Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (44)IV. ÚS 574/2013
PDF · 248.84 KB
No categories available
IV. ÚS 574/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. P., R., Mgr. A. B., L., Ing. M. P., D., V. P., R.,
a Ing. E. K., R., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 95/2013 z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. P., Mgr. A. B., Ing. M. P., V. P. a Ing. E. K. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 21. augusta 2013 doručená sťažnosť E.
P., R., Mgr. A. B., L., Ing. M. P., D., V. P., R., a Ing. E. K., R. (ďalej spolu len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 6 Co 95/2013 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia (navrhovatelia v 2. až 6. rade, pozn.)
a navrhovateľka v 1. rade sa návrhom doručeným Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len
„okresný súd“) 24. mája 2010 domáhali proti mestu R. ako odporcovi (ďalej len „odporca“)
určenia, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované v samotnom návrhu patria do dedičstva po
poručiteľoch.
Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 74/2010-195 z 20. decembra 2010 návrh zamietol,
pričom o odvolaní sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 9 Co 60/2011-237 z 30. mája 2011 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
tomuto súdu na ďalšie konanie. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom
č. k. 3 C 74/2010-299 z 26. augusta 2011 návrh sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade
zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, pričom krajský súd uznesením
č. k. 9 C 401/2011-337 z 23. augusta 2012 aj tento v poradí druhý rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom okresný súd (sp. zn.
3 C 74/2010 z 19. novembra 2012, pozn.) určil, že do dedičstva po poručiteľoch patria
nehnuteľnosti bližšie špecifikované v samotnom návrhu sťažovateľov a navrhovateľky
v 1. rade z 24. mája 2010, a zároveň vyslovil, že o „trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 C 74/2010 zo 4. januára 2013 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu zo 4. januára 2013“) bola sťažovateľom a navrhovateľke
v 1. rade priznaná „náhrada trov konania za zaplatené súdne poplatky vo výške 199 eur, za
výdavky súvisiace s vyhotovením geometrického plánu... vo výške 450 eur, za odborné
vyjadrenie znalca... vo výške 70 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 902,50 eur“,
ktoré bol odporca povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia. O odvolaní sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade proti uzneseniu okresného
súdu zo 4. januára 2013 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že toto
odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú:
„Porušovateľ a prvostupňový súd pri vyčíslení náhrady trov právneho zastúpenia
vychádzal zo záveru, že predmet konania nemožno vyjadriť v peniazoch, a preto základnú
sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil z tzv. neurčitej hodnoty podľa
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a nie podľa § 10 ods. 1 predmetnej
vyhlášky. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo záveru, že v danom prípade sa jednalo
o návrh o určenie, že vec patrí do dedičstva a konanie o určenie právneho vzťahu, preto
v súdenom prípade nemožno vychádzať pri stanovení výšky odmeny za poskytnuté právne
služby z hodnoty predmetu, ktorý patrí do dedičstva ale len z neurčitej hodnoty v zmysle ust.
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb. Takýto záver porušovateľa je podľa názoru sťažovateľa
v celom rozsahu nesprávny a nezákonný, nakoľko predmet konania - určenie neplatnosti
dodatku je možné vyjadriť v peniazoch, keďže hodnota nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom
dodatku, je známa. Predmet konania sa týkal nehnuteľnosti, pričom nešlo o nehnuteľnosť,
ktorá by svojim charakterom, či určením spadala pod § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z., pri ktorých sa hodnota úkonu právnej služby určuje z tzv. neurčitej
hodnoty. V posudzovanom prípade nešlo o nehnuteľnosť, ktorá by bola určená na bývanie
alebo by slúžila na bývanie a zároveň predmetom sporu nebolo vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V posudzovanej veci išlo o posúdenie, či
poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom pozemkov a posúdenie, že žalovaný, ktorý bol
evidovaný ako vlastník v katastri nehnuteľností nie je vlastníkom sporných pozemkov (m. m.
uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo dňa 16. 10. 2010).
Vzhľadom na uvedené mal prvostupňový súd a porušovateľ postupovať pri určení
odmeny podľa § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a priznať odmenu vyčíslenú
z hodnoty veci.
Nie je možné stotožniť sa s názorom porušovateľa o tom, že v posudzovanom prípade
ide o spor o určenie právneho vzťahu a nie o spor o určenie vlastníckeho práva.
V posudzovanom prípade ide o spor medzi právnymi nástupcami - dedičmi poručiteľa na
strane žalobcu a treťou osobou - mestom R. a nie o spor o určenie dedičského vzťahu medzi
poručiteľom a dedičmi, ktorého účastníkmi v procesnom postavení žalobcov a žalovaných
by boli iba osoby patriace do okruhu dedičov po poručiteľovi (spor medzi dedičmi o to, kto
z nich je alebo nie je dedičom po poručiteľovi). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v
zmysle ust. § 460 Obč. zák. v platnom znení dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
Okamih smrti poručiteľa (fyzickej osoby), ktorý je uvedený v úmrtnom liste, alebo deň, ktorý
súd v konaní o vyhlásenie za mŕtveho (ust. § 198, § 200 O. s. p.) v rozsudku určil za deň
smrti nezvestného, pripadne deň, ktorý nezvestný neprežil, je podľa ust. § 460 Obč. zák.
rozhodujúcou právnou skutočnosťou pre prechod práv a povinností, ktoré sú predmetom
dedičstva. Rozhodnutie súdu v zmysle ust. § 481 - 484 Obč. zák., ktorým podľa ust. § 175q
O. s. p. potvrdí nadobudnutie dedičstva alebo schváli dohodu dedičov o vyporiadaní len
deklaruje to, čo už nastalo smrťou poručiteľa. V posudzovanom prípade tak žalobcovia ako
aj žalovaní tvrdili a preukazovali, že sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré tvoria predmet
sporu. V posudzovanom prípade bolo kruciálnou otázkou práve určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktoré tvorili predmet sporu. Táto otázka bola ťažiskom celého
vykonaného dokazovania čoho dôkazom je obsah spisu vedeného na Okresnom súde
Ružomberok pod sp. zn. 3 C 74/2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo dňa 16. 10.
2010, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
č. 3/2011 pod číslom 32, judikoval, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič
domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých
žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci.
Sťažovatelia 1/ až 5/ majú za to, že porušovateľ a prvostupňový súd nesprávne, bez
toho, aby na to existovali zákonné predpoklady, arbitrárne aplikoval ust. § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z... pri výpočte hodnoty úkonu právnej pomoci a to
napriek tomu, že v súdenom prípade pre to neboli a nie sú dôvody. Aplikáciou ust. § 11
ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z... pri výpočte hodnoty úkonu právnej
pomoci v súdenej veci a nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia vo výške podľa
vyčistenia zo dňa 13. 12. 2012 môže dôjsť k zníženiu majetku žalobcov 1/ až 6/ bez možnosti
kompenzácie.
Podľa ust. § 10 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 644/2005 Z. z. o odmenách advokátov ak
nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výska peňažného plnenia alebo cena
veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej
služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia sťažovateľa sú podľa
nášho názoru v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto
ich možno považovať za odporujúce článku čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru. Vzhľadom
na to možno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné
vybočujúce z rámca uvedených ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov.
Navrhovatelia v tejto súvislosti poukazujú aj na právoplatné a vykonateľné uznesenie
Okresného súdu Ružomberok č. k. 6 C/306/2000-628 zo dňa 2. 10. 2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 09. 11. 2010 a vykonateľnosť dňa 12. 11. 2010, ktoré bolo vydané
v konaní o určenie že nehnuteľnosti patria do dedičstva a ktorého predmetom bol pozemok
-..., t. j. parcela bezprostredne susediaca s nehnuteľnosťami, ktoré tvorili predmet sporu
v tomto konaní. Tento spor mal rovnaký okruh účastníkov tak na strane žalobcov, ako aj
žalovaných, a v tomto konaní súd priznal žalobcom, ktorí boli v spore úspešní náhradu trov
konania s poukazom na ust. § 142 ods. 149 O. s. p. z hodnoty predmetu sporu v súlade s ust.
Vyhlášky MS SR č. 355/2004.
Judikatúra vo vzťahu k určeniu hodnoty úkonu právnej služby vo veciach žalôb
o určenie, že vec patrí do dedičstva je do istej mieri nejednotná, ale prevažuje právny názor
o tom, že hodnotu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je
potrebné určiť podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. V tomto smere sťažovatelia
1/ až 5/ poukazujú na rozsiahlu súdnu prax pri ktorej súdy aplikujú na stanovenie hodnoty
základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby ust. § 10 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z a to konkrétne na právoplatný rozsudok Okresného súdu v Brezne sp. zn.
6 C/248/2006 zo dňa 17. 04. 2009, právoplatný rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.
13 C/153/2004 zo dňa 27. 05. 2009, právoplatný rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.
22 C/54/2008 zo dňa 16. 10. 2009 a právoplatný rozsudok Okresného súdu Kežmarok,
sp. zn. 3 C/229/20I0 zo dňa 05. 09. 2011 v ktorom súdy pri určení hodnoty sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzali z hodnoty veci...“
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/95/2013 zo dňa 30. 04. 2013
bolo porušené základné právo sťažovateľov 1/ až 5/ podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce
v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na
spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
6 Co/95/2013 zo dňa 30. 04. 2013 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na
ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
626,20 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.
Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa názoru
ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne
V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. IV. ÚS 248/08), podľa
ktorého rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do
právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m.
Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení účinnom do 30. júna 2013 (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak,
považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,
ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva
sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu
veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...
Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení
s § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie
je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom
prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu
konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto
konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred okresným súdom a krajským
súdom rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva.
V napadnutom uznesení krajský súd k výške náhrady trov konania najmä uviedol:
„Okresný súd napadnutým uznesením priznal navrhovateľom v rade 1/ až 6/ (ďalej
už len navrhovatelia) vlastné trovy konania vo výške 719,00 eur (za zaplatené súdne
poplatky, za náklady spojené s vyhotovením geometrického plánu a za náklady vynaložené
na odborné vyjadrenie znalca) a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.902,50 eur.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom č. k. 3 C/74/2010-377 zo dňa
19. 11. 2012 bolo návrhu navrhovateľov na určenie, že do dedičstva po poručiteľoch...
patria spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. 4101 kat. územia R.,
vyhovené s tým, že o trovách konania sa rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Vyššie označený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 06. 12. 2012. Navrhovatelia
mali vo veci plný úspech, preto im podľa § 142 ods. 1 O. s. p. patrí plná náhrada trov
konania. Vlastné trovy navrhovateľom priznal podľa vyčíslenia, nakoľko ich považoval za
dôvodné a účelné. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, dospel k záveru, že na daný
prípad je potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytnuté právne služby (ďalej aj vyhláška) t. j. určiť tarifnú
odmenu za jeden úkon právnej služby vo výške 1/13-iny výpočtového základu. V
podrobnostiach v tomto smere uviedol, že v prejednávanej veci nebolo možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch resp. ju bolo možné určiť len s nepomernými
ťažkosťami. Tiež uviedol, že vzhľadom na predmet sporu - o určenie, že veci patria do
dedičstva - nemožno pri stanovení odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty
veci, ktorá má patriť do dedičstva, nakoľko predmetný spor nebol sporom o určenie
vlastníckeho práva. Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ cit. vyhlášky prvostupňový súd priznal
odmenu za jednotlivé úkony právnej služby v celkovej výške 2.104,91 eur. K tejto odmene
pripočítal ku každému úkonu režijný paušál (spolu vo výške 87,94 eur), náhradu za stratu
času (170,98 eur), náhradu cestovných výdavkov (65,33 eur) a DPH (spolu vo výške 473,34
eur). Právnemu zástupcovi navrhovateľov nepriznal odmenu za jeden úkon právnej služby
(doloženie dokladov zo dňa 19. 07. 2010), nakoľko tieto boli doložené na výzvu súdu zo dňa
30. 06. 2010. Naviac sa jednalo o doklady, na ktoré navrhovatelia v návrhu na začatie
konania poukazovali, ale ich k nemu nepredložili. V písomnom podaní zo dňa 19. 10. 2010
sa okrem toho neuvádzali žiadne rozhodujúce skutočnosti smerujúce ku konaniu vo veci
samej... Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (ak je
žaloba úspešná) nezakladá priamo vlastnícke právo úspešných navrhovateľov (dedičov) t. j.
