Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 122/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003

predbežne prerokoval sťažnosť P. H., t. č. ÚVV, B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,

vo veci porušenia jeho základného práva podľa a 5 a Slovenskej

republiky, jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 12

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach postupom

a uznesením Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. a postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. apríla 2003

doručené podanie P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. ÚVV, B., zastúpeného advokátom

JUDr. S. J., B., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta

porušenie jeho základných práv, ktoré „sú garantované Čl. 17 ods. 2, ods. 5 a Čl. 40

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), Čl. 5 ods. 4 Európskeho Dohovoru pre ľudské

práva (ďalej len „Dohovor“), Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach a Čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach, a to postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn.

“.

Sťažovateľ uviedol, že bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) z 23. októbra 2002 sp. zn. vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1

z dôvodov uvedených v ustanovení a Trestného

poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť v zákonnej lehote, v ktorej namietal, že

vzhľadom na jeho vážny zdravotný stav nesúhlasí s obmedzením osobnej slobody.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením z 27. februára

2003 sp. zn. tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol.

V podaní sťažovateľ ďalej uviedol: «Podľa súd

môže upustiť od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku vtedy, ak zistí, že odsúdený

ochorel nevyliečiteľnou životu nebezpečnou chorobou.

Trestné právo procesné (na rozdiel od práva hmotného) v zásade pripúšťa použitie

analógie. Tento postup zákonodarca v niektorých prípadoch výslovne uvádza, alebo taký

postup nevylučuje, ak v istých smeroch stanovil zásady postupu, či rozhodovania orgánov

činných v trestnom konaní. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 16. 03.1995, sp. zn. )

Konanie o rozhodovaní o väzbe, resp. procesný postup pri tomto rozhodovaní, nie je

v špeciálne upravené. Mám za to, že pre rozhodovanie o väzbe

sťažovateľa (t. j. o vzatí, resp. zotrvaní v nej) neexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by súd

nemohol analogicky aplikovať .

Zákonodarca delegoval cit. ustanovením súdu možnosť, aby odsúdenému (za

predpokladu, že ochorel nevyliečiteľnou a životu nebezpečnou chorobou) upustil od výkonu

trestu odňatia slobody.

Podľa odsúdeným je ten, proti ktorému bol vydaný

odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť. Vychádzajúc z uvedeného,

zákonodarca výslovne pripúšťa nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu ako dôvod pre

upustenie od výkonu trestu odňatia slobody. Pri odsúdenom platí právna domnienka, že je

titulom právoplatného rozhodnutia súdu s určitosťou páchateľom trestného činu.

Obvineným z trestného činu je v súlade s ten, kto je

podozrivý zo spáchania trestného činu a bolo proti nemu vznesené obvinenie. Na osobu,

ktorá má procesné postavenie obvineného, nie je možné hľadieť v súlade s § 2 ods. 2

až do času, kým nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok súdu

o vyslovení viny, ak by bola vinná.

Ak by teda zákonodarca pripustil možnosť, aby odsúdenému súd mohol upustiť od

vykonania trestu odňatia slobody pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu

a obvinenému by takúto možnosť nedal, mala by osoba, ktorá je vinná zo spáchania

trestného činu viac práv ako osoba, na ktorú sa hľadí ako na nevinnú.

Uvedený logický výklad zákona je v súlade s ustanoveniami . Ak

zákon pripúšťa, aby odsúdenému (čo je významnejšia a závažnejšia právna kvalifikácia) súd

mohol upustiť od vykonania trestu odňatia slobody pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú

chorobu, je logické, aby touto možnosťou disponoval aj obvinený.

Podľa Čl. 2 ods. 1 štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Analógiou v trestnom procese sa

môžu riešiť prípady, ak právna norma nepostihuje konkrétny prípad. Ponúknuté riešenie je

riešením „per analogiam“. Keďže v trestnom práve procesnom je analógia zásadne

prípustná, možno považovať vyššie uvedený rozširujúci výklad celkovo za ústavne prípustný.

Dôvodom pre pripustenie možnosti extenzívneho výkladu noriem je

ústavná direktíva uvedená v cit. Čl. 2 ods. 2 .

Podľa Čl. 17 ods. 5 nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zákon () stanovuje možnosť, aby súd upustil od vykonania trestu

odňatia slobody pre nevyliečiteľnú a životu nebezpečnú chorobu. Pri použití analógie je

tento postup prípustný aj pri rozhodovaní o väzobnom stíhaní. Ak teda Okresný súd

Bratislava I a Krajský súd v Bratislave neumožnili stíhanie sťažovateľa na slobode z dôvodu

nevyliečiteľnej a životu nebezpečnej choroby, sťažovateľ bol stíhaný inak, ako spôsobom,

ktorý ustanovuje zákon. Tým došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa Čl. 17 ods. 5

.

... zdravotný stav sťažovateľa je natoľko závažný, že ďalšie zotrvanie vo väzbe pre

neho predstavuje akútne ohrozenie života. Starostlivosť, ktorú mu poskytujú zdravotnícke

zariadenia Ústavu pre výkon väzby, nie je postačujúca.

... Podľa čl. 40 každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Ústavné právo na ochranu zdravia má svoje limity stanovené zákonom, čo je

v súlade s Čl. 51 .

... Právo na zdravotnú starostlivosť, aj keď je v Slovenskej republike často vykladané

len s dôrazom na jeho bezodplatnosť, inkorporuje v sebe aj právo sťažovateľa, aby mu

zdravotná starostlivosť bola poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne, a to aj

napriek tomu, že je vo väzbe.

Ako je popísané vyššie, liečba, ktorá je sťažovateľovi poskytovaná v zdravotníckych

zariadeniach Ústavu pre výkon väzby, nie je poskytovaná na odbornej úrovni, plynule

a sústavne. Týmto postupom je bezprostredne ohrozený život a zdravie sťažovateľa. Tým

dochádza k porušovaniu jeho práva, garantovaného Čl. 40 .»

Sťažovateľ svoju sťažnosť opiera o nasledovnú argumentáciu:

„Každý má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná. Toto

právo možno vyvodiť z Čl. 17 ods. 2 .

Toto právo je zakotvené o. i. aj v Čl. 5 ods. 4 Dohovoru a Čl. 9 ods. 4

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhláška ministra

zahraničných vecí č. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických

právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; ďalej

len „Medzinárodný pakt“).

Podľa Čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe,

má právo na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti

jeho zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.

Obsah tohto práva vyplýva predovšetkým z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) k Čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Na základe tohto

ustanovenia osoba pozbavená osobnej slobody je oprávnená podať návrh na prieskumné

súdne konanie procesných a hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú podstatné pre zákonnosť

(rozsudok vo veci Brogan a ostatní v. Anglicko z 29. 11. 1988).

Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi

a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom Čl. 5, to znamená

ochranou jedinca proti svojvôli (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10.

1990).

Sťažovateľ využil svoje právo podľa cit. noriem a v sťažnosti proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 10. 2002, sp. zn. uviedol, že vzhľadom

k jeho vážnemu zdravotnému stavu nesúhlasí s obmedzením osobnej slobody. Týmto krokom

sťažovateľ realizoval svoje právo, aby súd v prieskumnom konaní zistil, či sú splnené

procesné a hmotnoprávne podmienky pre jeho väzobné stíhanie.

Je zrejmé, že nepripustením analógie (ako je popísaná vyššie) Krajský súd

v Bratislave a ani Okresný súd Bratislava I nedodržali podmienku súladnosti postupu

s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave došlo, podľa

môjho názoru k porušeniu ústavných práv sťažovateľa. Dôsledné dodržiavanie ústavných

práv nie je iba v záujme sťažovateľa, ale je v záujme celej verejnosti, pretože je jedným

z rozhodujúcich momentov pre nastolenie dôvery vo výkon spravodlivosti.

... Podľa , zákona o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení sudcov v platnom znení, pri

prerokúvaní návrhov sa Ústavný súd nemusí riadiť poradím, v akom mu došli, ak vec, ktorej

sa niektorý návrh týka, považuje za naliehavú.

Naliehavosť tejto veci je daná tým, že iba Ústavný súd má právomoc rozhodnúť

dočasným opatrením o zrušení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. V prípade, ak

Ústavný súd rozhodne bezodkladne, bude tým zaručený účel inštitútu ústavnej sťažnosti,

a tým aj posilnená ochrana ústavnosti, ktorú Ústavný súd garantuje.

Preto žiadam, aby sa Ústavný súd touto sťažnosťou zaoberal prioritne, bez ohľadu

na poradie, v ktorom bola na Ústavný súd doručená.“

So zreteľom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„ 1. Základné práva sťažovateľa, a to:

- právo na to, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu podľa Čl. 17 ods. 5 ,

- právo na stíhanie alebo pozbavenie slobody len z dôvodov a spôsobom

ustanoveným zákonom podľa Čl. 17 ods. 2 ,

- právo na ochranu zdravia a právo na zdravotnú starostlivosť podľa Čl. 40

Slovenskej republiky,

- právo na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie podľa Čl. 5 ods. 4 Európskeho Dohovoru pre

ľudské práva ,

- právo na dosiahnutie najvyššej dosažiteľnej úrovne fyzického zdravia a na

vytvorenie podmienok na zabezpečenie lekárskej pomoci a starostlivosti v prípade choroby

podľa Čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,

- právo na konanie o právoplatnosti zadržania a prepustenie, ak väzba nie je

zákonná podľa Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

boli postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. porušené.

2. Podľa , zákona o organizácii Ústavného súdu

SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR uznesenie

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 02. 2003, sp. zn. a uznesenie

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 10. 2002, sp. zn. zrušuje.

3. Podľa , zákona o organizácii

Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný

súd vracia Okresnému súdu Bratislava I vec vedenú pod sp. zn. na ďalšie

konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa (ďalej len „“)

od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické

osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu

o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti podľa . Ústavný súd preto

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa

a 5 v súvislosti s postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského

súdu.

Podľa „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.

Podľa „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“.

Ústavný súd sa najprv zaoberal námietkou sťažovateľa, že okresný súd a krajský súd

vo svojej rozhodovacej činnosti porušili jeho základné právo upravené v

tým, že nevychádzali z možnosti použitia analógie podľa a

„neumožnili stíhanie sťažovateľa na slobode z dôvodu nevyliečiteľnej a životu nebezpečnej

choroby, sťažovateľ bol stíhaný inak, ako spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“.

V prípade analógie zákona (analogia legis), ktorej použitie v trestnom práve

procesnom nemožno vylúčiť, ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho meradla na

zákonom neupravenú právnu otázku na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či

v danom prípade ide o takú otázku, ktorá môže byť predmetom analógie zákona (aplikácia

ustanovení o výkone trestu odňatia slobody na spôsob výkonu väzby), ako aj prípadné

použitie analógie zákona (podobného právneho predpisu na podobný vecný stav)

a rozhodnutie na základe jej použitia patrí do rozhodovacej právomoci všeobecného súdu.

a nie do právomoci ústavného súdu Zo sťažnosti sťažovateľa pritom nevyplýva, že vo

svojich doterajších sťažnostiach uplatnil takýto argument, pričom bolo namieste jeho

použitie vo vzťahu k príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti

obmedzil len na posúdenie otázky, či zotrvávanie sťažovateľa vo väzbe napriek jeho

zhoršenému zdravotnému stavu predstavuje porušenie jeho označených základných práv

alebo slobôd.

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní pred

ústavným súdom sťažovateľ môže uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2

a 5 [alebo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ktorého porušenie tiež namieta] len vtedy, ak ho nechráni iný súd,

a to len v rozsahu svojej ústavnej právomoci podľa . Ďalej musí ísť

o porušenie základného práva alebo slobody, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do

väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného

dôvodu opretého o konkrétne skutkové okolnosti (), resp. musí ísť o reálnu

možnosť porušenia základného práva alebo slobody, ktorú by ústavný súd mohol preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z príloh k sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe

uznesenia okresného súdu z 23. októbra 2002 sp. zn. z dôvodu uvedeného

v a . Toto uznesenie bolo napadnuté sťažnosťou

obvineného (sťažovateľa v tomto konaní) a táto sťažnosť bola zamietnutá uznesením

krajského súdu z 27. februára 2003 sp. zn. .

Označené uznesenie okresného súdu obsahuje zákonný dôvod väzby, pričom tento je

aj skutkovo konkretizovaný tak, aby sa dalo (podľa názoru ústavného súdu) uzavrieť, že

napĺňa obavu vyjadrenú v znení dôvodu väzby, pre ktorý bol do väzby vzatý. Rozhodnutiu

o väzbe predchádzalo obvinenie (uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície

Policajného zboru v Bratislave č. k. ČVS: KÚJP-174/OVEK-2002 z 22. októbra 2002).

Namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní je preto v súlade s uvedenými

ústavnými požiadavkami, ktoré obmedzujú zákonnú možnosť a zákonné predpoklady

pozbavenia osobnej slobody v rozsahu ústavného princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 a 5

. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ ďalej v súvislosti s namietaným porušením a 5

namietal porušenie jeho základného práva na ochranu zdravia podľa . Z práva

na ochranu zdravia sťažovateľ vyvodzuje právo, aby mu „zdravotná starostlivosť bola

poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne, a to aj napriek tomu, že je vo väzbe“.

Keďže podľa sťažovateľa, „liečba ...poskytovaná v zdravotníckych zariadeniach Ústavu pre

výkon väzby, nie je poskytovaná na odbornej úrovni, plynule a sústavne... týmto postupom

je bezprostredne ohrozený život a zdravie sťažovateľa“. Tým dochádza k porušovaniu práva

sťažovateľa zaručeného v .

Podľa „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za

podmienok, ktoré ustanoví zákon“.

Rozsah podmienok ochrany zdravia ustanovuje zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o zdravotnej starostlivosti“).

Podľa § 3 citovaného zákona, ktorý sa týka úloh štátu pri poskytovaní zdravotnej

starostlivosti, „štát utvára podmienky na to, aby sa zdravotná starostlivosť poskytovala na

odbornej úrovni, plynulo, sústavne a aby bola dostupná“.

Podľa § 4 a § 6 citovaného zákona každý, t. j. aj osoba, ktorá je vo väzbe, má právo

na zdravotnú starostlivosť (s výnimkou práva na výber lekára alebo zdravotníckeho

zariadenia, ktoré takúto starostlivosť poskytuje).

V zmysle

o výkone väzby v znení neskorších predpisov „Ak to vyžaduje zdravotný stav obvineného...

väzba sa na nevyhnutne potrebný čas vykonáva v osobitnej nemocnici pre obvinených

a odsúdených zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky“.

Podľa § 3 ods. 4 citovaného zákona „Ak je ohrozené zdravie alebo život obvineného

a nemožno mu poskytnúť primeranú liečebnú starostlivosť v ústave alebo v nemocnici,

väzba sa vykoná v inom zdravotníckom zariadení, pričom stráženie obvineného zabezpečuje

Zbor justičnej a väzenskej stráže Slovenskej republiky“.

Porušenie práva na ochranu zdravia sťažovateľ aj v tejto časti sťažnosti spája

s porušením jeho základného práva na osobnú slobodu. Medzi zákonnými dôvodmi na

ponechanie obvineného na slobode alebo na jeho prepustenie z väzby v zmysle príslušných

ustanovení [ a a ] však nie je uvedený

zdravotný stav obvineného. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto

súvislosti rovnako vyplynul právny názor, že „Choroba obvineného alebo jeho zlý

zdravotný stav nie sú dôvodom na jeho prepustenie z väzby, pokiaľ dôvody väzby uvedené

v trvajú aj naďalej“ (V 63/1993).

Keďže právo na zdravotnú starostlivosť sťažovateľa nemohlo byť porušené

spôsobom, ktorý sťažovateľ namietal (pričom ustanovenie, ktorého porušenie namietal, nie

je súčasťou individuálneho práva na ochranu zdravia, ale týka sa realizácie úloh štátu

vyplývajúcich aj z medzinárodných dohovorov v tejto oblasti), ústavný súd jeho sťažnosť

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie čl. 12 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych právach (ďalej len „pakt“).

Podľa čl. 12 ods. 1 paktu „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na

dosiahnutie najvyššie dosažiteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia“. Článok 12

ods. 2 písm. d) paktu v tomto zmysle ďalej predpokladá, že „Štáty, zmluvné strany paktu,

urobia opatrenia na dosiahnutie plného uskutočnenia tohto práva, ktoré budú zahŕňať:

...vytvorenie podmienok, ktoré by každému zabezpečili lekársku pomoc

a starostlivosť v prípade choroby“.

Vo vzťahu k ustanoveniu čl. 12 paktu ústavný súd uvádza, že toto ustanovenie má

programový charakter a predpokladá premietnutie medzinárodného záväzku zmluvného

štátu do právneho poriadku tohto štátu vo forme uplatnenia širokej škály opatrení, medzi

ktoré patria aj opatrenia legislatívneho charakteru.

Ústavný súd konštatoval, že Slovenská republika si v tejto oblasti plní svoje

medzinárodné záväzky aj tým, že prijala príslušné legislatívne opatrenia vrátane zákona

o zdravotnej starostlivosti (pozri uvedený § 3 tohto zákona), pričom súčasne konštatoval, že

prostredníctvom tohto ustanovenia nemožno namietať porušenie individuálnych práv alebo

slobôd. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú.

4. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom (zadržaním), má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene

rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné.

Podľa čl. 9 ods. 4 paktu „Každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo na

konanie pred súdom tak, aby súd mohol rozhodnúť bez omeškania o právoplatnosti jeho

zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná“.

Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd, alebo ak zatknutá osoba bola

predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5

ods. 4 dohovoru sa neuplatní, pretože súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je

obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí.

Z faktov prípadu vyplynulo, že k zadržaniu sťažovateľa došlo 21. októbra 2002

a okresný súd rozhodol o jeho vzatí do väzby 23. októbra 2002. Z uvedeného je zrejmé, že

vzhľadom na dobu konania vo vzťahu k uvedenej veci sa nevytvára ani reálna možnosť

namietaného porušenia ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 9 ods. 4 paktu, preto

ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2003