Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 295/2013
PDF · 174.61 KB
No categories available
II. ÚS 295/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ž., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. A.
H., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 a čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených
v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Žilina č. k. 25 C 22/2010-354 z 24. januára 2012 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Ž., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2013 doručená sťažnosť spoločnosti Ž., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práv zaručených v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 22/2010-354 z 24. januára 2012 a
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26.
novembra 2012.
Sťažovateľka ako porušovateľov označených práv označila okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 C 22/2010, a to jeho rozsudok z 24. januára 2012, ktorým jej
nepriznal „náhradu trov konania v plnej výške, tak ako si ju vyčíslil“. Ako ďalšieho
porušovateľa označila krajský súd (ako súd odvolací), ktorý súhlasil s rozsudkom
prvostupňového súdu v časti náhrady trov konania, a to „že určenie, že do dedičstva patrí
podiel k nehnuteľnosti nech má akúkoľvek hodnotu nemožno oceniť peniazmi pretože
podstatou je tu práve to určenie a nie samotný podiel“. Sťažovateľka je však názoru, že
„v konaní o určenie, že do dedičstva patrí podiel k nehnuteľnosti, je predmetom konania
vec, ktorej hodnota je peniazmi oceniteľná a ku ktorej navrhovateľ navrhuje určiť právo, pri
určení výšky odmeny za jednotlivé úkony právnej služby tak, že sa má vychádzať z tarifnej
odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výška sa má určiť z hodnoty pozemku“.
Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky súdov (vrátane
ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 119/2012), pričom uviedla: „Pokiaľ okresný a krajský
súd náhradu trov konania v správnej výške, určenej podľa príslušnej právnej normy,
sťažovateľovi nepriznali, odopreli mu ochranu označených práv zakotvených v našom
právnom poriadku, a tak je daná právomoc Ústavného súdu pričom zároveň nie je daná
právomoc všeobecného súdu alebo právomoc iného orgánu verejnej moci, na ktorý by sa
sťažovateľ mohol obrátiť s žiadosťou o ochranu svojho základného práva alebo slobody, t.
j. niet iného súdu alebo orgánu, ktorý by chránil základné práva alebo slobody sťažovateľa
a zároveň tento nemohol uplatniť ďalšie opravné prostriedky a ani iné právne prostriedky
na ochranu svojich základných práv a slobôd.“
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľov, a to právo na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 1 dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd rozsudkom OS Žilina č. k. 25 C/22/2010-354 zo dňa 24. 01. 2012
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/197/2012-413 zo dňa 26. 11. 2012,
porušené boli.
Rozsudok OS Žilina č. k. 25 C/22/2010-354 zo dňa 24. 01. 2012 a rozsudok
Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/197/2012-413 v častiach týkajúcich sa náhrady trov
konania sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 331,13 €..., ktorú im Okresný
súd Žilina a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť na účet ich právneho zástupcu... do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37
ods. 2 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 25 C 22/2010-354 z 24. januára 2012
a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012 v častiach
týkajúcich sa náhrady trov konania.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.
25 C 22/2010-354 z 24. januára 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo
slobody len vtedy, ak právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu pred iným
orgánom štátnej moci (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti napadnutému rozsudku
okresného súdu odvolanie krajskému súdu. Sťažovateľ mal v systéme všeobecného
súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol
oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využil. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp
subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu konať vo veci ďalej (a vo vzťahu
k okresnému súdu). Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že súčasťou základného práva na
súdnu ochranu nie je povinnosť súdu vyhovieť žalobe a ani opravnému prostriedku
účastníka súdneho konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012
Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je alternatívnou a ani
ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), do ktorej patrí aj rozhodovanie o trovách
konania. V dôsledku toho v konaniach o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových
otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov
ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03,
IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť
preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto pripomína, že jeho
prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). Uvedené kritériá sa plne vzťahujú aj na
rozhodovanie súdov o trovách konania. Ústavný súd už vo vzťahu k nim rozhodol, že:
„Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania.
Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by
v procese interpretácie a praktickej aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo
extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napríklad v dôsledku prepiateho formalizmu)
či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.“ (I. ÚS 119/2012)
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu
k namietanému porušeniu označených práv, pričom zobral do úvahy podstatu jej námietok,
podľa ktorých „Pokiaľ okresný a krajský súd náhradu trov konania v správnej výške
určenej podľa príslušnej právnej normy nepriznali, odopreli mu ochranu práv zakotvených
v našom právnom poriadku“. V konkrétnostiach tak sťažovateľka krajskému súdu vytýka,
že ako vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej náhrady konania, a
to aj napriek tomu, že pri určení sadzby tarifnej odmeny okresný súd vychádzal z
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľky bol však takýto postup okresného súdu aj
krajského súdu nesprávny, v dôsledku čoho jej bola odopretá „ochrana práv zakotvených
v našom právnom poriadku“. Podľa sťažovateľky malo určenie odmeny za jednotlivé úkony
právnej služby správne vychádzať z § 10 uvedenej vyhlášky.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012, avšak nezistil, že by účinky výkonu
jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným
právom účastníka konania na súdnu ochranu. Krajský súd vo svojom odôvodnení využil
ustanovenia § 219 ods.1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho sa obmedzil
na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
jeho správnosti uviedol viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jeho
postup bol v súlade s procesnými pravidlami odvolacieho konania a nevykazuje znaky
svojvôle či konania bez zodpovedajúceho právneho základu. Vzhľadom na uvedené sa preto
ani závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku nejavia ako arbitrárne a rovnako
aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je
popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožnila, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným
právnym názorom preto, že ústavný súd nie je ďalšou právnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní
úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2013