Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/188/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľov : 1/ M. S., bývajúca v L., 2/ J. T., bývajúca v M.

a 3/ M. S. bývajúci v K., proti odporkyni : M. B., bývajúcej v K., v dovolacom konaní

zastúpená JUDr. J. V., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Lučenci pod sp.zn.

, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 25. marca 2008 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľom 1/ a 3/ náhradu trov dovolacieho

konania v sume 92,41 eur, do rúk JUDr. R. G., advokáta Advokátskej kancelárie so sídlom v

L., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Lučenci (súd prvého stupňa) rozsudkom z 30. augusta 2005, č.k.

-184 zamietol návrh pôvodného navrhovateľa M. S. voči odporkyni o určenie, že je

podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti vedenej na LV číslo X., k.ú. K., rodinný dom

súp.č. X., na parc.č. X., v podiele 1/6-ina k celku. Odporkyni nepriznal náhradu trov konania.

Na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v roku 1983 došlo medzi účastníkmi

konania, ktorí sú súrodenci, ich bratom V. S. a ich matkou M. S. k ústnej dohode o tom, že

starostlivosť o rodinný dom súp.č. X. v K. prevezme na seba odporkyňa, ktorá sa súčasne

postará aj o ich matku M. S.. Všetci sa dohodli na tom, že rodinný dom sa v celosti prevedie

do vlastníctva M. S., ktorá potom dom odovzdá odporkyni, ktorá vyhlásila, že je ochotná sa

o matku postarať a do domu investovať. Pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo samotného

správania sa účastníkov konania, ako aj ich súrodenca V. S., keď do opravy a údržby

rodinného domu investovala svoje finančné prostriedky len odporkyňa, ktorá sa správala ako

vlastníčka nehnuteľnosti. Ďalší podieloví spoluvlastníci V. S. a navrhovateľ sa žiadnym

spôsobom nepodieľali na týchto prácach a to ani finančným prispením alebo osobnou účasťou

a nesprávali sa teda ako podieloví spoluvlastníci sporného rodinného domu. Podľa súdu

prvého stupňa je potom dôvodný záver, že odporkyňa a jej matka M. S. pri spisovaní

notárskej zápisnice z 12. septembra 1983 uviedli pred notárom JUDr. J. Š., že nehnuteľnosti

v podielovom spoluvlastníctve M. S. a jej detí chcú vyporiadať tak, že M. S. sa stane

výlučnou vlastníčkou rodinného domu a jej deti sa stanú podielovými spoluvlastníkmi

záhrady pri rodinnom dome v rovnakom pomere. M. S. na základe uvedeného, aj

s prihliadnutím na list vlastníctva vystavený Krajskou správou geodézie a kartografie,

Stredisko geodézie v L., na ktorom bolo vyznačené jej výlučné vlastnícke právo k rodinnému

domu, potom od roku 1983 užívala sporný rodinný dom v presvedčení, že je jeho výlučnou

vlastníčkou. Zmluvou z 3. marca 1995, spísanou formou notárskej zápisnice, darovala potom

predmetný dom odporkyni v súlade s ústnou dohodou všetkých podielových spoluvlastníkov

z roku 1983. Následne na to odporkyňa, tiež v presvedčení, že je riadnou vlastníčkou

rodinného domu tento dom užívala, naďalej investovala do jeho modernizácie a cítila sa byť

jeho vlastníčkou. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania nemal súd prvého stupňa

pochybnosti o tom, že M. S. a po darovaní i odporkyňa M. B. sa stali oprávnenými držiteľmi

rodinného domu, ktorý bol spôsobilým predmetom vydržania a držba bola nepretržitá počas

celej zákonom ustanovenej doby ( v spojení s ).

