Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/194/2008

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcu: Mesto P., Hlavná ul. č. 73, v dovolacom konaní

zastúpené JUDr. A. N., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v P., proti žalovanému:

P. J. – C., s miestom podnikania v P., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpený JUDr. M. Š.,

CSc., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie vlastníckeho práva,

ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. , o dovolaní žalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. júna 2008 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi, do rúk jeho zástupcu JUDr. A. N., advokáta

Advokátskej kancelárie so sídlom v P., náhradu trov dovolacieho konania v sume 505,87 eur

do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov (súd prvého stupňa) rozsudkom z 13. decembra 2007 č.k.

-349 určil, že žalobca je vlastníkom miestnej komunikácie, nachádzajúcej sa

2

na parc.č. X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m, vedenej na liste vlastníctva č. X.

kat. územia N. Š.. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi, na účet jeho zástupcu,

náhradu trov konania v sume 135 582,-- Sk a na účet súdu súdny poplatok 47 020,-- Sk,

všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Prešove (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalovaného, rozsudkom

z 10. júna 2008 sp.zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

a vo výroku o náhrade trov konania. Zmenil ho vo výroku o súdnom poplatku tak, že

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa do troch dní súdny poplatok

za žalobu v sume 55 000,-- Sk. Žalovanému uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcovi, do rúk

jeho zástupcu, do troch dní náhradu trov odvolacieho konania v sume 45 530,-- Sk. Proti

svojmu rozsudku napokon pripustil podľa ustanovenia dovolanie.

Odvolací súd na odôvodnenie svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že pozemná

komunikácia, ako stavba postavená na pozemku parc.č. X., ku ktorej sa žalobca domáhal

určenia svojho vlastníckeho práva, nie je evidovaná v registri stavieb katastra nehnuteľností;

charakteristika stavby, označená kódom X., resp. X., poskytuje len informáciu o druhu a účele

stavby zriadenej na pozemku. Záver o vlastníctve žalovaného k predmetnej stavbe teda z listu

vlastníctva č. X., na ktorom je v jeho prospech zapísaný pozemok parc.č. X. - zastavané

2

plochy a nádvoria vo výmere X. m, na ktorom sa pozemná komunikácia nachádza, nemožno

vyvodiť. Vychádzajúc z uvedeného považoval preto za nevyhnutné posúdiť platnosť kúpnych

zmlúv, na základe ktorých právny predchodca žalovaného (K.–V. P., s.r.o.), a potom samotný

žalovaný, nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam v nich uvedeným. Dospel k záveru, že

právny predchodca žalovaného a po ňom pochopiteľne ani žalovaný sa nemohli stať

vlastníkmi spornej komunikácie, pretože táto nebola súčasťou privatizačného projektu

štátneho podniku Z. K. a teda v rámci privatizácie sa nestala ani majetkom obchodnej

spoločnosti Z. U., a.s., na majetok ktorého bol nariadený konkurz, v rámci ktorého správca

konkurznej podstaty zmluvou z 21. novembra 2002 previedol „určitý“ majetok na právneho

predchodcu žalovaného. Ustálil, že ku dňu účinnosti o obecnom

zriadení bola predmetná pozemná komunikácia miestnou komunikáciou zaradenou do siete

miestnych komunikácií Mesta P. a následne, nadobudnutím účinnosti § 3d ods. 2 zákona č.

o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), sa stala vlastníctvom žalobcu.

Podľa odvolacieho súdu na vyššie uvedenom závere, t.j. že právny predchodca žalovaného

nemohol predmetnú komunikáciu nadobudnú od správcu konkurznej podstaty úpadcu Z. U.,

a.s., „nemení nič“ ustanovenie o konkurze a vyrovnaní.

Nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z tohto ustanovenia sa totiž nevzťahuje na prípad,

keď sa do súpisu konkurznej podstaty zahrnul aj majetok tretej osoby, ktorá síce bola

účastníčkou konkurzného konania ako veriteľ, ktorú však ani konkurzný súd, ani správca

konkurznej podstaty nepoučil o jej práve a tým aj povinnosti podať v stanovenej lehote žalobu

na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Ak sa dotknutá osoba do skončenia konkurzného

konania nedozvedela o tom, že do konkurznej podstaty bola zahrnutá aj jej vec, môže sa

domáhať svojho vlastníckeho práva na všeobecnom súde určovacou žalobou. „To platí

vo zvýšenej miere v prípade, keď takáto vec nebola zahrnutá do súpisu majetku v konkurznej

podstate.“ Podľa odvolacieho súdu z konkurzného spisu vyplýva, že súčasťou súpisu majetku

úpadcu bola len parc.č. X.; ani z ponuky správcu v inzeráte, ani z opatrenia konkurzného súdu

z 31. októbra 2002 č.k. -177 nevyplýva, že by bol daný súhlas aj na prevod stavby

pozemnej komunikácie postavenej na tejto parcele. Na základe uvedeného odvolací súd

uzavrel, že žalobca preukázal, že ku dňu 21. novembra 2002 bol vlastníkom spornej stavby

komunikácie.

Odvolací súd za otázku zásadného právneho významu, na riešenie ktorej pripustil proti

svojmu rozsudku podľa dovolanie, považoval otázku, „či dôsledky

vyplývajúce z z.č. o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj

na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola (naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu

konkurznej podstaty, pričom nebol konkurzným súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal

stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci

z konkurznej podstaty.“

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že odvolací súd

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci. Podľa žalovaného nie je dôvodný záver odvolacieho súdu, že

žalobca preukázal, že ku dňu 21. november 2002 bol vlastníkom stavby komunikácie.

Investorom predmetnej stavby a jej vlastníkom bol štátny podnik Z. K., ktorým spravovaný

majetok štátu prevzala v celom rozsahu obchodná spoločnosť Z. U., a.s. Podľa žalovaného nie

je opodstatnený ani záver odvolacieho súdu, že z konkurzného spisu vyplýva, že súčasťou

súpisu majetku úpadcu Z. U., a.s. bol len pozemok pod stavbu komunikácie, ani jeho záver, že

zaradenie pozemnej komunikácie do siete miestnych komunikácií sa nemusí udiať

rozhodnutím príslušného orgánu obce. Žalobca doposiaľ nepreukázal, z akých skutočností

vyvodzuje svoje vlastníctvo k spornej ceste. Podľa žalovaného nie je opodstatnený záver

odvolacieho súdu, že nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z ustanovenia § 19 ods. 2 zákona

č. sa nevzťahuje na prípad, keď sa do súpisu konkurznej podstaty zahrnul aj

majetok tretej osoby, ktorá síce bola účastníčkou konkurzného konania ako veriteľ, ktorú však

ani konkurzný súd, ani správca konkurznej podstaty nepoučil o jej práve a tým aj povinnosti

podať v stanovenej lehote žalobu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. K tomu žalovaný

uviedol: „Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty.

Speňažený môže byť iba ten majetok, ktorý bol spísaný a správca je povinný speňažiť všetok

spísaný majetok, iba že by bol zo súpisu zákonom stanoveným spôsobom vylúčený. Súpis

majetku podstaty predstavuje titul, ktorým správca konkurznej podstaty dokladá (napr.

v konaní o zápise vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností), že

je oprávnený so spísaným majetkom pri jeho speňažovaní nakladať. Podstatou vylučovacej

žaloby podľa § 19 ZKV, je pre konkurz (ale i pre účastníkov konania o žalobe) záväzným

spôsobom vyriešiť práve otázku, či majetok spísaný do konkurznej podstaty (niektorá z jeho

častí) bol do súpisu pojatý oprávnene a či tu nie je silnejšie právo inej osoby než úpadcu,

ktoré súpis tohto majetku a jeho následné speňaženie v konkurze vylučuje. Nejde o úpravu

vlastnú iba konkurznému právu. Touto metódou (vylučovacou žalobou, ktorú musí podať ten,

kto sa domnieva, že má k veci silnejšie právo) sa totiž rieši (a z historického pohľadu v našej

krajine vždy riešil) i spor o majetok spísaný v rámci výkonu rozhodnutia či exekúcie (por.

napr. ). Platí taktiež (a žalobca sa mýli, pokiaľ tvrdí opak), že osoba, ktorá tvrdí,

že vec, právo alebo iná majetková hodnota do konkurznej podstaty nepatrí, môže podať

vylučovaciu žalobu bez ohľadu na to, či k jej podaniu bola konkurzným súdom vyzvaná.

Legitimácia k vylučovacej žalobe je daná už tým, že vec bola správcom zaradená (zapísaná)

do súpisu podstaty. Súd v zmysle ustanovenia § 19 odst. 2 ZKV uloží tejto osobe podať

vylučovaciu žalobu vtedy, pokiaľ tak neučinila z vlastnej iniciatívy. Právna úprava tým

sleduje, aby ten, kto uplatňuje, že vec nemala byť zaradená do súpisu, bol o nutnosti podať

vylučovaciu žalobu (keď chce dosiahnuť vylúčenie veci zo súpisu podstaty) poučený; márne

uplynutie stanovenej lehoty potom má za následok nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že vec

bola pojatá do súpisu oprávnene, a že teda môže byť bez ohľadu na pôvodné pochybnosti, či

patrí do podstaty, ako súčasť konkurznej podstaty speňažená. Podľa § 19 odst. 1 zákona č.

o konkurze a vyrovnaní, ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa

do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou

o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Podľa odst. 2 cit. zákona súd

uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom

podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je

podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Zastávame názor, že

pokiaľ žalobca mal za to, že je vlastníkom komunikácie, a že predmetná nehnuteľnosť

nepatrila do majetkovej podstaty úpadcu, mal možnosť v súlade s § 19 ods. 1, 2 zákona č.

o konkurze a vyrovnaní spochybniť zaradenie cesty do súpisu majetkovej

podstaty a podať žalobu proti správcovi na konkurznom súde. Žalobca však žiadne takéto

skutočnosti nepreukázal. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 29.7.2004, sp.zn.

: ,Osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňažovania

previedol majetok spísaný do konkurznej podstaty, sa stáva vlastníkom takéhoto majetku bez

zreteľa k tomu, či neskoršie vyšlo najavo, že tento majetok v dobe speňaženia vlastnícky

patril iným osobám´. Zastávame preto názor, že K. – V. P. s.r.o., nadobudla vlastnícke právo

v súlade so zákonom, a zákonom o konkurze a vyrovnaní. Ide

o jeden z prípadov, keď zákon konštrukciou vyššie popísanej nevyvrátiteľnej domnienky

prelamuje zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viacej práv ako sám má. To je

možné dokumentovať aj neskoršími zmenami zákona o konkurze a reštrukturalizácii, keď

takýto ustálený výklad podávaný súdnou praxou (záver, že súpis majetku konkurznej podstaty

je listinou ktorá oprávňuje správcu k speňaženiu spísaného majetku) bol s účinnosťou

od 1.1.2006 vtelený do . – kupujúci pri odplatnom prevode

veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom

tejto veci. Správca zodpovedá pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla,

ibaže preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou.“ Žalovaný v doplnení dovolania

(„vyjadrení“) z 9. marca 2009 tiež uviedol: „V tomto konaní žalobca nepreukázal, že

komunikácia, ktorú sám nazýva ako ,miestna‘, bola zaradená do siete miestnych komunikácií

v zmysle v znení neskorších predpisov. Žalovaný zastáva názor, že

komunikácia nachádzajúca sa na jeho pozemku, ktorú nadobudol do svojho vlastníctva a ktorá

bola v zmysle špecifikácie a ocenenia uvedeného v znaleckom posudku Ing. J. F., CSc., číslo

X., označená ako spevnená plocha, nie je stavbou v zmysle občianskeho práva. V tomto

smere poukazujeme na konštantnú judikatúru, hlavne na rozsudok Najvyššieho súdu ČR

zo dňa 30.9.1998, sp.zn. , a na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa

26.10.1999, sp.zn. , ktorý uzavrel, že predmetná miestna komunikácia zostala

pozemkom, ktorý nie je pojmovo stavbou; samotné spracovanie jeho povrchu na tomto závere

nič nemení. Predmetná ,stavba´ komunikácie nie je predmetom právnych vzťahov a nie je

možné sa preto domáhať jej odstránenia. V rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 10.6.2004,

sp.zn. , súd zaujal právny názor, že ,miestne‘ a ,účelové komunikácie´

predstavujú určitú kvalitu pozemku, sú názvami pre druh pozemku a predstavujú určité

stvárnenie, či spracovanie jeho povrchu. Nemôžu teda byť súčasne pozemkom a súčasne

stavbou, v zmysle občianskoprávnom, ako dve rozdielne veci, ktoré by mohli mať rozdielny

právny režim, či osud; nie je možné ich od pozemku oddeľovať, napr. samostatne (oddelene

jednu od druhej) prevádzať. Z uvedeného tak vyplýva, že pozemok charakterizovaný ako

miestna komunikácia môže mať len jedného vlastníka a že ním nemôže byť osoba iná, ktorá

stavebnou činnosťou iba upravila povrch takéhoto pozemku. Keď je vlastníkom takéhoto

pozemku fyzická osoba, môže sa jeho vlastníkom stať obec len za predpokladu legálnej

zmeny vlastníctva, teda nadobudnutím tohto pozemku v súlade so zákonom. Pokiaľ sa tak

nestalo, potom ani skutočnosť, že príslušný pozemok ako miestna komunikácia začal slúžiť,

slúžil či slúži, nemôže znamenať zmenu jeho vlastníctva. Žalovaný však kúpil pozemok aj

s komunikáciou, resp. spevnenou plochou od spoločnosti, ktorá ich nadobudla kúpou od

správcu konkurznej podstaty a tým sa stal vlastníkom spracovaného pozemku. Pokiaľ aj

v tomto konaní nie je predmetná ,stavba´ komunikácie stavbou v zmysle občianskeho práva,

ale ide o výsledok stavebnej činnosti, ktorý nie je stavbou ako samostatným predmetom

právnych vzťahov, nemôže sa k nej žalobca domáhať určenia vlastníckeho práva.“

Žalobca navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť. Podľa žalobcu, vzhľadom

na spôsob vymedzenia otázky, ktorá sa má riešiť v dovolacom konaní, je predmetom

preskúmania dovolacím súdom len otázka, či v dôsledky vyplývajúce z § 19 ods. 2 z.č.

o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho

vec bola (naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom nebol

konkurzným súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti

správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. K tomu žalobca

uviedol, že ak oba súdy vyšli zo skutkového zistenia, že do súpisu podstaty bola zahrnutá len

parcela č. X. zapísaná na LV č. X. kat.úz. P. a nebola do nej zahrnutá miestna komunikácia,

potom nenastáva nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z § 19 ods. 2 Zákone o konkurze

a vyrovnaní. Podľa žalobcu „dôsledky vyplývajúce z ustanovenia § 19 ods. 2 Zákona

o konkurze a vyrovnaní nastávajú len vtedy, ak sú splnené zákonné predpoklady a to, že vec

bola zahrnutá do súpisu podstaty spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu a je určitý

a zrozumiteľný a zároveň súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť,

aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde. Len po splnení týchto

zákonných predpokladov nastáva nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z druhej vety § 19

ods. 2 cit. zákona. Ak nebol dodržaný postup daný zákonom, t.j. vec nebola v súpise podstaty

a súd neuložil lehotu na podanie žaloby proti správcovi nenastávajú účinky nevyvrátiteľnej

domnienky. Opačná interpretácia by viedla k nadobúdaniu vlastníctva praeter legem.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), proti rozsudku, ktorý možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k týmto záverom:

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

zásadného právneho významu. Treba osobitne zdôrazniť, že ak odvolací súd vysloví

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho

rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len

v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní

potom predmetom posudzovania a riešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie

skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –

viď , veta druhá ). Dovolací súd v nadväznosti na to konštatuje, že práve

so zreteľom na vyššie uvedené medze dovolacieho prieskumu v danom prípade

nepreskúmaval (nemohol preskúmať) správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu, ani

opodstatnenosť námietok žalovaného skutkovej povahy. Keďže platná právna úprava

umožňovala dovolaciemu súdu v dovolacom konaní riešiť len právnu otázku, so zreteľom

na zásadný právny význam ktorej bola vyslovená prípustnosť dovolania, dovolací súd

neposudzoval (nemohol posudzovať) ani správnosť právnych záverov súdov o iných právnych

otázkach než otázky, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie. Vzhľadom

na uvedené dovolací súd neposudzoval otázku, kto bol investorom stavby pozemnej

komunikácie, otázku zaradenia predmetnej komunikácie do siete miestnych komunikácií, ani

otázku, či komunikácia nachádzajúca sa na pozemku žalovaného, označená ako spevnená

plocha, je stavbou v zmysle občianskeho práva (ktorá otázka naostatok ani nebola riešená

súdmi nižších stupňov). Pripustením dovolania bola vytvorená možnosť (len) pre preverenie

správnosti riešenia otázky, „či dôsledky vyplývajúce z z.č.

o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola

(naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom nebol konkurzným

súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi

konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.“ Po preskúmaní veci dovolací

súd dospel ohľadne takto vymedzenej právnej otázky k tomuto záveru:

Podľa a o konkurze a vyrovnaní, účinného

do 31. decembra 2005, ktorý predpis treba na danú právnu vec aplikovať, ak sú pochybnosti,

či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených

inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci

do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote

určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že

žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Ostatná veta citovaného ustanovenia ustanovuje právnu domnienku, podľa ktorej, ak

žaloba o vylúčenie veci zo súpisu podstaty (vylučovacia žaloba) nie je podaná v súdom

určenej lehote, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Právna domnienka (prezumpcia) znamená, že podľa zákona sa určitá právna

skutočnosť považuje za existujúcu, ak nastala iná právna skutočnosť. Zákon tak v niektorých

prípadoch uľahčuje potrebné zistenie tým, že ustanoví právnu domnienku, v ktorej formuluje

závery opierajúce sa o všeobecnú skúsenosť. Právne domnienky (prezumpcie) sa ustanovujú

v záujme zabezpečenia právnej istoty. Simulujú existenciu určitého faktu, ktorý je právnou

skutočnosťou.

Výklad právnej normy ustanovujúcej právnu domnienku (prezumpciu), keďže sa

pri ňom musí zabezpečiť najvyššia miera právnej istoty, musí byť doslovný (adekvátny)

a nemôže byť v žiadnom prípade rozširujúci.

Podľa dovolacieho súdu zo zmyslu a z obsahu v normatívnom texte ustanovenia § 19

ods. 2 o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005,

použitých slov a nimi utváraných viet („Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala

do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý

vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu

zahrnutá oprávnene“) je možné vyvodiť iba to, že domnienka ustanovená v predmetnom

ustanovení je aplikovateľná len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej

osobe (tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na vydanie

vylučovacej žaloby a poučí ho o tom, že jeho vec (majetok) bola zapísaná do súpisu

a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto tretej osobe uznesenie

nebolo vydané, nenastávajú právne dôsledky podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č.

o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005.

Keďže v predmetnej právnej veci konkurzný súd žalobcovi uznesením neuložil, aby

v lehote určenej súdom podal vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil

konkurz a nepoučil ho o tom, že jeho vec bola zapísaná do súpisu a o právnych následkoch

nepodania žaloby, nemohla nastať fikcia ustanovená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č.

o konkurze a vyrovnaní, účinnom do 31. decembra 2005. Z hľadiska vzniku

tejto fikcie nebolo pritom významné, z akého dôvodu konkurzný súd takto nepostupoval

(napr. preto, že správca konkurznej podstaty nezapísal majetok úpadcu alebo tretej osoby

s poznámkou, alebo že tretia osoba sa nedozvedela, že jeho vec bola zapísaná do súpisu

a pod.).

Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že nie je dôvodná dovolacia

námietka žalovaného v časti týkajúcej sa právnej otázky, na riešenie ktorej odvolací súd

pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie.

Keďže odvolací súd v podstate správne vyriešil otázku vzniku právnej domnienky

ustanovenej v ustanovení o konkurze a vyrovnaní,

účinnom do 31. decembra 2005, teda na daný skutkový stav použil správny právny predpis,

tento aj správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho

predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. c/ správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo

postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie žalovaného podľa v znení rozsudkom

zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie

povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania v sume 30 480,-- Sk za dva úkony právnej služby

( v spojení s ). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá

spočíva v odmene advokáta za jednu právnu službu, ktorú poskytol žalobcovi vypracovaním

vyjadrenia z 30. septembra 2008 k dovolaniu žalovaného (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu

tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 15 050,-- Sk (499,56 eur), čo

s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky), t.j. 190,-- Sk

(6,30 eur), predstavuje spolu 15 240,-- Sk (505,87 eur).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková