Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)066/360781.93a1b9.pdf
PDF · 176.14 KB
No categories available
3Cdo/11/2009
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej
v právnej veci ţalobcov 1/ Slovenskej republiky zastúpenej okresným prokurátorom
v Dunajskej Strede, 2/ Slovenskej republiky zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom,
so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36, 3/ Slovenského pozemkového fondu, so sídlom
v Bratislave, Búdkova č. 36, IČO : 17 335 345, proti ţalovaným 1/ V., a.s., so sídlom v B.,
IČO: X., 2/ J. M., bývajúcemu v E., 3/ I. M., bývajúcej v E., ţalovaným 2/ a 3/ zastúpeným
JUDr. M. V., advokátom so sídlom v B., o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu,
vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 4 C 204/1996, o dovolaní ţalobkyne
1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 8. októbra 2008 sp. zn. 24 Co 50/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalobkyňa 1/ je povinná zaplatiť ţalovaným 2/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania
289,88 € k rukám JUDr. M. V., advokáta so sídlom v B., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 8. októbra 2007 č.k. 4 C 204/1996-919
v spojení s opravným uznesením z 12. decembra 2007 č.k. 4 C 204/1996-921 určil, ţe je
neplatný prevod majetku štátu na iné osoby na základe zmluvy o prevode nehnuteľností
uzavretej 23. novembra 1993 medzi Ţ., š.p. Š., zastúpeným V., a.s., pobočka Dunajská Streda
ako prevodcom a ţalovanými 2/ a 3/ ako nadobúdateľmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v
2
katastrálnom území Š., ktoré sú vedené ako parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m
2
a na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č. X., ďalej parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m,
2
parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. ma na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č.
2
X., ako aj parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m, na základe ktorej bol povolený vklad do
katastra rozhodnutím Správy katastra, Katastrálneho úradu Bratislava zo 4. marca 1994 pod č.
V.. Rovnako určil, ţe je neplatný prevod majetku štátu na iné osoby na základe zmluvy
o prevode nehnuteľností uzavretej 3. decembra 1993 medzi Ţ., š.p. Š., zastúpeným V., a.s.,
pobočka Dunajská Streda ako prevodcom a ţalovanými 2/ a 3/ ako nadobúdateľmi
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Š., ktoré sú vedené ako parcela č. X. –
2
zastavaná plocha vo výmere X. ma na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č. X., parcela č.
22
X. – záhrada vo výmere X. m, parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. ma na nej sa
2
nachádzajúce stavby súpisné č. X., parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m, parcela č. X. –
2
zastavaná plocha vo výmere X. ma na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č. X., parcela č. X.
2
– záhrada vo výmere X. m, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Správy katastra,
Katastrálneho úradu Bratislava zo 4. marca 1994 pod č. V. (v ďalšej časti sa všetky vyššie
označené nehnuteľnosti uvádzajú ako „sporné nehnuteľnosti“). Ţalobu ţalobcu 2/ súd
zamietol a ţalobcom nepriznal náhradu trov konania. Výrok, ktorým vyhovel ţalobe,
odôvodnil poukazom na ustanovenie § 45 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu
majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“)
s tým, ţe v danom prípade nebola vládou udelená výnimka a na prevod sa nevzťahovali ani
výnimky taxatívne uvedené v § 1 nariadenia vlády č. 273/1991 Zb. o výnimkách z § 45
zákona č. 92/1991 Zb. (ďalej len „nariadenie č. 273/1991 Zb.“). Ak bývalý štátny podnik
sporné nehnuteľnosti previedol na ţalovaných 2/ a 3/, postupoval nad rámec výnimky.
Navyše, predmetnom prevodu boli aj pozemky v katastri nehnuteľností vedené ako záhrada;
preto ide o poľnohospodársku pôdu a v takomto prípade právo hospodárenia bývalého
štátneho podniku zaniklo priamo zo zákona dňom 27. júna 1991 podľa § 22 ods. 1 písm. f/
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku. Prvostupňový súd nesúhlasil s názorom ţalovaných, ţe ţalobkyňa 1/ nie je v danom
prípade aktívne legitimovaná na podanie predmetnej ţaloby. Podľa jeho právneho názoru jej
aktívna legitimácia vyplýva priamo zo zákona. Ţalobu ţalobcu 2/ zamietol súd prvého stupňa
z dôvodu nedostatku jeho aktívnej legitimácie, ktorý vyvodil z toho, ţe správcom sporných
nehnuteľností je ţalobca 3/. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaných 1/ aţ 3/ rozsudkom z 8. októbra 2008
sp. zn. 24 Co 50/2008 rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 8. októbra 2007 č.k.
