Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (38)IV. ÚS 107/2012
PDF · 257.53 KB
No categories available
IV. ÚS 107/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných
práv a slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 53/2009 z 13.
októbra 2011 vo výroku o výške trov konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), § 1 ods. 1 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len
„ústavný zákon č. 23/1991 Zb.“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Obo 53/2009 z 13. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) vo výroku o výške trov
konania.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že V. (ďalej len „žalobkyňa“) sa
žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 10. novembra
2005 domáhala proti žalovanej v 1. rade – zdravotnej poisťovni P. ako postupcovi
a žalovanej v 2. rade – sťažovateľke ako postupníkovi určenia, že zmluva o postúpení
pohľadávky uzatvorená 7. júla 2005 na sumu 58 142,652 Sk je neplatná z dôvodu rozporu
s § 39 Občianskeho zákonníka. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Cbi 111/05-249
z 12. februára 2009 konanie proti žalovanej v 1. rade zastavil a zároveň určil, že „zmluva
o postúpení pohľadávok uzatvorená dňa 7. 7. 2005 medzi JUDr. T. K. – správcom
konkurznej podstaty úpadcu P., B.,... a Z... na sumu 58.142.652 Sk je neplatná“.
O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Cbi 111/05-249
z 12. februára 2009 rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok
krajského súdu tak, že žalobu zamietol a zároveň uložil žalobkyni nahradiť sťažovateľke
trovy konania v sume 399,55 €.
Sťažovateľka v sťažnosti k druhému výroku najvyššieho súdu v napadnutom
rozsudku predovšetkým uvádza:
„Sťažovateľ považuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Obo 53/2009 zo dňa 13. 10. 2011 vo výroku o výške trov konania (druhý výrok rozsudku)
za arbitrárny. Podľa nášho názoru sa odvolací súd nenáležite vysporiadal s otázkou
posudzovania tarifnej hodnoty práva v súvislosti so súdnym konaním o určenie neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok. Máme za to, že odvolací súd vo svojom rozsudku
relevantne neodôvodnil, prečo považoval vyčíslenie trov právneho zastúpenia Sťažovateľa
v predmetnom súdnom konaní (vychádzajúce z hodnoty pohľadávok tvoriacich predmet
napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok) za nesprávne a uviedol len strohé
a formalistické konštatovanie, že zmluva samotná, ktorá je predmetom konania o určenia jej
neplatnosti, nie je peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo
možné vyjadriť v peniazoch. Odvolací súd sa nevysporiadal a náležite neodôvodnil otázku
tarifnej hodnoty práva tvoriaceho predmet konania o určenie neplatnosti zmluvy
o postúpené pohľadávok, z ktorej sa vychádza pri stanovovaní základnej sadzby tarifnej
odmeny pre účely zastupovania v občianskom súdnom konaní. Podľa nášho názoru odvolací
súd zvolil pri priznávaní výšky trov právneho zastúpenia Sťažovateľa nesprávnu
a nespravodlivú konštrukciu, a navyše neprihliadol ani na osobitosti predmetného súdneho
konania, kde žalobca podal okrem predmetnej určovacej žaloby aj niekoľko ďalších
určovacích žalôb, ktorými sa snažil bezdôvodne paralyzovať Sťažovateľa pri efektívnom
a účinnom vymáhaní nadobudnutého portfólia pohľadávok (postúpeniu pohľadávok na
Sťažovateľa pritom prechádzalo vydanie opatrenia konkurzného súdu, ktorým konkurzný
súd ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil uvedený odpredaj pohľadávok). Je preto
podľa nášho názoru inter alia správne, aby náhrada trov konania reflektovala hodnotu
pohľadávok, ktoré boli predmetom napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok.“
V nadväznosti na citované sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu
Českej republiky, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 538/10 z 24. marca 2011 uviedol, že
„i v prípade žaloby na určenie existencie právneho vzťahu k nehnuteľnosti je nutné pri
výpočte náhrady nákladov konania advokáta podľa advokátskej tarify vychádzať z hodnoty
tejto nehnuteľnosti, nie z toho, že predmetom sporu je vec peniazmi neoceniteľná, resp.
zistiteľná len so značnými ťažkosťami. Prekážkou nie je, že v súdnom konaní hodnota veci
zisťovaná nebola.“, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých tento vyslovil obdobné
právne závery (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 202/2007 zo 17. decembra
2007). V súvislosti s nekoherentnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu v súvislosti
s priznanou výškou náhrady trov konania v konaniach, ktorých predmetom je rozhodovanie
o určení existencie právneho vzťahu, sťažovateľka argumentuje aj judikatúrou ústavného
súdu, a v tejto súvislosti uvádza, že na jednej strane sa síce stotožňuje „s pravidelne sa
opakujúcim právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky..., že ústavný súd
v zásade nie je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov, pretože to je
kompetenciou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“, ale na druhej strane poukazuje aj
(okrem iných) na jeho právny názor, podľa ktorého „... ak súd rieši právnu otázku (tú istú
alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez
toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade
s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“ (III. ÚS 192/06).
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
„V tejto súvislosti považujeme za potrebné aspoň v stručnosti poukázať na
najrelevantnejšie dôvody objektívnej nemožnosti použitia analógie legis so zákonom
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov, na ktorý odvolací súd poukazuje. Vychádzajúc z relevantnej právnej
teórie, je v aplikačnej praxi pri posudzovaní niektorých právnych vzťahov neupravených
právnou normou prípustné vychádzať zo zásady analógie zákona (analogia legis), t. j.
použitia právnej normy nepostihujúcej síce priamo (bezprostredne) riešený prípad, ale
ktorá upravuje vzťahy svojím charakterom druhovo (povahou) obdobné (analogické, teda
najviac sa podobajúce riešenému vzťahu alebo prípadu. V zmysle uvedeného sa teda
analógie zákona bezpochyby použije len na právom výslovne neupravený prípad.
Vyhláška MS SR na rozdiel od Zákona o poplatkoch neobsahuje žiadne ustanovenie
ani poznámku, ktorá by zakotvovala, že súdne konanie o určenie, či tu právny vzťah alebo
právo je, alebo nie je, sa považuje za súdne konanie, ktorého predmet konania nemožno
oceniť peniazmi.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol o nej takto:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 53/2009 zo dňa
13. 10. 2011 vo výroku o výške trov konania (druhý výrok rozsudku) došlo k porušeniu
práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle
článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR, § 1 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd.
2. Výrok Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 53/2009 zo
dňa 13. 10. 2011 o výške trov konania (druhý výrok rozsudku) sa zrušuje a vec sa vracia na
ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť
porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 36
ods. 1 listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1
ústavy), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu
ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška
peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri
začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
a hodnota záväzku.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu
veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa
prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.
Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v
prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení
s § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie
je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom
prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu
konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto
konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred krajským súdom a najvyšším
súdom rozhodovanie o určení ne(platnosti) právneho úkonu, konkrétne zmluvy o postúpení
pohľadávky „uzatvorenej pri speňažení konkurznej podstaty potom, ako boli pohľadávky
zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas na ich predaj“ (citované
z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).
V napadnutom rozsudku najvyšší súd k výroku o výške náhrady trov konania
uviedol:
„O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 142 ods. 1
v spojení s § 224 O. s. p. tak, že v konaní úspešnému žalovanému 2/ priznal náhradu trov
konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.
Žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je určovacou žalobou
podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. a z hľadiska náhrady trov konania je hodnota takouto
zmluvou postúpených pohľadávok bezvýznamná. Zmluva samotná, ktorá je predmetom
konania o určenie neplatnosti, nie je peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých
hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Tento princíp napokon platí aj pre určenie
poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k položke 1, sa
súdny poplatok vyberie podľa písmena b) tejto položky, ako v prípadoch, keď nemožno
predmet konania oceniť peniazmi. Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa ust. § 11
ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, ako v spore s neoceniteľnou hodnotu veci. Preto základnou sadzbou tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu. Vychádzajúc
z uvedeného, bola právnemu zástupcovi žalovaného 2/ priznaná náhrada trov konania...“
Meritórnym rozhodnutím o zamietnutí žaloby najvyšší súd v namietanom konaní
rozhodol, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom
(sťažovateľkou, pozn.) je platná, čím zároveň došlo k záväznému potvrdeniu postavenia
sťažovateľky ako veriteľky so všetkými právami z toho vyplývajúcimi, teda aj s právom
vymáhať pohľadávku aj s príslušenstvom voči dlžníkovi. Predmetom namietaného konania
pred najvyšším súdom však nebolo zaplatenie samotnej pohľadávky. V konečnom dôsledku
teda meritórne rozhodnutie najvyššieho súdu má v okolnostiach daného prípadu iba
nepriamy materiálny dosah na sťažovateľku. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu
v danom spore charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní
uspokojenie veriteľky (sťažovateľky, pozn.) pri samotnom uplatnení pohľadávky.
Sťažovateľka predovšetkým namieta objektívnu nemožnosť použitia analógie legis
so zákonom Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“), na ktorú najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukazuje.
Inštitút analógie sa pri aplikácii práva využíva v prípadoch, ak určitý spoločenský
vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho
predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna
norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) (II. ÚS 317/09).
V prípade analógie zákona (analogia legis), ktorej použitie nemožno vylúčiť
v prípade rozhodovania o trovách konania, ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho
meradla na zákonom (alebo iným právnym predpisom) neupravenú právnu otázku
na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá
môže byť predmetom analógie zákona, ako aj prípadné použitie analógie zákona
(podobného právneho predpisu na podobný vecný stav), a rozhodnutie na základe jej
použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 122/03).
Ústavný súd v nadväznosti na posudzovanú vec poukazuje na skutočnosť, že
z poznámky k položke č. 1 prílohy zákona o súdnych poplatkoch označenej ako
„Sadzobník súdnych poplatkov“, časť I „Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní“
vyplýva, že v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa súdny
poplatok vyberie pevnou sumou, teda tak, ako keď predmet konania nemožno oceniť
peniazmi. Aj keď poznámka pod čiarou nemá všeobecne záväzný normatívny charakter, ale
má len informatívnu povahu (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 81/2010
z 24. novembra 2010), môže zohrať pri aplikácii príslušných ustanovení právneho predpisu
svoju úlohu. Konanie o tom istom návrhu, resp. žalobe je potrebné tak v konaní pred súdom
prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom považovať za jeden celok. Preto ak ide o konanie
o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ako v okolnostiach namietaného
prípadu, ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi, a to nielen pre účely
určenia výšky súdneho poplatku, ale aj pre účely určenia výšky náhrady trov konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku
vyplýva, že najvyšší súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov
konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti
predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej
veci. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny
a ani za zjavne neodôvodnený.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto
časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov
k rozhodovaniu obdobných vecí (pozri v odôvodnení v časti I citované rozhodnutia
najvyššieho súdu, pozn.).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor (ktorý akceptuje podľa textu sťažnosti aj
sťažovateľka, pozn.), podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23
ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu
okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že
nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby
len na jej základe bolo možné tento rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný
a neudržateľný.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj
základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade
so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru.
V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie
súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy.
Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť
ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.
Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľky ústavný súd dospel
k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.
Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ústavné zákony, iné zákony
a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných
práv a slobôd.
Sťažovateľka namietala, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu došlo aj
k porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991
Zb. má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú
všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní listiny, a preto
je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto
konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto
konaní uvažovať o porušení § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. len v spojení
s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade
ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody,
nemohol dospieť ani k záveru o porušení § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012