Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 492/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a Listiny základných

práv a slobôd a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2013 vo výroku o výške trov konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. mája 2013 vo výroku o výške trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu – V., a. s...

proti žalovanému 2) – Sťažovateľovi, o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky,

o odvolaní žalovaného 2) (Sťažovateľa) proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-249 zo dňa 12. 02. 2009 vydal Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 13. 10. 2011 (ďalej len „Rozsudok NS SR“), ktorým

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

12. februára 2009, č. k. -249 v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu

zamietol (prvý výrok) a zaviazal žalobca zaplatiť žalovanému 2) (Sťažovateľovi) trovy

konania v sume 399,55 Eur...

Rozsudkom NS SR súd v prvom výroku vo vzťahu k Sťažovateľovi zmenil

prvostupňové rozhodnutie, tak že žalobu V., a. s., ktorou sa domáhala určenia neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú Sťažovateľ uzavrel so správcom konkurznej podstaty

úpadcu P. v konkurze, zamietol. Rozsudkom NS SR, súd v druhom výroku rozhodol

o náhrade trov konania a ich výške. Uvedený druhý výrok odôvodnil odvolací súd tak,

že „O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 142 ods. 1

v spojení s tak, že v konaní úspešnému žalovanému 2) priznal náhradu trov

konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Žaloba o určenie neplatnosti zmluvy

o postúpení pohľadávok je určovacou žalobou podľa ust. a z hľadiska

náhrady trov konania je hodnota takouto zmluvou postúpených pohľadávok bezvýznamná.

Zmluva samotná, ktorá k predmetom konania o určenie neplatnosti, nie je peňažným

plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch.

Tento princíp napokon platí aj pre určenie poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie

konania, kedy podľa poznámky k položke 1, sa súdny poplatok vyberie podľa písmena b)

tejto položky, ako v prípadoch keď nemožno predmet konania oceniť peniazmi.

Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej

odmeny jeho advokáta sa určuje podľa ust. vyhl. č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ako v spore s neoceniteľnou

hodnotu veci.“ ...

Odvolací súd teda pri vydávaní Rozsudku NS SR nevychádzal pri určení tarifnej

hodnoty, ako základu pre určenie výšky trov, z hodnoty postúpených pohľadávok,

ale z ustanovenia Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v príslušnom znení...

Na základe podnetu žalovaného 2) (Sťažovateľ) podal Generálny prokurátor

Slovenskej republiky voči druhému výroku Rozsudku NS SR (t. j. výroku o trovách konania)

Mimoriadne dovolanie zo dňa 02. 07. 2012...

Uznesením dovolacieho Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2 MObdoV/3/2012 zo dňa 30. 05. 2013... bolo Mimoriadne dovolanie zamietnuté...

Podľa nášho názoru dovolací súd zvolil pri priznávaní výšky trov právneho

zastúpenia Sťažovateľa nesprávnu a nespravodlivú konštrukciu, a navyše neprihliadol

ani na osobitosti predmetného súdneho konania, kde žalobca podal okrem predmetnej

určovacej žaloby aj niekoľko ďalších určovacích žalôb, ktorými sa snažil bezdôvodne

paralyzovať Sťažovateľa pri efektívnom a účinnom vymáhaní nadobudnutého portfólia

pohľadávok (postúpeniu pohľadávok na Sťažovateľa pritom predchádzalo vydanie

opatrenia konkurzného súdu, ktorým konkurzný súd ako jediný vecne príslušný súd

odsúhlasil uvedený odpredaj pohľadávok). Je preto podľa nášho názoru inter alia správne,

aby náhrada trov konania reflektovala hodnotu pohľadávok, ktoré boli predmetom

napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok...

K prezentovaným záverom dospel Ústavný súd Českej republiky aj v mnohých

ďalších historických i recentných prípadoch, z ktorých exemplifikatívne uvádzame Nález

sp. zn. zo dňa 04. 07. 2001, zo dňa 15. 01. 2003,

zo dňa 11. 06. 2009 a zo dňa 16. 03. 2010...