4 C 204/1996-919 v spojení s opravným uznesením z 12. decembra 2007 č.k.
4 C 204/1996-921 v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu v celom rozsahu
zamietol. Ţalovaným 1/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal. Ţalobcom uloţil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanému 2/ do 3 dní náhradu trov konania vo výške
1 253,-- Sk. V odôvodnení s poukazom na priebeh a výsledky konania akcentoval to, ţe
k prevodu majetku štátu nedošlo v procese privatizácie. V danom prípade prevodca zaloţil
sporné nehnuteľnosti a záloţný veriteľ realizoval svoje práva. Zaloţenie sporných
nehnuteľností, ktoré bolo realizované podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného
zákonníka, zakladá právo záloţného veriteľa (ţalovanej 1/) v prípade neplnenia úverovej
zmluvy uspokojiť svoj nárok zo zaloţenej nehnuteľnosti, a to na základe všeobecne
záväzných právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka). Podľa
právneho názoru odvolacieho súdu k prevodu majetku zo štátu nedošlo v procese privatizácie
(prevod vlastníctva sa neuskutočnil na základe ani jedného z „osobitných predpisov“ v zmysle
v čl. IV ods. l zákona č. 17/1993 Z.z.) a prevod sa netýkal majetku, ktorý mal byť
privatizovaný a ktorý by podliehal reţimu „osobitných zákonov“. Ţalobkyňa 1/ preto nebola
aktívne legitimovaná na podanie ţaloby, ktorou v prejednávanej veci začalo konanie.
So zreteľom na to rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu ţalobkyne 1/ zamietol.
Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti týkajúcej sa ţalobcu 3/ tak, ţe
jeho ţalobu zamietol s odôvodnením, ţe ţalobca 3/ nemal oprávnenie pristúpiť k ţalobe
ţalobkyne 1/ a aby sa mohol domáhať určenia neplatnosti predmetných zmlúv, musel by
preukázať naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Navyše, v zmysle § 34 ods. 14
zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách
v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, koná Pozemkový fond za štát
a neznámych vlastníkov pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu, preto
mohol v tomto konaní vystupovať len ako Slovenská republika zastúpená Slovenským
pozemkovým fondom. Odvolací súd povaţoval za opodstatnenú námietku nedostatku
pasívnej legitimácie ţalovanej 1/, lebo z pozície mandatára v zmysle príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka realizovala len svoje záloţné právo.
Vzhľadom na nedostatok aktívnej legitimácie ţalobkyne 1/ odvolací súd nepovaţoval
za potrebné sa bliţšie zaoberať ďalšími dôvodmi neplatnosti predmetného prevodu.
Nad rámec dôvodu, so zreteľom na ktorý zamietol ţalobu ţalobkyne 1/, odvolací súd
poukázal na niektoré okolnosti zniţujúce istotu právnych vzťahov účastníkov, zaujal
stanovisko k viacerým námietkam ţalobkyne 1/ o nesprávnom označení bývalého štátneho
podniku P., š.p. B., Ţ. Š. v predmetných zmluvách, o predčasnej realizácii záloţnej zmluvy
a o ponukovej povinnosti štátneho podniku v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov. O trovách konania rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe v konaní úspešným ţalovaným 1/ a 3/ náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, lebo o ich náhradu neţiadali. Úspešnému ţalovanému 2/ odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania vo
výške 1 253,-- Sk.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa 1/. Uviedla, ţe
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţiadala, aby dovolací
súd zmenil napadnutý rozsudok tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa v spojení
s opravným uznesením. Podľa jej právneho názoru mala aktívnu legitimáciu na podanie
predmetnej ţaloby. Namietla správnosť záveru, ţe v danom prípade bolo podstatné, ţe štátny
podnik mohol zaťaţiť sporné nehnuteľnosti záloţným právom a banka mala v prípade
neplnenia úverovej zmluvy právo uspokojiť svoj nárok realizáciou záloţného práva podľa
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Poukázala na § 6 ods. 2 zákona
č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, podľa ktorého podnik má právo majetok, s ktorým
hospodári, drţať, uţívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi; majetok sa môţe
podniku odňať iba v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom. Z uvedených
ustanovení zákona vyplýva, ţe štátny podnik je oprávnený nakladať s majetkom, s ktorým
hospodári, avšak v súlade s právnymi predpismi. Hospodárenie s národným majetkom
štátnymi podnikmi je vo vyhláške č. 119/1988 Zb. o správe národného majetku upravené
v § 30 tak, ţe hospodárenie s národným majetkom štátnymi podnikmi upravuje zákon
o štátnom podniku, iné osobitné predpisy a § 31 a 35 tejto vyhlášky. Vyhláška neodkazuje
na ţiadne konkrétne osobitné predpisy, preto týmto osobitným predpisom mohol byť
ktorýkoľvek právny predpis, ktorý zakotvoval určité zákonné podmienky hospodárenia
štátnych podnikov, vrátane § 45 zákona č. 92/1991 Zb. V ustanovení § 31 ods. 1 a ods. 2
vyhláška presne stanovila, kedy a za splnenia akých podmienok sú štátne podniky povinné
uzavierať zmluvy o prevode práva hospodárenia a o prevode vlastníckeho práva k budovám
a stavbám postaveným na pozemku určenom právoplatným územným rozhodnutím pre
investičnú výstavbu inej socialistickej organizácie neţ štátnej a tieţ podmienky, za ktorých
boli organizácie povinné alebo mohli uzavierať, okrem iných, aj zmluvy o prevode vlastníctva
národného majetku. Opätovne zdôraznila to, ţe úverová zmluva, jej dodatok, mandátna
zmluva, záloţná zmluva a prvá zmluva o prevode nehnuteľností boli podpísané v jeden deň
(23. novembra 1993), k podpisu ďalšej zmluvy došlo 3. decembra 1993. K výkonu záloţného
práva predajom zaloţených nehnuteľností mohlo dôjsť aţ po vzniku záloţného práva; vklad
záloţného práva katastrálny úrad povolil aţ 7. apríla 1994. K podpísaniu zmlúv o prevode
došlo ale 23. novembra 1993 a 3. decembra 1993, teda pred povolením vkladu záloţného
práva. Pohľadávka ţalovanej 1/ nebola v čase výkonu záloţného práva splatná v celom
rozsahu, ale v deň podpísania zmluvy o prevode nehnuteľností (23. novembra 1993) bola
splatná len prvá splátka úveru vo výške 1 500 000,-- Sk. Napriek tomu ţalovaná 1/ z titulu
realizácie záloţného práva na celkovú pohľadávku previedla všetky sporné nehnuteľnosti
na ţalovaných 2/ a 3/. Podľa názoru ţalobkyne 1/ je jej aktívna legitimácia na podanie ţaloby
v zmysle článku IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. daná. V tejto súvislosti poukázala aj
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 2/2007. Ţalobkyňa 1/
vyslovila názor, ţe oprávnenie prokurátora na podanie návrhu podľa článku IV ods. 1 zákona
č. 17/1993 Z.z. sa vzťahuje na prevod alebo prechod majetku vo vlastníctve štátu, pri ktorom
došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov. Pri porušení ustanovení zákona
č. 92/1991 Zb. nie je podmienkou, aby k takémuto porušeniu došlo v rámci tzv. veľkej
privatizácie, ale postačuje splnenie zákonnej podmienky, ţe pri prevode majetku
vo vlastníctve štátu podľa citovaného zákona došlo k porušeniu ustanovenia v ňom
obsiahnutého (v danom prípade § 45 ods. 1 a 2 citovaného zákona). Odvolací súd
zo skutkového stavu preto vyvodil nesprávny záver, ţe prevod vlastníctva sa neuskutočnil
na základe ani jedného z osobitných predpisov, na ktoré odkazovala poznámka pod čiarou
k ustanoveniu článku IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. Prevod sporných nehnuteľností
ţalovaná 1/ realizovala na základe mandátnej zmluvy, ktorú uzavrela s P., š. p., B., Ţ. Š. 23
novembra 1993; podľa článku I tejto zmluvy záloţca – štátny podnik splnomocnil ţalovanú
1/, aby v jeho mene predala dotknuté nehnuteľnosti, na ktorých bolo zriadené záloţné právo v
prospech ţalovanej 1/. Ţalovaná 1/ bola teda oprávnená nakladať so
spornými nehnuteľnosťami aţ po zriadení záloţného práva. V zmysle ustanovenia § 151b ods.
2 Občianskeho zákonníka účinného do 31. decembra 2002 záloţné právo vzniká, ak ide
o nehnuteľnosť, vkladom do katastra nehnuteľností. V čase povolenia vkladu vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností pod č. V. a V. nedošlo k vzniku záloţného práva
podmieňujúceho platnosť mandátnej zmluvy, nakoľko vklad záloţného práva do katastra
nehnuteľností bol povolený aţ dňa 7. apríla 1994 pod č. V.. Samotné uzatvorenie záloţnej
zmluvy štátnym podnikom síce nevyţadovalo súhlas vlády podľa § 45 ods. 1 zákona č.
92/1991 Zb., v záloţnej zmluve bolo ale dohodnuté dispozičné právo v súlade s § 299
Obchodného zákonníka účinného do 31. decembra 2002, čiţe záloţca prostredníctvom
záloţnej zmluvy spolu s mandátnou zmluvou postúpil záloţnému veriteľovi právo, ktorým
sám v čase prevodu nedisponoval (právo odpredať majetok štátneho podniku bez splnenia
podmienky vyplývajúcej z § 45 zákona č. 92/1991 Zb.). Všetky vyššie uvedené právne úkony
smerovali jednoznačne k tomu, aby bol odpredaný majetok štátu obídením § 45 zákona č.
92/1991 Zb. Takéto konanie zakladá neplatnosť oboch zmlúv o prevode majetku štátu (§ 39
Občianskeho zákonníka). Dovolateľka namietala aj správnosť záveru odvolacieho súdu
o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej 1/. Podľa názoru dovolateľky mandatár
nezodpovedá za porušenie záväzku z dojednaného právneho úkonu s treťou osobou,
s výnimkou, ak by sa sám mandatár zaviazal k takémuto záväzku. Keďţe v čase podpisu
sporných zmlúv o prevode nehnuteľností nebol správou katastra povolený vklad záloţného
práva do katastra nehnuteľností na základe záloţnej zmluvy uzavretej medzi štátnym
podnikom a ţalovanou 1/, nedošlo k vzniku záloţného práva. Ţalovaná 1/ v skutočnosti
nerealizovala záloţné právo v zmysle Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka a ani
nebola oprávnená toto právo realizovať ako záloţný veriteľ bez potrebného súhlasu vlády
podľa § 45 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. (išlo totiţ o prevod štátneho majetku, ktorého
scudzovanie v tom čase podliehalo presne stanoveným zákonným podmienkam). Napriek
tomu ale došlo k prevodu štátneho majetku na základe úkonov vykonaných v súvislosti
s plnením mandátnej zmluvy zo strany ţalovanej 1/, ktorej platnosť bola podmienená
vznikom záloţného práva. Z uvedeného vyplýva, ţe ţalovaná 1/ sa na nezákonnom prevode
majetku štátu priamo podieľala – všetky zmluvy s výnimkou druhej zmluvy z 3. decembra
1993 boli podpísané 23 novembra 1993 a všetky úkony smerovali k scudzeniu majetku štátu
bez opory v § 45 zákona č. 92/1991 Zb. V ďalšej časti dovolania ţalobkyňa 1/ reagovala na
názory odvolacieho súdu v súvislosti s nesprávnym označením bývalého štátneho podniku
v jednotlivých zmluvách a k záverom o prevode nehnuteľností na nájomcov, pričom v tejto
otázke za správny povaţovala názor súdu prvého stupňa.
Ţalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie zamietnuť a priznať
im náhradu trov dovolacieho konania vo výške 2 272,28 €. Nesúhlasili s dovolateľkou
podaným výkladom čl. IV ods. 1 zákona č.17/1993 Z.z. Podľa ich názoru toto ustanovenie
nemoţno aplikovať na daný prípad, lebo nešlo o prevod a prechod majetku, ktorý sa
uskutočnil podľa „osobitných predpisov“. Napadnutý prevod sa neuskutočnil podľa predpisov
o privatizácii. Prevod vlastníckeho práva na základe priameho výkonu záloţného práva
záloţným veriteľom bol uskutočnený v súlade s vtedy platnými predpismi – Občianskym
zákonníkom a Obchodným zákonníkom. V ďalšej časti vyjadrenia sa dotkli námietky
dovolateľky o momente vzniku záloţného práva, jeho následnej realizácie priamym predajom
zaloţených nehnuteľností a právnych účinkoch vkladu. Zdôraznili, ţe argumenty dovolateľky
o obchádzaní § 45 zákona č. 92/1991 Zb. neobstoja, lebo toto ustanovenie sa na danú vec
nevzťahovalo. Za nedôvodnú označili tieţ námietku dovolateľky týkajúcej sa pasívnej
legitimácie ţalovanej 1/; v konaní o neplatnosť kúpnych zmlúv musia byť totiţ účastníkmi
konania všetci účastníci napadnutého právneho úkonu.
Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe odvolací súd správne zistil skutkový
stav a vec aj správne právne posúdil. Nedôvodné dovolanie ţiadala zamietnuť.
