Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 807/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosza Mészarosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, a

zastúpených advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická cesta 7, Prievidza,

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd,

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. mája 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), a (ďalej len „sťažovateľka“,

spolu len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), zastúpených advokátom

JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická cesta 7, Prievidza, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa , a ,

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi

konania vedeného Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení navrhovateľov, v ktorom sa návrhom smerujúcim

proti odporcom v 1. až 8. rade domáhali určenia, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované

v samotnom návrhu patria do dedičstva po nebohej . Svoj návrh

odôvodňovali tým, že v dedičskom konaní po nebohej bola medzi dedičmi uzavretá

dedičská dohoda, na základe ktorej mal právny predchodca navrhovateľov, ich otec

, zdediť nehnuteľnosti bližšie špecifikované v samotnom návrhu v podiele 6/7

a odporca v 2. rade v podiele 1/7. Sťažovatelia v návrhu tvrdili, že odporkyňa v 1. rade sa

v rozpore s obsahom dedičskej dohody stala podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností

bližšie špecifikovaných v návrhu, pričom zmenu vlastníckeho stavu sa im nepodarilo

dosiahnuť ani prostredníctvom návrhu na opravu dedičského rozhodnutia. Naliehavý právny

záujem na určení, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej, sťažovatelia

odôvodnili tým, že reálny vlastnícky stav nezodpovedá nimi tvrdenému stavu.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 31. júla 2014 (ďalej len „rozsudok

z 31. júla 2014“) určil, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované v návrhu patria do dedičstva

po nebohej, a zároveň uložil odporkyni v 1. rade nahradiť sťažovateľom trovy konania

v sume 99,50 € z titulu zaplateného súdneho poplatku. Na základe sťažovateľmi podaného

odvolania krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu z 31. júla 2014

vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania zmenil tak, že odporkyňu v 1. rade zaviazal

povinnosťou zaplatiť sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 576,10 €

a náhradu iných trov konania v sume 99,50 € z titulu zaplateného súdneho poplatku

a sťažovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú, že «Súd stanovil pri určovaní výšky

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

odmenu na úrovni 1/13 výpočtového základu. ... zákonná úprava... počnúc od 01. 07. 2007

stanovila súdny poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písmena b) danej

položky sadzobníka. Konanie o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej, prípadne

nehnuteľnej veci bolo preto z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku z návrhu sporom

s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu predmetu, ku ktorému sa má

určiť vlastnícke právo, pričom takýto súdny poplatok vo výške 99,50 € bol aj zaplatený.

Podľa názoru krajského súdu je preto potrebné z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny

advokáta za poskytovanie právnych služieb v tomto prípade aplikovať rovnaký princíp

a pri stanovení základu tarifnej odmeny vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory

s neoceniteľnou hodnotou veci, teda podľa spomínaného § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

č. , v zmysle ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva

v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. V ďalšom poukázal, že

v prípade, že by bola hodnota veci 20 920 €, museli by na súdnom poplatku zaplatiť sumu

1.255,20 € ako zodpovedajúcu percentám z uvádzanej hodnoty pozemkov (podľa položky 1

písm. a ) Sadzobníka súdnych poplatkov - prílohy ) S uvedeným

názorom na výšku tarifnej hodnoty jedného úkonu a s poukazom na porovnanie zákona

o súdnych poplatkoch nemožno súhlasiť už vzhľadom na samotnú dikciu zákona. V zákone

o súdnych poplatkoch je pod položkou 1 uvedené: „Z návrhu na začatie konania, ak nie je

ustanovená osobitná sadzba b) ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi je sadzba

99,50 €.“

V poznámke k položke č. 1: „Z návrhu za začatie konania o určenie, či tu právny

vzťah alebo právo je, alebo nie je, a z návrhu na vypratanie nehnuteľnosti, bytu

a nebytových priestorov alebo na vydanie veci sa poplatok vyberie podľa písmena b) tejto

položky. Ak je predmetom konania viacej hnuteľných vecí alebo nehnuteľných veci,

poplatok sa vyberie iba za jednu z nich.“ Na rozdiel od uvedeného vyhláška Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb a to v § 10 citovanej vyhlášky podľa ods. 1: „Ak nie je ustanovené inak,

základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej odmeny je určená

z hodnoty veci a príslušnou tarifnou odmenou.“ Podľa ods. 2 „Ak nie je ustanovené inak,

považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,

ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu

práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej

vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“ Z uvedeného

vyplýva, že jednak je zásadný rozdiel medzi konštrukciou, stavbou a tarifami v zmysle

