Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 400/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., Quai

Du President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko, zastúpenej

spoločnosťou White & Case s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ Mgr. Marek Staroň, vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. 411 z 30. septembra 2013 vo výroku o náhrade trov

odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A. o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment

Bank S.A., Quai Du President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

411 z 30. septembra 2013 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní

o nariadenie predbežného opatrenia vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“). Okresný súd uznesením č. k. 84 z 11. júna 2013 vyhovel

návrhu navrhovateľa a sťažovateľku zaviazal „zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení

v prospech spoločnosti

, na základe záručných listín vystavených odporcom..., a to až do právoplatnosti

rozsudku vo veci samej“. Súčasne okresný súd „v prípade, ak dôjde zo strany odporcu

k akémukoľvek plneniu v prospech spoločnosti ... na základe záručných listín

vystavených odporcom...“ uložil sťažovateľke povinnosť „zdržať sa akýchkoľvek úkonov

smerujúcich k vymáhaniu poskytnutých plnení od spoločnosti

,... a to až do právoplatnosti rozsudku vo veci samej“.

Okresný súd zároveň uložil navrhovateľovi povinnosť podať návrh na začatie konania

vo veci náhrady škody do 30 dní od právoplatnosti uznesenia o predbežnom opatrení

a sťažovateľke uložil nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 35 367,31 €.

3. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 411

z 30. septembra 2013 zmenil prvostupňové uznesenie okresného súdu tak, že návrh

na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, sťažovateľke náhradu trov prvostupňového

konania nepriznal a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke „náhradu trov

odvolacieho konania, a to súdneho poplatku v sume 33, EUR a trov právneho zastúpenia

v sume 90,82 EUR...“.

4. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd založil na právnom názore,

že „nie je možné vyjadriť hodnotu veci, pretože navrhovateľ výšku náhrady škody, ktorej sa

chce vo veci samej domáhať nešpecifikoval a ďalší návrh sa týka určenia, že spoločnosť

nie je povinná plniť“.

5. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka kritizuje právny názor

krajského súdu o nemožnosti vyjadrenia hodnoty veci. Podľa sťažovateľky v posudzovanom

prípade ide o „hodnotu práva“, ktorú „možno nepochybne vyčísliť v peniazoch“.

Nepravdivé je v tejto súvislosti tvrdenie krajského súdu, že navrhovateľ nešpecifikoval

výšku náhrady škody, pretože „zo samotného Uznesenia KS BA... vyplýva, že hroziaca

škoda (ktorej náhrady sa chcela spoločnosť v konečnom dôsledku domáhať)

bola v konaní vyčíslená“. Okrem toho podľa sťažovateľky „samotná skutočnosť,

že navrhovateľ... nepodal návrh vo veci samej, nemôže mať za následok nemožnosť vyjadriť

hodnotu práva, ktorého sa daný spor týka, a zasiahnuť tak do legitímnych práv Sťažovateľa

na náhradu trov“.

6. Rovnako podľa sťažovateľky „určenie, že spoločnosť nie je povinná plniť, je

vyjadriteľné v peniazoch a práve preto zakladá možnosť vyjadriť hodnotu práva

v peniazoch. KS BA však nepochopiteľne dospel k presne opačnému (a vnútorne

rozpornému) záveru...“. Sťažovateľka uvádza, že „podľa Záruk má... povinnosť plniť sumu

18.940.294,84 USD. Bez najmenších problémov je tak možné vyjadriť určenie, že spoločnosť

nie je povinná plniť, v peniazoch“.

7. Sťažovateľka teda namieta, že „KS BA úplne ignoroval ustanovenie § 10 ods. 2

Vyhlášky, podľa ktorého sa za cenu práva považuje aj hodnota záväzku, a ktoré je tak plne

aplikovateľné v predmetnom spore“.

8. Sťažovateľka argumentuje aj poukazom na iné rozhodnutie krajského súdu v jej

obdobnej veci (č. k. 384 z 29. mája 2013), „v ktorom KS BA v identickom

spore po zrušení predbežného opatrenia vychádzal pri určení základnej sadzby tarifnej

odmeny z hodnoty Záruk“. Namietané porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľka

v tom, že krajský súd „konal... v zrejmom rozpore s ustanovením § 10 ods. 2 Vyhlášky“.

9. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „ak by sa aj ÚS SR nestotožnil s našim

tvrdením, že aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky bola v danom prípade nesprávna

a arbitrárna, táto sťažnosť je v každom prípade dôvodná... Z uznesenia KS BA vyplýva,

že KS BA rozhodol podľa § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky. Toto ustanovenie však už nebolo

v čase vydania Uznesenia KS BA v znení, v akom ho aplikoval KS BA.

S účinnosťou do 30.06.2013 platilo ustanovenie § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky,

podľa ktorého bola odmena za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení vo výške

jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Znenie § 14 Vyhlášky s účinnosťou

od 01.07.2013 (teda znenie platné v čase vydania Uznesenia KS BA) však už obsahuje iba

úpravu výšky odmeny za úkony služby v trestnom konaní.

S účinnosťou od 01.07.2013 sa dovtedajšie znenie ustanovenia § 14 ods. 3 písm. a)

Vyhlášky zmenilo a presunulo do nového ustanovenia § 13a ods. 1 písm. g) Vyhlášky,

podľa ktorého odmena za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení má byť

vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny.

...

KS BA dospel k sume 90,82 EUR použitím jednej polovice základnej sadzby

(t. j. 30,03 EUR), čím porušil platné znenie Vyhlášky. V súlade s prechodným ustanovením

§ 20c Vyhlášky mal KS BA za právne úkony (prevzatie a príprava odvolania), ktoré boli

uskutočnené po 01.07.2013, správne použiť celú základnú sadzbu tarifnej odmeny (nie

polovicu)“. Sťažovateľke teda „mali byť... priznané trovy právneho zastúpenia aspoň

vo výške 162,91 EUR + súdny poplatok 33 EUR.“.

10. V závere argumentácie vo veci samej sťažovateľka rekapituláciou siedmich

konaní o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré boli proti nej tými istými dvoma

navrhovateľmi iniciované, konštatuje šikanózny výkon ich práva. Tvrdí, že „spoločnosti

a neustálym podávaním identických návrhov na vydanie predbežného

opatrenia docielili, že od vydania prvého predbežného opatrenia zo dňa 31.10.2012 bolo

v každom momente až po súčasnosť vykonateľné aspoň jedno predbežné opatrenie

s účinkami obdobnými Predbežnému opatreniu. Vždy potom ako KS BA zrušil konkrétne

predbežné opatrenie, OS BA promptne vydal obdobné nové predbežné opatrenie“.

Z uvedeného dôvodu podľa sťažovateľky náhrada trov odvolacieho konania, ktorú jej

krajský súd priznal, neplní sankčnú funkciu, pretože nemá dostatočne odstrašujúci účinok

proti šikanóznym návrhom zo strany tých istých navrhovateľov.

11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„(i) Základné právo spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank

S.A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj právo Sťažovateľa na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2013,

č. k. , v časti, ktorou tento rozhodol o náhrade trov odvolacieho

konania vo vzťahu k spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A.,

porušené bolo.

(ii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2013, č. k.

411, v časti, ktorou tento rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu

k spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

(iii) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti Crédit Agricole

Corporate and Investment Bank S.A., trovy právneho zastúpenia v sume 312,98 EUR

(vrátane DPH) na účet White & Case s. r. o. vedený v Citybank Europe plc., č. účtu:

2006420101/8130, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

15. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

18. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Sťažovateľka v prospech svojho sťažnostného petitu prednáša v zásade dve

námietky. Prvá sa týka nesprávneho posúdenia vyjadriteľnosti predmetu konania

v peniazoch, ktorého sa mal dopustiť krajský súd. Druhá námietka zdôrazňuje priame

porušenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom

a účinnom v čase vydania napadnutého uznesenia krajského súdu (ďalej len „vyhláška“).

20. K obom námietkam ústavný súd spoločne uvádza, že rozhodovanie o náhrade

trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany

podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (

a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je

ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania

v súlade so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997).

21. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich

nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (, , , a pod.).

22. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu

jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (napr. , , ). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

23. Ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov

(napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ

tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ). Ingerencia

ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný.

24. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd

bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd

pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom

alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

25. Námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

procesu, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa

v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť

sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľa názoru ústavného

súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciu ako námietkam

proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej (,

).

26. Na podklade uvedeného k prvej námietke ústavný súd udáva, že krajský súd

zmeňujúcim výrokom vo veci nariadeného predbežného opatrenia z procesného hľadiska

vyhovel odvolaniu sťažovateľky, čo ho v rovine rozhodovania o trovách odvolacieho

konania viedlo k priznaniu nároku na ich náhradu. Tento fakt, nespochybnený

ani sťažovateľkou a preukázaný z príloh sťažnosti, považuje ústavný súd za zásadný

pre ústavno súdny prieskum sťažnosťou atakovaného výroku uznesenia krajského súdu.

Problém stelesnený sťažovateľkou v jej prvej sťažnostnej námietke je v podstate problémom

výkladu a následnej aplikácie podzákonnej právnej normy o vyčíslení priznaného nároku

na náhradu trov konaní o odvolaní proti nariadenému predbežnému opatreniu.

27. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd v ňom síce stručne, ale napriek

tomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom

na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania

v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikácia

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného

súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd

v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny.

Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako ústavne spochybniteľný. Aj keby totiž bol názor

ústavného súdu na vyjadriteľnosť predmetu konania vedeného pred okresným súdom pod sp.

zn. opačný v porovnaní s názorom krajského súdu, pri danej podobe

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a pri už konštatovanej pozícii

všeobecných súdov ako „pánov zákonov“ nedovoľuje ústavnému súdu jeho

založená oddelenosť od sústavy všeobecného súdnictva právny názor krajského súdu

revidovať.

28. Pokiaľ ide o sťažovateľkou akcentovaný odlišný prístup krajského súdu v inej jej

veci, k sťažnosti bola priložená fotokópia uznesenia krajského súdu č. k. 384

z 29. mája 2013, z ktorého skutočne vyplýva, že krajský súd v inej obdobnej veci

sťažovateľky (rozhodovanie o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia, ktorým bola

sťažovateľke uložená povinnosť zdržať sa plnení plynúcich zo záručných listín vystavených

sťažovateľkou) vychádzal pri vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania z názoru

o vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch.

29. Právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

30. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu a kolégiám)], keď mu

okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ).

Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,

že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,

keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody (). Keďže ústavný

súd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej

neodôvodnenosti nezistil (pozri bod 27), nepovažoval v danom prípade argumentáciu

sťažovateľky založenú na poukaze na iné obdobné rozhodnutie krajského súdu za spôsobilú

na to, aby na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

31. K tvrdeniu sťažovateľky o šikanóznom využívaní návrhov na nariadenie

predbežných opatrení, ktorému údajne „asistuje“ aj samotný okresný súd, ústavný súd

uvádza, že z obsahu sťažnosti a jej podkladov nevyplýva, že by krajský súd vo všetkých

siedmich konaniach vedených proti sťažovateľke vyčísľoval náhradu pre ňu úspešných

odvolacích konaní, rovnako ako v prípade atakovanom sťažnosťou. Dokonca z jediného

iného odvolacieho uznesenia krajského súdu, ktorého fotokópiu sťažovateľka priložila

k sťažnosti (č. k. 384 z 29. mája 2013), vyplýva, že krajský súd sťažovateľke

priznal proti navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v právnom režime

vyznačujúcom sa vyčísliteľnosťou predmetu konania (teda v sume 35 431,55 €).

Sťažovateľka nedoložila sumy náhrad trov prípadných úspešných odvolacích konaní

v ďalších veciach, ktoré v sťažnosti spisovou značkou uviedla, preto jej tvrdeniu,

podľa ktorého rozhodovaním o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd neučinil

zadosť sankčnej funkcii rozhodovania o náhrade trov konania, nemožno z procesného

hľadiska priznať relevanciu.

32. Prvú námietku sťažovateľky preto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

33. Druhá námietka sa orientuje na porušenie ustanovení vyhlášky regulujúcich

spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za odvolanie v konaní o nariadenie

predbežného opatrenia. Sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd vyčíslil náhradu trov

odvolacieho konania podľa ustanovenia vyhlášky, ktoré v čase rozhodovania už v dôsledku

novelizácie vyhlášky nebolo účinné a nemohlo sa uplatniť ani podľa intertemporálnych

ustanovení relevantnej novely.

34. Bez potreby bližšej rekapitulácie právnej úpravy a jej komentovania ústavný súd

konštatuje, že právny názor sťažovateľky, ktorým brojí proti aplikácii relevantného práva

krajským súdom, je správny.

35. Krajský súd skutočne pri vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania postupoval,

ako to sám v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, podľa § 14 ods. 3 písm. a),

ktoré už 30. septembra 2013 nepredstavovalo účinnú normatívnu súčasť vyhlášky. Právna

regulácia vyčíslenia odmeny za odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení bola

presunutá do § 13a ods. 1 písm. g) vyhlášky a predstavuje sumu základnej tarify, nie jej

polovicu.

36. Ústavný súd však už v inej veci sťažovateľky () judikoval, že nie

je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby

k nimi urobeným čiastkovým procesným/dočasným úkonom mal výhrady. Úlohou

ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)

konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať

medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi

do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý

procesný/dočasný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne), hodnotiť,

a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania

nezaloží (obdobne ).

37. Výpočet krajského súdu v napadnutom uznesení nie je správny a výrok o náhrade

trov odvolacieho konania na ňom založený je rozhodnutím contra legem. Podľa názoru

ústavného súdu však ide o nezákonnosť, ktorá rozpor so základným právom sťažovateľky

na súdnu ochranu ani s jej právom na spravodlivé súdne konanie nezakladá.

38. Ak by krajský súd postupoval pri vyčíslení náhrady trov za odvolanie

proti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia v súlade s vyhláškou, teda s jej § 13a

ods. 1 písm. g), musel by za jeden úkon právnej služby v súlade s § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky priznať náhradu 60,08 € (výpočtovým základom pre úkony právnej služby

vykonané v roku 2013 bola suma 781 €). Pri dvoch úkonoch právnej služby, ktoré aj krajský

súd v sťažovateľkinom prípade považoval z hľadiska náhrady trov za akceptovateľné

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odvolania), by po pripočítaní režijného paušálu za

tieto dva úkony právnej služby náhrada trov odvolacieho konania predstavovala sumu

135,30 €. Rozdiel o proti reálne priznanej náhrade trov odvolacieho konania (90,82 €) tak

predstavuje sumu 44,48 €.

39. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je

prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce

trojnásobok minimálnej mzdy, a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod

na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú

(pozri napr. alebo ).

40. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny

poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými

súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny

ústavného súdnictva (). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť

smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,

poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak

sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne

závažnom rozsahu [intenzite (, , )].

41. V roku 2013, teda v období, keď začalo a skončilo konanie o odvolaní

sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu o nariadení predbežného

opatrenia, predstavovala minimálna mzda sumu 337,70 € mesačne. Suma náhrady trov

odvolacieho konania priznaná napadnutým uznesením krajského súdu, suma náhrady trov

odvolacieho konania, ktorá po práve sťažovateľke priznaná mala byť, ani rozdiel týchto

dvoch súm nepresahujú ani trojnásobok, ani desaťnásobok minimálnej mzdy relevantnej

v tom čase. Z ústavno právneho hľadiska tak formálne nezákonné uznesenie krajského súdu

vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania predstavuje zásah materiálne sa vyznačujúci

zanedbateľnou intenzitou ‒bagateľnosťou. Preto ani druhú sťažovateľkinu námietku

z pohľadu jej dopadu na základné právo na súdnu ochranu a na právo na spravodlivé súdne

konanie nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú.

42. Zhrňujúco k obom sťažnostným námietkam ústavný súd konštatuje,

že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť

záveru o porušení základného práva sťažovateľky zaručeného a jej práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti. Ústavný súd

preto sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

43. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

označeným uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva podľa , bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

44. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrh na

zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015