Ţalobcovia 2/ a 3/ uviedli, ţe dovolanie ţalobkyne 1/ je dôvodné a stotoţnili sa s jej
argumentáciou. Zhodne navrhli, aby dovolací súd buď napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe
potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením, alebo ho zrušil a vec
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Právne úkony, neplatnosti ktorých sa ţalobcovia
dovolávali, sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, lebo uzavretie
týchto zmlúv od počiatku sledovalo obchádzanie zákona. Prevody sporných nehnuteľností
boli zaloţené na neexistujúcom vlastníckom práve prevodcu. Odvolací súd sa týmito
okolnosťami takmer vôbec nezaoberal, hoci pre posúdenie veci boli dôleţité.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O.s.p.), preskúmal rozsudok
odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania neboli
dovolateľom namietané a ani z obsahu spisu tieto vady nevyplynuli.
Dovolateľka namieta, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd pouţil iný právny
predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval.
Odvolací súd zaloţil svoje zmeňujúce rozhodnutie na právnom názore, ţe ţalobkyňa
1/ nebola aktívne legitimovaná podať ţalobu, ktorou sa domáha neplatnosti predmetných
prevodov. Tento názor vyvodil odvolací súd z toho, ţe k prevodom vlastníctva zo štátu na iné
osoby, neplatnosti ktorých sa domáha, nedošlo podľa osobitných predpisov tak, ako to má
na mysli čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej
národnej rady č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach
prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov a zákon č. 92/1991 Zb. Uvedené osobitné predpisy, na ktoré je
odkaz v poznámke pod čiarou č. 1 k tomuto ustanoveniu, sú predpismi upravujúcimi proces
privatizácie a v danom prípade k predmetným prevodom nedošlo v procese privatizácie.
Keďţe prevody, určenia neplatnosti ktorých sa ţalobkyňa 1/ domáha, sa neuskutočnili podľa
týchto osobitných predpisov, nebola ţalobkyňa aktívne legitimovaná na podanie ţaloby
v zmysle čl. IV ods. 1 uvedeného zákona.
Predmetom konania je ţaloba, ktorou sa štát zastúpený prokurátorom domáha určenia
neplatnosti prevodu majetku štátu na základe zmlúv o prevode majetku štátu, ktoré uzavreli
P., š.p., B., Ţ. Š. ako prevodca, zastúpený na základe mandátnej zmluvy V., a.s. B., pobočka
Dunajská Streda (ţalovaná 1/) a ţalovaní 2/ a 3/ ako nadobúdatelia 23. novembra 1993 a 3.
decembra 1993 podľa § 299 Obchodného zákonníka a § 588 Občianskeho zákonníka.
Ţalobkyňa 1/ vyvodzovala svoju aktívnu legitimáciu na podanie predmetnej ţaloby
z toho, ţe prevodca pri prevode porušil § 45 zákona č. 92/1991 Zb., lebo k prevodu
vlastníctva nebol udelený súhlas vlády v zmysle uvedeného ustanovenia.
Dovolací súd názor odvolacieho súdu o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobkyne 1/
povaţuje za správny. Z hľadiska skutkového stavu v prejednávanej veci bolo zistené, ţe právo
hospodárenia k dotknutému majetku štátu mal pôvodne P., š.p., B., Ţ. Š.. Vzhľadom na
zadlţenosť tohto štátneho podniku v dôsledku nesplácania predchádzajúcich úverov, ktoré mu
poskytla ţalovaná 1/, došlo medzi nimi k dohode o poskytnutí nového úveru s cieľom
zlikvidovať predchádzajúci dlh. Táto dohoda sa realizovala 23. novembra 1993 uzavretím
novej úverovej zmluvy č. 1/1993 o poskytnutí úveru 6 700 000,-- Sk. Uvedená úverová
zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podľa jej čl. IV bol
úver zabezpečený záloţným právom (§ 151 a aţ 151g Občianskeho zákonníka) na
nehnuteľnosti a dostihové kone. K tejto úverovej zmluve bol uzavretý aj dodatok stanovujúci
jednotlivé splátky. V ten istý deň (23. novembra 1993) bola medzi tými istými účastníkmi
uzavretá aj záloţná zmluva č. 1/1993 podľa § 151a aţ 151g Občianskeho zákonníka a § 299
a nasl. Obchodného zákonníka; v nej bolo dohodnuté, ţe záloţné právo sa vzťahovalo na
majetok záloţcu. V ten istý deň (23. novembra 1993) uzavreli napokon tí istí účastníci
mandátnu zmluvu podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorou záloţca splnomocnil
ţalovanú 1/, aby v jeho mene predala veci, na ktoré bolo zriadené záloţné právo, a to priamo
alebo na verejnej draţbe. Spis nasvedčuje tomu, ţe v zmysle dohodnutého došlo 23.
novembra 1993 a 3. decembra 1993 k uzavretiu zmlúv o prevode nehnuteľností, ktoré
uzavreli P., š.p., B., Ţ. Š. ako prevodca, zastúpený na základe mandátnej zmluvy V., a.s. B.,
pobočka Dunajská Streda (ţalovaná 1/) a ţalovanými 2/ a 3/ ako nadobúdateľmi.
Vyššie uvedené okolnosti sú určujúce z hľadiska posúdenia, či prevod majetku
zo štátu na iné osoby predmetnými zmluvami bol prevodom, ktorý sa uskutočnil podľa
osobitných predpisov v zmysle čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. Len v takom prípade je
totiţ štát oprávnený podať ţalobu na určenie neplatnosti prevodu vlastníctva.
Podľa čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. ak pri prevode alebo prechode majetku
vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov, boli
porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, je štát oprávnený podať
návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva. Pri podaní návrhu
a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor. K bliţšiemu vysvetleniu pojmu „osobitné
predpisy“ slúţi odkaz pod čiarou k tomuto ustanoveniu (viď ďalej).
Vychádzajúc z uvedeného treba zdôrazniť, ţe po podaní osobitného návrhu (ţaloby)
štátu zastúpeného prokurátorom, ktorým sa v občianskom súdnom konaní domáha určenia
neplatnosti prevodu alebo prechodu majetku v štátnom vlastníctve v zmysle čl. IV. ods. 1
zákona č. 17/1993 Z.z., musí súd pred posúdením opodstatnenosti tejto ţaloby vyriešiť
najskôr otázku jej prípustnosti, a to z dôvodu, ţe zákon uvedený prostriedok ochrany majetku
v štátnom vlastníctve neupravuje ako všeobecne pouţiteľný všade tam, kde dochádza
k prevodu majetku štátu, ale moţnosti jeho aplikácie viaţe na splnenie určitých podmienok.
Samotnými dôvodmi vedúcimi k neplatnosti prevodu alebo prechodu majetku štátu, ktoré
v takejto ţalobe tvrdí prokurátor, sa preto súd môţe zaoberať aţ po tom, ako dospeje k záveru,
ţe ţaloba je podaná v súlade s uvedeným článkom.
V zmysle článku IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. zákonnými podmienkami
prípustnosti takejto osobitnej ţaloby prokurátora zastupujúceho štát je : 1/ aby sa ţalobou
uplatnený nárok vyvodzoval z prevodu alebo prechodu majetku vo vlastníctve štátu na iné
osoby, 2/ aby prevod alebo prechod bol uskutočnený podľa osobitných predpisov (viď odkaz
pod čiarou k tomuto ustanoveniu), 3/ aby pri prevode alebo prechode došlo k porušeniu
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Štát zastúpený prokurátorom je aktívne
legitimovaný na podanie ţaloby o neplatnosť takéhoto prevodu alebo prechodu len v prípade,
ţe sú tieto podmienky splnené zároveň (kumulatívne). Ak z nich nie je splnená čo i len jedna,
nemá aktívnu legitimáciu na podanie uvedenej ţaloby.
V konaní pred súdmi niţších stupňov nebolo sporné, ţe uvedenými zmluvami
o prevode nehnuteľností (kúpnymi zmluvami) došlo k prevodu majetku vo vlastníctve štátu
na iné osoby. Moţno preto konštatovať, ţe prvá z dvoch vyššie uvedených podmienok je
splnená. Pokiaľ ale ide o splnenie druhej podmienky, je situácia v danej veci iná.
Vzhľadom na účel, sledovaný súborom osobitných právnych predpisov, na ktorý je
odkaz pod čiarou k ustanoveniu čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. tvorí ho zákon
č. 427/1990 Zb. (tzv. zákon o malej privatizácii), zákon č. 474/1990 Zb. (upravujúci
pôsobnosť orgánov Slovenskej republiky v procese tzv. malej privatizácie), vyhláška
č. 568/1990 Zb. (upravujúca verejné draţby a vstup na ne v procese tzv. malej privatizácie),
zákon č. 92/1991 Zb. (tzv. zákon o veľkej privatizácii), zákon č. 253/1991 Zb. (vymedzujúci
pôsobnosť orgánov Slovenskej republiky v procese tzv. veľkej privatizácie a ustanovujúci
Fond národného majetku Slovenskej republiky), ďalej ustanovenia § 2, 3 a 4 zákona
č. 138/1991 Zb. (určujúce podmienky, za ktorých majetok štátu prechádza do vlastníctva
obce) a napokon ustanovenie § 761 Obchodného zákonníka (upravujúce podmienky,
za ktorých aj po účinnosti tohto zákonníka treba naďalej aplikovať predchádzajúcu právnu
úpravu) je nepochybné, ţe tento súbor sa týka výlučne právnych vzťahov, v rámci ktorého sa
realizoval proces privatizácie majetku štátu. Tento záver vyplýva jednak zo samotného účelu,
predmetu a rozsahu právnej úpravy týchto taxatívne vymenovaných osobitných predpisov,
jednak z toho, ţe aj spomenutý článok IV. zákona č. 17/1993 Z.z. sa stal integrálnou súčasťou
predpisu upravujúceho tento proces (zákon č. 92/1991 Zb. o tzv. veľkej privatizácii)
a prostriedkom ochrany práv štátu v ňom.
Záver, ţe štát zastúpený prokurátorom je aktívne legitimovaný domáhať sa neplatnosti
prevodu alebo prechodu majetku štátu na iné osoby ţalobou v zmysle čl. IV ods. 1 zákona
č. 17/1993 Z.z. len, ak k prevodu došlo v procese privatizácie majetku štátu, zodpovedá aj
stanovisku, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
20. októbra 1997 pod č. Cpj 22/97 (stanovisko bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 41/1997), v ktorom sa medziiným uvádza, ţe
„cieľom tejto právnej úpravy bola zvýšená ochrana štátu ako vlastníka v procese privatizácie
jeho majetku”. Z obsahu predmetného stanoviska vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky aj v rozsudku z 28. októbra 1998 sp. zn. 4 Cdo 41/1998, závery ktorého sú
aplikovateľné aj na prejednávanú vec.
Vyššie uvedené opodstatňuje záver, ţe štát zastúpený prokurátorom je aktívne
legitimovaný podať ţalobu v zmysle čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. len vtedy, ak sa
prevod alebo prechod majetku vo vlastníctve štátu, neplatnosť ktorého namieta, uskutočnil
v procese privatizácie. Z hľadiska posúdenia uvedenej otázky zostalo vyriešiť, či sa
predmetný prevod uskutočnil v procese privatizácie.
Dovolací súd pri riešení otázky, či k spornému prevodu došlo v procese privatizácie,
vychádzal z predmetu a rozsahu právnej úpravy danej „osobitnými právnymi predpismi“
(čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z.) a zo skutkových a právnych okolností relevantných
pri prevode sporných nehnuteľností na ţalovaných 2/ a 3/ podľa zmlúv z 23. novembra 1993
a 3. decembra 1993. Na tomto základe dovolací súd zhodne so záverom odvolacieho súdu
za rozhodujúce povaţoval, ţe zo ţiadnej právne významnej skutočnosti, ktorá v konaní vyšla
najavo, nebolo moţné vyvodiť, ţe by sa prevod na základe týchto zmlúv uskutočnil podľa
„osobitných predpisov“ – v procese privatizácie. Išlo o zmluvy uzavreté mimo tohto procesu,
a to podľa ustanovení § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 299 Obchodného zákonníka.
Dovolací súd dospel k záveru zhodnému so záverom odvolacieho súdu, ţe sporné prevody sa
v tomto prípade neuskutočnili podľa uvedených „osobitných predpisov“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu rozhodol preto odvolací súd správne, keď
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu o určenie
neplatnosti prevodu majetku štátu zamietol. Vzhľadom na neopodstatnené uplatnenie
dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dovolací súd dovolanie zamietol
podľa § 243b ods.1 O.s.p.
Keďţe ţaloba bola v danom prípade správne zamietnutá z dôvodu, ţe štát zastúpený
prokurátorom nebol aktívne legitimovaný na jej podanie, nebolo potrebné sa v konaní
na súdoch niţších stupňov (rovnako v dovolacom konaní) zaoberať okolnosťami, ktoré by
boli významné pre posúdenie veci v prípade, keby táto aktívna legitimácia bola daná.
Pre úplnosť moţno uviesť, ţe závery, ku ktorým dospel odvolací a dovolací súd
pri posudzovaní prípustnosti ţaloby štátu zastúpeného prokurátorom podľa čl. IV zákona
č. 17/1993 Z.z., nebránia tomu, aby sa uvedené dôvody, z ktorých sa vyvodzuje neplatnosť
vyššie označených zmlúv o prevode nehnuteľností, posúdili v inom občianskom súdnom
konaní, začatom na základe štátom podanej všeobecnej (vlastníckej) ţaloby.
Dovolací súd pre úplnosť povaţuje za potrebné poukázať na to, ţe aj pred prijatím
zákona č. 17/1993 Z.z. ( konkrétne článku IV ) teda pred tým, neţ sa toto ustanovenie stalo
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, mal štát ako vlastník hnuteľných
a nehnuteľných vecí patriacich do jeho majetku, primeraný – všeobecný a všeobecne (a bez
časového obmedzenia) pouţiteľný – právny prostriedok (nástroj), ktorým sa úspešne mohol
domáhať ochrany svojich práv a dosiahnuť medziiným určenie neplatnosti právneho úkonu,
ktorým došlo k prevodu majetku. Takým nástrojom bola aj pred účinnosťou vyššie uvedeného
zákonného ustanovenia ţaloba štátu ako vlastníka (§ 126 Občianskeho zákonníka).
Pokiaľ zákonodarca napriek existencii vyššie uvedeného všeobecného a všeobecne
(navyše bez časového obmedzenia) pouţiteľného procesného nástroja na ochranu práv štátu
ako vlastníka zaradil do právneho poriadku Slovenskej republiky ďalší procesný nástroj, je
potrebné sa zamyslieť nad účelom, ktorý tým bol sledovaný. Z toho potom moţno vyvodiť
charakteristické znaky tohto „nového“ právneho nástroja – ţaloby štátu zastúpeného
prokurátorom (čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z.). Takáto ţaloba: 1/ nemôţe dopadať
na všetky prípady, v ktorých štát mohol uţ za predchádzajúcej úpravy podať ţalobu ako
vlastník (§ 126 Občianskeho zákonníka) – v opačnom prípade by išlo o duplicitnú
(nadbytočnú a neţiaducu) právnu úpravu, 2/ môţe dopadať len na určitý špecifický okruh
vzťahov, so zreteľom na podstatu ktorých zákonodarca vyjadril zámer odlišne upraviť právo
štátu domáhať sa ochrany jeho práv (okruh týchto vzťahov vymedzuje priamo text zákona),
3/ je vo vzťahu k ţalobe štátu ako vlastníka (§ 126 Občianskeho zákonníka) osobitným
právnym nástrojom, ktorý – práve so zreteľom na jeho osobitnosť a uţšiu pôsobnosť
(v porovnaní so všeobecným prostriedkom ochrany práv štátu) – môţe byť úspešne uplatnený
len za splnenia osobitných podmienok v zákone vymedzených.
V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným 2/ a 3/ vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni 1/, ktorá v tomto konaní úspech nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p.) Ţalovaní 2/ a 3/
podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania a ich výšku
vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu trov dovolacieho konania celkom za dva úkony
právnej sluţby podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“), a to za prevzatie a prípravu
zastúpenia (7. mája 2009) a vyjadrenie k dovolaniu z 13. januára 2010. Pri určovaní výšky
náhrady trov konania vychádzal dovolací súd z toho, ţe advokátovi patrí odmena za jeden
úkon právnej sluţby podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pričom bolo potrebné
pri určení výšky odmeny podľa § 13 ods. 2 a 3 vyhlášky zohľadniť, ţe v danej veci išlo
o spojenie dvoch vecí na spoločné konanie a advokát zastupoval v dovolacom konaní dve
osoby. Ďalej bolo potrebné (vzhľadom na zmenu výpočtového základu) pri výpočte základnej
sadzby tarifnej odmeny prihliadnuť aj na to, ţe prvý úkon právnej sluţby bol vykonaný v roku
2009 a druhý v roku 2010. Základná sadzba tarifnej odmeny v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. (vychádzajúc z výpočtového základu za rok 2009 vo výške 695,41 €) potom
pri spojení dvoch vecí na spoločné konanie predstavuje 80,23 € (1/13 je 53,49 po zvýšení o ½
26,74 podľa § 13 ods. 3 vyhlášky). Vzhľadom na to, ţe ide o zastupovanie dvoch osôb, podľa
§ 13 ods. 2 vyhlášky sa tarifná odmena pre 1 osobu zníţi o 20%, t.j. 64,19 €. Odmena
za zastupovanie ţalovaných 2/ a 3/ za jeden úkon právnej sluţby v roku 2009 potom činí
128,38 €, čo s reţijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 6,95 € (6,95 x 2),
predstavuje 142,28 €. Za druhý úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2010 (vychádzajúc
z výpočtového základu za rok 2010 vo výške 721,40 € ), potom pri spojení dvoch vecí
na spoločné konanie predstavuje 83,23 € (1/13 je 55,49 po zvýšení o ½ 27,74 podľa § 13
ods. 3 vyhlášky). Vzhľadom na to, ţe ide o zastupovanie dvoch osôb, podľa § 13 ods. 2
vyhlášky sa tarifná odmena pre 1 osobu zníţi o 20 %, t.j. 66,59 €. Odmena za zastupovanie
ţalovaných 2/ a 3/ za jeden úkon právnej sluţby v roku 2010 potom predstavuje 133,18 €,
čo s reţijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 7,21 € (7,21 x 2) je 147,60 €.
Odmena advokáta potom predstavuje za obidva úkony právnej sluţby spolu 289,88 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. decembra 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová