Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 534/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. V.,

B:, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a Listiny základných práv a slobôd,

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo

56/2010 z 30. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2011 doručená sťažnosť JUDr. D. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na právnu

pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bol potvrdený

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-219 zo 14. apríla 2010.

Predmetom konania vedeného pred krajským súdom ako súdom prvého stupňa a

najvyšším súdom ako súdom odvolacím bola incidenčná žaloba o určenie pravosti

pohľadávky popretej v konkurznom konaní sťažovateľkou. Dôvody podanej sťažnosti

formulovala sťažovateľka takto: «Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky možno zistiť argumentáciu „princípom“, keď uviedol, že aj z hľadiska určenia

tarifnej odmeny za úkony právnej služby je potrebné vychádzať z rovnakého princípu...

Ak NS SR použil argument princípom, mal vychádzať nepochybne z toho, že takýto

princíp existuje, jeho argumentácia je nesprávna, lebo ním uvádzaný princíp neexistuje.

Neexistuje preto, lebo právna úprava vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004

Z. z. v znení noviel (ďalej len „tarifa“) má samostatnú právnu úpravu úplne nezávislú od

úpravy o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Podľa

položky 1 sadzobníka súdnych poplatkov (príloha k ) je určené, že

z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba sa vychádza a) z ceny

(z úhrady) predmetu konania alebo hodnoty predmetu sporu, b) ak nemožno predmet

konania oceniť peniazmi, c) z návrhu na nariadenie alebo zrušenie predbežného opatrenia.

K tomuto základnému členeniu, ktoré určuje výšku súdneho poplatku patria aj poznámky k

tejto položke č. 1 a poznámka č. 1. uvádza z návrhu na začatie konania o určenie, či tu

právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, a z návrhu... na vydanie veci sa poplatok vyberie

podľa písm. b) tejto položky. Z tejto poznámky teda vyplýva zásadné korekčné pravidlo pri

uplatňovaní tejto položky. Naopak tarifa uvádza v ust. § 9 ods. 1, že základná sadzba

tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a

podľa počtu úkonov právnej služby. Ďalej tarifa má pozitívne vymedzenie odmeny podľa

ust. § 10 ods. 2 tarify, že ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška

peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka. Pričom za

cenu práva sa musí považovať aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Ak súd

preskúmava pohľadávku z hľadiska uvedených vlastností, keď skúma právny dôvod (jeho

opodstatnenosť) a výšku, tak preskúmava pohľadávku z hľadiska definovania jej základných

znakov, ktoré jej ju charakterizujú, a to v celom jej rozsahu. Výsledkom tohto skúmania je

autoritatívne rozhodnutie spôsobilosti pohľadávky na „zaplatenie“ (uspokojenie zo

speňaženia majetku). Takéto preskúmavanie sa týka skúmania vlastnej pohľadávky v

súdnom konaní, a preto tarifnou hodnotou práva je „hodnota pohľadávky" (ust. § 10 ods. 2

veta za bodkočiarkou tarify). Iná argumentácia podradenia tarifnej hodnoty z tejto

pohľadávky pri aplikácií tarifnej odmeny neexistuje. Použitie ust. § 11 ods. 1 tarify, ktorý je

z hľadiska dispozície negatívnym vymedzením vychádza „z neurčitej hodnoty" a uplatňuje

sa len vtedy, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo je ju

možné zistiť s nepomernými ťažkosťami. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

Z uvedeného porovnania vyplýva jediný záver, že pravidlá určenia súdneho poplatku

vzhľadom na korekčnú poznámku č. 1 nie sú totožné s pravidlami určenia výšky tarifnej

odmeny podľa tarify, ak nie sú rovnaké a každý z týchto dvoch inštitútov má samostatnú

úpravu, tak ustanovenia jedného inštitútu nemožno použiť ako argument na podporu

druhého inštitútu a už vôbec nie je možné pri určení tarifnej odmeny vychádzať z rovnakého

princípu (o princíp v skutočnosti nejde, porovnanie a argument z neho nie je priliehavý)...

