Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 539/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , právne

zastúpeného advokátom Mgr. Oliverom Kristom, Kýčerského 7, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť

majetok podľa uznesením Okresného súdu

Pezinok č. k. -606 z 12. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj základného práva vlastniť majetok podľa uznesením Okresného

súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -606 z 12. novembra 2018 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom bolo pod sp. zn.

vedené konanie v spore žalobcu ,

(ďalej len „žalobca“), proti žalovaným, a to sťažovateľovi ako žalovanému

v 1. rade a obchodnej spoločnosti ,

, ako žalovanej v 2. rade o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva.

2.1 Okresný súd rozsudkom č. k. -414 z 3. júna 2015 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne súd

samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok

okresného súdu nadobudol právoplatnosť 17. februára 2016 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -513 z 19. novembra 2015.

2.2 Okresný súd uznesením č. k. -534 z 26. júla 2016 (ďalej len

„uznesenie z 26. júla 2016“) vydaným vyššou súdnou úradníčkou priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania v sume 962,71 €, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť sťažovateľovi

na účet jeho právneho zástupcu do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto

uznesenia. Okresný súd pri svojom rozhodovaní aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Okresný súd v odôvodnení uznesenia z 26. júla 2016 konštatoval,

že predmetom sporu bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, čo predstavuje spor,

ktorého predmet konania nemožno oceniť peniazmi, a svoju argumentáciu podoprel

tou skutočnosťou, že súdny poplatok za podanie žaloby, ako aj súdny poplatok za odvolanie

bol vyrubený v sume 99,50 €, ktorý predstavuje súdny poplatok v sporoch, ktorých predmet

konania nemožno oceniť peniazmi.

2.3 Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 26. júla 2016 sťažnosť,

o ktorej rozhodol okresný súd uznesením č. k. -579 z 24. augusta 2017 (ďalej

len „uznesenie z 24. augusta 2017“) vydaným sudkyňou okresného súdu tak, že uznesenie

z 26. júla 2016 v napadnutej časti o výške náhrady trov konania zrušil. Okresný súd

sa pri svojom rozhodovaní stotožnil s argumentáciou sťažovateľa prezentovanou v podanej

sťažnosti a vyhodnotil, že súd pri výpočte trov konania, resp. trov právneho zastupovania,

postupoval pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny nesprávne podľa § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky, pričom správne mal postupovať podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vzhľadom

na to, že predmetom konania boli peniazmi oceniteľné veci (nehnuteľnosti).

2.4 Na základe právneho názoru, ktorý okresný súd konajúci sudkyňou vyjadril

v odôvodnení uznesenia z 24. augusta 2017, okresný súd znova rozhodoval o trovách

konania a uznesením č. k. -594 z 12. júla 2018 (ďalej len „uznesenie z 12. júla

2018“) vydaným vyššou súdnou úradníčkou rozhodol, že výška náhrady trov konania

v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky predstavuje sumu 11 017,42 €, ktorú je žalobca povinný

zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do troch dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto uznesenia.

2.5 Žalobca podal proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2018 sťažnosť,

ktorej okresný súd konajúci sudkyňou vyhovel a napadnutým uznesením, ktoré

bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 30. novembra 2018, zmenil uznesenie

z 12. júla 2018 tak, že sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 977,14 €,

a to opäť podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Okresný súd pri svojom rozhodovaní dospel

k záveru, že pri určení základnej sadzby tarifnej hodnoty úkonu právnej služby je potrebné

sa v prvom rade vysporiadať so skutočným predmetom konania, t. j. tým, aké účinky má

pre strany sporu meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. Okresný súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

z 3. októbra 2013, sp. zn. z 23. septembra 2013 a sp. zn.

z 21. júna 2018, kde v obdobných sporoch o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po nebohom poručiteľovi, ústavný súd konštatoval, že predmetný spor nebol sporom

o určenie vlastníckeho páva, ale právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní

možno charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný

priebeh dedičského konania.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd rozhodol

napadnutým uznesením na podklade sťažnosti žalobcu „bez toho, aby mal sťažovateľ

možnosť sa akokoľvek vyjadriť k skutočnostiam a dôkazom uvádzaným a doloženým

v sťažnosti žalobcu“, pričom poukázal na tú skutočnosť, že proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu nie je v zmysle Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) v spojení s prípustné

odvolanie ani žiadny iný riadny, ani mimoriadny opravný prostriedok. Uvedený postup

okresného súdu označil sťažovateľ za porušenie svojho práva zaručeného čl. 48 ods. 2

, pretože sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v jeho veci.

4. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „pokiaľ chcel na podklade sťažnosti

a dôkazov žalobcu opäť úplne zmeniť svoje už zmenené nové rozhodnutie, tak mohol a mal

v zmysle ustanovenia nariadiť v tejto veci pojednávanie“, aby tak umožnil

sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tým, že okresný súd takto

nepostupoval, porušil okresný súd podľa presvedčenia sťažovateľa aj jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa .

5. Sťažovateľ ďalej polemizuje s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného

súdu vzhľadom na to, že pokiaľ okresný súd poukázal na existujúce rozhodnutia ústavného

súdu, ktorý v obdobných veciach už posudzoval ústavné sťažnosti vo veci náhrady trov

konania v sporoch týkajúcich sa určenia, že veci patria do dedičstva, opomenul okresný súd

prihliadnuť na tú skutočnosť, že všetky tieto ústavné sťažnosti boli posudzované výlučne

z pohľadu sťažovateľov ako žalobcov (potenciálnych dedičov). Toto odlišné právne

postavenie sťažovateľa ako žalovaného, na ktoré okresný súd pri svojom rozhodovaní vôbec

neprihliadol, „by malo mať úplne zásadný vplyv na rozhodovanie okresného súdu“.

Uvedené tvrdenia sťažovateľ podoprel argumentáciou, že v prípade, ak by bol žalobca

v spore úspešný a súd by žalobe vyhovel (a určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po nebohom poručiteľovi, pozn.), stratila by žalovaná v 2. rade vlastníctvo k predmetným

nehnuteľnostiam a ich vlastníkom by sa stal ku dňu svojej smrti poručiteľ. Vzhľadom na to,

že sťažovateľ previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovanú v 2. rade kúpnou zmluvou,

malo by takéto rozhodnutie fakticky charakter určovacej žaloby a sťažovateľ by musel

vydať žalovanej v 2. rade bezdôvodné obohatenie (kúpnu cenu z fakticky neplatnej kúpnej

zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovanou v 2. rade).

6. Sťažovateľ v tejto argumentačnej línii poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

, z ktorého právnych záverov podľa jeho názoru vyplýva, že okresný súd

v jeho právnej veci nepostupoval správne, keď na predmet konania aplikoval § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky, ale mal aplikovať § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky vzhľadom na to, že „spor je

oceniteľný peniazmi“. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: «V prípade ak bola

na žalovaného podaná žaloba, že nehnuteľnosti, ktoré vlastní (alebo vlastnil a predal)

patria do dedičstva, tak je zrejmé, že v tomto prípade ide o žalobu, ktorou sa žalobca

„snaží“ žalovaného pripraviť o vlastníctvo k veci (nehnuteľnostiam) a že v prípade

úspešnosti takejto žaloby žalovaný stratí vlastnícke právo k nehnuteľnosti resp. sťažovateľ

sa stane neoprávneným držiteľom kúpnej ceny, ktorú je povinný vydať. Z uvedeného

tak jednoznačne vyplýva že sťažovateľ (žalovaní) od začiatku poskytovania právnych služieb

si vo veci takéhoto súdneho konania bránenia svoje majetkové (vlastnícke) práva, ktorých

hodnota je vyčísliteľná v peniazoch a že preto advokátovi prináleží za takéto zastupovanie

v súdnom konaní resp. poskytnuté právne služby odmena vypočítaná z tarifnej hodnoty

takéhoto majetkového (vlastníckeho) práva, ktoré je predmetom súdneho konania a ktorého

sa takáto právna služba týka.»

