Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 807/2016
PDF · 306.79 KB
No categories available
II. ÚS 807/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosza Mészarosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, a
zastúpených advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická cesta 7, Prievidza,
ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 852/2014 a jeho
uznesením z 20. mája 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), a (ďalej len „sťažovateľka“,
spolu len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), zastúpených advokátom
JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická cesta 7, Prievidza, ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 852/2014 a jeho uznesením z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi
konania vedeného Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
10 C 84/2012 v procesnom postavení navrhovateľov, v ktorom sa návrhom smerujúcim
proti odporcom v 1. až 8. rade domáhali určenia, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované
v samotnom návrhu patria do dedičstva po nebohej . Svoj návrh
odôvodňovali tým, že v dedičskom konaní po nebohej bola medzi dedičmi uzavretá
dedičská dohoda, na základe ktorej mal právny predchodca navrhovateľov, ich otec
, zdediť nehnuteľnosti bližšie špecifikované v samotnom návrhu v podiele 6/7
a odporca v 2. rade v podiele 1/7. Sťažovatelia v návrhu tvrdili, že odporkyňa v 1. rade sa
v rozpore s obsahom dedičskej dohody stala podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností
bližšie špecifikovaných v návrhu, pričom zmenu vlastníckeho stavu sa im nepodarilo
dosiahnuť ani prostredníctvom návrhu na opravu dedičského rozhodnutia. Naliehavý právny
záujem na určení, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej, sťažovatelia
odôvodnili tým, že reálny vlastnícky stav nezodpovedá nimi tvrdenému stavu.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 84/2012 z 31. júla 2014 (ďalej len „rozsudok
z 31. júla 2014“) určil, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované v návrhu patria do dedičstva
po nebohej, a zároveň uložil odporkyni v 1. rade nahradiť sťažovateľom trovy konania
v sume 99,50 € z titulu zaplateného súdneho poplatku. Na základe sťažovateľmi podaného
odvolania krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu z 31. júla 2014
vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania zmenil tak, že odporkyňu v 1. rade zaviazal
povinnosťou zaplatiť sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 576,10 €
a náhradu iných trov konania v sume 99,50 € z titulu zaplateného súdneho poplatku
a sťažovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú, že «Súd stanovil pri určovaní výšky
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
odmenu na úrovni 1/13 výpočtového základu. ... zákonná úprava... počnúc od 01. 07. 2007
stanovila súdny poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písmena b) danej
položky sadzobníka. Konanie o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej, prípadne
nehnuteľnej veci bolo preto z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku z návrhu sporom
s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu predmetu, ku ktorému sa má
určiť vlastnícke právo, pričom takýto súdny poplatok vo výške 99,50 € bol aj zaplatený.
Podľa názoru krajského súdu je preto potrebné z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny
advokáta za poskytovanie právnych služieb v tomto prípade aplikovať rovnaký princíp
a pri stanovení základu tarifnej odmeny vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory
s neoceniteľnou hodnotou veci, teda podľa spomínaného § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., v zmysle ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva
v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. V ďalšom poukázal, že
v prípade, že by bola hodnota veci 20 920 €, museli by na súdnom poplatku zaplatiť sumu
1.255,20 € ako zodpovedajúcu percentám z uvádzanej hodnoty pozemkov (podľa položky 1
písm. a ) Sadzobníka súdnych poplatkov - prílohy zákona č. 71/1992 Zb.) S uvedeným
názorom na výšku tarifnej hodnoty jedného úkonu a s poukazom na porovnanie zákona
o súdnych poplatkoch nemožno súhlasiť už vzhľadom na samotnú dikciu zákona. V zákone
o súdnych poplatkoch je pod položkou 1 uvedené: „Z návrhu na začatie konania, ak nie je
ustanovená osobitná sadzba b) ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi je sadzba
99,50 €.“
V poznámke k položke č. 1: „Z návrhu za začatie konania o určenie, či tu právny
vzťah alebo právo je, alebo nie je, a z návrhu na vypratanie nehnuteľnosti, bytu
a nebytových priestorov alebo na vydanie veci sa poplatok vyberie podľa písmena b) tejto
položky. Ak je predmetom konania viacej hnuteľných vecí alebo nehnuteľných veci,
poplatok sa vyberie iba za jednu z nich.“ Na rozdiel od uvedeného vyhláška Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb a to v § 10 citovanej vyhlášky podľa ods. 1: „Ak nie je ustanovené inak,
základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej odmeny je určená
z hodnoty veci a príslušnou tarifnou odmenou.“ Podľa ods. 2 „Ak nie je ustanovené inak,
považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,
ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu
práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej
vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“ Z uvedeného
vyplýva, že jednak je zásadný rozdiel medzi konštrukciou, stavbou a tarifami v zmysle
zákona o súdnych poplatkoch a advokátskou tarifou a jednak v zákone o súdnych
poplatkoch je vyslovene uvedená sadzba, ktorá sa týka spoplatňovania návrhov na začatie
konania v súvislosti s určením vlastníckeho práva. V advokátskej tarife je uvedená
skutočnosť uvedená len všeobecne, kde sa v ods. 2 uvádza, že sa vychádza z hodnoty
záväzku a hodnoty veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, alebo ktorej vydanie je
predmetom súdneho sporu. To znamená, že v zmysle uvedeného správne mala byť výška
tarifnej odmeny určená podľa § 10 ods. 1. Tak to je to vlastne aj zhrnuté v rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 119/2012, na ktorý sme sa v
predchádzajúcom konaní odvolávali. Súd sa s touto skutočnosťou nevysporiadal. Čo sa týka
iných námietok proti vyčísleniu trov konania (2 úkony neboli uznané ako účelné), nie je to
dôvodom ústavnej sťažnosti, lebo ústavný súd nie je súdom odvolacím.».
Sťažovatelia zdôrazňujú, že s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012
zo 16. mája 2012 sa krajský súd vôbec nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že na jeho
závery poukazovali v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 31. júna 2014. Napadnuté
uznesenie krajského súdu preto považujú za nepreskúmateľné.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na majetok a jeho ochranu podľa čl. 20, právo
na spravodlivé konanie podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo
na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na ochranu majetku čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Krajského súdu v Trenčíne vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 Co/852/2014 a jeho uznesením zo dňa 20. 05. 2015 bolo porušené.
Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co/852/2014 zo dňa
20. 05. 2015.
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho
zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške 355,73 EUR v lehote 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi ako
sudcovi spravodajcovi a po prerozdelení vecí 14. septembra 2016 bola pridelená sudcovi
Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, pričom podstata ich argumentácie je založená na tvrdení,
že krajský súd pochybil, keď pri určovaní výšky náhrady trov konania nevychádzal
zo „skutočnej hodnoty nehnuteľností“, ktoré boli predmetom sporu o určenie,
že nehnuteľnosti bližšie označené v návrhu patria do dedičstva po nebohej. Podľa názoru
sťažovateľov mal krajský súd aplikovať pri určovaní tarifnej odmeny § 10 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) tak, ako to je uvedené aj v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012
zo 16. mája 2012, na ktorý sťažovatelia v napadnutom konaní pred krajským súdom aj
poukázali. Sťažovatelia krajskému súdu vytýkajú, že sa s argumentáciou obsiahnutou
v označenom náleze ústavného súdu nezaoberal, a preto považujú napadnuté uznesenie
za nepreskúmateľné.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil opodstatnenosť námietok
sťažovateľov smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, t. j. preskúmal, či napadnuté uznesenie krajského súdu je
udržateľné z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), teda z hľadiska
potenciálneho porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy
však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne
závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy všeobecným súdom,
ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
K podstatnej argumentácii sťažovateľov krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:
«... odvolací súd pristúpil k stanoveniu výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.),
t. j. na úrovni jednej trinástiny výpočtového základu. V danej súvislosti poukazuje odvolací
súd na skutočnosť, že pri vyrubení súdneho poplatku za návrh v spore o určenie
vlastníckeho práva k veci, čo možno obdobne aplikovať aj na konania o určenie, že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, zákonná úprava pôvodne upustila od jeho
určenia podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov percentuálnou sadzbou
zo základu, ktorým bola hodnota danej veci, a počnúc od 01. 07. 2007 stanovila súdny
poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písmena b) danej položky sadzobníka
(viď spoločná poznámka č. 1 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov v znení pred
a po novele zákona o súdnych poplatkoch č. 273/2007 Z. z.). Konanie o určenie
vlastníckeho práva k hnuteľnej, prípadne nehnuteľnej veci (obdobne aj konanie o určenie,
že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi) bolo preto z hľadiska určenia výšky
súdneho poplatku z návrhu sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu
na hodnotu predmetu, ku ktorému sa má určiť vlastnícke právo, pričom takýto súdny
poplatok v jednotnej výške 99,50 Eur zaplatili aj navrhovatelia 1/ a 2/ v preskúmavanej
veci, ktorí si poplatkovú povinnosť za podanie návrhu na začatie konania splnili už v štádiu
iniciácie konania formou kolkových známok (č. l. 1), na základe čoho tak súd prvého stupňa
vychádzal z predpokladu zaplateného súdneho poplatku. Podľa názoru odvolacieho súdu je
preto potrebné aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie
právnych služieb v tomto prípade aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej
odmeny vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci, teda
podľa spomínaného ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., v zmysle ktorého
základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina
výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo
ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Ak by totiž navrhovatelia 1/ a 2/ skutočne žiadali priznať náhradu trov právneho
zastúpenia z nimi uvádzaného základu vo výške 20.920,- Eur ako „hodnoty veci“, ktorú
naviac nemožno na procesné účely rozhodnutia o náhrade trov konania považovať
za dostatočne podloženú a hodnoverne preukázanú, museli by namiesto sumy 99,50 Eur
zaplatiť na poplatkovej povinnosti sumu 1.255,20 Eur, zodpovedajúcu šiestim percentám
z uvádzanej hodnoty dotknutých pozemkov (podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov – prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov).