Dospel preto k záveru, že odporkyňa nadobudla vlastnícke právo k spornému rodinnému

domu vydržaním. O trovách konania rozhodol podľa a vzhľadom na dôvody

hodné osobitného zreteľa na strane navrhovateľa odporkyni nepriznal náhradu trov konania.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) rozsudkom

zo 14. februára 2006 sp.zn. zmenil rozsudok okresného súdu a určil, že

navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/6-iny k celku nehnuteľnosti vedenej

na LV č. X., k.ú. K., rodinný dom súp.č. X. na parcele č. X.. Odporkyňu zaviazal zaplatiť

navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 2 500,-- Sk a trov odvolacieho

konania v sume 13 294,-- Sk, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. G.. Záver okresného

súdu o tom, že na základe samotnej dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

v notárskej zápisnici z 12. septembra 1983, č. X. sa matka účastníkov konania M. S. nestala

výlučnou vlastníčkou rodinného domu považoval odvolací súd za vecne správny, vyplývajúci

z výsledkov vykonaného dokazovania. Pokiaľ ale prvostupňový súd z tejto zápisnice

vyvodzoval dobromyseľnosť matky účastníkov pri držbe domu, mohol byť jeho záver

správny jedine v prípade, ak by sa bez akýchkoľvek pochybností potvrdila dohoda všetkých

spoluvlastníkov o tom, že navrhovateľ, odporkyňa a ich brat V. prevádzajú svoj

spoluvlastnícky podiel k predmetnému domu na svoju matku. Podľa názoru odvolacieho súdu

však k takémuto právnemu záveru nemal súd prvého stupňa skutkový základ, keďže brat

účastníkov, ako jeden z podielových spoluvlastníkov, vypočutý ako svedok, uviedol, že

účastníci dohody sa mali dohodnúť tak, že dom sa prepíše na odporkyňu, ktorá sa bude o dom

starať. Následne potom mala byť spísaná dohoda u notára, že dom bude patriť matke a tá dá

dom tomu, kto ju doopatruje. Túto svedeckú výpoveď odvolací súd nepovažoval za dôkaz

existencie dohody medzi všetkými podielovými spoluvlastníkmi k predmetnej nehnuteľnosti

o tom, že predmetná nehnuteľnosť bude patriť do výlučného vlastníctva M. S., nakoľko

svedecká výpoveď v tomto smere nie je jednoznačná. Rovnako sám navrhovateľ popieral, že

by došlo k takejto jednoznačnej dohode, v zmysle ktorej sa matka účastníkov mala stať

výlučnou vlastníčkou predmetného rodinného domu. Žiadny nespochybniteľný a objektívny

dôkaz, ktorý by svedčil o existencii dohody všetkých podielových spoluvlastníkov o tom, že

navrhovateľ, odporkyňa a ich brat V. prevádzajú svoj spoluvlastnícky podiel na ich matku,

podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje a preto neobstojí právny záver o dobromyseľnosti

držby matkou účastníkov. Matka účastníkov nemohla získať vlastníctvo k celému domu

vydržaním podľa a preto nemohla dom ani platne darovať

odporkyni v roku 1995. Z rovnakých dôvodov nemohla vlastníctvo vydržať ani odporkyňa.

Preto podľa zmenil odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa a návrhu vyhovel.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol podľa ,

v spojení s

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu, na dovolanie odporkyne, Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ako súd dovolací, rozsudkom z 24. augusta 2006 sp.zn.

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak z dôvodu, že konanie

odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ). Odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého

stupňa totiž vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery ako súd prvého stupňa

bez toho, aby vo veci v potrebnom rozsahu opakoval dokazovanie a zadovážil si rovnocenný

zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle

Odvolací súd potom rozsudkom z 25. marca 2008 sp.zn. (opäť) zmenil

rozsudok okresného súdu tak, že určil, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom

v podiele 1/6 k celku nehnuteľnosti vedenej na LV č. X., k.ú. K., rodinný dom súp.č. X.

na parcele č. X.. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi, na účet jeho zástupcu,

náhradu trov prvostupňového konania v sume 2 500,-- Sk a náhradu trov odvolacieho konania

v sume 32 272,60 Sk. Odvolací súd, po doplnení dokazovania výsluchom účastníkov konania

a svedka V. S., dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa treba zmeniť, pretože

navrhovateľ dôvodne sa domáha určenia, že je podielovým spoluvlastníkom spornej domovej

nehnuteľnosti. Ustálil, že odporkyňa nenáležite vyvodzuje svoje vlastníctvo k celej domovej

nehnuteľnosti z darovacej zmluvy z 3. marca 1995, pretože darkyňa, matka účastníkov,

nebola výlučnou vlastníčkou darovaného domu. Vykonaným dokazovaním mal

za preukázané, že podielovými spoluvlastníkmi domu, každý v podiele 1/6-iny, sa stali

dedením deti poručiteľa M. S., t.j. účastníci konania a V. S.. Manželka poručiteľa, matka