a advokátskou tarifou a jednak v zákone o súdnych

poplatkoch je vyslovene uvedená sadzba, ktorá sa týka spoplatňovania návrhov na začatie

konania v súvislosti s určením vlastníckeho práva. V advokátskej tarife je uvedená

skutočnosť uvedená len všeobecne, kde sa v ods. 2 uvádza, že sa vychádza z hodnoty

záväzku a hodnoty veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, alebo ktorej vydanie je

predmetom súdneho sporu. To znamená, že v zmysle uvedeného správne mala byť výška

tarifnej odmeny určená podľa § 10 ods. 1. Tak to je to vlastne aj zhrnuté v rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. , na ktorý sme sa v

predchádzajúcom konaní odvolávali. Súd sa s touto skutočnosťou nevysporiadal. Čo sa týka

iných námietok proti vyčísleniu trov konania (2 úkony neboli uznané ako účelné), nie je to

dôvodom ústavnej sťažnosti, lebo ústavný súd nie je súdom odvolacím.».

Sťažovatelia zdôrazňujú, že s nálezom ústavného súdu sp. zn.

zo 16. mája 2012 sa krajský súd vôbec nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že na jeho

závery poukazovali v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 31. júna 2014. Napadnuté

uznesenie krajského súdu preto považujú za nepreskúmateľné.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na majetok a jeho ochranu podľa čl. 20, právo

na spravodlivé konanie podľa článku 46 odsek 1 , právo

na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo

na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na ochranu majetku čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Krajského súdu v Trenčíne vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením zo dňa 20. 05. 2015 bolo porušené.

Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa

20. 05. 2015.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške 355,73 EUR v lehote 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi ako

sudcovi spravodajcovi a po prerozdelení vecí 14. septembra 2016 bola pridelená sudcovi

Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, pričom podstata ich argumentácie je založená na tvrdení,

že krajský súd pochybil, keď pri určovaní výšky náhrady trov konania nevychádzal

zo „skutočnej hodnoty nehnuteľností“, ktoré boli predmetom sporu o určenie,

že nehnuteľnosti bližšie označené v návrhu patria do dedičstva po nebohej. Podľa názoru

sťažovateľov mal krajský súd aplikovať pri určovaní tarifnej odmeny § 10 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) tak, ako to je uvedené aj v náleze ústavného súdu sp. zn.

zo 16. mája 2012, na ktorý sťažovatelia v napadnutom konaní pred krajským súdom aj

poukázali. Sťažovatelia krajskému súdu vytýkajú, že sa s argumentáciou obsiahnutou

v označenom náleze ústavného súdu nezaoberal, a preto považujú napadnuté uznesenie

za nepreskúmateľné.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil opodstatnenosť námietok

sťažovateľov smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, t. j. preskúmal, či napadnuté uznesenie krajského súdu je

udržateľné z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), teda z hľadiska

potenciálneho porušenia a dohovoru.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale je podľa nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa

však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy všeobecným súdom,

ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

K podstatnej argumentácii sťažovateľov krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

«... odvolací súd pristúpil k stanoveniu výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby podľa ust. vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len ),

t. j. na úrovni jednej trinástiny výpočtového základu. V danej súvislosti poukazuje odvolací

súd na skutočnosť, že pri vyrubení súdneho poplatku za návrh v spore o určenie

vlastníckeho práva k veci, čo možno obdobne aplikovať aj na konania o určenie, že

nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, zákonná úprava pôvodne upustila od jeho

určenia podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov percentuálnou sadzbou

zo základu, ktorým bola hodnota danej veci, a počnúc od 01. 07. 2007 stanovila súdny

poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písmena b) danej položky sadzobníka

(viď spoločná poznámka č. 1 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov v znení pred

a po novele ). Konanie o určenie

vlastníckeho práva k hnuteľnej, prípadne nehnuteľnej veci (obdobne aj konanie o určenie,

že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi) bolo preto z hľadiska určenia výšky

súdneho poplatku z návrhu sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu

na hodnotu predmetu, ku ktorému sa má určiť vlastnícke právo, pričom takýto súdny

poplatok v jednotnej výške 99,50 Eur zaplatili aj navrhovatelia 1/ a 2/ v preskúmavanej

veci, ktorí si poplatkovú povinnosť za podanie návrhu na začatie konania splnili už v štádiu

iniciácie konania formou kolkových známok (č. l. 1), na základe čoho tak súd prvého stupňa

vychádzal z predpokladu zaplateného súdneho poplatku. Podľa názoru odvolacieho súdu je

preto potrebné aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie

právnych služieb v tomto prípade aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej

odmeny vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci, teda

podľa spomínaného ust. vyhlášky č. , v zmysle ktorého

základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina

výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo

ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Ak by totiž navrhovatelia 1/ a 2/ skutočne žiadali priznať náhradu trov právneho

zastúpenia z nimi uvádzaného základu vo výške 20.920,- Eur ako „hodnoty veci“, ktorú

naviac nemožno na procesné účely rozhodnutia o náhrade trov konania považovať

za dostatočne podloženú a hodnoverne preukázanú, museli by namiesto sumy 99,50 Eur

zaplatiť na poplatkovej povinnosti sumu 1.255,20 Eur, zodpovedajúcu šiestim percentám

z uvádzanej hodnoty dotknutých pozemkov (podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych

poplatkov – prílohy o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov).

