Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 390/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu I.,

a. s., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na právnu

pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na

vlastníctvo podľa rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty úpadcu I., a. s., o d m i e t a

pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011

doručená sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu I., a. s. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a základného

práva na vlastníctvo podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. februára 2011 v časti,

ktorou bol potvrdený výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi v rozsudku Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 8. júna 2010, a žiadala

vydať tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom spis. zn.: zo dňa

24. februára 2011 porušil právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B., správkyne

konkurznej podstaty úpadcu I., a.s., L., na právnu pomoc podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom spis. zn.: zo dňa

24. februára 2011 porušil právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B., správkyne

konkurznej podstaty úpadcu I., a.s., L., na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne

konanie) podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom spis. zn.: zo dňa

24. februára 2011 porušil právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B., správkyne

konkurznej podstaty úpadcu I., a.s., L., vlastniť majetok a základné právo na ochranu

majetku podľa SR.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok spis. zn.: zo dňa

24. februára 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke JUDr. D. V. – advokátke, B.,

správkyni konkurznej podstaty úpadcu I., a.s., L., priznáva náhradu trov právneho

zastupovania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov),

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, pred krajským súdom bolo pod sp. zn.

vedené konanie, v ktorom sa R., spol. s r. o., K., (ďalej len „žalobca“),

domáhal proti sťažovateľke určenia, že jeho pohľadávka prihlásená do konkurzu vedeného

krajským súdom pod sp. zn. proti úpadcovi I., a. s., L. (ďalej len „úpadca“),

vo výške 74 000 000 Sk je zistená a nesporná, čo sa týka pravosti (po úprave petitu

žalobcom čo sa týka právneho dôvodu) a výšky ako pohľadávka I. triedy. Zároveň navrhol,

aby krajský súd určil, že pohľadávka, ktorú si prihlásil vo výške 280 000 000 Sk, je zistená

a nesporná, čo sa týka pravosti (po úprave petitu žalobcom čo sa týka právneho dôvodu)

a výšky ako pohľadávka proti podstate. Sumy 74 000 000 Sk a 280 000 000 Sk boli

vyúčtované žalobcom ako zmluvná pokuta dohodnutá v čl. 9 zmluvy o dielo č. 1/2004/W

uzatvorenej medzi žalobcom a úpadcom 20. februára 2004, ktorej predmetom bola dodávka

„Chatovej osady... L. – chatky – bungalovy“ (ďalej len „zmluva o dielo“) s cenou diela

54 000 000 Sk bez DPH.

Krajský súd rozsudkom č. k. z 8. júna 2010 žalobu zamietol

a zaviazal žalobcu zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 479,41 €.

Mal za preukázané, že dojednania o zmluvných pokutách v zmluve o dielo sú

v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, dobrými mravmi, a sú teda absolútne

neplatné ( a , ),

pretože zo strany žalobcu došlo k zneužitiu jeho postavenia, keď jeho právo na účtovanie

zmluvných pokút bolo v zjavnom nepomere s právami druhej zmluvnej strany, a preto sa

javí, že žalobca sledoval iné ciele, než aké má plniť zmluvná pokuta, ktorej hlavným účelom

je zabezpečenie splnenia povinnosti. Dojednania o zmluvných pokutách vzhľadom na

pomery účastníkov boli zneužité na poškodenie úpadcu, mali neprimeraný a likvidačný

charakter. Keďže tieto zmluvné dojednania boli krajským súdom posúdené ako absolútne

neplatné, do úvahy neprichádzalo ani zníženie výšky zmluvnej pokuty (takýto postup je

možný iba vtedy, keď by bola zmluvná pokuta dojednaná platne).

