver najvyššieho súdu je
zjavne v plnom súlade s ústavnými medzami výkladu aplikovaných právnych predpisov.
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto
ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 53/2011 z 31. mája 2011 nedošlo, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto
časti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv
zaručených ústavou a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú
v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecný ústavný
imperatív adresovaný štátnym orgánom konať na iba základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorého prípadné porušenie vo vzťahu
k sťažovateľovi by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení toho-ktorého
konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave ústavy.
Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho
základného ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
označených rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného
zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa
sťažovateľ domáhala ich priznania, tiež nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012
Lajos Mészáros predseda senátu