Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 209/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Eva Ludviková, advokát s. r. o., Rooseveltova 6,

Košice, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Ludviková, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bardejov v konaní sp. zn. a jeho uznesením č. k. -75 zo 4. júla

2014, alternatívne postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -94 z 27. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“, v citáciách aj „súdny exekútor“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. a jeho uznesením č. k.

-75 zo 4. júla 2014, alternatívne postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) v konaní sp. zn. a jeho uznesením č. k.

94 z 27. marca 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako súdny exekútor

v exekučnom konaní vedenom na návrh spoločnosti

(ďalej len „oprávnený“), o vymoženie sumy 55 867,05 € s príslušenstvom poverený

výkonom exekúcie. Povinným bol

(ďalej len „povinný“).

Návrh na vykonanie exekúcie bol sťažovateľovi oprávneným doručený 1. októbra

2012 a o poverenie na vykonanie exekúcie sťažovateľ požiadal okresný súd ako súd

exekučný 2. októbra 2012; v ten istý deň okresný súd poverenie č. 5701*054345 vydal.

Exekučným titulom bol rozsudok na základe uznania okresného súdu č. k.

75 z 28. marca 2012.

Keďže povinný uhradil pohľadávku oprávneného 3. a 4. októbra 2012, okresný súd

uznesením č. k. -16 z 8. októbra 2012 exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. f)

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil a rozhodol, že

o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie

samostatným uznesením.

Ďalším uznesením č. k. -31 zo 7. novembra 2012 okresný súd rozhodol

o náhrade trov exekučného konania tak, že povinného zaviazal na úhradu trov exekúcie

v sume 63,24 € v prospech sťažovateľa ako súdneho exekútora a v sume 654,60 €

v prospech oprávneného.

Na základe odvolania povinného krajský súd uznesením č. k. -68

zo 14. februára 2014 uznesenie okresného súdu o náhrade trov exekúcie zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd sa stotožnil s námietkou povinného, podľa ktorej bol

výkon exekúcie v danej veci nezákonný, a že nebol splnený základný predpoklad

zákonnosti exekúcie, ktorým je vykonateľnosť exekučného titulu. Sporný exekučný titul

nadobudol vykonateľnosť až 2. októbra 2012, hoci návrh na vykonanie exekúcie bol

sťažovateľovi doručený už 1. októbra 2012. Vo vzťahu k trovám sťažovateľa ako súdneho

exekútora krajský súd uviedol, že „tento nie je oprávnený na ich náhradu, nakoľko mal

skúmať, či exekučný titul je vykonateľný, a to ako po stránke formálnej, tak aj po stránke

materiálnej. A keďže exekučný titul v čase podania návrhu na vykonanie nebol vykonateľný,

súdny exekútor na jeho podklade nemal konať, ani predložiť súdu žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie... vzhľadom k tomu, že povinný uhradil pohľadávku

oprávnenej dňa 03.10.2012 a dňa 04.10.2012 a upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo

doručené až dňa 05.10.2012, nepovažoval úhradu povinného počas nezákonne začatého

exekučného konania za úkon, z ktorého by súdnemu exekútorovi vznikol nárok na náhradu

trov konania v zmysle § 47 ods. 3 Exekučného poriadku...“.

Po vrátení veci okresný súd uznesením č. k. -75 zo 4. júla 2014

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nepriznal náhradu

trov exekúcie ani oprávnenému a rovnako nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Konštatoval, že „k úhrade pohľadávky povinným došlo bez toho, aby povinný vôbec mal

vedomosť o začatí exekučného konania, keďže pohľadávku uhradil bez akéhokoľvek

pričinenia súdneho exekútora, resp. bez použitia ktoréhokoľvek zo zákonných spôsobov

vykonávania exekúcie...“. Citujúc potom ustanovenia Exekučného poriadku o náhrade trov

exekúcie u súdneho exekútora zdôraznil, že „súdnemu exekútorovi patrí odmena len za

výkon exekučnej činnosti. To znamená, že súdny exekútor má právo na odmenu len za tú

činnosť (úkony), ktorá bezprostredne smeruje k vymoženiu judikovanej pohľadávky.“.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu vo výroku, ktorým mu nebola

priznaná náhrada trov exekúcie, odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -94

z 27. marca 2015 odvolanie odmietol ako neprípustné. Poukázal na § 202 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), ako aj na Exekučný poriadok, ktorý „v čase vydania

rozhodnutia nepripúšťa možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o trovách v prípadoch

zastavenia konania“. Podľa krajského súdu „skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí je

nesprávne poučenie o tom, že odvolanie je prípustné, nemalo na posúdenie prípustnosti

odvolania vplyv“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv namieta postup okresného

súdu po tom, keď zistil, že exekvovaný dlh bol splnený. Podľa názoru sťažovateľa

„zaplatenie exekvovanej pohľadávky spôsobuje povinnosť povereného súdneho exekútora

upustiť od vykonávania exekúcie (§ 46 ods. 8 Exekučného poriadku) a vrátiť poverenie

exekučného súdu na vykonanie exekúcie podľa § 60 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.

Upustenie od vykonávania exekúcie však nepredstavuje zákonný dôvod na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 z. č. 233/19995 Z. z. Exekučný poriadok...“. K tomu sťažovateľ

dodáva, že „proti výroku o zastavení exekúcie nemohol podať opravný prostriedok, pretože

v tejto časti nie je účastníkom exekučného konania“. Podľa jeho názoru dôvod zastavenia

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku je naplnený „len vtedy, ak

k splneniu došlo mimo vykonávania exekúcie“. Preto okresný súd „mal vyčkať na upustenie

od vykonávania exekúcie sťažovateľom ako v tom čase už povereným súdnym exekútorom

a návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietnuť“. V nadväznosti na uvedené

sťažovateľ akcentuje, že „nezákonné zastavenie exekúcie malo za následok, že Okresný

súd... priznal sťažovateľovi odmenu podľa vyhlášky č. ..“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti argumentuje v prospech včasnosti sťažnosti v tej časti,

v ktorej namieta porušenie označených práv uznesením okresného súdu, ktorým mu nebola

priznaná náhrada trov exekúcie. Konštatuje, že „po doručení napadnutého Uznesenia OS

v Bardejove... zo dňa 04.07.2014 považoval... otázku práva podať proti nemu odvolanie za

spornú...“. Uvádza, že „napadnuté rozhodnutie... bolo vydané už mimo rámca exekučného

konania“, preto bolo pochybné, či je potrebné aplikovať § 201 ods. 1 alebo § 202 ods. 2

. Osobitne bola táto pochybnosť prehĺbená v dôsledku toho,

že proti prvému uzneseniu okresného súdu (č. k. -31 zo 7. novembra 2012)

o priznaní náhrady trov exekúcie v sume 63,24 € sa sťažovateľ tiež odvolal a jeho odvolanie

nebolo odmietnuté, ale meritórne prerokované (hoci s negatívnym výsledkom). Napokon,

pochybnosti sťažovateľa vychádzali aj z poučenia uznesenia okresného súdu zo 4. júla 2014

o opravnom prostriedku, podľa ktorého „proti tomuto uzneseniu možno podať na tunajší

súd odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia“. Na podklade všetkých uvedených

skutočností sa sťažovateľ domáha aplikovania stabilnej judikatúry ústavného súdu

(, a ďalšie) vychádzajúcej z právnych názorov Európskeho

súdu pre ľudské práva (rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský, Zvolská v. Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99; ďalej len „ESĽP“) na jeho kauzu, tým aj zachovania lehoty

na podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 4. júla 2014.

Po vecnej stránke sťažovateľ podrobuje kritike východiská všeobecných súdov

konajúcich v jeho veci, ktoré podmienili nárok súdneho exekútora na odmenu za výkon

exekučnej činnosti reálnymi vykonávacími aktivitami bezprostredne smerujúcimi

k vymoženiu pohľadávky. Sťažovateľ poukazuje na § 47 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý

vychádza z požiadavky priznať súdnemu exekútorovi náhradu trov konania aj v prípade, ak

povinný uhradí pohľadávky po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na

podanie námietok. Preto „ak by... platil právny názor Okresného súdu v Bardejove, že

právo na odmenu má sťažovateľ – súdny exekútor len za podmienky, že vykonal úkony

bezprostredne smerujúce k vymoženiu judikovanej pohľadávky, nikdy by sa právna norma,

obsiahnutá v § 47 ods. 3) prvej vety Exekučného poriadku v znení platnom od 09.08.2012

do 31.12.2013, nemohla uplatniť. V štádiu exekučného konania medzi jeho začatím a

uplynutím lehoty na podanie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie totiž súdny

exekútor nikdy nevykonáva úkony smerujúce bezprostredne k vymoženiu judikovanej

pohľadávky...“.