účastníkov, ktorá nededila, zostala iba podielovou spoluvlastníčkou domu v polovici

v dôsledku vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva. Tento stav bol známy

všetkým účastníkom konania a pokiaľ teda matka účastníkov mala získať vlastníctvo k celej

domovej nehnuteľnosti vydržaním, musela tu byť skutočnosť, ktorá v nej vyvolala

presvedčenie, že je jej výlučnou vlastníčkou. Podľa tvrdenia odporkyne mala byť touto

skutočnosťou dohoda účastníkov, V. S. a ich matky, že domová nehnuteľnosť má prejsť

do vlastníctva ostatne menovanej. Existencia takej dohody ale preukázaná nebola. Podľa

odvolacieho súdu totiž neexistuje žiadny nespochybniteľný objektívny dôkaz svedčiaci o jej

existencii. Keďže matka účastníkov výlučné vlastnícke právo k domu vydržaním

nenadobudla, nemohla dom v roku 1995 platne darovať odporkyni. Pre nedostatok

dobromyseľnosti v držbe domovej nehnuteľnosti, a tiež z dôvodu, že neuplynula ani

vydržacia doba, ani odporkyňa sa nemohla stať výlučnou vlastníčkou domu, uzavrel odvolací

súd.

Proti rozsudku odvolacieho súdu odporkyňa podala dovolanie. Navrhla napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Tiež navrhla

pred rozhodnutím o dovolaní odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa

odporkyne odvolací súd „konal nad rámec podanej žaloby“, nesprávne posúdil skutkový stav

veci, čo vyústilo do nesprávneho rozhodnutia o veci. Na odôvodnenie dovolania uviedla, že

„napriek zisteniam súdu, že v dedičskom konaní sa matka účastníkov po svojom nebohom

manželovi dedičstva vzdala, podiel na navrhovateľa prešiel neoprávnene, pretože poručiteľ –

nebohý otec účastníkov vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti – rodinného domu súp.č. X.,

na parc.č. X., nikdy nebol. Z tohto dôvodu ani predmetná nehnuteľnosť nemala byť

predmetom dedičstva. Z tohto dôvodu uvedené rozhodnutie o dedičstve nebolo ani zapísané

do katastra nehnuteľností, pretože bolo nesprávne, chybné. Súdy sa však touto skutočnosťou

doposiaľ nezaoberali, iba skonštatovali právny stav, bez jeho ďalšieho skúmania.“ Podľa

odporkyne „uvedeným napadnutým rozhodnutím súdu bola teda priznaná časť nehnuteľnosti

po poručiteľovi, ktorá mu nikdy nepatrila. Aj tu potom platí zásada, že na nikoho nemôžu

prejsť práva iného, ktoré nikdy nemal.“

Navrhovateľ M. S. navrhol dovolanie odporkyne zamietnuť a uložiť jej povinnosť

zaplatiť mu náhradu trov dovolacieho konania v sume 2 748,50 Sk. M. S. v priebehu konania,

dňa X., zomrel.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ),

v dovolacom konaní pokračoval s do úvahy prichádzajúcimi dedičmi pôvodného

navrhovateľa M. S. ( v spojení s ). Postupujúc podľa

predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe ), po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne nie je dôvodné.

Vzhľadom na niektoré dovolacie námietky odporkyne („odvolací súd nesprávne

posúdil skutočný stav“) považuje dovolací súd za potrebné pripomenúť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných (, ) a hmotnoprávnych (

ods. 2 písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie (, , v znení do 15. októbra 2008, teraz

ods. 3, 4, 5 ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol

preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť

skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už

len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy,

pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad

ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní (, druhá veta ).

Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle teda nie je nesúhlas dovolateľa

s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993). Neprípustnosť takého

dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú

( ), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy

vykonané v základnom konaní. Legislatívna úprava dovolania plne rešpektuje to, že tento

mimoriadny opravný prostriedok bol ustanovený ako výnimka z pravidla stability súdneho

rozhodnutia, vyjadreného jeho právoplatnosťou. Tomuto účelu slúžia aj zákonom ustanovené

dovolacie dôvody, ktorými iba možno dovolanie odôvodniť. K tomu dovolací súd ešte

poznamenáva, že koncentrácia dokazovania a prísne obmedzia uvádzať nové skutočnosti,

zavedené do občianskeho súdneho konania novelou vykonanou ,

ktorý s účinnosťou od 1. septembra 2003, okrem iného, vypustil v písmeno

c/ („rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu

vo vykonanom dokazovaní“) a doterajšie písmeno d/ („rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci“) označil ako písmeno c/, vedie k tomu, aby dovolanie účastníka bolo

využívané ako výnimočný mimoriadny opravný prostriedok predovšetkým na účely

vyslovenia právneho názoru (porovnaj dôvodovú správu k ).

Dovolacie konanie má preskúmavaciu povahu. Z tejto povahy činnosti dovolacieho

súdu vyplýva, že skutkový základ veci zistený súdom prvého stupňa (prípadne odvolacím

súdom) nemôže byť v dovolacom konaní rozširovaný. To znamená, že správnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (vrátane správnosti právnych záverov) nemožno

posudzovať s prihliadnutím na nové skutočnosti, ktoré nemohol odvolací súd brať do úvahy,

lebo mu neboli známe z toho dôvodu, že nevyplývali z výsledkov dokazovania ani

z prednesov účastníkov.

Skutkové tvrdenie odporkyne, že „napadnutým rozhodnutím súdu bola priznaná časť

nehnuteľnosti po poručiteľovi, ktorá mu nikdy nepatrila“, t.j. že poručiteľ M. S. nebol

(spolu)vlastníkom domovej nehnuteľnosti, je nové. V preskúmavanom konaní nebolo nikým

prednesené a poznatok o odporkyňou tvrdenej skutočnosti ani inak nevyšiel najavo. Na takéto

nové tvrdenie odporkyne v dovolacom konaní nemožno prihliadnuť.

Odporkyňa mala v konaní pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom

vytvorenú procesnú možnosť využiť svoje právo uviesť skutočnosti, z ktorých (až)

v dovolacom konaní vyvodzuje nesprávnosť skutkových a právnych záverov odvolacieho

súdu. Keď tak neurobila, nemožno vytýkať odvolaciemu súdu, že k okolnostiam, ktoré

zo spisu nevyplývali, neprihliadol.

Podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo

k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v ,

a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v až g/ (t.j či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania,

nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie

konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom

nesprávne obsadeným).

Odporkyňa vady konania v zmysle v dovolaní výslovne nenamietala

a v dovolacom konaní žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju dovolateľ

nenamieta, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ,

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iné vady, mimo vád uvedených

v , sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Medzi také vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho

súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že

súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného

skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, že by postupoval podľa § 213 ods. 2

v znení do 15. októbra 2008 a pod.

V dovolacom konaní nevyšli najavo ani procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/

Pokiaľ odporkyňa tým, že vytýka odvolaciemu súdu, že „konal nad rámec podanej

žaloby“ chcela azda naznačiť inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (bez toho, že by bližšie vysvetlila, v čom podľa nej toto pochybenie spočíva),

dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd nerozhodol o inom než čoho sa navrhovateľ

domáhal návrhom na začatie konania (určenia, že je podielovým spoluvlastníkom domovej

nehnuteľnosti v rozsahu 1/6-iny).

Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že konanie odvolacieho súdu

nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd v danom dovolacom konaní na nové

tvrdenie odporkyne neprihliadol. Dovolaciemu prieskumu mohol podrobiť správnosť

právneho posúdenia veci odvolacím súdom len z aspektu záverov, na ktorých tento súd založil

svoje rozhodnutie. Ohľadne tohto právneho posúdenia dospel k záveru, že obsah dovolania

odporkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,

pretože v ňom chýba akákoľvek argumentácia proti právnym záverom pojatým

do napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou

uvedenou v ustanovení , alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej a dovolateľka právne závery odvolacieho súdu v dovolaní výslovne

nenapáda, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie podľa v znení

rozsudkom zamietol.

V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu trov

konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( v znení zákona č.

v spojení s a ). Dovolací súd im priznal

náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu službu, ktorú poskytol

pôvodnému navrhovateľovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporkyne z 28. júla 2008

( vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto

vyhlášky vo výške 2 150,-- Sk (71,37 eur) (1 250,-- Sk + 3 x 300,-- Sk), čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky (t.j. 190,-- Sk) a DPH,

predstavuje spolu 2 784,-- Sk (92,41 eur).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. júna 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková