Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 441/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s r. o., Horné záhrady 2, Banská Bystrica, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 26. marca 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. júna 2026, doplnenou 3. júna 2026 a 25. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa , (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. marca 2026, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a uplatňuje si náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľ tiež žiadal odložiť vykonateľnosť namietaného uznesenia do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu.

2. Z ústavnej sťažnosti a predložených dôkazov vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou proti žalovanému 1 fyzickej osobe a proti žalovanému 2 Slovenskému pozemkovému fondu domáhal určenia, že je veriteľom pohľadávky vo výške 1 315 939 eur s príslušenstvom.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. marca 2024 súd konanie proti žalovanému 2 zastavil a žalovanému 2 priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Rozsudkom okresného súdu z 31. októbra 2024 súd žalobu zamietol a žalovanému 1 priznal proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Po podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2025 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1 náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Následne okresný súd uznesením vyššej súdnej úradníčky z 29. decembra 2025 rozhodol, že výška trov prvoinštančného a odvolacieho konania žalovaného 1 je 18 600,75 eur a výška trov prvoinštančného konania žalovaného 2 je 14 728,75 eur.

7. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky z 29. decembra 2025 podali sporové strany sťažnosť. Okresný súd namietaným uznesením z 26. marca 2026 zmenil uznesenie vyššej súdnej úradníčky z 29. decembra 2025 tak, že výšku trov prvoinštančného a odvolacieho konania žalovaného 1 určil vo výške 31 532,87 eur. Sťažnosť žalovaného 2 a sťažnosť sťažovateľa okresný súd zamietol.

8. V odôvodnení uznesenia okresný súd vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ namietal nesprávne určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Tvrdil, že pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania nebolo možné vychádzať z tarifnej hodnoty určenej podľa výšky pohľadávky, keďže predmetom konania nebola žaloba o zaplatenie pohľadávky, ale určovacia žaloba o určenie, že žalobcovi patrí postavenie veriteľa predmetnej pohľadávky. Zastával názor, že v prejednávanej veci išlo o určovaciu žalobu, ktorej výsledok nemá priamy a definitívny vplyv na hmotnoprávne postavenie účastníka, ale len vytvára základ pre následné usporiadanie ďalších právnych vzťahov, a preto mal súd pri určení odmeny za úkony právnej služby postupovať podľa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a nie podľa tejto . Súd túto sťažnostnú námietku nepovažoval za dôvodnú. Predmetom konania síce bola formálne určovacia žaloba, avšak jej skutočným obsahom bolo určenie, komu patrí konkrétna pohľadávka, ktorej hodnota bola v konaní objektívne určiteľná a peňažne vyjadriteľná. Sťažovateľ sa domáhal určenia práva k pohľadávke, ktorá bola jasne definovaná, jej hodnota bola známa a vyplývala z predchádzajúcich súdnych rozhodnutí. Za takejto procesnej situácie nešlo o vec, v ktorej by hodnotu práva nebolo možné vyjadriť v peniazoch, a preto nebol dôvod na aplikáciu , ale, naopak, bolo potrebné vychádzať z , podľa ktorého sa za cenu práva považuje aj hodnota pohľadávky.

9. Za čiastočne dôvodnú okresný súd považoval sťažnosť žalovaného 1 v tej časti, v ktorej namietal, že pri výpočte trov konania nebola zohľadnená jeho účasť na niektorých procesných úkonoch. Súd považoval za preukázané, že predmetné úkony právnej služby boli v konaní skutočne vykonané, pričom pri vydaní napadnutého uznesenia neboli do výpočtu priznaných trov konania zahrnuté. V uvedenom rozsahu preto predchádzajúce uznesenie vyššej súdnej úradníčky zmenil.

II. Argumentácia sťažovateľa

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv z dôvodu, že okresný súd na vec nesprávne aplikoval namiesto .

11. Sťažovateľ poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 14. mája 2025, ako aj nález sp. zn. z 30. marca 2021 a zdôrazňuje, že okresný súd mal zohľadniť,

čo reálne tvorilo predmet sporu, aké účinky má pre strany sporu meritórne rozhodnutie v konaní. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie okresného súdu je svojvoľné, arbitrárne, bez náležitého logického či dôsledného odôvodnenia, pretože súd nesprávne určil skutočný obsah žaloby, ale ani neposudzoval, aké účinky má pre strany sporu meritórne rozhodnutie súdu v danom konaní, resp. aký vplyv má na zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov konania, na základe čoho dospel k nesprávne určenej tarifnej odmene.

12. Sťažovateľ zdôraznil, že ako žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi deklaroval, že zmluvou o postúpení pohľadávky 18. novembra 2009 nadobudol predmetnú pohľadávku – nárok na náhradu za odňatie vlastníckeho práva k pozemkom, pričom toto postúpenie oznámil žalovanému 2 až listom z 19. novembra 2018. Žalovaný 2, hoci oznámil sťažovateľovi, že berie na vedomie postúpenie, zároveň uviedol, že mu nebude dobrovoľne plniť, pretože sa vo veci vedie trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu, keďže mal už vedomosť o tom, že pred doručením oznámenia o postúpení pohľadávky od sťažovateľa už boli začaté viaceré exekučné konania v prospech viacerých – iných osôb (vrátane žalovaného 1), a to na základe toho, že žalovaný 1 údajne nadobudol pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 29. decembra 2017.

13. V predmetnej veci bol teda jediným dôvodom podania žaloby zámer odstrániť právnu neistotu, ktorá bola vyvolaná aj konaním žalovaného 1, ktorý si nárokoval postavenie veriteľa pohľadávky a túto aktívne vymáhal prostredníctvom exekučného konania. Podanie určovacej žaloby teda nepredstavovalo snahu o získanie peňažného plnenia ani iného majetkového prospechu, ale sledovalo jediný cieľ, a to odstrániť stav právnej neistoty tým, že súd autoritatívne určí, že veriteľom pohľadávky je sťažovateľ. Ak by všeobecné súdy rozhodli o tom, že sťažovateľ ako žalobca je veriteľom spornej pohľadávky, účinok rozhodnutia voči jeho osobe je iba v tom rozsahu, že ho súd určil za veriteľa, teda osobu, ktorá je oprávnená od dlžníka pohľadávku vymáhať. Dlžník, teda žalovaný 2, by už ďalej nemohol spochybňovať jeho postavenie ako veriteľa.

14. Predmet sporu bol žalobcom v tomto prípade vymedzený ako konanie o určenie veriteľa pohľadávky. Sťažovateľ zdôrazňuje rozdiel medzi konaním o pohľadávke a konaním o veriteľovi pohľadávky. Podľa sťažovateľa vyhovujúci rozsudok by sa sám osebe nemohol stať podkladom pre plnenie, ale výlučne by sa ním len odstránila neistota v otázke, kto je veriteľom pohľadávky. Okresný súd teda mal pri vyčíslení trov konania vychádzať z .

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

15. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho základných práv pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovenia pri určení základnej sadzby tarifnej hodnoty za úkony právnej služby. Okresný súd pri výpočte výšky základnej sadzby tarifnej odmeny mal podľa sťažovateľa nesprávne vychádzať z tarifnej hodnoty majetkového práva – pohľadávky, hoci mal aplikovať , pretože vzhľadom na predmet sporu hodnotu sporu nebolo možné vyjadriť v peniazoch.

16. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností týkajúcich sa rozhodnutí o trovách konania stabilne zastáva názor, že rozhodovanie o trovách konania na všeobecných súdoch prislúcha zásadne týmto súdom, preto také rozhodnutia preskúmava iba celkom výnimočne. Problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich túto časť konania, napríklad takou interpretáciou a aplikáciou právnych noriem, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Na druhej strane však ústavný súd pripomína, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

17. Ústavný súd už konštatoval (podobne napr. ), že v rozhodovaní všeobecných súdov v otázke oceniteľnosti predmetu konania pre účely výpočtu trov právneho zastúpenia sú za peniazmi oceniteľný predmet konania považované spory, v ktorých ide o určenie vlastníckeho práva k veci (, ). Naopak, za peniazmi neoceniteľný predmet konania sa považujú napríklad konania o určenie neplatnosti právneho úkonu (, ), konania o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (1 Obdo V 43/2011) alebo incidenčné konania (1 M Obdo V 17/2006, , porovnaj tiež ).

18. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu je pri vyčíslení trov konania pri určovacích sporoch potrebné rozlišovať dve kategórie. Do prvej kategórie patria spory, ktorých predmetom je definitívne určenie a výsledkom je rozsudok, ktorého účinkom je nadobudnutie konkrétnej (peniazmi oceniteľnej) hodnoty. Druhú kategóriu tvoria spory, ktorých predmetom nie je definitívne určenie, ale určenie quasi prejudiciálne – na účely vysporiadania iného právneho vzťahu. Pôjde o určovacie spory, ktorých výsledkom nebude konečná súdna ochrana, ale na účel dosiahnutia jej definitívneho hmatateľného účinku sa nárok musí žalovať samostatne zo zákonných dôvodov. V týchto prípadoch nie je možné hodnotu predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, čo opodstatňuje aplikáciu (porov. ).

19. Sťažovateľ tvrdí, že podanie určovacej žaloby nebolo motivované snahou o získanie peňažného plnenia, domáhal sa výlučne odstránenia stavu právnej neistoty, a to tým, aby súd určil, že je veriteľom predmetnej pohľadávky.

20. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že v spore sťažovateľa išlo o definitívne rozhodnutie o vlastníctve spornej pohľadávky. Dôsledkom vydania meritórneho rozhodnutia v prospech sťažovateľa by bolo určenie, že pohľadávka patrí sťažovateľovi, je jeho vlastníctvom a ako veriteľovi mu prislúcha aj právo na plnenie z tejto pohľadávky. V okolnostiach prejednávanej veci tak sťažovateľ neuspel v spore o určenie vlastníctva k tejto majetkovej hodnote. Hodnota samotnej pohľadávky pritom bola v konaní objektívne určiteľná a vyjadriteľná v peniazoch, bola známa súdu aj sporovým stranám a vyplývala z predchádzajúcich súdnych rozhodnutí. Podľa „ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej

služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu“. Z uvedeného vyplýva, že tarifná hodnota sa odvíja od predmetu konania, a ak ide o pohľadávku, jej výška je relevantná, ak ide o spor o vlastníctvo danej pohľadávky alebo jej zaplatenie.

21. Okresný súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia , ako aj ustanovenia , dostatočne jasne a relevantne vysvetlil svoj postoj k premenným rozhodným pre vyčíslenie trov konania. Primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim sa javí aj spôsob, akým okresný súd reflektoval na tvrdenia, ktoré sťažovateľ uviedol v rámci sťažnosti proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky.

22. Podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu v napadnutom uznesení nie sú arbitrárne, sú dostatočne odôvodnené a nesignalizujú také intenzívne zásahy do základných práv a slobôd sťažovateľa, aby bolo nutné ústavnú sťažnosť prijímať na ďalšie konanie a podrobiť ju meritórnemu prieskumu. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu je zrozumiteľné, konzistentné, logické a vychádza z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie príslušných ustanovení a . Argumentácia v namietanom uznesení nie je ústavnou sťažnosťou relevantným spôsobom spochybnená, nie je formalistická, pričom dáva sťažovateľovi jednoznačné odpovede na nastolené námietky.

23. Rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ ide o sťažnostné argumenty uvedené v ústavnej sťažnosti, možno posúdiť ako v súlade so zákonom a ústavne konformné, po ktorých preskúmaní ústavný súd nezistil potencionálny zásah do sťažovateľom označených práv. Námietky sťažovateľa takto neboli v súhrne spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, keďže zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu vyplýva ( , pozn.), že primárnym predpokladom na pozitívne rozhodnutie o takomto návrhu je prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2026

Miroslav Duriš predseda senátu