Výpočet trov právneho zastúpenia, pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad
jeho hotových výdavkov, sa spravuje vyhláškou č. 655/2004 Z. z., platnou a účinnou v čase
realizácie jednotlivých úkonov, ktorá otázku možnosti určenia hodnoty sporu v prípade
konania o určenie vlastníckeho práva k veci (obdobne o určenie, že nehnuteľnosť patrí
do dedičstva) osobitne neriešila, pričom zmenu v tomto smere priniesla novela predmetnej
vyhlášky č. 184/2013, a to až s účinnosťou od 01. 07. 2013, ktorá do ust. § 10 ods. 2
doplnila, že za tarifnú hodnotu sa považuje aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie
spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. V zmysle ustálenej súdnej praxe,
ako aj rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa však základ pre výpočet
trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet
súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Takýto postup reflektuje požiadavku zachovania
jednotného základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty
sporu. Preto pri výpočte trov právneho zastúpenia treba v preskúmavanej veci vychádzať
zo základu tarifnej odmeny podľa ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., v režime ktorej
vo všeobecnosti platí, že odmena advokáta za zastupovanie v konaní podľa ust. § 80 písm.
c) O. s. p. sa určuje podľa ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, pretože hodnotu takejto veci
alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2 M Cdo8/2009 zo dňa 29. júla 2010, prípadne rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo/11/2009
a 1 Cdo/222/2009).Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zmeneným výrokom
rozsudku súdu prvého stupňa zaviazal procesné neúspešnú odporkyňu 1/ zaplatiť
navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle ust. § 220 v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. v celkovej výške 576,10 Eur vrátane DPH a náhradu iných trov
konania titulom súdneho poplatku zaplateného formou kolkových známok v sume
99,50 Eur.»
S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľov, ktorou spochybňujú závery krajského
súdu týkajúce sa rozhodovania o náhrade trov konania, ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že rozhodovanie o náhrade trov konania je
integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim
jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť
základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 56/05). Obsahom práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie
o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu
Veľkej Británie a Severného Írska).
V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných
práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, bol ale ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, vychádzajúc z toho, že problematika trov konania
má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto
k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, a to napr.
vtedy, keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému
zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011). Vo veci sťažovateľov podľa názoru
ústavného súdu o takýto výnimočný prípad nejde.
Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej
hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré
advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
V súlade s § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.
V súlade s § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
Sťažovatelia v reakcii na argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v napadnutom
uznesení namietajú, že je „zásadný rozdiel medzi konštrukciou, stavbou a tarifami v zmysle
zákona o súdnych poplatkoch a advokátskou tarifou“, a v tejto súvislosti spochybňujú
premisu o nevyhnutnosti zaistiť jednotnosť v rozhodovacej praxi, ktorá sa prejavuje
v jednote kritérií na určovanie výšky súdneho poplatku vyrubovaného za návrh
a na určovanie výšky odmeny advokáta za vykonanie jedného úkonu právnej služby,
z ktorej vychádza v napadnutom uznesení krajský súd.
Ústavný súd už judikoval, že pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení
s § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku má rozhodujúci význam najmä v ňom
uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“.
Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa
so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov
meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní (II. ÚS 492/2013).
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania
pred okresným súdom rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované
v návrhu sťažovateľov patria do dedičstva po nebohej. Vzhľadom na predmet sporu, ktorým
bolo určenie, že veci patria do dedičstva, nemožno pri určovaní tarifnej odmeny
za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva, keďže
predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie,
že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nezakladá priamo vlastnícke právo
navrhovateľov (sťažovateľov). Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá vec patrí
do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho práva poručiteľa, a nie
jeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v prípade
úspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,
riešia až v následnom konaní o dedičstve. Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi, má tak na navrhovateľov iba nepriamy materiálny dosah.
Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní
charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá by bola relevantná pre následný
priebeh dedičského konania (m. m. IV. ÚS 574/2013).
Aj keby ústavný súd pripustil spochybniteľnosť premisy, z ktorej vychádzal krajský
súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania (uplatnenie jednotných kritérií pre určenie
výšky súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a pre určenie výšky odmeny advokáta
za vykonanie jedného úkonu právnej služby), uvedené by nemalo vplyv na záver ústavného
súdu o tom, že postup krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie
neboli spôsobilé vyvolať ako následok porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podstatnou skutočnosťou totiž je to, že krajský súd pri určovaní výšky tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby vo veci sťažovateľov správne aplikoval § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky (predmetom sporu nebolo určenie vlastníckeho práva navrhovateľov
k nehnuteľnostiam), pričom táto aplikácia nepoprela účel a zmysel tohto ustanovenia.
Aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky krajským súdom podľa názoru ústavného súdu
nebráni realizácii ústavou a dohovorom garantovaných práv sťažovateľov, a to aj
s prihliadnutím na už stabilizovanú judikatúru ústavného súdu o základnom práve na súdnu
ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“, to znamená, musí
mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé (m. m. IV. ÚS 163/05, II. ÚS 155/08).
Sťažovatelia namietajú tiež nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktorá mala spočívať v tom, že odvolací súd sa nevysporiadal so závermi obsiahnutými
v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany (II. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci
svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
V náleze sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 ústavný súd zdôraznil, že
z gramatického, logického a systematického posúdenia ustanovení vyhlášky v znení
účinnom do 30. júna 2013 možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie,
ktoré je predmetom daného súdneho sporu peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka
(suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho
práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady
trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi
oceniteľný a kedy nie je.
Niet pochýb, že v napadnutom uznesení krajského súdu odpoveď na tento argument
sťažovateľov chýba. Z ústavnoprávneho hľadiska však podľa názoru ústavného súdu niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského súdu
o nevyhnutnosti aplikovať na vec sťažovateľov pre účely rozhodnutia o náhrade trov
konania § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Skutkové okolnosti, z ktorých ústavný súd vo veci
sp. zn. I. ÚS 119/2012 vychádzal, boli totiž odlišné od skutkových okolností v prerokúvanej
sťažnosti. Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 119/2012 bolo predmetom
konania pred všeobecnými súdmi určenie vlastníckeho práva k osobnému motorovému
vozidlu, ktoré bolo oceniteľné peniazmi. V konaní o sťažnosti sťažovateľov bol predmetom
konania pred všeobecnými súdmi spor o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľovi, a nie spor o určenie vlastníckeho práva sťažovateľov.
Za týchto okolností skutočnosť, že krajský súd sa námietkou sťažovateľov týkajúcou
sa nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 v napadnutom uznesení
nevysporiadal, nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľmi označeného
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže právny záver vyslovený ústavným súdom
vo veci sp. zn. I. ÚS 119/2012 nemožno na vec sťažovateľov aplikovať. Z uvedeného
dôvodu je ich námietka nevysporiadania sa krajského súdu so závermi obsiahnutými
v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 irelevantná.
Pretože napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a jeho vydaniu
predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy spravodlivého procesu, ústavný
súd nie je oprávnený ani povinný takýto postup a hodnotenia nahrádzať vo svojom
rozhodnutí (podobne aj m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá ani dôvod
zasahovať do právnych záverov krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte
pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a obsahom základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa § 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Obsahom základného práva na právnu pomoc garantovaného listinou (ale aj ústavou
v čl. 47 ods. 2) je predovšetkým právo každého subjektu mať možnosť dostať kvalifikovanú
právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom, ako aj to, aby mu neboli vytvárané prekážky
pre realizáciu tohto jeho práva zo strany štátneho orgánu či iného orgánu verejnej moci.
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou tohto práva nie je právo účastníka súdneho konania,
aby mu bola priznaná náhrada trov konania, a to najmä nie v prípade, keď na to nie sú
splnené zákonné podmienky. Rovnako súčasťou tohto práva nie je ani právo na priznanie
náhrady trov konania v takej výške, aká zodpovedá subjektívnym predstavám účastníka
Sťažovatelia bližšie neodôvodnili porušenie označeného základného práva postupom
krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením. Z argumentácie
obsiahnutej v sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie základného práva podľa čl. 37 ods. 2
listiny spájajú vo všeobecnosti so samotným nepriznaním primeranej náhrady, hoci boli
úspešnými účastníkmi konania. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje,
že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľmi označeným základným
právom neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto
časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný
súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
v napadnutom konaní a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd považuje
za podstatnú skutočnosť, že sťažovatelia namietajú ich porušenie v bezprostrednej príčinnej
súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za týchto
okolností, v prípade ak ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť, nemožno
reálne uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2016