klientov, ktorým advokát poskytoval právne služby. Rozhodnutie súdu o tom, že určitá vec
patrí do dedičstva po poručiteľovi totiž rieši otázku vlastníckeho práva poručiteľa, a nie
jeho právnych nástupcov. Aké vlastnícke právo, a akom rozsahu a v akej cene nadobudnú
právni nástupcovia poručiteľa (v prejednávanej veci navrhovatelia) sa vyrieši až v konaní
o dedičstve. V tomto smere je nutné poukázať na ust. § 175o ods. 1 O. s. p., podľa ktorého je
rozhodujúca cena majetku ku dňu smrti poručiteľa, ktorá však v prejednávanej veci
preukázaná nebola. Ako vyplýva zo spisového materiálu, navrhovatelia, pokiaľ ide o cenu
majetku poručiteľov, doložili odborné vyjadrenie č. 266/2010, ktorým sa všeobecná cena
nehnuteľností patriacich do dedičstva po poručiteľoch určila až ku dňu 1. 12. 2010. Takto
doložená cena však môže byť zásadne odlišná od ceny, akú bude potrebné určiť ku dňu
smrti poručiteľa... (9. 1. 1984), resp. ku dňu smrti poručiteľky... (10. 8. 1978). Odvolací súd
s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považoval závery okresného súdu o aplikácii ust.
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri výpočte odmeny advokáta navrhovateľov
v súdenej veci za správne a preto napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Pokiaľ navrhovatelia poukazovali na skutočnosť, že v obdobnej veci sp. zn.
6 C/306/2000 sa pri priznaní náhrady trov konania (konkrétne pri určení odmeny advokáta)
vychádzalo z hodnoty veci, z odôvodnenia predloženého uznesenia (č. k. 6 C/306/2000-628
zo dňa 12. 10. 2010) nie je zrejmé, na základe akých právnych úvah tak okresný súd
postupoval. Nakoľko označené uznesenie nebolo napadnuté odvolaním a o ňom odvolací
súd nerozhodoval, odvolací súd v prejednávanej veci nebol ním viazaný.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu
nepriznal. Odvolatelia - navrhovatelia nemali v tomto štádiu konania úspech, a preto podľa
§ 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. nemajú právo na ich náhradu. Naproti
tomu úspešný odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil
(procesným návrhom v súlade s ust. § 151 ods. 1 O. s. p.), a preto mu odvolací súd ich
náhradu nepriznal.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že
meritórnym rozhodnutím o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch,
okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 74/2010 (v poradí tretím rozsudkom, pozn.)
rozhodol o právnom vzťahu poručiteľov k nehnuteľnostiam, čím zároveň došlo
k záväznému potvrdeniu postavenia sťažovateľov ako dedičov po poručiteľoch so všetkými
právami z toho vyplývajúcimi. Predmetom konania pred okresným súdom však nebolo
samotné vlastnícke právo sťažovateľov k tým nehnuteľnostiam, ktoré patria do dedičstva po
poručiteľoch, keďže táto otázka bude predmetom následného dedičského konania, ako to aj
krajský súd uviedol v napadnutom uznesení. V konečnom dôsledku má teda meritórne
rozhodnutie okresného súdu (ide o rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 C 74/2010
z 19. novembra 2012, pozn.) v okolnostiach posudzovaného prípadu iba nepriamy
materiálny dosah na sťažovateľov. Vo svojej podstate možno právne účinky tohto
rozhodnutia okresného súdu v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej
otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh dedičského konania.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že
krajský súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania
s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti
predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej
veci. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd
v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny
a ani za zjavne neodôvodnený. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju vlastnú
rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej posudzoval porovnateľný právny problém, ku ktorému
zaujal obdobný právny záver, ako v tomto uznesení (pozri vec vedenú pod sp. zn.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov
k rozhodovaniu obdobných vecí.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre, prirodzene, dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),
§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
[ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu a kolégiám)], keď mu okrem iného priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade
napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľov za spôsobilú na to, aby
len na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovatelia tiež namietajú, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj
k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).
Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním
porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia
a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe
výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno
uvažovať ani o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013