Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 400/2015
PDF · 477.97 KB
No categories available
III. ÚS 400/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., Quai
Du President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko, zastúpenej
spoločnosťou White & Case s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ Mgr. Marek Staroň, vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 Cob 271/2013 411 z 30. septembra 2013 vo výroku o náhrade trov
odvolacieho konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A. o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment
Bank S.A., Quai Du President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
3 Cob 271/2013 411 z 30. septembra 2013 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní
o nariadenie predbežného opatrenia vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“). Okresný súd uznesením č. k. 26 Cb 103/2013 84 z 11. júna 2013 vyhovel
návrhu navrhovateľa a sťažovateľku zaviazal „zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení
v prospech spoločnosti
, na základe záručných listín vystavených odporcom..., a to až do právoplatnosti
rozsudku vo veci samej“. Súčasne okresný súd „v prípade, ak dôjde zo strany odporcu
k akémukoľvek plneniu v prospech spoločnosti ... na základe záručných listín
vystavených odporcom...“ uložil sťažovateľke povinnosť „zdržať sa akýchkoľvek úkonov
smerujúcich k vymáhaniu poskytnutých plnení od spoločnosti
,... a to až do právoplatnosti rozsudku vo veci samej“.
Okresný súd zároveň uložil navrhovateľovi povinnosť podať návrh na začatie konania
vo veci náhrady škody do 30 dní od právoplatnosti uznesenia o predbežnom opatrení
a sťažovateľke uložil nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 35 367,31 €.
3. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 271/2013 411
z 30. septembra 2013 zmenil prvostupňové uznesenie okresného súdu tak, že návrh
na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, sťažovateľke náhradu trov prvostupňového
konania nepriznal a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke „náhradu trov
odvolacieho konania, a to súdneho poplatku v sume 33, EUR a trov právneho zastúpenia
v sume 90,82 EUR...“.
4. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd založil na právnom názore,
že „nie je možné vyjadriť hodnotu veci, pretože navrhovateľ výšku náhrady škody, ktorej sa
chce vo veci samej domáhať nešpecifikoval a ďalší návrh sa týka určenia, že spoločnosť
nie je povinná plniť“.
5. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka kritizuje právny názor
krajského súdu o nemožnosti vyjadrenia hodnoty veci. Podľa sťažovateľky v posudzovanom
prípade ide o „hodnotu práva“, ktorú „možno nepochybne vyčísliť v peniazoch“.
Nepravdivé je v tejto súvislosti tvrdenie krajského súdu, že navrhovateľ nešpecifikoval
výšku náhrady škody, pretože „zo samotného Uznesenia KS BA... vyplýva, že hroziaca
škoda (ktorej náhrady sa chcela spoločnosť v konečnom dôsledku domáhať)
bola v konaní vyčíslená“. Okrem toho podľa sťažovateľky „samotná skutočnosť,
že navrhovateľ... nepodal návrh vo veci samej, nemôže mať za následok nemožnosť vyjadriť
hodnotu práva, ktorého sa daný spor týka, a zasiahnuť tak do legitímnych práv Sťažovateľa
na náhradu trov“.
6. Rovnako podľa sťažovateľky „určenie, že spoločnosť nie je povinná plniť, je
vyjadriteľné v peniazoch a práve preto zakladá možnosť vyjadriť hodnotu práva
v peniazoch. KS BA však nepochopiteľne dospel k presne opačnému (a vnútorne
rozpornému) záveru...“. Sťažovateľka uvádza, že „podľa Záruk má... povinnosť plniť sumu
18.940.294,84 USD. Bez najmenších problémov je tak možné vyjadriť určenie, že spoločnosť
nie je povinná plniť, v peniazoch“.
7. Sťažovateľka teda namieta, že „KS BA úplne ignoroval ustanovenie § 10 ods. 2
Vyhlášky, podľa ktorého sa za cenu práva považuje aj hodnota záväzku, a ktoré je tak plne
aplikovateľné v predmetnom spore“.