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa krajský súd nestotožnil s ich vyčíslením

sťažovateľkou, ktorá žiadala priznať náhradu trov právneho zastupovania vo výške

195 152,57 €. Sťažovateľka pri vyčíslení trov konania vychádzala z toho, že

- žaloba bola podaná pre dve pohľadávky, čím došlo k spojeniu dvoch vecí podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení v rozhodnom

čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“), keď sa základná sadzba

tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o polovicu zákonnej sadzby,

- sadzba tarifnej odmeny vo veci sa stanovuje podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky (a nie podľa § 11 ods. 1 vyhlášky ako 1/13 výpočtového základu), čo znamená, že

treba vychádzať z výšky pohľadávok, pretože predmetom konania je pohľadávka, ktorá je

vyjadriteľná v peniazoch (na podporu toho sťažovateľka predložila nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 15. januára 2003, z ktorého vyplýva, že určovacie

výroky nie sú vyňaté z posudzovania oceniteľnosti a ak ich oceniť možno, vždy sa uplatní aj

pri určovacom výroku princíp hodnoty práva alebo veci),

- vo veci bolo vykonaných 12 úkonov právnej služby, z toho 8 takých, za ktoré patrí

tarifná odmena v plnej výške, a 4 také, za ktoré patrí odmena vo výške 1/4.

Rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania sťažovateľke iba vo výške 479,41 €

odôvodnil krajský súd takto: „... súd sa nestotožnil s právnym názorom prezentovaným

právnym zástupcom odporcu, v ktorom ide podľa jeho názoru o spojenie dvoch vecí z toho

dôvodu, že si navrhovateľ svoje právo na určenie právneho dôvodu, výšky a poradia

uplatnil dvomi výrokovými vetami, pretože toto rozčlenenie vyplynulo len z toho dôvodu, že

prvá navrhovateľom deklarovaná pohľadávka vo výške 74 000 000,- Sk bola zaradená ako

pohľadávka I. triedy a druhá pohľadávka vo výške 280 000 000,- Sk bola zaradená ako

pohľadávka proti podstate. V každom prípade sa jedná len o jednu pohľadávku, a to z tej

istej zmluvy, ktorej bolo v konkurznom konaní pridelené jedno poradové číslo, a to číslo

198, pričom aj právny dôvod pre uplatnenie oboch pohľadávok bol ten istý, a to nárok na

zaplatenie zmluvnej pokuty. Z tohto dôvodu nie je možné aplikovať pri priznaní odmeny pre

právneho zástupcu odporcu § 13 ods. 4 vyhl.č.655/2004, keďže sa o spojenie dvoch alebo

viacerých vecí nejedná.

Rovnako nie je možné postupovať pri priznaní výšky odmeny podľa § 9 ods. 1 a § 10

ods. 2 cit. vyhl., pretože predmetom sporu nie je spor, predmet ktorého je možné oceniť

peniazmi. Treba uviesť, že v incidenčných sporoch predmetom konania je určenie právneho

dôvodu, výšky, prípadne poradie pohľadávky, preto pri určení výšky tarifnej odmeny

advokáta súd vychádza z takej výšky, ako v určovacích sporoch s neoceniteľnou hodnotou

veci. Žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky podľa § 23 ods. 2 ZKV

z dôvodu jej popretia na prieskumnom pojednávaní je určovacou žalobou podľa § 80

písm.c/ , preto pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi patrí

výška tarifnej odmeny podľa vyhl. č. , ako v spore s neoceniteľnou

hodnotou veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR R 1 M Obdo V 17/2006).“

Z týchto dôvodov preto krajský súd priznal sťažovateľke odmenu za zastupovanie

vo výške podľa § 11 ods. 1 vyhlášky a bez jej zvýšenia podľa § 13 ods. 4 vyhlášky s tým, že

jej priznal v takejto výške odmenu za všetky ňou uplatňované úkony právnej služby, okrem

jediného, a to vyjadrenia z 28. mája 2010, čo odôvodnil takto: „Za vyjadrenie zo dňa

