Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)46c/370343.3537ca.pdf
PDF · 125.09 KB
No categories available
5Cdo/194/2008
Legal thesis Official
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone
Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcu: Mesto P., Hlavná ul. č. 73, v dovolacom konaní
zastúpené JUDr. A. N., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v P., proti žalovanému:
P. J. – C., s miestom podnikania v P., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpený JUDr. M. Š.,
CSc., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie vlastníckeho práva,
ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7 C 725/2004, o dovolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. júna 2008 sp.zn. 9 Co 10/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi, do rúk jeho zástupcu JUDr. A. N., advokáta
Advokátskej kancelárie so sídlom v P., náhradu trov dovolacieho konania v sume 505,87 eur
do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov (súd prvého stupňa) rozsudkom z 13. decembra 2007 č.k.
7 C 725/2004-349 určil, že žalobca je vlastníkom miestnej komunikácie, nachádzajúcej sa
2
na parc.č. X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m, vedenej na liste vlastníctva č. X.
kat. územia N. Š.. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi, na účet jeho zástupcu,
náhradu trov konania v sume 135 582,-- Sk a na účet súdu súdny poplatok 47 020,-- Sk,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Prešove (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalovaného, rozsudkom
z 10. júna 2008 sp.zn. 9 Co 10/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
a vo výroku o náhrade trov konania. Zmenil ho vo výroku o súdnom poplatku tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa do troch dní súdny poplatok
za žalobu v sume 55 000,-- Sk. Žalovanému uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcovi, do rúk
jeho zástupcu, do troch dní náhradu trov odvolacieho konania v sume 45 530,-- Sk. Proti
svojmu rozsudku napokon pripustil podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie.
Odvolací súd na odôvodnenie svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že pozemná
komunikácia, ako stavba postavená na pozemku parc.č. X., ku ktorej sa žalobca domáhal
určenia svojho vlastníckeho práva, nie je evidovaná v registri stavieb katastra nehnuteľností;
charakteristika stavby, označená kódom X., resp. X., poskytuje len informáciu o druhu a účele
stavby zriadenej na pozemku. Záver o vlastníctve žalovaného k predmetnej stavbe teda z listu
vlastníctva č. X., na ktorom je v jeho prospech zapísaný pozemok parc.č. X. - zastavané
2
plochy a nádvoria vo výmere X. m, na ktorom sa pozemná komunikácia nachádza, nemožno
vyvodiť. Vychádzajúc z uvedeného považoval preto za nevyhnutné posúdiť platnosť kúpnych
zmlúv, na základe ktorých právny predchodca žalovaného (K.–V. P., s.r.o.), a potom samotný
žalovaný, nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam v nich uvedeným. Dospel k záveru, že
právny predchodca žalovaného a po ňom pochopiteľne ani žalovaný sa nemohli stať
vlastníkmi spornej komunikácie, pretože táto nebola súčasťou privatizačného projektu
štátneho podniku Z. K. a teda v rámci privatizácie sa nestala ani majetkom obchodnej
spoločnosti Z. U., a.s., na majetok ktorého bol nariadený konkurz, v rámci ktorého správca
konkurznej podstaty zmluvou z 21. novembra 2002 previedol „určitý“ majetok na právneho
predchodcu žalovaného. Ustálil, že ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení bola predmetná pozemná komunikácia miestnou komunikáciou zaradenou do siete
miestnych komunikácií Mesta P. a následne, nadobudnutím účinnosti § 3d ods. 2 zákona č.
135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), sa stala vlastníctvom žalobcu.
Podľa odvolacieho súdu na vyššie uvedenom závere, t.j. že právny predchodca žalovaného
nemohol predmetnú komunikáciu nadobudnú od správcu konkurznej podstaty úpadcu Z. U.,
a.s., „nemení nič“ ustanovenie § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.
Nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z tohto ustanovenia sa totiž nevzťahuje na prípad,
keď sa do súpisu konkurznej podstaty zahrnul aj majetok tretej osoby, ktorá síce bola
účastníčkou konkurzného konania ako veriteľ, ktorú však ani konkurzný súd, ani správca
konkurznej podstaty nepoučil o jej práve a tým aj povinnosti podať v stanovenej lehote žalobu
na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Ak sa dotknutá osoba do skončenia konkurzného
konania nedozvedela o tom, že do konkurznej podstaty bola zahrnutá aj jej vec, môže sa
domáhať svojho vlastníckeho práva na všeobecnom súde určovacou žalobou. „To platí
vo zvýšenej miere v prípade, keď takáto vec nebola zahrnutá do súpisu majetku v konkurznej
podstate.“ Podľa odvolacieho súdu z konkurzného spisu vyplýva, že súčasťou súpisu majetku
úpadcu bola len parc.č. X.; ani z ponuky správcu v inzeráte, ani z opatrenia konkurzného súdu
z 31. októbra 2002 č.k. 1 K 17/22-177 nevyplýva, že by bol daný súhlas aj na prevod stavby
pozemnej komunikácie postavenej na tejto parcele. Na základe uvedeného odvolací súd
uzavrel, že žalobca preukázal, že ku dňu 21. novembra 2002 bol vlastníkom spornej stavby
komunikácie.
Odvolací súd za otázku zásadného právneho významu, na riešenie ktorej pripustil proti
svojmu rozsudku podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie, považoval otázku, „či dôsledky
vyplývajúce z § 19 ods. 2 z.č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj
na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola (naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu
konkurznej podstaty, pričom nebol konkurzným súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal
stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci
z konkurznej podstaty.“
Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že odvolací súd
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Podľa žalovaného nie je dôvodný záver odvolacieho súdu, že
žalobca preukázal, že ku dňu 21. november 2002 bol vlastníkom stavby komunikácie.
Investorom predmetnej stavby a jej vlastníkom bol štátny podnik Z. K., ktorým spravovaný
majetok štátu prevzala v celom rozsahu obchodná spoločnosť Z. U., a.s. Podľa žalovaného nie
je opodstatnený ani záver odvolacieho súdu, že z konkurzného spisu vyplýva, že súčasťou
súpisu majetku úpadcu Z. U., a.s. bol len pozemok pod stavbu komunikácie, ani jeho záver, že
zaradenie pozemnej komunikácie do siete miestnych komunikácií sa nemusí udiať
rozhodnutím príslušného orgánu obce. Žalobca doposiaľ nepreukázal, z akých skutočností
vyvodzuje svoje vlastníctvo k spornej ceste. Podľa žalovaného nie je opodstatnený záver
odvolacieho súdu, že nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z ustanovenia § 19 ods. 2 zákona
č. 328/1991 Zb. sa nevzťahuje na prípad, keď sa do súpisu konkurznej podstaty zahrnul aj
majetok tretej osoby, ktorá síce bola účastníčkou konkurzného konania ako veriteľ, ktorú však
ani konkurzný súd, ani správca konkurznej podstaty nepoučil o jej práve a tým aj povinnosti
podať v stanovenej lehote žalobu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. K tomu žalovaný
uviedol: „Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty.
Speňažený môže byť iba ten majetok, ktorý bol spísaný a správca je povinný speňažiť všetok
spísaný majetok, iba že by bol zo súpisu zákonom stanoveným spôsobom vylúčený. Súpis
majetku podstaty predstavuje titul, ktorým správca konkurznej podstaty dokladá (napr.
v konaní o zápise vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností), že
je oprávnený so spísaným majetkom pri jeho speňažovaní nakladať. Podstatou vylučovacej
žaloby podľa § 19 ZKV, je pre konkurz (ale i pre účastníkov konania o žalobe) záväzným
spôsobom vyriešiť práve otázku, či majetok spísaný do konkurznej podstaty (niektorá z jeho
častí) bol do súpisu pojatý oprávnene a či tu nie je silnejšie právo inej osoby než úpadcu,
ktoré súpis tohto majetku a jeho následné speňaženie v konkurze vylučuje. Nejde o úpravu
vlastnú iba konkurznému právu. Touto metódou (vylučovacou žalobou, ktorú musí podať ten,
kto sa domnieva, že má k veci silnejšie právo) sa totiž rieši (a z historického pohľadu v našej
krajine vždy riešil) i spor o majetok spísaný v rámci výkonu rozhodnutia či exekúcie (por.
napr. § 267 O.s.p.). Platí taktiež (a žalobca sa mýli, pokiaľ tvrdí opak), že osoba, ktorá tvrdí,
že vec, právo alebo iná majetková hodnota do konkurznej podstaty nepatrí, môže podať
vylučovaciu žalobu bez ohľadu na to, či k jej podaniu bola konkurzným súdom vyzvaná.
Legitimácia k vylučovacej žalobe je daná už tým, že vec bola správcom zaradená (zapísaná)
do súpisu podstaty. Súd v zmysle ustanovenia § 19 odst. 2 ZKV uloží tejto osobe podať
vylučovaciu žalobu vtedy, pokiaľ tak neučinila z vlastnej iniciatívy. Právna úprava tým
sleduje, aby ten, kto uplatňuje, že vec nemala byť zaradená do súpisu, bol o nutnosti podať
vylučovaciu žalobu (keď chce dosiahnuť vylúčenie veci zo súpisu podstaty) poučený; márne
uplynutie stanovenej lehoty potom má za následok nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že vec
bola pojatá do súpisu oprávnene, a že teda môže byť bez ohľadu na pôvodné pochybnosti, či
patrí do podstaty, ako súčasť konkurznej podstaty speňažená. Podľa § 19 odst. 1 zákona č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa
do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou
o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Podľa odst. 2 cit. zákona súd
uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom
podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je
podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Zastávame názor, že
pokiaľ žalobca mal za to, že je vlastníkom komunikácie, a že predmetná nehnuteľnosť
nepatrila do majetkovej podstaty úpadcu, mal možnosť v súlade s § 19 ods. 1, 2 zákona č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní spochybniť zaradenie cesty do súpisu majetkovej
podstaty a podať žalobu proti správcovi na konkurznom súde. Žalobca však žiadne takéto
skutočnosti nepreukázal. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 29.7.2004, sp.zn.
29 Odo 394/2002: ,Osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňažovania
previedol majetok spísaný do konkurznej podstaty, sa stáva vlastníkom takéhoto majetku bez
zreteľa k tomu, či neskoršie vyšlo najavo, že tento majetok v dobe speňaženia vlastnícky
patril iným osobám´. Zastávame preto názor, že K. – V. P. s.r.o., nadobudla vlastnícke právo
v súlade so zákonom, § 132 Občianskeho zákonníka a zákonom o konkurze a vyrovnaní. Ide
o jeden z prípadov, keď zákon konštrukciou vyššie popísanej nevyvrátiteľnej domnienky
prelamuje zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viacej práv ako sám má. To je
možné dokumentovať aj neskoršími zmenami zákona o konkurze a reštrukturalizácii, keď
takýto ustálený výklad podávaný súdnou praxou (záver, že súpis majetku konkurznej podstaty
je listinou ktorá oprávňuje správcu k speňaženiu spísaného majetku) bol s účinnosťou
od 1.1.2006 vtelený do § 93 ods. 3. zákona č. 7/2005 Z.z. – kupujúci pri odplatnom prevode
veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom
tejto veci. Správca zodpovedá pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla,
ibaže preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou.“ Žalovaný v doplnení dovolania
(„vyjadrení“) z 9. marca 2009 tiež uviedol: „V tomto konaní žalobca nepreukázal, že
komunikácia, ktorú sám nazýva ako ,miestna‘, bola zaradená do siete miestnych komunikácií
v zmysle zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Žalovaný zastáva názor, že
komunikácia nachádzajúca sa na jeho pozemku, ktorú nadobudol do svojho vlastníctva a ktorá
bola v zmysle špecifikácie a ocenenia uvedeného v znaleckom posudku Ing. J. F., CSc., číslo
X., označená ako spevnená plocha, nie je stavbou v zmysle občianskeho práva. V tomto
smere poukazujeme na konštantnú judikatúru, hlavne na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
zo dňa 30.9.1998, sp.zn. 33 Cdo 111/98, a na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa
26.10.1999, sp.zn. 2 Cdon 1414/97, ktorý uzavrel, že predmetná miestna komunikácia zostala
pozemkom, ktorý nie je pojmovo stavbou; samotné spracovanie jeho povrchu na tomto závere
nič nemení. Predmetná ,stavba´ komunikácie nie je predmetom právnych vzťahov a nie je
možné sa preto domáhať jej odstránenia. V rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 10.6.2004,
sp.zn. 22 Cdo 341/2004, súd zaujal právny názor, že ,miestne‘ a ,účelové komunikácie´
predstavujú určitú kvalitu pozemku, sú názvami pre druh pozemku a predstavujú určité
stvárnenie, či spracovanie jeho povrchu. Nemôžu teda byť súčasne pozemkom a súčasne
stavbou, v zmysle občianskoprávnom, ako dve rozdielne veci, ktoré by mohli mať rozdielny
právny režim, či osud; nie je možné ich od pozemku oddeľovať, napr. samostatne (oddelene
jednu od druhej) prevádzať. Z uvedeného tak vyplýva, že pozemok charakterizovaný ako
miestna komunikácia môže mať len jedného vlastníka a že ním nemôže byť osoba iná, ktorá
stavebnou činnosťou iba upravila povrch takéhoto pozemku. Keď je vlastníkom takéhoto
pozemku fyzická osoba, môže sa jeho vlastníkom stať obec len za predpokladu legálnej
zmeny vlastníctva, teda nadobudnutím tohto pozemku v súlade so zákonom. Pokiaľ sa tak
nestalo, potom ani skutočnosť, že príslušný pozemok ako miestna komunikácia začal slúžiť,
slúžil či slúži, nemôže znamenať zmenu jeho vlastníctva. Žalovaný však kúpil pozemok aj
s komunikáciou, resp. spevnenou plochou od spoločnosti, ktorá ich nadobudla kúpou od
správcu konkurznej podstaty a tým sa stal vlastníkom spracovaného pozemku. Pokiaľ aj
v tomto konaní nie je predmetná ,stavba´ komunikácie stavbou v zmysle občianskeho práva,
ale ide o výsledok stavebnej činnosti, ktorý nie je stavbou ako samostatným predmetom
právnych vzťahov, nemôže sa k nej žalobca domáhať určenia vlastníckeho práva.“
Žalobca navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť. Podľa žalobcu, vzhľadom
na spôsob vymedzenia otázky, ktorá sa má riešiť v dovolacom konaní, je predmetom
preskúmania dovolacím súdom len otázka, či v dôsledky vyplývajúce z § 19 ods. 2 z.č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho
vec bola (naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom nebol
konkurzným súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti
správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. K tomu žalobca
uviedol, že ak oba súdy vyšli zo skutkového zistenia, že do súpisu podstaty bola zahrnutá len
parcela č. X. zapísaná na LV č. X. kat.úz. P. a nebola do nej zahrnutá miestna komunikácia,
potom nenastáva nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z § 19 ods. 2 Zákone o konkurze
a vyrovnaní. Podľa žalobcu „dôsledky vyplývajúce z ustanovenia § 19 ods. 2 Zákona
o konkurze a vyrovnaní nastávajú len vtedy, ak sú splnené zákonné predpoklady a to, že vec
bola zahrnutá do súpisu podstaty spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu a je určitý
a zrozumiteľný a zároveň súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť,
aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde. Len po splnení týchto
zákonných predpokladov nastáva nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z druhej vety § 19
ods. 2 cit. zákona. Ak nebol dodržaný postup daný zákonom, t.j. vec nebola v súpise podstaty
a súd neuložil lehotu na podanie žaloby proti správcovi nenastávajú účinky nevyvrátiteľnej
domnienky. Opačná interpretácia by viedla k nadobúdaniu vlastníctva praeter legem.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, ktorý možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel
k týmto záverom:
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
zásadného právneho významu. Treba osobitne zdôrazniť, že ak odvolací súd vysloví
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho
rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len
v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní
potom predmetom posudzovania a riešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie
skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –
viď § 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.). Dovolací súd v nadväznosti na to konštatuje, že práve
so zreteľom na vyššie uvedené medze dovolacieho prieskumu v danom prípade
nepreskúmaval (nemohol preskúmať) správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu, ani
opodstatnenosť námietok žalovaného skutkovej povahy. Keďže platná právna úprava
umožňovala dovolaciemu súdu v dovolacom konaní riešiť len právnu otázku, so zreteľom
na zásadný právny význam ktorej bola vyslovená prípustnosť dovolania, dovolací súd
neposudzoval (nemohol posudzovať) ani správnosť právnych záverov súdov o iných právnych
otázkach než otázky, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie. Vzhľadom
na uvedené dovolací súd neposudzoval otázku, kto bol investorom stavby pozemnej
komunikácie, otázku zaradenia predmetnej komunikácie do siete miestnych komunikácií, ani
otázku, či komunikácia nachádzajúca sa na pozemku žalovaného, označená ako spevnená
plocha, je stavbou v zmysle občianskeho práva (ktorá otázka naostatok ani nebola riešená
súdmi nižších stupňov). Pripustením dovolania bola vytvorená možnosť (len) pre preverenie
správnosti riešenia otázky, „či dôsledky vyplývajúce z § 19 ods. 2 z.č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola
(naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom nebol konkurzným
súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi
konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.“ Po preskúmaní veci dovolací
súd dospel ohľadne takto vymedzenej právnej otázky k tomuto záveru:
Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného
do 31. decembra 2005, ktorý predpis treba na danú právnu vec aplikovať, ak sú pochybnosti,
či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených
inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci
do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote
určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že
žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.
Ostatná veta citovaného ustanovenia ustanovuje právnu domnienku, podľa ktorej, ak
žaloba o vylúčenie veci zo súpisu podstaty (vylučovacia žaloba) nie je podaná v súdom
určenej lehote, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.
Právna domnienka (prezumpcia) znamená, že podľa zákona sa určitá právna
skutočnosť považuje za existujúcu, ak nastala iná právna skutočnosť. Zákon tak v niektorých
prípadoch uľahčuje potrebné zistenie tým, že ustanoví právnu domnienku, v ktorej formuluje
závery opierajúce sa o všeobecnú skúsenosť. Právne domnienky (prezumpcie) sa ustanovujú
v záujme zabezpečenia právnej istoty. Simulujú existenciu určitého faktu, ktorý je právnou
skutočnosťou.
Výklad právnej normy ustanovujúcej právnu domnienku (prezumpciu), keďže sa
pri ňom musí zabezpečiť najvyššia miera právnej istoty, musí byť doslovný (adekvátny)
a nemôže byť v žiadnom prípade rozširujúci.
Podľa dovolacieho súdu zo zmyslu a z obsahu v normatívnom texte ustanovenia § 19
ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005,
použitých slov a nimi utváraných viet („Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala
do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý
vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu
zahrnutá oprávnene“) je možné vyvodiť iba to, že domnienka ustanovená v predmetnom
ustanovení je aplikovateľná len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej
osobe (tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na vydanie
vylučovacej žaloby a poučí ho o tom, že jeho vec (majetok) bola zapísaná do súpisu
a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto tretej osobe uznesenie
nebolo vydané, nenastávajú právne dôsledky podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005.
Keďže v predmetnej právnej veci konkurzný súd žalobcovi uznesením neuložil, aby
v lehote určenej súdom podal vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil
konkurz a nepoučil ho o tom, že jeho vec bola zapísaná do súpisu a o právnych následkoch
nepodania žaloby, nemohla nastať fikcia ustanovená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinnom do 31. decembra 2005. Z hľadiska vzniku
tejto fikcie nebolo pritom významné, z akého dôvodu konkurzný súd takto nepostupoval
(napr. preto, že správca konkurznej podstaty nezapísal majetok úpadcu alebo tretej osoby
s poznámkou, alebo že tretia osoba sa nedozvedela, že jeho vec bola zapísaná do súpisu
a pod.).
Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že nie je dôvodná dovolacia
námietka žalovaného v časti týkajúcej sa právnej otázky, na riešenie ktorej odvolací súd
pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie.
Keďže odvolací súd v podstate správne vyriešil otázku vzniku právnej domnienky
ustanovenej v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní,
účinnom do 31. decembra 2005, teda na daný skutkový stav použil správny právny predpis,
tento aj správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho
predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo
postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z. rozsudkom
zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania v sume 30 480,-- Sk za dva úkony právnej služby
(§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá
spočíva v odmene advokáta za jednu právnu službu, ktorú poskytol žalobcovi vypracovaním
vyjadrenia z 30. septembra 2008 k dovolaniu žalovaného (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu
tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 15 050,-- Sk (499,56 eur), čo
s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky), t.j. 190,-- Sk
(6,30 eur), predstavuje spolu 15 240,-- Sk (505,87 eur).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. septembra 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková