Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 564/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej

o sťažnosti Ing. M. Ch., P., zastúpeného advokátkou JUDr. L. K., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. júna 2012

takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. Ch. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júna

2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. júna 2012

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. Ch. trovy právneho

zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho

právnej zástupkyne, advokátky JUDr. L. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Sťažnosti Ing. M.Ch. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -25 z 28. novembra 2012 podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M.

Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

20 ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením z 29. júna 2012.

2. Sťažovateľ je spolu so svojím bratom V. Ch. dedičom po poručiteľovi Ing. L. Ch.,

otcovi oboch dedičov. Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 14 D

130/2010-76 z 25. mája 2011 určil čistú hodnotu majetku poručiteľa, potvrdil vecný rozsah

dedičstva, určil dedičov a ich podiel na dedičstve a tiež vyporiadal dedičstvo medzi nimi.

O odvolaní sťažovateľa zo 14. júla 2011 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16

CoD/66/2011 z 29. júna 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. augusta 2012.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že

a) „... v konaní pred súdom prvého stupňa a následne aj v odvolacom konaní navrhol

započítanie darov, ktoré poručiteľ poskytol druhému dedičovi – V. Ch. počas života, na

dedičský podiel V. Ch., podľa ust. .

Prvostupňový ani odvolací súd sa však otázkou započítania podľa ust. § 484

vôbec nezaoberali a nepostupovali v súlade s ust.

, čím porušili právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

a právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ bol rozhodnutím súdu ukrátený o právo nadobúdať

majetok v súlade so zákonom, keď napriek nespornému darovaniu zo strany poručiteľa

v prospech druhého dediča V. Ch., súd tieto dary do jeho podielu nezapočítal

a Sťažovateľovi priznal menej, ako mu prináleží zo zákona.“

b) „Odvolací súd doplnil dokazovanie pripojením spisu dedičského konania

po nebohej matke účastníkov konania K. Ch..., zomrelej..., vedené na Okresnom súde... pod

sp. zn. (vec prejednávaná tým istým súdnym komisárom), ktoré ešte nie je

právoplatne skončené. V tomto konaní podal Sťažovateľ obdobné odvolanie ako aj v

predmetnom dedičskom konaní po otcovi (obe dedičské konania prejednával ten istý súdny

komisár), pričom odvolací súd uznesením zo dňa 30. 11. 2011, sp. zn. ,

napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

c) Sťažovateľ v súvislosti s tým zdôraznil, že „V dedičskom konaní napadnutom

touto sťažnosťou sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí

zo dňa 30. 11. 2011, sp. zn. , a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.“.

4. Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že ako odvolací súd „... nedostatočne zistil skutkový

stav veci, keď dôkazy predložené Sťažovateľom v odvolacom konaní vyhodnotil

v neprospech Sťažovateľa a to len z toho dôvodu, že ich Sťažovateľ preukázateľne predložil

až v odvolacom konaní. Odvolací súd sa bez ďalšieho doplnenia dokazovania stotožnil

s vyjadrením druhého dediča V. Ch., ktorý svoje tvrdenie ničím nepreukázal... Skutočnosti

namietané sťažovateľom posudzoval len povrchne a predloženým dôkazom nevenoval

náležitú pozornosť.“.

5. Zo skutočností uvedených v bodoch 3 a 4 je možné súhrnne konštatovať,

že sťažovateľ v sťažnosti napáda postup v jeho dedičskej veci konajúcich všeobecných

súdov, najmä skutočnosť, že sa nezaoberali „otázkou započítania podľa ust. § 484

... keď napriek nespornému darovaniu zo strany poručiteľa

v prospech druhého dediča... tieto dary do jeho podielu nezapočítali“. Krajskému súdu

vyčíta najmä, že „v konaní napadnutom touto sťažnosťou sa však... odchýlil od právneho

názoru uvedeného v rozhodnutí... sp. zn. (týkajúceho sa analogickej veci,

pozn.)... pričom dôvod odchýlenia... nie je v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia

uvedený.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

„i) Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru..., základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa SR

Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 06. 2012, v konaní vedenom

pod sp. zn.: , porušené bolo.

ii) Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 29. 06. 2012,

sp. zn.: zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

iii) Ústavný súd priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 323,50 €, ktoré

je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátke JUDr. L. K., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

za krajský súd jeho predseda listom č. Spr. 3661/12 z 9. januára 2013 a právna zástupkyňa

sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom zo 7. februára

2013.

7.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

«... Sťažovateľ dôvodil, že od samého začiatku dedičského konania žiadal započítať

do dedičského podielu jeho brata všetko, čo dostal od poručiteľa bezplatne podľa

ustanovenia , že mu nebolo dané zákonné poučenie. Z obsahu

spisu to však nevyplýva napriek tomu, že so súdom, aj v obsadení súdnym komisárom

(stanovenie ) riadne komunikoval (č. l. 41, 72 spisu). Osobitne z č. l. 72 spisu

(zápisnica o prejednaní dedičstva dňa 14. 04. 2011) vyplýva, že súdny komisár dal obom

dedičom zákonné poučenie podľa ustanovenia § 463 až § 467, § 469, § 484 Občianskeho

zákonníka, že dedičia „vyhlásili, že dedičstvo neodmietajú, sú spôsobilí dediť

a že započítanie na dedičský podiel neprichádza do úvahy.“ Ku všeobecnej a čistej hodnote

dedičstva, ku spôsobu vyporiadania dedičstva, tiež osobitne ohľadne poľnohospodárskej

pôdy, dedičia nemali žiadne námietky; sťažovateľ tiež nedôvodil, žeby poručiteľ vlastnil

aj iný majetok, ako bol uvedený v súpise majetku, nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

Následne na to súd prvého stupňa rozhodol napadnutým uznesením. Sťažovateľ

až v odvolaní proti nemu namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým,

že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav veci,

neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uvádzal len to, čo druhý dedič získal

od poručiteľa za života poručiteľa, tiež od jeho manželky, nad rámec obvyklého darovania,

čo aj preukázal fotokópiami listín (č. l. 92 a nasl. spisu); ale už netvrdil, a teda ani

nepreukázal, či sám sťažovateľ získal, a čo konkrétne získal, bezplatne od poručiteľa...

Z toho všetkého vyplýva, že nebol daný postup súdu podľa ustanovenia § 484

. Nebolo preukázané, žeby brat sťažovateľa V. Ch. od poručiteľa

získal niečo bezodplatne, čo by presiahlo rámec obvyklého darovania, žeby bol sám

sťažovateľ v tomto smere poručiteľom znevýhodnený...

Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie nebolo porušené, nebolo mu

odopreté právo na súdnu ochranu, ale ani právo vlastniť majetok...

Mám za to, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce

z ustanovenia , ; v podrobnostiach odkazujem na dané uznesenie

odvolacieho súdu. Nie je arbitrárne, z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľné, nesignalizuje možnosť porušenia procesných

práv sťažovateľa... Za jednoznačne nenáležité odvolací súd považuje tvrdenie sťažovateľa,

že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé

súdne konanie, súdnu ochranu a právo vlastniť majetok.

Súd vec prejednal nezávisle, nestranne, právu sťažovateľa bola poskytnutá ochrana

v medziach zákonov. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo stany odvolacieho súdu

bola v súlade s účelom základného práva účastníkov, teda aj sťažovateľa, na súdnu

ochranu.

Odvolací súd považuje za nenáležitú aj ďalšiu námietku sťažovateľa spočívajúcu

v tom, že sa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, vysloveného vo veci vedenej

pod sp. zn. (o prejednanie dedičstva po manželke poručiteľa a matke

účastníkov konania: K. Ch., rodená B., narodená..., zomrela dňa...; vedená na Okresnom

súde Pezinok pod sp. zn. ). Ide o samostatné súdne konanie, ktoré v čase

rozhodovania súdu v sťažnosťou namietanej veci nebolo právoplatne skončené.

Sťažnosť sťažovateľa je preto neopodstatnená...

Na základe týchto skutočností, Vám súčasne oznamujem, že Krajský súd... netrvá

na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.»

7.2 K vyjadreniu predsedu krajského súdu predložila právna zástupkyňa sťažovateľa

toto stanovisko:

«Sťažovateľ... v odvolaní voči rozhodnutiu Prvostupňového súdu namietal,

že bol nesprávne poučený a na preukázanie skutočnosti, že v danom prípade započítanie

na dedičský podiel v zmysle ust. prichádza do úvahy,

predložil dostatok listinných dôkazov. Navyše, medzi Sťažovateľom a druhým dedičom V.

Ch. ani nie je sporné, že poručiteľ poskytol V. Ch. viaceré hodnotné dary. Túto skutočnosť

V. Ch. potvrdzuje vo vyjadrení k odvolaniu...

Odvolací súd, rovnako ako v konaní o odvolaní Sťažovateľa, sp. zn. ,

tak aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ignoruje Sťažovateľom predložené listinné dôkazy

preukazujúce darovanie viacerých finančných čiastok a práv, ktoré mali počas života

darovať V. Ch. rodičia, teda aj poručiteľ...

Odvolací súd konštatuje, že nebol daný postup súdu podľa ust. § 484 Občianskeho

zákonníka... Týmto rozhodnutím Odvolací súd zmenšil majetok Sťažovateľa a znevýhodnil

ho oproti druhému dedičovi.

Odvolací súd namiesto toho, aby vrátil vec prvostupňovému konaniu na ďalšie

konanie a doplnenie dokazovania o podstatné skutočnosti a teda riadne zistenie skutkového

stavu, na základe ktorého by mohol súd kvalifikovane rozhodnúť, konštatuje, že nebol daný

postup súdu podľa ust. ...

Sťažovateľ je presvedčený, že rozhodnutie Odvolacieho súdu bolo arbitrárne,

a to i napriek tomu, že Odvolací súd ho považuje za akceptovateľné z hľadiska zákonnej

požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a je toho názoru, že nesignalizuje

možnosť porušenia procesných práv Sťažovateľa...

Odvolací súd sa v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou s argumentmi Sťažovateľa

majúcimi pre vec podstatný význam vôbec nevysporiadal...

Sťažovateľ považuje za nedostatočné a nesprávne vyjadrenie Odvolacieho súdu

k námietke Sťažovateľa, že rozhodnutím Odvolacieho súdu bol porušený princíp právnej

istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Odvolací súd

k uvedenému iba konštatuje, že konanie sp. zn. (na ktoré Sťažovateľ

poukazoval v sťažnosti) je samostatné súdne konanie, ktoré v čase rozhodovania

Odvolacieho súdu nebolo právoplatne skončené. Rozhodnutie, na ktoré Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukazoval – konkrétne Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

, bolo vydané dňa 30. 11. 2011 a nebolo voči nemu prípustné odvolanie...

Rozhodnutie Odvolacieho súdu Uznesenie Krajského súdu v Bratislave,

č. k.: -160, bolo vydané dna 29. 06. 2012, teda v čase, kedy už rozhodnutie,

na ktoré poukazoval Sťažovateľ bolo právoplatné. Odvolací súd teda bol povinný odôvodniť

odchýlenie sa od právneho názoru, ktorý Krajský súd v Bratislave zaujal v obdobnej veci

(sp. zn. ). Ak tak neurobil, porušil princíp právnej istoty a princíp

predvídateľnosti práva...

Na záver Sťažovateľ oznamuje Ústavnému súdu SR, že súhlasí s tým, aby Ústavný

súd SR upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.»

8. Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30

ods. 2 od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

oznámeniami a vyhodnotení svojich zistení dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

9. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd k meritu posudzovanej veci zistil tieto právne relevantné

skutočnosti:

– podľa zápisnice zo 14. apríla 2011 číslo listu súdneho spisu (ďalej len „č. l.“) 72 –

„Prítomní dedičia po poučení podľa až 467, a

vyhlásili, že dedičstvo neodmietajú, sú spôsobilí dediť a že započítanie na dedičský podiel

neprichádza do úvahy.“,

– č. l. 92 a nasl. odvolanie sťažovateľa zo 14. júla 2011 proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 25. mája 2011 (o určení čistej hodnoty dedičstva a jeho

vyporiadaní medzi dedičmi), v ktorom sa sťažovateľ opätovne dožadoval „do dedičského

podielu dediča V. Ch. započítať“ dary, ktoré dostal za života ich rodičov, a v súvislosti

s tým v odvolaní uviedol námietky (návrhy) na vykonanie dokazovania,

– č. l. 110 a nasl. – vyjadrenie druhého dediča (V. Ch.) z 11. augusta 2011

k odvolaniu sťažovateľa – v ktorom namietal hodnovernosť tvrdení sťažovateľa, uvádzal

konkrétne príklady podporujúce jeho tvrdenia a uviedol príkladmo, čo on a aj sťažovateľ za

života od rodičov dostali...,

– č. l. 132 a nasl. – vyjadrenie sťažovateľa z 27. decembra 2011 „... k vyjadreniu

druhého dediča k Odvolaniu...“, v ktorom v podstate vyvracal tvrdenia svojho brata

o rozsahu profitov, ktoré obaja dostali za života poručiteľov. Taktiež namietal rozsah

tvrdenej starostlivosti a pomoci poskytovanej dedičmi poručiteľom za ich života,

– č. l. 107, 158 a č. l. 159 – korešpondencia medzi krajským súdom a okresným

súdom súvisiaca s predložením súdneho spisu týkajúceho sa „dedičského konania po

poručiteľke K. Ch...“. Požadovaný súdny spis sp. zn. bol krajskému súdu

predložený 28. mája 2012 a vrátený okresnému súdu 3. augusta 2012,

– č. l. 160 – poznámka z 3. augusta 2012 o vylúčení pripojeného zapožičaného

súdneho spisu, o jeho vrátení okresnému súdu,

– č. l. 154 až 156 – uznesenie krajského súdu č. k. -163

z 30. novembra 2011, ktoré podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť

27. decembra 2011. Krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu

okresného súdu z 30. mája 2011, ktorým určil všeobecnú cenu majetku tvoriaceho

bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľky K. Ch. a jej nebohého manžela, špecifikoval, čo

z tohto majetku patrí do dedičstva po poručiteľke a čo do dedičstva po nebohom manželovi,

určil čistú hodnotu majetku poručiteľky, jeho obsah, určil dedičské podiely dedičov

a vyporiadal dedičstvo medzi nimi. Krajský súd „napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa“

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho

rozhodnutia,

– č. l. 160 a nasl. – uznesenie krajského súdu č. k. -160 z 29. júna

2012, ktorým na odvolanie sťažovateľa potvrdil uznesenie okresného súdu z 25. mája 2011.

IV.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie jeho základných práv

na súdnu ochranu podľa , práva vlastniť majetok podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -160 z 29. júna 2012 (pozri tiež body 2 a 6).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu... Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Námietky sťažovateľa týkajúce sa ním tvrdeného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a v nadväznosti s tým aj

porušenia základného práva vlastniť majetok, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej

súvislosti s označeným uznesením krajského súdu, sú založené najmä na jeho tvrdení

o nedostatočne zistenom skutkovom stave a na nesprávnej interpretácii ustanovenia „§ 484

“ ústiacich do ústavne nekonformných právnych záverov,

ako aj odlišným rozhodnutím krajského súdu v analogickej veci (pozri tiež body 3 až 5).

14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak

iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o sťažovateľovom odvolaní uznesením č. k. -160 z 29. júna 2012

sú zlučiteľné s označenými článkami a dohovoru. Ústavný súd pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy to, že namietal predovšetkým

porušenie základného práva na súdnu ochranu (a spravodlivý proces), ktoré

je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie.

17. Podstatou sťažovateľovej argumentácie je jeho tvrdenie o nesprávnej interpretácii

a následnom nepoužití ustanovenia „ “ (druhej vety

o započítaní, pozn.) a „odchýlenie sa od právneho názoru“ vysloveného krajským súdom

v súčasne ešte prebiehajúcom dedičskom konaní po jeho neb. matke (pozri tiež body

5 a 13).

18. V kontexte sťažovateľom podanej sťažnosti sa ústavný súd predovšetkým

zaoberal existenciou dvoch rôznych rozhodnutí krajského súdu na podobnú právnu vec

a podľa názoru sťažovateľa krajský súd uvedenú rozdielnosť v napadnutom rozhodnutí

nevysvetlil.

19. Sťažovateľ namietal, že krajský súd v podobných dedičských veciach

(po následne za sebou zomrelých oboch rodičov dedičov) rozhodol ako odvolací súd

dvakrát:

19.1. Najskôr v dedičskom konaní po poručiteľke K. Ch., zomrelej..., uznesením č. k.

-163 z 30. novembra 2011, ktorým zrušil sťažovateľom napadnuté

uznesenie okresného súdu č. k. -72 z 30. mája 2011 a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Dôvodom takéhoto rozhodnutia krajského súdu bola skutočnosť, že

„Dedičia až v odvolacom konaní uviedli skutočnosti týkajúce sa obdarovania zo strany

poručiteľky (z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky a jej neb.

manžela) v súvislosti s aplikáciou druhej vety § 484 Obč. zák. Započítaním do dedičského

podielu v rámci odvolacieho konania by bola účastníkom konania odňatá možnosť konať

pred súdom, spočívajúca v možnosti preskúmania rozhodnutia v rámci odvolacieho

konania.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

[ ] a vrátil vec na ďalšie konanie ( ).“.

Ústavný súd konštatuje, že odvolacia argumentácia sťažovateľa v tomto konaní bola

v zásade totožná s jeho argumentáciou produkovanou v odvolaní v následnej dedičskej veci

sp. zn. (nenáležité poučenie o možnosti započítania darov; upozorňovanie,

že jeho brat za života rodičov dostal dary nie obvyklé, ktoré v odvolaní konkretizoval;

nedostatočne zistený skutkový stav). Toto uznesenie (sp. zn.

z 30. novembra 2011) podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť

27. decembra 2011.

19.2. Následne krajský súd v dedičskom konaní po poručiteľovi Ing. L. Ch.,

zomrelom..., namietaným uznesením č. k. -60 z 29. júna 2012 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -76 z 25. mája 2011. K podstate odvolacej

argumentácie sťažovateľa (neúplné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie

veci, nevyhovenie návrhom na ďalšie dokazovania a pod.) zaujal krajský súd toto

stanovisko:

„Odvolací súd nevykonal, nedoplnil, navrhované dokazovanie, pretože by presiahlo

charakter nesporového dedičského konania. Preukazovanie pohybu na účtoch v peňažnom

ústave poručiteľom za svojho života, na účtoch odvolateľa od roku 1980 za účelom zistenia

výšky darov poručiteľa synovi M. vzhľadom na to, že sám V. Ch. nenavrhoval vykonať

započítanie na dedičský podiel brata M., je nehospodárne. Rovnako tak je nehospodárne aj

trvať na predložení všetkých dokladov rodičov nachádzajúcich sa u odvolateľa; naviac tieto

ani presne označené neboli. V prípade, že sa po právoplatnom skončení dedičského konania

objaví majetok poručiteľa, ktorý doteraz prejednaný nebol, nič nebráni účastníkom konania

domáhať sa jeho prejednania postupom podľa ustanovenia “

20. S poukazom na odôvodnenie predmetných odvolacích rozhodnutí krajského súdu

(19.1, 19.2) ústavný súd konštatuje zásadný nesúlad právnych názorov a právnych záverov

krajského súdu v týchto dvoch analogických veciach (doplnenie dokazovania, resp.

odkázanie na postup stanovený ustanovením „ “).

21. V odôvodnení namietaného uznesenia (z 29. júna 2012) krajský súd ku konaniu

v predchádzajúcej dedičskej veci (19.1) a jeho uzneseniu z 30. novembra 2011 len okrajovo

uviedol:

„Dôvody pre iné rozhodnutie odvolacieho súdu neboli zistené ani po doplnení

dokazovania. Dedičské konanie po nebohej matke účastníkov K. Ch., rodenej B., narodenej

dňa..., zomrelej dňa..., vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. , nie je

doteraz právoplatne skončené. V ňom tiež Ing. M. Ch. po rozhodnutí veci dňa 30. 5. 2011,

č. k. -72, namietal (totožným spôsobom), že ho notárka a vo veci súdna

komisárka JUDr. J. Ch. nepoučila o možnosti započítania daru od poručiteľky na dedičský

podiel brata, že brat za života rodičov, teda poručiteľky a jej manžela, dostal od nich dary

nemalej finančnej hodnoty, t. j. nie dary obvyklé. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa

30. 11. 2011, sp. zn. , napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie; vo veci samej doteraz nie je rozhodnuté.“

22. Ústavný súd konštatuje, že rozdielnosťou svojich faktických a právnych záverov

v oboch analogických dedičských konaniach právne relevantným zdôvodnením rozdielnosti

svojho postupu a jeho vysvetlením sa krajský súd primeraným spôsobom nezaoberal. Na

uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že v predchádzajúcej dedičskej veci (19.1)

v ktorej krajský súd zrušil prvostupňové rozhodnutie, nešlo o konečné rozhodnutie vo veci

samej. Dôležitá bola totiž okolnosť, že v podstate identické dôvody odvolania (opravného

prostriedku) sťažovateľa v jednom prípade boli krajským súdom akceptované (sťažovateľ

bol v odvolaní úspešný) a v druhom prípade akceptované neboli a krajský súd túto

diskrepanciu relevantným spôsobom nevysvetlil.

V.

K odlišnosti právnych názorov krajského súdu vyjadrených v identickej,

resp. obdobnej právnej veci

23. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd založil namietané uznesenie

na odlišnom právnom názore, než na akom je založené jeho uznesenie sp. zn.

z 30. novembra 2011, ktoré sa týkalo dedičského konania tých istých

dedičov po ich skôr zomrelej matke.

24. Ústavný súd považoval v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa v prvom rade

za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (, ). Úlohou ústavného súdu v namietanej veci

však bolo posúdiť námietku sťažovateľa týkajúcu sa práve rozdielneho právneho posúdenia

skutkovo podobnej otázky v spojení s možným porušením sťažovateľom označených

článkov a dohovoru.

25. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že obe uznesenia krajského súdu

(sp. zn. a sp. zn. ) sa vzťahujú na v zásade identické

dedičské veci. V oboch prípadoch predmetom dedičstva bol spoločný majetok ich rodičov

v podiele na každého z nich pripadajúcom po rozdelení bezpodielového spoluvlastníctva

manželov. V oboch prípadoch sťažovateľ a jeho brat zhodne argumentovali

pri presadzovaní svojich dedičských záujmov (resp. práv).

26. Vychádzajúc zo zistení a záverov uvedených v bodoch 9, 19.1, 19.2, 20, 21 a 22

je možné konštatovať, že v skutkovo podobných prípadoch krajský súd posudzoval určenie

predmetu dedičstva a podielu dedičov na ňom odlišne, pričom tento svoj odlišný postup

vôbec (resp. dostatočne) právne relevantným, resp. ústavne konformným spôsobom

nezdôvodnil.

27. Obranu krajského súdu vyjadrenú v stanovisku jeho predsedu (bod 7.1),

„že námietku sťažovateľa..., že sa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu,

vysloveného vo veci vedenej pod sp. zn. ..., považuje za nenáležitú“, lebo

„ide o samostatné súdne konanie, ktoré v čase rozhodovania súdu v sťažnosťou napadnutej

veci nebolo právoplatne skončené“, kvalifikuje ústavný súd za nenáležitú a právne

irelevantnú. V tomto ohľade ústavný súd poznamenáva, že rozhodujúcou právne

relevantnou skutočnosťou bola okolnosť takmer identickej procesnej situácie sťažovateľa

v jeho dedičskej veci, v rámci ktorej v jednom prípade označený porušovateľ jeho práv

akceptoval odvolacie dôvody (a zrušil prvostupňové rozhodnutie) a v druhom prípade ich

neakceptoval a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Je tiež nepochybné, že prvé (zrušujúce)

uznesenie krajského súdu v čase konania krajského súdu o napadnutom rozhodnutí bolo už

právoplatné (27. decembra 2011).

28. Krajský súd v namietanom odvolacom konaní na túto skutočnosť neprihliadal

(resp. z ním uvádzaného dôvodu ju nepovažoval pre svoje rozhodovanie za podstatnú),

čím sa od svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej (resp. analogickej veci) vedenej

pod sp. zn. podstatne odchýlil a zmenu svojho iného právneho názoru

a záveru náležitým spôsobom neodôvodnil.

29. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ

ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ). Tým, že krajský súd rozhodol vo svojich dvoch

rozhodnutiach v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení

s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom

neodôvodnil, je jeho uznesenie sp. zn. z 29. júna 2012 v rozpore s

chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa a dohovoru.

30. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť krajského súdu v posudzovanom

prípade je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť

(vzhľadom na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože

riešenie tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti všeobecných súdov.

Ústavný súd svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho

(prípadne dovolacieho) konania.

31. Ústavný súd na základe už uvedeného konštatuje, že uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 29. júna 2012 je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným uznesením bolo porušené

sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

32. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2012, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil

krajskému súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol (výrok 2 tohto nálezu). Krajský súd

v ďalšom konaní opätovne zhodnotí svoj právny záver vo veci sp. zn.

a ústavne konformným spôsobom zdôvodní svoj prípadný odklon od záveru vysloveného

vo veci sp. zn. .

33. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

mu ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia

základných práv sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

a zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2012 (bod 2 výroku

tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (,

) otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou

označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto jej časti

nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych

hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4

výroku nálezu). Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania

zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci

sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý

bol vo veci namietaných porušení práv úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jeho

právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb,

a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 15. októbra 2012.

Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2012 patrí advokátke

odmena v sume 134,70 € (1/6 z výpočtového základu, ktorý je 763 €, t. j. 127,16 €, a režijný

paušál 7,63 €). Právnej zástupkyni, ktorá je platiteľkou DPH, prináleží celková odmena

za zastupovanie pred ústavným súdom v sume 323,50 € (za 2 úkony v roku 2012 – 269,58 €

a 20 % DPH z uvedenej sumy 53,92 €), ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s

). Za stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľa

zo 7. februára 2013 k vyjadreniu predsedu krajského súdu z 9. januára 2013 ústavný súd

odmenu nepriznal, lebo toto stanovisko neobsahovalo nové relevantné skutočnosti oproti

argumentácii sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti.

35. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3

výroku tohto nálezu.

36. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013