Nadväzne sťažovateľ odkazuje aj na ustanovenia vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktoré podľa jeho názoru

dostatočne zohľadňujú fakt, že v situácii popisovanej v § 47 ods. 3 Exekučného poriadku

ešte súdny exekútor nevykonal úkony priamo smerujúce k vymoženiu exekvovanej

pohľadávky, a to tým, že nárok súdneho exekútora na odmenu sa znižuje o 50 %.

Sťažovateľ ale tvrdí, že okresný súd jeho „odmenu znížil ešte viac, teda nad rámec zákona

(lebo aj vyhláška je od zákona odvodený právny predpis...), keďže sťažovateľovi nepriznal

žiadnu odmenu... Sťažovateľ je presvedčený, že zmyslom a účelom právnych noriem

regulujúcich odmenu súdneho exekútora nie je vylúčiť právo na túto odmenu, ak povinný

uhradil judikovanú pohľadávku v čase keď o začatí exekučného konania ešte nevedel...

Legálna konštrukcia, podľa ktorej sa povinný o začatí exekučného konania dozvie až

z upovedomenia o začatí exekúcie, nemá totiž za cieľ poskytnúť povinnému ďalšiu

dodatočnú lehotu na dobrovoľné splnenie judikovanej povinnosti. Ciele tejto konštrukcie sú

rýdzo zabezpečovacie, čo nepriamo vyplýva z § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.

Povinný má dostatok časového priestoru na dobrovoľné uhradenie judikovanej pohľadávky

v priebehu lehoty na plnenie vyplývajúcej z výroku exekučného titulu. Ako náhle tento

priestor nevyužije vystavuje sa riziku začatia exekučného konania, ktoré mu so sebou

prináša dodatočnú finančnú záťaž. Právna úprava zohľadňuje aj takýto riskantný spôsob

správania sa povinného a priznáva poverenému súdnemu exekútorovi právo na odmenu aj

vtedy, ak v začatom exekučnom konaní pred upustením od vykonania exekúcie z dôvodu

uhradenia judikovanej pohľadávky vykonal minimálne množstvo procesných úkonov.

Konajúci exekútor je totiž od momentu prijatia návrhu na vykonanie exekúcie zaťažený

zodpovednosťou ako voči oprávnenému, tak voči povinnému a musí spĺňať všetky procesné

a hmotnoprávne povinnosti, ktoré sú na neho kladené nezávisle na vedomosti, či povinný

v tejto krátkej citlivej lehote uhradí alebo neuhradí judikovanú pohľadávku po termíne

určenom na jej úhradu exekučným titulom. Zodpovednosť exekútora v žiadnom prípade nie

je menšia len preto, že nie je isté, či povinný náhodou do dňa doručenia a prevzatia

upovedomenia o začatí exekúcie judikovanú pohľadávku uhradí. Uvedený fakt, že po

zodpovednostnej stránke je osoba exekútora plne k dispozícii od momentu podania

akéhokoľvek návrhu na vykonanie exekúcie je zohľadnený aj v jeho nároku na odmenu...“.

K faktu, že návrh na vykonanie exekúcie bol sťažovateľovi doručený o jeden deň

skôr, než exekučný titul nadobudol vykonateľnosť, sťažovateľ uvádza, že „Exekučný

poriadok aj pre taký prípad spája s podaním návrhu na vykonanie exekúcie právny účinok

spočívajúci v začatí exekučného konania. Dokazuje to aj znenie § 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučný súd exekúciu zastaví, ak sa začala

a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným... Okresný súd v Bardejove však exekúciu

z dôvodu, že dňa 01.10.2012 nebol exekučný titul ešte právoplatný (správne malo byť

vykonateľný, pozn.) nezastavil, hoci zo žiadosti sťažovateľa o vydanie poverenia zo dňa

2.10.2012 na vykonanie exekúcie tento nedostatok návrhu oprávneného... musel zistiť. Ak by

Okresný súd v Bardejove videl rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom mohol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Okresný

súd v Bardejove však žiaden rozpor nezistil.“. Sťažovateľ zdôrazňuje, že o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie požiadal až vtedy, keď exekučný titul nadobudol

vykonateľnosť. S poukazom na časové súvislosti (rozdiel jedného dňa) tvrdí neefektívnosť

eventuálnej výzvy adresovanej oprávnenému na účel odstránenia vady jeho návrhu na

vykonanie exekúcie.

Na podklade uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd porušil

dotknuté ustanovenia Exekučného poriadku i vyhlášky, ako aj Občianskeho súdneho

poriadku, a preto bolo porušené i jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie.

Alternatívu sťažnostného petitu sťažovateľ odôvodňuje nejednoznačnosťou právnej

úpravy v otázke práva podať opravné prostriedky proti rozhodnutiam exekučného súdu

o trovách exekučného konania, pričom uzatvára, že krajský súd porušil zásadu

dvojinštančnosti konania, a keďže sa meritórne nezaoberal jeho odvolacími námietkami,

porušil i jeho základného právo garantované a právo podľa

dohovoru.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom vo veci samej takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

) a jeho právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho Uznesením

sp. zn. -75 zo dňa 04.07.2014 vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie

sťažovateľovi – súdnemu exekútorovi, porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu v Bardejove sp. zn. -75 zo dňa

04.07.2014 vo výroku: „Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva“ zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu v Bardejove na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.

alternatívne:

1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1) a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho Uznesením sp. zn.

-94 zo dňa 27.03.2015 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. -94 zo dňa 27.03.2015

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Aj vo sfére exekučného konania platí stabilizovaný názor ústavného súdu, podľa

ktorého formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vzhľadom na alternatívne formulovaný petit predloženej sťažnosti je nevyhnutné,

aby ústavný súd najprv zaujal postoj k svojej právomoci na prerokovanie a rozhodnutie

o sťažnosti, ako aj ku včasnosti jej podania.

Sťažovateľ pri podávaní sťažnosti vyslovil pochybnosti, či ústavný súd bude

akceptovať postoj krajského súdu ako súdu odvolacieho o neprípustnosti jeho odvolania,

preto sa rozhodol návrh na rozhodnutie vo veci samej formulovať alternatívne. Ak by

ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti odmietavého rozhodnutia

krajského súdu č. k. -94 z 27. marca 2015, potom sa sťažovateľ domáha

zachovania lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 Er 372/2012-

75 zo 4. júla 2014, a to v záujme meritórneho prejednania a rozhodnutia o jeho námietkach

vznesených voči nepriznaniu náhrady trov exekúcie. Naopak, pre prípad, že by ústavný súd

bol toho názoru, že krajský súd mal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu vecne

prejednať a meritórne o ňom rozhodnúť, prednáša sťažovateľ alternatívu v podobe návrhu

vysloviť porušenie jeho označených práv uznesením krajského súdu, zrušiť toto uznesenie

a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné zaujať meritórny postoj

k odvolacím námietkam.

Berúc do úvahy hľadiská efektívnosti i minimalistického prístupu pri zasahovaní do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd považoval za vhodné najprv sa

venovať alternatíve formulovanej v sťažnostnom petite v poradí ako druhej. Ak totiž

ústavný súd dospeje k záveru, že krajský súd porušil zásadu dvojinštančnosti spôsobom,

ktorý nedovolene atakuje označené práva sťažovateľa, a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie, nie je nevyhnutné zaujímať meritórne postoje k právnym názorom, z ktorých pri

nepriznaní náhrady trov exekúcie sťažovateľovi vychádzal okresný súd.

1. Krajský súd uznesením č. k. -94 z 27. marca 2015 odvolanie

sťažovateľa odmietol. V krátkom odôvodnení uznesenia zdôraznil pravidlo, podľa ktorého

v exekučnom konaní odvolanie nie je prípustné, ak Exekučný poriadok výslovne odvolanie

nepripúšťa.

Sťažovateľ poukazuje na poučenie o opravnom prostriedku obsiahnuté v uznesení

okresného súdu, ktoré zjavne vychádzalo z možnosti podať odvolanie. Súčasne prekladá

interpretačnú možnosť, podľa ktorej uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa bolo

vydané v čase, keď už bola exekúcia právoplatne zastavená, teda nešlo o uznesenie

„v exekučnom konaní“ tak, ako to mal na mysli § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Navyše, z vlastnej skúsenosti v tom istom exekučnom konaní (uznesenie

krajského súdu č. k. -68 zo 14. februára 2014) pozná i odlišnú súdnu prax

v tejto otázke.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že poučenie o opravnom prostriedku obsiahnuté

v rozhodnutí súdu prvého stupňa musí byť v súlade so zákonom, resp. so zákonnou právnou

normou regulujúcou prípustnosť odvolania. Všeobecný súd ako orgán, ktorý nie je nadaný

zákonodarnou právomocou, nemôže ktoroukoľvek obsahovou náležitosťou svojho

rozhodnutia vydaného v individuálnom prípade zákon meniť. Preto v prípade, ak všeobecný

súd nesformuluje poučenie o opravnom prostriedku v súlade so zákonom, musí sa uplatniť

zákonná norma. Výnimkou z tohto pravidla môže byť jedine prípad, ktorý by zaviedol

samotný zákonodarca. To sa v čase rozhodovania okresného súdu (4. júla 2014) dialo

prostredníctvom , podľa ktorého odvolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa

odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak

rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje

nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch

mesiacov od doručenia.

Uvedená procesno-právna norma teda poznala iba tri výnimky z všeobecne

formulovaného pravidla: ak súd prvého stupňa pochybil pri informovaní účastníka konania

o dĺžke lehoty na podanie odvolania, ak súd prvého stupňa celkom opomenul poučiť

účastníka konania o jeho práve podať odvolanie, a napokon, ak súd prvého stupňa

nesprávne účastníka konania poučil o tom, že odvolanie nie je prípustné.

Posudzovaný prípad nepredstavuje ani jednu z rekapitulovaných výnimiek, a preto sa

naň napriek poučeniu o opravnom prostriedku obsiahnutom v uznesení okresného súdu

vzťahoval , podľa ktorého odvolanie nie je

prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento

osobitný zákon neustanovuje inak...

Prieskum odmietavého uznesenia krajského súdu sa takto koncentruje do otázky

interpretácie a následného uplatnenia dikcie .

Ide o to, či prvostupňové rozhodnutie okresného súdu zjavne vydané v čase, keď bola

exekúcia už právoplatne zastavená, je alebo nie je uznesením „v exekučnom konaní“.

Skúmanie predostretého problému cez prizmu kritéria zákonnosti by, pravdaže, umožňovalo

rôzne prístupy k jeho vyriešeniu. To však nie je konečným cieľom a dôvodom právomoci

ústavného súdu vyplývajúcej z .

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.

, ). Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Z rekapitulovanej judikatúry pre predbežne prerokúvanú sťažnosť plynie, že pre

ústavný súd nie je podstatné, či krajský súd zvolil jediný do úvahy prichádzajúci a súčasne

správny postoj k výkladu a uplatneniu .

Rozhodujúce pre ústavno-súdny prieskum postupu a rozhodnutia krajského súdu je to, či

jeho rozhodnutie nie je vo formálnom rozpore so zákonom, či nie je svojvoľné a či

základnému právu sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie

dodáva kvalitu reálnosti.

Rozhodovanie okresného súdu ako súdu exekučného o trovách súdneho exekútora je

po stránke teoretickej i právno-realizačnej rozhodovaním o nároku síce procesne samostatne

vyjadrenom, ale materiálne akcesorickom. Trovy akéhokoľvek konania sú vždy závislé od

rozhodovania o veci samej. V prípade exekučného konania je „vecou samou“ právny nárok

oprávneného na nútený výkon exekučného titulu. Uznesenie okresného súdu, ktorým

sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie, teda síce bolo vydané v čase právoplatne

zastavenej exekúcie, obsahovo ale bolo nevyhnutne späté s konkrétnym, pred určitým

časom zastaveným exekučným konaním, ktoré bolo vedené v prospech konkrétneho

oprávneného voči konkrétnemu povinnému. Z tohto hľadiska nemožno charakterizovať

odmietavé uznesenie krajského súdu ako rozhodnutie stojace vo formálnom rozpore

so zákonom ani ako rozhodnutie svojvoľné. Extenzívny postoj k časovej pôsobnosti § 202

ods. 2 , teda jeho použitie aj na uznesenia vydané za určitých

okolností v čase už reálne neprebiehajúcej exekúcie z dôvodu jej zastavenia, nesignalizuje

podľa názoru ústavného súdu jeho principiálnu vadnosť z pohľadu rešpektovania

základných práv odvolateľa.

Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdenú dvojinštančnosť, ústavný súd viackrát

konštatoval, že ide o ústavno-procesný princíp (, ,

), no len letmý pohľad na právnu reguláciu rozhodovacích procesov

naznačuje, že nejde o princíp absolútnej povahy. V opačnom prípade by sa množstvo

procesno-právnych noriem administratívneho konania, konkurzného konania i konania

exekučného ocitlo v rozpore s , čo je záver absurdný. Inak povedané, v niektorých

prípadoch zákonodarca preferuje rýchlosť rozhodovacieho procesu pred rešpektovaním

práva účastníka konania podať riadny opravný prostriedok. Rýchlosť procesu vystupuje do

popredia obzvlášť v tých konaniach, ktoré nie sú cieľovo orientované na riešenie sporu či na

riešenie základnej hmotno-právnej otázky pôsobiacej na mocenské aktivity štátneho

mechanizmu iniciačne. Ide práve o konania, ktoré realizačne i dogmaticky nevyhnutne

nadväzujú na spor už rozhodnutý, resp. na právny stav vyznačujúci sa právnou istotou

o (ne)existencii práva či povinnosti, a ich cieľom je garantovať faktické uskutočnenie

hmotno-právneho vzťahu. K takým konaniam patrí aj konanie exekučné, ktorého

nevyhnutným predpokladom je exekučný titul. V exekučnom konaní sa už hmotné právo

nehľadá a nenachádza. Orientuje sa na čo najrýchlejšiu realizáciu nastoleného stavu právnej

istoty v tom zmysle, aby ona nezostala len súdnym výrokom na papieri, ale aby sa stala

spoločenskou realitou.

Práve z uvedených dôvodov je logickým počin zákonodarcu, ktorý v § 202 ods. 2

otočil pravidlo platné v základnom (nachádzacom) konaní

a spočívajúce v požiadavke, aby riadny opravný prostriedok bol prípustný voči každému

rozhodnutiu súdu prvého stupňa s výnimkou explicitne pomenovaných prípadov, do polohy

zásadnej neprípustnosti takého opravného prostriedku v konaní vykonávacom (a tým čo

najrýchlejšieho nastolenia právnej istoty o parciálnej procesno-právnej otázke) spätej

s výnimkou výslovne formulovanou zákonom. Zásadná neprípustnosť odvolania proti

uzneseniam exekučného súdu vydaným v exekučnom konaní sa v čase rozhodovania

okresného súdu o náhrade trov, ktoré mali vzniknúť sťažovateľovi, vzťahovala na všetkých

účastníkov exekučného konania. Nešlo teda o preferenciu rýchlosti exekúcie na úkor

druhovo vymedzenému okruhu účastníkov exekučného konania. To je tiež príspevok

k záveru ústavného súdu, podľa ktorého sa judikovaný postoj krajského súdu vychádzajúci

zo striktného uplatnenia § 202 ods. 2 aj na prípad sťažovateľa nevyznačuje popretím

reálnosti základného práva sťažovateľa zaručeného či jeho práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aspekt neústavnosti nemožno vidieť ani v skutočnosti, že kým povinný bol

oprávnený podať odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie (a tým aj proti výroku

o povinnosti nahradiť trovy súdneho exekútora), samotný súdny exekútor takým právom

nedisponoval. Ústavný súd tu upozorňuje, že súdny exekútor je štátom určenou

a splnomocnenou osobou na vykonávanie exekučnej činnosti (§ 2 ods. 1 Exekučného

poriadku). Súdnym exekútorom môže byť len osoba kvalifikovaná podľa § 10 ods. 1

písm. b), d) a e) Exekučného poriadku, čo ju pri výkone exekučnej činnosti stavia do polohy

neporovnateľnej s oprávneným alebo povinným ako „štandardnými“ účastníkmi

exekučného konania. Preto im zákonodarca priznaným rozsahom procesných práv zamýšľal

zabezpečiť schopnosť obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy v porovnateľnej

kvalite, ako je to u kvalifikovaného súdneho exekútora. Práve popísané hľadisko materiálnej

rovnosti nedovoľuje vyhodnotiť formálnu nerovnováhu povinného a súdneho exekútora pri

regulácii prípustnosti riadnych opravných prostriedkov v exekučnom konaní v neprospech

ústavnej požiadavky rovnosti v základnom práve na súdnu ochranu.

Všetky popísané skutočnosti podľa názoru ústavného súdu kladú interpretáciu

a uplatnenie krajským súdom do pozície

ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska dopadu na základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu i na jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu č. k.

-94 z 27. marca 2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Odmietnutie sťažnosti v časti o postupe a rozhodnutí krajského súdu ako súdu

odvolacieho vedie ústavný súd k paralelnému záveru o danosti právomoci na ústavno-súdny

prieskum postupu a uznesenia okresného súdu č. k. -75 zo 4. júla 2014.

Súčasne má za následok zachovanie lehoty podľa na

podanie sťažnosti v tejto časti. Okolnosti posudzovanej veci si podľa názoru ústavného súdu

v záujme zabránenia denegationis iustitiae vyžadujú dvojmesačnú lehotu sťažovateľovi

zachovať. Podstata už uvádzanej štrasburskej judikatúry smeruje práve k zabráneniu takého

rigidného uplatnenia procesno-právnych pravidiel o právomoci ústavného súdu a o lehotách

na podávanie opravných prostriedkov a sťažností, ktoré by v konečnom dôsledku viedlo

k odopretiu vnútroštátnej súdnej ochrany v rovine prejednania a rozhodnutia o meritórnych

námietkach sťažovateľa. Ako už bolo uvedené, sťažovateľa okresný súd nesprávne poučil

o možnosti podať odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu. V tom istom konaní

v predchádzajúcej fáze krajský súd meritórne odvolacie námietky sťažovateľa prejednal.

Navyše, právna úprava nevylučuje všetky pochybnosti o neprípustnosti riadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiam tohto typu. Preto možno uzavrieť, že sťažovateľ nemal po

doručení prvostupňového uznesenia okresného súdu dostatočnú právnu istotu na

jednoznačné posúdenie o vhodnosti viacerých do úvahy prichádzajúcich prostriedkov

súdnej ochrany. Ústavný súd tak pristúpil k meritórnemu prerokovaniu sťažnostných

námietok atakujúcich prvostupňové uznesenie okresného súdu č. k. -75

zo 4. júla 2014.

Okresný súd súc viazaný právnym názorom krajského súdu ako súdu odvolacieho

nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie, keďže „súdny exekútor má právo na

odmenu len za tú činnosť (úkony), ktorá bezprostredne smeruje k vymoženiu judikovanej

pohľadávky“. V posudzovanej veci, „keďže exekučný titul v čase podania návrhu na

vykonanie nebol vykonateľný, súdny exekútor na jeho podklade nemal konať, ani predložiť

súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie... Povinný uhradil pohľadávku

oprávnenej dňa 03.10.2012 a dňa 04.10.2012 a upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo

doručené až dňa 05.10.2012“, preto úhradu prisúdenej pohľadávky povinným nemožno

považovať „za úkon, z ktorého by súdnemu exekútorovi vznikol nárok na náhradu trov

konania v zmysle § 47 ods. 3 Exekučného poriadku...“.

2.1 Podľa § 47 ods. 3 Exekučného poriadku ak povinný uhradí pohľadávku po začatí

exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, má exekútor nárok

na náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom v rovnakom rozsahu

ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie...

Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej

určenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura.

Podľa § 5 ods. 2 vyhlášky ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie podľa

§ 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1.

Podľa sťažovateľa postoj okresného súdu k výkladu a k uplatneniu § 47 ods. 3

Exekučného poriadku by znamenal, že právna norma v ňom obsiahnutá sa za žiadnych

okolností neuplatní.

Ústavný súd sa nestotožňuje s interpretačným postojom sťažovateľa. Z dikcie § 47

ods. 3 Exekučného poriadku nepochybne vyplýva, že jednou z podmienok aplikovateľnosti

tejto procesno-právnej normy je plynutie lehoty na podanie námietok. Námietky ako

špecifický druh opravného prostriedku môže povinný podať proti upovedomeniu o začatí

exekúcie (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku). Konzekventne na to nadväzuje ďalšia

(tentokrát implicitná) požiadavka aplikovateľnosti § 47 ods. 3 Exekučného poriadku, a to

doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému.

V posudzovanej veci však povinný uhradil pohľadávku síce po začatí exekučného

konania, avšak ešte pred tým, ako mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie,

a teda skôr, ako mu začala plynúť lehota na podanie námietok. Z uvedených dôvodov

nemožno právny názor okresného súdu o nepoužiteľnosti § 47 ods. 3 Exekučného poriadku

na prejednávanú vec sťažovateľa považovať za prejav ústavne zakázanej svojvôle. Okresný

súd použil pojem „úkony bezprostredne smerujúce k vymoženiu judikovanej pohľadávky“,

pričom bližšie túto kategóriu nevysvetlil. Sťažovateľ svojou argumentačnou konštrukciou

napriek tomu vkladá do úst okresného súdu právny názor, podľa ktorého do tejto skupiny

úkonov nemožno zaradiť upovedomenie o začatí exekúcie, resp. jeho doručenie povinnému.

To je však predpoklad, ktorý nemá oporu v odôvodnenia uznesenia okresného súdu.

Argumentácia sťažovateľa je preto v tejto časti nedôvodná.

V daných okolnostiach ústavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor

okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi nevznikol nárok na

odmenu podľa § 47 ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s § 5 ods. 2 vyhlášky.

2.2 Rovnako ústavný súd neopomenul ani ďalšiu súčasť odôvodnenia uznesenia

okresného súdu, ktorý prikloniac sa k právnemu názoru krajského súdu zdôraznil, že

sťažovateľ ako súdny exekútor nebol oprávnený požiadať o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie po zistení, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný v čase, keď

exekučný titul nebol vykonateľný. Aj v prípade zastavenia exekúcie uznesením exekučného

súdu totiž nie je vylúčená odmena súdneho exekútora podľa § 14 vyhlášky.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie

alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa

určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura.

Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej

činnosti je 3,32 eura.

Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej

činnosti:

a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,

b) doručenie príkazu na začatie exekúcie,

c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,

d) doručenie exekučného príkazu,

e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,

f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,

g) každé zisťovanie bydliska povinného,

h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,

i) každé zisťovanie účtu povinného,

j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.

Vzhľadom na časové súvislosti prejednávanej veci (začatie exekučného konania

1. októbra 2012, žiadosť o vydanie poverenia a získanie poverenia na vykonanie exekúcie

2. októbra 2012, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 5. októbra 2012 a zastavenie

exekúcie 8. októbra 2012) je zrejmé, že pri postupe okresného súdu podľa § 14 a § 15

vyhlášky by u sťažovateľa prichádzala do úvahy odmena v sume rádovo niekoľko desiatok

eur.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd poukazuje na § 422 ods. 1 zákona

č. , z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté

právoplatné rozhodnutie o peňažnom plnení neprevyšujúcom dvojnásobok, resp.

desaťnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného

súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na

to, že ide o sumu bagateľnú (m. m. pozri napr. , alebo ).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

(predtým ) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí

vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (, ).

Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej

moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu

sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo

k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite

(, , )].

Odmena podľa § 14 vyhlášky by u sťažovateľa zjavne nepresiahla desaťnásobok ani

dvojnásobok minimálnej mzdy (352 € v roku 2014). Aj keby teda v rámci meritórneho

prerokovania sťažnosti v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo z hľadiska aplikovateľnosti § 14 a § 15 vyhlášky nezákonné,

z ústavno-právneho hľadiska by na prvý pohľad išlo o zásah materiálne sa vyznačujúci

zanedbateľnou intenzitou ‒bagateľnosťou. Ústavný súd preto nevidí dôvod prijímať

sťažnosť na ďalšie konanie, v ktorom by eventuálne konštatoval povinnosť okresného súdu

priznať sťažovateľovi odmenu podľa § 14 vyhlášky.

2.3 Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru o nedôvodnosti

sťažovateľovej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením okresného súdu č. k.

-75 zo 4. júla 2014.

3. V závere odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd zdôrazňuje právny názor,

podľa ktorého samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú

uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným

dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery

kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V rozhodnutí

ESĽP (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70) bolo

zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam

spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené

výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. (napr. , )

Obdobné stanovisko vyplýva aj z ďalšej rozhodovacej praxe ESĽP, podľa ktorej

nejde o povinnú alebo nútenú prácu v prípade exekútora, ktorý sa nedomohol zaplatenia

trov exekučného konania najmä preto, že povinný (prípadne i oprávnený) bol vymazaný

z obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal prostriedky na úhradu trov.

Za podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol dobrovoľne

a bremeno na neho uvalené trovami nebolo neprimerané (Mihal v. Slovenská republika

č. 23360/08 a č. 31303/08 z 28. 6. 2011).

Pri premietnutí už uvedených zásadných stanovísk do prerokúvanej veci treba

z pohľadu ústavného súdu predovšetkým konštatovať, že zákonná úprava účinná v čase

rozhodovania okresného súdu o náhrade trov sťažovateľa ako súdneho exekútora

negarantovala bezpodmienečne súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie

(m. m. ).

Na podklade formulovaných právnych názorov ústavný súd dospel k záveru, podľa

ktorého prevažná časť východísk napadnutých uznesení okresného súdu i krajského súdu

nevyvoláva ústavne nedovolený konflikt s účelom a v konečnom dôsledku i s dikciou

relevantných ustanovení podústavného práva. Tá časť kauzy, ktorá by priestor pre odlišný

právny názor favorizujúci sťažovateľove postoje (hlavne v dôsledku skutočnosti, že ho

okresný súd ako súd exekučný vykonaním exekúcie poveril) otvárala, je poznačená ústavne

konformným bagateľným cenzom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje absenciu takých signálov ústavnej

vadnosti právnych záverov okresného súdu a krajského súdu z pohľadu základného práva

sťažovateľa podľa a jeho práva podľa dohovoru, kvôli

ktorým by bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa prijímať na ďalšie konanie.

4. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Sťažnosť sťažovateľa preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrh na

zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, návrh na priznanie

náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017