Uvedené závery sú tiež právne kompatibilné aj s mnohými rozhodnutiami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viď. napr. Uznesenie sp. zn. zo dňa

17. 12. 2007, Rozsudok sp. zn. zo dňa 30. 09. 2008, Uznesenie sp. zn.

zo dňa 25. 11. 2008, Rozsudok sp. zn. zo dňa 16. 12. 2008,

Uznesenie sp. zn. zo dňa 06. 05. 2009, Rozsudok sp. zn.

zo dňa 12. 05. 2009, Rozsudok sp. zn. zo dňa 17. 06. 2009; Rozsudok

sp. zn. zo dňa 11. 09. 2009 a Rozsudok sp. zn.

zo dňa 29. 03. 2010...

V rovnakom duchu sa vyjadril tiež Európsky súd pre ľudské práva v Rozsudku vo veci

Beian vs. Rumunsko zo dňa 06. 12. 2007 keď rozhodol, že vzájomne si odporujúca

judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane

ľudských práv...

Podľa názoru Sťažovateľa je napadnuté dovolacie Uznesenie NS arbitrárne

a ústavne neudržateľné, keďže nie je náležíte odôvodnené a nespĺňa ani požiadavky kladené

na spravodlivý súdny proces. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je daná aj verejným

záujmom, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdov je kontrolované verejnosťou.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 30. 05. 2013 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu

a vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 SR,

a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 31a Zákona

o Ústavnom súde. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho

zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a listiny

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania,

a všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa (i podľa

ods. 1 listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1

), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu

ochranu (obdobne , ).

Podľa (ďalej

len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,

či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje

sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých

sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva

sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci

týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.

Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle

(m. m. , ).

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení

s má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie

„ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu

(v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom

predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu

v tomto konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred Krajským súdom

v Bratislave a najvyšším súdom rozhodovanie o určení ne(platnosti) právneho úkonu,

konkrétne zmluvy o postúpení pohľadávky „uzatvorenej pri speňažení konkurznej podstaty

potom, ako boli pohľadávky zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas

na ich predaj“ (citované z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).

V napadnutom rozsudku dovolací najvyšší súd k výroku o výške náhrady trov

konania uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. ) na základe

mimoriadneho dovolania podaného včas generálnym prokurátorom ( )

na podnet účastníka konania, preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( v spojení s a ) dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nie len rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi.

Obligatórne ( v spojení s ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( v spojení s

druhá veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací

súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g) (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku

riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania

tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne

obsadeným). Žiadna z týchto vád nebola v mimoriadnom dovolaní namietaná a ani nevyšla

najavo v konaní o mimoriadnom dovolaní.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občiansko-

súdnom konaní. Dovolací súd nezistil, že by konanie odvolacieho súdu bolo takouto vadou

majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci postihnuté.

V ďalšom sa preto dovolací súd zameral na posúdenie, či je opodstatnená námietka

dovolateľa, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci [ ]. Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Dovolateľ v dovolaní uviedol, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keďže

pri výpočte výšky náhrady trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 3

písm. a) vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb, hoci mal správne aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky

č. v spojení s ust.

Podľa SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom sude a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Rozhodovanie o náhrade trov je účasťou súdneho konania a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa SR (i podľa Listiny)

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a SR)

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu ().

Podľa (ďalej len

„“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,

či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo vecí úspech nemal.

Trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho

poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena

notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu

dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom

advokát ( v znení účinnom do 31. decembra 2011).

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb zákonná sadzba

tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva

a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška

neustanovuje inak.

Podľa vyhlášky č. ak nie je ustanovené inak, považuje

sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci, alebo práva, ktorých

sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva

sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa vyhlášky č. základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uznesení

z 01. marca 2012, sp. zn. -13, ktorým rozhodol o sťažností žalovaného 2)

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 SR a Listiny základných práv a slobôd, ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a základného práva

vlastniť majetok podľa SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13. októbra 2011, pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky v spojení s má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené

slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť

hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným

obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie

súdu v tomto konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred krajským súdom

a Najvyšším súdom SR rozhodovanie o určenie (platnosti) právneho úkonu, konkrétne

zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej pri speňažení konkurznej podstaty po tom,

ako boli pohľadávky zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas

na ich predaj, Meritórnym rozhodnutím o zamietnutí žaloby Najvyšší súd Slovenskej

republiky v predmetnom konaní rozhodol, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi

postupcom a postupníkom je platná, čím zároveň došlo k potvrdeniu postavenia žalovaného

2) ako veriteľa so všetkými právami z toho vyplývajúcimi, teda aj s právom vymáhať

pohľadávku aj s príslušenstvom voči dlžníkovi. Predmetom tohto konania pred Najvyšším

súdom Slovenskej republiky však nebolo zaplatenie samotnej pohľadávky. Účinky

meritórneho rozhodnutia súdu v danom spore možno charakterizovať ako vyriešenie

predbežnej otázky, ktoré ovplyvní uspokojenie veriteľa pri samotnom uplatnení pohľadávky.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd je toho názoru, že ak ide o konanie o určenie,

či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ako v okolnostiach daného prípadu,

ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi, a to nie len pre účely určenia

výšky súdneho poplatku (položka č. 1 prílohy a poplatku

za výpis z registra trestov č. v znení neskorších predpisov označenej ako

Sadzobník súdnych poplatkov časť 1 „poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní“ –

v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa súdny poplatok

vyberie pevnou sumou, teda tak, ako keď predmet konania nemožno oceniť peniazmi), ale aj

pre účely určenia výšky náhrady trov konania.

V danom prípade odvolací súd správne posúdil predmetnú žalobu ako určovaciu

žalobu podľa ust. , t. j., že ide o žalobu o určenie (ne)platnosti zmluvy

o postúpení pohľadávok, a teda aj odpovedal na otázku, že ide o konanie o určenie, či tu

právo alebo právny vzťah je alebo nie je a teda išlo o konanie ktorého predmet nemožno

oceniť peniazmi. Je preto nesprávny názor dovolateľa, že správne mal odvolací súd ustáliť,

že konanie sa týka postupovaných pohľadávok a následne za účelom zistenia tarifnej

odmeny mal zistiť ich hodnotu. Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru,

že v danom prípade nebolo možné vyjadriť hodnotu veci ani práva v peniazoch

(napr. rozhodnutia NS , , ). Hodnota veci

pri predmete konania – určenie, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná

nie je nominálna hodnota postupovaných pohľadávok, am cena za ktorú správca konkurznej

podstaty predal tieto pohľadávky žalovanému 2) ani hodnota zložky majetku (pohľadávka

úpadcu) podľa znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný znalcom v konkurznej veci.

Odvolací súd preto vec správne právne posúdil, keď pri výpočte výšky náhrady trov

konania správne aplikoval ustanovenie vyhlášky č.

v spojení s ust.

Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora a preto dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo výroku o náhrade trov konania, ktoré nespočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci [ ], zamietol ( i ods. 2

v spojení s ).»

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať

za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd pritom v nadväznosti na skutkový stav svoj právny záver ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v

súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa , ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto

základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia

vyplýva, že najvyšší dovolací súd sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu k spornej

otázke trov konania s poukazom na predmet konania a potvrdil jeho zrozumiteľné

rozhodnutie k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však

v konkrétnej prerokúvanej veci. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia § 11 ods. 1

vyhlášky je v danom prípade odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne

a relevantne).

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov

k rozhodovaniu obdobných vecí (pozri v odôvodnení v časti I citovaného rozhodnutia

najvyššieho súdu, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty

je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry

a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach ().

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor (ktorý akceptuje podľa textu sťažnosti

aj sťažovateľka, pozn.), podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu

sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tento

rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného

práva sťažovateľky zaručeného v uznesením dovolacieho súdu

sp. zn. z 30. mája 2013 nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj

základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade

so svojou skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , listiny, prípadne

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V opačnom prípade by ústavný

súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku dovolacieho súdu

nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť

ani k porušeniu .

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľky, ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013