Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 107/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13.

októbra 2011 vo výroku o výške trov konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), § 1 ods. 1 ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len

„ústavný “) a základného práva vlastniť majetok podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) vo výroku o výške trov

konania.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že V. (ďalej len „žalobkyňa“) sa

žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 10. novembra

2005 domáhala proti žalovanej v 1. rade – zdravotnej poisťovni P. ako postupcovi

a žalovanej v 2. rade – sťažovateľke ako postupníkovi určenia, že zmluva o postúpení

pohľadávky uzatvorená 7. júla 2005 na sumu 58 142,652 Sk je neplatná z dôvodu rozporu

s . Krajský súd rozsudkom č. k. -249

z 12. februára 2009 konanie proti žalovanej v 1. rade zastavil a zároveň určil, že „zmluva

o postúpení pohľadávok uzatvorená dňa 7. 7. 2005 medzi JUDr. T. K. – správcom

konkurznej podstaty úpadcu P., B.,... a Z... na sumu 58.142.652 Sk je neplatná“.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -249

z 12. februára 2009 rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok

krajského súdu tak, že žalobu zamietol a zároveň uložil žalobkyni nahradiť sťažovateľke

trovy konania v sume 399,55 €.

Sťažovateľka v sťažnosti k druhému výroku najvyššieho súdu v napadnutom

rozsudku predovšetkým uvádza:

„Sťažovateľ považuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 13. 10. 2011 vo výroku o výške trov konania (druhý výrok rozsudku)

za arbitrárny. Podľa nášho názoru sa odvolací súd nenáležite vysporiadal s otázkou

posudzovania tarifnej hodnoty práva v súvislosti so súdnym konaním o určenie neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok. Máme za to, že odvolací súd vo svojom rozsudku

relevantne neodôvodnil, prečo považoval vyčíslenie trov právneho zastúpenia Sťažovateľa

v predmetnom súdnom konaní (vychádzajúce z hodnoty pohľadávok tvoriacich predmet

napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok) za nesprávne a uviedol len strohé

a formalistické konštatovanie, že zmluva samotná, ktorá je predmetom konania o určenia jej

neplatnosti, nie je peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo

možné vyjadriť v peniazoch. Odvolací súd sa nevysporiadal a náležite neodôvodnil otázku

tarifnej hodnoty práva tvoriaceho predmet konania o určenie neplatnosti zmluvy

o postúpené pohľadávok, z ktorej sa vychádza pri stanovovaní základnej sadzby tarifnej

odmeny pre účely zastupovania v občianskom súdnom konaní. Podľa nášho názoru odvolací

súd zvolil pri priznávaní výšky trov právneho zastúpenia Sťažovateľa nesprávnu

a nespravodlivú konštrukciu, a navyše neprihliadol ani na osobitosti predmetného súdneho

konania, kde žalobca podal okrem predmetnej určovacej žaloby aj niekoľko ďalších

určovacích žalôb, ktorými sa snažil bezdôvodne paralyzovať Sťažovateľa pri efektívnom

a účinnom vymáhaní nadobudnutého portfólia pohľadávok (postúpeniu pohľadávok na

Sťažovateľa pritom prechádzalo vydanie opatrenia konkurzného súdu, ktorým konkurzný

súd ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil uvedený odpredaj pohľadávok). Je preto

podľa nášho názoru inter alia správne, aby náhrada trov konania reflektovala hodnotu

pohľadávok, ktoré boli predmetom napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok.“

V nadväznosti na citované sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu

Českej republiky, ktorý v náleze sp. zn. z 24. marca 2011 uviedol, že

„i v prípade žaloby na určenie existencie právneho vzťahu k nehnuteľnosti je nutné pri

výpočte náhrady nákladov konania advokáta podľa advokátskej tarify vychádzať z hodnoty

tejto nehnuteľnosti, nie z toho, že predmetom sporu je vec peniazmi neoceniteľná, resp.

zistiteľná len so značnými ťažkosťami. Prekážkou nie je, že v súdnom konaní hodnota veci

zisťovaná nebola.“, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých tento vyslovil obdobné

právne závery (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra

2007). V súvislosti s nekoherentnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu v súvislosti

s priznanou výškou náhrady trov konania v konaniach, ktorých predmetom je rozhodovanie

o určení existencie právneho vzťahu, sťažovateľka argumentuje aj judikatúrou ústavného

súdu, a v tejto súvislosti uvádza, že na jednej strane sa síce stotožňuje „s pravidelne sa

opakujúcim právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky..., že ústavný súd

v zásade nie je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov, pretože to je

kompetenciou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“, ale na druhej strane poukazuje aj

(okrem iných) na jeho právny názor, podľa ktorého „... ak súd rieši právnu otázku (tú istú

alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez

toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade

s princípom právnej istoty v zmysle a môže tým porušiť aj právo

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa “ ().

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„V tejto súvislosti považujeme za potrebné aspoň v stručnosti poukázať na

najrelevantnejšie dôvody objektívnej nemožnosti použitia analógie legis so zákonom

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov, na ktorý odvolací súd poukazuje. Vychádzajúc z relevantnej právnej

teórie, je v aplikačnej praxi pri posudzovaní niektorých právnych vzťahov neupravených

právnou normou prípustné vychádzať zo zásady analógie zákona (analogia legis), t. j.

použitia právnej normy nepostihujúcej síce priamo (bezprostredne) riešený prípad, ale

ktorá upravuje vzťahy svojím charakterom druhovo (povahou) obdobné (analogické, teda

najviac sa podobajúce riešenému vzťahu alebo prípadu. V zmysle uvedeného sa teda

analógie zákona bezpochyby použije len na právom výslovne neupravený prípad.

Vyhláška MS SR na rozdiel od Zákona o poplatkoch neobsahuje žiadne ustanovenie

ani poznámku, ktorá by zakotvovala, že súdne konanie o určenie, či tu právny vzťah alebo

právo je, alebo nie je, sa považuje za súdne konanie, ktorého predmet konania nemožno

oceniť peniazmi.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol o nej takto:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

13. 10. 2011 vo výroku o výške trov konania (druhý výrok rozsudku) došlo k porušeniu

práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle

článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 SR, a Listiny základných práv

a slobôd.

2. Výrok Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 13. 10. 2011 o výške trov konania (druhý výrok rozsudku) sa zrušuje a vec sa vracia na

ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.

, , , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa (i podľa

ods. 1 listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1

), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu

ochranu (obdobne ).

Podľa (ďalej len

„OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška

peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri

začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky

a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení

s má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie

je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom

prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu

konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto

konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred krajským súdom a najvyšším

súdom rozhodovanie o určení ne(platnosti) právneho úkonu, konkrétne zmluvy o postúpení

pohľadávky „uzatvorenej pri speňažení konkurznej podstaty potom, ako boli pohľadávky

zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas na ich predaj“ (citované

z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).

V napadnutom rozsudku najvyšší súd k výroku o výške náhrady trov konania

uviedol:

„O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 142 ods. 1

v spojení s tak, že v konaní úspešnému žalovanému 2/ priznal náhradu trov

konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.

Žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je určovacou žalobou

podľa ust. a z hľadiska náhrady trov konania je hodnota takouto

zmluvou postúpených pohľadávok bezvýznamná. Zmluva samotná, ktorá je predmetom

konania o určenie neplatnosti, nie je peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých

hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Tento princíp napokon platí aj pre určenie

poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k položke 1, sa

súdny poplatok vyberie podľa písmena b) tejto položky, ako v prípadoch, keď nemožno

predmet konania oceniť peniazmi. Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému

účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa ust. § 11

ods. 1 vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb, ako v spore s neoceniteľnou hodnotu veci. Preto základnou sadzbou tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu. Vychádzajúc

z uvedeného, bola právnemu zástupcovi žalovaného 2/ priznaná náhrada trov konania...“

Meritórnym rozhodnutím o zamietnutí žaloby najvyšší súd v namietanom konaní

rozhodol, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom

(sťažovateľkou, pozn.) je platná, čím zároveň došlo k záväznému potvrdeniu postavenia

sťažovateľky ako veriteľky so všetkými právami z toho vyplývajúcimi, teda aj s právom

vymáhať pohľadávku aj s príslušenstvom voči dlžníkovi. Predmetom namietaného konania

pred najvyšším súdom však nebolo zaplatenie samotnej pohľadávky. V konečnom dôsledku

teda meritórne rozhodnutie najvyššieho súdu má v okolnostiach daného prípadu iba

nepriamy materiálny dosah na sťažovateľku. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu

v danom spore charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní

uspokojenie veriteľky (sťažovateľky, pozn.) pri samotnom uplatnení pohľadávky.

Sťažovateľka predovšetkým namieta objektívnu nemožnosť použitia analógie legis

so o súdnych poplatkoch a poplatku za

výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“), na ktorú najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukazuje.

Inštitút analógie sa pri aplikácii práva využíva v prípadoch, ak určitý spoločenský

vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho

predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna

norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) ().

V prípade analógie zákona (analogia legis), ktorej použitie nemožno vylúčiť

v prípade rozhodovania o trovách konania, ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho

meradla na zákonom (alebo iným právnym predpisom) neupravenú právnu otázku

na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá

môže byť predmetom analógie zákona, ako aj prípadné použitie analógie zákona

(podobného právneho predpisu na podobný vecný stav), a rozhodnutie na základe jej

použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu

(m. m. ).

Ústavný súd v nadväznosti na posudzovanú vec poukazuje na skutočnosť, že

z poznámky k položke č. 1 prílohy označenej ako

„Sadzobník súdnych poplatkov“, časť I „Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní“

vyplýva, že v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa súdny

poplatok vyberie pevnou sumou, teda tak, ako keď predmet konania nemožno oceniť

peniazmi. Aj keď poznámka pod čiarou nemá všeobecne záväzný normatívny charakter, ale

má len informatívnu povahu (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. novembra 2010), môže zohrať pri aplikácii príslušných ustanovení právneho predpisu

svoju úlohu. Konanie o tom istom návrhu, resp. žalobe je potrebné tak v konaní pred súdom

prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom považovať za jeden celok. Preto ak ide o konanie

o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ako v okolnostiach namietaného

prípadu, ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi, a to nielen pre účely

určenia výšky súdneho poplatku, ale aj pre účely určenia výšky náhrady trov konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku

vyplýva, že najvyšší súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov

konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti

predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej

veci. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny

a ani za zjavne neodôvodnený.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto

časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov

k rozhodovaniu obdobných vecí (pozri v odôvodnení v časti I citované rozhodnutia

najvyššieho súdu, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor (ktorý akceptuje podľa textu sťažnosti aj

sťažovateľka, pozn.), podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23

ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu

okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ).

Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že

nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za

následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby

len na jej základe bolo možné tento rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný

a neudržateľný.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj

základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade

so svojou skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru.

V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie

súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť

ani k porušeniu .

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľky ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu ústavného

Podľa ústavného ústavné zákony, iné zákony

a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných

práv a slobôd.

Sťažovateľka namietala, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu došlo aj

k porušeniu ústavného

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ústavného

Zb. má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú

všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní listiny, a preto

je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení ústavného len v spojení

s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade

ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody,

nemohol dospieť ani k záveru o porušení ústavného ,

a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012