7. Napokon sťažovateľ predniesol názor vo vzťahu k výške trov, že „okresný súd tak

výrazne zasahuje i do (jeho) majetkovej sféry“, keďže „trovy vyčíslené okresným súdom...

sa výrazne líšia, keď trovy podľa ustanovenia § 10 ods. 1 sú viac ako 11x vyššie ako trovy

podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky čo predstavuje rozdiel viac ako 10.000

EUR“. Sťažovateľ je presvedčený, že uvedeným postupom okresného súdu bolo porušené

aj jeho základné právo podľa .

8. Z týchto dôvodov je podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného

súdu ústavne neudržateľné, t. j. vykazuje znaky svojvôle, zjavnej arbitrárnosti, zmätočnosti

a nepreskúmateľnosti.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol, že uznesením okresného súdu č. k.

-606 z 12. novembra 2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, ako aj jeho základné právo vlastniť majetok

podľa . Ďalej sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd vydaným nálezom

zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, a priznal

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

10. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni

Marianne Mochnáčovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo

16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku

č. 2 z 1. októbra 2020 prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom

v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

20. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že okresný súd vec

sťažovateľa pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania nesprávne právne posúdil,

keď na predmet konania aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, a nie § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky s poukazom na skutočnosť, že „spor je oceniteľný peniazmi“. Sťažovateľ namieta

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v dôsledku

toho aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa .

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

22. Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti a na námietky sťažovateľa, ktoré smerujú

výlučne proti rozhodnutiu okresného súdu o náhrade trov konania, ústavný súd v prvom

rade poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov

konania v súlade so zákonom. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ). V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd

stabilne judikuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by totiž mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m.

, , , , ,

).

23. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš

zdržanlivo a k zrušeniu napádaného rozhodnutia o trovách konania sa uchýli iba výnimočne,

napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo

že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, , , , z novšej judikatúry

pozri , , , ,

).

24. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému všeobecný súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnuté uznesenie všeobecného súdu spĺňa požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle ), rešpektujúc pritom

svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

25. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sa ústavný súd v súlade s § 56

ods. 2 sústredil na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno

hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej

moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj

napr. , , , , ,

).

26. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa

tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,

ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

26.1 Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej

vydanie je predmetom súdneho sporu.

26.2 Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nemožno vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

27. Ústavný súd konštatuje, že vyhláška rozlišuje, kedy je predmet právnej služby,

o ktorom prebieha súdne konanie, oceniteľný (vyjadriteľný) v peniazoch (§ 10 ods. 2

vyhlášky) a kedy tomu tak nie je (§ 11 ods. 1 vyhlášky).

28. Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení

s [resp. v súčasnosti v spojení s

] má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné

vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva)

predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j.

s tým, aké účinky má pre účastníkov (resp. strany sporu) meritórne rozhodnutie súdu

v tomto konaní (, , ).

29. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania

pred okresným súdom rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po nebohom poručiteľovi. Práve vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že veci

(nehnuteľnosti) patria do dedičstva, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní

tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť

do dedičstva, keďže predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok

konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, totiž nezakladá priamo

vlastnícke právo žalobcu. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá vec patrí

do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho práva poručiteľa, a nie

jeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v prípade

úspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,

riešia až v následnom konaní o dedičstve. Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva po poručiteľovi, má tak v danom prípade na žalobcu len nepriamy materiálny

dosah. Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní

charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh

dedičského konania (, m. m. ). Vychádzajúc z tohto

právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie, že veci patria

do dedičstva, namieste určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11

ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky.

30. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia vyplýva,

že okresný súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania

s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti

predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej

veci. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Okresný súd

v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny

a ani za zjavne neodôvodnený. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju vlastnú

rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej posudzoval porovnateľný právny problém, ku ktorému

zaujal obdobný právny záver ako v tomto uznesení (, ,

).

31. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sa nemožno stotožniť

s argumentom sťažovateľa, že ako žalovaný bol v otázke určenia trov konania v inom

právnom postavení ako žalobca, keďže trovy konania (podobne ako súdny poplatok)

sú viazané na predmet sporu, a nie na žalobcu či žalovaného ako na stranu sporu.

Pripustením takéhoto odlišného prístupu by mohla nastať situácia, že všeobecný súd

by naopak porušil základné právo žalobcu na rovnosť v konaní, čo je pochopiteľne

neprípustné.

32. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, spočívajúcu v tom, že mu nebola doručená

sťažnosť žalobcu proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2018 na vyjadrenie, a teda

že sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v jeho veci, z čoho vyvodzuje,

že došlo aj k porušeniu jeho práva podľa , ústavný súd v prvom rade

uvádza, že výslovne nestanovuje podrobnejší procesný postup

sudcu súdu prvej inštancie po podaní sťažnosti. Aplikujúc základné princípy Civilného

sporového poriadku, však možno ustáliť, že vo všeobecnosti je žiaduce, ak všeobecný súd

pred rozhodnutím o sťažnosti vytvorí pre druhú stranu sporu priestor na možnosť reakcie

(rovina zákonnosti).

33. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci

účastníci konania (sporové strany) mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva

predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany (napr. ,

, , ). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) v rámci svojej judikatúry požaduje, aby každej procesnej strane bola daná

primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana.

Ani požiadavku kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní nie je však nevyhnutné

interpretovať čisto formálne. Aj judikatúra ESĽP (napr. rozhodnutia z 15. 1. 2013 vo veci

Hanzl a Špadrna proti Českej republike, z 29. 3. 2011 vo veci Matošek proti Českej

republike alebo z 29. 3. 2011 vo veci Čavajda proti Českej republike) pripúšťa neprijať,

resp. odmietnuť sťažnosť, ak sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu, z čoho možno vyvodiť,

že (aj) pre porušenie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v prípade

nedoručenia vyjadrenia účastníka konania protistrane na vyjadrenie sa požaduje,

aby takýmto postupom došlo k spôsobeniu podstatnej ujmy na právach sťažovateľa

(, ).

34. Nie je teda úlohou ústavného súdu perfekcionisticky „prerábať“ konanie

pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným dielčím procesným úkonom mal

výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)

konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi

prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti

a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj

bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu,

ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží ().

35. Ako už bolo načrtnuté, rozhodovanie o trovách konania je v podstate druhotným

aspektom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia ústavný súd

nepovažuje za nevyhnutné, aby vytvorenie možnosti reagovať činil všeobecný súd

za každých okolností. Aj keď prípad sťažovateľa je príkladom situácie, keď bol procesný

postup okresného súdu na hranici zákonnosti, nemožno striktne uzavrieť, že vyústil

do protiústavnosti, resp. nespravodlivosti, keďže ide o dielčie konanie o trovách, v rámci

ktorého bola sťažovateľovi v konečnom dôsledku náhrada trov konania priznaná.

36. Samotná skutočnosť, že okresný súd nevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril

k sťažnosti za situácie, keď mu ako úspešnej strane v konaní priznáva náhradu trov konania,

preto podľa názoru ústavného súdu nezakladá v okolnostiach daného prípadu dôvod

na vyslovenie porušenia práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

(m. m. , ). V takýchto prípadoch sa ústavný súd

prikláňa skôr k potrebe následného vyčerpávajúceho vysvetlenia dôvodov, pre ktoré

úspešnej strane náhradu trov konania nepriznal v celej ňou uplatnenej výške

(čo v konkrétnom prípade aj urobil, pozn.), než ku rigidne stanovenej povinnosti vždy

a za každých okolností vyzvať stranu sporu, aby sa vyjadrila k podanej sťažnosti.

37. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s rozhodnutím okresného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.

38. K námietkam sťažovateľa tak ústavný súd súhrnne uvádza, že pri predbežnom

prerokovaní nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorým korigoval výrok o náhrade trov konania, a základným právom

na súdnu ochranu podľa , resp. právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základným právom vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom podľa čl. 48 ods. 2, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením okresného súdu

39. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až a tiež v

ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (, ).

40. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a , ani jeho práva podľa dohovoru, tak v danom

prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa .

41. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto

časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu