Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 122/03
PDF · 257.52 KB
No categories available
II. ÚS 122/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003
predbežne prerokoval sťažnosť P. H., t. č. ÚVV, B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 40 Ústavy Slovenskej
republiky, jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 12
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach postupom
a uznesením Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 3 Nt 179/02 a postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 8 Tpo 17/03 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. apríla 2003
doručené podanie P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. ÚVV, B., zastúpeného advokátom
JUDr. S. J., B., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta
porušenie jeho základných práv, ktoré „sú garantované Čl. 17 ods. 2, ods. 5 a Čl. 40 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), Čl. 5 ods. 4 Európskeho Dohovoru pre ľudské
práva (ďalej len „Dohovor“), Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach a Čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach, a to postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod
sp. zn. 3 Nt 179/02 a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn.
Sťažovateľ uviedol, že bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) z 23. októbra 2002 sp. zn. 3 Nt 179/02 vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1
Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť v zákonnej lehote, v ktorej namietal, že
vzhľadom na jeho vážny zdravotný stav nesúhlasí s obmedzením osobnej slobody.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením z 27. februára
2003 sp. zn. 8 Tpo 17/03 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol.
V podaní sťažovateľ ďalej uviedol: «Podľa § 327 ods. 2 Trestného poriadku súd
môže upustiť od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku vtedy, ak zistí, že odsúdený
ochorel nevyliečiteľnou životu nebezpečnou chorobou.
Trestné právo procesné (na rozdiel od práva hmotného) v zásade pripúšťa použitie
analógie. Tento postup zákonodarca v niektorých prípadoch výslovne uvádza, alebo taký
postup nevylučuje, ak v istých smeroch stanovil zásady postupu, či rozhodovania orgánov
činných v trestnom konaní. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 16. 03.1995, sp. zn. 8 Tz 39/94)
Konanie o rozhodovaní o väzbe, resp. procesný postup pri tomto rozhodovaní, nie je
v Trestnom poriadku špeciálne upravené. Mám za to, že pre rozhodovanie o väzbe
sťažovateľa (t. j. o vzatí, resp. zotrvaní v nej) neexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by súd
nemohol analogicky aplikovať § 327 ods. 2 Trestného poriadku.
Zákonodarca delegoval cit. ustanovením súdu možnosť, aby odsúdenému (za
predpokladu, že ochorel nevyliečiteľnou a životu nebezpečnou chorobou) upustil od výkonu
trestu odňatia slobody.
Podľa § 12 ods. 10 Trestného poriadku odsúdeným je ten, proti ktorému bol vydaný
odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť. Vychádzajúc z uvedeného,
zákonodarca výslovne pripúšťa nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu ako dôvod pre
upustenie od výkonu trestu odňatia slobody. Pri odsúdenom platí právna domnienka, že je
titulom právoplatného rozhodnutia súdu s určitosťou páchateľom trestného činu.
Obvineným z trestného činu je v súlade s § 32 Trestného poriadku ten, kto je
podozrivý zo spáchania trestného činu a bolo proti nemu vznesené obvinenie. Na osobu,
ktorá má procesné postavenie obvineného, nie je možné hľadieť v súlade s § 2 ods. 2
Trestného poriadku až do času, kým nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok súdu
o vyslovení viny, ak by bola vinná.
Ak by teda zákonodarca pripustil možnosť, aby odsúdenému súd mohol upustiť od
vykonania trestu odňatia slobody pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu
a obvinenému by takúto možnosť nedal, mala by osoba, ktorá je vinná zo spáchania
trestného činu viac práv ako osoba, na ktorú sa hľadí ako na nevinnú.
Uvedený logický výklad zákona je v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Ak
zákon pripúšťa, aby odsúdenému (čo je významnejšia a závažnejšia právna kvalifikácia) súd
mohol upustiť od vykonania trestu odňatia slobody pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú
chorobu, je logické, aby touto možnosťou disponoval aj obvinený.
Podľa Čl. 2 ods. 1 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Analógiou v trestnom procese sa
môžu riešiť prípady, ak právna norma nepostihuje konkrétny prípad. Ponúknuté riešenie je
riešením „per analogiam“. Keďže v trestnom práve procesnom je analógia zásadne
prípustná, možno považovať vyššie uvedený rozširujúci výklad celkovo za ústavne prípustný.
Dôvodom pre pripustenie možnosti extenzívneho výkladu noriem Trestného poriadku je
ústavná direktíva uvedená v cit. Čl. 2 ods. 2 Ústavy.
Podľa Čl. 17 ods. 5 Ústavy nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Zákon (Trestný poriadok) stanovuje možnosť, aby súd upustil od vykonania trestu
odňatia slobody pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu. Pri použití analógie je
tento postup prípustný aj pri rozhodovaní o väzobnom stíhaní. Ak teda Okresný súd
Bratislava I a Krajský súd v Bratislave neumožnili stíhanie sťažovateľa na slobode z dôvodu
nevyliečiteľnej a životu nebezpečnej choroby, sťažovateľ bol stíhaný inak, ako spôsobom,
ktorý ustanovuje zákon. Tým došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa Čl. 17 ods. 5
... zdravotný stav sťažovateľa je natoľko závažný, že ďalšie zotrvanie vo väzbe pre
neho predstavuje akútne ohrozenie života. Starostlivosť, ktorú mu poskytujú zdravotnícke
zariadenia Ústavu pre výkon väzby, nie je postačujúca.
... Podľa čl. 40 každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Ústavné právo na ochranu zdravia má svoje limity stanovené zákonom, čo je
v súlade s Čl. 51 Ústavy.
... Právo na zdravotnú starostlivosť, aj keď je v Slovenskej republike často vykladané
len s dôrazom na jeho bezodplatnosť, inkorporuje v sebe aj právo sťažovateľa, aby mu
zdravotná starostlivosť bola poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne, a to aj
napriek tomu, že je vo väzbe.
Ako je popísané vyššie, liečba, ktorá je sťažovateľovi poskytovaná v zdravotníckych
zariadeniach Ústavu pre výkon väzby, nie je poskytovaná na odbornej úrovni, plynule
a sústavne. Týmto postupom je bezprostredne ohrozený život a zdravie sťažovateľa. Tým
dochádza k porušovaniu jeho práva, garantovaného Čl. 40 Ústavy.»
Sťažovateľ svoju sťažnosť opiera o nasledovnú argumentáciu:
„Každý má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo
urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná. Toto
právo možno vyvodiť z Čl. 17 ods. 2 Ústavy.
Toto právo je zakotvené o. i. aj v Čl. 5 ods. 4 Dohovoru a Čl. 9 ods. 4
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhláška ministra
zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických
právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; ďalej
len „Medzinárodný pakt“).
Podľa Čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe,
má právo na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti
jeho zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.
Obsah tohto práva vyplýva predovšetkým z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) k Čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Na základe tohto
ustanovenia osoba pozbavená osobnej slobody je oprávnená podať návrh na prieskumné
súdne konanie procesných a hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú podstatné pre zákonnosť
(rozsudok vo veci Brogan a ostatní v. Anglicko z 29. 11. 1988).
Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom Čl. 5, to znamená
ochranou jedinca proti svojvôli (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10.
1990).
Sťažovateľ využil svoje právo podľa cit. noriem a v sťažnosti proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 10. 2002, sp. zn. 3 Nt 179/02 uviedol, že vzhľadom
k jeho vážnemu zdravotnému stavu nesúhlasí s obmedzením osobnej slobody. Týmto krokom
sťažovateľ realizoval svoje právo, aby súd v prieskumnom konaní zistil, či sú splnené
procesné a hmotnoprávne podmienky pre jeho väzobné stíhanie.
Je zrejmé, že nepripustením analógie (ako je popísaná vyššie) Krajský súd
v Bratislave a ani Okresný súd Bratislava I nedodržali podmienku súladnosti postupu
s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi.
Postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave došlo, podľa
môjho názoru k porušeniu ústavných práv sťažovateľa. Dôsledné dodržiavanie ústavných
práv nie je iba v záujme sťažovateľa, ale je v záujme celej verejnosti, pretože je jedným
z rozhodujúcich momentov pre nastolenie dôvery vo výkon spravodlivosti.
... Podľa § 26 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení sudcov v platnom znení, pri
prerokúvaní návrhov sa Ústavný súd nemusí riadiť poradím, v akom mu došli, ak vec, ktorej
sa niektorý návrh týka, považuje za naliehavú.
Naliehavosť tejto veci je daná tým, že iba Ústavný súd má právomoc rozhodnúť
dočasným opatrením o zrušení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. V prípade, ak
Ústavný súd rozhodne bezodkladne, bude tým zaručený účel inštitútu ústavnej sťažnosti,
a tým aj posilnená ochrana ústavnosti, ktorú Ústavný súd garantuje.
Preto žiadam, aby sa Ústavný súd touto sťažnosťou zaoberal prioritne, bez ohľadu
na poradie, v ktorom bola na Ústavný súd doručená.“
So zreteľom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„ 1. Základné práva sťažovateľa, a to:
- právo na to, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom
a na základe rozhodnutia súdu podľa Čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,
- právo na stíhanie alebo pozbavenie slobody len z dôvodov a spôsobom
ustanoveným zákonom podľa Čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- právo na ochranu zdravia a právo na zdravotnú starostlivosť podľa Čl. 40 Ústavy
Slovenskej republiky,
- právo na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie podľa Čl. 5 ods. 4 Európskeho Dohovoru pre
ľudské práva ,
- právo na dosiahnutie najvyššej dosažiteľnej úrovne fyzického zdravia a na
vytvorenie podmienok na zabezpečenie lekárskej pomoci a starostlivosti v prípade choroby
podľa Čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,
- právo na konanie o právoplatnosti zadržania a prepustenie, ak väzba nie je
zákonná podľa Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
boli postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Nt 179/02
a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Tpo/03 porušené.
2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu
SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 02. 2003, sp. zn. 8 Tpo 17/03 a uznesenie
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 10. 2002, sp. zn. 3 NT 179/02 zrušuje.
3. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii
Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný
súd vracia Okresnému súdu Bratislava I vec vedenú pod sp. zn. 3 Nt 179/02 na ďalšie
konanie.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické
osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu
o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto
predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v súvislosti s postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského
súdu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“.
Ústavný súd sa najprv zaoberal námietkou sťažovateľa, že okresný súd a krajský súd
vo svojej rozhodovacej činnosti porušili jeho základné právo upravené v čl. 17 ods. 5 ústavy
tým, že nevychádzali z možnosti použitia analógie podľa § 327 ods. 2 Trestného poriadku a
„neumožnili stíhanie sťažovateľa na slobode z dôvodu nevyliečiteľnej a životu nebezpečnej
choroby, sťažovateľ bol stíhaný inak, ako spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“.
V prípade analógie zákona (analogia legis), ktorej použitie v trestnom práve
procesnom nemožno vylúčiť, ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho meradla na
zákonom neupravenú právnu otázku na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či
v danom prípade ide o takú otázku, ktorá môže byť predmetom analógie zákona (aplikácia
ustanovení o výkone trestu odňatia slobody na spôsob výkonu väzby), ako aj prípadné
použitie analógie zákona (podobného právneho predpisu na podobný vecný stav)
a rozhodnutie na základe jej použitia patrí do rozhodovacej právomoci všeobecného súdu.
a nie do právomoci ústavného súdu Zo sťažnosti sťažovateľa pritom nevyplýva, že vo
svojich doterajších sťažnostiach uplatnil takýto argument, pričom bolo namieste jeho
použitie vo vzťahu k príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.
Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti
obmedzil len na posúdenie otázky, či zotrvávanie sťažovateľa vo väzbe napriek jeho
zhoršenému zdravotnému stavu predstavuje porušenie jeho označených základných práv
alebo slobôd.
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní pred
ústavným súdom sťažovateľ môže uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy [alebo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ktorého porušenie tiež namieta] len vtedy, ak ho nechráni iný súd,
a to len v rozsahu svojej ústavnej právomoci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť
o porušenie základného práva alebo slobody, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do
väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného
dôvodu opretého o konkrétne skutkové okolnosti (II. ÚS 76/02), resp. musí ísť o reálnu
možnosť porušenia základného práva alebo slobody, ktorú by ústavný súd mohol preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z príloh k sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe
uznesenia okresného súdu z 23. októbra 2002 sp. zn. 3 Nt 179/02 z dôvodu uvedeného
v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Toto uznesenie bolo napadnuté sťažnosťou
obvineného (sťažovateľa v tomto konaní) a táto sťažnosť bola zamietnutá uznesením
krajského súdu z 27. februára 2003 sp. zn. 8 Tpo 17/03.
Označené uznesenie okresného súdu obsahuje zákonný dôvod väzby, pričom tento je
aj skutkovo konkretizovaný tak, aby sa dalo (podľa názoru ústavného súdu) uzavrieť, že
napĺňa obavu vyjadrenú v znení dôvodu väzby, pre ktorý bol do väzby vzatý. Rozhodnutiu
o väzbe predchádzalo obvinenie (uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície
Policajného zboru v Bratislave č. k. ČVS: KÚJP-174/OVEK-2002 z 22. októbra 2002).
Namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní je preto v súlade s uvedenými
ústavnými požiadavkami, ktoré obmedzujú zákonnú možnosť a zákonné predpoklady
pozbavenia osobnej slobody v rozsahu ústavného princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľ ďalej v súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
namietal porušenie jeho základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy. Z práva
na ochranu zdravia sťažovateľ vyvodzuje právo, aby mu „zdravotná starostlivosť bola
poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne, a to aj napriek tomu, že je vo väzbe“.
Keďže podľa sťažovateľa, „liečba ...poskytovaná v zdravotníckych zariadeniach Ústavu pre
výkon väzby, nie je poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne... týmto postupom
je bezprostredne ohrozený život a zdravie sťažovateľa“. Tým dochádza k porušovaniu práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 40 ústavy.
Podľa čl. 40 ústavy „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za
podmienok, ktoré ustanoví zákon“.
Rozsah podmienok ochrany zdravia ustanovuje zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o zdravotnej starostlivosti“).
Podľa § 3 citovaného zákona, ktorý sa týka úloh štátu pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, „štát utvára podmienky na to, aby sa zdravotná starostlivosť poskytovala na
odbornej úrovni, plynulo, sústavne a aby bola dostupná“.
Podľa § 4 a § 6 citovaného zákona každý, t. j. aj osoba, ktorá je vo väzbe, má právo
na zdravotnú starostlivosť (s výnimkou práva na výber lekára alebo zdravotníckeho
zariadenia, ktoré takúto starostlivosť poskytuje).
V zmysle § 3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z.
o výkone väzby v znení neskorších predpisov „Ak to vyžaduje zdravotný stav obvineného...
väzba sa na nevyhnutne potrebný čas vykonáva v osobitnej nemocnici pre obvinených
a odsúdených zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky“.
Podľa § 3 ods. 4 citovaného zákona „Ak je ohrozené zdravie alebo život obvineného
a nemožno mu poskytnúť primeranú liečebnú starostlivosť v ústave alebo v nemocnici,
väzba sa vykoná v inom zdravotníckom zariadení, pričom stráženie obvineného zabezpečuje
Zbor justičnej a väzenskej stráže Slovenskej republiky“.
Porušenie práva na ochranu zdravia sťažovateľ aj v tejto časti sťažnosti spája
s porušením jeho základného práva na osobnú slobodu. Medzi zákonnými dôvodmi na
ponechanie obvineného na slobode alebo na jeho prepustenie z väzby v zmysle príslušných
ustanovení Trestného poriadku [§ 67 a § 73 ods. 1 písm. a) a b)] však nie je uvedený
zdravotný stav obvineného. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto
súvislosti rovnako vyplynul právny názor, že „Choroba obvineného alebo jeho zlý
zdravotný stav nie sú dôvodom na jeho prepustenie z väzby, pokiaľ dôvody väzby uvedené
v § 67 Trestného poriadku trvajú aj naďalej“ (V 63/1993).
Keďže právo na zdravotnú starostlivosť sťažovateľa nemohlo byť porušené
spôsobom, ktorý sťažovateľ namietal (pričom ustanovenie, ktorého porušenie namietal, nie
je súčasťou individuálneho práva na ochranu zdravia, ale týka sa realizácie úloh štátu
vyplývajúcich aj z medzinárodných dohovorov v tejto oblasti), ústavný súd jeho sťažnosť
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
3. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie čl. 12 Medzinárodného
paktu o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych právach (ďalej len „pakt“).
Podľa čl. 12 ods. 1 paktu „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na
dosiahnutie najvyššie dosažiteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia“. Článok 12
ods. 2 písm. d) paktu v tomto zmysle ďalej predpokladá, že „Štáty, zmluvné strany paktu,
urobia opatrenia na dosiahnutie plného uskutočnenia tohto práva, ktoré budú zahŕňať:
...vytvorenie podmienok, ktoré by každému zabezpečili lekársku pomoc
a starostlivosť v prípade choroby“.
Vo vzťahu k ustanoveniu čl. 12 paktu ústavný súd uvádza, že toto ustanovenie má
programový charakter a predpokladá premietnutie medzinárodného záväzku zmluvného
štátu do právneho poriadku tohto štátu vo forme uplatnenia širokej škály opatrení, medzi
ktoré patria aj opatrenia legislatívneho charakteru.
Ústavný súd konštatoval, že Slovenská republika si v tejto oblasti plní svoje
medzinárodné záväzky aj tým, že prijala príslušné legislatívne opatrenia vrátane zákona
o zdravotnej starostlivosti (pozri uvedený § 3 tohto zákona), pričom súčasne konštatoval, že
prostredníctvom tohto ustanovenia nemožno namietať porušenie individuálnych práv alebo
slobôd. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako
zjavne neopodstatnenú.
4. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom (zadržaním), má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene
rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
Podľa čl. 9 ods. 4 paktu „Každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo na
konanie pred súdom tak, aby súd mohol rozhodnúť bez omeškania o právoplatnosti jeho
zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná“.
Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd, alebo ak zatknutá osoba bola
predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5
ods. 4 dohovoru sa neuplatní, pretože súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je
obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí.
Z faktov prípadu vyplynulo, že k zadržaniu sťažovateľa došlo 21. októbra 2002
a okresný súd rozhodol o jeho vzatí do väzby 23. októbra 2002. Z uvedeného je zrejmé, že
vzhľadom na dobu konania vo vzťahu k uvedenej veci sa nevytvára ani reálna možnosť
namietaného porušenia ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 9 ods. 4 paktu, preto
ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2003