Nesprávnou aplikáciou právnej normy súdom došlo k porušeniu základných práv a

slobôd sťažovateľky, svojím postupom súd spôsobil také porušenie, ktoré malo za následok

zásadný vplyv na základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

vyústilo do porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu

majetku podľa SR.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal vo veci

takéto rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: zo dňa

30. júna 2011 porušil právo sťažovateľky... na právnu pomoc podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: zo dňa

30. júna 2011 porušil právo sťažovateľky... na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne

konanie) podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: zo dňa

30. júna 2011 porušil základné právo sťažovateľky... vlastniť majetok a základné právo na

ochranu majetku podľa SR.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie spis. zn.: zo dňa

30. júna 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke... priznáva náhradu trov právneho

zastupovania v sume 261,82 €... ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť

na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. V... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a

právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

2.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a listiny niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v

tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o

základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v

platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do

ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne

zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci

zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z

29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť

súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že

výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné.

Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá, že

orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , obdobne aj , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstata sťažovateľkiných námietok spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého konanie o určenie pravosti pohľadávky prihlásenej

v konkurznom konaní je potrebné z hľadiska určenia tarifnej odmeny za úkon právnej

služby považovať za také, ktorého hodnotu nie je možné vyjadriť v peniazoch.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmeňovaní advokátov“) základná

sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby jedna trinástina výpočtového základu,

ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Najvyšší súd napadnutým uznesením potvrdil rozsudok krajského súdu

č. k. -219 zo 14. apríla 2010 v časti priznanej náhrady trov konania, pričom

v podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

„Predmetom sporu bolo určenie pravosti pohľadávky, prihlásenej do konkurzného

konania, vedeného proti úpadcovi I., a. s., L. Konanie o tzv. incidenčnej žalobe, teda o

žalobe o určenie pravosti, výšky či poradia pohľadávky konkurzného veriteľa, popretej v

konkurznom konaní, je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím

sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie

pravosti ktorej je predmetom konania. Preto aj z hľadiska určenia tarifnej odmeny za úkony

právnej služby je potrebné vychádzať z rovnakého princípu. Súd prvého stupňa preto

postupoval správne, keď sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby právneho

zástupcu žalovanej v 2. rade určil podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 219

rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne v napadnutej časti potvrdil.“

Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z ústavne významných

hľadísk dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným spôsobom reagoval na odvolacie

námietky sťažovateľky a vysporiadal sa s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie o

trovách konania.

K sťažovateľkou uvedeným odlišným rozhodnutiam najvyššieho súdu (napr. sp. zn.

zo 17. februára 2011 a sp. zn. z 28. júla 2011) ústavný

súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry poznamenáva, že ústavný súd nie je orgánom

oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov (, ,

); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú

akceptovateľnosť ().

Nadväzne na to ústavný súd poukazuje na obsah judikatúry najvyššieho súdu, ktorá

bola v obdobných právnych veciach ustálená v predchádzajúcom období a bola publikovaná

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. R 63/2008 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006), podľa ktorej

„žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky... z dôvodu jej popretia je

určovacou žalobou podľa . Pri posudzovaní

náhrady trov konania úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho

advokáta sa určuje podľa vyhlášky č. ako v spore s neoceniteľnou

hodnotou veci.“. Obdobne najvyšší súd rozhodol aj v uznesení sp. zn.

z 8. apríla 2008, v odôvodnení ktorého uviedol, že „konanie o tzv. incidenčnej žalobe je z

hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom s jednotnou výškou

súdneho poplatku, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti ktorej je predmetom

konania, v tomto prípade určenia neexistencie právneho dôvodu a výšky ktorej sa žalobca

domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu, preto aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny

treba vychádzať z rovnakého princípu, takže žalobcovi patrí náhrada trov konania ako v

určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že v

danom prípade nie je možné vychádzať zo zaplateného súdneho poplatku, ako uviedol

odvolateľ.“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

na rozdiel od rozsudkov najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti

poukazuje (sp. zn. zo 17. februára 2011 a sp. zn.

z 28. júla 2011), v súlade s judikatúrou ustálenou v predmetných prípadoch, a preto ho

ústavný súd nepovažuje za arbitrárne.

Ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. zo 7. septembra 2011 už

sťažovateľke odpovedal aj na jej argumentáciu rozhodnutím Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 15. januára 2003 vzťahujúcu sa na českú právnu úpravu.

V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júla 2010, ktoré obsahuje aj komparáciu novšieho vývoja právnej úpravy problému, s

ktorým sa stotožňuje aj ústavný súd a podľa ktorého novšie zmeny v advokátskej tarife sú

charakteristické „ústupom od prihliadania k hodnote veci, práva alebo plnenia, ktoré sú

predmetom preskúmavaného úkonu alebo vzťahu a smerujú k ustanoveniu fixnej sumy pre

všetky prípady žalôb podľa “.

Jednotnosť rozhodovacej praxe sa pritom musí prejavovať aj v jednote kritérií pre

výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a pre určovanie výšky odmeny advokáta

za vykonanie jedného úkonu právnej služby. Práve z tohto dôvodu bolo judikované, že

základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje na základe rovnakých kritérií ako

základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci (uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2009).

Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení

korešponduje ustálenej súdnej praxi a najmä nie je takým, o ktorom by bolo možné tvrdiť,

že je svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov

najvyšším súdom nepoprela účel a zmysel tohto ustanovenia. Najvyšší súd podľa názoru

ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože

nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu

garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov (). S prihliadnutím na uvedené považuje

ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2.2. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc v konaní

pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny

Podľa § 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Obsahom základného práva na právnu pomoc garantovaného listinou (ale aj

v čl. 47 ods. 2) je predovšetkým právo každého subjektu mať možnosť dostať kvalifikovanú

právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom, ako aj to, aby mu neboli vytvárané prekážky

pre realizáciu tohto jeho práva zo strany štátneho orgánu či orgánu verejnej správy. Podľa

názoru ústavného súdu súčasťou tohto práva nie je právo účastníka súdneho konania, aby

mu bola priznaná náhrada trov konania, a to najmä nie v prípade, keď na to nie sú splnené

zákonné podmienky. Rovnako súčasťou tohto práva nie je ani právo na priznanie náhrady

trov konania v takej výške, aká zodpovedá subjektívnym predstavám účastníka

().

Sťažovateľka bližšie neodôvodnila porušenie označeného základného práva

napadnutým uznesením, uviedla len, že k jeho porušeniu došlo nepriznaním primeranej

náhrady, hoci bola úspešnou stranou v konaní. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd

konštatuje, že medzi tvrdeným konaním najvyššieho súdu a porušením tohto sťažovateľkou

označeného základného práva niet príčinnej súvislosti, ktorej existencia by umožňovala

ďalej sa zaoberať možnosťou porušenia tohto základného práva najvyšším súdom. Z tohto

dôvodu ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj túto časť sťažnosti.

2.3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Sťažovateľka namietala, že nesprávnou aplikáciou právnej normy súdom došlo

k porušeniu základných práv a slobôd na súdnu ochranu a vyústilo do porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa .

Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva považuje za

majetok nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci

alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva,

ktoré môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že

najvyšší súd ústavne konformne aplikoval ustanovenia vyhlášky o odmenách advokátov,

keď dospel k záveru, že v danom prípade nemožno na vec aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2

vyhlášky o odmenách advokátov. Za tejto situácie sťažovateľka nemohla bez splnenia

zákonných podmienok očakávať, že jej bude priznaný nárok na náhradu trov konania v ňou

uplatnenej výške. Z uvedených dôvodov sťažovateľke nepatrila podľa názoru ústavného

súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie tohto majetku, a preto je vylúčené, aby

rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na vlastníctvo, tak ako je toto

právo garantované v . Za situácie, keď sťažovateľka nemala „majetok“, je už

bez významu uvažovať o tom, či bola majetku zbavená, resp. či k zbaveniu majetku došlo

za splnenia podmienok ustanovených .

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína aj

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z ( listiny a dodatkového protokolu), ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol podľa § 25 zákona

o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších jej

procesných návrhoch v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011