8. Sťažovateľka argumentuje aj poukazom na iné rozhodnutie krajského súdu v jej
obdobnej veci (č. k. 8 Cob 6/2013 384 z 29. mája 2013), „v ktorom KS BA v identickom
spore po zrušení predbežného opatrenia vychádzal pri určení základnej sadzby tarifnej
odmeny z hodnoty Záruk“. Namietané porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľka
v tom, že krajský súd „konal... v zrejmom rozpore s ustanovením § 10 ods. 2 Vyhlášky“.
9. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „ak by sa aj ÚS SR nestotožnil s našim
tvrdením, že aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky bola v danom prípade nesprávna
a arbitrárna, táto sťažnosť je v každom prípade dôvodná... Z uznesenia KS BA vyplýva,
že KS BA rozhodol podľa § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky. Toto ustanovenie však už nebolo
v čase vydania Uznesenia KS BA v znení, v akom ho aplikoval KS BA.
S účinnosťou do 30.06.2013 platilo ustanovenie § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky,
podľa ktorého bola odmena za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení vo výške
jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Znenie § 14 Vyhlášky s účinnosťou
od 01.07.2013 (teda znenie platné v čase vydania Uznesenia KS BA) však už obsahuje iba
úpravu výšky odmeny za úkony služby v trestnom konaní.
S účinnosťou od 01.07.2013 sa dovtedajšie znenie ustanovenia § 14 ods. 3 písm. a)
Vyhlášky zmenilo a presunulo do nového ustanovenia § 13a ods. 1 písm. g) Vyhlášky,
podľa ktorého odmena za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení má byť
vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny.
...
KS BA dospel k sume 90,82 EUR použitím jednej polovice základnej sadzby
(t. j. 30,03 EUR), čím porušil platné znenie Vyhlášky. V súlade s prechodným ustanovením
§ 20c Vyhlášky mal KS BA za právne úkony (prevzatie a príprava odvolania), ktoré boli
uskutočnené po 01.07.2013, správne použiť celú základnú sadzbu tarifnej odmeny (nie
polovicu)“. Sťažovateľke teda „mali byť... priznané trovy právneho zastúpenia aspoň
vo výške 162,91 EUR + súdny poplatok 33 EUR.“.
10. V závere argumentácie vo veci samej sťažovateľka rekapituláciou siedmich
konaní o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré boli proti nej tými istými dvoma
navrhovateľmi iniciované, konštatuje šikanózny výkon ich práva. Tvrdí, že „spoločnosti
a neustálym podávaním identických návrhov na vydanie predbežného
opatrenia docielili, že od vydania prvého predbežného opatrenia zo dňa 31.10.2012 bolo
v každom momente až po súčasnosť vykonateľné aspoň jedno predbežné opatrenie
s účinkami obdobnými Predbežnému opatreniu. Vždy potom ako KS BA zrušil konkrétne
predbežné opatrenie, OS BA promptne vydal obdobné nové predbežné opatrenie“.
Z uvedeného dôvodu podľa sťažovateľky náhrada trov odvolacieho konania, ktorú jej
krajský súd priznal, neplní sankčnú funkciu, pretože nemá dostatočne odstrašujúci účinok
proti šikanóznym návrhom zo strany tých istých navrhovateľov.
11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„(i) Základné právo spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank
S.A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj právo Sťažovateľa na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2013,
č. k. 3Cob/271/2013 411, v časti, ktorou tento rozhodol o náhrade trov odvolacieho
konania vo vzťahu k spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A.,
porušené bolo.
(ii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2013, č. k. 3Cob/271/2013
411, v časti, ktorou tento rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu
k spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
(iii) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti Crédit Agricole
Corporate and Investment Bank S.A., trovy právneho zastúpenia v sume 312,98 EUR
(vrátane DPH) na účet White & Case s. r. o. vedený v Citybank Europe plc., č. účtu:
2006420101/8130, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
15. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Sťažovateľka v prospech svojho sťažnostného petitu prednáša v zásade dve
námietky. Prvá sa týka nesprávneho posúdenia vyjadriteľnosti predmetu konania
v peniazoch, ktorého sa mal dopustiť krajský súd. Druhá námietka zdôrazňuje priame
porušenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom
a účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia krajského súdu (ďalej len „vyhláška“).