28. mája 2010 súd odmenu právnemu zástupcovi nepriznal, pretože obsah vyjadrenia je

identický s vyjadrením zo dňa 18. septembra 2007 a 30. apríla 2009, ako aj s ústnymi

prejavmi odporcu, preto považoval túto časť trov uplatnených odporcom za trovy, ktoré by

neboli vynaložené účelne.“

Proti rozsudku krajského súdu č. k. z 8. júna 2010 podal odvolanie

žalobca a proti jeho výroku o náhrade trov konania aj sťažovateľka. V podanom odvolaní

žiadala odvolací súd, aby zmenil výrok o náhrade trov konania tak, že jej prizná náhradu

trov konania v uplatnenej výške. Dôvodila tým, že rozsudok krajského súdu je

v napadnutom výroku nesprávny, pretože krajský súd chybne interpretoval pojem „vec“

v ustanovení § 13 ods. 4 vyhlášky. Tento pojem treba interpretovať rovnako ako

v ustanovení (ďalej len „OSP“) (objektívna

kumulácia). Hoci je pravdou, že išlo o jednu pohľadávku uplatnenú jednou prihláškou

žalobcu, nie je to vo veci rozhodné. V incidenčnom konaní boli prerokúvané dva samostatné

nároky. Pohľadávka I. triedy nie je skutkovo a právne totožná s uplatňovanou pohľadávkou

proti podstate. Krajský súd navyše nesprávne uplatnil princíp neoceniteľnosti veci alebo

práva v peniazoch. Predmetom incidenčného konania je určenie právneho dôvodu, výšky,

prípadne poradia pohľadávky, a preto pri určení tarifnej odmeny advokáta, má súd

vychádzať z takej istej výšky, ako v určovacích sporoch s oceniteľnou hodnotou veci.

Preskúmanie pohľadávky uplatnenej v incidenčnom konaní je preskúmanie takého práva,

ktoré sa dá vyjadriť v peniazoch, a nie je spojené s neprimeranými ťažkosťami. Súd

preskúmaval pohľadávku z hľadiska jej základných znakov rovnako ako v konaní o jej

zaplatenie. Od preskúmavania pohľadávky v incidenčnom konaní je závislé, či pohľadávka

bude, alebo nebude uspokojená v konkurznom konaní. Navyše, incidenčné konanie nie je

konaním o určovacej žalobe podľa , ale konaním o osobitný, samostatný

nárok vyplývajúci z osobitného predpisu. Sťažovateľka nesúhlasila ani s nepriznaním

odmeny za úkon právnej služby – vyjadrenie z 28. mája 2010, čo odôvodnila tým, že

neobstojí názor krajského súdu, podľa ktorého je toto vyjadrenie obsahovo identické

s vyjadrením z 18. septembra 2007 a 30. apríla 2009. Vyjadrenie z 30. apríla 2009 je

vyjadrením k žalobcom podanému odvolaniu, ktoré sa netýkalo merita veci a nezaoberá sa

skutkovými a právnymi otázkami posudzovaných nárokov. Vyjadrenie z 18. septembra

2009 neobsahuje časť nazvanú „Spôsob uplatnenia nároku“, ktorú obsahuje vyjadrenie

z 28. mája 2010, pričom ide o významnú časť vyjadrenia, pretože pod jeho vplyvom žalobca

upravil petit návrhu. Navyše, vyjadrenie z 28. mája 2010 obsahuje aj nové úvahy o právnom

posúdení týkajúce sa najmä nemožnosti vzniku pohľadávky proti podstate.

Najvyšší súd o podaných odvolaniach rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 24. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219

) vo všetkých výrokoch a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy

odvolacieho konania v sume 62,70 €.

Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 28. marca 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu zopakovala svoju argumentáciu,

ktorou odôvodňovala správnosť svojho vyčíslenia trov konania a odvolanie proti výroku

o náhrade trov rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu k ustanoveniu § 13 ods. 4 vyhlášky

zdôraznila, že pojem „vec“ použitý v tomto ustanovení treba vykladať (zhodne ako v § 112

) tak, že „vecou“ je nárok, ktorý možno samostatne uplatňovať na súde, je

charakteristická svojou jedinečnosťou. Spojenie dvoch alebo viacerých vecí v zmysle § 13

ods. 4 vyhlášky predpokladá spojenie dvoch alebo viacerých hmotnoprávnych nárokov.

Krajský súd prerokúval dva samostatné nároky, dve samostatné veci, každá z dvoch

uplatňovaných častí pôvodnej pohľadávky mala samostatnú skutkovú aj právnu povahu. Ak

predmetom skúmania v incidenčnom konaní je právny dôvod pohľadávky, preskúmava sa

jej existencia, skúma sa jej vznik a trvanie. Výška pohľadávky sa skúma ako taká jej

vlastnosť, ktorá ju charakterizuje z hľadiska peňažného vyjadrenia. Poradie pohľadávky sa

netýka pohľadávky ako takej, ale týka sa systému jej zaradenia podľa osobitného predpisu

z hľadiska jej uspokojovania. V incidenčnom konaní teda súd rozhoduje o pohľadávke

z hľadiska toho, či je spôsobilá na uspokojenie v konkurznom konaní. Z ustanovenia § 10

ods. 2 vyhlášky vyplýva, že za tarifnú hodnotu sa považuje výška peňažného plnenia alebo

ceny veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, ak nie je ustanovené inak. Cenou

práva je aj hodnota pohľadávky. Inak je ustanovené v § 11 ods. 1 vyhlášky, ktorý sa však

uplatní iba vtedy, keď nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ju

je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Z advokátskej tarify nikde nevyplýva, že

v prípade určovacej žaloby ide o spor s neoceniteľnou hodnotou veci (na rozdiel od zákona

o súdnych poplatkoch – poznámky k pol. č. 1). Len vtedy by bolo možné posúdiť

predmetný nárok tak, že predmetom konania je neoceniteľný predmet podľa § 11 vyhlášky,

ak by bolo vylúčené, že podľa § 10 vyhlášky ide o prípad nároku s oceniteľným predmetom.

Významné je, že incidenčná žaloba nie je určovacou žalobou podľa , ale

osobitnou žalobou podľa osobitného predpisu, ako aj to, že od úspešnosti preskúmavania

pohľadávky je závislé, či pohľadávka bude, alebo nebude v konkurznom konaní

uspokojená. Sťažovateľka znova poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky,

na ktorý poukazovala už v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj na to, z akých dôvodov

nepostupovali súdy správne, keď jej nepriznali odmenu za úkon právnej služby – vyjadrenie

z 28. mája 2010.

K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený

výrok o náhrade trov konania, a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania došlo tým,

že súdy nesprávne aplikovali označené ustanovenia vyhlášky, svojím postupom spôsobili

také porušenie, ktoré malo zásadný vplyv na označené základné práva sťažovateľky.

K porušeniu došlo aj tým, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu

nespĺňa požiadavky . Tým, že súd nepriznal sťažovateľke primeranú

náhradu ako úspešnej účastníčke konania, porušil jej základné práva na spravodlivý proces

a odoprel jej aj právo na právnu pomoc v zmysle čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny

a v konečnom dôsledku ju aj zbavil majetku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a základného práva na

vlastníctvo podľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2011 v časti, ktorou bol potvrdený výrok o náhrade trov konania medzi

účastníkmi rozsudku krajského súdu č. k. z 8. júna 2010.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka odôvodnila porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces tým, že ak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2011 bol potvrdený rozsudok krajského súdu, podľa ktorého

jej bola priznaná náhrada trov prvostupňového konania iba vo výške 479,41 € (a nie v sume

195 152,57 € vyčíslenej sťažovateľkou), a rovnakým rozsudkom bola sťažovateľke priznaná

náhrada trov odvolacieho konania iba vo výške 62,70 €, tento rozsudok je v danej časti

založený na takom výklade aplikovaných ustanovení vyhlášky, ktorý je nezlučiteľný s ich

účelom a zmyslom.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Najvyšší súd na odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania v rozsudku sp. zn.

z 24. februára 2011 uviedol:

„Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej v časti, v ktorej súd rozhodol o trovách konania,

odvolací súd odvolaniu nevyhovel, lebo predmetom sporu je rozhodnutie o určení pravosti

pohľadávky, teda rozhodnutie o oprávnenosti pohľadávky konkurzného veriteľa

a potvrdenie jeho práva na uspokojenie pohľadávky prihlásenej v konkurze vedenom na

majetok úpadcu. Hodnotu tohto práva nie je možné vyčísliť v peniazoch. Preto základ

tarifnej odmeny za úkony právnej služby v konaní o incidenčnej žalobe sa určí podľa § 11

ods. 1 vyhl. č. tak, ako žalovanému tarifnú odmenu za úkon priznal súd

prvého stupňa. Napokon aj výška súdneho poplatku v incidenčných sporoch je jednotná, bez

ohľadu na výšku prihlásenej pohľadávky. Preto je spravodlivé, ak takýto princíp platí aj pri

náhrade trov konania za právne zastupovanie. Taktiež sa odvolací súd nestotožnil ani

s námietkou tzv. objektívnej kumulácie viacerých nárokov, lebo sa jedná o pohľadávku

prihlásenú do konkurzu ako celok, a ako taká bola aj popretá správcom a uplatnená

žalobcom predmetnou žalobou. Jedná sa o jeden nárok, ktorý vzhľadom na čas plynutia

vo vzťahu k vyhláseniu konkurzu žalobca rozdelil na pohľadávku prvej triedy a pohľadávku

proti podstate a súd v rozhodnutí vychádzal z rovnakého skutkového základu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

v celom rozsahu ako vecne správny podľa potvrdil.

V konaní úspešný žalovaný má právo na náhradu trov účelne vynaložených

v odvolacom konaní ( v spojení s ). Účelne vynaloženými

trovami žalovaného je odmena advokátovi za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie

k odvolaniu) v sume 55,49 Eur a paušálna náhrada hotových výdavkov 7,21 Eur,

spolu 62,7 Eur.“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na

argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu.

Ústavný súd opakovane vo svojej rozhodovacej praxi zdôrazňuje, že súčasťou

základného práva na súdnu ochranu je aj princíp právnej istoty, čo okrem iného znamená aj

to, že súdne rozhodnutia bez dostatočných dôvodov nesmú popierať skoršiu rozhodovaciu

prax.

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 15. januára 2003 a závermi v ňom obsiahnutými (vzťahujúcimi sa

na českú právnu úpravu účinnú v určitom čase), ústavný súd poukazuje na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júla 2010, ktoré obsahuje v odôvodnení (aj)

komparáciu novšieho vývoja právnej úpravy problému v Českej republike aj Slovenskej

republike so záverom (s ktorým sa stotožňuje aj ústavný súd), podľa ktorého novšie zmeny

v advokátskej tarife sú charakteristické „ústupom od prihliadania k hodnote veci, práva

alebo plnenia, ktoré sú predmetom preskúmavaného úkonu alebo vzťahu a smerujú

k ustanoveniu fixnej sumy pre všetky prípady žalôb podľa “ (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júla 2010, s. 11).

Jednotnosť rozhodovacej praxe sa pritom musí prejavovať aj v jednote kritérií pre

výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a pre určovanie výšky odmeny advokáta za

vykonanie jedného úkonu právnej služby. Práve z tohto dôvodu bolo judikované, že základ

pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje na základe rovnakých kritérií ako základ

pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2009).

Pokiaľ teda najvyšší súd vo veci sťažovateľky dospel k záveru, že v tomto prípade

„hodnotu práva nie je možné vyčísliť v peniazoch“, v dôsledku čoho „základ tarifnej

odmeny za úkony právnej služby v konaní o incidenčnej žalobe sa určí podľa § 11 ods. 1

vyhl.ć. tak, ako žalovanému tarifnú odmenu za úkony priznal súd prvého

stupňa“, tento jeho názor jednak korešponduje ustálenej súdnej praxi, ale najmä nie je

takým, o ktorom by bolo možné tvrdiť, že je svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia § 11 ods. 1

vyhlášky najvyšším súdom nepoprela účel a zmysel tohto ustanovenia. Najvyšší súd podľa

názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu,

pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu

garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

S ohľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky na porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces najvyšším súdom podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka ďalej namietala, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené aj jej

základné právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Sťažovateľka toto svoje tvrdenie bližšie neodôvodnila, uviedla iba to, že k porušeniu

tohto jej základného práva malo dôjsť nepriznaním náhrady trov konania v uplatnenej

výške.

Obsahom základného práva na právnu pomoc garantovaného listinou (ale aj

v čl. 47 ods. 2) je predovšetkým právo každého subjektu v konaní pred štátnym orgánom

mať možnosť dostať kvalifikovanú právnu pomoc, ako aj to, aby mu neboli vytvárané

prekážky pre realizáciu tohto jeho práva zo strany štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy. Podľa názoru ústavného súdu súčasťou tohto práva nie je aj právo účastníka

súdneho konania, aby mu bola priznaná náhrada trov konania, a to najmä nie v prípade, keď

na to nie sú splnené zákonné podmienky, či právo na priznanie náhrady trov konania v takej

výške, aká zodpovedá subjektívnym predstavám účastníka.

Ústavný súd preto zisťuje, že medzi tvrdeným konaním najvyššieho súdu

a porušením tohto sťažovateľkou označeného základného práva niet príčinnej súvislosti,

ktorej existencia by umožňovala ďalej sa zaoberať možnosťou porušenia tohto základného

práva najvyšším súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť

aj túto časť sťažovateľky.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľkou tvrdeným porušením základného práva

na vlastníctvo podľa rozhodnutím najvyššieho súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Porušenie tohto základného práva sťažovateľka odôvodnila iba tým, že v dôsledku

rozhodnutia najvyššieho súdu bola zbavená majetku, pretože jej nebola najvyšším súdom

judikovaná pohľadávka na náhradu trov konania v ňou vyčíslenej výške, ktorá jej podľa jej

názoru patrila.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k náhrade trov konania

v tomto prípade mohlo platiť, že táto sťažovateľkou tvrdená pohľadávka môže požívať

ochranu sťažovateľkou označeným článkom , teda či išlo o „majetok“ sťažovateľky,

ktorého mohla byť rozhodnutím najvyššieho súdu zbavená.

Za majetok v tomto zmysle považuje ústavný v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej

osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,

nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne

očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľky, podľa jej názoru jej svedčila legitímna nádej

na nadobudnutie trov konania v ňou uplatnenej výške, pretože podľa jej názoru boli splnené

všetky zákonom ustanovené podmienky na jej priznanie. Tieto tvrdenia sťažovateľky by

mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich sťažovateľka skutočne splnila.

Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd ústavne

konformne aplikoval ustanovenia vyhlášky, keď dospel k záveru, že v danom prípade

nemožno na vec aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky ani ustanovenie § 13 ods. 3

vyhlášky.

Za tejto situácie sťažovateľka nemohla legitímne bez splnenia zákonných podmienok

očakávať, že jej bude priznaný nárok na náhradu trov konania v ňou uplatenej výške.

Z uvedených dôvodov sťažovateľke nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna

nádej na nadobudnutie tohto majetku, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím najvyššieho

súdu došlo k porušeniu jej práva na vlastníctvo, tak ako je toto právo garantované v čl. 20

. Za situácie, keď sťažovateľka nemala „majetok“, je už bez významu uvažovať

o tom, či bola majetku zbavená, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok

ustanovených .

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa aj v tejto

časti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011