Výpočet trov právneho zastúpenia, pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad

jeho hotových výdavkov, sa spravuje vyhláškou č. , platnou a účinnou v čase

realizácie jednotlivých úkonov, ktorá otázku možnosti určenia hodnoty sporu v prípade

konania o určenie vlastníckeho práva k veci (obdobne o určenie, že nehnuteľnosť patrí

do dedičstva) osobitne neriešila, pričom zmenu v tomto smere priniesla novela predmetnej

vyhlášky č. 184/2013, a to až s účinnosťou od 01. 07. 2013, ktorá do ust. § 10 ods. 2

doplnila, že za tarifnú hodnotu sa považuje aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie

spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. V zmysle ustálenej súdnej praxe,

ako aj rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa však základ pre výpočet

trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet

súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Takýto postup reflektuje požiadavku zachovania

jednotného základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty

sporu. Preto pri výpočte trov právneho zastúpenia treba v preskúmavanej veci vychádzať

zo základu tarifnej odmeny podľa ust. vyhlášky č. , v režime ktorej

vo všeobecnosti platí, že odmena advokáta za zastupovanie v konaní podľa ust. § 80 písm.

c) sa určuje podľa ust. citovanej vyhlášky, pretože hodnotu takejto veci

alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 29. júla 2010, prípadne rozhodnutia sp. zn.

a 1 Cdo/222/2009).Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zmeneným výrokom

rozsudku súdu prvého stupňa zaviazal procesné neúspešnú odporkyňu 1/ zaplatiť

navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle ust. § 220 v spojení s ust.

v celkovej výške 576, Eur vrátane DPH a náhradu iných trov

konania titulom súdneho poplatku zaplateného formou kolkových známok v sume

99,50 Eur.»

S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľov, ktorou spochybňujú závery krajského

súdu týkajúce sa rozhodovania o náhrade trov konania, ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že rozhodovanie o náhrade trov konania je

integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť

základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. ). Obsahom práva

na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie

o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu

Veľkej Británie a Severného Írska).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, bol ale ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, vychádzajúc z toho, že problematika trov konania

má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto

k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, a to napr.

vtedy, keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému

zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , ,

, , ). Vo veci sťažovateľov podľa názoru

ústavného súdu o takýto výnimočný prípad nejde.

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej

hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré

advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

V súlade s § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej

vydanie je predmetom súdneho sporu.

V súlade s § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

Sťažovatelia v reakcii na argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v napadnutom

uznesení namietajú, že je „zásadný rozdiel medzi konštrukciou, stavbou a tarifami v zmysle

a advokátskou tarifou“, a v tejto súvislosti spochybňujú

premisu o nevyhnutnosti zaistiť jednotnosť v rozhodovacej praxi, ktorá sa prejavuje

v jednote kritérií na určovanie výšky súdneho poplatku vyrubovaného za návrh

a na určovanie výšky odmeny advokáta za vykonanie jedného úkonu právnej služby,

z ktorej vychádza v napadnutom uznesení krajský súd.

Ústavný súd už judikoval, že pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení

s má rozhodujúci význam najmä v ňom

uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“.

Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa

so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov

meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní ().

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania

pred okresným súdom rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované

v návrhu sťažovateľov patria do dedičstva po nebohej. Vzhľadom na predmet sporu, ktorým

bolo určenie, že veci patria do dedičstva, nemožno pri určovaní tarifnej odmeny

za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva, keďže

predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie,

že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nezakladá priamo vlastnícke právo

navrhovateľov (sťažovateľov). Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá vec patrí

do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho práva poručiteľa, a nie

jeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v prípade

úspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,

riešia až v následnom konaní o dedičstve. Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva po poručiteľovi, má tak na navrhovateľov iba nepriamy materiálny dosah.

Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní

charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá by bola relevantná pre následný

priebeh dedičského konania (m. m. ).

Aj keby ústavný súd pripustil spochybniteľnosť premisy, z ktorej vychádzal krajský

súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania (uplatnenie jednotných kritérií pre určenie

výšky súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a pre určenie výšky odmeny advokáta

za vykonanie jedného úkonu právnej služby), uvedené by nemalo vplyv na záver ústavného

súdu o tom, že postup krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie

neboli spôsobilé vyvolať ako následok porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Podstatnou skutočnosťou totiž je to, že krajský súd pri určovaní výšky tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby vo veci sťažovateľov správne aplikoval § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky (predmetom sporu nebolo určenie vlastníckeho práva navrhovateľov

k nehnuteľnostiam), pričom táto aplikácia nepoprela účel a zmysel tohto ustanovenia.

Aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky krajským súdom podľa názoru ústavného súdu

nebráni realizácii a dohovorom garantovaných práv sťažovateľov, a to aj

s prihliadnutím na už stabilizovanú judikatúru ústavného súdu o základnom práve na súdnu

ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“, to znamená, musí

mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé (m. m. , ).

Sťažovatelia namietajú tiež nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktorá mala spočívať v tom, že odvolací súd sa nevysporiadal so závermi obsiahnutými

v náleze ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci

svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

V náleze sp. zn. zo 16. mája 2012 ústavný súd zdôraznil, že

z gramatického, logického a systematického posúdenia ustanovení vyhlášky v znení

účinnom do 30. júna 2013 možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie,

ktoré je predmetom daného súdneho sporu peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka

(suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho

práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady

trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi

oceniteľný a kedy nie je.

Niet pochýb, že v napadnutom uznesení krajského súdu odpoveď na tento argument

sťažovateľov chýba. Z ústavnoprávneho hľadiska však podľa názoru ústavného súdu niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského súdu

o nevyhnutnosti aplikovať na vec sťažovateľov pre účely rozhodnutia o náhrade trov

konania § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Skutkové okolnosti, z ktorých ústavný súd vo veci

sp. zn. vychádzal, boli totiž odlišné od skutkových okolností v prerokúvanej

sťažnosti. Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. bolo predmetom

konania pred všeobecnými súdmi určenie vlastníckeho práva k osobnému motorovému

vozidlu, ktoré bolo oceniteľné peniazmi. V konaní o sťažnosti sťažovateľov bol predmetom

konania pred všeobecnými súdmi spor o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po poručiteľovi, a nie spor o určenie vlastníckeho práva sťažovateľov.

Za týchto okolností skutočnosť, že krajský súd sa námietkou sťažovateľov týkajúcou

sa nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012 v napadnutom uznesení

nevysporiadal, nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľmi označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže právny záver vyslovený ústavným súdom

vo veci sp. zn. nemožno na vec sťažovateľov aplikovať. Z uvedeného

dôvodu je ich námietka nevysporiadania sa krajského súdu so závermi obsiahnutými

v náleze ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012 irelevantná.

Pretože napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a jeho vydaniu

predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy spravodlivého procesu, ústavný

súd nie je oprávnený ani povinný takýto postup a hodnotenia nahrádzať vo svojom

rozhodnutí (podobne aj m. m. , ) a v tejto situácii nemá ani dôvod

zasahovať do právnych záverov krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a obsahom základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa § 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Obsahom základného práva na právnu pomoc garantovaného listinou (ale aj

v čl. 47 ods. 2) je predovšetkým právo každého subjektu mať možnosť dostať kvalifikovanú

právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom, ako aj to, aby mu neboli vytvárané prekážky

pre realizáciu tohto jeho práva zo strany štátneho orgánu či iného orgánu verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou tohto práva nie je právo účastníka súdneho konania,

aby mu bola priznaná náhrada trov konania, a to najmä nie v prípade, keď na to nie sú

splnené zákonné podmienky. Rovnako súčasťou tohto práva nie je ani právo na priznanie

náhrady trov konania v takej výške, aká zodpovedá subjektívnym predstavám účastníka

().

Sťažovatelia bližšie neodôvodnili porušenie označeného základného práva postupom

krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením. Z argumentácie

obsiahnutej v sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie základného práva podľa čl. 37 ods. 2

listiny spájajú vo všeobecnosti so samotným nepriznaním primeranej náhrady, hoci boli

úspešnými účastníkmi konania. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľmi označeným základným

právom neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto

časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný

súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

v napadnutom konaní a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd považuje

za podstatnú skutočnosť, že sťažovatelia namietajú ich porušenie v bezprostrednej príčinnej

súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Za týchto

okolností, v prípade ak ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru nemohlo dôjsť, nemožno

reálne uvažovať ani o porušení základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016