Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 574/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. P., R., Mgr. A. B., L., Ing. M. P., D., V. P., R.,

a Ing. E. K., R., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa a , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. P., Mgr. A. B., Ing. M. P., V. P. a Ing. E. K. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 21. augusta 2013 doručená sťažnosť E.

P., R., Mgr. A. B., L., Ing. M. P., D., V. P., R., a Ing. E. K., R. (ďalej spolu len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť

majetok podľa uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia (navrhovatelia v 2. až 6. rade, pozn.)

a navrhovateľka v 1. rade sa návrhom doručeným Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len

„okresný súd“) 24. mája 2010 domáhali proti mestu R. ako odporcovi (ďalej len „odporca“)

určenia, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované v samotnom návrhu patria do dedičstva po

poručiteľoch.

Okresný súd rozsudkom č. k. -195 z 20. decembra 2010 návrh zamietol,

pričom o odvolaní sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -237 z 30. mája 2011 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

tomuto súdu na ďalšie konanie. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom

č. k. -299 z 26. augusta 2011 návrh sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade

zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, pričom krajský súd uznesením

č. k. -337 z 23. augusta 2012 aj tento v poradí druhý rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom okresný súd (sp. zn.

z 19. novembra 2012, pozn.) určil, že do dedičstva po poručiteľoch patria

nehnuteľnosti bližšie špecifikované v samotnom návrhu sťažovateľov a navrhovateľky

v 1. rade z 24. mája 2010, a zároveň vyslovil, že o „trovách konania rozhodne do 30 dní po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 4. januára 2013 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu zo 4. januára 2013“) bola sťažovateľom a navrhovateľke

v 1. rade priznaná „náhrada trov konania za zaplatené súdne poplatky vo výške 199 eur, za

výdavky súvisiace s vyhotovením geometrického plánu... vo výške 450 eur, za odborné

vyjadrenie znalca... vo výške 70 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 902,50 eur“,

ktoré bol odporca povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto

uznesenia. O odvolaní sťažovateľov a navrhovateľky v 1. rade proti uzneseniu okresného

súdu zo 4. januára 2013 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že toto

odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú:

„Porušovateľ a prvostupňový súd pri vyčíslení náhrady trov právneho zastúpenia

vychádzal zo záveru, že predmet konania nemožno vyjadriť v peniazoch, a preto základnú

sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil z tzv. neurčitej hodnoty podľa

vyhlášky MS SR č. a nie podľa predmetnej

vyhlášky. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo záveru, že v danom prípade sa jednalo

o návrh o určenie, že vec patrí do dedičstva a konanie o určenie právneho vzťahu, preto

v súdenom prípade nemožno vychádzať pri stanovení výšky odmeny za poskytnuté právne

služby z hodnoty predmetu, ktorý patrí do dedičstva ale len z neurčitej hodnoty v zmysle ust.

vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb. Takýto záver porušovateľa je podľa názoru sťažovateľa

v celom rozsahu nesprávny a nezákonný, nakoľko predmet konania - určenie neplatnosti

dodatku je možné vyjadriť v peniazoch, keďže hodnota nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom

dodatku, je známa. Predmet konania sa týkal nehnuteľnosti, pričom nešlo o nehnuteľnosť,

ktorá by svojim charakterom, či určením spadala pod § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR

č. , pri ktorých sa hodnota úkonu právnej služby určuje z tzv. neurčitej

hodnoty. V posudzovanom prípade nešlo o nehnuteľnosť, ktorá by bola určená na bývanie

alebo by slúžila na bývanie a zároveň predmetom sporu nebolo vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V posudzovanej veci išlo o posúdenie, či

poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom pozemkov a posúdenie, že žalovaný, ktorý bol

evidovaný ako vlastník v katastri nehnuteľností nie je vlastníkom sporných pozemkov (m. m.

uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 16. 10. 2010).

Vzhľadom na uvedené mal prvostupňový súd a porušovateľ postupovať pri určení

odmeny podľa vyhlášky MS SR č. a priznať odmenu vyčíslenú

z hodnoty veci.

Nie je možné stotožniť sa s názorom porušovateľa o tom, že v posudzovanom prípade

ide o spor o určenie právneho vzťahu a nie o spor o určenie vlastníckeho práva.

V posudzovanom prípade ide o spor medzi právnymi nástupcami - dedičmi poručiteľa na

strane žalobcu a treťou osobou - mestom R. a nie o spor o určenie dedičského vzťahu medzi

poručiteľom a dedičmi, ktorého účastníkmi v procesnom postavení žalobcov a žalovaných

by boli iba osoby patriace do okruhu dedičov po poručiteľovi (spor medzi dedičmi o to, kto

z nich je alebo nie je dedičom po poručiteľovi). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v

zmysle ust. § 460 Obč. zák. v platnom znení dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Okamih smrti poručiteľa (fyzickej osoby), ktorý je uvedený v úmrtnom liste, alebo deň, ktorý

súd v konaní o vyhlásenie za mŕtveho (ust. , ) v rozsudku určil za deň

smrti nezvestného, pripadne deň, ktorý nezvestný neprežil, je podľa ust. § 460 Obč. zák.

rozhodujúcou právnou skutočnosťou pre prechod práv a povinností, ktoré sú predmetom

dedičstva. Rozhodnutie súdu v zmysle ust. § 481 - 484 Obč. zák., ktorým podľa ust. § 175q

potvrdí nadobudnutie dedičstva alebo schváli dohodu dedičov o vyporiadaní len

deklaruje to, čo už nastalo smrťou poručiteľa. V posudzovanom prípade tak žalobcovia ako

aj žalovaní tvrdili a preukazovali, že sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré tvoria predmet

sporu. V posudzovanom prípade bolo kruciálnou otázkou práve určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré tvorili predmet sporu. Táto otázka bola ťažiskom celého

vykonaného dokazovania čoho dôkazom je obsah spisu vedeného na Okresnom súde

Ružomberok pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 16. 10.

2010, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

č. 3/2011 pod číslom 32, judikoval, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič

domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých

žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci.

Sťažovatelia 1/ až 5/ majú za to, že porušovateľ a prvostupňový súd nesprávne, bez

toho, aby na to existovali zákonné predpoklady, arbitrárne aplikoval ust. § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky MS SR č. .. pri výpočte hodnoty úkonu právnej pomoci a to

napriek tomu, že v súdenom prípade pre to neboli a nie sú dôvody. Aplikáciou ust. § 11

ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. .. pri výpočte hodnoty úkonu právnej

pomoci v súdenej veci a nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia vo výške podľa

vyčistenia zo dňa 13. 12. 2012 môže dôjsť k zníženiu majetku žalobcov 1/ až 6/ bez možnosti

kompenzácie.

Podľa ust. vyhlášky MS SR č. o odmenách advokátov ak

nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výska peňažného plnenia alebo cena

veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej

služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia sťažovateľa sú podľa

nášho názoru v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto

ich možno považovať za odporujúce článku a dohovoru. Vzhľadom

na to možno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné

vybočujúce z rámca uvedených ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov.

Navrhovatelia v tejto súvislosti poukazujú aj na právoplatné a vykonateľné uznesenie

Okresného súdu Ružomberok č. k. -628 zo dňa 2. 10. 2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 09. 11. 2010 a vykonateľnosť dňa 12. 11. 2010, ktoré bolo vydané

v konaní o určenie že nehnuteľnosti patria do dedičstva a ktorého predmetom bol pozemok

-..., t. j. parcela bezprostredne susediaca s nehnuteľnosťami, ktoré tvorili predmet sporu

v tomto konaní. Tento spor mal rovnaký okruh účastníkov tak na strane žalobcov, ako aj

žalovaných, a v tomto konaní súd priznal žalobcom, ktorí boli v spore úspešní náhradu trov

konania s poukazom na ust. z hodnoty predmetu sporu v súlade s ust.

Vyhlášky MS SR č. 355/2004.

Judikatúra vo vzťahu k určeniu hodnoty úkonu právnej služby vo veciach žalôb

o určenie, že vec patrí do dedičstva je do istej mieri nejednotná, ale prevažuje právny názor

o tom, že hodnotu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je

potrebné určiť podľa ust. vyhlášky č. V tomto smere sťažovatelia

1/ až 5/ poukazujú na rozsiahlu súdnu prax pri ktorej súdy aplikujú na stanovenie hodnoty

základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby ust. § 10 ods. 1 vyhlášky

č. 655/2004 Z. z a to konkrétne na právoplatný rozsudok Okresného súdu v Brezne sp. zn.

zo dňa 17. 04. 2009, právoplatný rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.

zo dňa 27. 05. 2009, právoplatný rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.

zo dňa 16. 10. 2009 a právoplatný rozsudok Okresného súdu Kežmarok,

sp. zn. zo dňa 05. 09. 2011 v ktorom súdy pri určení hodnoty sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzali z hodnoty veci...“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 30. 04. 2013

bolo porušené základné právo sťažovateľov 1/ až 5/ podľa SR, spočívajúce

v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na

spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 30. 04. 2013 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na

ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

626,20 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa (aj podľa

ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa názoru

ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne

).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ), podľa

ktorého rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do

právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m.

, ).

Podľa (ďalej len

„OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení účinnom do 30. júna 2013 (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak,

považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,

ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva

sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení

s má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie

je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom

prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu

konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto

konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred okresným súdom a krajským

súdom rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva.

V napadnutom uznesení krajský súd k výške náhrady trov konania najmä uviedol:

„Okresný súd napadnutým uznesením priznal navrhovateľom v rade 1/ až 6/ (ďalej

už len navrhovatelia) vlastné trovy konania vo výške 719,00 eur (za zaplatené súdne

poplatky, za náklady spojené s vyhotovením geometrického plánu a za náklady vynaložené

na odborné vyjadrenie znalca) a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.902,50 eur.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom č. k. -377 zo dňa

19. 11. 2012 bolo návrhu navrhovateľov na určenie, že do dedičstva po poručiteľoch...

patria spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. 4101 kat. územia R.,

vyhovené s tým, že o trovách konania sa rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej. Vyššie označený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 06. 12. 2012. Navrhovatelia

mali vo veci plný úspech, preto im podľa patrí plná náhrada trov

konania. Vlastné trovy navrhovateľom priznal podľa vyčíslenia, nakoľko ich považoval za

dôvodné a účelné. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, dospel k záveru, že na daný

prípad je potrebné aplikovať ust. vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytnuté právne služby (ďalej aj vyhláška) t. j. určiť tarifnú

odmenu za jeden úkon právnej služby vo výške 1/13-iny výpočtového základu. V

podrobnostiach v tomto smere uviedol, že v prejednávanej veci nebolo možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch resp. ju bolo možné určiť len s nepomernými

ťažkosťami. Tiež uviedol, že vzhľadom na predmet sporu - o určenie, že veci patria do

dedičstva - nemožno pri stanovení odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty

veci, ktorá má patriť do dedičstva, nakoľko predmetný spor nebol sporom o určenie

vlastníckeho práva. Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ cit. vyhlášky prvostupňový súd priznal

odmenu za jednotlivé úkony právnej služby v celkovej výške 2.104,91 eur. K tejto odmene

pripočítal ku každému úkonu režijný paušál (spolu vo výške 87,94 eur), náhradu za stratu

času (170,98 eur), náhradu cestovných výdavkov (65,33 eur) a DPH (spolu vo výške 473,34

eur). Právnemu zástupcovi navrhovateľov nepriznal odmenu za jeden úkon právnej služby

(doloženie dokladov zo dňa 19. 07. 2010), nakoľko tieto boli doložené na výzvu súdu zo dňa

30. 06. 2010. Naviac sa jednalo o doklady, na ktoré navrhovatelia v návrhu na začatie

konania poukazovali, ale ich k nemu nepredložili. V písomnom podaní zo dňa 19. 10. 2010

sa okrem toho neuvádzali žiadne rozhodujúce skutočnosti smerujúce ku konaniu vo veci

samej... Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (ak je

žaloba úspešná) nezakladá priamo vlastnícke právo úspešných navrhovateľov (dedičov) t. j.

klientov, ktorým advokát poskytoval právne služby. Rozhodnutie súdu o tom, že určitá vec

patrí do dedičstva po poručiteľovi totiž rieši otázku vlastníckeho práva poručiteľa, a nie

jeho právnych nástupcov. Aké vlastnícke právo, a akom rozsahu a v akej cene nadobudnú

právni nástupcovia poručiteľa (v prejednávanej veci navrhovatelia) sa vyrieši až v konaní

o dedičstve. V tomto smere je nutné poukázať na ust. , podľa ktorého je

rozhodujúca cena majetku ku dňu smrti poručiteľa, ktorá však v prejednávanej veci

preukázaná nebola. Ako vyplýva zo spisového materiálu, navrhovatelia, pokiaľ ide o cenu

majetku poručiteľov, doložili odborné vyjadrenie č. 266/2010, ktorým sa všeobecná cena

nehnuteľností patriacich do dedičstva po poručiteľoch určila až ku dňu 1. 12. 2010. Takto

doložená cena však môže byť zásadne odlišná od ceny, akú bude potrebné určiť ku dňu

smrti poručiteľa... (9. 1. 1984), resp. ku dňu smrti poručiteľky... (10. 8. 1978). Odvolací súd

s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považoval závery okresného súdu o aplikácii ust.

vyhlášky č. pri výpočte odmeny advokáta navrhovateľov

v súdenej veci za správne a preto napadnuté uznesenie podľa potvrdil.

Pokiaľ navrhovatelia poukazovali na skutočnosť, že v obdobnej veci sp. zn.

sa pri priznaní náhrady trov konania (konkrétne pri určení odmeny advokáta)

vychádzalo z hodnoty veci, z odôvodnenia predloženého uznesenia (č. k. -628

zo dňa 12. 10. 2010) nie je zrejmé, na základe akých právnych úvah tak okresný súd

postupoval. Nakoľko označené uznesenie nebolo napadnuté odvolaním a o ňom odvolací

súd nerozhodoval, odvolací súd v prejednávanej veci nebol ním viazaný.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu

nepriznal. Odvolatelia - navrhovatelia nemali v tomto štádiu konania úspech, a preto podľa

v spojení s nemajú právo na ich náhradu. Naproti

tomu úspešný odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil

(procesným návrhom v súlade s ust. ), a preto mu odvolací súd ich

náhradu nepriznal.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že

meritórnym rozhodnutím o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch,

okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. (v poradí tretím rozsudkom, pozn.)

rozhodol o právnom vzťahu poručiteľov k nehnuteľnostiam, čím zároveň došlo

k záväznému potvrdeniu postavenia sťažovateľov ako dedičov po poručiteľoch so všetkými

právami z toho vyplývajúcimi. Predmetom konania pred okresným súdom však nebolo

samotné vlastnícke právo sťažovateľov k tým nehnuteľnostiam, ktoré patria do dedičstva po

poručiteľoch, keďže táto otázka bude predmetom následného dedičského konania, ako to aj

krajský súd uviedol v napadnutom uznesení. V konečnom dôsledku má teda meritórne

rozhodnutie okresného súdu (ide o rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 19. novembra 2012, pozn.) v okolnostiach posudzovaného prípadu iba nepriamy

materiálny dosah na sťažovateľov. Vo svojej podstate možno právne účinky tohto

rozhodnutia okresného súdu v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej

otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh dedičského konania.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že

krajský súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania

s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti

predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej

veci. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd

v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny

a ani za zjavne neodôvodnený. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju vlastnú

rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej posudzoval porovnateľný právny problém, ku ktorému

zaujal obdobný právny záver, ako v tomto uznesení (pozri vec vedenú pod sp. zn.

).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov

k rozhodovaniu obdobných vecí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre, prirodzene, dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

[ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu a kolégiám)], keď mu okrem iného priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za

následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade

napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľov za spôsobilú na to, aby

len na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovatelia tiež namietajú, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj

k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až a tiež v

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (, ).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

ani ich práva podľa dohovoru, tak v danom prípade nemožno

uvažovať ani o porušení ich základného práva podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľov podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013