20. K obom námietkam ústavný súd spoločne uvádza, že rozhodovanie o náhrade
trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania
v súlade so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo
z 23. 9. 1997).
21. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania
pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich
nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).
22. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu
jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
23. Ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov
(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ
tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia
ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný.
24. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla
samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd
bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd
pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom
alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
25. Námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
procesu, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa
v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť
sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľa názoru ústavného
súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciu ako námietkam
proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej (IV. ÚS 225/2012,
26. Na podklade uvedeného k prvej námietke ústavný súd udáva, že krajský súd
zmeňujúcim výrokom vo veci nariadeného predbežného opatrenia z procesného hľadiska
vyhovel odvolaniu sťažovateľky, čo ho v rovine rozhodovania o trovách odvolacieho
konania viedlo k priznaniu nároku na ich náhradu. Tento fakt, nespochybnený
ani sťažovateľkou a preukázaný z príloh sťažnosti, považuje ústavný súd za zásadný
pre ústavno súdny prieskum sťažnosťou atakovaného výroku uznesenia krajského súdu.
Problém stelesnený sťažovateľkou v jej prvej sťažnostnej námietke je v podstate problémom
výkladu a následnej aplikácie podzákonnej právnej normy o vyčíslení priznaného nároku
na náhradu trov konaní o odvolaní proti nariadenému predbežnému opatreniu.
27. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd v ňom síce stručne, ale napriek
tomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom
na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania
v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikácia
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného
súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd
v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny.
Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako ústavne spochybniteľný. Aj keby totiž bol názor
ústavného súdu na vyjadriteľnosť predmetu konania vedeného pred okresným súdom pod sp.
zn. 26 Cb 103/2013 opačný v porovnaní s názorom krajského súdu, pri danej podobe
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a pri už konštatovanej pozícii
všeobecných súdov ako „pánov zákonov“ nedovoľuje ústavnému súdu jeho ústavou
založená oddelenosť od sústavy všeobecného súdnictva právny názor krajského súdu
revidovať.
28. Pokiaľ ide o sťažovateľkou akcentovaný odlišný prístup krajského súdu v inej jej
veci, k sťažnosti bola priložená fotokópia uznesenia krajského súdu č. k. 8 Cob 6/2013 384
z 29. mája 2013, z ktorého skutočne vyplýva, že krajský súd v inej obdobnej veci
sťažovateľky (rozhodovanie o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia, ktorým bola
sťažovateľke uložená povinnosť zdržať sa plnení plynúcich zo záručných listín vystavených
sťažovateľkou) vychádzal pri vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania z názoru
o vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch.
29. Právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej
nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
30. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu a kolégiám)], keď mu
okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,
že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,
keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody (IV. ÚS 574/2013). Keďže ústavný
súd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej
neodôvodnenosti nezistil (pozri bod 27), nepovažoval v danom prípade argumentáciu
sťažovateľky založenú na poukaze na iné obdobné rozhodnutie krajského súdu za spôsobilú
na to, aby na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
31. K tvrdeniu sťažovateľky o šikanóznom využívaní návrhov na nariadenie
predbežných opatrení, ktorému údajne „asistuje“ aj samotný okresný súd, ústavný súd
uvádza, že z obsahu sťažnosti a jej podkladov nevyplýva, že by krajský súd vo všetkých
siedmich konaniach vedených proti sťažovateľke vyčísľoval náhradu pre ňu úspešných
odvolacích konaní, rovnako ako v prípade atakovanom sťažnosťou. Dokonca z jediného
iného odvolacieho uznesenia krajského súdu, ktorého fotokópiu sťažovateľka priložila
k sťažnosti (č. k. 8 Cob 6/2013 384 z 29. mája 2013), vyplýva, že krajský súd sťažovateľke
priznal proti navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v právnom režime
vyznačujúcom sa vyčísliteľnosťou predmetu konania (teda v sume 35 431,55 €).
Sťažovateľka nedoložila sumy náhrad trov prípadných úspešných odvolacích konaní
v ďalších veciach, ktoré v sťažnosti spisovou značkou uviedla, preto jej tvrdeniu,
podľa ktorého rozhodovaním o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd neučinil
zadosť sankčnej funkcii rozhodovania o náhrade trov konania, nemožno z procesného
hľadiska priznať relevanciu.
32. Prvú námietku sťažovateľky preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
33. Druhá námietka sa orientuje na porušenie ustanovení vyhlášky regulujúcich
spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za odvolanie v konaní o nariadenie
predbežného opatrenia. Sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania podľa ustanovenia vyhlášky, ktoré v čase rozhodovania už v dôsledku
novelizácie vyhlášky nebolo účinné a nemohlo sa uplatniť ani podľa intertemporálnych
ustanovení relevantnej novely.
34. Bez potreby bližšej rekapitulácie právnej úpravy a jej komentovania ústavný súd
konštatuje, že právny názor sťažovateľky, ktorým brojí proti aplikácii relevantného práva
krajským súdom, je správny.
35. Krajský súd skutočne pri vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania postupoval,
ako to sám v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, podľa § 14 ods. 3 písm. a),
ktoré už 30. septembra 2013 nepredstavovalo účinnú normatívnu súčasť vyhlášky. Právna
regulácia vyčíslenia odmeny za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení bola
presunutá do § 13a ods. 1 písm. g) vyhlášky a predstavuje sumu základnej tarify, nie jej
polovicu.
36. Ústavný súd však už v inej veci sťažovateľky (I. ÚS 214/2014) judikoval, že nie
je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby
k nimi urobeným čiastkovým procesným/dočasným úkonom mal výhrady. Úlohou
ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)
konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať
medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi
do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý
procesný/dočasný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne), hodnotiť,
a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania
nezaloží (obdobne I. ÚS 571/2013).
37. Výpočet krajského súdu v napadnutom uznesení nie je správny a výrok o náhrade
trov odvolacieho konania na ňom založený je rozhodnutím contra legem. Podľa názoru
ústavného súdu však ide o nezákonnosť, ktorá rozpor so základným právom sťažovateľky
na súdnu ochranu ani s jej právom na spravodlivé súdne konanie nezakladá.
38. Ak by krajský súd postupoval pri vyčíslení náhrady trov za odvolanie
proti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia v súlade s vyhláškou, teda s jej § 13a
ods. 1 písm. g), musel by za jeden úkon právnej služby v súlade s § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky priznať náhradu 60,08 € (výpočtovým základom pre úkony právnej služby
vykonané v roku 2013 bola suma 781 €). Pri dvoch úkonoch právnej služby, ktoré aj krajský
súd v sťažovateľkinom prípade považoval z hľadiska náhrady trov za akceptovateľné
(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odvolania), by po pripočítaní režijného paušálu za
tieto dva úkony právnej služby náhrada trov odvolacieho konania predstavovala sumu
135,30 €. Rozdiel o proti reálne priznanej náhrade trov odvolacieho konania (90,82 €) tak
predstavuje sumu 44,48 €.
39. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je
prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce
trojnásobok minimálnej mzdy, a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod
na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú
(pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
40. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny
poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,
poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak
sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
41. V roku 2013, teda v období, keď začalo a skončilo konanie o odvolaní
sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu o nariadení predbežného
opatrenia, predstavovala minimálna mzda sumu 337,70 € mesačne. Suma náhrady trov
odvolacieho konania priznaná napadnutým uznesením krajského súdu, suma náhrady trov
odvolacieho konania, ktorá po práve sťažovateľke priznaná mala byť, ani rozdiel týchto
dvoch súm nepresahujú ani trojnásobok, ani desaťnásobok minimálnej mzdy relevantnej
v tom čase. Z ústavno právneho hľadiska tak formálne nezákonné uznesenie krajského súdu
vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania predstavuje zásah materiálne sa vyznačujúci
zanedbateľnou intenzitou ‒bagateľnosťou. Preto ani druhú sťažovateľkinu námietku
z pohľadu jej dopadu na základné právo na súdnu ochranu a na právo na spravodlivé súdne
konanie nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú.
42. Zhrňujúco k obom sťažnostným námietkam ústavný súd konštatuje,
že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť
záveru o porušení základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti. Ústavný súd
preto sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
43. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
44. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrh na
zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015