Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 295/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ž., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. A.

H., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Žilina č. k. -354 z 24. januára 2012 a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. k. -413 z 26. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Ž., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2013 doručená sťažnosť spoločnosti Ž., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv zaručených v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -354 z 24. januára 2012 a

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -413 z 26.

novembra 2012.

Sťažovateľka ako porušovateľov označených práv označila okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. , a to jeho rozsudok z 24. januára 2012, ktorým jej

nepriznal „náhradu trov konania v plnej výške, tak ako si ju vyčíslil“. Ako ďalšieho

porušovateľa označila krajský súd (ako súd odvolací), ktorý súhlasil s rozsudkom

prvostupňového súdu v časti náhrady trov konania, a to „že určenie, že do dedičstva patrí

podiel k nehnuteľnosti nech má akúkoľvek hodnotu nemožno oceniť peniazmi pretože

podstatou je tu práve to určenie a nie samotný podiel“. Sťažovateľka je však názoru, že

„v konaní o určenie, že do dedičstva patrí podiel k nehnuteľnosti, je predmetom konania

vec, ktorej hodnota je peniazmi oceniteľná a ku ktorej navrhovateľ navrhuje určiť právo, pri

určení výšky odmeny za jednotlivé úkony právnej služby tak, že sa má vychádzať z tarifnej

odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výška sa má určiť z hodnoty pozemku“.

Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky súdov (vrátane

ústavného súdu vo veci sp. zn. ), pričom uviedla: „Pokiaľ okresný a krajský

súd náhradu trov konania v správnej výške, určenej podľa príslušnej právnej normy,

sťažovateľovi nepriznali, odopreli mu ochranu označených práv zakotvených v našom

právnom poriadku, a tak je daná právomoc Ústavného súdu pričom zároveň nie je daná

právomoc všeobecného súdu alebo právomoc iného orgánu verejnej moci, na ktorý by sa

sťažovateľ mohol obrátiť s žiadosťou o ochranu svojho základného práva alebo slobody, t.

j. niet iného súdu alebo orgánu, ktorý by chránil základné práva alebo slobody sťažovateľa

a zároveň tento nemohol uplatniť ďalšie opravné prostriedky a ani iné právne prostriedky

na ochranu svojich základných práv a slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov, a to právo na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 1 dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd rozsudkom OS Žilina č. k. -354 zo dňa 24. 01. 2012

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -413 zo dňa 26. 11. 2012,

porušené boli.

Rozsudok OS Žilina č. k. -354 zo dňa 24. 01. 2012 a rozsudok

Krajského súdu v Žiline č. k. -413 v častiach týkajúcich sa náhrady trov

konania sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 331,13 €..., ktorú im Okresný

súd Žilina a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť na účet ich právneho zástupcu... do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a 4 , základného práva vlastniť majetok

zaručeného v , práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37

ods. 2 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. -354 z 24. januára 2012

a rozsudkom krajského súdu č. k. -413 z 26. novembra 2012 v častiach

týkajúcich sa náhrady trov konania.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-354 z 24. januára 2012

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci (mutatis

mutandis napr. , ).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody len vtedy, ak právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu pred iným

orgánom štátnej moci (mutatis mutandis ).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti napadnutému rozsudku

okresného súdu odvolanie krajskému súdu. Sťažovateľ mal v systéme všeobecného

súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol

oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využil. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp

subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu konať vo veci ďalej (a vo vzťahu

k okresnému súdu). Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že súčasťou základného práva na

súdnu ochranu nie je povinnosť súdu vyhovieť žalobe a ani opravnému prostriedku

účastníka súdneho konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-413 z 26. novembra 2012

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je alternatívnou a ani

ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ), do ktorej patrí aj rozhodovanie o trovách

konania. V dôsledku toho v konaniach o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových

otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov

ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť

preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ústavný súd takisto pripomína, že jeho

prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. ,

, , ). Uvedené kritériá sa plne vzťahujú aj na

rozhodovanie súdov o trovách konania. Ústavný súd už vo vzťahu k nim rozhodol, že:

„Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania.

Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by

v procese interpretácie a praktickej aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo

extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napríklad v dôsledku prepiateho formalizmu)

či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.“ ()

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu

k namietanému porušeniu označených práv, pričom zobral do úvahy podstatu jej námietok,

podľa ktorých „Pokiaľ okresný a krajský súd náhradu trov konania v správnej výške

určenej podľa príslušnej právnej normy nepriznali, odopreli mu ochranu práv zakotvených

v našom právnom poriadku“. V konkrétnostiach tak sťažovateľka krajskému súdu vytýka,

že ako vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej náhrady konania, a

to aj napriek tomu, že pri určení sadzby tarifnej odmeny okresný súd vychádzal z

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľky bol však takýto postup okresného súdu aj

krajského súdu nesprávny, v dôsledku čoho jej bola odopretá „ochrana práv zakotvených

v našom právnom poriadku“. Podľa sťažovateľky malo určenie odmeny za jednotlivé úkony

právnej služby správne vychádzať z § 10 uvedenej vyhlášky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského

súdu č. k. -413 z 26. novembra 2012, avšak nezistil, že by účinky výkonu

jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným

právom účastníka konania na súdnu ochranu. Krajský súd vo svojom odôvodnení využil

ustanovenia a , v dôsledku čoho sa obmedzil

na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

jeho správnosti uviedol viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jeho

postup bol v súlade s procesnými pravidlami odvolacieho konania a nevykazuje znaky

svojvôle či konania bez zodpovedajúceho právneho základu. Vzhľadom na uvedené sa preto

ani závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku nejavia ako arbitrárne a rovnako

aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je

popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožnila, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným

právnym názorom preto, že ústavný súd nie je ďalšou právnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní

úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013