Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 74 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (87)II. ÚS 478/2014
PDF · 308.56 KB
No categories available
II. ÚS 478/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
a , , zastúpených advokátom
JUDr. Drahomírom Tomčom, Advokátska kancelária, Koceľova 9, Bratislava, pre
namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 554/2013 140
z 18. decembra 2013 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 554/2013 a jeho
uznesením z 18. decembra 2013 p o r u š i l základné práva a
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 554/2013 140 z 18. decembra
2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. a p r i z n á v a úhradu trov právneho
zastúpenia v úhrnnej sume 300,16 € (slovom tristo eur a šestnásť centov), ktorú j e Krajský
súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Drahomíra Tomču,
Koceľova 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 478/2014 12 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
a (ďalej len „sťažovateľky“) pre namietané porušenie čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 37 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 554/2013 140 z 18. decembra 2013.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľky v podaní z 10. novembra
2014 a krajský súd vo vyjadrení z 31. októbra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa a žalobca (ďalej aj
„žalobcovia“) sa domáhali určenia, že sťažovateľky sú podielovými spoluvlastníčkami
sporných nehnuteľností po 1/6 a žalobcovia v pomere 7/12, resp. 1/12. Rozsudkom
Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 109/2010 z 23. júna 2011
bola žaloba žalobcov zamietnutá ako nedôvodná, pričom sťažovateľkám nebola priznaná
náhrada trov konania. Z písomného odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa výroku o náhrade
trov konania vyplýva, že právny zástupca sťažovateliek v lehote 3 dní od vyhlásenia
rozsudku trovy konania nevyčíslil, a preto ani nebola priznaná ich náhrada. Proti rozsudku
2
okresného súdu sťažovateľky podali čo do výroku o náhrade trov konania odvolanie,
v ktorom uviedli, že trovy právneho zastúpenia právny zástupca v skutočnosti včas vyčíslil,
a to podaním z 23. júna 2011 doručeným osobne do podateľne okresného súdu 24. júna
2011. Išlo celkom o čiastku 2 970,94 €. Odvolanie proti rozsudku okresného súdu podali aj
žalobcovia. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 467/2011 z 27. februára 2013 bol
rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený a vo výroku o náhrade trov konania bol
zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 109/2010 z 26. augusta 2013 bola
sťažovateľkám priznaná náhrada trov konania za ich právne zastúpenie advokátom vo výške
260,30 €. Okresný súd bol toho názoru, že pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia
treba vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“), podľa
ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je jedna trinástina
výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo
ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 554/2013 z 18. decembra 2013 bolo
uznesenie okresného súdu potvrdené, pričom žalobcom nebola priznaná náhrada trov
odvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu žalobcovia sa domáhali určenia, že
rodinný dom je v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania v konkrétne určených
podieloch. Podľa ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti ústavného súdu
[podľa názoru sťažovateliek krajský súd zrejme nedopatrením uviedol ústavný súd namiesto
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)] základ pre výpočet trov
právneho zastúpenia sa určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho
poplatku, a preto boli splnené podmienky na to, aby sa pri určení základnej sadzby tarifnej
odmeny nevychádzalo z tarifnej hodnoty veci.
Podľa názoru sťažovateliek pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom
súdneho sporu, oceniteľné peniazmi, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnú
hodnotu odmeny advokáta podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 advokátskej tarify,
a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k veci, pretože advokátska tarifa dôsledne
rozlišuje situácie, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Nedá sa preto
vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci,
nie je možné tento predmet konania peniazmi oceniť v zmysle § 11 ods. 1 písm. a)
advokátskej tarify. Sťažovateľky v tejto súvislosti poukazujú na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012.
Sťažovateľky žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod
sp. zn. 8 C 109/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 554/2013 s tým, aby boli uznesenia
okresného súdu z 26. augusta 2013 a krajského súdu z 18. decembra 2013 zrušené a vec
bola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov konania vo výške po 538,31 € od
okresného súdu a od krajského súdu.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3551/14 z 31. októbra 2014
doručeného ústavnému súdu faxom 4. novembra 2014 a poštou 10. novembra 2014 vyplýva,
že predseda krajského súdu požiadal predsedníčku senátu 2 Co o vyjadrenie. Predsedníčka
senátu vo všetkom poukazuje na odôvodnenie uznesenia krajského súdu a podstatu tam
uvedenej argumentácie opakuje. Predseda krajského súdu sa s vyjadrením predsedníčky
senátu 2 Co stotožňuje.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateliek z 10. novembra 2014 doručenej
ústavnému súdu 14. novembra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu krajského súdu,
vyplýva, že vzhľadom na obsah podanej sťažnosti nemožno považovať vyjadrenie krajského
súdu za vecne správne, dôvodné, zákonné a spravodlivé.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 478/2014 12 z 30. júla 2014,
vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateliek aj žalobcom, aby sa aj oni mohli
vo veci samej vyjadriť, keďže by mohli byť dotknutí rozhodnutím ústavného súdu.
4
Žalobkyňa výzvu ústavného súdu prevzala 24. novembra 2014, ale
žiadne stanovisko nezaujala. Žalobca výzvu ústavného súdu neprevzal
a zásielka bola vrátená s poznámkou „adresát neznámy“.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 554/2013 140 z 18. decembra 2013 vyplýva,
že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 109/2010 128 z 26. augusta
2013. Uznesenie sa stalo právoplatným 3. marca 2014. Za podstatné treba považovať, že
súdny poplatok bol v tejto veci vyrubený v sume 99,50 €, teda nebol vyrubený podľa
hodnoty sporu. Podľa ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti ústavného súdu
sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje podľa rovnakých kritérií ako základ
pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Treba poukázať pritom na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2008. Vzhľadom na uvedené boli splnené podmienky
na to, aby pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny sa nevychádzalo z tarifnej hodnoty
veci podľa § 10 ods. 1, ale z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify a základná
sadzba sa určila ako jedna trinástina výpočtového základu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľky sú toho názoru, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je
predmetom súdneho sporu, oceniteľné peniazmi, potom sa peňažná hodnota považuje za
základ pre tarifnú odmenu advokáta podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 advokátskej tarify.
Krajský súd je tej mienky, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje
podľa rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci,
a to aj s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2008.
Žalobcovia ako dotknuté osoby vo veci žiadne stanovisko nezaujali.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
6
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje vo všeobecnosti, že rozhodovanie o trovách konania je
integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje
ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus, či
celkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách.
Z ustanovenia § 10 ods. 1 advokátskej tarify vyplýva, že ak nie je ustanovené inak,
základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby sa odvodzuje z tarifnej hodnoty,
avšak v prípade, ak tarifnú hodnotu veci nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo ju možno
zistiť len s nepomernými ťažkosťami, potom treba za základnú sadzbu tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby považovať jednu trinástinu výpočtového základu [§ 11 ods. 1
písm. a) advokátskej tarify].
Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia označených
ustanovení advokátskej tarify možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie,
ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma)
považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho práva
k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhradu trov
konania, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Preto nie je možné
vychádzať z názoru, že daná situácia nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom
konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť
z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako to je pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací
návrh podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“). Inými slovami, explicitná úprava v tarife vylučuje použitie § 11
ods. 1 písm. a) advokátskej tarify a rovnako aj príslušných ustanovení zákona o súdnych
poplatkoch (I. ÚS 119/2012).
Vychádzajúc z uvedených všeobecných úvah, treba súhlasiť s argumentáciou
sťažovateliek. Predmetom súdneho konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľným
veciam, ktorých hodnota je nepochybne oceniteľná a vyjadriteľná v peniazoch. Preto nebolo
na mieste ustáliť základnú sadzbu podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify,
ako to urobili všeobecné súdy.
Pokiaľ sa krajský súd odvolával na právny názor najvyššieho súdu vyslovený vo veci
sp. zn. 2 M Cdo 18/2008 (uznesenie z 30. novembra 2009), treba z pohľadu ústavného súdu
konštatovať, že v posudzovanej veci predmetom konania bolo určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy. Takýto predmet konania nepochybne nie je možné oceniť a v peniazoch vyjadriť.
Možno zovšeobecniť, že iba v prípadoch takých určovacích žalôb, v ktorých predmet
sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch, prichádza do úvahy pri ustálení tarifnej odmeny
advokáta vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
8
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
č. k. 2 Co 554/2013 140 z 18. decembra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšom
konaní.
Sťažovateľky požadovali priznať úhradu trov právneho zastúpenia advokátom
vo výške dvakrát po 538,31 €, teda celkom 1 076,62 €.
Ústavný súd im priznal, a to každej z nich, po 150,08 €, teda celkom 300,16 €.
S použitím § 13 ods. 2 advokátskej tarify u každej zo sťažovateliek išlo o dva úkony
právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť) – u každej z nich po 67 €,
a o režijný paušál dvakrát po 8,04 € (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou
rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015