Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 151/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť a

, obaja bytom , , Rakúsko, zastúpených advokátkou

Mgr. Martinou Beňovou, ktorá koná v mene Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o.,

Blumentálska 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -383 z 23. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2014 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -383 z 23. októbra 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovatelia skutkový stav a svoje námietky proti napadnutému postupu

a uzneseniu krajského súdu zhrnuli takto:

«(...) Sťažovatelia majú od roku 1993 v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území a vedené Okresným úradom

Dunajská Streda, katastrálny odbor na : rodinný dom na ulici

s prislúchajúcimi pozemkami (ďalej ako predmetné nehnuteľnosti).

Sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe zmluvy

o prevode nehnuteľností, medzi Všeobecnou úverovou bankou, a. s., ako prevodcom

a sťažovateľmi ako nadobúdateľmi. Predmetné nehnuteľnosti užívali najprv ako nájomcovia

a neskôr ako užívatelia bez právneho dôvodu spolu s

s tým, že po určitom čase menovaní nájomcovia prestali sťažovateľom uhrádzať nájomné za

užívanie predmetných nehnuteľností.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia podali dňa 14.8.2011 na Okresnom

súde Dunajská Streda návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa od menovaných

nájomcov ako odporcov domáhali vyplatenia neuhradeného nájomného, resp.

bezdôvodného obohatenia.

Okresný súd návrhu sťažovateľov vyhovel a dňa 4.9.2001 vydal pod č. k.

-18 platobný rozkaz, ktorým uložil odporcom zaplatiť sťažovateľom spoločne

a nerozdielne istinu vo výške 90 000,- Sk. Odporcovia proti vydanému platobnému rozkazu

podali odpor, na základe čoho došlo k zrušeniu platobného rozkazu a vo veci bolo

nariadené pojednávanie. Do konania boli neskôr pripustení na stranu odporcov v 3. a 4.

rade aj a , ktorý predmetnú nehnuteľnosť v priebehu

konania bez právneho dôvodu taktiež užívali.

V priebehu vedenia konania bol dňa 14.3.2011 Ministerstvom

hospodárstva Slovenskej republiky na Okresnom súde Dunajská Streda podaný žalobný

návrh smerujúci proti sťažovateľom, v rámci ktorého sa Slovenská republika v zastúpení

vyššie uvedeného ministerstva domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

ktoré okrem iného predstavovali aj nehnuteľnosti, ktorých užívania sa týkali aj sťažovateľmi

uplatnené nároky v konaní , a o platnosti prevodu ktorých bolo rozhodnuté už

v rámci právoplatného rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 8.10.2008.

Vyššie uvedenej veci bola na Okresnom súde Dunajská Streda pridelená spisová značka

.

Okresný súd Dunajská Streda uznesením -354 zo dňa 19.10.2012

konanie po 11 rokoch od vedenia tohto konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)

prerušil, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde

Dunajská Streda pod sp. zn. . Okresný súd pri preskúmavaní opodstatnenosti

prerušenia konania v dostatočnej miere neskúmal otázku dobromyseľnosti držby

sťažovateľov a ich nárokov z nezaplateného nájomného a z neskoršieho bezdôvodného

obohatenia odporcov v zmysle , a to aj napriek tomu, že

okresný súd si mohol otázku nadobudnutia vlastníctva a s ním súvisiacej dobromyseľnej

držby sťažovateľov prejudiciálne posúdiť sám. Okresný súd sa taktiež nezaoberal ani

možnosťou prípadného vydržania predmetných nehnuteľností sťažovateľmi. Okresný súd pri

prehodnocovaní možnosti prejudiciálneho posúdenia nárokov sťažovateľov rovnako

v dostatočnej miere nevenoval pozornosť právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave

zo dňa 8.10.2008, v ktorom sa uvedený krajský súd meritórne vyjadril

k otázke platnosti kúpnych zmlúv a prevodu vlastníckeho práva na sťažovateľov.

Proti Uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -354 zo dňa

19.10.2012 podali sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom odvolací súd

upozornili na vyššie uvedené skutočnosti, pričom zároveň upozornili aj na potrebu

predbežného preskúmania otázky prípadného vydržania predmetných nehnuteľností.

Uznesením -383 zo dňa 23.10.2013, ktoré bolo sťažovateľom doručené

dňa 20.11.2013, Krajský súd v Trnave uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa

19.10.2012 potvrdil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí sa stotožnil s opodstatnenosťou

prerušenia konania o vydanie nevyplateného nájomného a bezdôvodného obohatenia

z dôvodu vedenia iného sporového konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

sťažovateľov, a to aj napriek tomu, že v obdobných veciach v rámci jeho predchádzajúcich

rozhodnutí zo dňa 17.2.2004 a -321 zo dňa 29.5.2013 ten istý

súd zrušil rozhodnutia prvostupňových súdov, ktorými prvostupňové súdy tieto konania

prerušili, a to z dôvodu potreby predbežného posúdenia otázky dobromyseľnosti držby

sťažovateľov v prípade predmetných nehnuteľností a vplyvu tejto dobromyseľnosti na ich

nároky z nezaplateného nájomného a bezdôvodného obohatenia. (...)

Ku garanciám spravodlivého súdneho konania je možné zaradzovať tak požiadavku

rešpektovania princípu právnej istoty, podľa ktorého účastníci súdneho konania majú právo

na to, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach

dala rovnaká odpoveď.

Sťažovatelia majú za to, že nimi namietaný postup Krajského súdu v Trnave v konaní

sp. zn. je v rozpore s princípmi právnej istoty a tým aj s právom

sťažovateľom na spravodlivý proces, keď:

a) v skutkovo totožnej veci, ako bola vec prejednávaná v konaní sp. zn.

a v konaní sp. zn. , Krajský súd v Trnave v otázke dôvodnosti prerušenia

vyvodil úplne opačné závery aké boli vyslovené vo vyššie uvedených skutkovo takmer

totožných veciach,

b) krajský súd sa v dostatočnej miere nevysporiadal s otázkou, či súd prvého stupňa

nebol pri preskúmavaní prejudiciálnej otázky týkajúcej sa vlastníctva viazaný právoplatným

rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 8.10.2008, v rámci

ktorého už došlo k preskúmaniu vlastníckeho práva sťažovateľov k predmetným

nehnuteľnostiam a taktiež sa nevysporiadal ani s otázkou prípadného vydržania

predmetných nehnuteľností sťažovateľmi.

Ad a): K odlišnej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Trnave

V namietanom rozhodnutí Krajského súdu v Trnave sp. zn. mal

krajský súd ako súd odvolací posúdiť dôvodnosť prerušenia konania v rámci uznesenia

Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -354 zo dňa 19.10.2012. Odvolací súd

sa v prípade odvolacieho konania plne stotožnil s argumentáciou súdu

prvého stupňa, keď okrem iného uviedol, že „správny bol názor súdu I. stupňa o prerušení

konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c), ak prebieha iné konanie, alebo na konanie dal

podnet súd k zahájeniu konania, v ktorom je riešená alebo má byť riešená otázka, ktorá

môže mať význam pre jeho rozhodnutie, a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§

135 ods. 2), iné konanie môže prebiehať na súde, alebo u iného orgánu. Dôvod prerušenia

konania súdom spočíva najmä v hospodárnosti konania.“ V tejto súvislosti odvolací súd

rovnako ako súd prvého stupňa poukázal na rozhodnutie zo dňa 19.6.2007, č. k.

-216. Krajský súd v odkaze na rozhodnutie -216 uviedol, že v

predmetnom rozhodnutí prejednávajúci súd ako súd odvolací vyslovil právny názor v

prípade zisťovaní aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľov v konaní, kde žiadajú

zaplatenie nájomného, prípadne vydanie bezdôvodného obohatenia, že vo veci bolo

potrebné sa zaoberať otázkou vlastníckeho práva navrhovateľov k predmetnej

nehnuteľnosti, keď prvostupňový súd konštatoval vo svojom rozhodnutí záväznosť údajov

obsiahnutých v katastri nehnuteľností o vlastníctve navrhovateľov, ktorý záver mal platiť

len dovtedy, pokiaľ nie je vlastnícke právo navrhovateľov spochybnené. Poukázal správne

na konanie na súde I. stupňa vedené pod sp. zn. , kde Slovenská republika

zastúpená Okresnou prokuratúrou žalovala Žrebčinec, štátny podnik, Šamorín a spol. o

vyslovenie neplatnosti prevodu majetku štátu, predmetom ktorého bola aj nehnuteľnosť

užívaná odporcami. Otázka vlastníckeho práva má význam pre rozhodnutie súdu v

prejednávanej veci. Javí sa preto vhodným, aby súd 1. stupňa prerušil v súlade s ust. § 109

ods. 2 písm. c) predmetné konanie, až do právoplatného skončenia konania vo veci

samej, na súde I. stupňa, vtedy vedenej pod sp. zn. . Preto aj správne uzavrel, že

nastal obdobný prípad tým, že Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom hospodárstva

SR podala žalobu voči vlastníkom nehnuteľnosti, zapísaní v katastri na kat. úz

. a o určenie vlastníckeho práva z dôvodu, že jeho

aktívna legitimácia je daná s poukazom na , podľa ktorého

majetok, ktorý nebol z akýchkoľvek dôvodov predmetom privatizácia je v správe

ministerstva, že zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 23.11.1993 a 3.12.1993 sú

absolútne neplatné, nehnuteľnosti neboli predmetom privatizácie a podnik, ktorý mal k

nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu právo hospodárenia už neexistuje a je

vymazaný z Obchodného registra, tieto nehnuteľnosti majú patriť do správy ministerstva.

Preto predbežná otázka, ktorú by mal súd riešiť v konaní o vydanie bezdôvodného

obohatenia je zisťovať aktívnu legitimáciu navrhovateľa v tomto konaní. A keďže prebieha

spor, kde subjekt zastupujúci Slovenskú republiku, uplatňuje nárok na určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, spor o vlastníctvo, v konaní na plnenie by sa museli vykonať tie

dôkazy, ktoré budú vykonané v konaní o určenie vlastníckeho práva, tak správne poukázal

na to, že takýto postup bol nehospodárny. Preto aj odvolací súd konštatuje, že I. stupňový

súd s poukazom na správne prerušil konanie z dôvodu

hospodárnosti až do právoplatného rozhodnutia o vlastníctve navrhovateľov v konaní

vedenom pod sp. zn. .“ Uvedené konštatovanie Krajského súdu v Trnave v

rámci namietaného rozhodnutia sa však diametrálne odlišuje od jeho rozhodnutí 23Co

247/03 zo dňa 17.2.2004 a -321 zo dňa 29.5.2013, ktoré boli Krajským

súdom v Trnave vydané v rámci obdobných konaní o odvolaní sťažovateľov proti

rozhodnutiam Okresného súdu Dunajská Streda o prerušení konania až do právoplatného

skončenia vecí a . V poslednej spomenutej veci

posudzoval Krajský súd v Trnave opodstatnenosť prerušenia konania o vydanie

bezdôvodného obohatenia z dôvodu začatia konania o určenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam, ktorých sa uplatnené bezdôvodné obohatenie sťažovateľov týkalo. Krajský

súd v Trnave v predmetnom rozhodnutí predovšetkým poukázal na to, že pre rozhodnutie

súdu môže mať často význam otázka, ktorá patrí do právomoci iného orgánu, pričom sa

nevylučuje, aby o tejto inej otázke rozhodoval súd (napr. v otázke platnosti, resp.

neplatnosti úkonu, atď.), pokiaľ nejde o prípady podľa , teda o prípady,

keď je súd viazaný rozhodnutím tohto iného orgánu. Krajský súd v Trnave uviedol, že

v prípade povahy jednak konania, ktoré bolo na Okresnom súde Dunajská Streda vedené

(teda prípadu konania skutkovo totožného s konaním ), ako aj samotného

konania, pre ktoré bolo uvedené konanie prerušené (Konanie vedené na Okresnom súde

Dunajská Streda sp. zn. ), nejde o otázku, ktorú by prejednávajúci súd nebol

oprávnený riešiť ako predbežnú a pre ktorú by bolo potrebné predmetné konanie prerušiť.

Odvolací súd, obdobne ako to urobil v jeho rozhodnutí zo dňa 17.2.2004,

taktiež pripomenul povinnosť prejudiciálneho posúdenia otázky dobromyseľnej držby

sťažovateľov predmetných nehnuteľností, ktorých sa konanie týkalo a následného

preskúmania nárokov sťažovateľov v zmysle . Krajský

súd v Trnave v závere predmetného rozhodnutia uviedol, že „súd prvého stupňa je

oprávnený a povinný prejudiciálne riešiť otázku vlastníctva nehnuteľnosti, otázku

dobromyseľnosti držby nehnuteľnej veci navrhovateľmi a po vykonaní dokazovaní ich aj

vyvodiť. Súdu prvého stupňa nič nebráni pokračovať v konaní vo veci samej vykonaním

dokazovania s prihliadnutím aj ku skutočnosti, že ide o reštančnú vec. Na Okresnom súde

v Dunajskej Strede neprebieha konanie (), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže

mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, práve naopak, ako už odvolací súd hore

uviedol, súd v tejto veci bude posudzovať spornú otázku dobromyseľnosti držby

navrhovateľov a s tým súvisiacu otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.“ Krajský súd

v Trnave tak v rámci svojho rozhodnutia -383 zo dňa 23.10.2013 diametrálne

odlišne posúdil otázku naplnenia dôvodov na prerušenie konania, ako to urobil v prípade

skutkovo totožných veciach a . V tejto súvislosti sťažovatelia

majú za potrebné poukázať na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky,

ktorý v súvislosti s chráneným princípom právnej istoty a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa a Dohovoru okrem iného vyslovil, že

„k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. .

, ).“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. mája

2013, sp. zn. -48). Obdobne Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry konštatoval, že vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho súdu

predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv (napr. Beian proti Rumunsku).

Na základe vyššie uvedeného máme za to, že vzájomne si odporujúca rozhodovacia

činnosť Krajského súdu v Trnave za tých istých skutkových okolností a za stavu, kedy

Krajský súd v Trnave v namietanom rozhodnutí ani riadne neodôvodnil z akého dôvodu sa

bližšie nevenoval možnosti prejudiciálneho posúdenia sťažovateľmi namietanej

dobromyseľnej držby predmetných nehnuteľností, je v rozpore s princípmi právnej istoty

a tým aj práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného

v a v Dohovoru.

Ad b) K otázke preskúmania otázky záväznosti právoplatného rozhodnutia Krajského

súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 8.10.2008, ktorým bolo meritórne rozhodnuté

v konaní

Sťažovatelia taktiež poukazujú aj na to, že Krajský súd v Trnave sa v rámci jeho

preskúmacej činnosti v odvolacom konaní bližšie nezaoberal skutočnosťou,

že o otázke vlastníckeho práva sťažovateľov k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré sa týkali

bezdôvodného obohatenia odporcov, bolo už právoplatne rozhodnuté v rozsudku Krajského

súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 8.10.2008, v rámci ktorého sa vyššie uvedený

súd v dostatočnej miere vysporiadal s otázkou vlastníckych práv sťažovateľov k predmetným

nehnuteľnostiam a k nim uskutočneným námietkam zo strany Slovenskej republiky.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že o otázkach, ktoré si Okresný súd Dunajská Streda

nebol v konaní schopný prejudiciálne posúdiť, teda o otázkach platnosti

kúpnych zmlúv k nehnuteľnostiam a s tým spojených otázkach vlastníckeho práva

(a otázkach námietok nadobudnutia tohto vlastníckeho práva), pre ktoré okresný súd

predmetné konanie prerušoval dňa 19.10.2012, bolo už právoplatne rozhodnuté vo vyššie

uvedenom rozhodnutí Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 8.10.2008.

Okresný súd Dunajská Streda, rovnako ako aj Krajský súd v Trnave, boli v zmysle § 159

ods. 2 a ods. 3 viazaní posúdením hmotnoprávnej otázky nadobudnutia vlastníckeho

práva a platnosti kúpnych zmlúv k predmetným nehnuteľnostiam sťažovateľov zo strany

Krajského súdu v Trnave obsiahnutom vo vyššie uvedenom rozhodnutí

zo dňa 8.10.2008. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v

rámci svojej rozhodovacej činnosti, keď v súvislosti s prejudiciálnym posudzovaním

hmotnoprávnych otázok už skôr vyriešených v iných konaniach uviedol, že pokiaľ už bola

v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu

účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu,

viazaný jej skorším posúdením (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 31. januára 2012 sp. zn. ). V tejto súvislosti zaujal obdobné stanovisko aj

Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti okrem iného

uviedol, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2

, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými

rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa

konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné

rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti

s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné

stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný

rozpor so zákonom (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. januára

2010, sp. zn. ). Okresný súd Dunajská Streda pri rozhodovaní o prerušení

konania, ako ani Krajský súd v Trnave v rámci odvolacieho konania sa

vyššie uvedeným imperatívom neriadili, pričom Krajský súd v Trnave sa s vyššie uvedenou

skutočnosťou bližšie nevysporiadal ani v namietanom rozhodnutí -383 zo dňa

23.10.2013.

Aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že sa Krajský súd v Trnave

v rozhodnutí -383 zo dňa 23.10.2013 sa v dostatočnej miere nevysporiadal

s námietkami sťažovateľov, pričom takýto svoj postup náležite neodôvodnil, na základe

čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

3. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhajú aj priznania primeraného finančného

zadosťučinenia z týchto dôvodov:

„V zmysle a navrhujeme,

aby súd priznal sťažovateľom voči Krajskému súdu v Trnave, ktorý porušil ich základné

právo na súdnu ochranu podľa a spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru, nárok na primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 1500

EUR. Máme zato, že v tomto prípade deklarovanie porušenia práva a príkaz konať bez

zbytočných prieťahov nemožno považovať za dostatočné. V zmysle uvedených ustanovení

a zákona môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo

sa porušilo, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy

vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia sú už od roku 1993 vedení Správou katastra Dunajská Streda na

, katastrálne územie , ako bezpodieloví spoluvlastníci

nehnuteľností, ktorých sa sporové konanie o zaplatenie neuhradeného nájomného a vydanie

bezdôvodného obohatenia týka. Napriek formálnej garancii ochrany vlastníctva v čl. 20

, ako aj ustanoveniach a nasl. ,

boli sťažovatelia od roku 1996, kedy bolo proti nim zahájené na Okresnom súde Dunajská

Streda pod sp zn. na podnet Slovenskej republiky zastúpenej Okresnou

prokuratúrou Dunajská Streda konanie o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv k predmetným

nehnuteľnostiam, vystavovaní obmedzovaniu ich vlastníckych práv zo strany ich pôvodných

nájomníkov a s tým súvisiacimi nekonečne sa vlečúcimi súdnymi konaniami o zaplatenie

neuhradeného nájomného, privolenia výpovedí z nájmu, vyprataní a vydaní bezdôvodného

obohatenia neoprávnených užívateľov. Aj napriek tomu, že rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo dňa 8.10.2008 došlo k zamietnutiu žaloby Slovenskej

republiky a tým aj k potvrdeniu vlastníckeho práva sťažovateľov k predmetným

nehnuteľnostiam, títo sťažovatelia sú aj naďalej vystavovaní zbytočným prieťahom

a nesprávnym procesným postupom súdov v konaniach, v ktorých si uplatňujú svoje práva

z ich vlastníckeho práva. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj počet ústavných sťažností

podaných sťažovateľmi, v rámci ktorých sa museli sťažovatelia opakovane v rôznych

konaniach súvisiacich s ich nehnuteľnosťami domáhať ochrany ich práva na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov. Navyše uvedená situácia sa skomplikovala podaním

opätovného žalobného návrhu Slovenskej republiky, tentokrát zastúpeného Ministerstvo

hospodárstva Slovenskej republiky, smerujúceho proti sťažovateľom, v rámci ktorého

Slovenská republika opätovne napadla vlastnícke práva sťažovateľom k predmetným

nehnuteľnostiam. Aj napriek tomu, že otázka nadobudnutia vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam už bola právoplatne vyriešená v rozhodnutí Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo, dňa 8.10.2008, neskôr potvrdeného v rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16.12.2010, je dnes tá

istá vec tých istých účastníkov opätovne prejednávaná na Okresnom súde Dunajská Streda

pod sp. zn. . Sťažovatelia sú tak dnes opätovne vystavovaní účelovým postupom

súdov prvého stupňa v konaniach o vydanie bezdôvodného obohatenia neoprávnených

užívateľov ich nehnuteľností, v rámci ktorých súdy prvého stupňa namiesto toho, aby otázku

vlastníckeho práva jednak z pohľadu rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn.

, ako aj z pohľadu minimálne dobromyseľnej držby, prejudiciálne posúdili

a vec meritórne rozhodli, predmetné konania opakovane prerušujú, a to z dôvodu vedenia

konania , v ktorom sa napriek prejednávajú tie isté

skutočnosti, ako to bolo v už právoplatne skončenom konaní . Je preto

nepochybné, že sťažovatelia aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti oprávnene

očakávajú od súdov, minimálne od tých odvolacích, že k ich právnej veci budú pristupovať

s osobitnou pozornosťou a že v prípade týchto vecí aj vzhľadom na dĺžku týchto konaní

nepôjdu cestou omylov, prieťahov a neodôvodnených rozhodnutí. Konanie o zaplatenie

dlžného nájomného a bezdôvodného obohatenia odporcov vedené na Okresnom súde

Dunajská Streda pod sp. zn. dnes trvá už vyše 12 rokov, pričom nedôsledný

postup tak okresného súdu, ako aj odvolacieho súdu, je spôsobilý vytvoriť ďalšie zbytočné

prieťahy v konaní a tým aj zasiahnuť do práva sťažovateľov na prejednanie ich veci bez

zbytočných prieťahov, a to v trvaní minimálne ďalšieho roka. Aj napriek týmto

skutočnostiam sú sťažovatelia v prípade odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde

v Trnave pod sp. zn. opakovane vystavení právnej neistote a beznádeji, keď

rozhodnutie Krajského súdu v Trnave -383 zo dňa 23.10.2013 je bez

náležitého zdôvodnenia diametrálne odlišné od jeho predchádzajúcich rozhodnutí

v odvolacích konaniach vedených pod sp. zn. (-321 zo dňa

29.5.2013) a pod sp. zn. (rozhodnutie zo dňa 17.2.2004), v ktorých odvolací

súd posudzoval rovnakú otázku za skutkovo totožnej situácie, ako to bolo v prípade konania

. Z uvedeného vyplýva, že priznanie primeraného zadosťučinenia je vzhľadom

na skutkový stav veci odôvodnené.“

4. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„základné právo sťažovateľov (...) a (...) na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. , porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -383 zo dňa 23.10.2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva (...) primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 1500,- EUR, slovom tisícpäťsto EUR, ktoré je mu Krajský súd v Trnave povinný

uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva (...) primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 1500,-EUR, slovom tisícpäťsto EUR, ktoré je jej Krajský súd v Trnave povinný

uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť (...) a

(...) trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR na účet právneho zástupcu

-Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o., so sídlom Blumentálska č. 8, 811 07 Bratislava(...),

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -383 z 23. októbra 2013, ktorým

krajský súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -354

z 19. októbra 2012 o prerušení konania „až do právoplatného rozhodnutia vo veci určenia

vlastníckeho práva vedené na Okresnom súde v Dunajskej Strede pod sp. zn. “.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v až (). Podľa stálej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na

spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ), najmä s ustanovením § 157

ods. 2 (ďalej len „OSP“), v ktorom sú upravené náležitosti

odôvodnenia rozsudku.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľov ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu č. k.

-354, ktorým bolo uvedené konanie prerušené, a v tejto súvislosti považoval

za potrebné stručne poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia:

«(...) medzi účastníkmi konania je sporná platnosť nájomnej zmluvy, a je zrejmé, že

v určitom období nájomná zmluva už vôbec neexistovala a nehnuteľnosť bola užívaná bez

právneho dôvodu. Súčasne je sporné, kto, kedy nehnuteľnosť fakticky užíval, keď

navrhovatelia požadujú od odporcov vydanie bezdôvodného obohatenia spoločne

a nerozdielne.

Podaním dňa zo dňa 14.03.2011 vedené pod sp. zn. sa domáha

Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom hospodárstva SR voči spoluvlastníkom

a žalobou o určenie vlastníckeho práva(...)

(...) odporcovia prenajímali v súčasnosti bez právneho dôvodu majú užívať

2

nehnuteľnosť dom č.s. zastavané plochy a nádvoria o výmere 466ma parcelu č.

2

záhradu o výmere 248mvedené na registra C, kat. úz. , teda

nehnuteľnosť o spor, ktorého vlastníctva je vedené samostatné konanie.

(...) Rozhodnutie súdu môže mať často význam otázka, ktorá patrí do právomoci

iného orgánu. Nevylučuje sa, aby o tejto inej otázke rozhodoval súd (napríklad o otázke

platnosti, či neplatnosti právneho úkonu). Pokiaľ nejde o prípad podľa ,

vtedy o prípady, keď je súd viazaný rozhodnutím tohto iného orgánu. V ostatných prípadoch

si môže v zásade takéto otázky posúdiť súd aj sám (podľa ods. , Komentár ust.

ods. písm. c/ druhé vydanie prvý diel, Štefček, Ficová a kolektív, vydavateľ

Veková edícia komentované zákony čl. 398).Súd však musí v týchto prípadoch postupovať

veľmi citlivo, pretože výsledok konania, v ktorom sa rieši otázka majúc za podstatný vplyv

a význam pre rozhodnutie súdu, môže podstatne zmeniť rozhodnutie súdu vo veci samej.

Z dikcie ustanovenia § 135 ods. 2 in fine vyplýva, že v prípadoch, ak o takýchto otázkach

vydá príslušný orgán rozhodnutie, súd z neho vychádza. Ak by teda k rozhodnutiu

o podstatnej otázke majúce vplyv na rozhodnutie súdu došlo neskôr, ako vo veci samej,

môže to spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania, podľa § 228 ods. 1 . preto v týchto

prípadoch bude zrejmé procesne ekonomickejšie na rozhodnutie príslušného orgánu,

a konanie prerušiť. Obdobne zaujal stanovisko vo svojom komentář § 109 ods. 2 písm. a/

Občiansky soudny řád Komentáře, Drápal, Burež a kolektív, vydavateľ nakladateľstva CH

BECK čl. 752 ods. 3, kde tiež výslovne hovorí o prerušení konania v zmysle § 109 ods. 2

písm. c/ ak prebieha iné konanie, alebo na konanie dal podnet súd k zahájeniu konania,

v ktorom je riešená alebo má byť riešená otázka, ktorá môže mať význam pre jeho

rozhodnutie, a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§ 135 ods. 2) iné konanie

môže prebiehať na súde, alebo u iného orgánu. Dôvod prerušenia konania súdom spočíva

najmä v hospodárnosti konania. Súd poukazuje na odborný spor, kde tí istí navrhovatelia

a , žalovali iných nájomcov v konaní vedenom na tunajšom

súde pod č. sp.zn. . Krajský súd Trnava vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa

19.6.2007, č.k. -216 vyslovil právny názor v prípade zisťovaní aktívnej

vecnej legitimácie navrhovateľov v konaní, kde žiadajú zaplatenie nájomného, prípadne

vydanie bezdôvodného obohatenia, že vo veci bolo potrebné sa zaoberať otázkou

vlastníckeho práva navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti, keď I. stupňový súd

konštatoval vo svojom rozhodnutí záväznosť údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľností

o vlastníctve navrhovateľov, ktorý záver mal platiť len dovtedy, pokiaľ nie je vlastnícke

právo navrhovateľov spochybnené. Poukázal na vtedy prebiehajúce konanie na súde I.

stupňa vedené pod sp.zn. , kde Slovenská republika, zastúpená Okresnou

prokuratúrou žalovala Žrebčinec, štátny podnik, Šamorín a spol., o vyslovenie neplatnosti

prevodu majetku štátu, predmetom ktorého bola aj nehnuteľnosť užívaná odporcami.

Konštatoval, že nepochybne otázka platnosti prevodu majetku štátu, teda vlastná otázka

vlastníckeho práva navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti je otázkou , ktorá má význam

pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Javí sa byť preto vhodným, aby súd I. stupňa

prerušil v súlade s ust. predmetné konanie, až do právoplatného

skončenia konania vo veci samej, na súde I. stupňa, vtedy vedenej pod sp.zn. .

Je mať za to, že v súčasnosti nastal obdobný prípad tým, že nový subjekt Slovenská

republika, zastúpená Ministerstvom hospodárstva SR podala žalobu voči vlastníkom

nehnuteľnosti, zapísaní v katastri na kat. úz. . a

, kde je spochybnené vlastnícke právo a žiada určenie vlastníckeho práva

v prospech štátu majúc za to, že jeho aktívna legitimácia je daná s poukazom na § 47

písm. c/ podľa ktorého majetok, ktorý nebol z akýchkoľvek dôvodov

predmetom privatizácia je správe ministerstva. Potom skutočnosť, že zmluvy o prevode

nehnuteľností zo dňa 23.11.1993 a 3.12.1993 sú absolútne neplatné. Nehnuteľnosti neboli

predmetom privatizácie a podnik, ktorý mal mať k nehnuteľnostiam , ktoré boli predmetom

prevodu právo hospodárenia už neexistuje a je vymazaný z obchodného registra, tieto

nehnuteľnosti majú patriť do správy ministerstva.

Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade predbežná otázka, ktorú by mal povinnosť

súd riešiť v rámci konania o vydanie bezdôvodného obohatenia zisťovať aktívnu legitimáciu

navrhovateľov v tomto konaní, už prebieha opäť spor, kde nový subjekt, zastupujúci

Slovenskú republiku, uplatňuje nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, teda je

spor o vlastníctvo, ktoré je zapísané v katastri nehnuteľnosti, keď v tomto konaní by sa

museli vykonať všetky tie dôkazy, ktoré budú vykonané v konaní o určenie vlastníckeho

práva, by takýto postup bol nehospodárny. Rovnako by mohlo dôjsť k duplicitnému

rozhodnutiu vysloveniu rozdielneho právneho názoru, predčasne, ako sa vyrieši predbežná

otázka vlastníctva. V tejto konkrétnej veci súd vykonal pomerne široké

dokazovania potrebné na rozhodnutie vo veci samej. Ďalšie dokazovanie na preukázanie

vlastníckeho práva navrhovateľov by bolo nehospodárne v danej situácii, keď je podaný

návrh vo veci určenia vlastníckeho práva v marci 2011, v ktorej veci súd doposiaľ

právoplatne nerozhodol. S poukazom na súd prerušil konanie

z dôvodu hospodárnosti až do právoplatného rozhodnutia o vlastníctve navrhovateľov

v konaní vedenom pod sp.zn. . Po právoplatnom rozhodnutí o tomto nároku

súd bude pokračovať v konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia, keď sa preukáže na úkor

koho odporcovia sa mali bezdôvodne obohatiť v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka.»

Podstatou sťažnosti je najmä námietka „odlišnej rozhodovacej činnosti Krajského

súdu v Trnave“ a námietka nezohľadnenia „záväznosti právoplatného rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 8.10.2008, ktorým bolo meritórne

rozhodnuté v konaní “, ktorými sa však všeobecné súdy dostatočne

vysporiadali.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -383 z 23. októbra 2013, ktorým bolo

potvrdené citované uznesenie okresného súdu, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Krajský súd

v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„(...) Krajský súd Trnava vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 19.06.2007, č. k.

-216 vyslovil právny názor v prípade zisťovaní aktívnej vecnej legitimácie

navrhovateľov v konaní, kde žiadajú zaplatenie nájomného, prípadne vydanie

bezdôvodného obohatenia, že vo veci bolo potrebné sa zaoberať otázkou vlastníckeho práva

navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti, keď I. stupňový súd konštatoval vo svojom

rozhodnutí záväznosť údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľností o vlastníctve

navrhovateľov, ktorý záver mal platiť len dovtedy, pokiaľ nie je vlastnícke právo

navrhovateľov spochybnené. Poukázal na vtedy prebiehajúce konanie na súde I. stupňa

vedené pod sp. zn. , kde Slovenská republika, zastúpená Okresnou prokuratúrou

žalovala Žrebčinec, štátny podnik, Šamorín o vyslovenie neplatnosti prevodu majetku štátu,

predmetom ktorého bola aj nehnuteľnosť užívaná odporcami. Preto týmto argumentom

správne zdôvodňoval súd prvého stupňa, ak posudzoval teoreticky aj praxou podložené

správne názory na prerušenie konania. Keď pre rozhodnutie súdu môže mať často význam

otázka, ktorá patrí do právomoci iného orgánu. Pokiaľ nejde o prípad podľa § 135 ods. 1

, vtedy o prípady, keď je súd viazaný rozhodnutím tohto iného orgánu.

Správny bol názor súdu I. stupňa o prerušení konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c),

ak prebieha iné konanie, alebo na konanie dal podnet súd k zahájeniu konania, v ktorom je

riešená alebo má byť riešená otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, a ktorú

by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§ 135 ods. 2), iné konanie môže prebiehať na

súde, alebo u iného orgánu. Dôvod prerušenia konania súdom spočíva najmä

v hospodárnosti konania. Súd aj poukázal na obdobný spor, kde a

žalovali iných nájomcov v konaní vedenom na tunajšom súde pod č. sp. zn.

. Krajský súd Trnava vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 19.06.2007, č. k.

-216 vyslovil právny názor v prípade zisťovaní aktívnej vecnej legitimácie

navrhovateľov v konaní, kde žiadajú zaplatenie nájomného, prípadne vydanie

bezdôvodného obohatenia, že vo veci bolo potrebné sa zaoberať otázkou vlastníckeho práva

navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti, keď prvostupňový stupňový súd konštatoval vo

svojom rozhodnutí záväznosť údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľností o vlastníctve

navrhovateľov, ktorý záver mal platiť len dovtedy, pokiaľ nie je vlastnícke právo

navrhovateľov spochybnené. Poukázal správne na konanie na súde I. stupňa vedené pod

sp. zn. , kde Slovenská republika, zastúpená Okresnou prokuratúrou žalovala

Žrebčinec, štátny podnik, Šamorín a spol., o vyslovenie neplatnosti prevodu majetku štátu,

predmetom ktorého bola aj nehnuteľnosť užívaná odporcami. Otázka vlastníckeho práva

navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti je otázkou, ktorá má význam pre rozhodnutie

súdu v prejednávanej veci. Javí sa byť preto vhodným, aby súd I. stupňa prerušil v súlade

s ust. predmetné konanie, až do právoplatného skončenia

konania vo veci samej, na súde I. stupňa, vtedy vedenej pod sp. zn. .

Preto aj správne uzavrel, že nastal obdobný prípad tým, že Slovenská republika,

zastúpená Ministerstvom hospodárstva SR podala žalobu voči vlastníkom nehnuteľnosti,

zapísaní v katastri na kat. úz. , a

o určenie vlastníckeho práva z dôvodu, že jeho aktívna legitimácia je daná s poukazom na

, podľa ktorého majetok, ktorý nebol z akýchkoľvek dôvodov

predmetom privatizácie je v správe ministerstva, že zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa

23.11.1993 a 03.12.1993 sú absolútne neplatné, nehnuteľnosti neboli predmetom

privatizácie a podnik, ktorý mal k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu právo

hospodárenia už neexistuje a je vymazaný z Obchodného registra, tieto nehnuteľnosti majú

patriť do správy ministerstva.

Preto predbežná otázka, ktorú by mal súd riešiť v konaní o vydanie bezdôvodného

obohatenia je zisťovať aktívnu legitimáciu navrhovateľov v tomto konaní. A keďže prebieha

spor, kde subjekt, zastupujúci Slovenskú republiku, uplatňuje nárok na určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, spor o vlastníctvo, v konaní na plnenie by sa museli vykonať tie

dôkazy, ktoré budú vykonané v konaní o určenie vlastníckeho práva, tak správne poukázal

na to, že takýto postup bol nehospodárny. Preto aj odvolací súd konštatuje, že I. stupňový

súd s poukazom na správne prerušil konanie z dôvodu

hospodárnosti až do právoplatného rozhodnutia o vlastníctve navrhovateľov v konaní

vedenom pod sp. zn. .

V ostatom poukazuje odvolací súd na správne dôvody súdu I. stupňa v jeho

rozhodnutí s poukazom na ust.

Vecne správne rozhodnutie preto odvolací súd potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1

“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľov vo vzťahu k ich námietke o

nedostatočnom a nesprávnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia neobstojí. Totiž už

okresný súd a neskôr aj krajský súd dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu opierajúceho sa v podstatnej časti o odôvodnenie prvostupňového súdu preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľov.

Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa obmedzuje predovšetkým na

kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich

procesného postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. ,

, , ).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe

a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,

odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016