Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 317/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť E. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom

Humenné pod sp. zn. a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a

takto

rozhodol:

Sťažnosť E. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2009 doručená sťažnosť E. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným

súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 6. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou okresnému súdu 25. mája 1999

požadoval sťažovateľ ako žalobca vysloviť, že pracovný pomer medzi ním a žalovaným

D., M. (ďalej len „žalovaný“), trvá s tým, že žalovaný je povinný prideľovať mu prácu

podľa pracovnej zmluvy. Požadoval tiež náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného

zárobku za obdobie od 16. apríla 1999 až do dňa, keď ho žalovaný bude znova

zamestnávať. Rozsudkom okresného súdu č. k. -106 z 20. októbra 2003

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2004, ktorý sa stal

právoplatným 20. decembra 2004, sa vyslovilo, že pracovný pomer trvá a je uzatvorený na

dobu neurčitú. Mzdové nároky sťažovateľa boli vylúčené na samostatné konanie.

Rozhodnutie o trovách konania sa ponechalo na konečné rozhodnutie vo veci. Ďalším

rozsudkom okresného súdu č. k. -166 z 27. januára 2006 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -200 zo 7. septembra 2006 bol žalovaný zaviazaný

zaplatiť sťažovateľovi 218 558 Sk. Vo vzťahu k prevyšujúcej časti mzdových nárokov

sťažovateľa sa vec vrátila okresnému súdu na ďalšie konanie. Po čiastočnom späťvzatí

žaloby predstavoval zvyšok mzdového nároku sťažovateľa ešte 318 202,50 Sk. Išlo jednak

o náhradu mzdy za obdobia od 16. apríla 1999 do 27. apríla 1999, od 1. novembra 1999 do

30. apríla 2000, od 2. novembra 2000 do 1. mája 2001, od 1. novembra 2001 do 30. apríla

2002, od 20. mája 2003 do 12. januára 2004 a od 3. mája 2004 do 31. decembra 2004 spolu

s úrokmi z omeškania. Ďalej išlo o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky 1999

až 2003. Rozsudkom okresného súdu č. k. -31 z 26. februára 2009 bola táto

časť žaloby zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. júna 2009 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený, pričom právoplatným sa stal 6. júla 2009.

Sťažovateľ považuje za základ veci skutočnosť, že spomínaným rozsudkom

okresného súdu č. k. -106 z 20. októbra 2003 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2004 bolo právoplatne určené, že pracovný

pomer medzi sťažovateľom a žalovaným trvá a je uzavretý na dobu neurčitú. Napriek tomu

krajský súd vo svojom poslednom rozsudku z 8. júna 2009 niekoľkokrát stotožňuje

problematiku posúdenia trvania pracovného pomeru uzavretého na dobu neurčitú

s problematikou neplatnosti rozviazania pracovného pomeru dohodou, výpoveďou,

okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe, ba aj so skončením pracovného pomeru

uplynutím dojednanej doby. Pritom v skutočnosti, hoci posúdenie toho, či pracovný pomer

trvá, alebo sa skončil uplynutím dojednanej doby, je závislé od rozhodnutia všeobecného

súdu, zákon nedáva zamestnávateľovi oprávnenie brániť zamestnancovi počas súdneho

konania vo výkone práce. V opačnom prípade dochádza k naplneniu ustanovenia § 130

ods. 1 (účinného do 31. marca 2002), teda ku vzniku prekážky v práci na

strane zamestnávateľa. Sťažovateľovi nebol priznaný zvyšok nároku s poukazom na

ustanovenie . Pritom sám krajský súd poukazuje na to, že

v odseku 1 tohto ustanovenia sú taxatívne vymenované prípady, v ktorých je možná

aplikácia tohto ustanovenia spolu s ustanovením . Aj keď Zákonník

práce ako základný hmotnoprávny predpis upravujúci pracovnoprávne vzťahy nevylučuje

použitie analógie umožňujúce na určitý vzťah aplikovať ustanovenie obsahom a účelom mu

najbližšie, inštitút analógie sa využíva v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je

upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona (analogia legis), resp. ak existuje

spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia

iuris). Podľa názoru sťažovateľa sporná otázka je dostatočne upravená ustanovením § 130

ods. 1 . Sťažovateľ tiež pripomína, že od 1. decembra 1999 bolo zrušené

ustanovenie , čo v praxi znamená, že zamestnanec mohol odvtedy

pracovať vo viacerých hlavných pracovných pomeroch. Preto nároky sťažovateľa na

náhradu mzdy za čas, keď bol zamestnaný u iného zamestnávateľa, resp. nebol vedený na

úrade práce, boli dôvodné. Vadou postupu všeobecných súdov je i to, že okresný súd

nerozhodol o trovách konania vedeného pôvodne pod sp. zn. , no krajský súd

napriek tomu jeho rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky z 26. februára 2009

a 8. júna 2009 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie bez

zbytočného odkladu a prieťahov. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia

v celkovej sume 245,70 €.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. júna 2009 vyplýva, že ním bol

potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -31 z 26. februára 2009. Podľa

názoru krajského súdu správne bol rozsudok okresného súdu odôvodnený ustanovením § 61

ods. 2 , podľa ktorého ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi

poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa

jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy

zamestnancovi vôbec nepriznať. Súd pri rozhodovaní prihliadne najmä na to, či

zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok

dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Aj keď v ustanovení § 61 ods. 1

sa v súvislosti s povinnosťou zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi

náhradu mzdy hovorí len o neplatnej výpovedi, neplatnom zrušení pracovného pomeru

okamžite alebo v skúšobnej dobe, pričom možnosť použitia ustanovenia § 61 Zákonníka

práce je daná i pri neplatnej dohode o rozviazaní pracovného pomeru (§ 63 Zákonníka

práce), táto okolnosť neznamená, aby sa ustanovenie nedalo

aplikovať na prerokovávanú vec. ako základný hmotnoprávny predpis

upravujúci pracovnoprávne vzťahy nevylučuje použitie analógie umožňujúcej na určitý

vzťah aplikovať ustanovenie svojím obsahom a účelom mu najbližšie. Ustanovenie § 42

ods. 1 a 2 okrem skončenia pracovného pomeru dohodou, výpoveďou,

okamžitým zrušením a zrušením v skúšobnej dobe umožňovalo tiež ukončenie pracovného

pomeru uplynutím dojednanej doby. Ak v prerokovávanej veci posúdenie ďalšieho trvania

pracovného pomeru sťažovateľa záviselo od toho, či medzi účastníkmi bol platne

uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú ( ), uvedená

skutočnosť vylučuje pri rozhodovaní o náhrade mzdy použitie ustanovenia § 130 ods. 1

upravujúceho iné prekážky na strane zamestnávateľa. Základným

predpokladom na uplatnenie tohto ustanovenia je existencia iných prekážok na strane

zamestnávateľa. Posudzovanie toho, či pracovný pomer trvá, alebo sa skončil uplynutím

dojednanej doby, je závislé od rozhodnutia súdu. Ide o určitý stav právnej neistoty totožný

so stavom vyvolaným žalobami, či už na určenie neplatnosti rozviazania pracovného

pomeru dohodou, výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe.

Prebiehajúce súdne konanie preto nemožno považovať za inú prekážku na strane

zamestnávateľa. Do doby právoplatného vyriešenia sporu o ďalšie trvanie pracovného

pomeru je nevyhnutné pri posudzovaní možnosti priznania náhrady mzdy, resp. možnosti jej

zníženia alebo nepriznania vychádzať z ustanovenia . Otázka

existencie pracovného pomeru sťažovateľa bola právoplatne vyriešená v decembri 2004,

pričom mesiac 2004 bol zároveň posledným mesiacom, ktorého sa požadovaná náhrada

mzdy mala týkať.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. júla 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V danom prípade bolo proti rozsudku okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, pričom sťažovateľ ho aj využil. Preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená

právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba považovať za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa právneho názoru sťažovateľa v danom prípade nebolo možné použiť

obmedzujúce ustanovenie , podľa ktorého nárok na náhradu

mzdy zamestnanca voči zamestnávateľovi nemusí súd priznať za čas prevyšujúci šesť

mesiacov. Možnosť takéhoto obmedzenia mzdových nárokov zamestnanca sa totiž vzťahuje

iba na prípady náhrady mzdy z dôvodu neplatnej výpovede, resp. neplatného zrušenia

pracovného pomeru okamžite alebo v skúšobnej dobe. V prípade sťažovateľa sa mzdový

nárok zakladal na skutočnosti, že pracovný pomer sťažovateľa, ktorý bol pôvodne

uzatvorený na dobu určitú, sa transformoval na pracovný pomer uzatvorený na dobu

neurčitú, a preto sa uplynutím pôvodne dojednanej doby neskončil (trval ďalej). To podľa

sťažovateľa znamená, že jeho mzdové nároky sa riadili ustanovením § 130 ods. 1

. Mali teda povahu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, pričom

nepoznal možnosť obmedzenia mzdového nároku vyplývajúceho z tohto

ustanovenia. Náhrada mzdy mu mala byť preto priznaná jednak bez časového obmedzenia,

ale tiež bez ohľadu na to, či v tomto období niekde inde pracoval, resp. či vynaložil úsilie

smerujúce k získaniu pracovného miesta.

Podľa názoru ústavného súdu argumentáciu krajského súdu treba považovať za

dostatočnú a výstižnú, hoci je možný aj taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý uplatňuje

sťažovateľ. Krajský súd vychádza z toho, že pri posudzovaní problematiky niet dôvodu

robiť zásadný rozdiel v tom, či súdny spor vznikol z neplatného rozviazania pracovného

pomeru, alebo z nezákonného stanoviska zamestnávateľa o tom, že uplynula doba, na ktorú

bol pracovný pomer uzatvorený. Krajský súd vykladá teda ustanovenie § 61 Zákonníka

práce skôr extenzívne s prihliadnutím na jeho zmysel (hoci sa pritom nie celkom vhodne

odvoláva na princíp analogie legis). Sťažovateľ zasa preferuje doslovný výklad dotknutých

ustanovení .

Možno urobiť záver, že výklad krajského súdu nie je arbitrárny, ale ani zjavne

neodôvodnený.

Osobitne sa treba zaoberať námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd

pochybil, keď rozhodol vo veci samej aj napriek tomu, že okresný súd nerozhodol o trovách

konania v zmysle rozsudku okresného súdu č. k. -106 z 20. októbra 2003.

Podľa prvej vety o povinnosti nahradiť

trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Znenie citovaného ustanovenia nebráni tomu, aby sa o náhrade trov konania rozhodlo

v budúcnosti, keďže pravidlo uvedené v ustanovení nie je formulované ako

bezpodmienečné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009